Svetlo pre život I.

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Ježiš – vtelené Slovo; Ježiš – predpovedaný Jánom; Ježiš – zjavený pri Jordáne; Ježiš – zjavený v evanjeliách; Ježiš – zjavený na Tábore; Ježiš – nová Pascha

od autora: Ján Krupa · 16 januára, 2023

Ježiš, ktorý je vteleným Slovo

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Toto úvodné vyhlásenie Listu Hebrejom odráža cirkevné chápanie, že celé Sväté písmo ilustruje pokračujúce Božie dielo pre spásu ľudstva. V tomto diele je vrcholom osoba a poslanie Ježiša Krista, „obrazu neviditeľného Boha, prvorodeného všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), v ktorom bolo zjavené tajomstvo Boha skryté od vekov (porov. Kol 1, 25 – 28).

Ježišovým poslaním bolo vrátiť ľudstvo k priateľstvu s Bohom: vzťah, ktorý bol stratený hriechom. „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy“ (2 Kor 5, 19). Urobil viac než len to, že odstránil nepriateľstva medzi Bohom a ľudstvom. Stal sa človekom ako my: „Stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). Stali sme sa „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Svätý Atanáz komentuje tieto pasáže slávnym výrokom: „[Kristus] sa stal človekom, aby sme my mohli stať Bohom“ (O vtelení, 54).

Podporte nás

Predstava zbožštenia je ústredná v Božom pláne spásy, ale zbožštenie sa uskutočňuje len v súlade s jeho plánom. Diablovo pokúšanie v rajskej záhrade znelo: „Keď budete z neho [zo stromu poznania dobra a zla] jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Diabol klamal, keďže byť ako Boh nie je v ľudských silách bez Boha. Pomocou tajomstva Krista Boh odčinil škodu spôsobenú hriechom a obnovil naše určenie, ktoré sa teraz zjavuje ako zbožštenie. Tým, že sa stal človekom, Kristus učinil samotnú ľudská prirodzenosť účastnou na božstve. Nemôžeme sa stať Bohom prirodzenosťou, ale „kto je v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17). Z toho dôvodu „môžu byť i byť nazývaní bohmi pomocou daru milosti, pretože Boh ich ako celok napĺňa úplne a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti“.[1]

Tajomstvo zbožštenia ide ruka v ruke s novozákonnou doktrínou inkarnácie („vtelenia“). Cirkev vždy v samotnom centre svojej viery potvrdzovala, že v Ježišovi sa Boh stal človekom. V 5. storočí Chalcedónsky koncil (Štvrtý ekumenický koncil) vyhlásil: „Nášho Pána Ježiša Krista treba vyznávať ako jednu a tú istú osobu, dokonalého v božstve a dokonalého v človečenstve, skutočne Boha a skutočne človeka, pozostávajúceho z racionálnej duše a tela, jedného v podstate s Otcom, čo sa týka jeho božstva, a jedného v podstate s nami, čo sa týka jeho človečenstva; stal sa nám podobným vo všetkom okrem hriechu.“ Toto vyznanie preformulovalo to, čo sa nachádza v evanjeliách a Pavlových listoch: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Fil 2, 6 – 7). Tento veľkolepý úryvok bol zasa pravdepodobne Pavlovým záznamom liturgického hymnu, ktorý používali kresťania v apoštolskej dobe.

Toto chápanie Ježiša ako Bohočloveka bolo v priebehu storočí vyjadrené rôznymi spôsobmi. Tú istú vieru vyznávame, keď odriekame Nicejské vyznanie viery: „Verím… v jedného Pána Ježiša Krista… On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tú istú tému počúvame vyjadrenú v božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá cituje Jánovo evanjelium 3, 16: „Ty [Otče] si tak miloval svet, že si dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ A predsa tieto vyhlásenia sú v kontinuite so skúsenosťami apoštolov s Pánom ako naozaj „Božím Synom“.

Považovanie zbožštenia za účel vtelenia pomohlo Cirkvi udržať rovnováhu pri vyjadrovaní svojej viery. Cirkev definovala, že Ježiš je skutočne človekom, ako my vo všetkom okrem hriechu. Neveríme, že jeho božstvo úplne pohltilo jeho človečenstvo a učinilo ho bezvýznamným. To by sa rovnalo tvrdeniu, že nemôžeme byť vzkriesení a spasení jeho vtelením. Na druhej strane, nemôžeme zdôrazňovať Ježišovo človečenstvo tak, že by sa jeho božstvo stalo nepodstatným. Urobili by sme z neho len svätého a múdreho učiteľa, ale zjednotenie s ním by nás nespojilo s Bohom.

