Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá služby – Manželstvo a Posvätné stavy
Sväté tajomstvá služby:
Manželstvo a posvätné stavy
470 Vo svätých tajomstvách manželstva a posvätných stavov kresťan dostáva milosť Svätého Ducha na budovanie Cirkvi, ktorá je Kristovým telom. Vo svätom tajomstve manželstva Cirkev požehnáva muža a ženu, ktorých Kristus povolal, aby vytvorili domácu cirkev – kresťanskú rodinu. V tajomstve posvätných stavov Cirkev milosťou Svätého Ducha ustanovuje mužov, ktorých Kristus povolal do služby spoločenstvu veriacich, aby hlásali evanjelium, aby boli pastiermi Božieho ľudu a posväcovali ho. Dokonalým vzorom služby v manželstve i v posvätných stavoch je Kristus, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).
471 Boh stvoril ľudí ako muža a ženu: „Od teba [Bože] pochádza to, že mužovi sa pridáva žena na pomoc a pokračovanie ľudského rodu… požehnal si ich a povedal si: ‚Ploďte a množte sa a podmaňte si zem.‘ Skrze manželský zväzok si obidvoch urobil jedným údom.“[1] V Cirkvi je manželský zväzok svätým tajomstvom, v ktorom muž a žena manifestujú nový život v Kristovi. Kresťanské manželstvo nie je len prirodzeným vzťahom, spoločným životom a skúsenosťou; je príležitosťou na posväcovanie. Manželstvo je sväté tajomstvo (sviatosť), v ktorom sa milosťou Svätého Ducha muž a žena zjednocujú do jedného tela a vytvárajú domácu cirkev. Rodinný zväzok, ktorý je vytvorený manželstvom, je spoločenstvom osôb, ktoré je podľa Božieho plánu ikonou vzťahu osôb Najsvätejšej Trojice.
472 Manželstvo je založené na tom, že manželia sa navzájom dopĺňajú. Cirkev o tom vydáva svedectvo v modlitbe obradu korunovania: „Svätý Bože, z prachu si stvárnil Adama, z jeho rebra si utvoril ženu a manželským zväzkom si mu pridal pomocníčku jemu podobnú, lebo tvojej velebnosti sa páčilo, aby človek nebol na zemi sám.“[2] Muž a žena sa vo svojej rodových rozdieloch navzájom dopĺňajú a vytvárajú nerozlučiteľné zjednotenie jedného tela.
473 Prostredníctvom manželstva Pán uskutočňuje dejiny spásy:
Ty si požehnal svojho služobníka Abraháma, otvoril si lono Sáry a jeho si urobil otcom množstva národov [porov. Gn 12, 1 – 13; 17, 1 – 22; 18, 1 – 16; 21, 1 – 8; Rim 4, 18]. Ty si Rebeke daroval Izáka a požehnal si jej potomstvo [porov. Gn 24 – 25; 27]. Ty si Ráchel zjednotil s Jakubom a vyviedol z neho dvanástich patriarchov [porov. Gn 29 – 31; 35]. Ty si spojil manželským zväzkom Jozefa a Asenatu a daroval si im ovocie plodenia, Efraima a Manassesa [porov. Gn 41, 44 – 52; 46, 20]. Ty si prijal Zachariáša a Alžbetu a ich dieťa si ustanovil za Predchodcu [porov. Lk 1, 5 – 25; 39 – 80]. Ty si spôsobil, aby z koreňa Jesseho podľa tela vyrástla vždy panna, z nej si prijal telo a narodil si sa na spásu ľudského rodu.[3]
474 Kristus „uznal za vhodné ukázať svojím príchodom do galilejskej Kány, že manželstvo je hodné úcty“.[4] Kriste, ty si „požehnal tamojšie manželstvo, aby si zjavil, že tvojou vôľou je zákonný manželský zväzok a v ňom plodenie detí“.[5]
475 Kresťanské manželstvo je založené na Kristovom prikázaní lásky: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Apoštol Pavol prikazuje manželovi, aby miloval svoju manželku, „ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25). Manželke potom prikazuje, aby si svojho manžela vážila tak, ako si váži Pána, pretože manžel je hlavou manželky, ako je Kristus hlavou Cirkvi (porov. Ef 5, 22 – 25). Toto je možné, pretože manžel a manželka sú zjednotení v láske nielen medzi sebou navzájom, ale aj s Kristom. Keď si navzájom darúvajú svoju lásku, darúvajú ju Kristovi a keď ju darúvajú Kristovi, darúvajú si ju navzájom. V tomto vzájomnom darúvaní lásky vrastajú spoločne do jedného Kristovho tela (porov. Ef 5, 31 – 32).
