Kristus naša Pascha II.: Modlitba cirkevného spoločenstva – Komentár k celej božskej liturgii; Tri liturgie v našom obrade

Božská liturgia – základ a vrchol života kresťanského spoločenstva

343 „Toto robte na moju pamiatku; lebo vždy keď jete tento chlieb a pijete z tejto čaše, zvestujete moju smrť a vyznávate moje vzkriesenie.“[1] V Kristovi má ľudská prirodzenosť účasť na božskej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4). Kristus dáva každému, kto v neho verí, spoločenstvo v božskom živote. Kristus toto tajomstvo spoločenstva uskutočnil pri Tajomnej večeri, zjavil ho vo svojom paschálnom tajomstve a naďalej ho aktualizuje v bohoslužbách Cirkvi „teraz i na veky vekov“.


Odber nových článkov


344 Vrcholom liturgického života Cirkvi je božská liturgia (z gréckeho leitourgia, čo znamená spoločné dielo). Je to služba Boha svojmu ľudu a Božieho ľudu jemu. V božskej liturgii nás Otec uvádza do plnosti svojho života tým, že nám dáva svojho Syna. Syn sa nám potom dáva ako pokrm na hostine slova a na hostine Tela a Krvi. Robí to preto, aby sme sa s ním stali jedným telom a krvou[2] a mali účasť na jeho božstve. Keď Cirkev prijíma Kristov dar vo Svätom Duchu, odpovedá mu tým, že mu ponúka samu seba. Robí to preto, aby v nej Kristus mohol žiť a pôsobiť ako vo svojom tele. A tak Kristus, hlava Cirkvi, spolu s Cirkvou, ktorá je jeho telom, prináša Otcovi vo Svätom Duchu chválu a vďaku za spásu, ktorá sa už uskutočnila.

345 Božská liturgia pozostáva z (a) Proskomídie (z gréčtiny, čo znamená obetovanie) alebo Prothesis (z gréčtiny, čo znamená ustanovenie), čiže prípravy darov; (b) Liturgie Božieho slova a (c) Liturgie Eucharistie. Na božskej liturgii sa uskutočňuje tajomstvo spásy. Táto spása je zjednotením Boha a ľudstva v Kristovi (porov. Ef 1, 10), „budovaním Kristovho tela“ (Ef 4, 12). Tak ako pri Tajomnej večeri [Poslednej večeri] Kristus najskôr poučil apoštolov svojím slovom a až potom ich uviedol do tajomstva svojho tela a krvi, tak aj na božskej liturgii Kristus učí spoločenstvo veriacich, živí ho svojím slovom, a potom robí jeho členov účastnými na eucharistickej hostine. Kresťan vstupuje do tohto tajomstva počúvaním Božieho slova a účasťou na Pánovom tele a krvi.

Príprava na božskú liturgiu

346 Pred začiatkom božskej liturgie klerici prednesú vstupné modlitby a oblečú si liturgické rúcho. V modlitbách pred ikonostasom prosia o odpustenie svojich priestupkov. Uvedomujúc si svoju ľudskú krehkosť, prosia Pána, aby ich na prosby Božej Matky posilnil na túto službu.

347 Význam a symboliku všetkých bohoslužobných odevov dobre ilustruje modlitba pre obliekanie stichára: „Ako ženícha ozdobil ma vencom, ako nevestu okrášlil ma skvostmi.“ Na liturgii kňaz predstavuje Krista Ženícha pred spoločenstvom a tiež Cirkev ako nevestu pred Bohom.

Proskomídia (Prothesis)

348 Kňaz oblečený v liturgickom rúchu začína slávenie proskomídie. Proskomídia uvádza veriacich do božskej liturgie. Proskomídia má svoj názov zo starobylého zvyku, keď veriaci prinášali na liturgiu rôzne dary. Chlieb a víno sa použili na Eucharistii, zatiaľ čo ostatné dary sa použili pre potreby núdznych a pre duchovenstvo. Eucharistické zhromaždenie veriacich tak malo aj sociálny rozmer – vzájomnú výmenu darov (porov. Sk 3 – 4). Preto sa Pánova večera nazývala aj Večera lásky (po grécky Agapé; porov. 1 Kor 11).

349 Základným úkonom proskomídie je príprava chleba a vína, pretože to sú veci, ktoré Kristus použil pri Tajomnej večeri. Chlieb a víno sú Božie dary a zároveň výsledok práce ľudských rúk. V Starom zákone chlieb znamenal to, čo bolo najpotrebnejšie na udržanie života, zatiaľ čo víno znamenalo slávnosť, radosť duše pred Bohom. Chlieb a víno boli základom hostiny, na ktorej sa božská Múdrosť ponúkala veriacim ako pokrm (porov. Prís 9, 5; Sir 24). V Novom zákone pri Tajomnej večeri Kristus ponúkal chlieb a víno ako dar seba samého za život sveta. V odpovedi na to my prinášame chlieb a víno na znak darovania nášho života Kristovi.

