Svetlo pre život I.: Doslov

od autora: Ján Krupa · 16 januára, 2023

Doslov

Dejiny Cirkvi sú v skutočnosti príbehom ľudí, ktorí odpovedajú na Božie volanie žiť v jeho kráľovstve. Každý z nás má svoj osobný príbeh, pokračujúcu ságu života. Niektorí ľudia si svoj príbeh a Božiu prítomnosť vo svojom živote uvedomujú lepšie. Ostatní majú len vágny alebo všeobecný pocit Božej prítomnosti pri sebe. Rozdiel je v našej schopnosti uvažovať o našich skúsenostiach v živote.

Skúsenosť znamená viac než len to, že niečo robíme alebo že sa nám niečo deje. Opakovanie nejakého činu dvadsať rokov nemusí nevyhnutne znamenať, že máme dvadsať rokov skúsenosti. Z rutinného opakovania sa nemusíme nič naučiť. Skúsenosť prichádza pomocou uvažovania. Musíme o tejto udalosti premýšľať, aby viedla k skúsenosti. Jednoduché žitie každého dňa bez uvažovania o udalostiach je holou existenciou. Niektorí pokračujú v kladení jednej nohy pred druhú bez toho, aby vedeli, kam idú alebo prečo tam idú. Život musí byť viac ako len obyčajnou existenciou. Skutočným životom je žiť každý deň so všetkým, čo deň prináša, robiť prestávky, aby sme premýšľali o tejto skúsenosti, všímať si udalosti, ktoré sa nám dejú v dôsledku našich rozhodnutí, a rozhodovať, či tieto rozhodnutia presne odrážajú naše hodnoty a zásady. V tom prípade sa povznesieme nad holú existenciu a začneme skutočné žiť.

Boh nás povoláva, aby sme boli skutočne nažive, aby sme boli vo vedomom vzťahu s osobami Trojice. Tento vzťah môže nastať len vtedy, keď spoznáme seba samých aj osoby Trojice: Otca, Syna a Svätého Ducha. To znamená, že každý deň si musíme nájsť čas na to, aby sme sa obzreli späť za uplynulým dňom a zaznamenali, čo sa stalo. Vidíme šťastné udalosti aj tie zaťažujúcejšie. Niektoré vnímame ako životodarné a ostatné ako premárnené príležitosti vstúpiť do života. Občas niektoré udalosti nadobudnú zmysel až v takomto čase uvažovania. Bez tohto času by jednoducho upadli do zabudnutia a ponaučenie z nich by sa pre nás navždy stratilo.

Pomocou takéhoto uvažovania sa začneme vnímať v jasnejšom svetle. Môžu sa objaviť určité vzorce správania, ako aj určité predpoklady a dokonca predsudky. Jednoducho povedané, dozvieme sa veľa o sebe. Ďalšia reflexia nám umožní vizualizovať naše vzorce správania a získať prehľad o tom, prečo reagujeme určitým spôsobom. Môžeme rozpoznať niektoré svoje motívy a dôvody, prečo konáme tak, ako konáme, a podľa toho sa zmeniť. Toto všetko je potrebné pre rast a pre život.

Takéto vzorce reflexie nás nielenže učia o nás samých, ale aj odhaľujú Božiu prítomnosť v našom živote. Dôkladné skúmanie našej každodennej činnosti nám pripomenie spôsoby, akými sme reagovali na osoby a udalosti, ktoré sa nás dotkli. Potom si môžeme začať všímať momenty, keď sme odpovedali na Božie volanie k životu. Ako som odpovedal na toto povolanie? Bol som si vedomý Božej prítomnosti? Možno si túto prítomnosť vedome uvedomíme až v tomto čase uvažovania.

Povolanie k viere: moje osobné dejiny

Tieto časy uvažovania o svojom vlastnom správaní a Božej prítomnosti mi môžu umožniť vidieť svoj život ako niečo viac než len sled nesúvislých udalostí. Keď si uvedomíme aspekty svojej osobnosti, vidíme, že nás ovplyvňujú naše vzťahy s druhými, spoločnosť alebo kultúra, v ktorej žijeme, médiá, prostredie a množstvo ďalších faktorov. Naše uvažovanie nás môže viesť k tomu, že objavíme niečo viac než len naše reakcie a zákonitosti sveta okolo nás. Možno uvidíme, že bez ohľadu na okolnosti našej reakcie je Boh neustále s nami, vždy a všade, dokonca aj v čase, keď sme na neho nemysleli. Spoznávame Božiu prítomnosť, ktorá je základom našej celkovej existencie. Boh je vždy s nami.

Tento objav urobil staroveký Izrael. Po putovaní púšťou bez toho, aby vedeli, kam idú alebo čo robia, sa nakoniec usadili v zasľúbenej zemi. Mali možnosť uvažovať o svojej ceste, o svojej histórii a o svojom príbehu. Pomocou tohto uvažovania dospeli k vnímaniu Božej ruky, ktorá ich neustále vedie, aj vtedy, keď sú neverní. Božia prítomnosť nezávisela od ich reakcie, ani od ich dobroty. Bola darom, ktorý bol daný dobrovoľne a presahoval všetky zásluhy. Ďalej uvažovali o tajomstve svojej existencie, o zmysle svojho života, o tom, ako vznikli, prečo zažívame rôzne ťažné sily vo svojom živote, prečo existuje dobro aj zlo a odkiaľ to všetko pochádza.

