Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Prisľúbenie príchodu Mesiáša; Protoevanjelium; Zmluva medzi Bohom a ľudstvom; Prisľúbenie Novej zmluvy; Očakávanie Spasiteľa
I v Ducha Svätého… On hovoril ústami prorokov.
(Symbol viery)
Ty si sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani si nezabudol, Dobrotivý, na dielo tvojich rúk, ktoré si učinil, ale mnohorakým spôsobom si ho navštevoval pre svoju milosrdnú lásku. Prorokov si mu posielal a v každom pokolení si prejavoval svoju moc skrze tvojich svätých, v ktorých si našiel zaľúbenie. Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal, že nás chceš spasiť. Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Prisľúbenie príchodu Mesiáša
159 Adamov pád neodvrátil Božiu lásku k ľudstvu. Boh preukazuje milosrdenstvo padlému ľudskému pokoleniu: „Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich“ (Gn 3, 21). Ponúkaním prisľúbenie spásy nás Boh uisťuj, že pokiaľ ide o náš rast v podobe Bohu, božskú adopciu a zbožštenie, Boží plán zostáva nemenný. Moc Božieho prisľúbenia je silnejšia ako slabosť pochádzajúca z ľudského hriechu: „Kristovou nevýslovnou milosťou sme získali ešte väčšie veci, než sme stratili diablovou zlobu.“[1] V starozákonnom kázaní prorokov sa Božie prisľúbenie postupne spája s postavou Božieho Pomazaného, Mesiáša, ktorý sa „v plnosti času“ (porov. Gal 4, 4) objaví ako vtelené Božie Slovo.
Protoevanjelium
160 Hneď po ich páde Boh oznámi Adamovi a Eve svoje prisľúbenie spásy. Keďže ľudský rod bol oklamaný pokušiteľom tým, že mu dôveroval, Boh medzi nimi nastolí nepriateľstvo, boj, aby ochránil ľudstvo pred úplným podriadením sa zlu: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom“ (Gn 3, 15). Boh prisľúbi ľudstvu konečné víťazstvo v tomto boji: „Ono [potomstvo ženy] ti [hadovi] rozšliape hlavu“ (Gn 3, 15). V súboji medzi dobrom a zlom nakoniec zvíťazí dobro, ktoré zosobňuje potomok ženy. Istota tohto víťazstva nevyplýva z ľudského úsilia, ale zo samotného Božieho slova, daného v prisľúbení. Toto prvé ohlásenie dobrej zvesti o spáse ľudského rodu Cirkev nazýva protoevanjeliom.
161 V protoevanjeliu Boh zjavuje, že plán spásy sa naplní vďaka spolupráci ľudstva (porov. Gn 3, 15). Naplnenie prisľúbenia daného v protoevanjeliu sa približovalo počas celých dejín spásy až do času ohlásenia evanjelia o Ježišovi Kristovi: „Dieťa bude sväté, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). „Naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33).
162 Cestu od protoevanjelia k evanjeliu prešlo ľudstvo prostredníctvom Bohom vyvolených ľudí, ktorý uverili a prijal Božie prisľúbenie. Slová protoevanjelia sa uskutočňovali v priebehu dejín spásy. Prorok Izaiáš odhaľuje obraz ženy a jej potomstva: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počala a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Počatie a porodenie Emanuela pannou je prorockým znamením, ktoré poukazuje na naplnenie prisľúbenia. Meno Emanuel (z hebrejčiny, Boh je s nami) zjavuje tajomstvo novonarodeného Dieťaťa, v ktorom je dokonale zjednotené božstvo a človečenstvo.
163 Božie prisľúbenie sa naplnilo v Ježišovi Kristovi skrze Pannu Máriu: „Boh poslal anjela Gabriela… k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 – 27). Práve Márii adresuje archanjel tie isté slová Izaiášovho proroctva: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 30). V mene Ježiš (z hebrejčiny, Boh zachraňuje) sa zjavuje význam mena Emanuel– Boh je s nami.
