Kristus naša Pascha I.

Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami; Cirkev – nové stvorenie; Úcta k presvätej Bohorodičke v kyjevskej tradícii; Noví ukrajinskí svätí a vyznávači viery

od autora: Ján Krupa · 21 marca, 2023

Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami

Vývoj samosprávy v Cirkvi

301 Boží Syn vzal na seba ľudské telo v konkrétnom historickom čase a na konkrétnom mieste. Bol synom židovského národa, prijal jeho zvyky, kultúru a mentalitu. Podobne aj Kristovo evanjelium – to isté včera, dnes i zajtra – je v hlásaní Cirkvi „zaodeté“ mentalitou a kultúrou rôznych národov. Takto sa formujú odlišné cirkevné tradície a rodia sa a rastú samosprávne cirkvi. „V spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne [= miestne] cirkvi, ktoré majú vlastné tradície.“[1]

Podporte nás

302 Patriarcha Josif Slipyj opisuje partikulárnu [= miestnu] povahu samosprávnej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi takto: „Partikularita (po ukrajinsky pomisnist) našej cirkvi spočíva v jej jednote s minulosťou; v jej jednote ako cirkvi na Ukrajine i v diaspóre; v jednote zmýšľania s jej patriarchom; a v jej jednote so všeobecnou Cirkvou a jej Hlavou, nástupcom svätého apoštola Petra.“[2] V súlade so svojou partikulárnou samosprávnou povahou má naša cirkev synodálnu štruktúru. Synoda biskupov má najvyššiu zákonodarnú a súdnu moc v cirkvi.[3] Plní svoju službu Božiemu ľudu vo veciach, ktoré sa týkajú vyučovania viery, liturgického života a pastoračnej správy. Synode biskupov predsedá patriarcha, ktorý je hlavou a otcom samosprávnej (partikulárnej) cirkvi.

303 Samosprávna (partikulárna) cirkev má vlastné pramene kresťanskej tradície, vlastnú teológiu, spiritualitu a zbožnosť (alebo kresťanský životný štýl), vlastné liturgické a kánonické dedičstvo; inými slovami, aj vlastné spôsoby vyznávania tajomstiev spásy.[4] Život samosprávnej cirkvi korunujú jej svätí, mučeníci a vyznávači. Veľmi dôležitým znakom samosprávy cirkvi je jej misionárske zameranie, ktoré sa prejavuje v hlásaní Kristovho evanjelia nekresťanom rôznych národov a kultúr. Plným vrcholom rozvoja samosprávnej cirkvi je patriarchát: „Cirkevný patriarchát je viditeľným znakom zrelosti a autonómie samosprávnej cirkvi a mocnou silou v cirkevnom i národnom živote.“[5]

Vývoj spoločenstva medzi sesterskými cirkvami

304 Plnosť Kristovej Cirkvi pôsobí v každej samosprávnej cirkvi, ktorá zostáva v spoločenstve s ostatnými samosprávnymi cirkvami. Viditeľným znakom spoločenstva medzi cirkvami je všeobecný veľkňaz, rímsky pápež, ktorého prvenstvo v láske a v učiteľskej službe patrí k dedičstvu viery celého kresťanstva. Kyjevský metropolita Hilarion, vyzdvihujúc pápeža svätého Klimenta, ho uznal za „chválu mučeníkov, ozdobu hierarchov a neotrasiteľný základ Kristovej Cirkvi, ktorú pekelné brány nemôžu premôcť“[6]. Spoločenstvo s Rímskou cirkvou je znakom a podmienkou príslušnosti k všeobecnej Cirkvi. „Lebo od zostúpenia vteleného Slova medzi nás majú všetky cirkvi v každej časti sveta len túto najväčšiu cirkev ako svoju základňu a podklad.“[7]

305 „Okolo Eucharistie a posvätnej bohoslužby vznikli samosprávne cirkvi v rámci jedinej Kristovej Cirkvi.“[8] V každej samosprávnej cirkvi sa tajomstvo Božej lásky napĺňa v službe Eucharistie a na tomto základe sa vyvinul zvyk označovať samosprávne cirkvi ako „sesterské cirkvi“[9]. Každá samosprávna cirkev má spásonosnú vieru, neprerušené apoštolské dedičstvo a pravé sväté tajomstvá. Označenie „sesterská cirkev“ teda znamená uznanie týchto atribútov v druhej cirkvi. Zdôrazňuje tiež rovnosť samosprávnych cirkví.

