Denný cyklus modlitby úzko súvisí s ľudským spánkom, vstávaním, prácou a jedením. Týždenný cyklus je podobný, ale slávi prebiehajúce udalosti nového stvorenia. Cirkev slávi ročný cyklus sviatkov ako anamnézu (pripomienku) historických udalostí, ktoré sú základom našej viery. Rok predstavuje časovú jednotku, ktorá je pre túto spomienku najvhodnejšia.

Udalosti, ktoré si Cirkev pripomína, nie sú len minulosťou. Tieto slávenia odrážajú naše povedomie o tajomstve Božej lásky k nám, ktorá sa prejavila v udalostiach dejín spásy, ale keď ich slávime, vlastne sa podieľame na dare Božej lásky, ktorý sa prejavil v týchto udalostiach. Náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, na kríži trpel a zomrel v ľudskom tele z lásky k nám, ale táto láska sa neskončila v okamihu jeho smrti. Dnes je rovnako skutočná ako vtedy, čo nám dovoľuje povedať, že dnes Ježiš skutočne zomiera a vstáva z mŕtvych za nás, alebo svätému Jánovi Zlatoústemu povedať: „Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na Prvý list Timotejovi). Všetko, čo Boh pre nás robí, robí definitívne a presahuje to hranice priestoru a času. Je nám dovolené mať na tom účasť prostredníctvom nášho liturgického života.

Medzi výročnými sláveniami Cirkvi existujú dva druhy spomienkových slávností: tie, ktoré sa každoročne konajú v tom istom dátume a sú súčasťou „pevného“ alebo „nepohyblivého“ cyklu sviatkov; tie, ktoré sa každoročne slávia v iný kalendárny deň, pretože sú naviazané na dátum Paschy a vytvárajú cyklus pohyblivých sviatkov.

Pascha, sviatok sviatkov

Hlavným sviatkom kresťanského roka je sviatok Paschy (Prechodu), pretože Kristovo zmŕtvychvstanie je stredobodom našej viery. Hoci nemáme priamu skúsenosť s budúcim kráľovstvom, naša viera spočíva na skutočnej udalosti, ktorá premenila apoštolov a stala sa základom života Cirkvi.

Paschálne slávenie je zámerne vymodelované podľa vzoru židovskej paschy. V tento deň si Židia slávnostne pripomínajú udalosť, ktorá z nich vytvorila národ: oslobodenie od egyptského faraóna a odchod do zasľúbenej zeme pod Božím vedením. Kristus dal pasche nový význam. Obetu veľkonočného baránka – pripomínajúcu záchranu Izraela pred anjelom smrti a z otroctva v Egypte – nahradil svojou vlastnou sebaobetou za záchranu celého ľudstva z otroctva smrti a hriechu. Paralely sú ohromujúce. Namiesto baránka Kristus obetoval svoj vlastný život na kríži; namiesto krvi baránka na oltári tiekla Kristova krv na kríži; namiesto oslobodenia vyvoleného národa z otroctva svetského kráľa Kristus uskutočnil oslobodenie z moci otroctva hriechu pre celé ľudstvo; a namiesto zasľúbenej zeme sme dostali prísľub vzkriesenia a života s Bohom. Kresťania začali sláviť paschu s úplne novým rozmerom. Svätý Pavol môže svojich konvertitov nabádať: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, keďže ste nekvaseným chlebom; veď Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný. Slávme teda sviatky nie so starým kvasom ani s kvasom zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy“ (1 Kor 5, 7 – 8).

Židokresťania na Blízkom východe pravdepodobne slávili svoju novú paschu v rovnakom čase, ako sa slávila židovská pascha, v štrnásty deň mesiaca nisan. Židia sa riadili lunárnym kalendárom, čo spôsobovalo, že tento dátum sa posúval vzhľadom na rímsky slnečný kalendár. Keď sa slávenie tohto sviatku rozšírilo medzi pohanokresťanmi, predĺžilo sa na tri dni a presunulo sa z pevného štrnásteho dňa mesiaca nisan na najbližšiu nedeľu. Sviatok sa začínal v piatok, keďže náš Pán v piatok zomrel na kríži, v sobotu (sabat) odpočíval v hrobe a v nedeľu vstal z mŕtvych. Piatok bol dňom úplného pôstu vďaka utrpeniu a smrti nášho Pána. Nedeľa bola naopak dňom úplnej radosti vďaka Pánovmu zmŕtvychvstaniu. Vtedy sa krstili noví kresťania, pretože krst je odumretím hriechu a vzkriesením do života v Ježišovi Kristovi.

Slávenie	Spomienka	Termíny
Predveľkopôstne týždne	Farizej a mýtnik; Márnotratný syn; Posledný súd; Vyhnanie z raja	Štyri nedele pred Veľkým pôstom
Veľký pôst	40 dní Kristovho pôstu na púšti; predkrstný katechumenát	40 dní pred Veľkým týždňom
Veľký týždeň   – Lazárova sobota – Kvetná nedeľa – Veľký pondelok, utorok – Veľká streda – Veľký štvrtok – Veľký piatok – Veľká sobota	Posledný týždeň Kristovho života: – Vzkriesenie Lazára – Vstup do Jeruzalema – Kristus v chráme – Pomazanie v Betánii – Posledná večera – Ukrižovanie a pohreb – Kristov odpočinok v hrobe	Týždeň pred Paschou
Svätá Pascha a Svetlý týždeň: „Sviatok sviatkov“		1. nedeľa po 1. splne jarnej rovnodennosti (a po starej Pasche)
Paschálne obdobie		40 dní po Pasche
Štvrtok Nanebovstúpenia		Štyridsiaty deň po Pasche
Päťdesiatnica	Posledné zjavenie Trojice pri príchode Svätého Ducha	Päťdesiaty deň po Pasche a nasledujúci týždeň
Nedeľa všetkých svätých	Všetci oslávení prebývajúcim Svätým Duchom	Nedeľa po Päťdesiatnici