Tajomstvo vtelenia dalo byzantským cirkvám aj ich víziu ikonopisectva. Ako učil svätý Ján Damaský, Ježiša zobrazujeme na ikonách, pretože je človek ako my a možno ho nakresliť v obrazoch. No zobrazujeme ho len ako vteleného Pána a rovnako ako apoštoli sa skláňame pred jeho slávou, ktorá bola zjavená v tajomstve Premenenia na vrchu Tábor.

Ježiš, ktorého predpovedal Ján

Zlomkovité Božie zjavenie prostredníctvom starozákonných prorokov a jeho vrcholná prítomnosť v Kristovi sú premostené v Jánovi Krstiteľovi. Svojím vyzývaním k pokániu Ján konal ako starozákonný prorok, aby otvoril srdce Božieho ľudu na prijatie Mesiáša do svojho stredu. Ako predchodca poukazoval na bezprostredný príchod Mesiáša a uvádzal jeho službu.

O význame Jána Krstiteľa v byzantskej tradícii azda najlepšie vypovedá charakter a detaily jeho zobrazenia v ikonopisectve. Ako zvestovateľ či „anjel“ ohlasujúci Mesiáša sa občas zobrazuje s dvoma veľkými krídlami, čím sa pripomína svedectvo Svätého písma: „Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou“ (Mt 11, 10, citát z Mal 3, 1). Jeho pravá ruka je zobrazená v geste kázania a v druhej ruke drží zvitok zhrňujúci jeho kázanie, často slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2).

Fyzické črty Jánovho vzhľadu, jeho odev z ťavej srsti a pusté skaly na pozadí ikonograficky predstavujú púšť. Ako obyvateľ púšte Ján pripomína dejiny exodu Božieho ľudu, keď putoval neúrodnou púšťou. Proroci opakovane pripomínali púštnu skúsenosť ako obdobie osobitnej blízkosti k Bohu, ktorá sa vyznačovala čistotou viery a horlivosťou v oddanosti Jahvemu, jedinému pravému Bohu. Návrat na púšť sa stal synonymom návratu k pravej viere a obnoveného vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom.

Svätý Ján Krstiteľ má veľmi významné miesto v byzantskej spiritualite vďaka svedectvu nášho Pána o ňom, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11). Je zaradený ako najväčší zo svätých, hneď po Bohorodičke (po grécky: Theotokos). Spolu s ňou je zobrazovaný na ikonostase a na ikone Deisis ako najbližší ku Kristovi. Vo svojej úlohe predchodcu je prorokom, ktorý poukazuje na príchod Mesiáša: „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1, 36). Pripomíname si Jánovo počatie (23. september), narodenie (24. jún) a mučenícku smrť sťatím hlavy (29. august). Koná sa Zhromaždenie (po grécky: Synaxis) na Jánovu počesť vďaka jeho spätosti s krstom nášho Pána (7. január) a spomínajú sa aj nájdenia Jánových relikvií (24. február, 25. máj).

Svätý Ján je vzorom kresťanského života. Ponížil sa, aby prijal Krista, a vďaka svojej pokore bol povýšený a stal sa najväčším z prorokov. Dôslednou témou Jánovho kázania bolo: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja“ (Jn 1, 30). Kontrast medzi Ježišom a Jánom bol veľký. Ján sa postil a bol vzorom kajúcnosti. Ježiš jedol a pil s hriešnikmi. A predsa Ján rozpoznal Ježiša ako toho, kto obnoví stvorenie: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale… On vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Mt 3, 11).

Ježiš, ktorý bol zjavený pri Jordáne

Ján Krstiteľ bol len predchodcom a hlásateľom pokánia. Božie kráľovstvo a priazeň prišli s Mesiášom Ježišom. Jeho prvé verejné zjavenie sa uskutočnilo, keď ho Ján pokrstil v Jordáne. O tomto Bohozjavení (po grécky: theophania) sa rozpráva v každom evanjeliu: Matúš 3, 13 – 17; Marek 1, 9 – 11; Lukáš 3, 21 – 22 a nepriamo aj Ján 1, 31 – 34. Evanjeliá zaznamenávajú, že keď sa Ježiš vyšiel vody, zostúpil na neho Svätý Duch v podobe holubice. Z neba zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17).

