Kristus naša Pascha II.: Komentár k celej božskej liturgii – tri liturgie v byzantskom obrade (343 – 402)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
MODLITBA CIRKEVNÉHO SPOLOČENSTVA
Božská liturgia – základ a vrchol života kresťanského spoločenstva
343 „Toto robte na moju pamiatku; lebo vždy keď jete tento chlieb a pijete z tejto čaše, zvestujete moju smrť a vyznávate moje vzkriesenie.“[1] V Kristovi má ľudská prirodzenosť účasť na božskej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4). Kristus udeľuje každému, kto v neho verí, spoločenstvo v božskom živote. Kristus toto tajomstvo spoločenstva uskutočnil pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri, zjavil ho vo svojom paschálnom tajomstve a stále ho aktualizuje v bohoslužbách Cirkvi „teraz i na veky vekov“.
344 Vrcholom liturgického života Cirkvi je božská liturgia (z gréckeho slova leitourgia, ktoré znamená spoločné dielo). Je to služba Boha jeho ľudu a Božieho ľudu jemu. V božskej liturgii nás Otec uvádza do plnosti svojho života tým, že nám dáva svojho Syna. Syn nám potom dáva seba samého ako pokrm na hostine Božieho slova a na hostine Tela a Krvi. Robí to preto, aby sme sa stali jedným telom a krvou s ním[2]a podieľali sa na jeho božstve. Cirkev prijíma Kristov dar vo Svätom Duchu a odpovedá mu prinášaním seba ako obety. Robí tak preto, aby Kristus mohol žiť a pôsobiť v nej ako vo svojom tele. A tak Kristus, hlava Cirkvi, spolu s Cirkvou, ktorá je jeho telom, prináša Otcovi vo Svätom Duchu chválu a vďakyvzdávanie za spásu, ktorá už bola uskutočnená.
345 Božská liturgia pozostáva z (a) proskomídie (z gréčtiny a znamená prinášanie obety) alebo prothesis (z gréčtiny a znamená vystavovanie), t. j. prípravy darov; (b) liturgie Božieho slova a (c) liturgie Eucharistie. V božskej liturgii sa uskutočňuje tajomstvo spásy. Táto spása je spojením Boha a človeka v Kristovi (porov. Ef 1, 10), „budovaním Kristovho tela“ (Ef 4, 12). Tak ako pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri Kristus najskôr poučil apoštolov svojím slovom a až potom ich uviedol do tajomstva svojho tela a krvi, tak aj v božskej liturgii Kristus poučuje spoločenstvo veriacich, živí ho svojím slovom, a potom robí z jeho členov účastníkov na eucharistickej hostine. Kresťan vstupuje do tohto tajomstva počúvaním Božieho slova a účasťou na Pánovom tele a krvi.
Príprava na božskú liturgiu
346 Pred začiatkom božskej liturgie duchovenstvo recituje vstupné modlitby a následne si oblieka liturgické rúcha. V modlitbách pred ikonostasom prosia o odpustenie svojich priestupkov. Uvedomujúc si svoju ľudskú krehkosť prosia Pána, aby ich na modlitby Bohorodičky posilnil na túto službu.
347 Význam a symboliku všetkých častí liturgického rúcha dobre ilustruje modlitba pre obliekanie stichára: „Ako ženícha ozdobil ma vencom, ako nevestu okrášlil ma skvostmi.“ Pri liturgii kňaz reprezentuje Krista Ženícha pred spoločenstvom a tiež Cirkev ako nevestu pred Bohom.
Proskomídia (Prothesis)
348 Kňaz oblečený v liturgickom rúchu začína slávenie proskomídie. Proskomídia uvádza veriacich do božskej liturgie. Proskomídia má svoje pomenovanie od starobylého zvyku veriacich prinášať rôzne dary pre liturgiu. Chlieb a víno sa použili pre Eucharistiu, zatiaľ čo ostatné dary sa použili pre potreby núdznych a pre klérus. A tak eucharistické zhromaždenie veriacich malo aj sociálny rozmer – vzájomnú výmenu darov (porov. Sk 3 – 4). To preto bola Pánova večera nazývaná aj Večera lásky (po grécky Agapé; porov. 1 Kor 11).
349 Základným úkonom proskomídie je príprava chleba a vína, keďže tieto veci Kristus použil pri Tajomnej/Sviatotnej/Poslednej večeri. Chlieb a víno sú Božie dary a zároveň výsledok práce ľudských rúk. V Starom zákone chlieb znamenal to, čo bolo najnevyhnutnejšie pre udržanie života, zatiaľ čo víno znamenalo oslavu, jasot duše pred Bohom. Chlieb a víno boli základom hostiny, pri ktorej sa božská Múdrosť ponúkala veriacim ako pokrm (porov. Prís 9, 5; Sir 24). V Novom zákone pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri Kristus ponúkol chlieb a víno ako dar seba samého pre život sveta. V odpovedi na to my prinášame chlieb a víno ako znak daru nášho života Kristovi.
