Kristus naša Pascha: Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami – Cirkev ako nové stvorenie – Oddanosť presvätej Bohorodičke v kyjevskej tradícii – Noví ukrajinskí svätí a vyznávači viery (301 – 326)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami
Vývoj samosprávy v Cirkvi
301 Boží Syn prijal ľudské telo v špecifickom historickom čase a na konkrétnom mieste. Bol synom židovského národa, prijal jeho zvyky, kultúru a mentalitu. Podobne aj Kristovo evanjelium – to isté včera, dnes i zajtra – je „zaodeté“ v hlásaní Cirkvi mentalitou a kultúrou rôznych národov. Takto sa formujú odlišné cirkevné tradície a rodia sa a rastú samosprávne cirkvi. „V spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne [= miestne] cirkvi, ktoré majú vlastné tradície.“[1]
302 Patriarcha Josif Slipyj opisuje partikulárnu [= miestnu] povahu samosprávnej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi takto: „Partikularita (po ukrajinsky pomisnist) našej cirkvi spočíva v jej jednote s minulosťou; v jej jednote ako cirkvi na Ukrajine i v diaspóre; v jednote zmýšľania s jej patriarchom; a v jej jednote so všeobecnou Cirkvou a jej Hlavou, nástupcom svätého apoštola Petra.“[2] V súlade so svojou partikulárnou samosprávnou povahou má naša cirkev synodálnu štruktúru. Synoda biskupov má najvyššiu zákonodarnú a súdnu moc v cirkvi.[3] Plní svoju službu Božiemu ľudu vo veciach, ktoré sa týkajú vyučovania viery, liturgického života a pastoračnej správy. Synode biskupov predsedá patriarcha, ktorý je hlavou a otcom samosprávnej (partikulárnej) cirkvi.
303 Samosprávna (partikulárna) cirkev má vlastné pramene kresťanskej tradície, vlastnú teológiu, spiritualitu a zbožnosť (alebo kresťanský životný štýl), vlastné liturgické a kánonické dedičstvo; inými slovami, aj vlastné spôsoby vyznávania tajomstiev spásy.[4] Život samosprávnej cirkvi korunujú jej svätí, mučeníci a vyznávači. Veľmi dôležitým znakom samosprávnej cirkvi je jej misionárske zameranie, ktoré sa prejavuje v kázaní Kristovho evanjelia nekresťanom rôznych národov a kultúr. Plným rozsahom vývoja samosprávnej cirkvi je patriarchát: „Cirkevný patriarchát je viditeľným znakom zrelosti a autonómie samosprávnej cirkvi a mocnou silou v cirkevnom i národnom živote.“[5]
Vývoj spoločenstva medzi sesterskými cirkvami
304 Plnosť Kristovej Cirkvi pôsobí v každej samosprávnej cirkvi, ktorá zostáva v spoločenstve s ostatnými samosprávnymi cirkvami. Viditeľným znakom spoločenstva medzi cirkvami je všeobecný veľkňaz, rímsky pápež, ktorého prvenstvo v láske a učiteľskej službe patrí k dedičstvu viery celého kresťanstva. Keď kyjevský metropolita Hilarion vychvaľoval pápeža svätého Klimenta, uznal, že je „chválou mučeníkov, ozdobou hierarchov a neotrasiteľným základom Kristovej Cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu“[6]. Spoločenstvo s Rímskou cirkvou je znakom a podmienkou príslušnosti k všeobecnej Cirkvi. „Lebo od zostúpenia vteleného Slova medzi nás majú všetky cirkvi v každej časti sveta len túto najväčšiu cirkev ako svoje východisko a základ.“[7]
305 „Okolo Eucharistie a posvätnej bohoslužby sa vytvorili samosprávne cirkvi v rámci jednej Kristovej Cirkvi.“[8] V každej samosprávnej cirkvi sa tajomstvo Božej lásky napĺňa v službe Eucharistie a na tomto základe sa vyvinul zvyk označovať samosprávne cirkvi ako „sesterské cirkvi“[9]. Každá samosprávna cirkev má spásonosnú vieru, neprerušené apoštolské dedičstvo a pravé sväté tajomstvá. Označenie „sesterská cirkev“ teda znamená uznanie týchto atribútov v druhej cirkvi. Zároveň zdôrazňuje rovnosť samosprávnych cirkví.