A tak chvíľa Ježišovho krstu bola zjavením Trojice, ktorá sa odhalila pre našu spásu. V celom Starom zákone sa tajomstvo Krista začínalo zjavovať a do istej miery už bolo prítomné. Vo svetle celého plánu spásy teraz vidíme, že Boh zjavoval svoje Slovo ľudstvu, aby ľudstvo pripravil na budúceho Krista. Ba čo viac, môžeme vnímať Krista ako prítomného vo všetkých vekoch. Boh hovoril k Izraelu, v Kristovi a pre Krista, pričom predvídal tú budúcnosť, ktorá bude svedkom plnosti spásy.

Pamiatka tohto zjavenia Trojice sa slávi v Cirkvi ako jeden z jej najväčších sviatkov, Bohozjavenie (6. január). Touto teofániou bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, „Pomazaný“ Bohom, ako jeho opravdivý Syn, jedno s Otcom a rovný mu v božstve. Keďže Pán Ježiš bol bez hriechu, jeho krst bol dobrovoľným prijatím dôsledkov hriechu, aby nás pozdvihol z hriechu a učinil nás účastnými na Božom živote. V tento deň sa slávnostne posviaca voda, aby sa hlásalo, že tak ako Kristovo vtelenie umožňuje zbožštenie ľudskej prirodzenosti, tak Kristova prítomnosť v hmotnom stvorení robí z hmoty prostriedok svätosti.

Prostredníctvom takýchto liturgických slávení Cirkev neustále hlása, že udalosti Pánovho života nie sú len minulými udalosťami. Predstavujú súčasť jeho plánu spásy, ktorá ešte prebieha pre nás dnes a bude naplnená v budúcnosti. Hymny pre tento sviatok prevolávajú: „Dnes bol Kristus pokrstený, vystúpil z vody a pozdvihol so sebou svet… Dnes bolo osvietené celé stvorenie. Dnes sa raduje celá príroda… Dnes bola posvätená prirodzenosť vody.“

Po svojom krste Ježiš zahájil svoju službu obdobím pôstu a modlitby na púšti, než začal verejne hlásať svoje posolstvo a zámer. Toto bolo vzorom pre prorockú službu a odrážalo skúsenosť ľudu ponoreného do významu exodu. Na púšti bol Ježiš pokúšaný, ale svojou poslušnosťou Otcovi zničil moc zla.

V tomto vzore pokračujeme aj pri našom slávení kresťanského života, keď po sviatku Bohozjavenia a pred sviatkom Vzkriesenia zachovávame štyridsaťdňový pôst. Naše zachovávanie Veľkého pôstu je obnovou nášho sľubu pri krste, že sa navždy zriekame zla a budeme nasledovať Krista.

Ježiš, ktorý je zjavený v evanjeliách

Životný príbeh nášho Pána je vyrozprávaný v štyroch rôznych evanjeliách, ktoré napísali štyria rôzni ľudia z vnuknutia Svätého Ducha. V každom evanjeliu narážame na rôzne dôrazy a prístupy, ktoré majú za následok odlišné vykreslenia tých istých udalostí. Každý evanjelista je skôr ako umelec, ktorý vytvára portrét tej istej témy, Ježiša Krista ako Spasiteľa a Vykupiteľa. Každý evanjelista splnil túto úlohu podľa svojho talentu a videnia. Uznávanie tohto rozmeru pri tvorbe evanjelií nám pomáha dospieť k pravdivejšiemu porozumeniu ich posolstvu.

Každé evanjelium má základné náhľady, ktoré sú pretkané cez mnohé prezentované udalosti. Každé evanjelium používa určité odtiene alebo farby na obraz Krista v predložených udalostiach. Markovým zámerom, ktorý sa odráža v celom jeho evanjeliu, je ukázať, že Ježiš je skutočne Kristus (Mesiáš), ktorý uviedol Božie kráľovstvo. Matúšovo evanjelium rozširuje túto prezentáciu, aby tohto Ježiša ukázalo ako opravdivo Bohočloveka. Lukáš vo svojom evanjeliu a vo svojich Skutkoch apoštolov ukazuje posolstvo spásy ako určené prekročiť hranice Izraela. Vyzdvihuje rozsiahly záber celosvetovej misie kresťanstva od skromných počiatkov v Jeruzaleme až po slávne naplnenie v Ríme. V Jánovom evanjeliu mystický prístup neustále nachádza sviatostný význam v bežných skutočnostiach a udalostiach. Ján je preniknutý ohromujúcim uvedomením si, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme videli jeho slávu“ (Jn 1, 14).

