Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času – Denné modlitbové cykly; Každodenné bohoslužby Cirkvi; Týždenný cyklus
Slovo „liturgia“ sa vzťahuje na viac než len na božskú liturgiu (Eucharistiu): vzťahuje sa na všetky bohoslužby, ktoré sa slávia v priebehu života Cirkvi. Tento pojem zahŕňa božskú liturgiu, ktorá je vrcholom Božej prítomnosti pre našu spásu; sväté tajomstvá (sviatosti), ktoré nás spájajú s božským životom alebo posväcujú osobitné momenty nášho života, každodenné bohoslužby, ktoré zasväcujú deň Pánovi, a iné príležitostné obrady a bohoslužby pre špeciálne potreby. Tieto služby nás premieňajú na účastníkov božského života a posväcujú každú dimenziu nášho života.
Existencia času odráža naše obmedzenia: znamená, že človek nemôže zažiť celú existenciu naraz. Čas označuje začiatky a konce nášho pozemského života. Gréci mali pre čas dve slová: chronos a kairos, ktoré niektorí cirkevní Otcovia rozlišovali, aby vyjadrili protikladné aspekty ľudskej skúsenosti s časom. Títo autori označili chronos za merateľný aspekt času, časové intervaly počítané materiálnymi zariadeniami. Často túžime uniknúť tejto ohraničenosti, aby sme sa spojili s tým, ktorý je večný a nekonečný, s Pánom, naším Bohom. Boh však vstúpil do času. Hoci je nesmrteľný, narodil sa a zomrel ako človek. Jeho život sa teraz stal naším životom; a jeho vzkriesenie – naše víťazstvo nad smrťou – prejavom v čase. Tým, že Boh vstúpil do času, dal všetkému času nový zmysel. Chronos, učili cirkevní Otcovia, je prekonaný kairosom (udalosťami alebo príležitosťami), čo znamená „vhodný čas“ – pre nás „čas spásy“. Svätý Pavol ohlasuje nový čas Krista: „Teraz je milostivý čas (kairos), teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Mnoho rokov pred narodením Krista pisateľ knihy Kazateľ alebo Qoheleth lamentoval nad časom:
„Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. … [Jedno] pokolenie prichádza, [iné] pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. … Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom“ (Kaz 1, 2. 4. 9).
Po zmŕtvychvstaní sme však z tohto nekonečného kolobehu vyslobodení. Čas sa stal prostriedkom života. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Stále je tu tá istá milosť Ducha. Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na 1 Timotejovi). Podľa svätého Jána Zlatoústeho každé slávenie božskej liturgie je spásnou Božou Paschou, ktorá je pre nás vždy prítomná, hoci prežívaná v čase.
Aj svätý Maxim staval do protikladu starozákonné a novozákonné videnie času. Po Kristovom zmŕtvychvstaní sa časy a ročné obdobia stali znameniami Kristovej skutočnej a plnej prítomnosti pre nás v každom čase. Ako prisľúbil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Svätý Maxim to obšírne vysvetľuje:
„[Boh] naznačil, že on sám má byť symbolicky uctievaný počas týchto dní. On je totiž sobotou ako odpočinok duše po jej námahe v tele a ako ukončenie jej utrpenia v záujme spravodlivosti. On je Pascha ako osloboditeľ tých, ktorí sú v trpkom otroctve hriechu. On je Päťdesiatnica ako pôvod a zavŕšenie všetkých stvorených bytostí a ako princíp, vďaka ktorému všetky veci prirodzene existujú.“[1]
Kristus je naším osloboditeľom a Spasiteľom vo všetkom, vrátane najvyššej „zbrane“ času, smrti. „[Svojou] smrťou,“ spievame, „smrť premohol“ a dal nám účasť na tomto víťazstve. Vieme, že biologicky stále musíme zomrieť, ale Kristus zbavil smrť jej konečnej moci. Ako sa tešil svätý Pavol: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?… Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 55. 57). Pre tých, ktorí boli pokrstení v Krista, sa jeho život stal naším životom. Už nežijeme v moci chronosu, ale žijeme v novom Kristovom čase.
