Sviatosti: Sväté tajomstvo pokánia (spovede) podľa tradície byzantského obradu
Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus poveril svoju Cirkev, aby v jeho mene všetkým národom kázala „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47). Keďže si neželá, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Pt 3, 9), náš Pán obdaril Cirkev mocou odpúšťať hriechy, keď ustanovil sväté tajomstvo pokánia, ktoré je známe ako spoveď (= vyznanie hriechov). Sväté tajomstvo pokánia je sviatosť, ktorú Ježiš Kristus ustanovil na to, aby sa v jeho mene odpustili kajúcemu hriešnikovi všetky hriechy spáchané po krste.
Hriech je neposlušnosť voči Božej vôli. Preto je to priama urážka Boha. Z tohto dôvodu len Boh môže odpustiť hriech. Ale všemohúci Boh, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2, 4), poslal svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, „aby vyslobodil svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). A Ježiš Kristus neprišiel na tento svet, „aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17). Preto vyzýval všetkých ľudí na „pokánie“ (Mt 4, 17) a tým, ktorí k nemu prichádzali, „odpúšťal hriechy“ (Lk 7, 49).
V odpovedi farizejom, ktorí spochybňovali jeho moc odpúšťať hriechy, náš Pán dokonca uzdravil ochrnutého človeka slovami: „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: ‚Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.‘“ A evanjelista nás uisťuje, že ochrnutý hneď vstal, vzal si lôžko, zatiaľ čo ľudia zostali ohromení: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli“ (Mk 2, 10 – 12). Preto ten, kto neverí, že Ježiš Kristus ako Spasiteľ sveta má moc odpúšťať hriechy, nemôže byť pravým kresťanom, pretože neverí v poslanie Božieho Syna „spasiť ľudí z ich hriechov“.
Moc na zemi „odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10) Ježiš Kristus odovzdal svojim apoštolom a ich riadne ustanoveným nástupcom a poveril ich, aby pokračovali v jeho spasiteľskom diele až do „skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Náš Pán najprv iba prisľúbil, že apoštolom udelí moc odpúšťať hriechy, keď povedal: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18).
Večer po svojom slávnom zmŕtvychvstaní náš Pán poveril apoštolov svojím vlastným poslaním a povedal: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 21 – 23). Týmito slovami náš Pán ustanovil sväté tajomstvo pokánia (sviatosť spovede) a poveril apoštolov a ich riadne ustanovených nástupcov, biskupov a kňazov, aby v jeho mene odpúšťali alebo zadržiavali hriechy, ako o tom svedčí svätý Pavol: „Boh, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou, zveril nám službu zmierenia“ (2 Kor 5, 18).
Svätý Ambróz Milánsky († 397) vyjadruje jednomyseľné učenie cirkevných otcov, keď hovorí: „Náš Pán nám prikazuje udeliť milosť tejto nebeskej sviatosti tým, ktorí sa previnili aj tými najväčšími hriechmi, ak s úprimným vyznaním znášajú pokánie za svoje hriechy“ (porov. O pokání, II, 3).
Je pravda, že len Boh môže odpúšťať hriechy (porov. Mk 2, 7), ale na základe Kristovho poverenia to, čo Boh robí prostredníctvom svojho riadne ustanoveného služobníka (spovedníka), robí z vlastnej autority. Svätý Ján Zlatoústy to vysvetľuje: „Čo kňazi robia na zemi, to Boh ratifikuje v nebi. Vládca potvrdzuje rozhodnutie svojich služobníkov (kňazov). Vskutku im nedal nič menšie ako plnú nebeskú autoritu“ (porov. O kňazstve, III, 5).
Praktizovanie pokánia a odpúšťanie hriechov bolo v Cirkvi trvalou vierou podľa slov svätého evanjelistu Jána: „Ak vyznávame (po grécky: homologein – uznať, otvorene vyhlásiť) svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 9).
