Biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM: Náš statočný vyznávač viery
„Boh je láska, milujme ho!“ (z biskupskej insígnie biskupa Gojdiča)
Biskup Gojdič sa neusiloval o biskupskú hodnosť. Radšej si zvolil skrytý život v Ráde svätého Bazila Veľkého ako mních. No Božia prozreteľnosť ho postavila do čela Prešovskej eparchie. Ako dobrý pastier s oddanosťou a láskou slúžil svojmu ľudu. Krehký telom, ale silný duchom, vynikal svätosťou svojho života. V jeho obetavej práci ho podporovala veľká láska k Bohu a svojmu ľudu. Ateisti ho odsudzovali pre jeho vernosť Katolíckej cirkvi. Zomrel vo väzení ako statočný vyznávač katolíckej viery.
Peter Gojdič sa narodil v kňazskej rodine 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v Šarišskej župe na východnom Slovensku. Po maturite na gymnáziu v Prešove pokračoval vo filozofických a teologických štúdiách v Ústrednom seminári v Budapešti, Maďarsko, a 27. augusta 1911 ho v prešovskej katedrále vysvätil za celibatného kňaza biskup Ján Vályi. Svoju prvú liturgiu slávil v Cigeľke. Na jeseň 1912, po krátkom období pastoračnej činnosti, bol vymenovaný za prefekta pre Alumneum, chlapčenskú internátnu školu Prešovskej eparchie. Zároveň sa stal učiteľom náboženstva na mestských stredných školách. Mladí študenti v ňom našli inšpiratívneho vodcu a duchovného sprievodcu.
O niekoľko rokov neskôr bol otec Gojdič vymenovaný do biskupskej kancelárie, kde bol nakoniec povýšený na kancelára. Prísľub rýchlej kariéry ho však nelákal. Túžil po pokojnejšom a modlitbovom živote, preto sa rozhodol stať baziliánskym mníchom. V roku 1922 otec Gojdič vstúpil do Monastiera svätého Mikuláša na Černečej hore, kúsok od Mukačeva na Ukrajine.
Ako bazilián sa otec Gojdič stal príkladným mníchom, horlivým misionárom a oddaným sprievodcom mladých. Vymenovaný za riaditeľa Apoštolátu modlitby sa zaslúžil o šírenie praxe častej spovede a svätého prijímania po Mukačevskej eparchii. Ak vezmeme do úvahy jeho širokú činnosť v tých časoch, čudujeme sa, kde nachádzal čas a silu na toľko vecí. Odpoveď je jednoduchá – eucharistický Kristus. V kaplnke pred svätostánkom zvyčajne trávil dlhé hodiny, väčšinou v noci. Tam si občerstvoval ducha, čerpal nové sily a nachádzal novú inšpiráciu.
Keď si v modlitbe nabil srdce láskou k Bohu, nasmeroval ju na apoštolskú prácu. Tak ako v prípade svätého Pavla, aj Gojdiča hnala Kristova láska. „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2 Kor 5, 14). Za múrmi monastiera našiel naplnenie túžob svojho srdca. Toto šťastie však netrvalo dlho, pretože na jeseň 1926 ho povolali späť do Prešova a vymenovali za apoštolského administrátora.
Otec Gojdič sa pokúsil odmietnuť toto nečakané vymenovanie, pretože ešte nezložil slávnostné sľuby baziliánskeho mnícha. Bolo to však zbytočné. Dostal pokyn, aby čo najskôr zložil mníšske sľuby a potom prišiel do Ríma na biskupskú vysviacku. Za biskupa bol vysvätený v Bazilike svätého Klimenta v Ríme na sviatok Zvestovania 25. marca 1927.
Po vysvätení pápež Pius XI. odovzdal biskupovi Gojdičovi zlatý náprsný kríž, pričom povedal: „Tento kríž je len symbolom všetkých tých ťažkých krížov, ktoré budeš musieť niesť počas svojej biskupskej služby. Ale maj odvahu, syn môj, dobrý Pán ti ich pomôže niesť dôstojne a s láskou.“
Biskup Gojdič sa ukázal ako dobrý pastier, ktorý sa s celým srdcom venuje svojim novým úlohám. Jeho neúnavné úsilie o podporu duchovného života veriacich a upevňovanie ich katolíckej viery sa dá len ťažko opísať. O jeho charitatívnych dielach sa dá povedať veľa. Len Boh vie, koľkým ľuďom pomohol alebo vyšiel v ústrety. Jeho dobročinnosť a láskavosť boli ohromné. Stále prejavoval otcovskú starostlivosť o mládež, siroty, náboženskú tlač, farské školy, eparchiálne inštitúcie, rehoľné spoločenstvá atď.
Na jar 1948 sa v Československu dostali k moci ateisti. Okamžite začali zúrivo útočiť proti Gréckokatolíckej / Byzantsko-katolíckej cirkvi a biskupa Gojdiča zlomyseľne odsúdili ako zradcu a nepriateľa ľudu. Bolo zrejmé, že ateistické úrady sa rozhodli zlikvidovať Prešovskú eparchiu rovnako, ako zlikvidovali Mukačevskú eparchiu.