476 Manželstvo ako zväzok lásky medzi mužom a ženou pochádza zo samotnej prirodzenosti ľudskej osoby: „Zdá sa, že Boh od počiatku urobil osobitné opatrenie pre tento zväzok; a keď hovoril o dvoch ako o jednom, povedal: ‚Ako muža a ženu ich stvoril.‘“[6] Vzájomná manželská láska muža a ženy je silou a základom pre rast silných rodín a vytváranie zdravých spoločností.[7]
Obrad korunovania
477 Obradu korunovania predchádzajú zásnuby. V predsieni chrámu tí, ktorí sa chcú zosobášiť, oznámia svoje rozhodnutie pred kňazom. Ten na znak ich zasnúbenia každému z nich nasadí na ruku prsteň a prednesie slová modlitby: „Pane, Bože náš… ty sám požehnaj toto zasnúbenie tvojich služobníkov a upevni slovo, ktoré si dali. Upevni ich tvojím svätým zjednotením… posilni ich zasnúbenie vo viere, jednomyseľnosti, pravde a láske.“ Prstene symbolizujú silu Pánovej lásky, ktorá posilňuje lásku snúbencov. Cirkev sa modlí, aby „anjel [Pánov] kráčal pred nimi po všetky dni ich života“.[8]
478 Kňaz vedie snúbencov do chrámu, pričom sa spievajú nasledujúce slová: „Blažení všetci, ktorí sa boja Pána, ktorí kráčajú po jeho cestách“ (Ž 127 [128], 1). Potom, rovnako ako pri božskej liturgii, sa začne obrad korunovania. Kňaz slávnostne zvolá: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Toto zvolanie naznačuje dôverné prepojenie medzi svätým tajomstvom manželstva a svätou Eucharistiou, ktorej milosťou sa nevesta a ženích stanú jedným telom.
Eucharistia je zdokonalením každej bohoslužby a pečaťou každého božského tajomstva. Cirkev robí dobre, keď pripravuje Sväté dary pre zjednotenie a požehnanie manželského páru. Robí tak preto, lebo sám Kristus, ktorý nám dal tieto dary a sám je týmito darmi, prišiel na svadbu [v Káne Galilejskej], aby im [snúbencom] priniesol zjednotenie v pokoji a harmónii. Teda tí, ktorí sa zjednocujú v manželstve, by mali byť hodní svätého prijímania. Mali by byť spojení pred Bohom v chráme, ktorý je Božím domom, pretože sú Božími deťmi.[9]
479 Potom snúbenci položia svoje pravé ruky na evanjeliár a zložia svoje manželské sľuby pred Bohom. Sú to prísľuby „lásky, vernosti a manželskej úcty“. Zaviažu sa, že sa neopustia „až do smrti“. Pevným základom manželského zväzku však nie je len súhlas snúbencov, ale predovšetkým Božia moc: „A teraz, Vládca, vystri svoju ruku z tvojho svätého príbytku a zjednoť svojho služobníka (meno) a svoju služobníčku (meno), lebo práve ty zjednocuješ muža so ženou.“ Práve od Pána pochádzajú všetky dary, ktoré vytvárajú a posilňujú toto zjednotenie: Kňaz potvrdí sľuby nevesty a ženícha slovami: „Spoj ich v jednomyseľnosti, korunuj ich láskou, urob z nich jedno telo a daruj im plod lona i ochotu prijať mnoho detí.“[10] „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10, 9).
480 Kňaz dokončí obrad korunovaním ženícha a nevesty, trikrát ich požehná a vyhlási: „Pane, Bože náš, korunuj ich slávou a cťou.“ Koruny sú symbolom dôstojnosti ľudských osôb – mužov a žien. Ľudia sú stvorení ako „o niečo menší od anjelov“. Všetko im je položené pod nohy (porov. Ž 8, 6 – 7; porov. Hebr 2, 7). Boh ich povolal, aby boli spolutvorcami. Od Boha dostávajú potomstvo. Koruny sú symbolom aj víťazstva manželov nad zmyselnou túžbou počas pytačiek: svoje telesné vášne podriadili manželskej láske. Koruny symbolizujú taktiež koruny mučeníctva, svedčia o vernosti Kristovej láske až na smrť.
