„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Toto úvodné vyhlásenie Listu Hebrejom odráža chápanie Cirkvi, že celé Sväté písmo zobrazuje Božie nepretržité dielo pre spásu ľudstva. Vrcholom tohto diela je osoba a poslanie Ježiša Krista, „obrazu neviditeľného Boha, prvorodeného zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), v ktorom bolo zjavené tajomstvo Boha skryté od vekov (porov. Kol 1, 25 – 28).

Ježišovým poslaním bolo navrátiť ľudstvo k priateľstvu s Bohom: k vzťahu, ktorý bol stratený hriechom. „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy“ (2 Kor 5, 19). Urobil viac než len to, že odstránil nepriateľstvo medzi Bohom a ľudstvom. Stal sa človekom ako my, „stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). My sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Svätý Atanáz komentuje tieto pasáže slovami: „[Kristus] sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom“ (O vtelení, 54).

Predstava zbožštenia je ústredným prvkom Božieho plánu spásy, ale uskutočňuje sa len v súlade s jeho plánom. Diabol v rajskej záhrade pokúšal: „Keď budete z neho [zo stromu poznania dobra a zla] jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Diabol klamal, pretože byť podobný Bohu nie je v ľudských silách mimo Boha. Prostredníctvom tajomstva Krista Boh odstránil škodu spôsobenú hriechom a obnovil náš osud, ktorý sa teraz prejavil ako zbožštenie. Tým, že sa Kristus stal človekom, samotná ľudská prirodzenosť sa stala účastnou na božstve. Nemôžeme sa stať Bohom zo svojej prirodzenosti, ale „kto je v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17). Z toho vyplýva, že „obaja môžu byť a byť nazývaní bohmi vďaka daru milosti, pretože Boh ako celok ich úplne napĺňa a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti“ (Maxim Vyznávač, Mystagógia 21).

Tajomstvo zbožštenia ide ruka v ruke s novozákonným učením o inkarnácií („vtelení“). Cirkev vždy v centre svojej viery tvrdila, že v Ježišovi sa Boh stal človekom. V 5. storočí Chalcedónsky koncil (Štvrtý ekumenický koncil) vyhlásil: „Nášho Pána Ježiša Krista treba vyznávať ako jednu a tú istú osobu, dokonalú v božstve a dokonalú v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka, pozostávajúceho z rozumnej duše a tela, jedného v podstate s Otcom, pokiaľ ide o jeho božstvo, a jedného v podstate s nami, pokiaľ ide o jeho človečenstvo; stal sa nám vo všetkom podobným, s výnimkou iba hriechu.“ Toto vyznanie je novou formuláciou toho, čo sa nachádza v evanjeliách a Pavlových listoch: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Fil 2, 6 – 7). Tento veľkolepý úryvok bol zasa Pavlovou citáciou liturgického hymnu, ktorý používali kresťania v apoštolskej dobe.

Toto chápanie Ježiša ako Boha a človeka sa v priebehu storočí vyjadrovalo rôznymi spôsobmi. Tú istú vieru vyznávame, keď hovoríme Nicejské vyznanie viery: „Verím… v jedného Pána Ježiša Krista… On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tú istú tému počúvame vyjadrenú v božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá cituje Jánovo evanjelium 3, 16: „Ty [Otče] si tak miloval svet, že si dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Napriek tomu tieto vyhlásenia stoja v kontinuite so skúsenosťami apoštolov s Pánom ako skutočne „Božím Synom“.

Chápanie zbožštenia ako cieľa vtelenia pomohlo Cirkvi udržať rovnováhu pri vyjadrovaní svojej viery. Cirkev definovala, že Ježiš bol skutočne človekom, podobným nám vo všetkých ohľadoch, s výnimkou hriechu. Neveríme, že jeho božstvo úplne pohltilo jeho človečenstvo a urobilo ho bezvýznamným. To by sa rovnalo tvrdeniu, že nemôžeme byť vzkriesení a spasení jeho vtelením. Na druhej strane, nemôžeme zdôrazňovať Ježišovo človečenstvo tak, že jeho božstvo by sa stalo bezvýznamným. Urobili by sme z neho jednoducho svätého a múdreho učiteľa, ale zjednotenie s ním by nás nespojilo s Bohom.