Jedinečnosť tohto nového času spočíva v tom, že je vždy čerstvý a vhodný. Každý prvok kresťanského času je vlastne oslavou toho istého tajomstva spásy z novej perspektívy. Paschálne tajomstvo Kristovho víťazstva nad smrťou oživuje všetko, čo robíme. Celá liturgia ohlasuje, že Kristus sa svojím sebaobetovaním povýšil nad všetko a všetkých nás pozdvihuje spolu so sebou. Liturgia nám umožňuje žiť v čase (chronos) a vidieť túto ústrednú skutočnosť z perspektívy všetkých – rôznych činností nášho života.
Tri rôzne druhy bohoslužieb označujú rozmanité spôsoby, akými prežívame stále prítomné Kristovo tajomstvo. Bohoslužby prvého cyklu označujú prechod z jednej etapy života v Kristovi do druhej. Týmito obradmi sú predovšetkým sviatostné tajomstvá Cirkvi. Krst a myropomazanie nás privádzajú k znovuzrodeniu do života Trojice. Pokánie, „druhý krst“, označuje náš prechod z duchovnej choroby (hriechu) späť do nášho krstného života. Posvätná vysviacka a manželstvo označujú nové spôsoby, ktorými sa zaväzujeme vzkriesenému Kristovi. Pomazanie chorých obnovuje náš život v Kristovi počas telesnej krízy choroby. Podrobnejšie sa týmto svätým tajomstvám budeme venovať po kapitole o božskej liturgii.
Druhý cyklus zahŕňa rytmus každodenného života. Každý deň sa vyznačuje rôznymi bohoslužbami, ktoré spájajú deň s aspektmi Božej ekonómie. Prostredníctvom týchto každodenných bohoslužieb sa chvíľu po chvíli zúčastňujeme na tajomstve Božej spásy a ohlasujeme, že vo veku spásy každý deň je „dňom, ktorý učinil Pán“ (Ž 117, 24).
Tretí cyklus tvoria opakujúce sa slávenia, v ktorých si pripomíname celý príbeh Božej spásy prostredníctvom historických udalostí, ktoré sa stali. Týmito každoročnými spomienkovými slávnosťami ohlasujeme svoju vieru, že Boh skutočne koná tú istú spásu pre nás aj dnes. Ako sme už poznamenali, mnohé cirkevné hymny vyzerajú tak, že oslavovať minulú udalosť začínajú slovom „dnes“, lebo „teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Denné modlitbové cykly
Modlitba bola od samého začiatku dôležitou súčasťou každodenného života kresťanov. V Skutkoch svätých apoštolov sa píše, že prví kresťania „sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). V tomto nasledovali príklad nášho Pána, ktorý okrem dlhých hodín osobnej modlitby na odľahlých miestach dodržiaval aj židovské modlitbové zvyky.
Evanjeliá opisujú živé spomienky na Ježišov vlastný modlitbový život, ktoré si apoštoli zachovali. Pán tiež učil svojich učeníkov o účinnosti úprimných modlitieb obetovaných vo viere. Dokonca ich naučil vzorovú modlitbu (Mt 6, 9 – 13; Lk 11, 2 – 4).
Prvými kresťanmi boli Židia, ktorí si zachovali a odovzdali svoje židovské náboženské dedičstvo, a preto vo všeobecnosti dodržiavali denný židovský cyklus modlitby trikrát denne. Modlili sa spoločne (Mt 18, 20) aj v súkromí (Mt 6, 5-6). Kým ich nevyhnali zo synagóg, pravdepodobne sa v modlitbách pripájali k židovskej komunite. Neskôr sa držali tohto vzorca modlitby (ráno, popoludní a večer) a k tradičným modlitbám pridali tú, ktorú ich naučil náš Pán, „Otče náš“ (Didaché 8, 3).
Základná štruktúra najstarších kresťanských modlitieb vychádza zo židovského spôsobu oslovovania Boha: pripomenutie obdivuhodných skutkov, ktoré pre nás vykonal, prosba, aby teraz konal v náš prospech, a napokon oslava jeho mena. Napriek tomu sa kresťanská modlitba čoskoro začala významne odlišovať od tradičnej židovskej modlitby. V modlitbe sa začalo spomínať Ježišovo meno. Ježiš svojim nasledovníkom hovorí: „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 23 – 24). V apoštolských listoch je vzorom modlitba k Otcovi skrze nášho Pána Ježiša Krista (porov. Rim 1, 8; 7, 25; Kol 3, 17; 1 Pt 2, 5). Niekedy boli modlitby dokonca adresované Ježišovi. V týchto oslavných formulách bol považovaný za rovného Otcovi. Tieto formy modlitby vytvorili základ pre konečnú definíciu viery Cirkvi v rovnosť Otca a Syna v jednom božstve. (Ako sa modlíme, tak veríme.)