Sviatok Paschy si stále zachováva tento dvojitý charakter slávenia vzkriesenia a krstu. Tropár kánona Paschy spája myšlienky Kristovho vzkriesenia s krstom: „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste [v krste na večierni s liturgiou sv. Bazila Veľkého vo Veľkú sobotu], ale dnes vstávam vzkriesený s tebou. Včera som sa s tebou ukrižoval, Spasiteľ. Teraz ma osláv so sebou vo svojom kráľovstve.“

Tento sviatok Paschy bol neskôr rozšírený na celý týždeň, nazývaný Veľký a Svätý týždeň. V nedeľu pred Paschou sa oslavuje historický vstup nášho Pána do mesta Jeruzalem, aby vstúpil do svojho umučenia. Predchádzajúca sobota pripomína Pánovo vzkriesenie Lazára z mŕtvych, udalosť, ktorá bola podnetom pre prvú Kvetnú nedeľu (porov. Jn 12, 9). Lazárova sobota sa v Konštantínopole stane dôležitým dňom krstu, aby sa neofyti mohli zúčastniť na sláveniach Veľkého týždňa. Veľký pondelok, Veľký utorok a Veľká streda pripomínajú Pánovo vyučovanie v chráme a udalosti, ktoré sa odohrali počas týždňa pred jeho zatknutím. Veľký štvrtok pripomína dar Eucharistie a zradenie a zatknutie nášho Pána. V kontraste s touto zradou sa stal dňom zmierenia tých, ktorí robili verejné pokánie.

Radostné slávenie vzkriesenia sa predlžuje na celý týždeň po nedeli Paschy. Keďže novopokrstení kresťania nosili počas týchto siedmich dní biele krstné rúcho, nazýva sa Nový alebo Svetlý týždeň. Vzhľadom na Pavlovu predstavu o krste ako spojení sa s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (porov. Rim 6, 3 – 4) neprekvapuje, že každoročné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sa stalo privilegovaným časom na slávenie tajomstiev kresťanskej iniciácie. Aj dnes zostáva večiereň s liturgiou Veľkej soboty najvhodnejším časom pre krst v byzantskom liturgickom cykle.

Slávenie Kristovho zmŕtvychvstania zostáva najslávnostnejšou skúsenosťou byzantských cirkví. Radosť myronosičiek pri objavení prázdneho Ježišovho hrobu sa znovu prežíva v sprievodoch, hudbe a gestách, ktoré nám o tajomstve zmŕtvychvstania povedia viac ako tisíce kníh alebo prednášok.

Slávenie Paschy je stredobodom cyklu pohyblivých sviatkov, teda postupnosti, v ktorej prežívame význam Kristovho daru spásy. Obdobia pokánia, ktoré nás vyprázdňujú, aby sme pocítili našu potrebu Božej lásky, sa striedajú s radostnými sláveniami jeho obdivuhodných činov, ktoré nám v našom mene dávajú život. Bezprostredne po Pasche sa v období päťdesiatich dní – tradične bez pôstu a kľačania – obnovuje čas od vzkriesenia po zostúpenie Svätého Ducha (Sk 2, 1 – 12). Päťdesiaty deň, Päťdesiatnica, sa už v židovskej tradícii slávil ako deň, keď bol na hore Sinaj daný Zákon. Kresťania slávia dar Svätého Ducha, „Zákon bol totiž daný skrze Mojžiša, no milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 17).

Plnosť Cirkvi s jej novým životom v Kristovi prichádza až so zostúpením Svätého Ducha, ktorý všetko napĺňa a prináša tento nový život. Táto plnosť viery sa v živote Cirkvi vyjadruje rôznymi vonkajšími formami Tradície (Sväté písmo, liturgia, učenie cirkevných otcov a koncilov). Žiadna z nich však nevyčerpáva vyjadrenie viery. Skôr spoločne vyjadrujú plnosť viery, ktorá pramení z plnosti života v Trojici, v ktorej musí jednotlivý kresťan nájsť svoju vieru. Boh nás volá a hovorí k nám osobným spôsobom, ale nikdy nie spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločnou Tradíciou. Našu individuálnu vieru môžeme chápať len ako členovia Cirkvi v kontexte veriaceho spoločenstva. Nikto z nás nedokáže obsiahnuť „plnosť viery“.

Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a usmerňuje Cirkev a jednotlivých veriacich. Prostredníctvom Svätého Ducha prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Krst a myropomazanie nás prijímajú do života Trojice. Stávame sa Božími deťmi, sme posväcovaní a privádzaní k dokonalosti.

Liturgický život Cirkvi je prejavom prítomnosti Ducha. V ňom sme formovaní do živého Božieho chrámu; v ňom sa stávame kňazským ľudom schopným prinášať „obetu chvály“. Liturgia Cirkvi je doslova „prácou pre ľudí“ a prostriedkom, ktorým Boh Duch pôsobí individuálne v našich dušiach a kolektívne v spoločenstve veriacich. Svätý Pavol píše: „On nás aj označil pečaťou a Ducha dal do našich sŕdc ako závdavok“ (2 Kor 1, 22).

Toto obdobie Paschy a Päťdesiatnice sa slávilo už v prvej polovici druhého storočia. Patrí sem aj sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý oslavuje návrat nášho Pána k Otcovej pravici v sláve a podľa Lukášovej chronológie pripadá na štyridsiaty deň po Pasche (vždy štvrtok) (Sk 1, 3). Tento sviatok sa stal súčasťou liturgického cyklu neskôr ako Päťdesiatnica, približne od štvrtého storočia.