350 Pre proskomídiu sa používajú bochníky, ktoré sú pripravené špeciálne pre Eucharistiu a nazývajú sa prosfory (z gréčtiny a znamená prinášanie obety). Z prvej prosfory kňaz vykrojí Baránka a položí ho na diskos. Vykrojovanie baránka je sprevádzané slovami z Izaiášovho proroctva o baránkovi, ktorý je vedený na zabitie (porov. Iz 53, 7). Kristus je paschálny Baránok, ktorý na seba vzal hriech sveta (porov. Jn 1, 29). Na Baránkovi, ktorý je vykrojený z prosfory, je odtlačená pečať so slovami IC XC NIKA (z gréčtiny: „Ježiš Kristus víťazí“). Tieto slová naznačujú plnosť „budúceho veku“, o ktorom svätý Pavol napísal: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Víno a voda naliate do čaše symbolizujú krv a vodu z Kristovho boku, keď mu ho vojaci prebodli kopijou (porov. Jn 19, 34). Svätý Ján Zlatoústy učí: „V tej krvi a vode bol symbol krstu a [eucharistických] tajomstiev. Práve z týchto dvoch vznikla Cirkev… Práve zo svojho boku Kristus vytvoril svoju Cirkev, tak ako vytvoril Evu z Adamovho boku.“[3]
351 Kňaz kladie Baránka do stredu diskosu na znak toho, že vtelený, ukrižovaný a vzkriesený Kristus je stredom sveta a dejín. Napravo od Baránka položí trojuholníkovú časticu, ktorá je vykrojená z prosfory na počesť presvätej Bohorodičky, a naľavo deväť častíc na počesť anjelských zástupov a svätých. Pod Baránka kladie rad častíc na pamiatku rôznych žijúcich osôb a ešte nižšie rad na pamiatku zosnulých. Inými slovami, kňaz menovite spomína tých, za ktorých veriaci prosili o modlitbu. Umiestnenie častíc okolo Baránka na diskose ukazuje, že Kristus k sebe zhromažďuje celú Cirkev.
352 Počas prikrývania a okiadzania darov na konci proskomídie kňaz pripomína účasť celého stvorenstva na Kristovej spáse a v liturgii: spomína kadidlo, hviezdu, vesmír, rieky a morské vlny, nebesia, celú zem a celý Boží svet. To všetko je výrazom Božej krásy a sily, to všetko dostáva Božie požehnanie, to všetko spieva na Božiu chválu.
Účasť veriacich na proskomídii
353 Kňaz slúži proskomídiu vo svätyni za zatvorenými kráľovskými dverami. Napriek tomu sa na proskomídii priamo zúčastňuje každý člen zástupu veriacich. Veriaci sa zúčastňujú na proskomídii predkladaním prosieb o modlitby za seba a za druhých a prinášaním obetných darov. Uloženie vymenovaných častíc vedľa seba na diskose ukazuje, že všetci veriaci patria do jedného Kristovho tela. Takto sa vyjadruje ich spoločenstvo s Bohom a medzi sebou navzájom. Každý veriaci je jedinečnou osobou, ktorú Boh pozná po mene, a zároveň si nikto nevystačí sám so sebou. Keď prinášame a obetujeme Bohu „všetky starosti nášho života“, prekračujeme naše súkromné životy a vstupujeme do nového a cirkevného, komplexného a univerzálneho spoločenstva. Teraz sú veriaci pripravení pre spoločné dielo – liturgiu.
354 Pri požehnaní kadidla počas proskomídie kňaz hovorí: „Kriste Bože náš, prinášame ti kadidlo ako ľúbeznú duchovnú vôňu. Prijmi ho na svoj nebeský prestol a zošli nám milosť svojho Presvätého Ducha.“ Dym kadidla, ktorý sa vznáša k nebu, znamená naše modlitby, ktoré sa vznášajú k Bohu, a keď naplní chrám, je znakom prítomnosti Svätého Ducha. Preto na začiatku liturgie Božieho slova diakon okiadza svätý stôl a ikony, ako aj veriacich, ktorí sú živými nositeľmi Božieho obrazu (po grécky eikon).
Liturgia Božieho slova (liturgia katechumenov)
355 Po svojom pokrstení Jánom v Jordáne začal Ježiš svoje hlásanie zvolaním: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Ježiš hlásal kráľovstvo tri roky a uskutočnil ho v paschálnom tajomstve. Pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri dal Kristus apoštolom účasť na kráľovstve – jeho božskom živote – skrze Božie slovo a Eucharistiu.
356 Toto spojenie Božieho slova a svätého tajomstva nie je náhodné. Ako Bohorodička najskôr prijala Božie slovo do svojho srdca a zjednotila sa s ním, tak aj my prijímame Božie slovo do našich sŕdc a uvádzame ho do praxe, keď sa s ním spájame v tajomstve svätého prijímania: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21; porov. Mt 12, 50; Mk 3, 35). To preto v božskej liturgii nás Kristus živí najskôr svojím slovom (čítanie z apoštola a evanjelia, homília) a následne svojím telom a krvou (sväté prijímanie).
357 K liturgii Božieho slova nepristupujeme ako k obyčajnej spomienke na dávne Kristovo kázanie, ale ako k živému Božiemu slovu. Kristus káže aj dnes a my toto Božie slovo nielen čítame, ale aj prijímame ako pokrm (porov. Lk 24, 13 – 34). Skrze ohlasované a kázané Božie slovo v liturgickom zhromaždení sám Kristus oslovuje celé cirkevné spoločenstvo i každého jeho člena jednotlivo.
Zvolanie „Požehnané kráľovstvo“ a Pokojná ekténia
358 Tak ako sa Kristovo verejné pôsobenie začalo verejným oznámením, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, aj liturgia sa začína verejným oznámením, že kráľovstvo je prítomné. Kňaz robí evanjeliárom znak kríža nad svätým stolom, pričom spieva: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.“ Na to účastníci liturgie odpovedajú: „Amen“ (z hebrejčiny, čo znamená: nech je to tak). Touto odpoveďou potvrdzujú, že kráľovstvo je skutočne medzi nami a že túžia, aby sa mu darilo a rástlo.