Zmluva medzi Bohom a ľudstvom
164 Vyjadrené v zmluve medzi Bohom a ľudstvom, naplnenie Božieho prisľúbenia prebiehalo v historických etapách: „Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás“ (Gn 9, 9). Zmluva medzi Bohom a Noemom a jeho synmi je prvou etapou. Svätý Irenej Lyonský zdôrazňuje Božiu iniciatívu pri uzatváraní zmluvy: „Ako má ľudstvo prejsť do Boha, ak [najskôr] Boh neprešiel do ľudstva?“[2] Dúha, ktorá spája nebo so zemou, je viditeľným znakom tejto zmluvy. Noe a jeho potomkovia, Sem, Cham a Jafet, sú predstaviteľmi ľudstva, všetkých rás a národov, ľudí zjednotených „podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva“ (Gn 10, 5).
165 Aj Abram patril k Noemovým potomkom, dedičom zmluvy s Bohom. Boh sa k nemu a jeho rodine prilbížil a povolal ho, aby sa stal Abrahámom, otcom všetkých veriacich, a dal mu prisľúbenie: „Vyvediem z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“ (Gn 12, 2 – 3). Početní potomkovia a Zasľúbená zem (porov. Gn 13, 15) sú znakmi Božej ochrany a naplnenia Božieho prisľúbenia: „Uzavrel som svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa prenáramne“ (Gn 17, 2). Boh túto zmluvu potvrdí aj s Izákom (porov. Gn 26, 3 – 4) a Jakubom (porov. Gn 28, 13 – 15). V Egypte, ako Boh prisľúbil, sa Jakubovi potomkovia rozrástli na veľký národ (porov. Gn 46, 3); a exodus/odchod z Egypta, cesta púšťou a vstup do zeme prisľúbenej Bohom potvrdili Božiu vernosť slovu svojho prisľúbenia.
166 Po exode/odchode Izraelitov z egyptského otroctva uzavrel Pán s Izraelom na vrchu Sinaj zmluvu. Tam im prisľúbil, že ich urobí svojím „medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19, 5 – 6). Celý národ túto zmluvu prijal a povedal: „Budeme robiť všetko, čo hovorí Pán” (Ex 19, 8). Pre ľud sa dodržiavanie prikázaní stáva podmienkou zmluvy (porov. Ex 20). Na znamenie tejto zmluvy Mojžiš vzal krv z obetovaných zvierat a pokropil ňou ľud so slovami: „Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov“ (Ex 24, 8).
167 Boh neustále podporuje a chráni ľud prisľúbenia. Ak zmluva Boha s Mojžišom vytvára národ Božieho ľudu, potom zmluva s kráľom Dávidom predobrazuje Božie kráľovstvo:
Ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo… ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom… Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky (2 Sam 7, 12 – 16).
Prisľúbenie Novej zmluvy
168 Mojžiš, veľký prorok a kontemplátor Boha, na základe prorockej inšpirácie poukázal na príchod ďalšieho proroka: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj“ (Dt 18, 15). Očakávanie príchodu proroka, ktoré vzbudil Mojžiš, si ľud nakoniec spojil s postavou Mesiáša, Božieho Pomazaného.
169 S Mesiášom si ľudia spájali aj príchod prisľúbeného kráľovstva, ktoré si predstavovali predovšetkým ako pozemské panovanie Božieho ľudu. Pán Boh teda prostredníctvom svojich prorokov a Svätým Duchom pozdvihoval ľud na kvalitatívne vyššiu úroveň zmluvy, ktorá sa mala nazývať novou. Prisľúbenie udeliť takúto zmluvu odovzdal Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša:
Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom – hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom (Jer 31, 31 – 33).
A prostredníctvom proroka Ezechiela Boh vyhlásil: „Dám im jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa, aby kráčali podľa mojich príkazov, zachovávali moje práva a konali podľa nich“ (Ez 11, 19 – 20).
170 Novú zmluvu, zaznamenanú na vnútorných doskách srdca, mal priniesť Syn Dávidov – Mesiáš. Proroci od Eliáša a Elizeja až po Malachiáša pripravovali Boží ľud na stretnutie s Mesiášom. Svojimi proroctvami písali akoby slovnú ikonu Mesiáša. V súlade s prorokmi Mesiáš nielenže prinesie Novú zmluvu, ale bude aj jej osobným stelesnením.
171 Svätý Duch prostredníctvom proroka Micheáša odhaľuje miesto, kde sa má narodiť Mesiáš: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5, 1). Mesiáš, ktorý sa narodil v Betleheme ako človek, je zároveň aj večne splodený z Otca: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž 2, 7 – 8). Pomazanie Mesiáša bude tiež od Boha:
Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti (Iz 61, 1 – 2).