V druhom storočí sa Pavlov príkaz: „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1 Sol 5, 17 – 18) vnímal ako modlitba k Otcovi prostredníctvom Krista. Klement Alexandrijský preto napísal: „Prikazuje sa nám uctievať a ctiť toho istého, presvedčení, že on je Slovo, Spasiteľ a Vodca a – skrze neho – Otca, nie však vo zvláštne dni, ako niektorí iní, ale robiť to neustále v celom našom živote a v každom smere.“[1] Toto prikázanie sa napĺňalo systémom osobnej a spoločnej modlitby spojenej s konaním všetkého v Pánovom mene.
Byzantská mníšska tradícia napokon interpretovala Pavlovo učenie o neustálej modlitbe odporúčaním Ježišovej modlitby. Istý duchovný otec vysvetľoval: „Ustavičná Ježišova modlitba je neustále, nepretržité vzývanie svätého mena Ježiša Krista perami, mysľou a srdcom; a vo vedomí jeho trvalej prítomnosti je prosbou o jeho požehnanie vo všetkých činnostiach, na všetkých miestach, v každom čase, dokonca aj v spánku. Slová modlitby sú: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou!“[2] V tomto citáte vidíme hlavné prvky modlitby: vzývanie Boha, uvedomenie si jeho prítomnosti, otvorenie sa a obetovanie mu celého svojho života. Spôsobov modlitby je veľa: verejne i súkromne, srdcom i perami, slovami i skutkami, slzami i vzdychmi. Všetky sú potrebné na to, aby sa modlitba stala neoddeliteľnou súčasťou každodenného života kresťana.
Každodenné bohoslužby Cirkvi
Denné bohoslužby Cirkvi majú svoje korene v trikrát denne konaných modlitbách v synagógach. Verejné ranné a večerné bohoslužby sa podľa správ slávili vo veľkých kresťanských centrách už od veľmi skorých čias. Utiereň a večiereň nikdy neboli bohoslužbami určenými len pre monastiere; ich najstaršie používanie pochádza z katedrálnych chrámov pred rozvojom mníšskeho života. Sú to verejné úkony, prinášanie obety chvály Bohu ráno a večer, úkon, ktorý sa odráža v každodennej modlitbe kresťana. Preto sa utiereň a večiereň začali nazývať „katedrálne bohoslužby“, zatiaľ čo ostatné bohoslužby, ktoré napĺňajú denný cyklus, vznikli neskôr, zväčša v monastieroch.
Najlepším svedkom tohto raného vzoru kresťanskej bohoslužby medzi cirkevnými otcami bol Euzébios Cézarejský :
„Veď je iste nemalým znamením Božej moci, že po celom svete sa v Božích chrámoch pri rannom východe slnka a vo večerných hodinách prinášajú Bohu hymny, chvály a skutočne božské potešenia. Božím potešeniami sú skutočne hymny, ktoré sa rozliehajú všade na zemi v jeho Cirkvi v ranných a večerných časoch. Z tohto dôvodu sa niekde hovorí: ‚Nech mu sladko znie moja chvála‘ a ‚Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo‘.“[3]
Ľudia prirodzene ďakujú Bohu na začiatku a na konci každého dňa. Utiereň (alebo orthros, grécky „ráno“) je úkonom veriacich na oslavu Boha ako Stvoriteľa všetkých dní a časov. Modlitba je prejavom vďaky a chvály Bohu, ktorý zveľaďuje a dáva nám život. Pozostáva z čítaní zo žaltára, ktoré sú popretkávané prosbami, modlitbami a hymnami. Najcharakteristickejšie z nich sú kánon, básnická skladba z deviatich ód, žalmy chvály (148 – 150) a doxológia.