359 V pokojnej ekténii predkladáme Pánovi modlitbu Cirkvi za celý svet. Takto liturgické zhromaždenie potvrdzuje zjavenie Božieho kráľovstvo. Modlitba Cirkvi za svet je vyjadrením viery, že všetko je v Pánových rukách. Vyjadruje tiež našu pripravenosť prijať od Pána akúkoľvek odpoveď, ktorú by nám chcel dať. Názov pokojnej ekténie poukazuje na potrebu vnútorného pokoja a zmierenia so všetkými. Prvá prosba ekténie ukazuje, že sám Kristus je náš pokoj (porov. Ef 2, 14) a to v ňom sa modlíme. Prosby pokojnej ekténie vyjadrujú starostlivosť o dobro Cirkvi, krajiny, v ktorej žijeme, a celého stvorenia. Pokojná ekténia učí veriacich uprednostňovať spoločné potreby pred súkromnými. Modlitba „Pane, zmiluj sa“, ktorú veriaci opakujú ako odpoveď spoločenstva na prosby, obsahuje žiadosť o Božiu milosrdnú lásku a zároveň vieru spoločenstva, že Boh neochvejne ponúka túto lásku.
Antifóny liturgie
360 Božie kráľovstvo je naplnením všetkých starozákonných proroctiev a prisľúbení. Aby sme plnšie pochopili a intenzívnejšie prijali kráľovstvo, pripomíname si tieto proroctvá a prisľúbenia. Spievame žalmové verše, ktoré ich vyjadrujú, a refrén, ktorý vyjadruje ich naplnenie v Kristovi. V slávnostnom hymne „Jednorodený Synu“ vyznávame, že naplnenie všetkého, čo Boh prisľúbil, nachádzame vo vtelení a paschálnom tajomstve Krista. Spievaním refrénov „Na príhovor Bohorodičky“ a „Na príhovor tvojich svätých“ sa pripájame k tým, v ktorých sa táto spása už uskutočnila. Tento typ spevu žalmov s refrénom sa nazýva antifonálny, pretože ich spievajú dva striedajúce sa zbory (krylosy alebo scholae). V božskej liturgii sú tri antifóny, ktoré sa končia Malým vchodom. V modlitbách medzi antifónami vyznávame neopísateľnú Božiu lásku k človeku a Kristov prísľub, že keď sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene, splní ich prosby.
Malý vchod, tropáre, Trojsvätý hymnus
361 Zatiaľ čo v speve antifón prežívame anticipáciu kráľovstva a naše približovanie sa k nemu, Malý vchod ukazuje, že nasledovaním Krista už vstupujeme do kráľovstva, vstupujeme do neba, plnosti Božieho života. Preto sa modlíme: „Pripoj k nášmu vchodu sprievod svätých anjelov, aby sme ti spolu s nimi slúžili a velebili tvoju dobrotu.“ Slovami „Premúdrosť. Stojme úctivo!“ nás diakon vyzýva, aby sme svoju pozornosť upriamili na Božie slovo. Veriaci odpovedajú uctievaním jeho Múdrosti, ktorá sa zjavuje v evanjeliári. Pripravujú svoje srdcia na prijatie Božieho slova počas jeho ohlasovania. Preto veriaci so sklonenými hlavami spievajú: „Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom.“
362 Kňaz s evanjeliárom vstúpi do svätyne. To je znak, že to Ježiš Kristus, jediný veľkňaz, slávi božskú liturgiu. Kristus je neviditeľne medzi nami a to on nás vedie k oltáru (tak ako všetkých predchádza diakonom nesený evanjeliár). Biskup alebo kňaz reprezentuje večného veľkňaza, ktorý raz a navždy priniesol dokonalú obetu, vstúpil do neba a po vstupe do nebeskej svätyne sedí po pravici Otca (porov. Hebr 9, 11 – 14, 23 – 28).
363 Potom nasledujú tropáre a kondáky. Sú to hymny na počesť sviatku alebo svätého, pričom obsahujú vzývania Krista, Bohorodičky alebo svätých, a často odhaľujú teologickú podstatu sviatku alebo pamiatky. Takto Cirkev oslavuje a zjavuje nevyspytateľné cesty, ktorými Pán viedol a stále vedie každého veriaceho do svojho kráľovstva.
364 Náš vstup do kráľovstva, naše vyzdvihnutie do neba a kontempláciu Najsvätejšej Trojice vyjadrujeme slovami Trojsvätého hymnu: „Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.“ Takto sa pripájame k nebeským zborom v ich speve. V modlitbe Trojsvätého hymnu, keď stojíme „pred slávou svätého žertveníka [oltára, stola]“, prosíme: „Prijmi, Pane, aj z našich hriešnych úst trojsvätú pieseň a navštív nás vo svojej dobrote.“
365 Počas spevu Trojsvätého hymnu hierarcha vystúpi na horný stolec. Keď sa číta z Apoštolára, apoštola biskup sedí na svojom tróne (v gréčtine cathedra) spolu s kňazmi po svojej pravici aj ľavici. Takto predstavujú Ježiša Krista medzi apoštolmi a symbolizujú autoritatívny učiteľský úrad Cirkvi.
Počúvanie Božieho slova, odpovedanie naň a modlitba
366 Svojím slovom Pán stvoril svet. Svojím slovom na Sinaji povolal do služby svoj vyvolený ľud. Vo vtelenom Slove dal svojmu ľudu spásu. Sme povolaní prijať Božie slovo a odpovedať naň vo viere: „Všetko, čo nám povedal Pán, vykonáme“ (Ex 24, 3). Naozaj počúvať Božie slovo znamená konať podľa neho: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). Tí, ktorí počúvali Jána na púšti, a tí, ktorí počúvali Petra v deň Päťdesiatnice, sa opýtali: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10; Sk 2, 37). Keď odpovedáme na Božie slovo, prijímame jeho životodarnú silu a podobne ako Božia Matka ho uchovávame v našich srdciach a vteľujeme do našich životov.
