Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice; Biblické obrazy Cirkvi; Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská
Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev.
Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
(Symbol viery)
Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše,
zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.
A učiň … aby sme našli milosrdenstvo a milosť …
s presvätou, prečistou, preblahoslavenou a slávnou Vládkyňou našou Bohorodičkou a vždy Pannou Máriou …
i so všetkými tvojimi svätými.
(Anafora liturgie svätého Bazila veľkého)
Ešte ťa prosíme, Pane, pamätaj na tvoju
svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev …
zblúdených obráť a zjednoť s tvojou svätou, všeobecnou a apoštolskou Cirkvou.
(Anafora liturgie sv. Bazila Veľkého)
Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice
271 V „plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) Boh Otec navštívi ľudstvo prstoredníctvom svojho vteleného Syna, počatého zo Svätého Ducha a Panny Márie, aby ľudský rod vo Svätom Duchu skrze adopciu v Kristovi mohol prísť k Otcovi. Miestom a prostredím, kde sa uskutočňuje Božia adopcia ľudí, je mystické Kristovo telo, Cirkev. Cirkev je ľud Boha Otca, Kristovo telo a chrám Svätého Ducha.[1] Cirkev, iniciovaná vo večnom pláne Otca, sa stala skutočnosťou vtelením Božieho Syna a zjavila sa pri zostúpení Svätého Ducha.
272 Cirkev ako miesto, kde pôsobia Otec, Syn a Svätý Duch, je ikonou Najsvätejšej Trojice, t. j. spoločenstvom, v ktorom ľudia môžu komunikovať s Bohom a medzi sebou navzájom. Ako je Boh jeden v troch osobách, tak aj jedno spoločenstvo Cirkvi existuje v spojení samosprávnych cirkví, ktoré žijú vo vzájomnom spoločenstve.
Biblické obrazy Cirkvi
Cirkev v Starom zákone
273 Človek bolo stvorený podľa vzoru spoločenstva osôb v Najsvätejšej Trojici: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby… A stvoril Boh človeka …, [ako] muža a ženu ich stvoril (Gn 1, 26 – 27). V súlade s večným Božím plánom sa stvorením človeka ako muža a ženy začína zjavenie Cirkvi. „Tak ako je Božou vôľou činnosť a nazýva sa stvorenie sveta, tak aj jeho plánom je spása človeka a nazýva sa Cirkev.“[2]
274 Boh zjavil svoj plán o Cirkvi ako plnosti stvorenia v opise života Adama a Evy v raji. Bol to život v jednote s Bohom a v harmónii s celým stvorením. Svätí Otcovia opisujú puto medzi Kristom a Cirkvou vo vízii Božieho stvorenia Evy z Adamovho rebra: „Tak ako Eva vznikla z Adamovho rebra, tak aj Cirkev vznikla z Kristovho rebra.“[3] Vzťah medzi Adamom a Evou je predobrazom vzťahu medzi Kristom a Cirkvou:
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5, 25 – 28).
275 Hriechom človek stratil raj (porov. Gn 3, 23 – 24) a oslabil svoje puto s Bohom. Ľudská zloba a násilie na zemi viedli k celosvetovej potope (porov. Gn 6, 5. 11). Archa, ktorou Boh zachránil spravodlivého Noema a jeho rodinu, je predobrazom Kristovej Cirkvi (porov. Gn 6, 13 – 16; Hebr 11, 7). Keď Boh uzavrel zmluvu s Abrahámom, prisľúbil, že z neho vyvedie veľký národ (porov. Gn 12, 2). Abrahám s vierou prijal toto prisľúbenie a stal sa „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4, 11).
276 Z Abrahámových potomkov Boh vytvoril svoj ľud, Izrael. Pod Mojžišovým vedením ich vyviedol z egyptského otroctva; previedol ich cez Červené more; previedol ich cez púšť. Potom s nimi na vrchu Sinaj uzavrel zmluvu. Viera v prisľúbenie a dodržiavanie prikázaní sinajskej zmluvy sa stali znakmi príslušnosti k Božiemu ľudu – starozákonnej Cirkvi.
