Svetlo pre život II.: Tretia kapitola – Ročný cyklus
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Tretia kapitola: Ročný cyklus
Denný cyklus modlitby je úzko spätý ľudským cyklom spánku, vstávania, práce a jedenia. Týždenný cyklus je podobný, ale oslavuje prebiehajúce udalosti nového stvorenia. Cirkev slávi ročný cyklus sviatkov ako anamnézu (oslavu pamiatky) historických udalostí, ktoré sú základom našej viery. Rok predstavuje časovú jednotku, ktorá je najviac prispôsobiteľná pre túto oslavu pamiatky.
Udalosti, ktoré si Cirkev pripomína, nie sú obyčajnou minulosťou. Tieto oslavy odrážajú naše povedomie o tajomstve Božej lásky k nám, ako sa prejavuje v udalostiach dejín spásy; ale keď ich oslavujeme, máme vlastne podiel na dare Božej lásky, ktorý sa prejavil v týchto udalostiach. Náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, na kríži trpel a zomrel v ľudskom tele z lásky k nám; táto láska sa však neskončila okamihom jeho smrti. Dnes je rovnako skutočná ako vtedy, čo nám dovoľuje povedať, že dnes Ježiš skutočne zomiera a vstáva z mŕtvych za nás, alebo svätému Jánovi Zlatoústemu povedať: „Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na Prvý list Timotejovi). Všetko, čo Boh pre nás robí, robí definitívne a presahuje to hranice priestoru a času. Je nám dovolené mať na tom podiel prostredníctvom nášho liturgického života.
Medzi každoročnými sláveniami Cirkvi existujú dva typy oslavy pamiatok: tie, ktoré sa každoročne konajú v tom istom dátume a sú súčasťou „Fixného“ alebo „Nepohyblivého“ cyklu; tie, ktoré sa každoročne slávia v iný kalendárny deň, pretože sú naviazané na dátum Paschy a tvoria Pohyblivý cyklus sviatkov.
Pascha, sviatok sviatkov
Hlavným sviatkom kresťanského roka je sviatok Paschy[1] (Prechodu), pretože Kristovo vzkriesenie stojí v centre našej viery. Hoci nemáme priamu skúsenosť s budúcim kráľovstvom, naša viera sa opiera o skutočnú udalosť, ktorá premenila apoštolov a stala sa základom života Cirkvi.
Slávenie Paschy je vedome inšpirované židovskou Paschou. V tento deň si Židia slávnostne pripomínajú udalosť, ktorá ich konštituovala ako národ: oslobodenie od egyptského faraóna a odchod do zasľúbenej zeme pod Božím vedením. Kristus dal Pasche nový význam. Obetu paschálneho baránka – oslavujúcu pamiatku záchrany Izraela pred anjelom smrti a z otroctva v Egypte – nahradil svojou vlastnou sebaobetou za záchranu celého ľudstva z otroctva smrti a hriechu. Paralely sú ohromujúce. Namiesto baránka Kristus obetoval svoj vlastný život na kríži; namiesto krvi baránka na oltári tiekla Kristova krv na kríži; namiesto oslobodenia vyvoleného národa z otroctva svetského kráľa Kristus uskutočnil oslobodenie z moci otroctva hriechu pre celé ľudstvo; a namiesto zasľúbenej zeme sme dostali prísľub vzkriesenia a života s Bohom. Kresťania začali sláviť Paschu s úplne novým rozmerom. Svätý Pavol môže svojich obrátencov nabádať: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, keďže ste nekvaseným chlebom; veď Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný. Slávme teda sviatky nie so starým kvasom ani s kvasom zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy“ (1 Kor 5, 7 – 8).
Židokresťania na Blízkom východe pravdepodobne slávili svoju novú Paschu v rovnakom čase, ako sa slávila židovská pascha, v štrnásty deň mesiaca nisan. Židia sa riadili lunárnym kalendárom, čo spôsobovalo, že tento dátum sa posúval vzhľadom na rímsky slnečný kalendár. Keď sa slávenie tohto sviatku rozšírilo medzi pohanokresťanmi, predĺžilo sa na tri dni a presunulo sa z pevného štrnásteho dňa mesiaca nisan na najbližšiu nedeľu. Sviatok sa začínal v piatok predtým, keďže náš Pán v piatok zomrel na kríži, v sobotu (sabat) odpočíval v hrobe a v nedeľu vstal z mŕtvych. Piatok bol dňom úplného pôstu vďaka utrpeniu a smrti nášho Pána. Nedeľa bola naopak dňom úplnej radosti vďaka Pánovmu zmŕtvychvstaniu. Vtedy sa krstili noví kresťania, pretože krst znamená smrť hriechu a vzkriesenie k životu v Ježišovi Kristovi.
Sviatok Paschy si stále zachováva tento dvojitý charakter slávenia vzkriesenia a krstu. Tropár paschálneho kánona zapája predstavy o Kristovom vzkriesení do krstu: „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste [v krste na večierni s liturgiou svätého Bazila Veľkého na Veľkú sobotu], dnes však vstávam s tebou z mŕtvych. Včera som sa ukrižoval s tebou, Spasiteľ. Teraz ma osláv so sebou vo svojom kráľovstve.“
Tento sviatok Paschy bol neskôr rozšírený na celý týždeň, nazývaný Veľký a Svätý týždeň. V nedeľu pred Paschou sa oslavuje historický vstup nášho Pána do mesta Jeruzalem, aby vstúpil do svojho umučenia. Predchádzajúce sobota pripomína Pánovo vzkriesenie Lazára z mŕtvych, udalosť, ktorá bola podnetom pre prvú Kvetnú nedeľu (porov. Jn 12, 9). Lazárova sobota sa v Konštantínopole stane dôležitým dňom krstu, aby sa neofyti mohli zúčastniť na sláveniach Veľkého týždňa. Veľký pondelok, Veľký utorok a Veľká streda pripomínajú Pánovo vyučovanie v chráme a udalosti, ktoré sa odohrali počas týždňa pred jeho zatknutím. Veľký štvrtok oslavuje pamiatku daru Eucharistie a zradenie a zatknutie nášho Pána. Ako kontrast k tejto zrade sa Veľký štvrtok stal dňom zmierenia tých, ktorí konali verejné pokánie.