367 Božie slovo rozsvecuje v našich srdciach „neuhasínajúce svetlo božského poznania“, ako nás poučuje modlitba pred čítaním evanjelia. Počúvame Božie slovo, „aby sme chápali evanjeliovú náuku“, aby sme mali bázeň pred „[Božími] prikázaniami, aby sme premáhali žiadosti tela, viedli duchovný život a vo všetkom zmýšľali a konali tak, ako sa to páči“ Bohu. Počas čítania evanjelia máme sklonenú hlavu na znak úctivého počúvania a prijímania Božieho slova. V homílii kňaz ohlasuje radostnú zvesť o mocných Božích činoch, vyzýva nás, aby sme stelesňovali slovo, ktoré počúvame: „Poučuje a nabáda [nás] k napodobňovaniu týchto dobrých vecí.“[4] Veriaci počúvajú Božie slovo, ktoré im Pán adresuje skrze čítanie z apoštolára a evanjeliára a prostredníctvom homílie. Prijímajú Božie slovo do svojich sŕdc ako semeno, ktoré má priniesť dobré ovocie v ich životoch. Keď týmto spôsobom prijímajú spoločenstvo v Kristovi Slove, stávajú sa jeho nositeľmi a hlásateľmi.
368 V úpenlivej ekténii sa Cirkev modlí, „aby sme boli uznaní za hodných, keď sme spoznali pravdu, aj podľa našich skutkov byť považovaní za dobrých občanov a strážcov toho, čo je prikázané, aby sme boli zachránení večnou spásou“.[5] Kým v pokojnej ekténii na začiatku liturgie sme sa modlili za celý svet, v úpenlivej ekténii spomíname veriacich po mene, pripájame osobitné prosby zhromaždenia ako odpoveď na prijaté Božie slovo a prosíme o Božiu pomoc pre rôzne okolnosti v živote veriacich.
369 V ekténii za katechumenov sa veriaci modlia za tých, ktorí sa pripravujú na krst. Modlia sa, aby ich Pán „vyučil v slove pravdy“ a (počas druhej polovice Veľkého pôstu sa modlia), aby ich Pán pripočítal „k svojmu vyvolenému stádu“. Katechumeni boli pripúšťaní k hostine Božieho slova, aby sa im pomohlo dosiahnuť duchovnú zrelosť a vyliečiť duchovné choroby. Pred začiatkom Eucharistickej hostiny sa však posielali preč. Zostávali „len veriaci“ (pokrstení), ktorí sa zhromaždili, aby boli nasýtení pokrmom večného života – telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista.
Liturgia Eucharistie (Liturgia veriacich)
370 V modlitbách veriacich na začiatku liturgie Eucharistie kňaz stručne vyjadrí význam a účel eucharistického zhromaždenia: „Pristupovať k tvojmu svätému žertveníku… predkladať ti prosby, žiadosti a nekrvavé žertvy za všetok tvoj ľud… aby mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva.“[6]
Príprava na hostinu Eucharistie
371 Cherubínsky hymnus nás pripravuje na hostinu Eucharistie. Skôr ako budeme môcť pozdvihnúť „Hore srdcia“ a spievať „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov”, potrebujeme odložiť „všetky svetské starosti”, aby sme skutočne mohli „prijať Kráľa všetkých” vo svätom prijímaní.
372 Počas Cherubínskeho hymnu sa kňaz modlí, aby ho Pán urobil hodným predstúpiť pred „svätý stôl“ a obetovať „sväté a prečisté telo i drahocennú krv“. Počas Veľkého vchodu kňaz prenesie na svätý stôl dary, ktoré boli pripravené na proskomídiovom stole. Táto procesia symbolizuje Kristovo triumfálny vstup do Jeruzalema na spásonosnú obetu, ako aj naše prijatie Krista ako Kráľa všetkého – viditeľného i neviditeľného, živých i mŕtvych –, aby sme boli pripojení ku Kristovmu paschálnemu tajomstvu. To preto kňaz počas procesie s darmi k svätému stolu spomína cirkevnú hierarchiu a všetkých veriacich. Kňaz prosí Pána, aby na nich pamätal – aby ich urobil účastnými na svojom kráľovstve.
373 V prosebnej ekténii sa kňaz sa modlí za „predložené vzácne dary“. Boha prosí, „nech Duch tvojej milosti spočinie na nás a na týchto predložených daroch i na celom tvojom ľude“. Pred Symbolom viery, t. j. pred Nicejsko-konštantínopolským vyznaním viery, diakon zvolá: „Milujme sa navzájom…“ Toto ukazuje, že spoločné vyznávanie viery je možné len v láske, ktorú prijímame od nášho Pána a následne ponúkame nášmu blížnemu. Na znak tejto lásky kňazi pobozkajú svätý stôl a dajú si navzájom svätý bozk, pričom sa pozdravia slovami: „Kristus medzi nami – Je a bude.“ Tým sa vyjadruje jednota liturgického zhromaždenia v Kristovi. Túto jednotu vyjadrujeme aj prednesom Symbolu viery. Týmto vyznaním viery každý z nás osobne a spolu s ostatnými vyznáva vieru Cirkvi v „Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú“.