Cirkev v Novom zákone
277 Otec uskutočnil svoj večný plán mať Cirkev, spásonosné spoločenstvo ľudí, skrze vtelenia Syna mocou Svätého Ducha. Vtelený Boží Syn Ježiš Kristus vo svojom učení o Cirkvi často používal obrazy, ktoré boli jeho poslucháčom známe. Cirkev prirovnával k stádu, pre ktoré je on Dobrým pastierom (porov. Jn 10, 1 – 18). Cirkev je tiež vinicou (porov. Mt 21, 33 – 43), v ktorej Kristus je viničom (porov. Jn 15, 1 – 5) a jeho učeníci sú ratolesťami. Kristus v Cirkvi je aj nárožným kameňom stavby (porov. Mt 21, 42 – 44). Cirkev je nepoškvrnenou „Baránkovou nevestou“, ktorá sa pripravuje na príchod svojho Ženícha (porov. Zjv 19, 6 – 8).
278 Cirkev je úsvitom Božieho kráľovstva, ktoré Kristus ohlasuje v celom svojom kázaní, najmä v podobenstvách. Počúvame podobenstvá o horčičnom zrnku, ktoré vyrastie na strom (porov. Lk 13, 18 – 19); o poli, na ktorom spolu rastie pšenica aj kúkoľ až do času žatvy (porov. Mt 13, 24 – 30); o poklade, ktorý je ukrytý v poli; o drahocennej perle; o rybárskej sieti (porov. Mt 13, 44 – 47).
279 Kristus budoval Cirkev slovami svojho kázania a svedectvom svojho života, ktorý vyrcholil jeho smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. „Roztiahol si ruky na kríži a zhromaždil si k sebe všetky národy. Ukázal si im, že sú jedna Cirkev, ktorá ťa chváli, tí na zemi spievajú v harmónii s tými v nebi.“[4] Kristus povolal dvanástich apoštolov do služby v Cirkvi; tento počet zodpovedá dvanástim kmeňom Izraela. Kristus zveril Cirkev apoštolom tohto nového Božieho ľudu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 – 20). Aby splnili slovo božského Spasiteľa, apoštoli sa vydali do sveta „ako šípy vystrelené z Božieho luku do celého sveta“[5].
280 Božím plánom, pokiaľ ide o Cirkev, je zjednotiť celé ľudstvo v jedno: „Keď zostúpil Najvyšší, pomiatol jazyky a rozdelil národy. Teraz však rozdáva ohnivé jazyky a všetko povoláva k jednote. Preto jednohlasne oslavujme presvätého Ducha.“[6] To, čo bolo rozptýlené a odcudzené (Babylonská veža), Kristus dal dohromady a zjednotil, keď udelil Svätého Ducha (Päťdesiatnica). Patriarcha Josif Slipyj chápal túto jednotu ako spoločenstvo samosprávnych (po latinsky sui iuris; po ukrajinsky pomisni) cirkví: „Kristus svojím príchodom utvoril z ľudstva Božiu rodinu, Boží ľud, ktorý sa skladá z mnohých národov, zo samosprávnych cirkví, ktoré sú zároveň malými Kristovými rodinami vo veľkom jednotnom spoločenstve.“[7]
281 V Novom zákone sa starozákonnému Božiemu ľudu dáva grécke pomenovanie ekklesia, ktoré znamená zhromaždenie tých, ktorí boli povolaní. Cirkev sa manifestuje v zhromaždení božskej liturgie, ktoré je predobrazom budúceho zhromaždenia všetkých národov, ktoré Ježiš Kristus naplní pri svojom druhom a slávnom príchode (porov. Mt 25, 31n). Miestom, kde sa veriaci zhromažďujú na liturgických obradoch, je cerkev (chrám alebo Boží dom). Cerkev – chrám sa stáva centrálnym, zjednocujúcim a spoločenstvo vytvárajúcim faktorom generačného, rasového a sociálneho zbližovania. Stáva sa katalyzátorom vzájomného spoznávania a spolupráce ľudí.[8]
282 Apoštol Pavol nazýva Cirkev „Kristovo telo“. Hlavou Tela je sám Kristus a my sme jeho údy (porov. Rim 12, 3 – 6; 1 Kor 12, 12 – 30; Ef 1, 22 – 23; 4, 11 – 13). Pri Tajomnej večeri [Poslednej večeri] Kristus dal svoje telo v Eucharistii. Prijímaním tohto tela sa stávame Kristovým telom. Tak ako je len jeden Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a ľudským rodom, Ježiš Kristus, tak je aj len jedna viera, jeden krst a jedna Cirkev, mimo ktorej niet spásy. Avšak spôsoby a prostriedky, ktorými Boh zachraňuje človeka pomocou Cirkvi, vždy zostávajú tajomstvom Božieho milosrdenstva.