Radostné slávenie vzkriesenia sa predlží na celý týždeň po nedeli Paschy. Keďže novopokrstení kresťania nosili počas týchto siedmich dní biele krstné rúcho, hovorí sa mu Nový alebo Svetlý týždeň. Vzhľadom na to, že Pavol zobrazuje krst ako pripojenie sa ku Kristovej smrti a vzkrieseniu (porov. Rim 6, 3 – 4) neprekvapuje, že každoročná oslava Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa stalo uprednostňovaným časom na slávenie tajomstiev kresťanskej iniciácie. Aj dnes zostáva večiereň s liturgiou Veľkej soboty najvhodnejším časom pre krst v byzantskom liturgickom cykle.
Oslava Kristovho vzkriesenia zostáva najúchvatnejšou skúsenosťou cirkví byzantského obradu. Radosť myronosičiek pri objavení prázdneho Ježišovho hrobu sa znovu prežíva v procesiách, hudbe a gestách, ktoré nám o tajomstve zmŕtvychvstania povedia viac než tisíce kníh alebo prednášok.
Slávenie Paschy je stredobodom pohyblivý cyklus sviatkov, teda postupnosti, v ktorej zakusujume význam Kristovho daru spásy. Obdobia pokánia, ktoré nás vyprázdňujú, aby sme pocítili potrebu Božej lásky, sa striedajú s radostnými oslavami jeho obdivuhodných činov, ktoré nám dávajú život. Bezprostredne po Pasche obdobie päťdesiatich dní – tradične bez pôstu a kľačania – obnovuje čas od vzkriesenia po zostúpenie Svätého Ducha (Sk 2, 1 – 12). Päťdesiaty deň, Päťdesiatnica, sa už v židovskej tradícii slávil ako deň, keď bol na hore Sinaj daný Zákon. Kresťania oslavujú dar Svätého Ducha, „Zákon bol totiž daný skrze Mojžiša, no milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 17).
Plnosť Cirkvi s jej novým životom v Kristovi prichádza až so zostúpením Svätého Ducha, ktorý naplňuje všetko a prináša tento nový život. Táto plnosť viery sa v živote Cirkvi prejavuje rôznymi vonkajšími formami Tradície (Sväté písmo, liturgia, učenie Otcov a koncilov). Žiadna z nich však nevyčerpáva vyjadrenie viery. Skôr spoločne vyjadrujú plnosť viery, ktorá pramení z plnosti života v Trojici, kde musí jednotlivý kresťan nájsť svoju vieru. Boh nás volá a hovorí k nám osobným spôsobom, ale nikdy nie spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločnou Tradíciou. Našu individuálnu vieru môžeme chápať len ako členovia Cirkvi v kontexte veriaceho spoločenstva. Nikto z nás nedokáže obsiahnuť „plnosť viery“.
Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a riadi Cirkev i jednotlivých veriacich. Skrze Svätého Ducha prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Krst a myropomazanie nás prijímajú do života Trojice. Stávame sa Božími deťmi, sme posväcovaní a privádzaní k dokonalosti.
Cirkevný liturgický život je prejavom prítomnosti Ducha. V ňom sme utváraní na živý Boží chrám; v ňom sa stávame kňazským ľudom schopným prinášať „obetu chvály“. Cirkevná liturgia je doslova „dielo pre ľud“ a prostriedok, ktorým Boh Duch pôsobí individuálne v našich dušiach a kolektívne v spoločenstve veriacich. Svätý Pavol píše: „On nás aj označil pečaťou a Ducha dal do našich sŕdc ako závdavok“ (2 Kor 1, 22).
Toto obdobie Paschy a Päťdesiatnice sa slávilo už v prvej polovici druhého storočia.[2] Zahŕňa sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý oslavuje návrat nášho Pána k pravici Otca v sláve a podľa Lukášovej chronológie pripadá na štyridsiaty deň po Pasche (vždy štvrtok) (Sk 1, 3). Tento sviatok sa stal súčasťou liturgického cyklus neskôr než Päťdesiatnica, približne od štvrtého storočia.[3]
Ďalším starobylým sviatkom v päťdesiatdňovom období po Pasche je Polovica Päťdesiatnice, ktorá sa slávi v dvadsiaty piaty deň. Je to teologický sviatok, ktorý oslavuje darovanie života Bohom prostredníctvom Kristovho zmŕtvychvstania a zoslania Svätého Ducha. V čítaniach sa zdôrazňuje nasýtenie duchovnými darmi. Evanjelium na posledný deň Polovice Päťdesiatnice (nasledujúca streda) rozpráva príbeh o rozmnožení chlebov (Jn 6, 5 – 14). V skutočnosti počas celého obdobia päťdesiatich dní, nazývaného Pentekostarion, oslavujeme pamiatku Božieho sebadarovania nám, ktoré nás napĺňa nás životom: Vzkriesenie (Pascha); viera v Krista (Tomášova nedeľa); jeho prítomnosť v Eucharistii (Polovica Päťdesiatnice); zbožštenie (Nanebovstúpenie) a dar Ducha (Päťdesiatnica).