Každé evanjelium odráža určitý pohľad, ktorý je významný pre jeho účel, keďže opisuje Ježišovo kázanie, znamenia a zázraky, ktoré konal, a jeho poverenie apoštolov. No štýl konkrétneho evanjelistu a spôsob jeho podania boli aplikované pri spomienkach na Ježiša a opisoch Ježiša, ktoré boli plodom uvažovania a života živej Cirkvi. Tieto materiály boli získané od Cirkvi. Evanjelisti interpretovali a aplikovali Ježišove slová a skutky, aby poskytovali Cirkvi život a poučenie vo všetkých chvíľach jej existencie. Ježišov príbeh sa nemal vnímať len ako chronológia minulých udalostí, ale ako zdroj trvalej sily, ktorá denne vyzýva a usmerňuje kresťanov v ich spoločenstvách a cez ich spoločenstvá.

Evanjeliové opisy vykazujú dôkazy, že vznikli v živom kontexte ranej Cirkvi. Príbehy o zázrakoch to odrážajú pomocou úspornosti slov a absencie nepodstatných detailov, ktoré by znižovali spásonosný účinok Kristovej moci. Spomienky na Ježišove výroky a skutky, ktoré sa hodili na problémy, ktorým čelila raná Cirkev, boli začlenené do evanjelií, pretože spoločenstvo našlo v Pánových slovách usmernenie a radu pre tieto rané krízy. Z tohto dôvodu sú v evanjeliách zaznamenané mnohé výroky a udalosti nielen preto, že boli súčasťou Kristovho života, ale aj preto, že sa týkali dôležitých otázok v živote ranej Cirkvi.

Evanjelisti nepredkladajú fotografickú reprodukciu Ježišových slov a skutkov. Skicujú význam jeho slov a skutkov, ako ich chápe Cirkev osvietená skrze Svätého Ducha. Keď si uvedomíme tento postoj, pomôže nám to pochopiť evanjelium a ostatné texty Svätého písma, ako aj celý vzorec Božieho zaobchádzania s ľudstvom.

Počas roka sa v byzantských cirkvách čítajú všetky štyri evanjeliá na božských liturgiách. Evanjelium svätého Matúša sa číta od Päťdesiatnice do sviatku Povýšenia svätého Kríža (14. september). Následne sa až do začiatku Veľkého pôstu číta Evanjelium svätého Lukáša. Počas Veľkého pôstu sa číta Evanjelium svätého Marka. Čítanie Markovho evanjelia vo všedný deň sa vyskytuje na konci období Matúša a Lukáša. Evanjelium svätého Jána sa číta počas päťdesiatich dní od Paschy (Veľkej noci) do Päťdesiatnice, čo predstavuje najstaršiu časť okruhu.[2] A okrem toho sa evanjeliové pasáže, ktoré rozprávajú o osobitných udalostiach v živote nášho Pána, čítajú na výročné pamätné sviatky. Ak sa naša účasť na božských liturgiách obmedzuje na nedele a sviatky, možno si vypočuť len časť verejného čítania evanjelia.

Ježiš, ktorý bol zjavený na Tábore

Jedna udalosť Pánovho života bola mimoriadne dôležitá v byzantskej teológii. Je zaznamenaná vo všetkých troch synoptických evanjeliách (Mt 17, 1 – 8; Mk 9, 1 – 7; Lk 9, 28 – 36) a spomína sa v 2 Pt 1, 16 – 19. Ježiš vyviedol svojich hlavných učeníkov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch. Pred ich očami podstúpil premenenie (po grécky: metamorphosis), takže „tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2). To sú znaky neopísateľnej slávy, v ktorej sa zjavilo jeho božstvo. Pri Ježišovom krste i premenení sa odohralo Bohozjavenie Trojice: Otcov hlas vydal to isté svedectvo ako pri krste: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17, 5). Duch sa zjavil ako jasný oblak, ktorý zatienil Ježiša s Mojžišom a Eliášom po boku.

Hymny tohto sviatku v byzantských cirkvách opakovane spájajú Premenenie s paschálnym tajomstvom. Napríklad na večierni spievame: „Pred svojím ukrižovaním si, Pane, vzal svojich učeníkov na vysoký vrch, aby sa, keďže videli svoje zázraky, nebáli pri tvojom utrpení… Premenil si sa pred nimi…, aby si im ukázal nádheru vzkriesenia…“ Podľa jednej tradície sa Premenenie odohralo štyridsať dní pred Kristovým umučením. Vďaka tejto tradícii Cirkev slávi sviatok Premenenia 6. augusta, štyridsať dní pred sviatkom Povýšenia Kríža.