Už na konci prvého storočia Didaché (okolo roku 96) napomína hriešnikov: „Vyznávajte hriechy v chráme a nechoďte na (eucharistickú) modlitbu so zlým svedomím. To je cesta života“ (kap. 14). Podobný príkaz je uvedený v tzv. Barnabášovom liste, napísanom pred rokom 132: „Vyznávajte sa zo svojich hriechov a nechoďte na modlitbu (do chrámu) so zlým svedomím“ (kap. 19, 12). A svätý Polykarp zo Smyrny († 156), napomínajúc spovedníkov, hovorí: „Buďte súcitní a milosrdní voči tým, ktorí zablúdili… vediac, že všetci sme pod dlhom hriechu a potrebujeme odpustenie“ (porov. List Filipanom, 6).
O vysluhovaní spovede v Cirkvi jasne svedčí svätý Cyprián († 258), ktorý zdôrazňuje: „Nech každý vyzná svoje hriechy, pokým je ešte na tomto svete, pokým jeho vyznanie ešte môže byť vypočuté, pokým odpustenie hriechov, ktoré mu udelil kňaz, je ešte prijateľné pre Boha“ (porov. O odpadlíkoch, 29).
Z týchto a mnohých ďalších svedectiev jasne vidíme, že Cirkev nielen hlásala „pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47), ale to, čo hlásala, aj praktizovala vysluhovaním svätého tajomstva pokánia, podľa slov svätého Ambróza: „Ak chceš byť ospravodlivený, vyznaj svoje hriechy!“ (O pokání, II, 6).
Ustanovením tajomstva pokánia náš Pán ponechal zodpovednosť za to, či hriechy odpustiť alebo zadržať, na spovedníkovi. Takéto rozhodnutie si vyžaduje, aby kajúcnik uznal (vyznal) svoje hriechy, pretože spovedník nie je schopný čítať tajomstvá ľudského srdca. Od kajúcnika sa tiež vyžaduje pokorné vyznanie hriechov, aby prejavil ľútosť nad svojimi hriechmi (skrúšenosť srdca) a pevné rozhodnutie už nehrešiť (Jn 8, 11). Vyznanie hriechov je také dôležité, že tajomstvo pokánia sa obvykle nazýva spoveď (slovo spoveď je odvodené od cirkevnoslovanského slova ispovidati – vyznávať).
Obrad tajomstva pokánia, rovnako ako obrad ostatných sviatostí, prešiel dlhým vývojom. V prvých storočiach existovali dva druhy pokánia: verejné a súkromné (porov. sv. Irenej, Proti herézam, I, 13). Verejná spoveď sa robila otvorene pred celým zhromaždením a vyžadovala sa v prípade verejných hriechov, najmä vraždy, cudzoložstva a odpadnutia od viery.
Postupom času počet verejných hriechov narastal. Súkromné alebo takzvané „skryté“ hriechy sa vyznávali súkromne iba biskupovi alebo kňazovi. Verejná spoveď začala upadať v priebehu štvrtého storočia. Už svätý Bazil Veľký († 379) uviedol: „Vyznanie hriechov sa má robiť pred tými, ktorí ich môžu uzdraviť,“ teda pred kňazmi (porov. Krátke pravidlá, 229). Bol to však konštantínopolský arcibiskup Nektarios († 397), kto zrušil verejnú spoveď, hoci na niektorých miestach táto prax pokračovala, ale len na báze dobrovoľnosti. Na Západe zrušil verejnú spoveď pápež svätý Lev Veľký († 461), ktorý nariadil, že stačí prejaviť svoje hriechy, dokonca aj verejné, „tajným vyznaním iba kňazovi“ (porov. List 168, 2).
Tajomstvo pokánia alebo spovede je bežný spôsob, ako dosiahnuť odpustenie hriechov spáchaných po krste. Od kajúcnika si vyžaduje: a) úprimné a úplné vyznanie hriechov, b) úprimná ľútosť nad spáchanými hriechmi, spečatená pevným rozhodnutím viac nehrešiť a c) ochota zadosťučiniť za spáchané hriechy podľa postoja mýtnika Zacheja: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19, 8).