Okrem päťdesiatdňového obdobia radostného slávenia po Pasche má Cirkev štyridsaťdňové obdobie kajúcej prípravy na Paschu, ktoré sa nazýva Veľký pôst. Vo východných cirkvách sa pôst začína v pondelok po Syropôstnej nedeli (vždy siedma nedeľa pred Veľkou nocou) a končí sa v piatok pred Lazárovou sobotou, je to teda obdobie presne štyridsatich dní.
Číslo štyridsať sa v Biblii často objavuje ako obdobie prípravy pred vstupom do poslania, ktoré Boh zveril. Mojžiš sa štyridsať dní postil na vrchu, než prijal a odovzdal zákon Izraelitom; Eliáš sa štyridsať dní postil pred svojím videním Boha, ktorý mu povedal, aby pomazal Hazaela za aramejského kráľa, Jehua za izraelského kráľa a Elizea za proroka; samotní Izraeliti štyridsať rokov putovali po púšti, aby konali pokánie, než vstúpia do zasľúbenej zeme; a Ježiš sa štyridsať dní postil po svojom krste, než začal svoje verejné kázanie.
Štyridsaťdňový Veľký pôst očisťovania a prípravy vznikol v Egypte a prvýkrát sa začal dodržiavať po sviatku Bohozjavenia (6. januára). Pôvodným účelom tohto pôstu bola príprava katechumenov na krst. Po jej skončení mali byť pokrstení noví kresťania.[4] Tento pôst sa čoskoro presunul na svoje súčasné miesto pred Paschou a krst katechumenov sa pripojil k sláveniu Paschy.
Veľkopôstne obdobie[5] bolo obdobím vyučovania Božieho slova, praktizovania kresťanských čností, charitatívnych skutkov, začleňovania do veriaceho spoločenstva a pôstu ako očisťovania tela a duše pre veľké tajomstvo prijatia za Božie deti. Toto zvláštne obdobie prípravy nebolo obmedzené len na kandidátov na krst. Zúčastňovalo sa na ňom celé spoločenstvo na znak solidarity s tými, ktorí vstupovali do Cirkvi, a na znak obnovenia osobného záväzku voči Kristovi. Veľký pôst je pre nás aj teraz časom obnovy našich krstných sľubov a nášho zjednotenia s Bohom. Napriek tomu (alebo práve preto), že je venovaný pokániu, zostáva obdobím veľkej radosti, časom približovania sa k Bohu.
Nepohyblivý cyklus: sviatky Pána
Druhý cyklus sviatkov v cirkevnom roku sa nazýva Nepohyblivý cyklus, pretože tieto sviatky sa slávia každoročne v tom istom dátume. Hlavnými z nich sú Vianoce a Bohozjavenia. Vianoce (25. decembra) pripomínajú narodenie nášho Pána Ježiša Krista. Bohozjavenie (6. januára) pripomína krst nášho Pána v rieke Jordán svätým prorokom Jánom. Úzko spolu súvisia, pretože oslavujú „zjavenie“ nášho Pána vo svete. Rozvíjajú naše chápanie identity Ježiša Krista. Keď bol uznaný za Božieho Syna od svojho vzkriesenie z mŕtvych (Rim 1, 4), prví kresťania začali toto tajomstvo jeho vtelenia oceňovať aj v evanjeliových udalostiach jeho narodenia a krstu. Jeho narodenie je v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu opísané s mudrcmi z „Východu“, ktorí v ňom poznali Mesiáša a Kráľa, a s anjelmi, ktorý ho ako takého zvestovali pastierom. Pri krste ho Ján poznal ako veľkého proroka, ktorý mal prísť; Otec z neba ho vyhlásil za svojho Syna a Duch na neho zostúpil a zjavil, že je Mesiáš.
Oba tieto sviatky boli nazývané ďalšie „Paschy“, pretože v oboch je prítomné to isté tajomstvo: sebaponíženie Božieho Syna, aby sa stal človekom, žil medzi nami a uskutočnil našu spásu. Svätý Pavol pochopil podstatu tejto udalosti a napísal: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6 – 7).
Sviatok Bohozjavenia pochádza pravdepodobne z tretieho storočia. Predtým sa slávil len jeden výročný sviatok, a to sviatok Zmŕtvychvstania Pána. To neznamená, že by udalosť krstu nášho Pána nebola súčasťou evanjeliového posolstva o spáse, ale iba to, že úplný kresťanský kalendár sa vyvíjal v dejinách ako spôsob prezentácie celého hlásania evanjelia počas roka života Cirkvi.
Zatiaľ čo mnohí v ranej Cirkvi sa snažili určiť dátum narodenia nášho Pána alebo jeho krstu v Jordáne, naše slávenia týchto sviatkov sú spojené skôr s výročnými kalendárnymi udalosťami než s historickými dátumami. Ich dátumy pripadajú okolo zimného slnovratu, keď sa dni začínajú predlžovať. Všetky pohanské náboženstvá slávili okolo tohto času sviatok ako znovuzrodenie nádeje na návrat slnka a tepla, kresťania sa nemohli zúčastňovať na pohanských slávnostiach falošného kultu. Namiesto toho oslavovali začiatok života pravého Božieho Syna, Svetla života. A tak sviatok Bohozjavenia bol zavedený s najväčšou pravdepodobnosťou v egyptskej Alexandrii ako protiváha gnostického sviatku v rovnaký deň. Gnosticizmus (raná heréza) popieral Ježišovo človečenstvo a učil, že Boží Syn vstúpil do Ježiša až pri jeho krste.[6] Namiesto toho ortodoxní kresťania slávili oslávenie Pána pri jeho krste ako zjavenie Trojice.