Vyvrcholenie tejto bohoslužby, spev veľkého slávoslovia, sa začína zvolaním: „Sláva tebe, ktorý si nám ukázal svetlo!“ Toto svetlo sa vzťahuje na nášho Pána Ježiša Krista, jediného Božieho Syna, ktorý je svetlom sveta. Pre kresťana je východ slnka len tieňom, obyčajným symbolom pravého Božieho svetla, ktoré osvecuje každého človeka vierou. Utiereň (orthros) svojou oslavou svetla a stvorenia predstavuje prirodzený úvod do božskej liturgie. Je to ranná „obeta chvály“, ktorá sa často spája so slávením božskej liturgie pripomínajúcej toho, ktorý je Svetlom sveta.
V nedeľu a v osobitné sviatky sa k utierni pridáva ďalšia časť medzi katizmou a 50. žalmom. Spievame žalmy 134 – 135, nazývané polyjelej – polyeleos („plný milosrdenstva“), pretože sa v nich opakuje refrén „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“. V nedeľu sa žalm 118 spieva s hymnom „evloghitaria“: „Anjelský zbor…“, pripomínajúc návštevu myronosičiek pri Kristovom hrobe, keď objavili vzkriesenie. Nasleduje mimoriadne slávnostné čítanie evanjelia. V nedeľu je to ohlasovanie Kristovho zmŕtvychvstania, v ostatné dni sa zameriava na slávený sviatok.
PREHĽAD HLAVNÝCH FORIEM UTIERNE (ORTHROS)
| Nedeľná utiereň | Sviatočná utiereň | Všednodenná utiereň |
| Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia | Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia | Zvyčajný začiatok, žalmy a ekténia |
| Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) | Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) | Šesťžalmie (Ž 3, 37, 62, 87, 102, 142) |
| Veľká ekténia | Veľká ekténia | Veľká ekténia |
| „Boh je Pán…“ & tropáre | „Boh je Pán…“ & tropáre | „Boh je Pán…“ & tropáre alebo „Aleluja“ & trojičny |
| 2 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia | 3 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia | 3 katizmy Žaltára, sedalny a malá ekténia |
| Ž 117/118, Anjelský zbor (eulogitaria vzkriesenia) a ypakoj | Polyelej (Ž 134-135) a zvelebovanie (megalynarion) | |
| Stupňové antifóny (stepenny) & prokimen | Stupňové antifóny (stepenny) & prokimen | |
| Evanjelium & Videli sme Kristovo vzkriesenie | Evanjelium sviatku | |
| Žalm 50, stichiry vzkriesenia a malá ekténia | Žalm 50, stichiry sviatku a malá ekténia | Žalm 50 |
| Kánon, Máriino zvelebovanie | Kánon | Kánon, Máriino zvelebovanie |
| „Svätý je Pán, náš Boh“ & exapostilarion | Exapostilarion | Exapostilarion (svitilen) |
| Chvály (žalmy 148-150), stichiry vzkriesenia | Chvály (žalmy 148-150), stichiry sviatku | Chvály (žalmy 148-150) |
| Veľké slávoslovie & tropár vzkriesenia | Veľké slávoslovie & tropár sviatku | Malé slávoslovie |
| Ekténie (ak nenasleduje liturgia) | Ekténie (ak nenasleduje liturgia) | Prosebná ekténia, veršové stichiry, Trojsvätý po Otčenáš & tropáre |
| Prepustenie (ak nenasleduje liturgia) | Prepustenie (ak nenasleduje liturgia) | Suhubá ekténia & prepustenie |
Slávenie utierne počas Svätého a Veľkého týždňa je obzvlášť slávnostné. Bohoslužby v pondelok, utorok a stredu – v niektorých chrámoch nazývané Ženíchove – obsahujú dojímavé výzvy k pripravenosti na príchod Ženícha. Piatková utiereň sa nesie v znamení dvanástich evanjeliových čítaní o strastiach, ktoré rozprávajú o vyvrcholení Kristovho spasiteľného diela, ktoré viedlo k jeho víťazstvu prejavujúcemu sa vzkriesením. Sobotňajšia utiereň zahŕňa veľké hymny náreku, ktoré sa spievajú pred hrobom, kde odpočíva Pánovo telo, zatiaľ čo jeho duša dokončuje dielo obnovy stvorenia. Utiereň Paschy oslavuje Pánovo zmŕtvychvstanie radostným spevom tropára vzkriesenia („Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“), kánonom Paschy, ktorý sa pripisuje svätému Jánovi Damaskému (vypracovaný na základe homílie svätého Gregora Teológa o zmŕtvychvstaní), a paschálnymi stichirami, ktoré sa spievajú, zatiaľ čo sa veriaci navzájom pozdravujú: „Kristus vstal z mŕtvych! – Skutočne vstal z mŕtvych!“ Táto utiereň nanovo predstavuje radostnú skúsenosť myronosičiek, ktoré sa skoro ráno vybrali k hrobu, aby zistili, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych!