Ďalším starobylým sviatkom v päťdesiatdňovom období po Pasche je Polovice Päťdesiatnice, ktorá sa slávi v dvadsiaty piaty deň. Je to teologický sviatok, ktorý oslavuje darovanie života Bohom prostredníctvom Kristovho zmŕtvychvstania a zoslania Svätého Ducha. V čítaniach sa zdôrazňuje nasýtenie duchovnými darmi. Evanjelium na posledný deň Polovice Päťdesiatnice (nasledujúca streda) rozpráva príbeh o rozmnožení chlebov (Jn 6, 5 – 14). V skutočnosti si počas celého obdobia päťdesiatich dní pripomíname Boží dar, ktorý sa nám dáva a napĺňa nás životom: Vzkriesenie (Pascha); viera v Krista (Tomášova nedeľa); jeho prítomnosť v Eucharistii (Polovica Päťdesiatnice); zbožštenie (Nanebovstúpenie) a dar Ducha (Päťdesiatnica).

Ikona Päťdesiatnice jasne ukazuje dvanástich apoštolov sediacich v polkruhu s miestom vyhradeným pre Krista, ktorý môže byť neviditeľne prítomný v strede alebo zastúpený v Bohorodičke, ktorá ho nosila pod srdcom. Táto ikona zostúpenia Svätého Ducha nám odhaľuje tajomstvo jednoty a rozmanitosti Cirkvi, ktorá sa zrodila v deň Päťdesiatnice, podobne ako ikona Trojice otvára tajomstvo jednoty a rozmanitosti v Bohu.

Apoštoli sú zhromaždení v hlbokej vnútornej jednote, ktorá je v ostrom kontraste s rozdelením a zmätkom hriechu, ktorý vládol v celom ľudstve. Päťdesiatnica je opakom k zmätku jazykov, ktorý pochádzal z babylonskej veže. Tam hriech rozdelil a rozptýlil ľudí. Teraz je ľudstvo zjednotené mocou Svätého Ducha.

Každý apoštol si zachováva svoju jedinečnosť a rozmanitosť (ohnivé jazyky sa rozliehajú na každej jedinečnej osobe zvlášť), ale je spojený s ostatnými v jednom novom tele, Cirkvi. Boh opäť oslovuje každého apoštola ako jednotlivca, ale nikdy nie izolovane. Až keď sa zhromaždili v jednej miestnosti, dostali Svätého Ducha.

Okrem päťdesiatdňového obdobia radostného slávenia po Pasche má Cirkev štyridsaťdňové obdobie kajúcej prípravy na Paschu, ktoré sa nazýva Veľký pôst. Vo východných cirkvách sa pôst začína v pondelok po Syropôstnej nedeli (vždy siedma nedeľa pred Veľkou nocou) a končí sa v piatok pred Lazárovou sobotou, má teda presne štyridsať dní.

Číslo štyridsať sa v Biblii často objavuje ako obdobie prípravy pred vstupom do misie, ktorú dal Boh. Mojžiš sa štyridsať dní postil na vrchu, kým prijal a odovzdal Izraelitom zákon; Eliáš sa štyridsať dní postil pred videním Boha, ktorý mu povedal, aby pomazal Hazaela za aramejského kráľa, Jehua za izraelského kráľa a Elizea za proroka; samotní Izraeliti štyridsať rokov putovali po púšti na znak pokánia pred vstupom do zasľúbenej zeme; a Ježiš sa po svojom krste štyridsať dní postil, kým začal svoje verejné kázanie.

Štyridsaťdňový Veľký pôst očisťovania a prípravy vznikol v Egypte a prvýkrát sa začal dodržiavať po sviatku Bohozjavenia (6. januára). Pôvodným cieľom tohto pôstu bola príprava katechumenov na krst. Po jeho skončení sa krstili noví kresťania. Tento pôst sa čoskoro presunul na svoje súčasné miesto pred Paschou a krst katechumenov sa spojil so slávením Paschy.

Veľkopôstne obdobie bolo obdobím vyučovania o Bohu, praktizovania kresťanských cností, charitatívnych skutkov, začlenenia sa do spoločenstva veriacich a pôstu ako očisťovania tela a duše pre veľké tajomstvo prijatia za Božie deti. Toto osobitné obdobie prípravy sa neobmedzovalo len na kandidátov krstu. Zúčastňovalo sa na ňom celé spoločenstvo na znak solidarity s tými, ktorí vstupovali do Cirkvi, a na znak obnovenia osobného záväzku každého z nich voči Kristovi. Veľký pôst je pre nás aj teraz časom obnovy našich krstných sľubov a nášho zjednotenia s Bohom. Napriek tomu (alebo práve preto), že je venovaný pokániu, zostáva obdobím veľkej radosti, časom približovania sa k Bohu.

Nepohyblivý cyklus: Sviatky Pána

Druhý cyklus sviatkov v cirkevnom roku sa nazýva Nepohyblivý cyklus, pretože tieto sviatky sa slávia každoročne v tom istom dátume. Hlavnými z nich sú sviatky Vianoc a Bohozjavenia. Vianoce (25. decembra) pripomínajú narodenie nášho Pána Ježiša Krista. Bohozjavenie (6. januára) pripomína krst nášho Pána v rieke Jordán svätým prorokom Jánom. Sú úzko prepojené, pretože oslavujú „zjavenie“ nášho Pána vo svete. Rozvíjajú naše chápanie identity Ježiša Krista. Keď bol svojím vzkriesením uznaný ako Boží Syn (Rim 1, 4), prví kresťania začali toto tajomstvo jeho vtelenia rozpoznávať aj v evanjeliových udalostiach jeho narodenia a krstu. Jeho narodenie je opísané v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu s mudrcmi z „Východu“, ktorí ho spoznali ako Mesiáša a Kráľa, a s anjelmi, ktorí ho ako takého zvestovali pastierom. Pri krste ho Ján spoznal ako veľkého proroka, ktorý mal prísť; Otec z neba ho vyhlásil za svojho Syna a Duch na neho zostúpil a zjavil, že je Mesiáš.