V Egypte malo stúpanie rieky Níl mimoriadny význam pre úrodu a život krajiny. Tamojší kresťania si za základ pre svoj sviatok zvolili začiatok Markovho a Jánovho evanjelia. Tieto dve evanjeliá začínajú príbeh Ježiša s jeho verejným životom krstom v rieke Jordán. Posvätenie tejto rieky bolo považované za vzor pre posväcovanie všetkých vôd, ktoré predstavujú život, najmä rieky Níl.
Zatiaľ čo východné cirkvi kládli dôraz na zjavenie Pána pri Jordáne, západná cirkev mala rozvíjať sviatok narodenia Krista z Panny Márie. Sviatok Vianoc vznikol v Ríme. Keďže pohanský sviatok oslavoval predlžovanie dňa ako „znovuzrodenie“ slnka, kresťania sa rozhodli pri tejto príležitosti oslavovať pamiatku počiatku Kristovho života. Oslavovali príchod pravého svetla na svet a narodenie Božieho Syna. Tento sviatok existoval už v treťom storočí.
Časom väčšina východných cirkví pridala sviatok Vianoc na 25. december, ale ponechala si sviatok Bohozjavenia ako oslavu Pánovho krstu, aby vyjadrila hlbokú teológiu s ním spojenú. Západ neskôr prijal sviatok Bohozjavenia, ale zmenil ho na oslavu pamiatky „zjavenia“ (epifánie) Ježiša pohanským národom prostredníctvom perzských mudrcov.
Ďalší staroveký sviatok, kombinujúci tému vtelenia (Vianoce) a tému vykúpenia (Pascha), pochádza pravdepodobne z tretieho storočia na Východe. Ide o sviatok Zvestovania nášho Pána (25. marec). Oslavuje pamiatku návštevy archanjela Gabriela u Márie, ktorý jej oznamuje: „Svätý Duch zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni… Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 35, 31). Tajomstvo Pánovho počatia a jeho smrti spolu úzko súvisia. Obe sú prejavom jeho lásky k nám, jeho kenózy („sebazrieknutia, sebaponíženia“, doslovne „seba-vyprázdnenia“) kvôli nám, vďaka ktorej nás môže naplniť jeho život a láska. 25. marec je dôležitý tým, že označuje začiatok jari s novým životom v prírode, že datuje počatie nášho Pána v tele deväť mesiacov pred sviatkom jeho narodenia a že je tradičným dátumom jeho ukrižovania alebo vzkriesenia s jeho „ponížením sa až na smrť“ (Flp 2, 8) pre našu spásu.[7]
Ďalšie sviatky Pána boli do kalendára pridané neskôr. Najdôležitejším z nich je sviatok Povýšenia svätého Kríža (14. september), ktorý zjavne opäť oslavuje ústredné tajomstvo kresťanskej viery. V septembri sa v Byzantskej ríši začínal nový rok približne v rovnakom čase ako židovský nový rok Roš hašana. Sviatok Povýšenia oslavuje pamiatku nájdenia Pánovho kríža svätou Helenou (matkou Konštantína Veľkého) v čase, keď sa kresťanstvo stávalo náboženstvom ríše. V Európe sa tento sviatok slávil 3. mája. V Jeruzaleme sa slávil 14. septembra z dvoch dôvodov: prvým bola súvislosť s novým rokom a druhým bolo posvätenie Chrámu Vzkriesenia v Jeruzaleme, ktorý nechal cisár Konštantín postaviť na mieste ukrižovania a zmŕtvychvstania nášho Pána. [8]
Tento sviatok sa slávi aj na oslavu víťazstva cisára Herakleia v siedmom storočí nad pohanskými Peržanmi, ktoré oslobodilo Svätú zem. Keď sa Kríž vrátil do Jeruzalema, bola to príležitosť na veľké oslavy. To sa pripomína v obrade povýšenie, v ktorom sa vyzdvihne kríž k ucteniu zhromaždením.[9]
Keďže kríž vždy pripomína hlavný akt našej spásy, tento sviatok (14. septembra) sa na Východe slávi tradične ako deň pôstu na počesť nášho Pána, ktorý trpel na kríži. Špeciálne oslavy v sobotu a nedeľu pred týmto sviatkom a po ňom sa zameriavajú na tému zmyslu Kríža a zdôrazňujú jeho dôležitosť. Pozývajú nás, aby sme pozorne nasledovali nášho Pána Ježiša Krista, ktorý učil: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).
V byzantských cirkvách je dátum sviatku Premenenia Pána spojený s dátumom sviatku Povýšenia Kríža. Podľa tradície uplynulo štyridsať dní medzi Pánovým premenením do slávy na vrchu Tábor pred očami apoštolov Petra, Jakuba a Jána a jeho ukrižovaním. Sviatok Premenenia Pána (6. august) sa slávi štyridsať dní pred sviatkom Svätého kríža namiesto počas prvého týždňa Veľkého pôstu. Samotné Premenenie sa stalo významnou udalosťou v spirituálnej teológii cirkví byzantského obradu a zaslúži si osobitnú pozornosť. Ľudská prirodzenosť je zjavená ako oslávená, zbožštená a naplnená Božím svetlom skrze dvojakú prirodzenosti Ježiša Krista, ktorý je Boh a stal sa plne človekom.