306 Spoločenstvo cirkví bolo zakalené hriechom cirkevných rozkolov. V dejinách sesterských cirkví bolo potrebné prekonať dôsledky ľudského hriechu a slabosti. Príkladom prekonania takéhoto cirkevného rozkolu bolo spoločenstvo cirkví dosiahnuté na Florentskom koncile – a následne, na základe florentskej tradície, pri Brestskej únii:

„Nech sa radujú nebesia a nech sa veselí zem“ (Ž 95[96], 11), pretože múr, ktorý oddeľoval západnú a východnú cirkev, bol odstránený, vrátil sa pokoj a harmónia, pretože nárožný kameň, Kristus, ktorý obe strany zjednotil (porov. Ef 2, 20; 2, 14), spojil obe strany veľmi pevným putom lásky a pokoja, zjednotil ich a drží spolu v zmluve večnej jednoty.[10]

Cesta k obnove spoločenstva medzi cirkvami závisí od obnoveného vedomia samosprávnych cirkví, že sú sesterskými cirkvami v lone jednej, svätej, katolíckej/všeobecnej a apoštolskej Cirkvi: „A teraz… nám Pán umožňuje, aby sme opäť objavili ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré medzi nami kedysi vznikli.“[11]

Vývoj cirkevného spoločenstva v rámci Kyjevskej metropólie

307 Kyjevská metropólia, zrodená v krste svätého Volodymyra, sa stala dcérskou cirkvou Konštantínopolskej cirkvi a prostredníctvom nej zostala v spoločenstve s Rímskou cirkvou a ostatnými samosprávnymi cirkvami v rámci všeobecnej Cirkvi. Napriek prerušeniu spoločenstva medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou Kyjevská metropólia zostala v spoločenstve s oboma cirkvami. V roku 1596 prostredníctvom Brestskej únie Kyjevská metropólia, verná svojim dávnym tradíciám, znovu potvrdila spoločenstvo s Rímskou cirkvou. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je teda priamou dedičkou Kyjevskej metropólie v spoločenstve s Rímskou cirkvou.

308 Kresťanské cirkvi si uvedomujú, že spoločenstvo cirkví nie je „ani pohltením ani splynutím… Jednota je stretnutie v pravde a láske“[12]. Toto stretnutie vedie k jednote vo viere a spoločnej účasti na svätých tajomstvách. Naša cirkev sa zapája do ekumenickej činnosti s cieľom dosiahnuť takéto spoločenstvo medzi rozdelenými cirkvami, ako aj obnoviť vnútornú jednotu Kyjevskej metropólie.

Cirkev – nové stvorenie

309 Boh Otec vo svojom milosrdenstve zavŕšil plnosť stvorenia v Ježišovi Kristovi, novom Adamovi. Kristus zveril zdieľanie tejto plnosti apoštolom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev – nositeľka nového stvorenia – pôsobí „na tomto svete“, hoci sama nie je z tohto sveta (porov. Jn 17, 14 – 16). Cirkev je znamením „nového neba a novej zeme“. „Založenie Cirkvi je to isté ako stvorenie nového sveta a, ako hovorí prorok Izaiáš, vzniká nové nebo… vzniká nová zem… a vzniká nové ľudstvo, ktoré je obnovené podľa obrazu Stvoriteľa“[13]. Cirkev označuje týchto nových ľudí na obraz Stvoriteľa ako svätých, zbožštených milosťou Svätého Ducha.

310 V zhromaždení všetkých svätých patrí prvé miesto najsvätejšej Božej Matke. Ona je „ikonou Cirkvi, symbolom a predzvesťou ľudstva premeneného milosťou, vzorom a spoľahlivou nádejou pre všetkých, ktorí kráčajú po ceste do nebeského Jeruzalema“[14]. Spolu s ňou stoja pred nebeským trónom „apoštoli, kazatelia, evanjelisti, mučeníci, vyznávači, pustovníci a duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere dokončili svoj život“[15]. Oni všetci sú živými ikonami Boha, svedkami a nositeľmi nového stvorenia. Stoja pred Bohom v ustavičnej modlitbe; a sú medzi nami prítomní z Božej milosti vo svojich relikviách a ikonách.

Úcta k Presvätej Bohorodičke

311 Cirkev jednotným koncilovým spôsobom vyznáva Máriu, Matku nášho Pána Ježiša Krista, ako Bohorodičku alebo Božiu Matku a vždy Pannu. A Cirkev si ju uctieva vo sviatkoch liturgického roka a na ikonách. V rámci mariánskych sviatkov si Cirkev nábožne pripomína spásonosné udalosti zo života Božej Matky: Počatie svätou Annou[16], Narodenie Bohorodičky, jej Vstup do chrámu, Zvestovanie, Stretnutie v chráme a jej Zosnutie. Cirkev v nej vidí dokonalý vzor pre náš rast vo svätosti.