Anafora
374 Svätý Justín svedčí o viere ranej Cirkvi:
Tak ako bol Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, stelesnený skrze Božie slovo, pričom telo a krv prijal pre našu spásu, tak sa aj (boli sme poučení, že) skrze slovo modlitby, ktoré pochádza od neho, pokrm, nad ktorým bolo vyslovené vďakyvzdávanie, stane telom a krvou vteleného Krista, aby živil a premieňal naše telo a krv.[7]
Eucharistická modlitba alebo anafora (z gréčtiny a znamená obetu alebo pozdvihnutie), ktorú predsedajúci prednáša nad chlebom a vínom, vyjadruje štvorjedinú podstatu tajomstva Eucharistie: (i) vďakyvzdávanie Otcovi za stvorenie sveta a darovanie svojho Syna pre našu spásu; (ii) pamiatka všetkého, čo pre nás urobil Boží Syn; (iii) obetovanie daru nás samých Otcovi v „duchovnej a nekrvavej bohoslužbe“; (iv) prosba o zoslanie Svätého Ducha „na nás i na tieto dary“, aby sa v nás uskutočnilo tajomstvo spásy.
Vďakyvzdávanie
375 Modlitbe vďakyvzdávania predchádza dialóg medzi klérom a veriacimi. V ňom zaznievajú základné podmienky eucharistického tajomstva: prijímame „milosť pokoja“ – Boží dar zmierenia – a odpovedáme „obetou chvály“. Našou odpoveďou je chvála, žehnanie, vďakyzvdávanie, klaňanie a obetovanie – celé eucharistické dielo. Sme schopní priniesť túto „svätú obetu“, pretože sme prijali „milosť Pána nášho Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha.“
376 Tajomstvo Eucharistie má svoj názov od tejto modlitby vďakyvzdávania, v ktorej vyjadrujeme vďačnosť za všetko, čo sme dostali od Boha. Ďakujeme Bohu „za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté“. Táto vďačnosť – vďakyvzdávanie predchádza všetkým prosbám za naše potreby. Uvedomujeme si totiž, že keď nám dal svojho Syna a Svätého Ducha, dal nám všetko pre našu spásu. Keď sa modlíme k Bohu, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, vyznávame, že Boh je nekonečne väčší ako všetko, čo o ňom a jeho skutkoch vieme alebo dokážeme povedať. Ďakujeme Bohu za stvorenie: „[on] nás z nebytia priviedol k bytiu,“ a za spásu: „tých, čo padli, znova pozdvihol a neprestajne konal všetko, aby nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“ Ďakujeme mu aj „za túto službu, ktorú sa rozhodol prijať z našich rúk“. Pripájaním sa k piesni serafínov „Svätý, svätý, svätý“ vzdávame chválu Najsvätejšej Trojici: „Svätý si a presvätý, ty i tvoj jednorodený Syn i Duch tvoj Svätý.“
Pamiatka
377 V anafore si pripomíname spásonosné dielo Najsvätejšej Trojice: Otec tak miloval svet, že „dal svojho jednorodeného Syna“; Syn, plniac Otcovu vôľu, „vydal seba samého za život sveta“. On nám ponúka ozajstné spoločenstvo v sebe samom skrze prijímanie jeho tela a krvi: „Vzal chlieb… dával ho svojím svätým učeníkom a apoštolom, hovoriac: Vezmite a jedzte… a podobne po večeri aj času: Pite z nej všetci…“ Kristove slová „toto je moje telo; toto je moja krv“, povedané pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri, ukazujú, že podobným spôsobom nás Kristus pri každej božskej liturgii kŕmi svojím telom a krvou. Skrze prijímanie jeho tela Kristus pozýva Cirkev, svoju nevestu, aby sa s ním stala jedným telom. Robí to preto, aby Cirkev mohla vstúpiť do tej istej jednoty s Otcom, ktorú má Syn: „A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 22).
378 Ponúkaním daru svojho tela a krvi nás Kristus uvádza do novej zmluvy, spojenectva s Bohom, v ktorej je nové prikázanie (porov. Jer 31, 31 – 33) vpísané do srdca: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). V takejto láske je podstata večného života, podstata spásy, podstata nášho zbožštenia. Ľudia nedokážu toto dosiahnuť vlastnými silami, no je to možné pre tých, ktorí zostávajú v Kristovi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56).
379 Skrze pamiatku Tajomnej/Sviatostnej večere si Cirkev pripomína aj „všetko, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod.“ Keď sa zjednocujeme s Kristom, stávame sa účastnými na všetkých jeho spásonosných skutkoch – tak na jeho utrpení a smrti, ako aj na jeho vzkriesení a oslávení; jeho Pascha sa stáva našou a my sa už podieľame na jeho sláve. Jeho sláva bude plne zjavená v Posledný deň.
Obetovanie
380 Cirkev prijíma Kristovo pozvanie k spoločenstvu v jeho tele a krvi. Ako odpoveď prináša dar seba samej: „Tvoje z tvojho tebe prinášame, za všetkých a pre všetko.“ Je nemožné stať sa jedným telom s tým, ktorý udeľuje takúto lásku, inak ako prinášaním daru lásky na oplátku. Obetujeme mu seba samých a celý svet, hoci to všetko patrí jemu. Konáme tak, pretože on nás prišiel naučiť túto spásonosnú a dobrovoľnú obetu a uschopnil nás ju prinášať. Toto je napĺňaním jeho nového prikázania. V tomto je večný život. Toto je celostná „duchovná bohoslužba“ (na obraz Krista Slova, Loga), o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Prekríženým pozdvihnutím diskosa a čase diakonom Cirkev vyjadruje dar seba samej Bohu Otcovi skrze ukrižovaného Krista. Tým ohlasuje eschatologickú plnosť času, keď Kristus privedie všetko k Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15, 28).