OTÁZKA KALENDÁRA
Od šestnásteho storočia sa kresťanský svet borí s otázkou kalendára. Juliánsky kalendár prijatý v Ríme v roku 45 pred naším letopočtom sa už na prvom ekumenickom koncile (325) ukázal ako nepresný. Až do moslimského podmanenia Blízkeho východu v ôsmom storočí sa táto chyba každoročne opravovala. V roku 1582 pápež Gregor XIII. zrušil juliánsky kalendár a nahradil ho gregoriánskym kalendárom. V gregoriánskom kalendári nastávajú pevné dátumy 13 dní pred príslušným dňom v juliánskom kalendári. Gregoriánsky kalendár prijali rímskokatolícke krajiny a odmietli ho ostatné západné štáty vrátane Veľkej Británie a jej amerických kolónií. Východné cirkvi ho odmietli, pretože spôsobil, že Pascha sa slávila spolu so Židmi a niekedy aj pred nimi.
Odvtedy nekatolícke krajiny Európy a zvyšok sveta prijal gregoriánsky kalendár na občianske účely. Niektoré východné cirkvi naďalej používajú juliánsky kalendár; iné používajú „zmiešaný kalendár“, v ktorom sa Pascha počíta podľa juliánskeho a pevné sviatky sa počítajú podľa gregoriánskeho dátumu.
| Kalendár | Paschálny cyklus | Pevné sviatky | Používajú |
| Juliánsky kalendár („starý kalendár“) | Podľa Nicejského koncilu | 13 dní po občianskom dátume (napr. juliánsky 25. december pripadá na gregoriánsky 7. január). | Mnohé pravoslávne a gréckokatolícke cirkvi v USA aj v zahraničí. |
| Gregoriánsky kalendár („nový kalendár“) | Podľa občianskeho kalendára | Podľa občianskeho kalendára | Mnohé gréckokatolícke a niektoré pravoslávne cirkvi (arménska, fínska, sýrska a indická) v USA aj v zahraničí. |
| „Zmiešaný“ kalendár | Podľa Nicejského koncilu | Podľa občianskeho kalendára | Mnohé pravoslávne a niektoré gréckokatolícke cirkvi v USA a zahraničí. |
Nepohyblivý cyklus: Svätí
Na základe tohto chápania Božieho oslávenia človečenstva Cirkev slávi aj sviatky svojich hrdinov viery, svätých. Svojou svätosťou a hrdinstvom pre vieru zjavujú neustále pôsobenie Ducha v živote Božieho ľudu, ktoré ho zbožšťuje a povznáša bohatstvom viery a lásky. Svätí nenahrádzajú Krista ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľudstvom (porov. 2 Tim 2, 56). Pravidlo bohoslužby opäť určuje našu vieru. Svätých prosíme, aby sa modlili a prihovárali sa za nás u Boha.
Ich schopnosť pomáhať nám pochádza len z ich zjednotenia s Bohom. Tak ako prosíme ostatných, aby sa za nás modlili, môžeme o modlitbu za nás požiadať tých, ktorí už dosiahli zjednotenie s Bohom. Modlíme sa aj za svätých, aby sa ich účasť na božskom živote neustále prehlbovala. Naša úcta k svätým je vlastne znakom našej viery vo vzkriesenie a solidarity všetkých veriacich skrze Boha. Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je Bohom živých, a nie mŕtvych (porov. Lk 20, 37 – 38). Naša úcta k svätým je znakom našej dôvery v Boha, ktorý vždy zachováva svoju zmluvu s nami, „aby sme sa v [Kristovi] stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5, 21).
Prvými svätcami, ktorým sa vzdávala pocta a česť, boli tí, ktorí obetovali svoj život ako svedectvo viery v Krista. Hovorilo sa im martýrovia/mučeníci (z gréckeho slova martys – „svedok“). Na mieste ich pochovania boli postavené kaplnky a oltáre, pretože ich smrť vo viere a v nádeji na vzkriesenie bola osobitným hrdinským činom, ktorý si mali vážiť všetci kresťania. Tento zvyk prerástol do súčasnej praxe sláviť božskú liturgiu vždy nad relikviami svätých. V súčasnosti sú relikvie zašité do špeciálneho plátna nazývaného antimenzion, ktoré posviaca patriarcha alebo biskup a odovzdáva svojim chrámom, aby boli umiestnené na oltári pri slávení božskej liturgie.