Premenenie sa stalo dôležitou témou v byzantskej teológii, pretože tak jasne zjavuje Kristovo poslanie. V Premenení Ježiš zjavil naplnenie Božieho plánu v tajomstve Vtelenia. Večierňové hymny o Premenení hlásajú: „Pomocou svojho premenenia si vrátil Adamovej prirodzenosti jej pôvodnú nádheru a jej samotné prvky si vrátil k sláve a žiare tvojho božstva.“

Ježiš, ktorý je nová pascha

Pri zoraďovaní svojej prezentácie Ježišovho života a učenia si autori evanjelií uvedomovali jednu dominantné tému, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Celé paschálne tajomstvo, Ježišov prechod cez smrť k novému životu, sa stalo kľúčom k pochopeniu všetkého ostatného v evanjeliu. Sväté svetlo na Päťdesiatnicu splnomocnilo apoštolov, aby ohlasovali udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ako definitívny moment spásy. Naplnenie všetkého, čo bolo prisľúbené v Božom pláne spásy, sa uskutočnilo pomocou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. To isté uznanie veľkých Božích činov spásy slávia východní kresťania pri triumfálnom ohlasovaní zmŕtvychvstania na Paschu, sviatok sviatkov. To je zdrojom celej teológie, srdcom každodennej kresťanskej skúsenosti.

Zmŕtvychvstanie zjavilo apoštolom, že Ježiš je Kyrios („Pán“, ide o jazykový ekvivalent k slovu „Boh“). Ježiš skutočne trpel a zomrel na kríži, ale vstal z mŕtvych a vrátil sa vo svojom ľudskom tele. Jeho človečenstvo už nie je nijako obmedzené alebo ohraničené. Vratil sa ako človek, ktorého božstvo funguje dynamicky cez jeho človečenstvo. Ježiš teraz robí to, čo môže robiť jedine Boh. Udeľuje Svätého Ducha, o ktorom sa v Starom zákone hovorí ako o najväčšom mesiášskom dare. Pri svojom prvom zjavení po zmŕtvychvstaní Ježiš dýchol na učeníkov a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Po zostúpení Svätého Ducha na Päťdesiatnicu Peter kázal: „Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Svätého Ducha, vylial ho, ako sami vidíte a počujete… Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 23 – 33. 36).

Niet divu, že spočiatku sa Ježišovo umučenie muselo podávať apologeticky. Keďže predkresťanské židovstvo neočakávalo trpiaceho Mesiáša, tento aspekt bol problematický. Dominantnejšia téma v Starom zákone zdôrazňovala triumfálny aspekt Mesiáša, čo mnohých viedlo k očakávaniu politického triumfu. Avšak „služobník Pána Boha“ u proroka Izaiáša 42, 49, 51, 53 bol „muž bolestí … opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 3 – 5). Preto apoštoli vysvetľovali tajomstvo umučenia dvomi spôsobmi: ukazovali, že to bolo z Božej vôle a že to bolo súčasťou celého plánu spásy; tvrdili, že Ježiš nebol zodpovedný za svoju smrť, ktorú zapríčinila ľudská zloba.

Skúsenosť a spisy svätého Pavla dali umučeniu nový rozmer. Svätý Pavol, spočiatku frustrovaný a znechutený mnohými neúspechmi, sa začal na celú svoju misionársku skúsenosť pozerať v novom svetle. Videl, že utrpením a prenasledovaním boli často sprevádzané jeho pokusy zasiať semená evanjelia. Avšak semená v skutočnosti rástli. Pavol vo svojej vlastnej skúsenosti jasne rozpoznal ústredné učenie proroka Izaiáša, že len vtedy, keď si človek intenzívne uvedomuje svoju slabosť, môže byť naplňaný Božou mocou. Svätý Pavol napísal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista…“ (Gal 6, 14); „Sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami…“ (2 Kor 12, 5); „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Žiť v tomto tajomstve znamená objaviť paradox Kristovej cesty – múdrosť a život prichádzajú cez slabosť a odumretie sebe samému.