312 Ikona Znamenie zobrazuje Krista v lone Panny, čo je znamenie, ktoré predpovedal prorok Izaiáš (porov. Iz 7, 14). Ikona Hodegetria (z gréčtiny, čo znamená tá, ktorá ukazuje cestu) zobrazuje Božiu Matku, ktorá ukazuje na Krista, „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Ikona Neha zobrazuje dôverné spoločenstvo Matky a Syna. Ikona Božej Matky ustavičnej pomoci zobrazuje božské Dieťa, ktoré uvažuje o svojom budúcom umučení, a zdôrazňuje spolu-utrpenie Božej Matky pri umučení jej Syna. Ikona nazývaná Oranta (z latinčiny, čo znamená tá, ktorá sa modlí) zobrazuje presvätú Bohorodičku s rukami pozdvihnutými v modlitbe, ako oroduje za ľudský rod u nebeského Otca.

313 Božej Matke, ktorá bola ako prvá zbožštená milosťou, Cirkev smelo adresuje slová: „Presvätá Bohorodička, zachráň nás.“ Cirkev tak robí s porozumením, že to Božia milosť ju zachranila a pôsobila v nej. Jej pokojná smrť, pokojná ako spánok v plnosti milosti, sa stala prebudením do samotného neba; náležite tomu sa jej smrť nazýva Zosnutie. Zosnutie Bohorodičky je na ikone sviatku zobrazené ako narodenie do neba: Kristus drží v náručí Máriinu dušu, zavinutú plienkami. Slávením sviatku Zosnutia cirkev vyznáva, že Bohorodička vo svojej smrti nepodstúpila telesné porušenie, ale bola „prenesená zo zeme do neba“[17], bola [Pánom] „vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“[18]. Ako prvá z ľudského rodu bola Božia Matka oslávená vo svojom tele. Je to obraz aj nášho vzkriesenia. Božia Matka ako Matka Života bola prenesená k Životu; a „vo svojom Zosnutí neopustila svet“[19]. Jej neustále orodovanie u Stvoriteľa Cirkev oslavuje sviatkom Ochrany Presvätej Bohorodičky [1. október]: „Dnes Panna stojí pred nami v chráme a spolu so zbormi svätých sa neviditeľne za nás modlí k Bohu.“[20]

Uctievanie najsvätejšej Božej Matky v kyjevskej tradícii

314 Úcta k Božej Matke má v kyjevskej tradícii hlboké korene. Veľkoknieža Jaroslav Múdry zasvätil Rus-Ukrajinu ochrane presvätej Bohorodičky. Na jej počesť bolo postavených mnoho chrámov a napísaných mnoho ikon.Najznámejšie ikony kyjevského kniežacieho obdobia, napísané v byzantskej tradícii, sú nasledovné: Vyšhorodská ikona (dnes známa ako Vladimírska ikona) a Belžská ikona (dnes známa ako Čenstochovská ikona). Z tejto tradície sa vyvinula jedinečná podoba ukrajinského ikonopisectva. Na ukrajinských ikonách sú črty tváre Bohorodičky láskavé a jemné; jej pohľad je vrelý a srdečný.

315 Úcta k Božej Matke sa rozšírila najmä po zázračnom ukončení tureckého obliehania monastiera v Počajeve. Tento zázrak sa pripisoval ikone Božej Matky, ktorá sa dnes uchováva v chráme Počajevského monastiera. Ďalšie pútnické miesta zázračných mariánskych ikon sú: Zarvanica, Univ, Hošiv, Stradč, Žyrovyci, Jaroslav, Cholm, Máriapoč a mnohé ďalšie. Osobitné spoliehanie sa na ochranu a pomoc Božej Matky sa stalo zbožnou tradíciou ukrajinského ľudu.