Aby sme mohli úprimne vyznať všetky svoje hriechy, musíme najprv „vstúpiť do seba“, ako to urobil márnotratný syn v evanjeliu (Lk 15, 17), a úprimne priznať, že sme skutočne urazili nášho milujúceho a milosrdného Boha. Až potom budeme môcť vo svojom srdci pocítiť úprimnú ľútosť nad všetkými našimi hriechmi, ktorá nás povedie k pravému pokániu a náprave nášho života. To sa dá dosiahnuť len prostredníctvom dobrého spytovania svedomia pred pristúpením k spovedi.
Podstatnou súčasťou pokánia je ľútosť nad našimi hriechmi, pretože bez úprimnej ľútosti nad tým, že sme urazili nášho milujúceho Boha, a bez rozhodného odmietnutia spáchaných hriechov nebude udelené žiadne odpustenie ani rozhrešenie. Preto nám prorok hovorí: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce“ (Ez 18, 31). A podľa učenia svätého Pavla len úprimná ľútosť nášho srdca, nazývaná „zármutok podľa Božej vôle“, nám zabezpečí pravé „pokánie na trvalú spásu“ (2 Kor 7, 10). Už Dávid bol presvedčený: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 50 (51), 19).
Po svojom návrate márnotratný syn pokorne vyznal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom!“ A otec? Nielenže s radosťou prijal svojho syna späť, ale aj prikázal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy!“ (Lk 15,20-22). Inými slovami, vrátil mu všetky výsady syna.
Rovnako aj náš nebeský Otec prijíma s radosťou každého kajúceho hriešnika, keď sa k nemu vráti a úprimne prizná svoje zlé skutky. Boh tiež obnovuje kajúcemu hriešnikovi všetky výsady syna. Prostredníctvom sviatostného rozhrešenia spovedníka Boh opäť odieva dušu kajúcnika do „najlepších šiat“ posväcujúcej milosti, navracia mu božský život stratený „hriechom, ktorý vedie k smrti“ (1 Jn 5, 16); robí dušu kajúcnika slobodnou od otroctva (Jn 8, 36), čo je v podobenstve symbolizované sandálmi, keďže v tých časoch chodili otroci bosí. A tým, že mu dal prsteň na ruku, náš Pán naznačil navrátenie márnotratného syna ku všetkým jeho dedičských právam – v našom prípade k večnému životu s naším Otcom v nebi.
A na záver mi dovoľte autoritatívne slová diela zo štvrtého storočia, Apoštolských konštitúcií, ktoré nás uisťujú: „Boh nielenže prijíma späť kajúcnych hriešnikov, ale navracia im ich pôvodnú dôstojnosť Božích detí“ (II. kniha, kap. 41).
Modlitba pred vyznaním hriechov
Ja hriešnik vyznávam všemohúcemu Bohu, jedinému v Presvätej Trojici, preblahoslavenej Panne Márii Bohorodičke a všetkým svätým a tebe, otče spovedník, všetky svoje hriechy.
Akt ľútosti
Tieto a všetky ostatné hriechy, vedomé i nevedomé, veľmi ľutujem, lebo som urazil svojho milujúceho Boha a rozhneval som ho proti sebe. Úprimne ľutujem a sľubujem, že s Božou pomocou napravím svoj život. Pre to ťa, otče môj, pokorne prosím o spasiteľné pokánie a rozhrešenie.
Sv. Atanáz ( † 373): O pokání
„Ako je človek, ktorého kňaz krstí, osvietený Svätým Duchom, tak aj ten, kto v pokání vyznáva svoje hriechy, dostáva skrze službu kňaza odpustenie hriechov na základe Kristovej milosti.“
Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Sväté tajomstvo manželstva podľa praxe byzantského obradu