Uctievanie svätých je veľmi starobylou tradíciou Cirkvi. Spočiatku sa na nich spomínalo len v spoločenstvách a na miestach, kde boli pochovaní alebo vydali svedectvo viery. Toto miestne uctievanie hrdinstva mučeníkov sa rozšírilo do ďalších miestnych cirkví. Prvými medzi týmito svätými boli apoštoli, ktorí boli všetci, s výnimkou svätého Jána, aj mučeníkmi. Apoštoli ohlasovali vzkriesenie Pána a vieru, ktorej ich on naučil a ktorá sa stala základom viery celej Cirkvi. Dnes je najväčším sviatkom svätých sviatok prvých apoštolov Petra a Pavla (29. jún), ktorí obaja trpeli pre Krista v meste Rím. Už v roku 95 mal Kliment Rímsky napísať:
„Peter, ktorý z dôvodu bezbožnej žiarlivosť nielen raz alebo dvakrát, ale často znášal utrpenie a takto vydal svedectvo a odišiel na miesto slávy, ktoré si zaslúžil. Z dôvodu rivality a sváru [medzi rodiacim sa kresťanstvom na jednej strane a židovstvom a pohanstvom na druhej strane] Pavol ukázal, ako získať cena za trpezlivú vytrvalosť. Sedemkrát bol v okovách, bol vo vyhnanstve, kameňovaný, stal sa hlásateľom [evanjelia] na Východe i Západe a získal vznešenú slávu, ktorú si jeho viera zaslúžila. Celý svet učil spravodlivosti a až po hranice Západu vydával svoje svedectvo pred vládcami. A tak, prepustený z tohto sveta, bol vzatý na sväté miesto a stal sa najväčším príkladom trpezlivého utrpenia.“[10]
Po ére prenasledovania začali byť ďalšie vrstvy kresťanov vážené za svoje hrdinstvo v prospech viery. Boli považovaní za tých, ktorí duchovne položili svoj život za Pána. Táto skupina zahrňala vyznávačov, ktorí fyzicky trpeli pre vieru, ale nie až na smrť; askétov, mužov a ženy, ktorí sa zriekli manželstva a materiálnych pôžitkov a žili v pokání, aby sa usilovali o zjednotenie s Bohom; a svätých biskupov, ktorí zasvätili svoj život, podobne ako Peter, stádu, ktoré im Kristus zveril do opatery. Navyše svätí muži a ženy zo všetkých oblastí života boli uznávaní za takých a vyhlásovaní za svätých Cirkvou. Spočiatku každá miestna cirkev konala toto uznávanie, neskôr sa na Západe vyvinul proces pre rozlíšenie svätosti a kanonizáciu tých, ktorí sa stali vzorom čnostnosti pre všetkých kresťanov, a v Katolíckej cirkvi bola kanonizácia svätých vyhradená.
V súčasných cirkevných kalendároch sa každý deň v roku oslavuje pamiatka aspoň jedného svätého. V jeden deň sa oslavuje pamiatka všetkých svätých, kanonizovaných i neznámych. Tento sviatok všetkých svätých sa v cirkvách byzantského obradu slávi v prvú nedeľu po Päťdesiatnici na znak toho, že dar svätosti je najväčšou z chariziem daných Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha.
Okrem nich sa zvlášť oslavuje pamiatka každého z dvanástich apoštolov: Peter a Pavol (29. jún), Jakub (30. apríl), Ján (8. máj a 26. september), Andrej (30. november), Filip (14. november), Bartolomej (11. jún), Júda (19. jún), Matúš (16. november), Tomáš (6. október), Jakub Mladší (9. október), Šimon (10. máj) a Matej (9. august). Toto zoskupenie je len ukážkou najväčších svätých, ktorých pamiatku oslavujeme. Poskytuje predstavu o veľkej rozmanitosti životov a ciest k svätosti. Títo veriaci odpovedali na Pánovu výzvu, aby boli „dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). Slávenie ich spomienky je pre nás príkladom: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 1 – 2).
Niektorí svätí sa oslavujú zo špecifických dôvodov. Svätí anjeli sa pripomínajú pre ich úlohu pri našej spáse a pre ich neustálu ochranu a starostlivosť o ľudský rod. Najväčším sviatkom anjelov je sviatok svätých archanjelov Michala a Gabriela a všetkých svätých anjelov (8. november). Osobitne sa uctieva svätý Ján Krstiteľ ako Predchodca Krista a svedok viery pred Herodesom. Jeho jedinečná úloha vo vzťahu ku Kristovi bola zaznamenaná v evanjeliách. Ešte pred narodením poskočil v lone svojej matky Alžbety, keď počula hlas Márie, Bohorodičky (Lk 1, 41). Náš Pán o ňom dosvedčil: „Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11), a on bol len predchodcom Božieho kráľovstva. K oslavám Jána patria jeho počatie (23. september), narodenie (24. jún), pokrstenie Ježiša (7. január), umučenie (29. august) a nájdenie jeho relikvií (24. február a 25. máj).
HLAVNÉ SVIATKY SVÄTÝCH
V kalendári byzantských cirkví sa slávnostnejšie spomínajú niektorí svätí:
Bazil Veľký, arcibiskup kapadóckej Cézarey (1. január)
Anton Veľký (17. január)
Eutymios Veľký (20. január)
Gregor Teológ, konštantínopolský arcibiskup (25. január)
Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup (27. január, 13. november)
Štyridsiati sebastskí mučeníci (9. marec)
Juraj, veľkomučeník (23. apríl)
Teodóz Pečerský (3. máj)
Cyril a Metod, apoštolom rovní (11. máj)
Konštantín a Helena, apoštolom rovní (21. máj)
Kozma a Damián, nezištníci a divotvorcovia (1. júl)
Atanáz Atoský (5. júl)
Anton z lavry Kyjevských jaskýň (10. júla)
Prorok Eliáš (20. júl)
Simeon Stĺpnik (1. september)
Demeter Myromvonný (26. október)
Barbora veľkomučeníčka a Ján Damaský (4. december)
Sáva Posvätený (5. decembra)
Mikuláš Divotvorca, arcibiskup lykijskej Myry (4. december)
Štefan prvomučeník (27. december).