Biskup Gojdič, vždy dobrý pastier, sa snažil pripraviť svojich veriacich na nevyhnutné: „Moji drahí, musíme byť pripravení čeliť najťažším časom v dejinách našej cirkvi. Ale spomeňte si na prvých kresťanov, tí boli ochotní pre svoju vieru obetovať všetko, dokonca aj svoj život. Dôverovali nášmu božskému Spasiteľovi, ktorý povedal: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 11 – 12). Tam naberte odvahu a pevne sa držte svojej viery.“
Dňa 28. apríla 1950 komunistickí ateisti násilne zlikvidovali Gréckokatolícku / Byzantsko-katolícku cirkev v Československu a biskupa Gojdiča uväznili za „odpor proti vôli ľudu“. O niekoľko mesiacov neskôr bol súdený za „velezradu a špionáž“ a odsúdený na doživotie. Ľudia však boli presvedčení, že ich biskup sa nedopustil údajných zločinoch. Vedeli, že bol uväznený a odsúdený len za neochvejnú vernosť Katolíckej cirkvi. Bolo zrejmé, že komunisti si svoje obvinenia voči nemu po jeho uväznení vymysleli, aby ospravedlnili násilnú likvidáciu Prešovskej eparchie. Proces s biskupom Gojdičom v Bratislave bol skutočne „paródiou spravodlivosti“ a veriaci právom považovali Gojdiča za vyznávača viery.
Biskup Vasiľ Hopko, spoluväzeň biskupa Gojdiča, spomína vo svojich Pamätiach: „Po procese bol biskup Gojdič premiestňovaný z jedného väzenia do druhého a musel pracovať ako riadny väzeň. Žiadna práca nebola pre neho príliš nízka. Často dobrovoľne pracoval na úlohe, ktorú iní väzni odmietali vykonávať. Týmto spôsobom odrážal skutočný význam kresťanskej pokory. Tešil sa z toho, že sa tak ľahko môže zapáčiť Pánovi.
Počas rokov vo väzení biskup Gojdič nemal žiadne problémy s miestnymi autoritami. Ich krutosť a uvalené ťažkosti, vrátane samotky, prijímal s úplnou oddanosťou svätej Božej vôli. Z jeho tváre neustále vyžaroval vnútorný pokoj a šťastie. Vyzeral nevinne ako dieťa. Jeho prítomnosť nás všetkých upokojovala a posilňovala.“
Biskup Gojdič bol neustále premiestňovaný z väzenia do väzenia, pretože autority nechceli, aby niekto vedel, kde je zadržiavaný. Avšak veriaci sa zakaždým dozvedeli, kde sa nachádza, a húfne prichádzali modliť sa za svojho milovaného biskupa. Keďže vstúpiť do väzenia nesmeli, zvyčajne sa zhromažďovali pred zamrežovaným oknom biskupovej cely a tam sa modlili a spievali náboženské piesne. Boli to ľudia, ktorých biskup Gojdič podľa komunistických obvinení „nenávidel a zradil“.
Počas rehabilitácie biskupa Gojdiča v roku 1958 sa nespochybniteľne preukázalo, že všetky obvinenia proti nemu počas procesu boli len lžami, ktoré si vymysleli jeho žalobcovia, aby ho udržali vo väzení a izolovali od veriacich.
Ferdo Ondruška, ktorý ošetroval biskupa Gojdiča vo väzenskej nemocnici pred jeho smrťou, píše: „Biskup Gojdič prechovával nesmiernu lásku k svojmu kléru a ľudu. Často hovoril o gréckokatolíckych / byzantsko-katolíckych zvykoch a obradoch a s veľkým nadšením vysvetľoval, prečo musí jeho ľud zostať spojený s Katolíckou cirkvou. Rozprával nám, že počas dlhých výsluchov ho mučili a všemožnými sľubmi sa ho snažili presvedčiť, aby sa stal pravoslávnym. Dokonca mu sľúbili, že ho urobia patriarchom.“ Ondruška uzatvára: „Nepochybujem o tom, že biskup Gojdič zomrel ako mučeník za svoju katolícku vieru.“
Vo väzení sa biskup Gojdič nikdy nesťažoval na svoje bolesti, takže všetci verili, že je zdravý. Zrazu však vážne ochorel. Odviezli ho do väzenskej nemocnice, ale lekári u neho nedokázali nájsť nič zlé, hoci jeho bolesti pretrvávali. Niekoľkokrát bol v nemocnici a niekoľkokrát z nej odišiel. Nakoniec lekári nadobudli podozrenie. Poslali ho na známu kliniku v Brne na Morave, kde mu diagnostikovali nevyliečiteľnú rakovinu. Vrátili ho do väznice v Leopoldove, kde zomrel.