Tajomstvo vtelenia poskytlo byzantským cirkvám aj víziu ikonopisectva. Ako učil svätý Ján Damaský, Ježiša zobrazujeme na ikonách, pretože je človek ako my a dá sa nakresliť na obrazoch. Zobrazujeme ho však len ako vteleného Pána a rovnako ako apoštoli sa skláňame pred jeho slávou, ktorá sa zjavila v tajomstve Premenenia na vrchu Tábor.

Ježiš – predpovedaný Jánom

Zlomkovité Božie zjavenie prostredníctvom starozákonných prorokov a jeho vrcholná prítomnosť v Kristovi sú premostené v Jánovi Krstiteľovi. Vyzývaním k pokániu Ján pôsobí ako starozákonný prorok, aby otvoril srdcia Božieho ľudu na prijatie Mesiáša do svojho stredu. Ako predchodca poukazuje na bezprostredné vystúpenie Mesiáša a uvádza jeho službu.

Na význam Jána Krstiteľa v byzantskej tradícii azda najlepšie poukazuje charakter a detaily jeho zobrazenia v ikonopisectve. Keďže je poslom či „anjelom“ ohlasujúcim Mesiáša, Ján je občas zobrazovaný s dvomi veľkými krídlami, čo pripomína svedectvo Svätého písma: „Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou“ (Mt 11, 10, citát z Mal 3, 1). Jeho pravá ruka je zobrazená v geste kázania a v druhej ruke drží zvitok, v ktorom je zhrnuté jeho kázanie, často slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2).

Fyzické črty Jánovho vzhľadu, jeho odev z ťavej srsti a pusté skaly v pozadí ikonopisecky predstavujú púšť. Ján ako obyvateľ púšte pripomína históriu exodu Božieho ľudu, keď putoval neúrodnou púšťou. Proroci opakovane pripomínali skúsenosť púšte ako obdobie osobitnej blízkosti k Bohu, vyznačujúce sa čistotou viery a horlivosťou v oddanosti Jahvemu, jedinému pravému Bohu. Návrat na púšť sa stal synonymom návratu k pravej viere a obnoveného vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom.

Svätý Ján Krstiteľ má veľmi významné miesto v byzantskej spiritualite vďaka svedectvu nášho Pána o ňom, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11). Je zaradený medzi najväčších svätých, hneď po Bohorodičke (gr. Theotokos). Spolu s ňou je zobrazovaný na ikonostase a na ikone Deisis ako najbližší Kristovi. Vo svojej úlohe predchodcu je prorokom, ktorý poukazuje na príchod Mesiáša: „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1, 36). Pripomíname si Jánovo počatie (23. september), narodenie (24. jún) a umučenie sťatím hlavy (29. august). Na Jánovu počesť sa koná Zhromaždenie (gr. Synaxis) vďaka jeho spojitosti s krstom nášho Pána (7. január) a pripomínajú sa aj nájdenia Jánových relikvií (24. február, 25. máj).

Svätý Ján je vzorom kresťanského života. Ponížil sa, aby prijal Krista, a vďaka svojej pokore bol povýšený a stal sa najväčším z prorokov. Dôslednou témou Jánovho kázania bolo: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja“ (Jn 1, 30). Kontrast medzi Ježišom a Jánom bol veľký. Ján sa postil a bol vzorom kajúcnosti; Ježiš jedol a pil s hriešnikmi. Ján však videl v Ježišovi toho, ktorý obnoví stvorenie: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale… On vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Mt 3, 11).

Ježiš – zjavený pri Jordáne

Ján Krstiteľ bol len predchodcom a hlásateľom pokánia. Božie kráľovstvo a priazeň prišli s Mesiášom Ježišom. Jeho prvé verejné zjavenie sa uskutočnilo, keď ho Ján pokrstil v Jordáne. O tejto Teofánii (Bohozjavení) sa rozpráva v každom z evanjelií: Matúš 3, 13 – 17; Marek 1, 9 – 11; Lukáš 3, 21 – 22 a nepriamo aj Ján 1, 31 – 34. Evanjeliá zaznamenávajú, že keď Ježiš vyšiel z vody, zostúpil a neho Svätý Duch v podobe holubice. Z neba bolo počuť Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Ježišov krst bol teda zjavením Trojice, ktorá sa zjavila pre našu spásu. V celom Starom zákone sa tajomstvo Krista začínalo zjavovať a istým spôsobom už bolo prítomné. Vo svetle celého plánu spásy teraz vidíme, že Boh zjavoval svoje Slovo ľudstvu v rámci prípravy na budúceho Krista. Ba čo viac, Krista môžeme vidieť ako prítomného vo všetkých vekoch. Boh hovoril k Izraelu, v ňom a pre neho, predvídajúc tú budúcnosť, v ktorej bude plnosť spásy.