Zvolávanie Svätého Ducha
381 Modlitba, v ktorej zvolávame Svätého Ducha „na nás a na tieto dary“, sa nazýva epikléza (z gréčtiny a znamená vzývať alebo zvolávať). Svätý Duch zostupuje na dary, aby sa mohli stať „prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva“. V epikléze „prosíme milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetu, aby sa chlieb stal Kristovým telom a víno Kristovou krvou. Lebo všetko, čoho sa dotkne Svätý Duch, je posvätené a premenené.“[8]
382 Všetci, ktorí majú spoločenstvo v Kristovom tele, sa stali jedno s ním a medzi sebou: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“[9] Preto si spolu s celou Cirkvou, s Bohorodičkou a všetkými svätými pripomíname všetkých zosnulých v nádeji na vzkriesenie do večného života. Ale pripomíname si aj všetkých živých spolu s ich duchovnými a telesnými potrebami. Prosíme, aby Pán na nich pamätal – aby im darom svojej lásky dal život.
383 Sväté obetovanie završujeme slovami: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.“ Obnovení v Božej láske skrze vzájomné darovanie sa „my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).
„Otče náš“
384 V modlitbe prositeľnej ekténie pred modlitbou Otče náš zverujeme Pánovi celý náš život a našu nádej. Prosíme ho, aby nám doprial prijať sväté dary „na odpustenie hriechov, na oslobodenie z pokleskov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na získanie dedičstva v nebeskom kráľovstve, na posilnenie dôvery v teba [Boha], nie na súd alebo odsúdenie“, a „s dôverou a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca“. Pánova modlitba predchádza eucharistickému prijímaniu aj preto, lebo Boh Otec nie je môj alebo váš Otec, ale náš Otec, a zjednocuje nás okolo stola Pánovej hostiny. Takáto jednota si vyžaduje aj odpustenie: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Svätý apoštol Pavol nás zreteľne varuje pred nehodným pristupovaním k svätému prijímaniu (porov. 1 Kor 11, 27).
385 Vzývanie Boha Otca v Pánovej modlitbe „je symbolom osobnej a skutočnej adopcie, ktorá sa udeľuje skrze dar a milosť Svätého Ducha. V súlade s tým… sa každá ľudská osobitosť (t. j. schopnosť) prekonáva a odhaľuje príchodom milosti.“[10] V modlitbe po Otčenáši sa kňaz modlí, aby Pán ako „lekár duše i tela“ rozdelil svoje telo a krv „každému, ako potrebuje“[11].
386 Cirkev pozýva veriacich k svätému prijímaniu zvolaním: „Sväté svätým!“ Tieto slová sú zároveň pozvaním i varovaním. Veriaci pristupujú k svätým darom nie preto, že by sa považovali za hodných, ale preto, lebo patria do svätej Cirkvi; veriaci sú svätí nie následkom svojej vlastnej svätosti, ale preto, že sú Kristovým telom, chrámom Svätého Ducha. Toto vyznávame v odpovedi: „Jediný je svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus.“ Napriek tomu každý z nás je zodpovedný za pristúpenie k svätému prijímaniu s čistým svedomím, aby toto zjednotenie nebolo „na súd alebo odsúdenie“.
387 Pred svätým prijímaním diakon naleje do čaše trocha horúcej vody (po grécky zeon) so slovami: „Horlivosť viery plná Svätého Ducha.“ Tým vyjadruje zostúpenie Svätého Ducha na Cirkev. „[Cirkev] dostala Svätého Ducha po Pánovom nanebovstúpení, teraz dostáva dar Svätého Ducha po prijatí obetných darov na nebeskom oltári. Boh, ktorý ich prijal, nám následne na oplátku posiela Svätého Ducha.“[12] Pridanie horúcej vody vyjadruje aj to, že sväté dary sú telom a krvou živého zmŕtvychvstalého Krista.
Sväté prijímanie: hostina Kristovho tela a krvi
388 Sväté prijímanie Pánovho tela a krvi je vyvrcholením eucharistickej hostiny. Sväté prijímanie premieňa na seba tých, ktorí sa na ňom podieľajú hodne, a robí ich podobnými tomu dobru, ktoré je [ich] zdrojom pomocou milosti a účasti. Nechýba im nič z tohto dobra, ktoré je možné a ktoré môžu dosiahnuť ľudské bytosti. Preto aj oni sú a môžu byť nazývaní bohmi adopciou skrze milosť, pretože Boh ich napĺňa úplne a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti.[13] Skrze sväté prijímanie dosahujeme božskú podobu: prijímame Krista do našich životov a Kristus nás robí účastnými na Božej prirodzenosti.