Večerná bohoslužba Cirkvi, večiereň, tiež oslavuje prirodzený čas dňa, západ slnka. S blížiacou sa tmou kresťan ohlasuje, že Ježiš je pravé svetlom sveta, „svetlo tiché, svätej slávy nesmrteľného Otca nebeského“. Žalm 140, spojený s obetovaním kadidla a zapaľovaním lámp (sviec), charakterizuje túto bohoslužbu, keďže večiereň je večernou obetou chvály. Druhý verš žalmu vystihuje túto tému: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“
Prvá časť večierne (až po starozákonné čítania) tvorí aj prvú časť liturgie vopred posvätených darov, obradu prijímania určeného na ukončenie pôstnych dní. Ak sviatok Zvestovania pripadne na pôstny deň, prvá časť večierne tvorí prvú časť božskej liturgie. To sa deje aj na sviatok Eucharistie (Veľký štvrtok) a v predvečer Paschy, Narodenia Pána a Bohozjavenia. Osobitne slávnostná večiereň sa koná v Nedeľu odpustenia (Syropôstnu nedeľu), v predvečer prvého dňa Veľkého pôstu, keď sme pozvaní začať pôst v duchu vzájomnej lásky a zmierenia. Večiereň na Veľký piatok sa vyznačuje snímaním Kristovho tela z kríža a procesiou s pláštenicou. Večiereň na Paschu pripomína prvé ohlásenie zmŕtvychvstania Tomášovi, ktorý nechcel uveriť. Takzvaná „večiereň, pri ktorej sa kľačí“ v nedeľu Päťdesiatnice označuje návrat ku kľačaniu po paschálnom období.
PREHĽAD HLAVNÝCH FORIEM VEČIERNE
| Nedeľná veľká večiereň | Veľká večiereň k sviatku | Všednodenná večiereň |
| Zvyčajný začiatok | Zvyčajný začiatok | Zvyčajný začiatok |
| Žalm 103 | Žalm 103 | Žalm 103 |
| Veľká ekténia | Veľká ekténia | Veľká ekténia |
| Prvá katizma Žaltára a malá ekténia | Prvá katizma Žaltára a malá ekténia | Jedna katizma Žaltára a malá ekténia |
| Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry | Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry | Pane, ja volám – žalmy rozsvecovania svetiel (Ž 140, 141, 129, 116) & stichiry |
| Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen | Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen | Vchod, “Svetlo tiché”, prokimen |
| 3 parémie (starozákonné čítania) | ||
| Prosebná ekténia | Prosebná ekténia | |
| Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) | Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) | Večerný hymnus (Ráč, nás Pane / Spodóbi Hóspodi) |
| Prosebná ekténia & požehnanie | Prosebná ekténia & požehnanie | Prosebná ekténia & požehnanie |
| Litijná procesia, stichiry & ekténia | ||
| Veršové stichiry (stichiry na stichovni) | Veršové stichiry (stichiry na stichovni) | Veršové stichiry (stichiry na stichovni) |
| Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš | Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš | Teraz prepustíš (Simeonov hymnus) & Trojsvätý po Otčenáš |
| Tropáre | Tropáre | Tropáre |
| Požehnanie chleba, pšenice, vína a oleja | ||
| Prosebná ekténia | ||
| Prepustenie | Prepustenie | Prepustenie |
Tieto bohoslužby boli ovplyvnené mníšskou tradíciou, ktorá sa začala vo štvrtom storočí. Tieto mníšske komunity kresťanov sa snažili dokonale nasledovať Krista životom v pokání a čistote. Denný cyklus modlitby v monastieroch sa sústredil okolo čítania žalmov. V počiatočnej jednoduchosti života sa mnísi vyhýbali spevu a spoliehali sa na meditatívne čítanie stanoveného počtu žalmov (kathismata) ráno a večer. Monastiere nakoniec prevzali z farských chrámov bohoslužby večierne a utierne a pridali k nim časti zo žaltára.