Nepohyblivý cyklus: Bohorodička
Najväčšou zo všetkých svätých je, samozrejme, Mária Bohorodička, Božia Matka. Na každej božskej liturgii sa nekrvavá obeta prináša najskôr „za presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku a vždy Pannu Máriu“. Má jedinečné postavenie v spáse. Ako tá, ktorá z vlastnej slobodnej vôle nosila vo svojom lone Božieho Syna, je prvá, ktorá bola skrze inkarnáciu (vtelenie) božského Slova. Toto sa osobitne uctieva na sviatok jej Zosnutia (Uspenija) 15. augusta, ktorý je zároveň oslavou jej nanebovzatia (latinsky Assumptio) ako prvej z celého ľudského rodu, ktorá sa zúčastňuje na vzkriesení nášho Pána. Ostatné udalosti jej života majú pre nás spásnu hodnotu ako vzory kresťanského života a pre jej najvyššiu rolu v spáse uskutočnenej skrze Ježiša Krista.
Medzi tieto udalosti patrí: jej počatie svätou Annou (9. december[11]), jej narodenie (8. september), jej vstup do chrámu vo veku troch rokov (21. november) a napokon sviatok jej ochrany (1. október), ktorý oslavuje jej úlohu orodovníčky za nás. Navyše má dôležitú úlohu v niekoľkých sviatkoch Pána: Zvestovanie, Narodenie Ježiša, Predstavenie v chráme a stretnutie so svätými prorokmi Simeonom a Annou.
Niektoré údaje o jej živote sa nachádzajú v evanjeliách a týkajú sa jej vzťahu k Ježišovmu životu. Iné príbehy sa nachádzajú v apokryfných (nekánonických) evanjeliách, najmä v takzvanom Jakubovom protoevanjeliu.[12] Kresťanský zmysel sviatkov je založený na pevnej tradícii. Mária bola skutočne vyvolená a zachránená od samého počiatku svojho života pre svoj vzláštny vzťah k Bohu a vzhľadom na svoje povolanie byť jeho matkou. Jej prebývanie v chráme je pravdepodobne úplne nehistorické. Učí nás však pravde, že tá, ktorá mala porodiť Krista, sa už od svojho detstva stala Božím chrámom. Boh nebýva len v budove postavenej z kameňa. Mária vstúpila do chrámu, hoci sama bola Božím chrámom. Aj my sme „živé kamene [vbudované] do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5). Cirkevné slávenie dôležitosti Bohorodičky nezdôrazňuje historické udalosti jej života, ale teologický význam tej, ktorá vo svojom lone nosila Boha.
Pobožnosti
Mnohí ľudia boli rôznymi okolnosťami privedení k zvláštnej úcte k určitým aspektom nášho vzťahu s Bohom, k Bohorodičke alebo k niektorým svätým. Niekedy tieto pobožnosti podporila prítomnosť hrobu svätca alebo historickej svätyne v danej oblasti. Napríklad zjavenie divotvornej ikony Bohorodičky môže vyvolať túžbu po častých bohoslužbách na jej počesť pred touto ikonou. V reakcii na tieto pocity miestne cirkvi často rozvíjali liturgické bohoslužby zamerané na tieto objekty oddanosti. Tie sa týkajú tak sviatostného života, ako aj opakujúcich sa cyklov kalendára a denných bohoslužieb. Sú odvodené z každodennej bohoslužby Cirkvi alebo sú podľa jej vzoru a stali sa súčasťou liturgickej tradície Cirkvi.
Na prvom mieste medzi cirkevnými pobožnosťami sú tie na počesť Panny Márie Bohorodičky. Kresťania neustále prejavovali veľkú lásku a úctu tejto žene, ktorá je vzorom spásy a orodovania. V nej sa osobitne prejavuje milosť Boha, ktorý chce zhromaždiť „deti [Jeruzalema], ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla“ (Mt 23, 37). Neadorujeme ju ani sa jej neklaniame ako Bohu, ale uctievame ju – preukazujeme jej úctu a česť – nad všetkých ostatných svätých. Naše city nehy voči nej sú pre Matku nášho Boha príhodné. Vďaka svojej jedinečnej úlohe je najmocnejšou ženou modlitby. Cirkev, zakorenená v Kristovej láske k jeho Matke, bez ostychu prosí: „Bohorodička, ponáhľaj sa orodovať za nás, ty si vždy chránila svojich ctiteľov!“ (Kondák k Bohorodičke).
Najznámejšou pobožnosťou k Bohorodičke v cirkvách byzantského obradu je bohoslužba známa ako Paraklis alebo „Bohoslužba útechy“. Vymodelovaná podľa utierne obsahuje mnoho prvkov tejto bohoslužby spolu so špeciálnym kánonom, ktorý sa zameriava na Bohorodičku ako našu tešiteľku a ochrankyňu. Svojimi opakujúcimi sa príhovornými prosbami odráža charakter intenzívnej modlitby, ktorá zjednocuje veriacich vo vzájomnej starostlivej láske. Táto bohoslužba sa končí slávnostným uctením ikony Bohorodičky, „tej, ktorá ukazuje cestu“ ku Kristovi (po grécky Hodigitria). V mnohých cirkvách sa táto bohoslužba spieva denne počas Pôstu pred sviatkom Zosnutia Bohorodičky (1. – 14. august).[13]
Slávenie tejto bohoslužby posilňuje naše vedomie, že problémy a pokušenia nás neoddeľujú od Božej lásky. V Márii, zdroji pomoci a útechy, získavame ďalšie spojenie s božstvom skrze jej dôverné spojenie s Bohom ako jeho matky. Už ako prvá zachránená Bohom je príkladom toho, že spása znamená zbožštenie skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista. Keďže teraz spočíva v zbožštenej Božej prítomnosti, môžeme sa k nej modliť, aby nás na svoj príhovor vyslobodila zo všetkých nebezpečenstiev. Naša oddanosť jej nie je prehnaná. Vyviera z hlbín nášho vlastného bytia, ktoré v sebe nesie agóniu našej vlastnej neschopnosti sami sa spasiť. V týchto zákutiach sa nám dostáva nádej presahujúca naše zlyhanie skrze to, čo Boh vykonal pre ňu. Sme schopní ju oslavovať ako svoju ochrankyňu a orodovníčku.