389 Ako Kristus podal apoštolom svoje telo a krv pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri, tak kňaz podáva sväté prijímanie veriacim, ktorí zbožne, s rukami prekríženými na hrudi, pristupujú k ambónu pred kráľovských dverami. Slová modlitby pred svätým prijímaním, „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri“, vysvetľujú podstatu Pánovej hostiny a celej liturgie. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Verte teda, že aj teraz je to tá večera, pri ktorej sedel on sám. Lebo toto sa v ničom nelíši od onoho. Lebo ani človek nerobí toto a sám iné, ale aj toto, aj tamto je jeho [Kristovým] vlastným dielom.“[14]
390 Požívaním svätých darov máme spoločenstvo v Kristovom tele a krvi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Stávame sa podobnými Kristovi a osvojujeme si Boží spôsob myslenia: tak ako nám Boh daroval seba samého, tak aj my, keď sa plne darúvame Bohu a ľudom, máme večný život. Skrze spoločenstvo v Kristovom tele a krvi je náš život plne v Bohu: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
Poďakovanie za sväté prijímanie a prepustenie
391 Po svätom prijímaní diakon vyzve veriacich, aby poďakovali Pánovi za prijaté dary: „Keď sme prijali… životodarné… Kristove tajomstvá, dôstojne a vďačne vzývajme Pána.“ Tak ako to urobili apoštoli v deň Päťdesiatnice, aj veriaci nesú tento dar nového života do sveta. „V pokoji“ začala Kristova Cirkev svoju modlitbu, jeho pokojom – jeho požehnaním – bola obohatená a s jeho pokojom vychádza do sveta: „V pokoji sa rozíďme.“ O to Cirkev žiada Otca, prameň „každého dokonalého daru“, keď opúšťa chrám: „Daruj pokoj svojmu svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu.“
392 Božská liturgia dnes sa skončila, ale pokračuje v každodennom živote veriacich ako ich služba vo svete, ako „liturgia po liturgii“. Skutočnosť prichádzajúceho veku, ktorú sme práve prežívali liturgicky, sa šíri do celého sveta a premieňa ho. „Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, náš pravý Boh… nech sa nad nami zmiluje a spasí nás.“ Kristus posiela nás, ktorí sme obnovení v ňom, do sveta, aby skrze nás mohol pôsobiť vo svete. V záverečnom „Amen“ liturgické spoločenstvo vyjadruje svoju očakávanie dokonalého naplnenia Božieho kráľovstva.
393 V našej Cirkvi sa božská liturgia slúži podľa troch poriadkov: biskupov svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého a Vopred posvätených darov. Zvyčajne sa slávi liturgia svätého Jána Zlatoústeho. Liturgia svätého Bazila Veľkého sa slávi desaťkrát do roka: päť nedieľ Veľkého pôstu, Veľký štvrtok, Veľká sobota, predvečer Narodenia Pána i Bohozjavenia a sviatok svätého Bazila Veľkého. Od pondelka do piatka počas Veľkého pôstu, na znak očakávania Kristovej Paschy a Kristovho slávneho druhého príchodu, Cirkev neprináša eucharistickú obetu, t. j. neslávi liturgiu svätého Jána Zlatoústeho ani liturgiu svätého Bazila Veľkého.
394 Aby posilňovala veriacich v duchovnom úsilí počas Veľkého pôstu, cirkev slávi liturgiu vopred posvätených darov. Pri tejto liturgii veriaci prijímajú sväté dary, ktoré boli konsekrované/premenené/posvätené v predchádzajúcu nedeľu. V stredu a piatok Syropôstneho týždňa, v pondelok a utorok prvého týždňa Veľkého pôstu a vo Veľký piatok sa neslávi žiadna božská liturgia,[15] preto sú to podľa tradície aliturgické dni. V stredy a piatky Veľkého pôstu sa zvykne sláviť liturgia vopred posvätených darov, preto všetky pondelky, utorky a štvrtky Veľkého pôstu nazývame aliturgickými. Cirkev zachováva prax aliturgických dní, aby nám pripomínala, že sa len blížime k plnosti Božieho kráľovstva, a aby sa pre nás Eucharistia nestala len zvykom, ale aby bola vždy dynamickou udalosťou.[16]
395 Liturgia svätého Jána Zlatoústeho a liturgia svätého Bazila Veľkého, pomenované po týchto dvoch veľkých biskupoch Cirkvi, sú totožné, čo sa týka ich štruktúry, ale líšia sa v anaforách a v niektorých ďalších modlitbách.
396 Anafora liturgie svätého Jána Zlatoústeho je vzácnym rozprávaním o dejinách spásy v biblických obrazoch. Zvláštnosťou tejto anafory je úvodná ďakovná modlitba. Začína sa chválou Boha – zjaveného ako Otec, Syn a Svätý Duch –, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný, večný a nemeniteľný“. Kňaz vzdáva vďaky Bohu za všetky jeho dobré dary: za to, že priviedol ľudský rod z ničoho k bytiu, že ho pozdvihol po páde, že ho priviedol do neba a daroval mu kráľovstvo. Kňaz vzdáva vďaku aj za túto liturgiu, ktorú Boh ráčil prijať.
397 V anafore liturgie svätého Jána Zlatoústeho spoločenstvo veriacich chváli Otca za jeho dar jednorodeného Syna, poslaného na svet, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Tým, že pri Tajomnej/Sviatostnej/Poslednej večeri dal svoje telo a krv na odpustenie hriechov, Boží Syn dal seba samého za život sveta. V eucharistickej pamiatke sa stávame účastníkmi „všetkého, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod“. Na znak tejto účasti spoločenstvo obetuje seba a dary Bohu: „Tvoje z tvojho tebe prinášame.“ Kňaz potom prosí Otca, aby zoslal Svätého Ducha „na nás i na tieto predložené dary“. To preto, „aby nás posvätili, aby Boh, ktorý ich posvätil, skrze ne posvätil nás.“[17] Svätý Duch, ktorí zostupuje na nás i na dary, posväcuje všetkých, ktorí ich prijímajú, a vytvára z nich jedno telo, Cirkev, ktorá zahŕňa veriacich všetkých generácií, živých i zosnulých.
398 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev kontempluje slávu Najsvätejšej Trojice – Otca i Syna i Svätého Ducha: „Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc? A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe, alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?“ Celé stvorenie, deväť anjelských zborov a s nimi toto liturgické spoločenstvo, slúži Pánovi a chváli ho za jeho dary: za stvorenie ľudí, za raj, za prisľúbenie nesmrteľného života.