Svätí Kristovej Cirkvi

316 Svätosť je dar Svätého Ducha. Vďaka tomuto daru, keď sa stávame podobnými Kristovi, stávame sa deťmi nebeského Otca. Pán, ktorý jediný je svätý, udeľuje svoju vlastnú svätosť ľuďom a prichádza, aby v nich prebýval: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Kresťanská svätosť je manifestáciou zbožštenia človeka. „Vás všetkých svätých, ktorí sa tešíte z nádhery, ktorá prevyšuje každého ducha, žalmista nazýva bohmi, pretože prebývate v blízkosti Boha a prijímate zbožšťujúce lúče z jeho svetla.“[21]

317 V kresťanstve sa svätosť spája so svedectvom o viere, ktoré je často vyjadrené mučeníctvom. Slovo mučeník (z gréckeho slova martys, čo znamenásvedectvo) nezdôrazňuje ani tak skutočnosť utrpenia, ako skôr svedectvo o Kristovi.„Zbory svätých preukázali mladosť a statočnosť v utrpení. Akceptovali bolestné rany kvôli neporušiteľným korunám slávy a krásy.“[22]

318 Cirkev uznáva za svätých aj veriacich, ktorí si vybrali cestu asketického zápasu. Nazývajú sa prepodobní (toto cirkevnoslovanské slovo znamená najpodobnejší a jeho obdobou je slovo ctihodný), pretože na svojej asketickej ceste života získali dar Božej podoby, keď vykonali cestu od „obrazu“ k „podobe“ Boha: „Vy všetci prepodobní, ktorí ste žili vo svätosti, porážali ste démonov; a, uhášajúc muky svedomia, statočne ste znášali pálenie vášní.“[23]

319 Cirkev spieva chvály na zápasy svätých hierarchov – biskupov –, ktorí službou Božiemu slovu a slávením svätých tajomstiev posilňovali a rozvíjali Kristovu Cirkev: „Poučení Božím slovom sa svätí hierarchovia stali Božími hovorcami.“[24] Zápas vyznávačov je bojom za pravdu a jej obranou proti rôznym herézam, ale aj odvážnym vyznávaním viery v Krista v časoch prenasledovania. Ďalšou manifestáciou svätosti, ktorú Cirkev uznáva, je nezištná sociálna služba znevýhodneným a chorým. Preto si Cirkev uctieva aj nezištných divotvorcov, nezištných lekárov, ktorí nebrali žiadne peniaze.

320 Na čele chóru svätých je najsvätejšia Božia Matka: „Čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni.“ Spolu s ňou si Cirkev uctieva Kristových apoštolov, evanjelistov a kazateľov – tých, čo ohlasovali evanjelium. Cirkev si uctieva aj starozákonných spravodlivých – patriarchov a prorokov –, ako aj neviditeľný svet – anjelov a archanjelov. Pretože posväcujúce pôsobenie Svätého Ducha zahŕňa celé dejiny spásy.

321 Zápasy svätých Cirkvi sú opísané v textoch životov svätých ako slovné ikony týchto svätých ľudí, napísané vo svetle zbožštenia milosťou. Hagiografia svätca, rovnako ako obsah jeho ikony, nespočíva ani tak v predstavení životopisu, ako skôr v zobrazení jeho duchovných kvalít. Plnosť duchovného života svätého sa v hagiografiách opisuje ako dosiahnutie spoločenstva s Bohom. Toto spoločenstvo sa dosahuje životom hlbokej modlitby, lásky k blížnemu a harmónie s okolitým svetom.

Noví ukrajinskí mučeníci a vyznávači viery

322 Kyjevská cirkev s viac ako tisícročnou históriou sa pýši rozsiahlym zhromaždením svätých. Slovami patriarchu Josyfa, „svedectvo ukrajinskej cirkvi o viere v Krista a jeho jednu, svätú, všeobecnú/katolícku a apoštolskú Cirkev bolo potvrdené krvavou pečaťou nebojácneho vyznávania a utrpenia; mučeníctvom a horami [tiel] našich ľudí, ktorí sa obetovali“[25]. Skutočne, „krv mučeníkov“, známych i neznámych, sa stala „semenom Cirkvi“[26].

323 Medzi mučeníkmi našej cirkvi má osobitné čestné miesto polocký arcibiskup hieromučeník Jozafat ktorý trpel za jednotu Kristovej Cirkvi v dobe Brestskej únie. Jeho osobnosť trpiteľa je príkladom sebaobetovania kvôli zmiereniu. Podobne ako svätí Boris a Hlib radšej obetoval svoj vlastný život, než aby sa prizeral prelievaniu krvi svojich bratov.