Prvé kapitoly knihy Genezis nám poskytujú plody ich úvah. Vnímali, že Boh stvoril všetko ako dobré a všetko požehnal. Stvoril nás na svoj obraz a podobu, aby sme s ním mali osobitný vzťah. My ľudia sa však občas rozhodneme ísť vlastnou cestou, odvrátiť sa od Božieho plánu pre nás, vybrať si smrť, a nie život. Boh nás však neopúšťa ani vtedy, keď sa od neho vzďaľujeme.

„Ty si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo tvojich rúk, ktoré si učinil, ale mnohorakým spôsobom si ho navštevoval pre svoju milosrdnú lásku. Prorokov si mu posielal a v každom pokolení si prejavoval svoju moc skrze tvojich svätých, v ktorých si našiel zaľúbenie. Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal, že nás chceš spasiť. Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov, a keď prišla plnosť času, prehovoril si k nám ústami svojho Syna“ (Anafora, Liturgia sv. Bazila).[1]

Biblický opis stvorenia a pádu, základnej dobroty a sprievodnej slabosti je príbehom každého z nás. To, čo sa nám zdá byť najjedinečnejšie a najdôvernejšie, sa ukazuje ako najvšeobecnejšie. Príbeh Božieho ľudu je zároveň príbehom každého z jeho ľudí. Dejiny spásy sú aj mojimi dejinami. Keď o tom uvažujem, vnímam, ako môj príbeh môjho vlastného vzťahu k Bohom zodpovedá rozsiahlejšiemu príbehu Božieho ľudu. A tak môžem vykladať svoj vlastný príbeh vo svetle Svätého píma, ktoré sa stane mojím sprievodcom na mojej osobnej ceste.

Náš vhľad do našich osobných dejín a motívov, spolu so svätými príkladmi z dejín spásy, a najmä sviatostné začlenenie do Krista nám pomáha pochopiť náš život. Pohľad na skutočnosť očami viery vkladá môj príbeh do dejín spásy a pomáha mi vykladať môj vlastný vzťah s Bohom. Avšak nemôžeme pokojne odpočívať v tomto vnútornom svete, musíme žiť a konať aj uprostred spoločnosti. Sme povolaní, aby sme žili skutočne podľa kresťanských hodnôt, čo je neľahká úloha v spoločnosti, ktorá víta priemernosť, bojí sa zásad a vyzdvihuje egoistické a sebecké spôsoby. Život, v ktorom má svoje miesto uvažovanie, žitý vo viere a plne v jednote s Trojicou, je skutočne svedectvom pre svet okolo nás. Ako kresťania budeme vždy ľuďmi „nie tohto veku“. Ak náš život nie je výzvou pre priemernosť okolo nás, v tom prípade naše svetlo možno nesvieti tak jasne, ako by malo. Alebo ho nechávame skryté pod mericou.

Život svedka nie je nikdy ľahký. Byť výzvou pre druhých a byť neustále výzvou pre seba si vyžaduje veľkú vnútornú silu. Vyžaduje si to aj veľkú mieru pokory a úprimnosti. Preto sme povolaní k životu neustáleho obrátenia, „aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti“. Aby sme mohli prijať túto náročnú výzvu, musíme vedieť, že sme prijatí a milovaní Bohom a že sme hriešnici. Musíme si uvedomiť, že sme boli vzkriesení k novému životu v Kristovi a naplnení jeho Svätým Duchom, ktorý v nás žije a dýcha. Úžasnosť tohto poznania vyvoláva hlboké uvedomovanie si svojej nehodnosti takéhoto daru a skutočnú pokoru pred Bohom. Zároveň nás vyzýva, aby sme boli svedkami viery.

Mučeníci a vyznávači viery sú pravými svedkami a sprievodcami. V nich bol pestovaný pocit Božej prítomnosti, až kým nezosilnej natoľko, že ho nebolo možné poprieť. Vyžaroval z ich slov a činov. Hoci trpeli a mnohí boli vydaní na smrť, ich svedectvo pokračovalo aj po smrti. Ich sila nepochádzala z nich samých alebo z ich vlastnej dobroty, ale z uvedomovania si svojej slabosti a hriešnosti, a toto povedomie od nich požadovalo, aby sa denne utiekali k Bohu o pomoc. Toto povedomie pochádzalo z ich silného uvedomovania si Božej dynamickej prítomnosti v ich životoch a toto povedomie ich podnecovalo, aby konali a mali trvalý vplyv na kultúru a spoločnosť okolo seba. Moja osobná viera nesmie nikdy zostať uzavretá vo vnútornom svete. Naopak, musím reagovať na jej výzvu, aby som žil a povolával ostatných zobrazovať Božiu prítomnosť vo svete. Moja viera preniká môj život a povoláva ma k čoraz hlbšej vernosti.

[1] Prevzaté z oficiálneho slovenského prekladu