Oba tieto sviatky boli nazývané ďalšie „Paschy“, pretože v oboch je prítomné to isté tajomstvo: sebaobetovanie Božieho Syna, aby sa stal človekom, žil medzi nami a uskutočnil našu spásu. Svätý Pavol pochopil podstatu tejto udalosti a napísal: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6 – 7).

Sviatok Bohozjavenia pochádza pravdepodobne z tretieho storočia. Dovtedy sa slávil len jeden výročný sviatok, a to sviatok Pánovho zmŕtvychvstania. To neznamená, že udalosť krstu nášho Pána nebola súčasťou evanjeliového posolstva spásy, ale len to, že úplný kresťanský kalendár sa v dejinách rozrástol ako spôsob prezentácie celého ohlasovania evanjelia počas roka života Cirkvi.

Sviatok	Pamiatka	Dátum	Trvanie
Narodenie Bohorodičky	Narodenie Panny Márie ohlasuje príchod Krista	8. September	1 deň prípravy a 5 dní sviatku
Povýšenie úctyhodného kríža	Objavenie kríža vyzýva všetkých, aby sa klaňali Kristovi	14. september	3 dni prípravy a 8 dní sviatku
Vstup Bohorodičky do chrámu	Máriina svätosť vyjadrená jej vstupom do chrámu	21. november	1 deň prípravy a 5 dní sviatku
Narodenie Krista	Spasiteľná prítomnosť Boha vo svete skrze Krista	25. december	Pôstne obdobie, 2 prípravné nedele, 5 dní prípravy a 7 dní slávenia bez pôstu
Sväté Bohozjavenie Krista	Zjavenie Trojice pri Kristovom krste	6. január	Prípravný víkend, 4 dni prípravy a 9 dní slávenia
Hypapante (Stretnutie)	Stretnutie Krista s jeho ľudom, keď bol predstavený v chráme	2. február	1 deň prípravy a 2 až 8 dní slávenia, v závislosti od dátumu Paschy
Zvestovanie	Kristus sa vtelil pri Gabrielovom slove	25. marca	1 deň prípravy a 2 dni sviatku
Vstup do Jeruzalema	Príchod Božieho kráľovstva	Kvetná nedeľa (pohyblivá)	1 deň sviatku
Sväté nanebovstúpenie Krista	Kristus sedí po pravici Otca	štvrtok nanebovstúpenia	9 dní sviatku
Premenenie Krista	Kristova sláva sa ukázala pred jeho umučením	6. august	1 deň predsviatku a 8 dní sviatku
Zosnutie Bohorodičky	Smrť a oslávenie Božej Matky	15. august	14-dňový pôst, 1 deň prípravy a 9 dní sviatku

Hoci sa mnohí v prvotnej Cirkvi snažili určiť dátum narodenia nášho Pána alebo jeho krstu v Jordáne, naše slávenie týchto sviatkov sa viaže skôr na výročné kalendárne udalosti než na historické dátumy. Ich dátumy pripadajú na obdobie okolo zimného slnovratu, keď sa dni začínajú predlžovať. Všetky pohanské náboženstvá slávili v tomto čase sviatky ako znovuzrodenie nádeje na návrat slnka a tepla, kresťania sa nemohli zúčastňovať na pohanských slávnostiach falošného kultu. Namiesto toho oslavovali začiatok života pravého Božieho Syna, Svetla života. Sviatok Bohozjavenia bol teda s najväčšou pravdepodobnosťou zavedený v egyptskej Alexandrii ako protiváha gnostického sviatku v ten istý deň. Gnosticizmus (raná heréza) popieral Ježišovo človečenstvo a učil, že Boží Syn vstúpil do Ježiša až pri jeho krste.  Namiesto toho ortodoxní kresťania slávili oslávenie Pána pri jeho krste ako zjavenie Trojice.

V Egypte mal tok rieky Níl mimoriadny význam pre úrodu a život krajiny. Tamojší kresťania si ako základ pre svoj sviatok vybrali začiatky Markovho a Jánovho evanjelia. Tieto dve evanjeliá začínajú príbeh Ježiša jeho verejným životom prostredníctvom krstu v rieke Jordán. Posvätenie tejto rieky sa považovalo za vzor posvätenia všetkých vôd, ktoré predstavujú život, najmä rieky Níl.

Zatiaľ čo východné cirkvi zdôrazňovali zjavenie Pána pri Jordáne, západná cirkev mala rozvíjať sviatok narodenia Krista z Panny Márie. Sviatok Vianoc vznikol v Ríme. Keďže pohanský sviatok oslavoval predlžovanie dňa ako „znovuzrodenie“ slnka, kresťania sa pri tejto príležitosti rozhodli pripomínať si začiatok Kristovho života. Oslavovali príchod pravého svetla na svet a narodenie Božieho Syna. Tento sviatok existoval už v treťom storočí.

Časom väčšina východných cirkví pridala sviatok Vianoc na 25. december, ale zachovala si sviatok Bohozjavenia ako oslavu Pánovho krstu, aby vyjadrila hlbokú teológiu s ním spojenú. Západ neskôr prijal sviatok Bohozjavenia, ale zmenil ho na spomienku na „zjavenie“ (epifániu) Ježiša pohanským národom prostredníctvom perzských mudrcov.