Cirkev je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská
283 Svätí Otcovia jednotným koncilovým spôsobom zhrnuli najcharakteristickejšie znaky Kristovej Cirkvi v Nicejsko-Konštantínopolskom symbole viery.[9] Opierali sa o iné vyznania viery, ktoré sa používali od apoštolských čias, a Kristovu Cirkev označili za „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú“. Tieto štyri znaky Cirkvi sa stávajú zjavnými vo svetle viery, aby sa v plnej sláve zjavili pri druhom Kristovom príchode.
Cirkev je jedna
284 Kristova Cirkev je jedna, lebo Boh je jeden: „Jeden je Boh a Otec všetkých“ (Ef 4, 6); a jeden je Ježiš Kristus, Staviteľ Cirkvi. Ako čítame v Matúšovi 16, 18: „Postavím svoju Cirkev.“ Cirkev, ktorú stavia Kristus a oživuje Svätý Duch, je „tajomstvom nedeliteľnej jednoty na obraz Najsvätejšej Trojice“[10]. Jednota Cirkvi je založená na jednej spoločnej viere v Najsvätejšiu Trojicu – Otca i Syna i Svätého Ducha – a na jednom krste: „jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 5). Jednou vierou a jedným krstom sa tí, ktorí uverili, stali údmi jedného Kristovho tela: „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Jedna Cirkev je predobrazom jednotného Božieho ľudu, ktorý sa dokonale prejaví v Božom kráľovstve.
285 Tajomstvo Božieho života, „tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté“ (Kol 1, 26), bolo zjavené ľudstvu vteleným Božím Slovom. Rovnakým spôsobom sa Kristova Cirkev, mystické Kristovo telo, stáva viditeľne manifestovanou v samosprávnych cirkvách. V nich a z nich vytvorená existuje jedna a jediná všeobecná Cirkev.[11]
286 Každá miestna cirkev manifestuje jednotu Cirkvi hierarchickým usporiadaním rôznych služieb okolo biskupa. Tieto služby sú: presbyterské a diakonské, mníšske a laické. Na základe týchto služieb, ktoré náležia rôznym údom jedného Kristovho tela, „celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa primeranej činnosti každého člena rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Biskup vo svojej službe rozlišuje dary Svätého Ducha vo veriacich a povoláva ich k rôznym službám v Cirkvi.
287 Jednota viery medzi samosprávnymi cirkvami sa manifestuje v spoločnom vyznávaní doktrinálneho učenia ekumenických koncilov. Jedna viera Cirkvi, Kristovho tela, je prameňom, z ktorého vyviera spoločná účasť veriacich na svätých tajomstvách. To sa deje najmä v Eucharistii, keď sa veriaci, ktoré majú účasť na Pánovom tele a krvi vo svätom prijímaní, sami stávajú jedným telom: „Náš spôsob myslenia je prispôsobený Eucharistii a Eucharistia zasa potvrdzuje náš spôsob myslenia.“[12] Pre každú samosprávnu cirkev je normou pre ortodoxné učenie („pravidlom viery“) Sväté písmo a posvätná Tradícia, pričom služba rímskeho biskupa slúži ako garancia uchovávania ortodoxného učenia a vernosti tomuto učeniu.[13]
Cirkev je svätá
288 Vo Svätom písme sa Pán Boh označuje za Svätého: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11, 9). Tento Boh vyzýva ľudstvo, aby sa stalo ako on vo svätosti: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Božia svätosť je zdrojom svätosti pre Cirkev.
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená(Ef 5, 25 – 27).