Niekoľko týždňov pred jeho smrťou navštívil biskupa Gojdiča vysoký predstaviteľ ministerstva vnútra a ponúkol mu amnestiu. Biskupa to trochu znepokojilo, ale neskôr vyhlásil: „Nemyslím si, že by stálo za to vymeniť svoju mučenícku korunu za dva alebo tri roky slobody. Rozhodnutie však nechávam na Boha. Nech urobí, čo sa mu páči!“ Samozrejme, komunistické úrady svoje slovo nikdy nedodržali a biskup Gojdič zostal uväznený až do svojej smrti.
Ako sa jeho stav zhoršoval, jeho utrpenie a bolesť sa stupňovali. Nakoniec sa jeho svätý život skončil 17. júla 1960 v Leopoldove na Slovensku v deň jeho 72. narodenín. Dlhých desať rokov nosil Kristove okovy a vydával živé svedectvo o svojej hrdinskej viere a vernosti Katolíckej cirkvi. Zomrel skutočne ako statočný vyznávač viery.
Počas prvej Krížovej cesty v Koloseu na Veľký piatok roku 1979 pápež Ján Pavol II. povedal: „Ako má Kristus v našich srdciach osobitné miesto vďaka svojmu utrpeniu, tak ho majú aj mučeníci a vyznávači našich čias. Je našou povinnosťou a záväzkom hovoriť o utrpení týchto novodobých Kristových vyznávačov a vydávať o nich svedectvo pred svedomím celého sveta.“
V nedeľu 4. novembra 2001 bol v Ríme slávnostne blahorečený biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM.
Áno, statočný vyznávač, biskup Pavol P. Gojdič, OSBM má v našich srdciach osobitné miesto vďaka svojmu veľkému utrpeniu a láske. Je našou svätou povinnosťou a záväzkom hovoriť o jeho svätom živote a modliť sa za jeho svätorečenie. Kiež by sa dobrému Pánovi zapáčilo prejaviť nám túto láskavosť a prejaviť nám ju čím skôr!
Ikona biskupa Gojdiča ho zobrazuje oblečeného v charakteristickom baziliánskom čiernom rúchu s výrazným tvrdým bielym golierom – kolárom, pričom čierna sutana sa mu ukazuje pri krku. Na sebe má chórový odev, ktorým je mantija, časť anjelského habitu, ktorý je odevom mníchov, avšak v tomto prípade je opatrený istočnikmi alebo prúdmi učenia, čo je vodorovný pruh okolo mantije. Mantija je červená, čo je znakom mučeníckej smrti svätého biskupa. Cez mantiju tečú prúdy náuky, ktoré označujú učenie biskupa. Nežne drží evanjeliár – knihu s evanjeliami, ktoré počas svojho života hlásal a dával za príklad. Na hrudi má byzantskú panagiu alebo medailón s ikonou Bohorodičky, ktorého vrchol je viditeľný tesne nad evanjeliárom. Po oboch stranách goliera mantije sú dva kríže. Biskupovo výrazné čelo poukazuje na veľkú múdrosť, ktorú mal zo svätého života. Pod jeho očami sú viditeľné kanálové jamky, ktoré naznačujú, že biskupovi Gojdičovi tiekli hojné slzy na odpustenie hriechov. Intenzívny pohľad biskupových očí preniká do diváka a umožňuje nahliadnuť do večnosti a milosrdenstva Boha.
Odkaz biskupa Gojdiča
„Som si istý, že pravda nakoniec zvíťazí nad lžou a láska nad nenávisťou. Neprechovávam nenávisť k svojim nepriateľom. Chcel by som ich priblížiť ku Kristovi, samozrejme, že nie silou alebo klamstvom, ale láskou a pravdou.“
„Naše súčasné utrpenie nás nezlomí ani neodlúči od pravej Cirkvi a Kristovej lásky. Naopak, prenasledovanie a utrpenie len posilnia našu vieru a priblížia nás ku Kristovi a jeho Cirkvi.“
Modlitba
Kráľu nebeský, Utešiteľu a Duchu pravdy, ty si vlial do našich sŕdc božskú lásku, aby sme sa navzájom milovali tak, ako milujeme samých seba. Tou istou láskou si inšpiroval svojho verného služobníka, toho muža lásky – Pavla P. Gojdiča, OSBM, aby praktizoval kresťanskú lásku do hrdinskej miery, čím sa stal vzorom lásky. Aby dokázal svoju hrdinskú lásku k svojmu ľudu, rozhodol sa stať Kristovým väzňom a obetoval zaň svoj život. Povzbudení touto láskou, milostivý Pane, pokorne ťa prosíme a oslavujeme tvojho milujúceho služobníka – biskupa Pavla a na jeho láskavý príhovor udeľ, aby … . (tu prednes svoju prosbu). Lebo ty, milostivý Pane, si poklad požehnaní a zaslúžiš si všetku moju lásku teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Zdroj: https://archpitt.org/bishop-paul-peter-gojich-osbm-our-valiant-confessor-of-the-faith/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa
Nedeľa 9. týždňa po Päťdesiatnici / Ježiš kráča po vodeNedeľa 6. týždňa po Päťdesiatnici / Uzdravenie ochrnutého