324 Mučeníctvo tejto cirkvi pokračovalo aj v nasledujúcich storočiach. V roku 1709 prijali polockí baziliánski mnísi mučenícku smrť z rúk ruského cára Petra I. A v roku 1768 zomrelo za svoju vieru 68 berdyčivských mučeníkov. V 19. storočí sa odohrali dve veľké vlny prenasledovania, v roku 1839 a v roku 1875. Toto mučeníctvo bolo korunované oslávením pratulynskych mučeníkov – jednoduchých dedinčanov, ktorí verne stáli pred svojím domovským chrámom v Pratulyne (a v okolí Cholmu) až do svojej smrti, zabití guľkami cárskej polície. Veľké bolo aj mučeníctvo tejto cirkvi v 20. storočí počas vlády ateistického režimu. V roku 1946, keď bola zakázaná činnosť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, chrámy boli vyvlastnené, majetok skonfiškovaný a začalo sa prenasledovanie veriacich. Všetci biskupi Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine boli zatknutí. Mnohí kňazi, mnísi, mníšky a laici boli zavraždení, ďalší boli uväznení a poslaní do vyhnanstva.

325 Mnohí veriaci naďalej vydávali svedectvo o svojej viere v podzemnej cirkvi, ktorá sa zhromažďovala na bohoslužby v súkromných domoch. Tajne prijímali sväté tajomstvá a počúvali vysielanie božskej liturgie vo Vatikánskom rozhlase. Komunistické orgány neustále prenasledovali podzemnú cirkev: kňazi boli väznení a mnohí laici boli vyhodení zo vzdelávacích inštitúcií alebo zo zamestnania. Toto hrdinské obdobie mučeníctva trvalo od roku 1946 do roku 1989. Medzi vyznávačmi viery, ktorí v 20. storočí zakúsili väznenie a vyhnanstvo, boli aj hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ctihodný metropolita Andrej Šeptický (1865 – 1944) a patriarcha Josyf Slipyj (1892 – 1984). Svätý pápež Ján Pavol II. počas svojej púte na Ukrajinu v dňoch 23. až 27. júna 2001 zaradil do zboru blahoslavených viacerých mučeníkov a rehoľníkov – biskupov, kňazov, mníchov, mníšky a jedného laika. Sú to noví a prepodobní mučeníci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v 20. storočí.

326 Cirkev v našich časoch, hojne pokropená krvou mnohých mučeníkov, zbiera milosťou naplnené plody svätosti svojich detí. Mučeníci a vyznávači sú tí, ktorí sa kvôli slávu budúceho veku obetovali v tomto veku. Ich príspevok pre budúcnosť Cirkvi je nezmerateľný, pretože ide o dar celého života „až po smrť na kríži“.

Nech sa prosby dávnych spravodlivých ukrajinskej zeme a utrpenie našich vyznávačov svätého vznášajú ako voňavé kadidlo pred trón Najvyššieho, lebo práve ich obetami sa obnovuje a posilňuje Kristova Cirkev uprostred nášho ľudu.[27]

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.

[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.

[2] Patriarcha Josyf Slipyj, List Farnosti svätých Vladimíra a Oľgy v Chicagu (27. september 1978).

[3] Porov. CCEO, kánony 102 – 113.

[4] Patriarcha Josyf Slipyj, Správa o Katolíckej cirkvi na Ukrajine (18. júl 1982).

[5] Patriarcha Josyf Slipyj, Odkazy(22. december 1981).

[6] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň na obnovu Chrámu desiatkov.

[7] Maxim Vyznávač, Teologické a polemické spisy: PG 91, 137 – 140.

[8] Patriarcha Josyf Slipyj, Pastoračný list o Eucharistii (19. august 1976).

[9] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint(25. máj 1995), 57

[10] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).

[11] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 57.

[12] Ján Pavol II., Encyklika Slavorum apostoli(2. jún 1985), 27

[13] Gregor Nysský, Komentár ku Piesni piesní, 13: PG 44, 1049 – 1052.

[14] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen(2.máj 1995), 6.

[15] Porov. Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Anafora.

[16] Dekrétom Ineffabilis Deus (8. december 1854) pápež Pius IX. promulgoval dogmu o nepoškvrnenom počatí najčistejšej Panny Márie. „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (Denzinger 2803; tiežKKC 491).

[17] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Večiereň, Stichira na 140. žalm.

[18] KKC 966; pozri aj 974. Apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (1. november 1950) pápež Pius XII. promulgoval dogmu, že „preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“.

[19] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár.

[20] Minea, Presvätá Bohorodička Ochrankyňa (1. október), Kondák.

[21] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých, Kánon, 8. óda.

[22] Oktoich, 7. hl., Sobota, Utiereň, Kánon za zosnulých, 3. óda.

[23] Oktoich, 6. hlas, Sobota, Večiereň, Stichira na 140. žalm.

[24] Oktoich, 1. hlas, Sobota, Utiereň, Kánon svätým, 4. óda.

[25] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).

[26] Tertulián, Apológia, 50: PL 1, 535.

[27] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých ukrajinského národa, Večiereň, Stichira na litii.