Cirkev potvrdzuje túto svätosť liturgicky, keď so slovami „sväté svätým“ vyzýva veriacich, aby pristúpili k svätému prijímaniu.
289 Cirkev je miestom, kde máme rásť vo svätosti, ktorú nám dáva milosť Svätého Ducha. Svätý Duch nás vedie po ceste svätosti a ponúka milosť pokánia a zbožštenie vo svätých tajomstvách Cirkvi. Svätý Duch nám zjavuje pravdu, že „Cirkev, ktorá zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá, a zároveň stále potrebuje očisťovanie“[14]. Tí, čo vstupujú do Cirkvi dverami pokánia, prechádzajú dverami raja do Božieho posvätenia a požehnania. Najväčším zázrakom, ktorý sa odohráva vo svätej Cirkvi, je premenenie hriešnika na svätého. Keď členovia Cirkvi rastú vo svätosti, Pán premieňa celé stvorenie, oslobodzuje ho od nadvlády „tohto sveta“ a jeho síl a smeruje ho k plnosti „novej zeme“ (porov. Zjv 21, 1).
Cirkev je všeobecná/katolícka
290 Cirkev ukazuje, že je všeobecná/katolícka (z gréckeho slova katholike – všeobecný alebo plný), keď zhromažďuje spoločenstvo veriacich okolo eucharistického stola. Zhromaždené spoločenstvo Cirkvi vytvára Eucharistiu a Eucharistia vytvára Cirkev. Toto sa deje v spoločenstve veriacich s Kristom a veriacich navzájom: „A čím sa stávajú tí, ktorí sa na nej zúčastňujú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom. Lebo ako je chlieb, ktorý pozostáva z mnohých zŕn, učinený jedno… tak sme my spojení jeden s druhým i s Kristom.“[15] Eucharistickému zhromaždeniu predsedá biskup – „Kristov námestník“[16]. Je predsedajúcim (tým, ktorý stojí na prvom mieste), nakoľko stojí pred Bohom a na čele liturgického zhromaždenia. Zároveň je aj ikonou Boha pre spoločenstvo.[17] Jeho prvenstvo v spoločenstve, ktoré je zhromaždené na eucharistickom agapé, t. j. na „hostine lásky“,jeprvenstvom v láske. Keďže biskup predsedá Eucharistii, ktorá sa uskutočňuje v konkrétnom miestnom spoločenstve, stojí na čele miestnej cirkvi (eparchie): „Nech nikto nerobí nič, čo súvisí s Cirkvou, bez biskupa.“[18] Biskup je hlavou eparchie, ako je Kristus hlavou Cirkvi. Titul biskupa označuje mesto biskupského stolca, ktoré je miestom, kde biskup aktualizuje slávenie Eucharistie.
291 Eucharistiou, ktorú slávi biskup, ako aj skrze spoločnú vieru každá miestna cirkev vstupuje do spoločenstva s ostatnými miestnymi cirkvami. Miestne cirkvi vo vzájomnom spoločenstve tvoria samosprávnu cirkev, na čele ktorej stojí ten, kto jej predsedá: biskup, arcibiskup, metropolita alebo patriarcha. Prvou medzi samosprávnymi cirkvami je Rímska cirkev, pretože jej predsedajúcim je rímsky pápež, nástupca apoštola Petra. On je učiteľom a normou apoštolskej viery; jemu Pán udelil dar neomylnosti vo veciach viery a mravov [keď je vyhlásená ex cathedra], aby sa uchovala čistota a nemennosť božského učenia. Ako apoštol Peter manifestoval svoju lásku ku Kristovi viac ako ostatní apoštoli a dostal od Krista poverenie pásť jeho stádo (porov. Jn 21, 15 – 18), tak aj rímsky Petrov stolec „predsedá v láske“[19] a udržiava si primát (po latinsky primatus) medzi samosprávnymi cirkvami.[20] Tento primát sa napĺňa prostredníctvom petrovskej služby rímskeho biskupa. Naša cirkev vyznáva službu pápeža tým, že ho tituluje „najsvätejší všeobecný Veľkňaz“.