350 Proskomídia sa vykonáva s bochníkmi špeciálne pripravenými pre Eucharistiu,  prosforami (z gréčtiny – prinesené). Z prvej prosfory kňaz vykrojí Baránka a položí ho na diskos. Vykrojovanie baránka je sprevádzané slovami z Izaiášovho proroctva o baránkovi vedenom na zabitie (porov. Iz 53, 7). Kristus je paschálny Baránok, ktorý berie na seba hriech sveta (porov. Jn 1, 29). Na baránkovi vykrojenom z prosfory je odtlačená pečať so slovami IC XC NIKA (z gréčtiny, „Ježiš Kristus víťazí“). Tieto slová sú predzvesťou plnosti „budúceho veku“, o ktorom svätý Pavol napísal: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Víno a voda naliate do kalicha symbolizujú krv a vodu, ktoré vyšli z Kristovho boku, keď bol prebodnutý kopijou (porov. Jn 19, 34). Svätý Ján Zlatoústy učí: „V tej krvi a vode bol symbol krstu a [eucharistických] tajomstiev. Z obidvoch pochádza Cirkev… Zo svojho boku teda Kristus utvoril svoju Cirkev, tak ako utvoril Evu z Adamovho boku.“[3]

351 Kňaz kladie Baránka do stredu diskosu, aby naznačil, že vtelený, ukrižovaný a vzkriesený Kristus je stredom vesmíru a dejín. Napravo od Baránka položí trojuholníkovú časticu vykrojenú z prosfory na počesť najsvätejšej Božej Matky a naľavo deväť častíc na počesť anjelských zástupov a svätých. Pod Baránka kladie rad častíc, keď spomína rôzne žijúce osoby, a ešte nižšie rad pre zosnulých, na ktorých sa spomína. Inými slovami, kňaz menovite spomína tých, za ktorých veriaci prosili o modlitbu. Umiestnenie častíc okolo Baránka na diskose ukazuje, že Kristus k sebe zhromažďuje celú Cirkev.

352 Počas prikrývania a okiadzania darov na konci proskomídie kňaz pripomína účasť celého stvorenstva na Kristovej spáse a na liturgii: spomína kadidlo, hviezdu, vesmír, rieky a morské vlny, nebesia, celú zem a celý Boží svet. To všetko je výrazom Božej krásy a sily, to všetko dostáva Božie požehnanie, to všetko spieva na Božiu chválu.

Účasť veriacich na proskomídii

353 Kňaz slúži proskomídiu vo svätyni za zatvorenými kráľovskými dverami. Napriek tomu sa na nej priamo zúčastňuje každý člen veriacich. Veriaci sa zúčastňujú na proskomídii predkladaním prosieb o modlitby za seba a za druhých a prinášaním obetných darov. Umiestnenie pomenovaných častíc vedľa seba na diskos ukazuje, že všetci veriaci patria do jedného Kristovho tela. Vyjadruje sa tak ich spoločenstvo s Bohom a medzi sebou navzájom. Každý z veriacich je jedinečnou osobou, ktorú Boh pozná podľa mena, a zároveň si nikto nevystačí sám so sebou. Keď prinášame a obetujeme Bohu „všetky starosti svojho života“, prekročujeme svoj súkromný život a vstupujeme do nového a cirkevného, komplexného a univerzálneho spoločenstva. Teraz sú veriaci pripravení na spoločné dielo – liturgiu.

354 Pri požehnaní kadidla počas proskomídie kňaz hovorí: „Kriste Bože náš, prinášame ti kadidlo ako ľúbeznú duchovnú vôňu. Prijmi ho na svoj nebeský prestol a zošli nám milosť svojho Presvätého Ducha.“ Dym kadidla, ktorý stúpa k nebu, znamená naše modlitby stúpajúce k Bohu, a keď naplní chrámovú budovu, je znamením prítomnosti Svätého Ducha. Preto na začiatku liturgie slova diakon okiadza oltár a ikony, ako aj veriacich, ktorí sú živými nositeľmi Božieho obrazu (po grécky eikon).

Liturgia Slova (liturgia katechumenov)

355 Po svojom krste Jánom v Jordáne začal Ježiš kázať a zvolal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Kráľovstvo hlása tri roky hlása a uvádza ho do života v paschálnom tajomstve. Pri Tajomnej večeri dal Kristus apoštolom účasť na kráľovstve – na svojom božskom živote – prostredníctvom Božieho slova a Eucharistie.

356 Toto spojenie Božieho slova a tajomstva nie je náhodné. Ako Božia Matka najskôr prijala Božie slovo do svojho srdca a zjednotila sa s ním, tak aj my prijímame Božie slovo do svojho srdca a uvádzame ho do praxe, keď sa s ním spájame v tajomstve svätého prijímania: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21; porov. Mt 12, 50; Mk 3, 35). Preto na božskej liturgii nás Kristus kŕmi najskôr svojím slovom (v liste, evanjeliu a homílii), a potom svojím telom a krvou (sväté prijímanie).

357 K liturgii Božieho slova nepristupujeme ako k jednoduchej spomienke na dávne Kristovo kázanie, ale skôr ako k živému Božiemu slovu. Kristus káže aj dnes a my toto Božie slovo nielen čítame, ale aj prijímame ako pokrm (porov. Lk 24, 13 – 34). Prostredníctvom ohlasovaného a kázaného Božieho slova na liturgickom zhromaždení sám Kristus oslovuje celé cirkevné spoločenstvo a každého člena jednotlivo.

Zvolanie „Požehnané kráľovstvo“ a Pokojná ekténia

358 Tak ako sa Kristova verejná činnosť začala ohlasovaním, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, aj liturgia sa začína ohlasovaním, že kráľovstvo je prítomné. Kňaz, evanjeliárom označujúc Svätý stôl znakom kríža, zvolá: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov.“ Na to účastníci liturgie odpovedajú: „Amen“ (z hebrejčiny, čo znamená: nech je to tak). Touto odpoveďou potvrdzujú, že kráľovstvo je skutočne medzi nami a že túžia, aby sa mu darilo a rástlo.   