V niektorých oblastiach sa stalo zvykom, že kresťania sa modlili, zvyčajne súkromne, aj v inom stanovenom čase počas dňa, aby lepšie naplnili Pavlovo napomenutie: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17) a ducha Žalmu 118/119, 164: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky.“ Monastiere zostavili liturgické formy na slávenie týchto ďalších hodín modlitby. Tie sa stali siedmimi bohoslužbami počas dňa: Utiereň pri východe slnka, Tretia hodinka (o 9:00), Šiesta hodinka na poludnie, Deviata hodinka (15:00), Večiereň pri západe slnka, Povečerie pred odchodom na odpočinok a Polnočnica o polnoci, ktorá prerušuje spánok. Po Utierni niekedy nasledovala bohoslužba Prvej hodinky (06:00), ktorá bola navrhnutá tak, aby sa končila pri východe slnka. Každá z týchto „hodiniek“ pozostáva z troch žalmov vhodných pre danú hodinku, zo spoločnej modlitby pre všetky hodinky a z vlastnej modlitby pre každú hodinku. Tropáre (hymny) pôvodne vlastné každej hodinke sa teraz spievajú len počas Veľkého pôstu.
DENNÝ CYKLUS SLUŽIEB
| Služba | Denná doba | Motív |
| Večiereň | západ slnka | Kristus, nezapadajúce Svetlo |
| Malé povečerie (všedné dni) alebo Veľké povečerie (vo Veľkom pôste) | pred uložením sa na spánok | ochrana počas noci |
| Polnočnica | počas noci | neočakávaný príchod Pána |
| Utiereň a/alebo Prvá hodinka | východ slnka | dar Krista, večného Svetla |
| Tretia hodinka | 9:00 | Zostúpenie Svätého Ducha |
| Šiesta hodinka | 12:00 | Ukrižovanie |
| Deviata hodinka | 15:00 | Kristova smrť |
Zvyčajne sú tieto hodinky menej slávnostné ako „katedrálne“ bohoslužby večierne a utierne a sú určené skôr na osobné používanie. Katedrálna forma vrátane ďalších piesní a čítaní zo Svätého písma sa používa v predvečer Narodenia Pána a Bohozjavenia, ako aj na Veľký piatok (Veľké alebo Kráľovské hodinky / Cárske časy).
Prvá hodinka oslavuje začiatok dňa, zatiaľ čo ostatné tri pripomínajú hlavné udalosti umučenia a oslávenia nášho Pána, aby nám pripomenuli, že máme denne vziať svoj kríž a nasledovať Krista (Mk 8, 34). Toto sebazaprenie a oddanosť evanjeliu nášho Pána, ktoré sa vyžaduje od každého kresťana, je výzvou najmä pre tých, ktorí sa usilujú o dokonalosť v mníšskom živote. Tretia hodinka oslavuje zostúpenie Svätého Ducha na Päťdesiatnicu (Sk 2, 15), šiesta hodinka pripomína Ježišovo ukrižovanie a deviata hodinka jeho smrť na kríži (Mt 27, 45). Dnes sa tieto hodinky často kombinujú alebo rôznym spôsobom spájajú s inými bohoslužbami. Počas Veľkého pôstu sa tretia a šiesta hodinka často slávia spoločne ako poludňajšia bohoslužba so špeciálnymi kajúcimi tropármi a čítaniami z proroka Izaiáša. Vo Veľkom týždni sa číta z proroka Ezechiela.
Nočné bohoslužby sa nazývajú Povečerie a Polnočnica. Povečerie sa modlí pred odchodom na odpočinok a obsahuje modlitby za pokojný spánok bez hriechu. Končí sa vzájomným odpustením medzi členmi komunity za akékoľvek krivdy, či už zlyhanie pri vedení kresťanského života alebo vzájomnú nelásku. Na niektorých miestach môže byť súčasťou aj vyznanie chýb predstavenému, aby mohli dosiahnuť dokonalejší život. Mnohé z týchto tradícií ovplyvnili vývoj obradu pokánia aj pre laikov.