292 Spoločenstvo samosprávnych cirkví vytvára všeobecnosť/katolicitu (po cirkevnoslovansky sobornosť) Cirkvi. Najvyšším prejavom všeobecnosti/katolicity Cirkvi je ekumenický koncil. „Koncil je zhromaždením hlavných pastierov Kristovej Cirkvi, ktorí vydávajú svedectvo o viere a živote cirkví, ktoré sú zverené ich pastoračnej a učiteľskej službe.“[21]
293 Kristus zveril apoštolovi Petrovi službu slúžiť všeobecnosti/katolicite (sobornosti) Cirkvi: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Rímsky biskup, nositeľ petrovskej služby, zvoláva ekumenické koncily, schvaľuje ich rozhodnutia, stojí za neomylnou vieroukou Cirkvi a vyjadruje ju, rieši ťažkosti, ktoré vznikajú v živote rôznych samosprávnych cirkví. Služba rímskeho veľkňaza je svedectvom „najhlbšej apoštolskej minulosti“[22]. Jeho služba má „posilňovať bratov“ v spoločnej viere (porov. Lk 22, 31 – 42), má byť „skalou“ (porov. Mt 16, 18) a „pastierom“ (porov. Jn 21, 15 – 18). „[Rímskemu veľkňazovi] bola v osobe blaženého Petra zverená plná moc pásť, riadiť a spravovať celú Cirkev, ako to bolo stanovené na ekumenických konciloch a v posvätných kánonoch.“[23]
Cirkev je apoštolská
294 Kristus povolal dvanástich apoštolov (gr. apostolos – ten, ktorý je poslaný). Na nich založil Cirkev a poslal ich do sveta hlásať evanjelium: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 13 – 14). Apoštolská služba pokračuje v službe cirkevnej hierarchie a v apoštoláte (misii) všetkých veriacich. „Cirkev, hoci je rozptýlená po celom svete až po končiny sveta, od apoštolov a ich učeníkov prijala túto vieru… [a] starostlivo ju uchováva… [Cirkev] hlása a vyučuje… v dokonalom súlade, akoby mala len jedny ústa.“[24] Z tohto dôvodu v Symbole viery vyznávame Kristovu Cirkev ako apoštolskú. Apoštolskosť Cirkvi sa uskutočňuje v službe biskupov, kňazov, diakonov, mníšstva a laikov, ktorí spolupracujú v záujme spásy celého sveta.
295 V Cirkvi sú nástupcami apoštolov biskupi. Prostredníctvom nich sa odovzdáva apoštolské dedičstvo – spásonosná milosť a pravá viera. Uskutočňuje sa to prostredníctvom hierarchického rukopoloženia (po grécky cheirotonia). „Apoštoli… v súlade s postupnosťou biskupov… odovzdali Cirkev.“[25] Biskupi sú povolaní učiť, posväcovať a pásť. „Sme nástupcami apoštolov a Cirkev spravujeme s tou istou autoritou, s akou ju spravovali oni.“[26]
296 Biskup, ktorý predsedá v láske, vysviaca pre službu svojich pomocníkov – kňazov (presbyterov). „Medzi presbytermi a biskupmi nebol veľký rozdiel. Oba stavy sa ujali úradu učiteľov a predsedajúcich v Cirkvi; a to, čo [apoštol Pavol] povedal o biskupoch, platí aj o presbyteroch.“[27] Apoštolská úloha kňaza spočíva v tom, že v mene biskupa vystupuje ako hlava eucharistického spoločenstva, vyjadruje spoločenstvo s biskupom pripomínaním jeho mena a slúži posväcovaniu a spáse jemu zvereného Božieho ľudu.
297 Apoštolská úloha diakonov spočíva v starostlivosti o každodenné potreby cirkevných spoločenstiev (porov. Sk 6, 3). „Posilňovaní sviatostnou milosťou, v spoločenstve s biskupom a jeho skupinou kňazov, slúžia v diakonáte [službe] liturgie, slova a dobročinnosti Božiemu ľudu.“[28]
298 Apoštolskou úlohou mníšstva je posväcovanie sveta pomocou modlitby: „Mníchom je ten, kto je oddelený od sveta a neustále sa rozpráva iba s Bohom; kto vidí Boha a je Bohom videný, kto miluje Boha a je Bohom milovaný a stáva sa svetlom, pretože mních je osväcovaný nevýslovným spôsobom.“[29] Mnísi spájajú svoju modlitbu s mnohotvárnou prácou apoštolátu a vychádzajú v ústrety potrebám Cirkvi. Duchovný život je prameňom, z ktorého vyviera ich „povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete“[30].