359 V pokojnej ekténii predkladáme Pánovi modlitbu Cirkvi za celý svet. Takto liturgické zhromaždenie potvrdzuje zjavenie Božieho kráľovstvo. Modlitba Cirkvi za svet je vyjadrením viery, že všetko je v Pánových rukách. Vyjadruje tiež našu pripravenosť prijať od Pána akúkoľvek odpoveď, ktorú by nám chcel dať. Názov pokojnej ekténie poukazuje na potrebu vnútorného pokoja a zmierenia so všetkými. Prvá prosba ekténie naznačuje, že sám Kristus je náš pokoj (porov. Ef 2, 14) a že sa modlíme práve v ňom. Prosby pokojnej ekténie vyjadrujú starosť o dobro Cirkvi, krajiny, v ktorej žijeme, a celého stvorenia. Pokojná ekténia učí veriacich uprednostňovať spoločné potreby pred súkromnými. Modlitba „Pane, zmiluj sa“, ktorú veriaci opakujú ako odpoveď spoločenstva na prosby, obsahuje v sebe žiadosť o Božiu milosrdnú lásku a zároveň vieru spoločenstva, že Boh túto lásku neochvejne poskytuje.

Antifóny liturgie

360 Božie kráľovstvo je naplnením všetkých starozákonných proroctiev a prisľúbení. Aby sme plnšie pochopili a intenzívnejšie prijali kráľovstvo, pripomíname si tieto proroctvá a prisľúbenia. Spievame žalmové verše, ktoré ich vyjadrujú, a refrén, ktorý vyjadruje ich naplnenie v Kristovi. V slávnostnom hymne „Jednorodený Synu“ vyznávame, že naplnenie všetkého, čo Boh prisľúbil, nachádzame vo vtelení a paschálnom tajomstve Krista. Spievaním refrénov „Na príhovor Bohorodičky“ a „Na príhovor tvojich svätých“ sa pripájame k tým, v ktorých sa táto spása už uskutočnila. Tento typ spevu žalmov s refrénom sa nazýva antifonálny, pretože ich spievajú dva striedajúce sa zbory (krylosy alebo scholae). Na božskej liturgii sú tri antifóny, ktoré sa končia Malým vchodom. V modlitbách medzi antifónami vyznávame neopísateľnú Božiu lásku k človeku a Kristov prísľub, že keď sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene, splní ich prosby.

Malý vchod, tropáre, Trojsvätý hymnus

361 Kým spevom antifón prežívame očakávanie kráľovstva a približovanie sa k nemu, Malý vchod ukazuje, že nasledovaním Krista už vstupujeme do kráľovstva, vstupujeme do neba, do plnosti Božieho života. Preto sa modlíme: „Pripoj k nášmu vchodu sprievod svätých anjelov, aby sme ti spolu s nimi slúžili a velebili tvoju dobrotu.“ Slovami „Premúdrosť. Stojme úctivo!“ nás diakon vyzýva, aby sme upriamili svoju pozornosť na Božie slovo. Veriaci odpovedajú uctievaním jeho múdrosti, ktorá sa prejavuje v evanjeliári. Pripravujú svoje srdcia na prijatie Božieho slova počas jeho ohlasovania. A tak veriaci, majúc sklonené hlavy, spievajú: „Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom.“

362 Kňaz vstupuje do svätyne s evanjeliárom. Je to znamenie, že to Ježiš Kristus, jediný veľkňaz, slávi božskú liturgiu. Kristus je neviditeľne medzi nami a vedie nás k oltáru (tak ako všetkých predchádza evanjeliár nesený diakonom). Biskup alebo kňaz predstavuje večného veľkňaza, ktorý raz a navždy priniesol dokonalú obetu, vystúpil do neba a po vstupe do nebeskej svätyne sedí po pravici Otca (porov. Hebr 9, 11 – 14, 23 – 28).

363 Potom nasledujú tropáre a kondáky. Sú to hymny na počesť sviatku alebo svätého, so vzývaniami Krista, Bohorodičky alebo svätých, a často odhaľujú teologickú podstatu sviatku alebo spomienky. Takto Cirkev oslavuje a zjavuje nevyspytateľné cesty, ktorými Pán viedol a stále vedie každého z veriacich do svojho kráľovstva.

364 Náš vstup do kráľovstva, naše vyzdvihnutie do neba a  kontempláciu Najsvätejšej Trojice vyjadrujeme slovami Trojsvätého hymnu: „Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.“ Takto sa pripájame k nebeským zborom v ich speve. V modlitbe Trojsvätého hymnu, stojac „pred slávou svätého žertveníka“, prosíme: „Prijmi, Pane, aj z našich hriešnych úst trojsvätú pieseň a navštív nás vo svojej dobrote.“

365 Počas spevu Trojsvätého hymnu hierarcha vystúpi na „horný stolec“. Počas čítania listu apoštola biskup sedí na svojom tróne (v gréčtine cathedra) spolu s kňazmi po svojej pravici aj ľavici. Predstavujú tak Ježiša Krista medzi apoštolmi a symbolizujú autoritatívny učiteľský úrad Cirkvi.

Počúvanie Božieho slova, odpoveď naň a modlitba

366 Svojím slovom Pán stvoril svet; svojím slovom na Sinaji povolal do služby svoj vyvolený ľud; vo vtelenom slove dal svojmu ľudu spásu. Sme povolaní prijať Božie slovo a odpovedať naň vo viere: „Všetko, čo nám povedal Pán, vykonáme“ (Ex 24, 3). Skutočne počúvať Božie slovo znamená konať podľa neho: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). Tí, čo počúvali Jána na púšti, a tí, čo počúvali Petra v deň Päťdesiatnice, sa pýtali: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10; Sk 2, 37). Keď odpovedáme na Božie slovo, prijímame jeho životodarnú silu a podobne ako Božia Matka ho uchovávame vo svojom srdci a vteľujeme do svojho života.