Toto zjavenie Trojice si Cirkev pripomína ako jeden z najväčších sviatkov – Bohozjavenie (6. januára). Týmto Bohozjavením bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, „Pomazaný“ Boha, jeho pravý Syn, jedno s Otcom a rovný mu v božstve. Keďže Pán Ježiš bol bez hriechu, jeho krst bol dobrovoľným prijatím dôsledkov hriechu, aby nás mohol pozdvihnúť z hriechu a urobiť nás účastnými na božskom živote. V tento deň sa slávnostne posväcuje voda, aby sa ohlásilo, že tak ako Kristovo vtelenie umožňuje zbožštenie ľudskej prirodzenosti, jeho prítomnosť v hmotnom stvorení robí z hmoty prostriedok svätosti.

Prostredníctvom takýchto liturgických slávení Cirkev neustále ohlasuje, že udalosti Pánovho života nie sú len minulosťou. Predstavujú súčasť jeho plánu spásy, ktorý pre nás stále pôsobí a naplní sa v budúcnosti. Hymny na tento sviatok prevolávajú: „Dnes je Kristus pokrstený, vychádza z vody a dvíha so sebou svet… Dnes je osvietené celé stvorenie. Dnes sa raduje celá príroda… Dnes je posvätená prirodzenosť vody.“

Po krste začal Ježiš svoju službu obdobím pôstu a modlitby na púšti a potom verejne ohlasoval svoje posolstvo a zámer. Toto bol vzor prorockej služby, ktorý odrážal skúsenosť ľudu ponoreného do významu exodu. Na púšti bol Ježiš pokúšaný, ale svojou poslušnosťou Otcovi zničil moc zla.

V tomto vzore pokračujeme aj v našom slávení kresťanského života, keď po sviatku Bohozjavenia a pred sviatkom Vzkriesenia slávime štyridsaťdňový pôst. Naše slávenie pôstu je obnovením nášho krstného sľubu, že sa navždy zriekneme zla a budeme nasledovať Krista.

Ježiš – zjavený v evanjeliách

Príbeh života nášho Pána je vyrozprávaný v štyroch rôznych evanjeliách, ktoré napísali štyria rôzni ľudia pod vplyvom Svätého Ducha. V každom z nich sa stretávame s rôznymi dôrazmi a prístupmi, ktoré vedú k odlišnému zobrazeniu tých istých udalostí. Každý zo štyroch evanjelistov je skôr ako umelec, ktorý vytvára portrét tej istej témy, Ježiša Krista ako Spasiteľa a Vykupiteľa. Každý z nich túto úlohu splnil podľa svojho talentu a videnia. Rozpoznanie tohto rozmeru v procesy tvorby evanjelií nám pomáha dospieť k pravdivejšiemu pochopeniu ich posolstva.

Každé evanjelium má základné vhľady, ktoré sa prelínajú mnohými prezentovanými udalosťami. Každé z nich používa určité odtiene alebo farby na obraz Krista v nich. Markovým zámerom, ktorý sa odráža v celom jeho evanjeliu, je ukázať, že Ježiš bol skutočne Kristus (Mesiáš), ktorý otvára Božie kráľovstvo. Matúšovo evanjelium rozširuje túto prezentáciu, aby ukázalo tohto Ježiša ako skutočne božského a skutočne ľudského. Lukáš vo svojom evanjeliu a vo svojich Skutkoch apoštolov ukazuje posolstvo spásy ako určené na prekročenie hraníc Izraela. Vyzdvihuje rozsiahly záber univerzálnej misie kresťanstva, ktorá siaha od skromných začiatkov v Jeruzaleme až po slávne naplnenie v Ríme. V Jánovom evanjeliu mystický prístup neustále nachádza sviatostný význam v bežných skutočnostiach a udalostiach. Ján je preniknutý ohromným poznaním, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme videli jeho slávu“ (Jn 1, 14).