299 Apoštolská úloha laikov spočíva vo vnášaní Cirkvi do všetkých oblastí spoločenského života. „Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha, aby sa … ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta.“[31] Pri posväcovaní sveta sú laici povolaní úzko spolupracovať s hierarchiou. Svätý Ján Zlatoústy vyzýva svojich veriacich, aby sa podieľali na jeho službe: „Nehádžte všetko [bremeno] na svojich učiteľoch; nehádžte všetko na tých, ktorí vám predsedajú.“[32]
300 Apoštolská povaha Cirkvi sa manifestuje aj v jej misijnej službe „všetkým národom“, aby z nich vytvorila jeden Boží ľud. Preto Cirkev evanjelizuje kultúry národov, vteľuje do nich Kristovu radostnú zvesť a premieňa ich Svätým Duchom. Cirkev to robí preto, aby im vštepila povedomie katolicity. Apoštolskosť Cirkvi priniesla ovocie:
Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne [= miestne] cirkvi.[33]
Eparchie, ktorým predsedali biskupi, sa zjednotili do metropólií a metropólie do patriarchátov. Všeobecná (katolícka) Cirkev bude pokračovať v raste do miery plného Kristovho veku „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.
[1] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium,2 – 4.
[2] Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1,1: PG 8, 280.
[3] Ján Zlatoústy, Chváloreč na Maxima, 3: PG 51, 229.
[4] Oktoich, Štvrtý hlas, Nedeľa, Kánon, Ôsma óda.
[5] Porov. Oktoich, Tretí hlas, Štvrtok, Utiereň, Sedalen po tretej katizme.
[6] Kvetná trióda, Nedeľa Päťdesiatnice, Kondák.
[7] Patriarcha Josyf Slipyj, Vianočný pastoračný list (9. december 1974).
[8] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Pastiersky list veriacim Ľvovskej a Kamjaneckej eparchie – O Cirkvi (14. január 1901).
[9] Prvý konštantínopolský koncil, Symbol viery.
[10] Cyprián Kartáginský, Listy 69, 6.
[11] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
[12] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 18, 5: PG 7, 1028.
[13] Irenej Lyonský, Proti herézam, III, 3, 2: PG 7, 848-849.
[14] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.
[15] Ján Zlatoústy, Homília na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 203.
[16] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27.
[17] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 2 – 9, 1: PG 5, 713.
[18] Ignác Antiochijský, List Smyrňanom, 8, 1: PG 5, 713.
[19] Ignác Antiochijský, List Rimanom1,1: PG 5, 688.
[20] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13 a 18.
[21] Patriarcha Josyf Slipyj, Testament (22. december 1981).
[22] Porov. Dmytro Tuptalo, Životy svätých, 11. október, Spomienka na Siedmy ekumenický koncil.
[23] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439).
[24] Irenej Lyonský, Proti herézam, I, 10, 1: PG 7, 549-552.
[25] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 33, 8: PG 7, 1077.
[26] Cyprián Kartáginský, Listy 4, 6.
[27] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Timotejovi, 11, 1: PG 62, 553.
[28] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 29.
[29] Simeon Nový Teológ, Božské hymny, 48.
[30] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44.
[31] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 31.
[32] Ján Zlatoústy, Komentár k Listu Hebrejom. Homília 30, 4: PG 63, 428.
[33] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Samosprávna povaha Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej spoločenstvo s ostatnými samosprávnymi cirkvami; Cirkev – nové stvorenie; Úcta k presvätej Bohorodičke v kyjevskej tradícii; Noví ukrajinskí svätí a vyznávači vieryKristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Päťdesiatnica; Prisľúbenie zoslania Svätého Ducha; Zoslanie Svätého Ducha; Oživujúci Duch je Darcom milosti