367 Božie slovo rozsvecuje v našich srdciach „neuhasínajúce svetlo… božského poznania“, ako nás poučuje modlitba pred evanjeliom. Počúvame Božie slovo, „aby sme chápali „evanjeliovú náuku“, aby sme mali bázeň pred Božími „prikázaniami, aby sme premáhali žiadosti tela, viedli duchovný život a vo všetkom zmýšľali a konali tak, ako sa to páči“ Bohu. Počas čítania evanjelia skláňame hlavu na znak úctivého počúvania a prijatia Božieho slova. V homílii kňaz ohlasuje radostnú zvesť o mocných Božích činoch, vyzýva nás, aby sme stelesňovali slovo, ktoré počúvame: „Poučuje a nabáda [nás] k napodobňovaniu týchto dobrých vecí.“[4] Veriaci počúvajú Božie slovo, ktoré im Pán adresuje prostredníctvom čítania listu apoštola a evanjelia a prostredníctvom homílie. Prijímajú Božie slovo do svojho srdca ako semeno, ktoré má priniesť dobré ovocie v ich živote. Prijímajúc týmto spôsobom spoločenstvo v Kristovi Slove, stávajú sa jeho nositeľmi a ohlasovateľmi.

368 V úpenlivej ekténii sa Cirkev modlí, „aby sme boli uznaní za hodných, keď sme  spoznali pravdu, aj podľa našich skutkov byť považovaní za dobrých občanov a strážcov toho, čo je prikázané, aby sme boli zachránení večnou spásou“.[5] Kým v pokojnej ekténii na začiatku liturgie sme sa modlili za celý svet, v úpenlivej ekténii menovite spomíname veriacich, pridávame osobitné prosby zhromaždenia ako odpoveď na prijaté Božie slovo a prosíme Boha o pomoc pre rôzne okolnosti v živote veriacich.

369 V ekténii za katechumenovsa veriaci modlia za tých, ktorí sa pripravujú na krst. Modlia sa, aby ich Pán „vyučil v slove pravdy“ a (počas druhej polovice Veľkého pôstu sa modlia), aby ich Pán „pripočítal k svojmu vyvolenému stádu“. Katechumeni boli pripúšťaní k hostine slova, aby sa im pomohla dosiahnuť duchovnú zrelosť a vyliečiť duchovné choroby. Pred začiatkom Eucharistickej hostiny však boli prepúšťaní. Zostávali „len veriaci“ (pokrstení), tí, ktorí sa zhromaždili, aby sa nasýtili pokrmom večného života – Telom a Krvou nášho Pána Ježiša Krista.

Liturgia Eucharistie (Liturgia veriacich)

370 V modlitbách veriacich na začiatku eucharistickej liturgie kňaz stručne vyjadrí zmysel a cieľ eucharistického stretnutia: „Pristupovať k tvojmu svätému žertveníku… predkladať ti prosby, žiadosti a nekrvavé žertvy za všetok tvoj ľud… aby mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva.“[6]

Príprava na Eucharistickú hostinu

371 Cherubínsky hymnus nás pripravuje na Eucharistickú hostinu. Skôr než budeme môcť mať „hore srdcia“ a spievať „Trojsvätý hymnus“, t. j. „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov”, musíme odložiť „všetky svetské starosti”, aby sme skutočne mohli „prijať „Kráľa všetkých” vo svätom prijímaní.

372 Počas Cherubínskeho hymnu sa kňaz modlí, aby ho Pán urobil hodným predstúpiť pred jeho „svätý stôl“ a obetovať jeho „sväté a prečisté telo i drahocennú krv“. Počas Veľkého vchodu prenesie dary pripravené na Prípravnom stole na Svätý stôl. Toto symbolizuje triumfálny vstup Krista do Jeruzalema na spasiteľnú obetu, ako aj naše prijatie Krista ako Kráľa všetkých – viditeľných aj neviditeľných, živých aj mŕtvych –, aby sme sa pripojili k jeho paschálnemu tajomstvu. Preto kňaz, keď prechádza s darmi k Svätému stolu, spomína cirkevnú hierarchiu a všetkých veriacich. Prosí, aby na nich Pán pamätal – aby ich urobil účastníkmi svojho kráľovstva. 

373 V prosebnej ekténii sa kňaz sa modlí za „predložené vzácne dary“. Boha prosí, „nech Duch tvojej milosti spočinie na nás a na týchto predložených daroch i na celom tvojom ľude“. Pred Symbolom viery, t. j. Nicejsko-konštantínopolským vyznaním viery, diakon zvolá: „Milujme sa navzájom…“ Toto naznačuje, že spoločné vyznanie viery je možné len v láske, v láske, ktorú prijímame od nášho Pána a potom ju ponúkame svojmu blížnemu. Na znak tejto lásky kňazi bozkávajú Svätý stôl a vymieňajú si medzi sebou svätý bozk a navzájom sa pozdravujú slovami: „Kristus medzi nami.“ Odpoveďou je: „Je a bude.“ Tým sa vyjadruje jednota liturgického zhromaždenia v Kristovi. Túto jednotu vyjadrujeme tiež prednášaním Symbolu viery. V tomto vyznaní viery každý z nás osobne a spolu s ostatnými vyznáva vieru Cirkvi v „Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú“.