172 Okrem znamení jeho moci, veľkosti a slávy bude Mesiášova služba zahŕňať aj utrpenie a smrť v súlade s Izaiášovým proroctvom:
Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy (Iz 42, 1 – 4).
Na ceste spravodlivosti ho čaká utrpenie:
Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí … Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení … Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých (Iz 53, 2 – 6).
Obraz trpiaceho Mesiáša nezodpovedal ľudským očakávaniam: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Takto reagoval apoštol Peter na Kristove slová o jeho nadchádzajúcom utrpení.
173 Kristus na seba vzťahuje mesiášsky titul Syn človeka z Danielových proroctiev. Prorok Daniel opisuje slávu Syna človeka, ktorému „bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (Dan 7, 14).
174 Ako sa blížil čas jeho naplnenia, Božie slovo sa postupne stávalo jasnejším a zreteľnejším, aby sa napokon stalo vteleným Božím Slovom:
V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni (Hebr 1, 2 – 4).
Očakávanie Spasiteľa
175 Liturgicky Cirkev znovu vytvára očakávanie Spasiteľa v dejinách spásy prostredníctvom pôstu, ktorý sa začína 15. novembra, deň po sviatku apoštola Filipa. Tento pôst trvá až do Narodenia Krista a vhodne sa nazýva Pôst pred Narodením Pána alebo ľudovo Filipovka. Počas tohto pôstu nás Cirkev pripravuje na svetlý sviatok Narodenia Krista a pripomína nám dôsledky Adamovho hriešneho nedostatku sebaovládania: „Odmietajúc sa postiť, prvý Adam ochutná zo stromu, ktorý prináša smrť.“[3]
176 Čítanie svätého evanjelia na sviatok apoštola Filipa je plné nádeje na spásu (porov. Jn 1, 43 – 51). Filip pozve Natanaela, aby sa lepšie zoznámil s Ježišom z Nazareta. Natanael má však jednu výhradu: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ Na to Filip odpovedá: „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 45 – 46). Po stretnutí s Kristom sa Natanaelova výhrada rozplynie. V tom spočíva úloha každého kresťana: „prísť a vidieť“, inými slovami, priblížiť sa ku Kristovi, aby sme ho spoznali.
177Toto očakávanie Mesiáša a priblíženie sa k nemu sa naplnilo v osobe Panny Márie z Nazareta. Boh si ju vyvolil pred všetkými vekmi. Mária, ktorá podľa Tradície bola uvedená do chrámu ako malé dieťa, duchovne vyrástla na „služobnicu Pána“. Boh ju postupne pripravoval, aby sa stala lonom, archou, chrámom, príbytkom neobsiahnuteľného Boha. „Z blahovôle Boha Otca v nej Najsvätejší Duch pripravil príbytok pre Boha Slovo.“[4] Mária sa stala príbytkom, do ktorého v plnosti času prišlo prebývať Božie Slovo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). V slávení Vstupu Božej Matky do chrámu v Jeruzaleme (21. november) sú kresťania povolaní nasledovať jej príklad a dovoliť Pánovi, aby ich pripravil tak, aby mohli dôstojne prijať vteleného Boha do príbytkov svojich sŕdc.
[1] Lev Veľký, Kázeň 73: Na sviatok Nanebovstúpenia, 4: PL 54, 396.
[2] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 33, 4: PG 7, 1074.
[3] Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Kríža-Vzkriesenia, Piata óda.
[4] Dmytro Tuptalo, Житія Святих. Місяця листопада в 21-ий день. Сказання про Введення Пречистої і Преблагословенної Владичиці нашої Богородиці і Приснодіви Марії у Господню Церкву і про життя її в ній. (Životy svätých. 21. deň mesiaca november. Rozprávanie o uvedení prečistej a preblahoslavenej Vládkyne našej Bohorodičky a vždy panny Márie do Pánovho chrámu a o jej živote v ňom.)
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Vtelenie Božieho Syna; Zvestovanie Panne Márii; Narodenia Krista, BohozjavenieKristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Pád; Pád anjelov; Pád človeka; Dôsledky pádu