399 Ďalej sa v anafore svätého Bazila spomína, že človek, zvedený „ľstivým hadom“, spáchal hriech neposlušnosti, takto stratil raj a stali sa smrteľným. Milosrdný Boh sa však neodvrátil od človeka, ale prisľúbil nadchádzajúcu spásu. Posielal im prorokov a „na pomoc… ustanovil zákon, anjelov… určil za ochrancov“. V plnosti času Boh prehovoril skrze svojho Syna, ktorý sa ponížil, vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť z Panny. Vo svojom tele odsúdil hriech a daroval nový život. Namiesto nás obetoval seba samého na smrť, „na tretí deň vstal z mŕtvych a každému telu otvoril cestu ku vzkrieseniu“, stal sa „prvorodeným z mŕtvych… Vstúpil na nebesia, sedí na výsostiach po pravici“ Otca. Na pamiatku svojho umučenia zanechal nám toto prinášanie darov. Ako prvý vzal chlieb a víno, nazval ich svojím telom a krvou a dal ich svojim učeníkom ako pokrm a nápoj. A od tej chvíle nám prikázal, aby sme robili to isté. Dnes liturgické spoločenstvo dodržiava toto prikázanie a Svätý Duch posväcuje dary a ukazuje, že sú telom a krvou Ježiša Krista.
400 Svätý Duch zjednocuje živých a mŕtvych do jednej Cirkvi. V modlitbe Cirkvi, vyjadrenej v tejto anafore, prosíme Pána, aby pamätal na tých, ktorí priniesli obetné dary, na tých, ktorí sa namáhajú v duchovných zápasoch, na náš pozemský národ, vládu a armádu, na manželské páry a rodiny, na tých, ktorí sú v núdzi, na tých, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, na tých, ktorých sužujú nečistí duchovia, na cestujúcich, na vdovy a siroty, na väznených a chorých, na odsúdených a prenasledovaných, na priateľov i nepriateľov. Anafora liturgie svätého Bazila vrcholí v radostnej istote. Uzatvára sa presvedčením, že Pán, ktorý nám dáva svoje láskavé dary a milosti – dobré počasie, dážď v pravý čas a úrodu – obmedzí nezhody medzi cirkvami, pýchu národov, vzostup heréz a ukáže nám, že sme „synmi svetla a deťmi dňa“.
Liturgia vopred posvätených darov
401 Liturgia vopred posvätených darov zdôrazňuje dva prvky: prípravu katechumenov na krst a pokánie veriacich. Počas tejto liturgie sa spoločenstvo modlí za katechumenov a poučuje ich. V druhej polovici Veľkého pôstu pridáva prosby za „tých bratov, čo sú vyvolení a pripravujú sa na svätý krst“. Sú to katechumeni, ktorí budú pokrstení pri slávení Paschy v tom roku. Prvá časť liturgie, večiereň so starozákonnými čítaniami, má výrazne didaktický charakter. Čítania z kníh Genezis a Exodus predstavujú katechumenom i pokrsteným Božiu prozreteľnosť a starostlivosť o svoj vyvolený ľud. Kniha Prísloví zasa ponúka učenie Božej múdrosti pre každodenný život. Pomocou týchto čítaní Starého zákona a modlitieb liturgie sa katechumeni pripravujú na osvietenie v krste. Symbolom tejto prípravy a prijatia svetla Božieho slova je požehnanie sviecou a kadidlom, sprevádzané slovami: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“ Je to znak Krista, ktorý víťazí nad temnotou, symbol prichádzajúceho svetla Paschy a pokrstenie katechumenov v Kristovu smrť a vzkriesenie.
402 Kajúci charakter liturgie vopred posvätených darov je vidno v spievaní verša „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“, ktoré vrcholí veľkými poklonami. Kľačíme aj počas slávnostného prenášania vopred posvätených darov z prípravného stola na svätý stôl – tieto dary sú už ozajstným Kristovým telom a krvou. Kajúci a pôstny charakter tejto liturgie vyjadruje očakávanie paschálnej plnosti. Pristupovanie k svätému prijímaniu zároveň duchovne posilňuje veriacich, ktorí kráčajú cestou pokánia a pôstu.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 19. januára 2025
[1] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[2] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 1; 4, 3: PG 33, 1097 – 1100.
[3] Ján Zlatoústy, Krstné katechézy, 3, 17: SCh 50, 161.
[4] Justín Filozof, Prvá apológia, 67: PG 6, 429.
[5] Justín Filozof, Prvá apológia, 65: PG 6, 428.
[6] Porov. Liturgikon, Božská Liturgia svätého otca nášho Jána Zlatoústeho, prvá a druhá modlitba veriacich.
[7] Justín Mučeník, Apológia, I, 66: PG 6, 428 – 429.
[8] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 5, 7: PG 33, 1113.
[9] Liturgikon, Božská Liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, anafora; porov. 1Kor 10, 17.
[10] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 20: PG 91, 696.
[11] Porov. Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Modlitba po Otčenáši.
[12] Mikuláš Kabasilas, Komentár k božskej liturgii, 37.
[13] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 21: PG 91, 696.
[14] Ján Zlatoústy, Homília na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[15] Pozri rubriky Pôstnej triody, Syropôstneho týždna, stredajších večierní; Prvého týždňa Veľkého pôstu, pondelkových večierní; Veľkého a Svätého piatka, Deviatej hodinky.
[16] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 63.
[17] Mikuláš Kabasilas, Komentár k božskej liturgii, 30.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie – krst, myropomazanie, Eucharistia (403 – 446)Kristus naša Pascha II.: Modlitba (327 – 342)