Anafora

374 Svätý Justín svedčí o viere ranej Cirkvi:

Tak ako sa Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, stal telom skrze Božie slovo a vzal na seba telo a krv pre našu spásu, tak aj (ako náš učili) prostredníctvom slova modlitby, ktorá pochádza od neho, sa pokrm, nad ktorým bolo vyslovené poďakovanie, stáva telom a krvou vteleného Krista, aby živil a premieňal naše telo a krv.[7]

Eucharistická modlitba alebo anafora (z gréčtiny, čo znamená obeta alebo pozdvihnutie), ktorú predsedajúci prednáša nad chlebom a vínom, vyjadruje štvornásobnú podstatu tajomstva Eucharistie: (i) je to poďakovanie Otcovi za to, že stvoril svet a dal svojho Syna pre našu spásu; (ii) je to pamiatka všetkého, čo pre nás urobil Boží Syn; (iii) je to obetovanie seba samých Otcovi v „duchovnej a nekrvavej bohoslužbe“; a (iv) je to modlitba za zoslanie Svätého Ducha „na nás i na tieto dary“, aby sa v nás uskutočnilo tajomstvo spásy.

Vďakyvzdanie

375 Modlitbe vďakyvzdania predchádza dialóg medzi klérom a veriacimi. Tam zaznievajú základné podmienky eucharistického tajomstva: na prijatie „milosť pokoja“ – Božieho daru zmierenia –  odpovedáme „obetou chvály“. Našou odpoveďou je chvála, požehnanie, poďakovanie, bohoslužba a obeta – celé eucharistické dielo. Sme schopní priniesť túto „svätú obetu“, pretože sme prijali „milosť Pána nášho Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha.“

376 Tajomstvo Eucharistie má svoj názov od tejto modlitby vďakyvzdania, v ktorej vyjadrujeme vďačnosť za všetko, čo sme dostali od Boha. Ďakujeme Bohu „za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté“. Táto vďačnosť – vďakyvzdanie predchádza všetkým prosbám za naše potreby. Uvedomuje si totiž, že keď nám dal svojho Syna a Svätého Ducha, dal nám všetko pre našu spásu. Modliac sa k Bohu, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, vyznávame, že Boh je nekonečne väčší než všetko, čo o ňom a jeho skutkoch vieme alebo dokážeme povedať. Ďakujeme Bohu za stvorenie: „[on] nás z nebytia priviedol k bytiu,“ a za spásu: „tých, čo padli, znova pozdvihol a neprestajne konal všetko, aby nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“ Ďakujeme mu aj „za túto službu, ktorú sa rozhodol prijať z našich rúk“. Pripájajúc sa k piesni Serafínov „Svätý, svätý, svätý“, vzdávame chválu Najsvätejšej Trojici: „Svätý si a presvätý, ty i tvoj jednorodený Syn i Duch tvoj Svätý.“

Pamiatka

377 V anafore si pripomíname spásonosné dielo Najsvätejšej Trojice: Otec tak miloval svet, že „dal svojho jednorodeného Syna“; Syn, plniac Otcovu vôľu, „sám seba vydal za život sveta“. On nám ponúka pravé spoločenstvo v sebe samom prostredníctvom prijímania jeho tela a krvi: „Vzal chlieb… dával ho svojím svätým učeníkom a apoštolom, hovoriac: Vezmite a jedzte… a podobne po večeri aj času: Pite z nej všetci…“ Kristove slová „toto je moje telo; toto je moja krv“, ktoré vyslovil na Tajomnej večeri, ukazujú, že podobným spôsobom nás Kristus na každej božskej liturgii ráči kŕmiť svojím telom a krvou. Prostredníctvom prijímania jeho tela Kristus pozýva Cirkev, svoju nevestu, aby sa s ním stala jedným telom. Robí to preto, aby Cirkev mohla vstúpiť do tej istej jednoty s Otcom, ktorú má Syn: „A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 22).

378 Ponúkajúc nám dar svojho tela a krvi, Kristus nás uvádza nás do novej zmluvy, do spojenectva s Bohom, v ktorom je nové prikázanie (porov. Jer 31, 31 – 33) vpísané do srdca: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). V takejto láske je podstata večného života, podstata spásy, podstata nášho zbožštenia. Ľudské bytosti to nemôžu dosiahnuť samy od seba, ale je to možné pre tých, ktorí zostávajú v Kristovi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56).

379 Prostredníctvom pamiatky Tajomnej večere si Cirkev pripomína aj „všetko, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici Otca a druhý a slávny príchod.“ Zjednotení s Kristom sa stávame účastníkmi všetkých jeho spasiteľných skutkov – či už jeho utrpenia a smrti, alebo jeho zmŕtvychvstania a oslávenia; jeho Pascha sa stáva našou a my sa už zúčastňujeme na jeho sláve. Jeho sláva sa naplno prejaví v posledný deň.

Obetovanie

380 Cirkev prijíma Kristovo pozvanie na spoločenstvo v jeho tele a krvi. Ako odpoveď ponúka dar seba samej: „Tvoje z tvojho tebe prinášame, za všetkých a pre všetko.“ Nie je možné stať sa jedným telom s tým, kto udeľuje takúto lásku, inak ako ponúknutím daru lásky na oplátku. Obetujeme mu seba samých a celý svet, hoci to všetko patrí jemu. Robíme to preto, lebo on prišiel, aby nás naučil tejto spásonosnej a dobrovoľnej obete a umožnil nám ju prinášať. To je naplnenie jeho nového prikázania; v tom je večný život. Toto je celistvá „duchovná bohoslužba“ (na obraz Krista Slova, Loga), o ktorej hovorí apoštol Pavol:Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Prekríženým pozdvihnutím diskosa a kalicha diakonom Cirkev vyjadruje dar seba samej Bohu Otcovi prostredníctvom ukrižovaného Krista. Tým ohlasuje eschatologickú plnosť času, keď Kristus privedie všetkých k Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15, 28).