Ďalší staroveký sviatok, ktorý spája tému vtelenia (Vianoce) a tému vykúpenia (Pascha), pochádza pravdepodobne z tretieho storočia na Východe. Ide o sviatok Zvestovania nášho Pána (25. marec). Pripomína návštevu archanjela Gabriela u Márie, ktorý jej oznamuje: „Svätý Duch zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni… Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 35, 31). Tajomstvo Pánovho počatia a jeho smrti úzko súvisia. Obe sú manifestáciou jeho lásky k nám, jeho kenózy („sebazrieknutia“, doslova „seba-vyprázdnenia“) kvôli nám, prostredníctvom ktorej nás môže naplniť jeho život a láska. 25. marec je dôležitý tým, že označuje začiatok jari s novým životom v prírode, že datuje počatie nášho Pána v tele deväť mesiacov pred sviatkom jeho narodenia a že je tradičným dátumom jeho ukrižovania alebo vzkriesenia s jeho „ponížením sa až na smrť“ (Flp 2, 8) pre našu spásu.

Neskôr boli do kalendára pridané ďalšie sviatky Pána. Najdôležitejším z nich je sviatok Povýšenia svätého Kríža (14. september), ktorým sa opäť slávi ústredné tajomstvo kresťanskej viery. V septembri sa v Byzantskej ríši začínal Nový rok približne v rovnakom čase ako židovský Nový rok Roš hašana. Sviatok pripomína nájdenie Pánovho kríža svätou Helenou (Konštantínovou matkou) v čase, keď sa kresťanstvo stávalo náboženstvom ríše. V Európe sa tento sviatok slávil 3. mája. V Jeruzaleme sa slávil 14. septembra z dvoch dôvodov: prvým bola spojitosť s Novým rokom a druhým bolo posvätenie Chrámu Vzkriesenia v Jeruzaleme, ktorý dal postaviť cisár Konštantín na miestach ukrižovania a zmŕtvychvstania nášho Pána.

Tento sviatok sa slávi aj na oslavu víťazstva cisára Herakleia v siedmom storočí nad pohanskými Peržanmi, ktoré oslobodilo Svätú zem. Keď sa Kríž vrátil do Jeruzalema, bola to príležitosť na veľké slávenie. Pripomína sa to v obrade povýšenie, v ktorom sa kríž vyzdvihne, aby si ho uctilo zhromaždenie.

Keďže kríž vždy pripomína hlavný akt našej spásy, tento sviatok (14. septembra) sa na Východe tradične slávi ako deň pôstu na počesť nášho Pána, ktorý trpel na kríži. Osobitné slávenia v sobotu a nedeľu pred a po sviatku sa zameriavajú na tému zmyslu Kríža a zdôrazňujú jeho dôležitosť. Pozývajú nás, aby sme pozorne nasledovali nášho Pána Ježiša Krista, ktorý učil: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).

V byzantských cirkvách je dátum sviatku Premenenia Pána spojený s dátumom Povýšenia Kríža. Podľa tradície uplynulo štyridsať dní medzi Pánovým premenením do slávy na vrchu Tábor pred očami apoštolov Petra, Jakuba a Jána a jeho ukrižovaním. Sviatok Premenenia Pána (6. august) sa slávi štyridsať dní pred sviatkom Svätého kríža namiesto počas prvého týždňa Veľkého pôstu. Samotné Premenenie sa stalo významnou udalosťou v spirituálnej teológii byzantských cirkví a zasluhuje si osobitnú pozornosť. Ľudská prirodzenosť sa zjavuje ako oslávená, zbožštená a naplnená Božím svetlom prostredníctvom dvojitej prirodzenosti Ježiša Krista, ktorý je Bohom, ktorý sa stal plne človekom.

Nepohyblivý cyklus: Svätí

Na základe tohto chápania Božieho oslávenia ľudstva Cirkev slávi aj sviatky svojich hrdinov viery, svätých. Prostredníctvom svojej svätosti a hrdinstva pre vieru zjavujú neustále pôsobenie Ducha v živote Božieho ľudu, zbožšťujúc ho a povyšujúc bohatstvom viery a lásky. Svätí nenahrádzajú Krista ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľudstvom (porov. 2 Tim 2, 56). Pravidlo bohoslužby opäť určuje našu vieru. Svätých prosíme, aby sa modlili a prihovárali sa za nás u Boha.

Ich schopnosť pomáhať nám pochádza len z ich zjednotenia s Bohom. Tak ako prosíme iných, aby sa za nás modlili, môžeme prosiť tých, ktorí už dosiahli jednotu s Bohom, aby sa modlili za nás. Modlíme sa aj za svätých, aby sa ich účasť na božskom živote neustále prehlbovala. Naša úcta k svätým je vlastne znakom našej viery vo vzkriesenie a solidarity všetkých veriacich skrze Boha. Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je Bohom živých, a nie mŕtvych (porov. Lk 20, 37 – 38). Naša úcta k svätým je znakom našej dôvery v Boha, ktorý vždy zachováva svoju zmluvu s nami, „aby sme sa v [Kristovi] stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5, 21).

Prví svätí, ktorí boli uznávaní a uctievaní, boli tí, ktorí sa fyzicky vzdali svojho života ako svedkovia viery v Krista. Nazývali sa mučeníci (z gréckeho slova martys pre „svedka“). Na mieste ich pochovania sa stavali kaplnky a oltáre, pretože ich smrť vo viere a v nádeji na vzkriesenie bola osobitným hrdinským činom, ktorý mali uznávať všetci kresťania. Tento zvyk prerástol do súčasnej praxe sláviť božskú liturgiu vždy nad relikviami svätých. V súčasnosti sú relikvie zašité do špeciálnej látky nazývanej antimenzion, ktorú posväcuje patriarcha alebo biskup a odovzdáva ju svojim chrámom, aby ju mohli položiť na oltár na slávenie liturgie.