481 Asketizmus kresťanského manželstva je prezentovaný aj v tropároch, ktoré sa spievajú pred sňatím korún. V prvom tropári počujeme slová: „Izaiáš, plesaj! Panna v lone nosila a porodila Syna, Emanuela, Boha i človeka…“ Cirkev sa raduje z naplnenia Izaiášovho proroctva o Emanuelovi – Bohu s nami –, ktorý prichádza do nového manželstva a prebýva v ňom ako v domácej cirkvi. V druhom tropári, „Svätí mučeníci, dobre ste zápasili a získali ste veniec víťazstva…“, Cirkev prosí svätých mučeníkov o ich príhovor. Modlite sa, aby sa Kristus, „chvála apoštolov a jasanie mučeníkov“ (ako sa spieva v treťom tropári), stal chválou a jasaním tohto páru, aby vo svojom manželstve napodobňovali obetavú lásku mučeníkov a hlásali jednopodstatnú Trojicu.
482 Keď kňaz sníma z ich hláv koruny, modlí sa, aby Kristus prijal koruny manželov „vo svojom kráľovstve, zachovávajúc ich nepoškvrnené, neporušené a nedotknuté na veky vekov“. Toto je znak, že z Kristovej moci je manželská láska páru silnejšia ako smrť a pretrvá naveky. Obrad korunovania sa končí požehnaním manželov v mene Najsvätejšej Trojice, ktorej sú povolaní byť ikonou.
Obrad druhého korunovania
483 Láska nezaniká smrťou jedného z manželov. Láska je silnejšia ako smrť. Cirkev povzbudzuje vdovca alebo vdovu, aby zachovali vernosť zosnulému partnerovi na znak ich jedinečného vzťahu. Na svedectvo o večnosti ich lásky ich pozýva, aby sa zdržali druhého manželstva (porov. 1 Kor 7, 40). Ak je však pre vdovca alebo vdovu príliš ťažké zostať bez manželského vzťahu, Cirkev môže udeliť požehnanie pre druhé korunovanie. Keď si vdovec berie vdovu (t. j. keď obaja manželia boli predtým zosobášení), Cirkev požehná ich manželstvo osobitným obradom druhého korunovania. Niektoré modlitby tohto obradu majú kajúci charakter. Kňaz sa modlí: „Očisť svojich služobníkov od neprávostí, lebo nie sú schopní znášať námahu a ťarchu dňa ani telesnú túžbu, a tak vstupujú do druhého manželského spoločenstva, ako si to uzákonil skrze apoštola Pavla“[11] (porov. 1 Kor 7, 9; 7, 39).
Obrad požehnania páru pri dvadsiatom piatom alebo päťdesiatom výročí
484 Svätá Cirkev si vysoko cení svedectvo tých manželských párov, ktoré spolu žijú dvadsaťpäť, päťdesiat alebo sedemdesiatpäť rokov. Slávnostne a verejne ich požehnáva, ďakuje Pánovi za ich svedectvo vzájomnej vernosti a lásky a prezentuje ich ako živý vzor pre ostatné manželské páry.
Sväté tajomstvo stavov
485 Boh Otec vo svojej láske k ľudstvu „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16 – 17). Boží Syn Ježiš Kristus nazýval seba samého Dobrý pastier: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11). Kristus v sebe naplnil Božie prisľúbenie jediného Pastiera pre Boží ľud: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom“ (Ez 34, 23). Kristus odovzdal svoju pastierskú službu vyvoleným apoštolom, ktorých povolal, a tiež ich nástupcom. To urobil preto, aby prostredníctvom nich aj naďalej pobýval v Cirkvi a viedol ju.
Kristovo kňazstvo
486 Kristus ako Bohočlovek obnovil zväzok medzi Bohom a ľudským rodom a stal sa jediným prostredníkom medzi Bohom a ľudstvom (porov. 1 Tim 2, 5). Vystúpil do neba vo svojej ľudskej prirodzenosti a bol zjavený ako Orodovník za nás pred Božou tvárou (porov. Hebr 9, 24). Kristus je večný kňaz „podľa radu Melchizedechovho“. To znamená, že Kristus „sa ním [kňazom] nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode [od Árona], ale mocou nezničiteľného života“ (Hebr 7, 16), pretože prostredníctvo v ňom je dokonalé a trvalé. Keď Kristus priniesol seba samého ako obetu zmierenia na kríži, bol zároveň kňazom i obetou. Preto je jeho obeta, prinesená raz navždy, dokonalá (porov. Hebr 7, 27).
487 Kristus svojou životodarnou smrťou a zmŕtvychvstaním zničil nepriateľstvo medzi ľudstvom a Bohom (porov. Ef 2, 14). A želal si, aby požehnania spásonosných plodov týchto činov boli aj naďalej dostupné skrze sväté tajomstvá (sviatosti) každému človeku – až do jeho príchodu v sláve. Preto Kristus ustanovil v Cirkvi hierarchické kňazstvo. Urobil tak pri Tajomnej večeri, keď prikázal opakovať pamiatku jeho smrti a zmŕtvychvstania (porov. Lk 22, 19), a potom po svojom zmŕtvychvstaní, keď dal apoštolom dar Svätého Ducha na odpúšťanie hriechov (porov. Jn 20, 22 – 23).
488 Kristovo kňazstvo je aktualizáciou Kristovho prostredníctva a príhovoru v Cirkvi prostredníctvom Bohom vyvolených osôb. V tajomstve svätých stavov vysvätení služobníci dostávajú milosť Svätého Ducha vykonávať Kristovo kňazstvo v slávení svätých tajomstiev a v pastoračnej službe. Vo všetkých službách vysväteného služobníka „je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda… Učiteľ pravdy“.[12] Predovšetkým však v eucharistickej obete vysvätený služobník koná v mene Krista, ktorý je najvyšším a večným veľkňazom.[13] Vysvätený služobník koná aj „v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu“.[14]
Apoštolská postupnosť
489 Kristus odovzdal apoštolom uskutočňovanie svojho spásonosného pôsobenia vo svete. Zveril im svoju Cirkev, keď Petrovi povedal: „Pas moje ovce“ (Jn 21, 16 – 17). Svätý Ján Zlatoústy pri vysvetľovaní týchto slov povie: „Učiteľ chcel poučiť Petra, že… ako veľmi on sám miluje svoju Cirkev… a nás všetkých, aby sme aj my prejavovali veľkú starostlivosť o ňu.“[15] Apoštoli odovzdali toto poslanie svojim nástupcom: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás, … nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5, 2 – 4). Apoštol Pavol uložil svojmu učeníkovi Timotejovi povinnosť ustanoviť nástupcov rukopoložením (porov. 1 Tim 5, 22) a prikázal mu, aby im odovzdal apoštolské učenie: „Čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zver spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2).
490 Pri zakladaní nových kresťanských spoločenstiev apoštoli do ich čela stavali presbyterov (z gréckeho slova presbyteros, ktoré znamená starší) alebo biskupov (z gréckeho slova episkopos,ktoré znamená dozorca alebo strážca; porov. Sk 14, 23; 20, 17. 28; Flp 1, 1), zatiaľ čo diakonov (z gréckeho slova diakonos, ktoré znamená služobník) ustanovovali pre každodennú službu „pri stoloch“ (porov. Sk 6, 1 – 6). O apoštolskej postupnosti svedčí aj svätý Kliment Rímsky:
Apoštoli nám kázali evanjelium od Ježiša Krista a Ježiš Kristus od Boha. Kristus bol teda poslaný od Boha a apoštoli od Krista. … Apoštoli ustanovili prvotiny [svojej práce] po tom, čo ich najprv osvedčili Duchom, za biskupov a diakonov tých, čo mali neskôr uveriť.[16]
Hierarchické kňazstvo
491 Kňazská služba v Cirkvi má hierarchickú štruktúru, ktorej podstata sa najplnšie manifestuje pri slávení Eucharistie. V eucharistickom zhromaždení predsedá biskup ako nástupca apoštolov; presbyteri koncelebrujú s biskupom, zatiaľ čo diakoni asistujú biskupovi a presbyterom. Svätý Ignác Antiochijský zdôrazňuje význam hierarchickej služby v Cirkvi: „Nabádam vás, aby ste sa učili robiť všetko v božskej harmónii, zatiaľ čo váš biskup predsedá na mieste Boha a vaši presbyteri na mieste zhromaždenia apoštolov spolu s vašimi diakonmi, ktorí sú mi najdrahší a sú poverení službou Ježiša Krista.“[17] „Mimo týchto [t. j. biskupov, presbyterov a diakonov] niet Cirkvi.“[18]
492 Plnosť pastierskej služby je zverená biskupom. Oni sú dedičmi plnosti apoštolskej služby, t. j. plnosti milosti kňazstva. Biskup je vo svojej eparchii tým, kto má primárnu zodpovednosť za vyučovanie Božieho slova, vedenie Božieho ľudu a jeho posväcovanie. Službou posväcovania, ktorá je vlastná biskupovi, je vysviacanie biskupov, presbyterov a diakonov, posviacanie myra a antimenzionov. Presbyteri, ktorých biskupi menujú za vedúcich farských spoločenstiev, slávia bohoslužby, vyučujú a vedú im zverené stáda. Slávia tajomstvá krstu, myropomazania, Eucharistie, pokánia, svätého pomazania a korunovania, ako aj iné požehnania a posviacky pre potreby veriacich. Diakonov biskup ustanovuje pre liturgickú službu spolu s biskupom alebo presbyterom, ale aj pre ďalšie služby, ktoré súvisia s vyučovaním a pomocou Božiemu ľudu v jeho potrebách, najmä chudobným a chorým.
493 V pastierskej službe cirkevnej hierarchie, t. j. v kráľovskej službe (vedenie), prorockej službe (vyučovanie) a kňazskej službe (posväcovanie) hierarchie, sa uskutočňuje Kristovo pastierstvo. Cirkevná hierarchia plní tieto tri služby v rámci spoločenstva a pre spoločenstvo. Koná tak v mene Krista a jeho Cirkvi.
Obrady vysviacky diakona, presbytera a biskupa
494 Vysviacka diakona, presbytera alebo biskupa sa koná počas božskej liturgie. Uskutočňuje sa biskupovým rukopoložením (po grécky cheirotonia) a modlitbou Cirkvi. Položením rúk na vysviacaného muža biskup na neho zvoláva milosť Svätého Ducha. Pri vysviacaní presbytera biskup vyhlási: „Božia milosť, ktorá vždy uzdravuje slabých a dopĺňa to, čo chýba, ustanovuje zbožného diakona do presbyterátu. Preto sa modlime, aby na neho zostúpila milosť Svätého Ducha, a všetci povedzme: Pane, zmiluj sa.“ K modlitbe biskupa sa pripája modlitba Cirkvi. Opakovanou aklamáciou Axios! (ide grécke slovo, ktoré znamená hodný) spoločenstvo potvrdzuje, že vďaka Božej milosti sa vysvätený stal hodným presbyterskej služby. Podobne ako krst a myropomazanie, aj vysviacka do akéhokoľvek hierarchického stavu udeľuje nezmazateľnú pečať milosti; preto takúto vysviacku možno prijať len raz za život.
495 V modlitbách pre diakonskú vysviacku[19] Cirkev prosí, aby novovysvätenému diakonovi bola podľa príkladu prvomučeníka a archidiakona Štefana bola v hojnosti daná viera, láska, sila a svätosť, čo je potrebné k plneniu jeho služby v spoločenstve. Ako znak tejto služby biskup odovzdá novovysvätenému diakonovi: diakonské rúcho, kadidelnicu, ripidu (liturgický vejár) a podľa zvyku aj evanjeliár.
496 Zvláštnosťou presbyterskej vysviacky je to, že kandidát pred vysvätením vyzná Symbol viery a zloží sľub poslušnosti svojmu biskupovi. Presbyterská služba pozostáva z nasledujúcich činností: „dôstojne a bezúhonne stáť pred svätým oltárom, ohlasovať sväté evanjelium, prinášať dary a duchovné obety, obnovovať ľud v krstiteľnici znovuzrodenia a vykonávať ďalšie cirkevné služby.“[20]
497 Pri biskupskej vysviacke, ktorá si vyžaduje najmenej troch ďalších biskupov, kandidát prednesie vyznanie viery, v ktorom podrobne vysvetlí cirkevné učenie o Najsvätejšej Trojici, Vtelení a svätých tajomstvách. Lebo biskup je učiteľ a ten, kto ohlasuje evanjelium svojmu stádu. Prostredníctvom vysviacajúceho biskupa Cirkev prosí Krista, aby sa ten, kto práva dostáva milosť veľkňazstva, stal „napodobňovateľom pravého Pastiera, ktorý položil život za svoje ovce; sprievodcom slepých; svetlom pre tých, čo sú v temnotách; vychovávateľom nerozumných a učiteľom detí; majákom vo svete; aby viedol k dokonalosti duše, ktoré sú mu zverené.“[21] Simeon Solúnsky vysvetľuje, že pomocou vysviacky biskup, ako hlava jemu zverenej miestnej cirkvi, „dostáva za nevestu tú, ktorá je Kristovou nevestou“, t. j. Cirkev. „Lebo [Kristus] nás učil, že pastierska starostlivosť a starostlivosť o ňu je dôkazom lásky k nemu.“[22] Úzke puto, ktoré je vytvorené medzi novovysväteným pastierom a jeho stádom, sa počas jeho vysviacky niekoľkokrát vyjadrí výslovným spomenutím miestnej cirkvi (eparchie), pre ktorú je vysviacaný. Prítomnosť nie menej ako troch vysviacajúcich biskupov, t. j. biskupov iných eparchií, svedčí o pute, ktoré existujú medzi miestnymi cirkvami. Takto sa manifestuje jednota Cirkvi.
498 Popri hierarchickej službe Cirkev ustanovila aj ďalšie služby. Počnúc od najnižšieho stupňa: svieconosič, čitateľ alebo spevák (kantor) a poddiakon. Všetky tieto osoby sú nazývané cirkevní služobníci. Tí, ktorí prijali vysviacku do nižšieho stavu a dosiahli dokonalosť v tejto službe, môžu byť vysvätení do vyššieho stavu. Každý stav je výrazom rozmanitosti darov Svätého Ducha pre službu v Cirkvi.
Starostlivosť o povolania ku kňazstvu v Cirkvi
499 Povolanie ku kňazstvu je Božím darom pre cirkevné spoločenstvo a zároveň plodom duchovného života spoločenstva – rodiny a farnosti. Preto sa Cirkev neprestajne modlí za dobré a sväté povolania ku kňazskej službe. Cirkev poskytuje primeranú prípravu pre tých, ktorých povolal Boh. Aby boli otvorení prijať milosť kňazstva – slúžiť Božiemu ľudu. Počas tejto prípravy kandidát rastie v duchu modlitby, v poznaní cirkevného učenia a v zručnosti viesť druhých na ceste spásy. Zodpovednosť za pripravenosť kandidáta na kňazstvo nesie biskup, ktorý mu zveruje službu v Cirkvi. Cirkevné spoločenstvo ho zo svojej strany podporuje v jeho službe:
Veď dobrý pastier, ktorý je taký, akého si želá Kristus, je prirovnávaný k tisícom mučeníkov. Veď mučeník zomrel za Krista raz, ale tento človek zomrie za stádo desaťtisíckrát, ak totiž je takým pastierom, akým by mal byť, lebo taký pastier dokáže zomrieť každý deň. A z toho dôvodu vy [t. j. laici], ktorí viete, aká je to práca, spolupracujte s ním modlitbami, horlivosťou, ochotou, láskou, aby sme sa my mohli chváliť vami a vy nami.[23]
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z marca 2024.
[1] Trebník, Obrad korunovania, Druhá modlitba pre zasnúbenie; Prvá modlitba pre korunovanie.
[2] Trebník, Obrad korunovania, Druhá modlitba.
[3] Trebník, Obrad korunovania, Prvá modlitba.
[4] Trebník, Obrad korunovania, Tretia modlitba.
[5] Trebník, Obrad korunovania, Prvá modlitba.
[6] Ján Zlatoústy, Homílie na List Efezanom, 20, 1: PG 62, 135.
[7] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dekrét Apostolicam actuositatem [O apoštoláte laikov], 11.
[8] Trebník, Obrad korunovania, Tretia modlitba nad snúbencami.
[9] Simeon Solúnsky, O manželstve, 282: PG 155, 512.
[10] Trebník, Obrad korunovania, Modlitba pred korunovaním.
[11] Trebník, Obrad druhého korunovania, Druhá modlitba.
[12] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1548.
[13] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10.
[14] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1552.
[15] Ján Zlatoústy, O kňazstve, 2, 1: PG 48, 631.
[16] Kliment Rímsky, Prvý list Korinťanom, 42: PG 1, 292.
[17] Ignác Antiochijský, List Magnezijčanom, 6, 1: PG 5, 668.
[18] Ignác Antiochijský, List Trálčanom, 3, 1: PG 5, 677.
[19] Archihieratikon, Vysviacka diakona.
[20] Archihieratikon, Vysviacka presbytera.
[21] Archihieratikon, Vysviacka biskupa, Modlitba po pokojnej ektenii.
[22] Simeon Solúnsky, O svätej vysviacke, 196: PG 155, 436.
[23] Ján Zlatoústy, Homílie na List Rimanom 29, 5: PG 60, 660.
Kristus naša Pascha II.: Posvätenia – Mníšstvo – Požehnania – Bohoslužby za zosnulých – Exorcizmus – Akatist – Modlitby príhovoru a vďakyvzdania – koledy a piesneKristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá uzdravenia – Pokánie a Sväté pomazanie