Zvolávanie Svätého Ducha

381 Modlitba, v ktorej zvolávame Svätého Ducha „na nás a na tieto dary“, sa nazýva epikléza (z gréčtiny, čo znamená vzývať alebo zvolávať). Svätý Duch zostupuje na dary, aby boli „prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva“. V epikléze „prosíme milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetu, aby sa chlieb stal Kristovým telom a víno Kristovou krvou. Lebo čoho sa dotkne Svätý Duch, to sa  posväcuje a premieňa.“[8]

382 Všetci, ktorí majú spoločenstvo v Kristovom tele, sa stávajú jedným celkom s ním a medzi sebou: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“[9] Preto si spolu s celou Cirkvou, s Bohorodičkou a všetkými svätými pripomíname všetkých zosnulých v nádeji na vzkriesenie pre večný život. Ale pripomíname si aj všetkých živých spolu s ich duchovnými a telesnými potrebami. Prosíme, aby na nich Pán pamätal – daroval im život darom svojej lásky. 

383 Svätú obetu završujeme slovami: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.“ Obnovení v Božej láske prostredníctvom vzájomného darovania sa „my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).

„Otče náš“

384 V modlitbe prositeľnej ekténie pred modlitbou Otče náš zverujeme Pánovi celý svoj život a svoju nádej. Prosíme ho, aby nám doprial prijať sväté dary „na odpustenie hriechov, na oslobodenie z pokleskov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na získanie dedičstva v nebeskom kráľovstve, na posilnenie dôvery v teba [Boha], nie na súd alebo odsúdenie“, a „s dôverou a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca“. Modlitba Pána predchádza eucharistickému prijímaniu aj preto, lebo Boh Otec nie je môj alebo tvoj Otec, ale náš Otec, a spája nás okolo stola Pánovej hostiny. Takáto jednota si vyžaduje aj odpustenie: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Svätý apoštol Pavol nás zreteľne varuje pred nehodným pristupovaním k svätému prijímaniu (porov. 1 Kor 11, 27).

385 Vzývanie Boha Otca v Pánovej modlitbe „je symbolom osobnej a skutočnej adopcie, ktorá sa udeľuje prostredníctvom daru a milosti Svätého Ducha. V súlade s tým… sa každá ľudská osobitosť (t. j. schopnosť) prekonáva a odhaľuje príchodom milosti.“[10]  V modlitbe po Otčenáši sa kňaz modlí, aby nám Pán ako „lekár duše i tela“ rozdelil svoje telo a krv „každému, ako potrebuje“.[11]

386 Cirkev pozýva veriacich na sväté prijímanie zvolaním: „Sväté svätým!“ Tieto slová sú zároveň pozvaním i varovaním. Veriaci pristupujú k svätým darom nie preto, lebo sa považujú za hodných, ale preto, lebo patria k svätej Cirkvi; veriaci sú svätí nie svojou vlastnou svätosťou, ale preto, lebo sú Kristovým telom, chrámom Svätého Ducha. Toto vyznávame v odpovedi: „Jediný je svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus.“ Napriek tomu je každý z nás zodpovedný za to, aby sme k svätému prijímaniu pristupovali s čistým svedomím, aby toto zjednotenie nebolo „na súd alebo odsúdenie.“

387 Pred svätým prijímaním diakon naleje do kalicha trocha horúcej vody (po grécky zeon) a vysloví slová: „Horlivosť viery plná Svätého Ducha.“ Tým naznačuje zostúpenia Svätého Ducha na Cirkev. „[Cirkev] dostáva Svätého Ducha po Pánovom nanebovstúpení; teraz dostáva dar Svätého Ducha po prijatí obiet na nebeskom oltári; Boh, ktorý ich prijal, nám potom na oplátku posiela Svätého Ducha.“[12] Pridanie horúcej vody tiež znamená, že sväté dary sú telom a krvou živého zmŕtvychvstalého Krista.

Sväté prijímanie: hostina Tela a Krvi

388 Prijímanie Pánovho tela a krvi je vyvrcholením eucharistickej hostiny. Prijímanie „premieňa na seba tých, ktorí sa na ňom hodne zúčastňujú, a prostredníctvom milosti a účasti ich pripodobňuje tomu dobru, ktoré je [ich] zdrojom. Nechýba im nič z tohto dobra, ktoré je možné a ktoré môžu dosiahnuť ľudské bytosti. Preto aj oni sú a môžu byť nazývaní bohmi v dôsledku adopcie prostredníctvom milosti, pretože Boh ich úplne napĺňa a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti.[13] Prostredníctvom svätého prijímania dosahujeme božskú podobu: prijímame Krista do svojho života a Kristus nás robí účastnými na božskej prirodzenosti.

389 Ako Kristus ponúkol apoštolom svoje telo a krv na Tajomnej večeri, tak kňaz obdarúva veriacich, ktorí zbožne, s rukami prekríženými na hrudi, pristupujú k ambónu pred kráľovských dverami. Slová modlitby pred svätým prijímaním, „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri“, vysvetľujú podstatu Pánovej hostiny a celej liturgie. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Verte teda, že aj teraz je to tá večera, pri ktorej on sám sedel. Veď sa to v ničom nelíši od toho. Lebo ani človek nerobí toto a sám seba druhým, ale aj to, aj ono je jeho vlastným dielom.“[14]

390 Požitím svätých darov máme spoločenstvo v Kristovom tele a krvi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Stávame sa podobnými Kristovi a osvojujeme si božský spôsob myslenia: ako sa nám Boh daroval seba samého, tak aj my, keď sa plne darujeme Bohu a ľudom, máme večný život. Prostredníctvom spoločenstva v Kristovom tele a krvi je náš život plne v Bohu: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Poďakovanie po svätom prijímaní a prepustenie