Uctievanie svätých je veľmi starobylou tradíciou Cirkvi. Spočiatku sa na nich spomínalo len v spoločenstvách a na miestach, kde boli pochovaní alebo vydali svedectvo viery. Táto miestna úcta k hrdinstvu mučeníkov sa rozšírila do ďalších miestnych cirkví. Prvými spomedzi týchto svätých boli apoštoli, z ktorých všetci okrem svätého Jána boli aj mučeníkmi. Apoštoli ohlasovali Pánovo zmŕtvychvstanie a vieru, ktorej ich naučil, a ktorá sa stala základom viery celej Cirkvi. Dnes je najväčším sviatkom svätých sviatok prvých apoštolov Petra a Pavla (29. júna), ktorí obaja trpeli pre Krista v meste Rím. Už v roku 95 Kliment Rímsky napísal:

„Peter, ktorý z dôvodu zlej žiarlivosť nielen raz alebo dvakrát, ale často znášal utrpenie, a tak, vydávajúc svedectvo, odišiel na slávne miesto, ktoré si zaslúžil. Pavol z dôvodu súperenia a hádok ukázal, ako sa získava cena za trpezlivú vytrvalosť. Sedemkrát bol v okovách, bol vo vyhnanstve, kameňovaný, stal sa hlásateľom [evanjelia] na Východe i Západe a získal vznešenú slávu, ktorú si jeho viera zaslúžila. Celý svet učil spravodlivosti a až po hranice Západu vydával svoje svedectvo pred vládcami. A tak, prepustený z tohto sveta, bol vzatý do svätyne a stal sa najväčším príkladom trpezlivého utrpenia.“

Po období prenasledovania začali byť za hrdinstvo v prospech viery uznávané aj iné vrstvy kresťanov. Boli považovaní za tých, ktorí duchovne položili svoj život za Pána. Do tejto skupiny patrili vyznávači, ktorí fyzicky trpeli pre vieru, ale nie až na smrť; askéti, muži a ženy, ktorí sa zriekli manželstva a materiálnych pôžitkov a žili v pokání, aby hľadali zjednotenie s Bohom; a svätí biskupi, ktorí zasvätili svoj život, podobne ako Peter, stádam, ktoré im Kristus zveril do opatery. Okrem toho svätí muži a ženy zo všetkých oblastí života boli takto uznaní a vyhlásení Cirkvou za svätých. Spočiatku ich uznávala každá miestna cirkev, neskôr sa na Západe vyvinul proces rozlišovania svätosti a kanonizácie tých, ktorí sa stali vzorom cností pre všetkých kresťanov, a v Katolíckej cirkvi bola kanonizácia svätých obmedzená.

V moderných cirkevných kalendároch sa každý deň v roku pripomína aspoň jeden svätý. Jedného dňa sa pripomínajú všetci svätí, kanonizovaní aj neznámi. Tento sviatok všetkých svätých sa v byzantských cirkvách slávi v prvú nedeľu po Päťdesiatnici na znak toho, že dar svätosti je najväčšou z chariziem daných Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha.

Okrem nich sa osobitne pripomína každý z dvanástich apoštolov: Peter a Pavol (29. jún), Jakub (30. apríl), Ján (8. máj a 26. september), Andrej (30. november), Filip (14. november), Bartolomej (11. jún), Júda (19. jún), Matúš (16. november), Tomáš (6. október), Jakub Mladší (9. október), Šimon (10. máj) a Matej (9. august). Toto zoskupenie je len ukážkou najväčších svätých, ktorých si pripomíname. Poskytuje predstavu o veľkej rozmanitosti životov a ciest k svätosti. Títo veriaci odpovedali na Pánovu výzvu, aby boli „dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). Slávenie ich pamiatky je pre nás príkladom: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 1 – 2).

Niektorí svätí sa oslavujú zo špecifických dôvodov. Svätí anjeli sa pripomínajú pre ich úlohu pri našej spáse a pre ich neustálu ochranu a starostlivosť o ľudský rod. Najväčším sviatkom anjelov je sviatok svätých archanjelov Michala a Gabriela a všetkých svätých anjelov (8. november). Osobitne sa uctieva svätý Ján Krstiteľ ako Predchodca Krista a svedok viery pred Herodesom. Jeho jedinečná úloha vo vzťahu ku Kristovi bola zaznamenaná v evanjeliách. Ešte pred narodením poskočil v lone svojej matky Alžbety, keď počula hlas Márie Bohorodičky (Lk 1, 41). Náš Pán o ňom svedčil: „Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11), a on bol len predchodcom Božieho kráľovstva. K oslavám Jána patria jeho počatie (23. september), narodenie (24. jún), jeho pokrstenie Ježiša (7. január), umučenie (29. august) a nájdenie jeho relikvií (24. február a 25. máj).

Hlavné sviatky svätých

V kalendári byzantských cirkví sa slávnostnejšie spomínajú niektorí svätí:

Bazil Veľký, kapadóckocézarejský arcibiskup (1. január)

Anton Veľký (17. január)

Eutymios Veľký (20. január)

Gregor Teológ, konštantínopolský arcibiskup (25. január)

Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup (27. január, 13. november)

Svätí sebastejskí mučeníci (9. marec)

Juraj, víťazný veľkomučeník (23. apríl)

Teodóz Pečerský (3. máj)

Cyril a Metod, apoštolom rovní (11. máj)

Konštantín a Helena, apoštolom rovní (21. máj)

Kozma a Damián, nezištní divotvorcovia (1. júl)

Atanáz z hory Athos (5. júl)

Anton Kyjevsko-pečerský (10. júl)

Prorok Eliáš (20. júl)

Simeon Stĺpnik (1. september)

Demeter veľkomučeník Myromvonný (26. október)

Barbora hieromučeníčka a Ján Damaský (4. december)

Sáva Posvätený (5. december)

Mikuláš Divotvorca, myrský arcibiskup (4. decembra)

Štefan Prvomučeník (27. december).