Povečerie má dve formy: kratšiu verziu pre bežné dni v roku a dlhšiu (Veľké povečerie) pre pôstne dni. Charakter povečeria vyjadruje Žalm 90, 5: „Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne.“ A pieseň v Iz 26, 9 – 19: „Svojou dušou dychtím po tebe v noci, áno, môj duch ťa vrúcne hľadá ráno.“
Mnísi sa modlia aj uprostred noci, aby v modlitbe vyjadrili túžbu po Božej prítomnosti vyjadrenú v tomto speve. Žalmy, hymny a modlitby polnočnej bohoslužby majú za cieľ udržať myšlienky veriacich na Ženícha a Sudcu, ktorý príde vtedy, keď bude najmenej očakávaný.
Týždenný cyklus
Sedemdňový týždeň pochádza z veľmi dávnych čias na Blízkom východe. Jeho pôvod možno hľadať v prírode, v potrebe odpočinku a fázach mesiaca. V knihe Genezis dostal posvätný význam spojením s príbehom stvorenia. Dodržiavaním sedemdňového týždňa napodobňujeme Boha, ktorý pracoval aj odpočíval.
V židovských začiatkoch Cirkvi bol najdôležitejším dňom v týždni sobotný deň, siedmy deň. Podľa Starého zákona to bol svätý deň. Bol to deň, v ktorý Boh odpočíval po diele stvorenia (Gn 2, 1 – 3). V tomto úryvku čítame: „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil.“ V židovskej viere bola sobota osobitným Božím dňom, darom, ktorý dostal jeho ľud. Bol to deň odpočinku od práce a na styk s Bohom. Bol to vlastne jediný deň v týždni, v ktorom sa znovu prežíval život v raji, čas v Edene, keď Adam a Eva boli slobodní od práce a dôverne sa rozprávali s Bohom. Náš Pán Ježiš sám zomrel na kríži a zavŕšil Starý zákon v šiesty deň, v deň zavŕšenia stvorenia. V siedmy deň, v sobotu, odpočíval po práci na obnove, podobne ako Genezis opisuje sobotu ako deň odpočinku po prvotnom stvorení. Na Bielu sobotu hymny Cirkvi opisujú toto tajomstvo: „Kráľ vekov, ktorý svojím umučením naplnil plán spásy, zachováva sobotu v hrobe a udeľuje nám novú sobotu. … Toto je požehnaná sobota, toto je deň odpočinku, v ktorý jednorodený Boží Syn odpočíval od všetkých svojich diel“ (Stichira na Chválach).
Dňom Kristovho zmŕtvychvstania bola nedeľa, ktorá sa v Cirkvi stala novým sviatkom. Už v apoštolských časoch sa nedeľa, prvý deň týždňa, stala dňom slávenia Eucharistie (Sk 20, 7). Nedeľa bola dňom spomienky na Pána a jeho spasiteľné dielo, pretože v tento deň vstal z hrobu a začal nové stvorenie. „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17). Preto sa nedeľa začala nazývať „ôsmym dňom“ týždňa v tom zmysle, že vstupuje do úplne nového času, v ktorom je všetko nové. „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5). Nedeľa je Pánov deň (Zjv 1, 10), deň, v ktorom Boh koná, deň, ktorý stvoril (Ž 117/118, 24). Je to týždenná pamiatka Vzkriesenia, ďalšia Pascha, prvý deň nekonečného času. V niektorých jazykoch sa názov pre nedeľu spája so Vzkriesením (napr. ruské Voskresenije). Na utierni každej nedele Cirkev číta jedno z dvanástich „evanjelií o Vzkriesení“: čítania opisujú zjavenia Krista učeníkom po jeho zmŕtvychvstaní. O zmŕtvychvstaní hovoria aj menlivé hymny večierne, utierne a božskej liturgie každej nedele.
V ostatných rokoch sa slávenie nedele stále viac sekularizuje. Účasť v chráme je často vecou zákona alebo zvyku bez zdržiavania sa od práce. Zabúda sa na osobitnú povahu nedele ako pamiatky Pánovho zmŕtvychvstania a tento deň zostáva pre mnohých kresťanov len matne spojený s náboženstvom. Náš sekulárny životný cyklus často obmedzuje náboženskú prax na nedeľné ráno a zvyšok týždňa – spolu s denným a ročným cyklom – nepoznáme.