Ďalším obľúbeným typom bohoslužby v cirkvách byzantského obradu je akatistový hymnus. V byzantskej tradícii existuje celý rad akatistov, ktoré oslavujú rôzne aspekty tajomstva spásy alebo sú prejavom úcty ku konkrétnym svätým či ikonám, ale najznámejší je Akatist k Bohorodičke. Bol zložený v roku 626 ako poďakovanie za oslobodenie byzantského hlavného mesta Konštantínopolu od útokov (v tej dobe) barbarských Slovanov a Avarov. „Akathistos“ (v gréčtine „nesedieť“) odkazuje na zvyk veriacich stáť počas celého spievania tohto hymnu. Tento akatist, séria 24 kondákov a ikosov (strof) na chválu Bohorodičky, je predpísané spievať počas utierne na piatu sobotu Veľkého pôstu. V mnohých cirkvách sa spieva aj pri povečerí počas väčšiny veľkopôstnych piatkov, ale môže sa spievať kedykoľvek počas roka ako pobožnosť k Bohorodičke.[14] Ostatné akatisty majú takú istú základnú štruktúru.
Molebeny, rovnako ako paraklisy, sú založené na skrátenej forme utierne. Samotné slovo „moleben“ pochádza zo slovanského jazyka a znamená „modlitbovú službu“ zameranú na jednu tému alebo jedného svätého a zahŕňa nasledovné prvky: Žalmy 142 a 50, spev „Boh je Pán…“ s vybranými veršami žalmu 117/118; tropáre, kánon, novozákonné čítania, ekténiu a záverečnú modlitbu. Molebeny sa môžu vyberať z textov utierne na ktorýkoľvek sviatok alebo svätca. Obvyklé sú molebeny adresované Pánovi, jeho krížu, Bohorodičke alebo svätcovi, alebo na nejakú tému, napríklad pokánie. Sú to bežné príhovorné bohoslužby v slovanských cirkvách byzantského obradu.
Jednou z takýchto príhovorných bohoslužieb, ktoré sú obľúbené v slovanských aj gréckych cirkvách, je Malé požehnanie vody, ktoré zahŕňa niekoľko sérií tropárov s prosbou o príhovor Bohorodičky. Často sa slúži v domácnostiach, keď sa hľadá osobitná ochrana alebo oslobodenie. Ďalšou bohoslužbou, ktorá sa v niektorých tradíciách často slúži v domácnostiach, je bohoslužba oslavy (Sláva) na počesť svätých patrónov rodiny, zvyčajne v deň ich sviatku. Jej súčasťou je požehnanie chleba, na ktorom je často pečaťou vyrazená ikona svätca.
[1] It is worth noting that the first translations of the Greek liturgical texts into Slavonic chose not to translate this word, but to simply transliterate it.
[2] Adolf Adam, The liturgical Year (New York: Pueblo Publishing Co., 1981), 84.
[3] Ibid., 88.
[4] Cf. Rene-Georges Coquin, „Les Origines de l’Epiphanie en Egypte,“ Noel-Epiphanie: Retour du Christ (Paris: Lex Orandi, 1967), 40.
[5] Our English word „lent“ come from the Old-English „lengthen“ which was used for spring, since at this time of year in the northern hemisphere the days lengthen. The Triodion speaks of this period as the „springtime of the soul“.
[6] Adam, op. cit., 144 – 145.
[7] Cf. Hippolytus of Rome, The Commentary on Daniel, IV, 23.
[8] Egeria, Diary of a Pilgrimage, trans. George E. Gingras (New York: Ancient Christian Writers, Newmann Press, 1970), 126 – 127.
[9] On the third Sunday of Great Lent, the Cross is likewise venerated by bringing it to the middle of the Church for reverence by the faithful.
[10] I Clement 5: 4-7, trans. C. C. Richardson in Library of Christian Classics: Alexandrian Christianity (London, Philadelphia, 1954), 46.
[11] In contrast to the conception of Christ, the perfect man (celebrated exactly nine months before Christmas), the conceptions of the Theotokos and St John the Baptist are observed on day short of nine months in the Byzantine calendare. The Ruthenian and Ukrainina metropolias in the United States have transferred this feast to December 8 to coincide with the Roman feast of the Immaculate Conception.
[12] Protoevangelion of James, in Edgar Hennecke and Wilhelm Schneeemelcher, New Testament Apocrypha, Vol. 1 (Philadeplhia: The Westminster Press, 1959), 374-388.
[13]An English version of the Paklisis may be found in Byzantine Daily Worship, ed. Mos. Rev. Joseph Raya and Baron Jose de Vinck (Allendale, NJ: Alleluia Press, 1969), 927-955.
[14] A translation of the Akathistos Hymn to the Mother of God may be found in ibid., 957-980.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Svetlo pre život II.: Štvrtá kapitola – Božská liturgiaSvetlo pre život II.: Druhá kapitola – Naše posväcovanie v čase