Každé evanjelium odráža určitú perspektívu, ktorá je dôležitá pre jeho účel, keďže opisuje Ježišovo kázanie, znamenia a zázraky, ktoré konal, a jeho poverenie apoštolov.Štýl konkrétneho evanjelistu a spôsob jeho podania sa však uplatňovali v spomienkach a rozprávaniach o Ježišovi, ktoré boli plodom úvah a života živej Cirkvi.Tieto materiály boli prijaté od Cirkvi. Evanjelisti interpretovali a aplikovali Ježišove slová a skutky, aby poskytli Cirkvi život a poučenie vo všetkých momentoch jej existencie. Ježišov príbeh sa nemal chápať ako obyčajná chronológia minulých udalostí, ale ako zdroj trvalej sily, ktorá kresťanov denne vyzýva a usmerňuje v ich spoločenstvách a prostredníctvom nich.

Evanjeliové správy svedčia o ich formovaní v živom kontexte ranej Cirkvi. Príbehy o zázrakoch to odrážajú úspornosťou slov a absenciou nepodstatných detailov, ktoré by znižovali spásonosný účinok Kristovej moci. Spomienky na Ježišove výroky a skutky, ktoré sa hodili na problémy, ktorým čelila raná Cirkev, boli začlenené do evanjelií, pretože spoločenstvo našlo v Pánových slovách usmernenie a radu pre tieto rané krízy. Preto sú mnohé výroky a udalosti zaznamenané v evanjeliách nielen preto, že boli súčasťou Kristovho života, ale aj preto, lebo sa vyjadrovali k dôležitým problémom života ranej Cirkvi.

Evanjelisti nepredkladajú fotografickú reprodukciu Ježišových slov a skutkov. Skicujú význam jeho slov a skutkov, ako ich pochopila Cirkev osvietená Svätým Duchom. Keď si uvedomíme tento postoj, pomôže nám to pochopiť evanjelium a ostatné texty Svätého písma, ako aj celý vzorec Božieho jednania s ľudstvom.

Počas roka sa byzantských cirkvách čítajú všetky štyri evanjeliá pri bohoslužbách. Evanjelium svätého Matúša sa číta od Päťdesiatnice do sviatku Povýšenia svätého Kríža (14. september). Následne až do začiatku Veľkého pôstu sa číta Evanjelium svätého Lukáša. Evanjelium svätého Marka sa číta počas Veľkého pôstu. Čítanie Marka počas všedných dní sa vyskytuje na konci obdobia Matúša a Lukáša. Evanjelium svätého Jána sa číta počas päťdesiatich dní od Paschy (Veľkej noci) do Päťdesiatnice, čo predstavuje najstaršiu časť cyklu. A okrem toho sa evanjeliové pasáže, ktoré rozprávajú o osobitných udalostiach zo života nášho Pána, čítajú na výročný spomienkový sviatok. Ak je účasť na verejnom čítaní evanjelia obmedzená na nedele a sviatky, možno si vypočuť len časť z nich.

Ježiš – zjavený na Tábore

Jedna udalosť z Pánovho života bola v byzantskej teológii mimoriadne dôležitá. Je zaznamenaná vo všetkých troch synoptických evanjeliách (Mt 17, 1 – 8; Mk 9, 1 – 7; Lk 9, 28 – 36) a spomína sa v 2 Pt 1, 16 – 19. Ježiš vyviedol svojich hlavných učeníkov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch. Pred ich očami podstúpil premenenie (po grécky metamorphosis), takže „tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2). To sú znaky neopísateľnej slávy, v ktorej sa zjavilo jeho božstvo. Pri Ježišovom krste aj premenení sa odohráva Bohozjavenie Trojice: Otcov hlas vydáva rovnaké svedectvo ako pri krste: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17, 5). Duch sa zjavuje ako jasný oblak, ktorý zatieňuje Ježiša s Mojžišom a Eliášom vedľa neho.

Hymny na tento sviatok v byzantských cirkvách opakovane spájajú Premenenie s paschálnym tajomstvom. Napríklad na večierni spievame: „Pred svojím ukrižovaním si, Pane, vzal svojich učeníkov na vysoký vrch, aby sa, keďže videli tvoje zázraky, nevyľakali pri tvojom utrpení… Premenil si sa pred nimi…, aby si im ukázal nádheru vzkriesenia…“ Podľa jednej tradície sa Premenenie odohralo štyridsať dní pred Kristovým umučením. Vďaka tejto tradíciu Cirkev slávi sviatok Premenenia 6. augusta, štyridsať dní pred sviatkom Povýšenia Kríža.