V prvých storočiach Cirkvi sa sobota a nedeľa slávili s rovnakou úctou. Sobota bola svätým dňom odpočinku a spoločenstva s Pánom a nedeľa bola radostnou oslavou Zmŕtvychvstania, ktorej súčasťou bola aj Eucharistia. V byzantských cirkvách sa dodnes sobota a nedeľa považujú za rovnocenné eucharistické dni. Každý má samostatný cyklus čítaní z listu apoštola a evanjelia, ktoré zdôrazňujú skutky spásy nášho Boha. Ešte vo štvrtom storočí mal svätý Gregor Nysský napísať: „Akými očami sa vlastne budete môcť pozrieť nedeli do tváre, keď ste zneuctili sobotu? Či neviete, že tieto dva dni sú bratia a ubližovať jednému znamená útočiť na druhého?“ Keď Rímska ríša oficiálne prijala kresťanstvo, nedeľa sa stala oficiálnym týždenným občianskym sviatkom. Výsada odpočinku od práce sa presunula zo soboty na nedeľu. Nedeľa v kresťanskej viere má veľmi krásny a hlboký význam; a jej minimalistické dodržiavanie v našej konzumnej spoločnosti riskuje stratu veľkého pokladu viery.
Ostatné dni v týždni nadobudli osobitné spomienky. V židovskej praxi sa pondelky a štvrtky dodržiavali ako dni pôstu. Na rozdiel od tejto praxe kresťania prijali stredu a piatok ako pôstne dni. Piatok bol zasvätený ako deň, keď náš Pán zomrel na kríži. Streda sa pripomínala ako deň jeho zradenia Judášom. Všetky liturgické úkony týchto dní, ktoré sa v súčasnosti používajú, oslavujú svätý kríž a dodržiava sa pôst a koná pokánie.
TÝŽDENNÝ CYKLUS
| Deň v týždni | Spomienka |
| Nedeľa | Vzkriesenie Krista |
| Pondelok | Svätí anjeli |
| Utorok | Svätý Ján Predchodca |
| Streda (pôstny deň) | Drahocenný kríž; Judášova zrada |
| Štvrtok | Svätí apoštoli, svätý Mikuláš |
| Piatok (pôstny deň) | Drahocenný kríž |
| Sobota | Všetci svätí, ostatní zosnulí, prvotné stvorenie |
Pôst v byzantskej cirkvi je založený na mníšskom modeli ako ideáli, ku ktorému veriaci smerujú úmerne svojim schopnostiam. Nemalo by to byť úsilie, ktoré by viedlo k pýche alebo lenivosti. Skôr by sa malo zamerať na našu potrebu Božej pomoci v našej slabosti pri dodržiavaní pôstu alebo zdržanlivosti od mäsa. Veľký pôst je časom zdvojnásobenia úsilia o prísnejšie dodržiavanie pôstu, keď si intenzívnejšie uvedomujeme svoju závislosť od Boha, čo sa týka nášho duchovného rastu.
Štvrtok bol dňom, keď Kristus zjavil apoštolom Eucharistiu, a zároveň dňom (štvrtok Nanebovstúpenia), keď ich poslal ohlasovať evanjelium a krstiť všetky národy. Bol určený ako deň spomienky na apoštolov. Sobota sa stala dňom spomienky na všetkých zosnulých veriacich, keďže bola dňom, keď náš Pán odpočíval v hrobe. Túto požehnanú sobotu slávia v očakávaní vzkriesenia všetkých. Aby bol týždeň kompletný, zvyšné dni boli zasvätené významným svätým: Pondelok je spomienkou na všetkých anjelov, utorok na svätého proroka a predchodcu nášho Pána Jána Krstiteľa a štvrtok navyše k apoštolom aj na svätého Mikuláša Divotvorcu.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
[1] Maximus the Confessor, Fifth Century on Various Texts, in The Philokalia Vol. 2, trans. G. E. H. Palmer, Philip Sherrard a Kallistos Ware (London and Boston: Faber and Faber, 1981), 273.
Svetlo pre život II.: Ročný cyklus – Pascha, sviatok sviatkov; Nepohyblivý cyklus – Svätí a Bohorodička; Otázka kalendára; PobožnostiSvetlo pre život II.: Viera vyjadrená v bohoslužbe – Bohoslužba ako obeta; Pozemská účasť na nebeskom živote; Bohoslužba ako norma viery; Liturgia ako spoločná skutočnosť; Celé stvorenia nachádza naplnenie v bohoslužbe; Chrámová budova – ikona Cirkvi konajúcej bohoslužbu