Slávenie smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána je srdcom kresťanskej bohoslužby. Každá zo sviatostí nás prostredníctvom Krista a mocou Ducha nejakým spôsobom vyvádza zo smrti hriechu do života v Trojici. Tento vzor našej spásy slávime najslávnostnejším spôsobom počas Veľkého týždňa a Svetlého týždňa (týždeň po nedeli Paschy). Na utierňach a večierňach sledujeme záverečné konfrontácie Ježiša s jeho nepriateľmi podľa Evanjelia svätého Matúša a celý príbeh Ježišovej smrti podľa štyroch evanjelií sa rozpráva na utierni a kráľovských hodinkách Veľkého piatku. Na Veľký piatok večer sa dramaticky stvárňuje Ježišov pohreb sprievodom s plaščenicou, plátnom, na ktorom je zobrazená ikona tela nášho Pána sňatého z kríža. Pascha, sviatok sviatkov, sa víta sprievodom od prázdneho hrobu do žiary osvetleného chrámu. Kristovo zmŕtvychvstanie sa hlása veľkolepým tropárom, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, po ktorom nasleduje celý Kánon Vzkriesenia.

Veľký sviatok Paschy je predlžený na päťdesiat dní. Na ôsmy deň sviatku si pripomíname zjavenie Krista apoštolovi Tomášovi. V druhú nedeľu po Pasche sa číta evanjelium o zmŕtvychvstaní podľa Marka a slávi sa pamiatka žien, ktoré prišli k hrobu s darmi v podobe voňavého oleja (myra). V dvadsiaty piaty deň sviatku si pripomíname Ježišov prísľub, daný v chráme, že nám dá dar Svätého Ducha. Táto polovica Päťdesiatnice spája dve slávenia: tajomstvo Zmŕtvychvstania a dar Svätého Ducha.

Sviatkom Nanebovstúpenia sa slávi pamiatka Ježišovho návratu do slávy svojho Otca – súčasné tajomstvo, v ktorom Kristus teraz sedí po pravici Otca ako Veľkňaz a Spasiteľ. Pri Nanebovstúpení vidíme Ježišovo človečenstvo na tróne s Otcom, tak ako sme pri Premenení videli Ježišovo božstvo zjavené cez jeho telo. Päťdesiat dní uzatvára slávnosť Päťdesiatnice, ktorá hlása príchod Svätého Ducha, o ktorom náš Pán prisľúbil, že bude naším Paraklétom (Utešiteľom a Obhajcom) naveky.

Kristovo dielo – jeho posolstvo, život, smrť a zmŕtvychvstanie – uviedlo nový a posledný vek, „plnosť času“. Moc Kristovej spásonosnej smrti zasadila rozhodujúci úder hriechu a smrti, ale hriech a smrť stále existujú v súčasnom veku, v ktorom sa odvíja záverečná fáza dejín spásy. Očakávame výsledok rozsiahleho zámeru, ktorý má svoj počiatok v Božom povolaní Abraháma a vyvrcholí v novom svete, ktorého vek ešte len príde. O tomto novom veku môžeme skutočne hovoriť ako o už prítomnom v samom srdci udalostí, v neustálom pochode dejín. Kristus svojím zmŕtvychvstaním obnovil stvorenie, pretože už obnovil celé ľudstvo. Napriek tomu odteraz až do konečného dovŕšenia všetkého táto skutočnosť nie je úplne zrejmá. Treba ju objaviť v samotnej Ježišovej osobe a, s darom Ducha, v živote a tajomstvách Cirkvi.

Tento „nový svet“, cez ktorý Duch preniká celú skutočnosť, zatiaľ plne existuje len vo svojich prvých plodoch, Kristovom tele. Na konci času sa plne zjaví v „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1). Medzitým je toto slávne Kristovo telo, premožiteľ hriechu a smrti, síce reálne, ale mimo nášho zmyslového vnímania. Nejde o to, aby sme sa pýtali „kde je Kristus?“, ani o to, aby sme si nový svet predstavovali ako niečo vzdialené. Tento nový vek, v ktorom vládne Kristus a na ktorý musíme čakať, nie je mimo nášho súčasného sveta. Naopak, prekračuje ho zvnútra. Momentálne sa vymyká našim zmyslom a predstavivosti, ale nie je o nič menej skutočný. Musíme ho dosiahnuť pomocou vnímavosti viery a pristupovania k sviatostiam, najmä k Eucharistii. Mohli by sme povedať, že plnosť času je teraz, ale predsa nie je.

Verzia z januára 2024.

Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.

[1] Maxim Vyznávač, Mystagógia 21, prekl. George Berthold (New York: Paulist Press, 1985), 203

[2] Harry Merwyn Buck, Jr., “The Johannine Lectionary,” in Studies in the Lectionary Text of the Greek New Testament 2.4 (Chicago: University of Chicago Press, 1958), 1 – 2