Premenenie sa stalo dôležitým v byzantskej teológii, pretože jasne zjavuje Kristovo poslanie. V Premenení Ježiš zjaví naplnenie Božieho plánu v tajomstve Vtelenia. Večierňové hymny o Premenení hlásajú: „Svojím premenením si vrátil Adamovu prirodzenosť k jej pôvodnej nádhere a navrátil si jej samotné prvky k sláve a lesku tvojho božstva.“

Ježiš – nová Pascha

Pri podávaní Ježišovho života a učenia si autori evanjelií boli vedomí jednej dominantnej témy, ktorou je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Celé paschálne tajomstvo, Ježišov prechod cez smrť k novému životu, sa stalo kľúčom, pomocou ktorého sa dalo pochopiť všetko ostatné v evanjeliu. Sväté svetlo na Päťdesiatnicu posilnilo apoštolov, aby hlásali udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ako definitívny moment spásy. Naplnenie všetkého, čo bolo prisľúbené v Božom pláne spásy, sa uskutočnilo prostredníctvom Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Toto isté uznanie veľkých Božích činov spásy slávia východní kresťania v triumfálnom ohlasovaní vzkriesenia na Paschu, sviatok sviatkov. Je to zdroj celej teológie, srdce kresťanskej skúsenosti každodenného života.

Zmŕtvychvstanie zjavilo apoštolom, že Ježiš je Kyrios („Pán“, jazykový ekvivalent k slovu „Boh“). Ježiš skutočne trpel a zomrel na kríži, ale vstal z mŕtvych a vrátil sa vo svojom ľudskom tele. Jeho človečenstvo už nebolo nijako obmedzené ani ohraničené. Vrátil sa ako človek, ktorého božstvo dynamicky funguje prostredníctvom jeho človečenstva. Ježiš teraz môže robiť to, čo môže robiť jedine Boh. Ježiš udeľuje Svätého Ducha, o ktorom sa v Starom zákone hovorí ako o najväčšom mesiášskom dare. Pri svojom prvom zjavení učeníkom po zmŕtvychvstaní Ježiš na nich dýchol a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Po zostúpení Svätého Ducha na Päťdesiatnicu bude Peter kázať: „Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Svätého Ducha, vylial ho, ako sami vidíte a počujete… Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 23 – 33. 36).

Nie je prekvapujúce, že Ježišovo umučenie muselo byť spočiatku spracované apologetickým spôsobom. Keďže predkresťanské židovstvo neočakávalo trpiaceho Mesiáša, tento aspekt bol problematický. Dominantnejšia téma v Starom zákone zdôrazňovala triumfálny aspekt Mesiáša, čo mnohých viedlo k očakávaniu politického triumfu. Avšak „služobník Pána Boha“ u proroka Izaiáša 42, 49, 51, 53 bol „muž bolestí … opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 3 – 5). A preto apoštoli vysvetľovali tajomstvo umučenia dvomi spôsobmi. Po prvé, ukázali, že bolo chcené Bohom a bolo súčasťou celého plánu spásy. Po druhé, tvrdili, že Ježiš nebol zodpovedný za svoju smrť, ktorú spôsobila ľudská zloba.

Skúsenosť a spisy svätého Pavla dávajú umučeniu nový rozmer. Svätý Pavol, spočiatku frustrovaný a znechutený mnohými neúspechmi, sa začal pozerať na celú svoju misionársku skúsenosť z nového uhla pohľadu. Videl, že utrpenie a prenasledovanie často sprevádzali jeho pokusy zasiať semená evanjelia. Semená však v skutočnosti rástli. Pavol vo svojej vlastnej skúsenosti jasne rozpoznal ústredné učenie proroka Izaiáša, že iba vtedy, keď si človek intenzívne uvedomuje svoju slabosť, môže byť naplnený Božou mocou. Svätý Pavol napísal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista…“ (Gal 6, 14); „Sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami…“ (2 Kor 12, 5); „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Žiť v tomto tajomstve znamená objaviť paradox Kristovej cesty – múdrosť a život prichádzajú cez slabosť a odumretie sebe samému.

Slávenie smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána je srdcom kresťanskej bohoslužby. Každá zo sviatostí nás nejakým spôsobom privádza zo smrti hriechu do života v Trojici skrze Krista a mocou Ducha. Tento vzor našej spásy slávime najslávnostnejším spôsobom počas Veľkého týždňa a Svetlého týždňa (týždeň po Pasche). Na utierňach a večierňach sledujeme záverečné konfrontácie Ježiša a jeho nepriateľov v Evanjeliu svätého Matúša a celý príbeh Ježišovej smrti podľa štyroch evanjelií sa rozpráva na utierňach a kráľovských hodinkách Veľkého piatka. Na Veľký piatok večer sa dramaticky znovu koná Ježišov pohreb sprievodom s plaščenicou, plátnom, na ktorom je zobrazená ikona tela nášho Pána sňatého z kríža. Pascha, sviatok sviatkov, sa víta procesiou od prázdneho hrobu k žiare osvetleného chrámu. Kristovo zmŕtvychvstanie sa ohlasuje veľkolepým tropárom, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, po ktorom nasleduje celý Kánon Vzkriesenia.

Veľký sviatok Paschy je predlžený na päťdesiat dní. Na ôsmy deň sviatku si pripomíname zjavenie sa Krista apoštolovi Tomášovi. V druhú nedeľu po Pasche sa číta evanjelium o zmŕtvychvstaní podľa Marka a slávi sa pamiatka žien, ktoré prišli k hrobu s darmi v podobe voňavého oleja (myra). V dvadsiaty piaty deň si pripomíname prísľub, ktorý dal Ježiš v chráme, že nám dá dar Svätého Ducha. Táto polovica Päťdesiatnice spája dve oslavy: tajomstva Zmŕtvychvstania a darovania Svätého Ducha.

Sviatok Nanebovstúpenia pripomína Ježišov návrat do slávy svojho Otca, súčasné tajomstvo, v ktorom Kristus teraz sedí po pravici Otca ako Veľkňaz a Spasiteľ. Pri Nanebovstúpení vidíme Ježišovo človečenstvo, ktoré sa usadilo na tróne spolu s Otcom, rovnako ako sme pri Premenení videli Ježišovo božstvo zjavené prostredníctvom jeho tela. Päťdesiat dní uzatvára slávnosť Päťdesiatnice, ktorá ohlasuje príchod Svätého Ducha, o ktorom náš Pán prisľúbil, že bude naším Paraklétom (utešiteľom a obhajcom) naveky.

Kristovo dielo –  jeho posolstvo, život, smrť a vzkriesenie – začalo nový a záverečný vek, „plnosť času“. Hriechu a smrti bol mocou Kristovej spásonosnej smrti zasadený rozhodujúci úder, ale stále existujú v súčasnom veku, v ktorom sa odvíja záverečná fáza dejín spásy. Očakávame výsledok rozsiahleho plánu, ktorý sa začal Božím povolaním Abraháma a vyvrcholí v novom svete, ktorého vek ešte len príde. O tomto novom veku môžeme skutočne hovoriť ako o už prítomnom v samom srdci udalostí, v neustálom pochode dejín. Kristus svojím zmŕtvychvstaním obnovil stvorenie, pretože už obnovil celé človečenstvo. Odteraz až po konečné zavŕšenie všetkého však táto skutočnosť nie je úplne zrejmá. Treba ju objaviť v samotnej Ježišovej osobe a, s udelením Ducha, v živote a tajomstvách Cirkvi.

Tento „nový svet“, cez ktorý Duch preniká do celej reality, zatiaľ plne existuje len vo svojich prvých plodoch, v Kristovom tele. Na konci času sa plne zjaví v „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1). Zatiaľ je toto slávne telo Krista, víťaza na hriechom a smrťou, skutočne reálne, ale mimo nášho zmyslového vnímania.Nejde o to, aby sme sa pýtali „kde je Kristus?“, ani o to, aby sme si ho predstavovali ako vzdialeného. Tento nový vek, v ktorom Kristus vládne a na ktorý musíme čakať, nie je mimo nášho súčasného sveta. Naopak, presahuje ho zvnútra. Momentálne je našim zmyslom a predstavivosti nedostupný, ale nie je o nič menej reálny. Musíme sa k nemu dostať prostredníctvom vnímavosti viery a ekonómie sviatostí, najmä Eucharistie. Mohli by sme povedať, že plnosť času je teraz, ale ešte nenastala.

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Budúce kráľovstvo; Duch ako prvý závdavok; Naša nádej na vzkriesenie; Súdiť živých i mŕtvych; Modlitba za zosnulých


Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Abrahám a Izraeliti; Mojžiš a exodus; Boh zmluvy; Sudcovia a králi; Mesiáš príde; Proroci – svedomie národa

---