391 Po svätom prijímaní diakon vyzve veriacich, aby ďakovali Pánovi za prijaté dary: „Keď sme prijali… životodarné… Kristove tajomstvá, dôstojne a vďačne vzývajme Pána.“ Tak ako to urobili apoštoli v deň Päťdesiatnice, aj veriaci nesú tento dar nového života do sveta. „V pokoji“ začala Kristova cirkev svoju modlitbu, jeho pokojom – jeho požehnaním – bola obohatená a s jeho pokojom vychádza do sveta: „V pokoji sa rozíďme.“ O to žiada Otca, prameň „každého dokonalého daru“, keď opúšťa chrám: „Daruj pokoj svojmu svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu.“

392 Božská liturgia dnes sa skončila, ale pokračuje v každodennom živote veriacich ako ich služba vo svete, ako „liturgia po liturgii“. Skutočnosť prichádzajúceho veku, ktorú sme práve prežívali liturgicky, sa šíri do celého sveta a pretvára ho. „Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, náš pravý Boh… nech sa nad nami zmiluje a spasí nás.“ Kristus nás, obnovených v ňom, posiela do sveta, aby skrze nás mohol vo svete pôsobiť. V záverečnom „amen“ liturgické spoločenstvo vyjadruje svoju očakávanie dokonalého naplnenia Božieho kráľovstva.

393 V našej Cirkvi sa božská liturgia slúži podľa troch poriadkov: podľa poriadkov biskupov svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého a podľa poriadku Vopred posvätených darov. Zvyčajne sa slávi liturgia svätého Jána Zlatoústeho. Liturgia svätého Bazila Veľkého sa slávi desaťkrát do roka, a to: na všetkých päť nedieľ Veľkého pôstu, vo Veľký a Svätý štvrtok, na Veľkú a Svätú sobotu, v predvečer Vianoc a Bohozjavenia a na sviatok svätého Bazila Veľkého. Od pondelka do piatka počas Veľkého pôstu Cirkev na znak očakávania Kristovej Paschy a slávneho druhého príchodu neprináša eucharistickú obetu, teda liturgiu svätého Jána Zlatoústeho alebo svätého Bazila Veľkého.

394 Aby podporila veriacich v duchovnom úsilí počas Veľkého pôstu, Cirkev slávi Liturgiu vopred posvätených darov. Na tejto liturgii veriaci prijímajú sväté dary, ktoré boli posvätené v predchádzajúcu nedeľu. V stredu a piatok Syropôstneho týždňa, v pondelok a utorok prvého týždňa Veľkého pôstu a na Veľký piatok sa neslávi žiadna božská liturgia,[15] preto sú to podľa tradície aliturgické dni. V stredy a piatky Veľkého pôstu sa zvykne sláviť liturgia vopred posvätených darov, preto všetky pondelky, utorky a štvrtky Veľkého pôstu nazývame aliturgickými. Cirkev zachováva prax aliturgických dní, aby nám pripomínala, že sa len blížime k plnosti Božieho kráľovstva, a aby sa pre nás Eucharistia nestala len zvykom, ale aby bola vždy dynamickou udalosťou.[16]

395 Liturgia svätého Jána Zlatoústeho a liturgia svätého Bazila Veľkého, pomenované po týchto dvoch veľkých biskupoch Cirkvi, sú totožné, čo sa týka ich štruktúry, ale líšia sa v anaforách a v niektorých ďalších modlitbách.

396 Anafora liturgie svätého Jána Zlatoústeho je vzácnym rozprávaním o dejinách spásy v biblických obrazoch. Zvláštnosťou tejto anafory je úvodná ďakovná modlitba. Začína sa chválou Boha – zjaveného ako Otec, Syn a Svätý Duch –, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný, večný a nemeniteľný“. Kňaz vzdáva vďaky Bohu za všetky jeho dobré dary: za to, že priviedol ľudský rod z ničoho k životu, pozdvihol ho po jeho páde, priviedol ho do neba a daroval mu kráľovstvo. Vzdáva vďaku aj za túto liturgiu, ktorú Boh ráčil prijať.

397 V anafore liturgie svätého Jána Zlatoústeho spoločenstvo veriacich chváli Otca za jeho dar jednorodeného Syna, poslaného na svet, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Tým, že pri Tajomnej večeri dal svoje telo a krv na odpustenie hriechov, dal Boží Syn seba samého za život sveta. V eucharistickej pamiatke sa stávame účastníkmi „všetkého, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod“. Na znak tejto účasti spoločenstvo obetuje seba a dary Bohu: „Tvoje z tvojho tebe prinášame.“ Kňaz potom prosí Otca, aby zoslal Svätého Ducha „na nás i na tieto predložené dary“. To preto, „aby nás posvätili, aby Boh, ktorý ich posvätil, posvätil skrze ne nás.“[17] Svätý Duch zostupujúci na nás a na dary posväcuje všetkých prijímajúcich; a vytvára z nich jedno telo, Cirkev, ktorá zahŕňa veriacich všetkých generácií, živých i zosnulých.

398 V anafore liturgie svätého Bazila Veľkého Cirkev rozjíma o sláve Najsvätejšej Trojice – Otca, Syna a Svätého Ducha: „Kto by bol schopný vyjadriť tvoju moc? A ktože by dokázal vypočuť všetku chválu o tebe, alebo vypovedať tvoje premnohé zázraky všetkých čias?“ Celé stvorenie, deväť anjelských zborov a s nimi toto liturgické spoločenstvo, slúži Pánovi a chváli ho za jeho dary: za stvorenie ľudstva, za raj, za prisľúbenie nesmrteľného života.