306 Spoločenstvo cirkví bolo zakalené hriechom cirkevných rozkolov. V dejinách sesterských cirkví sa stalo potrebným prekonať následky ľudského hriechu a slabosti. Príkladom prekonania takéhoto cirkevného rozkolu bolo spoločenstvo cirkví dosiahnuté na Florentskom koncile – a následne, na základe florentskej tradície, pri Brestskej únii:
„Nech sa radujú nebesia a nech sa veselí zem“ (Ž 95[96], 11), pretože múr, ktorý oddeľoval západnú a východnú cirkev, bol odstránený, vrátili sa pokoj a harmónia, pretože nárožný kameň, Kristus, ktorý obe strany zjednotil (porov. Ef 2, 20; 2, 14), spojil obe strany veľmi pevným putom lásky a pokoja, zjednotil ich a drží ich spolu v zmluve trvalej jednoty.[10]
Cesta k obnove spoločenstva medzi cirkvami závisí od obnoveného povedomia samosprávnych cirkví, že sú sesterskými cirkvami v lone jednej, svätej, katolíckej/všeobecnej a apoštolskej Cirkvi: „Po dlhom období delenia a vzájomného neporozumenia nám Pán dovoľuje znovu sa objaviť ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré sa v minulosti kládli medzi nás.“[11]
Vývoj cirkevného spoločenstva v rámci Kyjevskej metropólie
307 Kyjevská metropólia, zrodená v krste svätého Volodymyra, sa stala dcérskou cirkvou Konštantínopolskej cirkvi a prostredníctvom nej zostala v spoločenstve s Rímskou cirkvou a ostatnými samosprávnymi cirkvami v rámci všeobecnej Cirkvi. Napriek prerušeniu spoločenstva medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou Kyjevská metropólia zostala v spoločenstve s oboma cirkvami. V roku 1596 Brestskou úniou Kyjevská metropólia, verná svojim dávnym tradíciám, znovu potvrdila spoločenstvo s Rímskou cirkvou. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je teda priamou dedičkou Kyjevskej metropólie v spoločenstve s Rímskou cirkvou.
308 Kresťanské cirkvi si uvedomujú, že spoločenstvo cirkví nie je „ani pohltením ani splynutím… Jednota je stretnutie v pravde a láske“[12]. Toto stretnutie vedie k jednote vo viere a spoločnej účasti na svätých tajomstvách. Naša cirkev sa zapája do ekumenickej činnosti za účelom dosiahnutia takéhoto spoločenstva medzi rozdelenými cirkvami, ako aj obnovenia vnútornej jednoty Kyjevskej metropólie.
Cirkev – nové stvorenie
309 Zo svojho milosrdenstva Boh Otec zavŕšil plnosť stvorenia v Ježišovi Kristovi, novom Adamovi. Kristus zveril šírenie tejto plnosti apoštolom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev – nositeľka nového stvorenia – pôsobí „na tomto svete“, aj keď ona sama nie je z tohto sveta (porov. Jn 17, 14 – 16). Cirkev je znamením „nového neba a novej zeme“. „Založenie Cirkvi je to isté ako stvorenie nového sveta a, ako hovorí prorok Izaiáš, vytvára sa nové nebo… nová zem… a nové ľudstvo, ktoré je obnovené podľa obrazu Stvoriteľa“[13]. Týchto nových ľudí na obraz Stvoriteľa označuje Cirkev ako svätých, zbožštených milosťou Svätého Ducha.
310 V zhromaždení všetkých svätých patrí prvé miesto najsvätejšej Božej Matke. Ona je „ikonou Cirkvi, symbolom a predzvesťou ľudstva premeneného milosťou, vzorom a spoľahlivou nádejou pre všetkých, ktorí kráčajú po ceste do nebeského Jeruzalema“[14]. Spolu s ňou stoja pred nebeským trónom „apoštoli, kazatelia, evanjelisti, mučeníci, vyznávači, pustovníci a duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere dokončili svoj život“[15]. Oni všetci sú živými ikonami Boha, svedkami a nositeľmi nového stvorenia. Stoja pred Bohom v ustavičnej modlitbe; a sú medzi nami prítomní z Božej milosti vo svojich relikviách a ikonách.
Oddanosť Presvätej Božej Matke
311 V jednotnej koncilovej podobe Cirkev vyznáva, že Mária, Matka nášho Pána Ježiša Krista, je Božia Matka či Bohorodička a vždy Panna. A Cirkev si ju uctieva sviatkami liturgického roka a ikonami. V rámci mariánskych sviatkov si Cirkev nábožne pripomína spásonosné udalosti života Božej Matky: Počatie svätou Annou[16], Narodenie, Vstup do chrámu, Zvestovanie, Stretnutie v chráme a Zosnutie. Cirkev vidí v Bohorodičke dokonalý vzor pre náš rast vo svätosti.
312 Ikona Znamenie zobrazuje Krista v lone Panny, čo je znamenie, ktoré predpovedal prorok Izaiáš (porov. Iz 7, 14). Ikona Hodegetria (z gréčtiny – tá, ktorá ukazuje cestu) zobrazuje Božiu Matku, ktorá ukazuje na Krista, „cestu, pravdu a život“ (Jn 14, 6). Ikona Neha zobrazuje dôverné spoločenstvo Matky a Syna. Ikona Božej Matky ustavičnej pomoci zobrazuje božské Dieťa, ktoré uvažuje o svojom budúcom umučení, a zdôrazňuje spolu-utrpenie Božej Matky pri umučení jej Syna. Ikona nazývaná Oranta (z latinčiny – tá, ktorá sa modlí) zobrazuje presvätú Bohorodičku s rukami pozdvihnutými v modlitbe, ako sa prihovára za ľudský rod pred nebeským Otcom.
313 Božej Matke, ktorá bola ako prvá zbožštená milosťou, Cirkev smelo adresuje slová: „Presvätá Bohorodička, zachráň nás.“ Cirkev tak robí v presvedčení, že to Božia milosť v nej zachraňuje a pôsobí. Jej pokojná smrť, pokojná ako spánok v plnosti milosti, sa stala prebudením do samotného neba; náležite tomu sa jej smrť nazýva Zosnutie. Zosnutie Bohorodičky je na ikone sviatku zobrazené ako narodenie do neba: Kristus drží v náručí Máriinu dušu zavinutú do plienok. Slávením sviatku Zosnutia cirkev vyznáva, že Bohorodička vo svojej smrti nepodstúpila telesné porušenie, ale bola „prenesená zo zeme do neba“[17], bola [Pánom] „vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“[18]. Ako prvá z ľudského rodu bola Božia Matka oslávená vo svojom tele. Toto je obrazom aj nášho vzkriesenia. Božia Matka ako Matka Života bola prenesená k Životu; a „vo svojom Zosnutí neopustila svet“[19]. Jej neustály príhovor pred Stvoriteľom oslavuje Cirkev sviatkom Ochrany Presvätej Bohorodičky [1. október]: „Dnes Panna stojí pred nami v chráme a spolu so zbormi svätých sa neviditeľne za nás modlí k Bohu.“[20]
Uctievanie najsvätejšej Božej Matky v kyjevskej tradícii
314 Oddanosť Božej Matke má hlboké korene v kyjevskej tradícii. Veľkoknieža Jaroslav Múdry zasvätil Rus-Ukrajinu ochrane presvätej Bohorodičky. Na jej počesť sa postavilo mnoho chrámov a napísalo mnoho ikon.Najznámejšie ikony kyjevského kniežacieho obdobia, napísané v byzantskej tradícii, sú nasledovné: Vyšhorodská ikona (dnes známa ako Vladimírska ikona) a Belžská ikona (dnes známa ako Čenstochovská ikona). Z tejto tradície sa vyvinula jedinečná podoba ukrajinského ikonopisectva. Na ukrajinských ikonách sú črty tváre Bohorodičky láskavé a jemné; jej pohľad je vrelý a srdečný.
315 Oddanosť Božej Matke sa rozšírila najmä po zázračnom ukončení tureckého obliehania monastiera v Počajeve. Tento zázrak sa pripisoval ikone Božej Matky, ktorá sa dnes uchováva v chráme Počajevského monastiera. Ďalšie pútnické miesta zázračných mariánskych ikon sú: Zarvanica, Univ, Hošiv, Stradč, Žyrovyci, Jaroslav, Cholm, Máriapoč a mnohé ďalšie. Osobitné spoliehanie sa na ochranu a pomoc Božej Matky sa stalo zbožnou tradíciou ukrajinského ľudu.
Svätí Kristovej Cirkvi
316 Svätosť je dar Svätého Ducha. Vďaka tomuto daru, keď sa pripodobňujeme Kristovi, stávame sa deťmi nebeského Otca. Pán, ktorý jediný je svätý, udeľuje svoju vlastnú svätosť ľuďom a prichádza, aby v nich prebýval: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Kresťanská svätosť je manifestáciou zbožštenia človeka. „Vás všetkých svätých, ktorí sa tešíte z nádhery, ktorá prevyšuje každého ducha, žalmista nazýva bohmi, pretože prebývate v blízkosti Boha a prijímate zbožšťujúce lúče z jeho svetla.“[21]
317 V kresťanstve sa svätosť spája so svedectvom o viere, ktoré je často vyjadrené mučeníctvom. Slovo mučeník (z gréckeho slova martys – svedectvo) nezdôrazňuje až tak veľmi skutočnosť utrpenia, ako skôr svedectvo o Kristovi. „Zbory svätých preukázali mladosť a statočnosť v utrpení. Prijali bolestné rany v záujme neporušiteľných korún slávy a krásy.“[22]
318 Cirkev uznáva ako svätých aj veriacich, ktorí si vybrali cestu asketického zápasu. Nazývajú sa prepodobní (toto cirkevnoslovanské slovo znamená najpodobnejší a jeho obdobou je slovo ctihodný), pretože na svojej asketickej ceste života dostali dar Božej podoby, keď vykonali cestu od „obrazu“ k „podobe“ Boha: „Vy všetci prepodobní, ktorí ste žili vo svätosti, porážali ste démonov; a, uhášajúc muky svedomia, statočne ste znášali pálenie vášní.“[23]
319 Cirkev spieva chvály na zápasy svätých hierarchov – biskupov –, ktorí službou Božiemu slovu a slávením svätých tajomstiev posilňovali a rozvíjali Kristovu Cirkev: „Poučení Božím slovom sa svätí hierarchovia stali Božími hovorcami.“[24] Zápas vyznávačov je bojom za pravdu a obranou pravdy proti rôznym herézam, ale aj odvážnym vyznávaním viery v Krista v časoch prenasledovania. Ďalšou manifestáciou svätosti, ktorú Cirkev uznáva, je nezištná sociálna služba znevýhodneným a chorým. Preto si Cirkev uctieva aj nezištných divotvorcov, nezištných lekárov, ktorí nebrali žiadne peniaze.
320 Na čele zboru svätých je najsvätejšia Božia Matka: „Čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni.“ Spolu s ňou si Cirkev uctieva Kristových apoštolov, evanjelistov a kazateľov – tých, ktorí ohlasovali evanjelium. Cirkev si uctieva aj starozákonných spravodlivých – patriarchov a prorokov –, ako aj neviditeľný svet – anjelov a archanjelov. To preto, lebo posväcujúce pôsobenie Svätého Ducha zahŕňa celé dejiny spásy.
321 Zápasy svätých Cirkvi sú opísané v textoch životov svätých ako slovné ikony týchto svätých ľudí, napísané vo svetle zbožštenia milosťou. Hagiografia svätého, rovnako ako obsah jeho ikony, nespočíva ani tak v predstavení životopisu, ako skôr v zobrazení jeho duchovných kvalít. Plnosť duchovného života svätého sa v hagiografiách opisuje ako dosiahnutie spoločenstva s Bohom. Toto spoločenstvo sa dosahuje životom hlbokej modlitby, láskou k blížnemu a harmóniou s okolitým svetom.
Noví ukrajinskí mučeníci a vyznávači viery
322 Kyjevská cirkev s viac ako tisícročnou históriou sa pýši rozsiahlym zhromaždením svätých. Slovami patriarchu Josyfa, „svedectvo ukrajinskej cirkvi o viere v Krista a jeho jednu, svätú, všeobecnú/katolícku a apoštolskú Cirkev bolo potvrdené krvavou pečaťou nebojácneho vyznávania a utrpenia; mučeníctvom a horami [tiel] našich ľudí, ktorí sa obetovali“[25]. Skutočne, „krv mučeníkov“, známych i neznámych, sa stala „semenom Cirkvi“[26].
323 Medzi mučeníkmi našej cirkvi má špeciálne čestné miesto hieromučeník Jozafat, polocký arcibiskup, ktorý trpel za jednotu Kristovej Cirkvi v čase Brestskej únie. Jeho osobnosť trpiteľa je príkladom sebaobetovania v záujme zmierenia. Podobne ako svätí Boris a Hlib radšej obetovali svoj vlastný život, než aby sa prizerali prelievaniu krvi svojich bratov.
324 Mučeníctvo tejto cirkvi pokračovalo aj v nasledujúcich storočiach. V roku 1709 podstúpili polockí baziliánski mnísi mučenícku smrť rukami ruského cára Petra I. A v roku 1768 zomrelo za svoju vieru 68 berdyčivských mučeníkov. V 19. storočí sa odohrali dve veľké vlny prenasledovania, v roku 1839 a v roku 1875. Toto mučeníctvo bolo korunované oslávením pratulynskych mučeníkov – jednoduchých dedinčanov, ktorí verne stáli pred svojím domovským chrámom v Pratulyne (a v okolí Cholmu) až do svojej smrti, zastrelila ich cárska polícia. Veľké bolo mučeníctvo tejto cirkvi aj v 20. storočí počas vlády ateistického režimu. V roku 1946, keď bola zakázaná činnosť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, boli chrámy vyvlastnené, majetok skonfiškovaný a začalo sa prenasledovanie veriacich. Všetkých biskupov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine zatkli. Mnohých kňazov, mníchov, mníšky a laikov zavraždili, ďalších uväznili a poslali do vyhnanstva.
325 Mnohí veriaci naďalej vydávali svedectvo o svojej viere v podzemnej cirkvi, ktorá sa zhromažďovala na bohoslužby v súkromných domoch. Tajne prijímali sväté tajomstvá a počúvali vysielanie božskej liturgie vo Vatikánskom rozhlase. Komunistické orgány neustále prenasledovali podzemnú cirkev: kňazov väznili a mnohých laikov vyhodili zo vzdelávacích inštitúcií alebo zo zamestnania. Toto hrdinské obdobie mučeníctva trvalo od roku 1946 do roku 1989. Medzi vyznávačmi viery, ktorí v 20. storočí zakúsili väznenie a vyhnanstvo, boli aj hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ctihodný metropolita Andrej Šeptický (1865 – 1944) a patriarcha Josyf Slipyj (1892 – 1984). Pápež svätý Ján Pavol II. počas svojej púte na Ukrajinu v dňoch 23. až 27. júna 2001 zaradil do zboru blahoslavených viacerých mučeníkov a rehoľníkov – biskupov, kňazov, mníchov, mníšky a jedného laika. Sú to noví a prepodobní mučeníci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v 20. storočí.
326 Cirkev v našich časoch, hojne skropená krvou mnohých mučeníkov, zbiera milosťou naplnené plody svätosti svojich detí. Mučeníkmi a vyznávačmi sú tí, ktorí sa v záujme budúceho veku obetovali v tomto veku. Ich príspevok budúcnosti Cirkvi je nezmerateľný, pretože ide o dar celého života „až na smrť na kríži“.
Nech sa prosby dávnych spravodlivých ukrajinskej zeme a utrpenie našich vyznávačov svätého evanjelia vznášajú ako voňavé kadidlo pred trón Najvyššieho, lebo práve ich obetami sa obnovuje a posilňuje Kristova Cirkev uprostred nášho ľudu.[27]
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia zo 14. januára 2025
[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.
[2] Patriarcha Josyf Slipyj, List Farnosti svätých Vladimíra a Oľgy v Chicagu (27. september 1978).
[3] Porov. CCEO, kánony 102 – 113.
[4] Patriarcha Josyf Slipyj, Správa o Katolíckej cirkvi na Ukrajine (18. júl 1982).
[5] Patriarcha Josyf Slipyj, Odkazy (22. december 1981).
[6] Kyjevský metropolita Hilarion, Kázeň na obnovu Chrámu desiatkov.
[7] Maxim Vyznávač, Teologické a polemické spisy: PG 91, 137 – 140.
[8] Patriarcha Josyf Slipyj, Pastoračný list o Eucharistii (19. august 1976).
[9] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. máj 1995), 57
[10] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli (6. júl 1439).
[11] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint, 57.
[12] Ján Pavol II., Encyklika Slavorum apostoli (2. jún 1985), 27
[13] Gregor Nysský, Komentár ku Piesni piesní, 13: PG 44, 1049 – 1052.
[14] Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2.máj 1995), 6.
[15] Porov. Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Anafora.
[16] Dekrétom Ineffabilis Deus (8. december 1854) pápež Pius IX. promulgoval dogmu o nepoškvrnenom počatí najčistejšej Panny Márie. „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“(Denzinger 2803; tiež KKC 491).
[17] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[18] KKC 966; pozri aj 974. Apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (1. november 1950) pápež Pius XII. promulgoval dogmu, že „preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“.
[19] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (15. august), Tropár.
[20] Minea, Presvätá Bohorodička Ochrankyňa (1. október), Kondák.
[21] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých, Kánon, 8. óda.
[22] Oktoich, 7. hl., Sobota, Utiereň, Kánon za zosnulých, 3. óda.
[23] Oktoich, 6. hlas, Sobota, Večiereň, Stichira na 140. žalm.
[24] Oktoich, 1. hlas, Sobota, Utiereň, Kánon svätým, 4. óda.
[25] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).
[26] Tertulián, Apológia, 50: PL 1, 535.
[27] Kvetná trióda, Nedeľa všetkých svätých ukrajinského národa, Večiereň, Stichira na litii.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha: Cirkev ako ikona Najsvätejšej Trojice – Biblické obrazy Cirkvi – Cirkev je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská (271 – 300)