Nepohyblivý cyklus: Bohorodička

Najväčšou zo všetkých svätých je, samozrejme, Bohorodička, Božia Matka. Na každej božskej liturgii sa prináša nekrvavá obeta najskôr „za našu presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Pannu Máriu, Bohorodičku a vždy pannu“. Jej postavenie je jedinečné v spáse. Ako tá, ktorá z vlastnej slobodnej vôle porodila vo svojom lone Božieho Syna, je prvá, spasená inkarnáciou (vtelením) Božieho Slova. To sa osobitne uctieva na sviatok jej Zosnutia (Uspenija) 15. augusta, ktorý zároveň oslavuje jej vzatie do neba (latinsky Assumptio) ako prvej z celého ľudského rodu, ktorá sa zúčastňuje na vzkriesení nášho Pána. Ostatné udalosti jej života majú pre nás spásonosnú hodnotu ako vzory kresťanského života a kvôli jej najvyššej úlohe pri spáse uskutočnenej skrze Ježiša Krista.

Medzi tieto udalosti patria: jej počatie svätou Annou (9. december), jej narodenie (8. september), jej vstup do chrámu vo veku troch rokov (21. november) a napokon sviatok jej ochrany (1. október), ktorý oslavuje jej úlohu orodovníčky za nás. Okrem toho má dôležitú úlohu vo viacerých sviatkoch Pána: Zvestovanie, Narodenie Ježiša, Predstavenie v chráme a stretnutie so svätými prorokmi Simeonom a Annou.

Niektoré údaje o jej živote sa nachádzajú v evanjeliách a týkajú sa jej vzťahu k Ježišovmu životu. Iné príbehy sa nachádzajú v apokryfných (nekánonických) evanjeliách, najmä v takzvanom Jakubovom protoevanjeliu. Kresťanský zmysel sviatkov je založený na pevnej tradícii. Mária bola skutočne vyvolená a zachránená od samého začiatku svojho života pre svoj osobitný vzťah k Bohu a vzhľadom na svoje povolanie byť jeho matkou. Jej prebývanie v chráme je pravdepodobne úplne nehistorické. Učí nás však pravde, že tá, ktorá mala porodiť Krista, sa už od svojho detstva stala Božím chrámom. Boh nebýva len v budove postavenej z kameňa. Mária vošla do chrámu, hoci ona sama bola Božím chrámom. Aj my sme „živé kamene [vbudované] do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5). Cirkev pri oslave významu Bohorodičky nezdôrazňuje historické udalosti jej života, ale teologický význam tej, ktorá nosila Boha vo svojom lone.

Otázka kalendára

Od šestnásteho storočia sa kresťanský svet borí s otázkou kalendára. Juliánsky kalendár, prijatý v Ríme v roku 45 pred naším letopočtom, sa už na Prvom ekumenickom koncile (Nicea, 325) ukázal ako nepresný. Až do moslimského dobytia Blízkeho východu vo ôsmom storočí táto chyba bola každoročne opravovaná. V roku 1582 pápež Gregor XIII. zrušil Juliánsky kalendár a nahradil ho Gregoriánskym kalendárom. V Gregoriánskom kalendári nadchádzajú nepohyblivé sviatky 13 dní pred príslušným dňom v Juliánskom kalendári. Gregoriánsky kalendár prijali rímskokatolícke krajiny a odmietli ho ostatné západné štáty vrátane Veľkej Británie a jej amerických kolónií. Východné cirkvi ho odmietli, pretože spôsobil, že Pascha sa slávila spolu so Židmi a niekedy aj pred nimi.

Odvtedy nekatolícke krajiny Európy a zvyšok sveta prijali gregoriánsky kalendár na občianske účely. Niektoré východné cirkvi naďalej používajú Juliánsky kalendár; iné používajú „Zmiešaný kalendár“, v ktorom sa Pascha počíta podľa Juliánskeho a pevné sviatky sa počítajú podľa Gregoriánskeho dátumu.

Kalendár	Paschálny cyklus	Pevné sviatky	Používajú
Juliánsky kalendár („Starý kalendár“)	Podľa Nicejského koncilu	13 dní po občianskom dátume (napr. juliánsky 25. december pripadá na gregoriánsky 7. január).	Mnohé pravoslávne a gréckokatolícke cirkvi v USA aj v zahraničí.
Gregoriánsky kalendár („Nový kalendár“)	Podľa občianskeho kalendára	Podľa občianskeho kalendára	Mnohé gréckokatolícke a niektoré pravoslávne cirkvi (Arménska, Fínska, Sýrska a Indická) v USA aj v zahraničí.
„Zmiešaný“ kalendár	Podľa Nicejského koncilu	Podľa občianskeho kalendára	Mnohé pravoslávne a niektoré gréckokatolícke cirkvi v USA a zahraničí.

Pobožnosti

Mnohých ľudí rôzne okolnosti priviedli k osobitnej úcte k určitým aspektom nášho vzťahu s Bohom, k Božej Matke alebo k niektorým svätým. Niekedy prítomnosť hrobu svätca alebo historickej svätyne v danej oblasti podporila tieto pobožnosti. Napríklad zjavenie zázračnej ikony Bohorodičky môže vyvolať túžbu po častých bohoslužbách na jej počesť pred touto ikonou. V reakcii na tieto pocity miestne cirkvi často rozvíjali liturgické bohoslužby zamerané na tieto objekty úcty. Tie sa týkajú tak sviatostného života, ako aj opakujúcich sa cyklov kalendára a každodenných bohoslužieb. Sú odvodené od každodennej bohoslužby Cirkvi alebo sa na ňu orientujú a stali sa súčasťou liturgickej tradície Cirkvi.

Medzi pobožnosťami Cirkvi sú na prvom mieste pobožnosti na počesť Márie Bohorodičky. Kresťania neustále prejavovali veľkú lásku a úctu tejto žene, ktorá je vzorom spásy a orodovania. V nej sa osobitne prejavuje milosť Boha, ktorý chce zhromaždiť „deti [Jeruzalema], ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla“ (Mt 23, 37). Neadorujeme ju ani sa jej neklaniame ako Bohu, ale uctievame ju – preukazujeme jej úctu a česť – viac ako všetkým ostatným svätým. Naše pocity nehy voči nej sú primerané Matke nášho Boha. Vďaka svojej jedinečnej úlohe je najmocnejšou ženou modlitby. Cirkev, zakorenená v Kristovej láske k jeho Matke, bez ostychu prosí: „Ponáhľaj sa, Bohorodička, prihovárať sa za nás, ty, ktorá si vždy chránila tvojich ctiteľov!“ (Kondák k Bohorodičke).

Najznámejšou pobožnosťou k Bohorodičke v byzantských cirkvách je bohoslužba známa ako Paraklis alebo „bohoslužba útechy“. Podľa vzoru utierne obsahuje mnohé prvky tejto bohoslužby spolu so špeciálnym kánonom, ktorý sa zameriava na Božiu Matku ako našu tešiteľku a ochrankyňu. Svojimi opakujúcimi sa príhovornými prosbami odráža charakter intenzívnej modlitby, ktorá spája veriacich v starostlivej vzájomnej láske. Bohoslužba sa končí slávnostným uctením ikony Bohorodičky, „tej, ktorá ukazuje cestu“ ku Kristovi (gr. Hodigitria). V mnohých chrámoch sa táto bohoslužba spieva denne počas Pôstu Bohorodičky (1. – 14. august).

Slávenie tejto bohoslužby posilňuje naše vedomie, že problémy a pokušenia nás neoddeľujú od Božej lásky. V Márii, ktorá je zdrojom pomoci a útechy, získavame ďalšie spojenie s božstvom prostredníctvom jej dôverného spojenia s Bohom ako jeho matky. Už ako prvá zachránená Bohom je príkladom toho, že spása znamená zbožštenie skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista. Keďže teraz spočíva v zbožštenej Božej prítomnosti, môžeme sa k nej modliť, aby nás na svoj príhovor vyslobodila zo všetkých nebezpečenstiev. Naša oddanosť voči nej nie je prehnaná. Vyviera z hlbín nášho vlastného bytia, ktoré v sebe nesie agóniu našej vlastnej neschopnosti spasiť sa. V týchto zákutiach sa nám dostáva nádej, ktorá presahuje naše zlyhanie skrze toho, čo pre ňu vykonal Boh. Máme ju oslavovať ako svoju ochrankyňu a orodovníčku.

Ďalším obľúbeným typom bohoslužby v byzantských cirkvách je akatistový hymnus. V byzantskej tradícii existuje viacero akatistov, ktoré oslavujú rôzne aspekty tajomstva spásy alebo sú prejavom úcty ku konkrétnym svätým či ikonám, ale najznámejší je akatist k Bohorodičke. Bol zložený v roku 626 ako poďakovanie za oslobodenie byzantského hlavného mesta Konštantínopolu od útokov (vtedajších) barbarských Slovanov a Avarov. Akathistos (v gréčtine „nesedieť“) odkazuje na zvyk veriacich stáť počas celého spevu tohto hymnu. Tento akatist, séria 24 kondákov a ikosov (strof) na chválu Bohorodičky, je predpísané spievať počas utierne v piatu sobotu Veľkého pôstu. V mnohých chrámoch sa spieva aj pri povečerí počas väčšiny pôstnych piatkov, ale môže sa spievať kedykoľvek počas roka ako pobožnosť k Božej Matke. Ostatné akatisty majú rovnakú základnú štruktúru.

Molebeny, podobne ako paraklisy, sú založené na skrátenej forme utierne. Samotné slovo „moleben“ pochádza zo slovanského jazyka a znamená „modlitbovú bohoslužbu“ zameranú na jednu tému alebo jedného svätého a obsahuje nasledovné prvky: Žalmy 142 a 50, spev „Boh je Pán…“ s vybranými veršami žalmu 117/118; tropáre, kánon, novozákonné čítania, prosby a záverečnú modlitbu. Molebeny sa môžu vyberať z textov utierne na ktorýkoľvek sviatok alebo svätca. Bežné molebeny sú tie, ktoré sú adresované Pánovi, jeho krížu, Bohorodičke alebo svätcovi, alebo na nejakú tému, napríklad pokánie. Sú to bežné príhovorné bohoslužby v byzantsko-slovanských cirkvách.

Jednou z takýchto príhovorných bohoslužieb, ktoré sú obľúbené v slovanských aj gréckych cirkvách, je Menšie požehnanie vody, ktoré zahŕňa niekoľko sérií tropárov prosiacich o príhovor Bohorodičky. Často sa slúži v domácnostiach, keď sa hľadá osobitná ochrana alebo oslobodenie. Ďalšou bohoslužbou, ktorá sa v niektorých tradíciách často slúži v domácnostiach, je bohoslužba oslavy (Sláva) na počesť svätých patrónov rodiny, zvyčajne v deň ich sviatku. Jej súčasťou je požehnanie chleba, na ktorom je často vyrazená ikona svätca.

Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život II.: Božská liturgia – naplnenie času – Paschálne tajomstvo; Nová zmluva; Toto robte na moju pamiatku; Anafora, Epikléza, Liturgie byzantskej tradície; Liturgia vopred posvätených darov


Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času – Denné modlitbové cykly; Každodenné bohoslužby Cirkvi; Týždenný cyklus

---