399 Ďalej sa v Anafore svätého Bazila spomína, že ľudstvo, zvedené „ľstivým hadom“ spáchalo hriech neposlušnosti, a tak stratilo raj a stalo sa smrteľným. Milosrdný Boh sa však od ľudstva neodvrátil, ale prisľúbil nadchádzajúcu spásu. Posielal im prorokov a „na pomoc… ustanovil zákon, anjelov… určil za ochrancov“. V plnosti času Boh prehovoril prostredníctvom svojho Syna, ktorý sa ponížil, vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť z Panny. Vo svojom tele odsúdil hriech a daroval nový život. Namiesto nás sa obetoval na smrť, „na tretí deň vstal z mŕtvych a každému telu otvoril cestu ku vzkrieseniu“, stal sa „prvorodeným z mŕtvych… Vstúpil na nebesia, sedí na výsostiach po pravici“ Otca. Na pamiatku svojho umučenia zanechal nám túto obetu darov. Ako prvý vzal chlieb a víno, nazval ich svojím telom a krvou a dal ich svojim učeníkom za pokrm a nápoj. A od tej chvíle nám prikázal, aby sme robili to isté. Dnes liturgické spoločenstvo zachováva toto prikázanie a Svätý Duch posväcuje dary a ukazuje, že sú telom a krvou Ježiša Krista.

400 Svätý Duch spája živých a mŕtvych do jednej Cirkvi. V modlitbe Cirkvi, vyjadrenej v tejto anafore, prosíme Pána, aby pamätal na tých, ktorí priniesli obety, na tých, ktorí sa namáhajú v duchovných zápasoch, na náš pozemský národ, na vládu a armádu, na manželské páry a rodiny, na tých, ktorí sú v núdzi, na tých, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, na tých, ktorých sužujú nečistí duchovia, na cestujúcich, na vdovy a siroty, na uväznených a chorých, na odsúdených a prenasledovaných, na priateľov i nepriateľov. Anafora liturgie svätého Bazila vrcholí radostnou istotou. Končí sa presvedčením, že Pán, ktorý nám dáva svoje láskavé dary a milosti – dobré počasie, dážď v pravý čas a úrodu – obmedzí nezhody cirkví, pýchu národov, vznik heréz a učiní nás „synmi svetla a deťmi dňa“.

Liturgia vopred posvätených darov

401 Liturgia vopred posvätených darov zdôrazňuje dva prvky: prípravu katechumenov na krst a pokánie veriacich. Počas tejto liturgie sa spoločenstvo modlí za katechumenov a poučuje ich. V druhej polovici Veľkého pôstu pridáva prosby za „tých bratov, čo sú vyvolení a pripravujú sa na svätý krst“. Sú to katechumeni, ktorí budú pokrstení pri slávení Paschy v tom roku. Prvá časť liturgie, večiereň so starozákonnými čítaniami, má výrazne didaktický charakter. Čítania z kníh Genezis a Exodus predstavujú katechumenom, ako aj pokrsteným, Božiu prozreteľnosť a starostlivosť o svoj vyvolený ľud. Kniha Prísloví zasa ponúka učenie Božej múdrosti pre každodenný život. Prostredníctvom týchto čítaní Starého zákona a modlitieb liturgie sa katechumeni pripravujú na osvietenie v krste. Symbolom tejto prípravy a prijatia svetla Božieho Slova je požehnanie sviecou a kadidlom, sprevádzané slovami: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“. Je to znamenie Krista, ktorý víťazí nad temnotou, symbol prichádzajúceho svetla Paschy a krstu katechumenov do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

402 Kajúcny charakter liturgie vopred posvätených darov sa prejavuje v speve verša „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“, ktorý vrcholí veľkými poklonami. Kľačíme aj počas slávnostného prenášania Darov z Prípravného stola na Svätý stôl – Darov, ktoré už sú skutočným Kristovým telom a krvou. Kajúcny a pôstny charakter tejto liturgie vyjadruje očakávanie paschálnej plnosti. Pristupovanie k svätému prijímaniu duchovne posilňuje veriacich, ktorí kráčajú cestou pokánia a pôstu.


[1] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.

[2] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 1; 4, 3: PG 33, 1097 – 1100. 

[3] Ján Zlatoústy, Krstné katechézy, 3, 17: SCh 50, 161.

[4] Justín Filozof, Prvá apológia, 67: PG 6, 429.

[5] Justín Filozof, Prvá apológia, 65: PG 6, 428.

[6] Porov. Liturgikon, Božská Liturgia svätého otca nášho Jána Zlatoústeho, prvá a druhá modlitba veriacich.

[7] Justín Mučeník, Apológia, I, 66: PG 6, 428 – 429.

[8] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 5, 7: PG 33, 1113.

[9] Liturgikon, Božská Liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, anafora; porov. 1Kor 10, 17.

[10] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 20: PG 91, 696. 

[11] Porov. Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Modlitba po Otčenáši.

[12] Mikuláš Kabasilas, Komentár k božskej liturgii, 37.

[13] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 21: PG 91, 696.

[14] Ján Zlatoústy, Homília na Matúšovo evanjelium, 50,3: PG 58, 507.

[15] Pozri rubriky Pôstnej triody, Syropôstneho týždna, stredajších večierní; Prvého týždňa Veľkého pôstu, pondelkových večierní; Veľkého a Svätého piatka, Deviatej hodinky.

[16] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 63.

[17]  Mikuláš Kabasilas, Komentár k božskej liturgii, 30.





Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanského života



Kristus naša Pascha II.: Sme stvorení na dôvernosť a spoločenstvo s Bohom (1. časť)

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings