Kristus naša Pascha I.

Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Človek – koruna stvorenia; Človek – na obraz a podobu Boha; Rast osoby od obrazu k podobe Boha; Stvorená prirodzenosť človeka; Ako muža a ženu ich stvoril; Sloboda a zodpovednosť človeka

od autora: Ján Krupa · 29 decembra, 2022

Človeka si stvoril z hliny zeme.

(Anafora liturgie sv. Bazila Veľkého)

Človek – koruna stvorenia

118 „Pane, … čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 2. 5 – 7). Týmito slovami Sväté písmo vychvaľuje človeka. Pán Boh ustanovil človeka, aby spravoval stvorenie: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Gn 1, 26).

119 V priebehu šiestich dní Boh stvoril svet a pripravil ho pre človeka: „Nebolo treba očakávať, že sa vládca zjaví skôr ako poddaní jeho vlády; ale keď bolo jeho panstvo pripravené, ďalším krokom bolo, že mal byť zjavený kráľ.“[1] Stvorením človeka Boh korunoval svoje stvorenie: „V čom teda spočíva veľkosť človeka podľa učenia Cirkvi? Nie v jeho podobnosti stvorenému svetu, ale v tom, že je na obraz prirodzenosti Stvoriteľa.“[2]

120 Na základe uvedeného Gregor z Nyssy učí, že dôstojnosť človeka spočíva v tom, že svojou prirodzenosťou je človek vyšší ako všetko stvorenie, pretože bol stvorený na kráľovský obraz svojho Stvoriteľa a slobodne a s plnou autoritou vládne nad svojimi túžbami.[3] Dôstojnosť človeka spočíva v tom, že je na obraz Boha. Sám Pán uchováva ľudskú dôstojnosť ako nedotknuteľnú a stará sa o ľudskú bytosť:

Kto iný vám slúži vernejšie ako ja? Celé stvorenie som stvoril, aby vám slúžilo; nebo i zem vám slúžia; nebo svojou vlahou, zem svojimi plodmi. Pre vaše dobro slnko slúži svojím svetlom a svojím teplom a mesiac a hviezdy osvetľujú noc. Pre vaše dobro oblaky vyživujú zem dažďom a zem prináša všetky druhy tráv so svojimi semenami a stromy so svojimi plodmi, aby vám slúžili. Pre vaše dobro rieky poskytujú ryby a pustatiny chovajú zvieratá.[4]

Človeka si stvoril z hliny zeme, poctil si ho svojím obrazom, Bože,

a odovzdal si mu rajský pokrm.

(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)

Človek – na Boží obraz a podobu

121 Kniha Genezis zjavuje hlboké puto medzi človekom a Bohom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Svätý Irenej Lyonský vo svojom komentári k týmto slovám vysvetľuje: „Božím obrazom je Syn, podľa ktorého obrazu bol stvorený človek; a z tohto dôvodu sa Syn zjavil v posledných časoch, aby tento obraz pripodobnil sebe samému.“[5] Veď práve na obraz Krista, vteleného Božieho Syna, bol stvorený človek. Človek je „obrazom Obrazu“[6] existujúceho „v Kristovi“, v ktorom je človek adoptovaný Bohom. Tomu možno porozumieť jedine „prostredníctvom Krista“[7].

122 Ako tvrdia svätí Otcovia, človek je vo svojej podstate obrazom Prvoobrazu – nevýslovného, nepoznateľného a nesmrteľného Boha.[8] Človek má schopnosť „intelektu a slobodnej vôle“[9] a vnútornú silu sebaurčenia.[10] Svätí Otcovia teda tvrdia, že Boží obraz v človeku je základom nášho bytia, existencie a osobného sebaurčenia.

123 Človek ako Boží obraz sa vždy usiluje o svoj Prvoobraz: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Svätí Otcovia túto túžbu označovali ako túžbu človeka dosiahnuť Božiu podobu. Slovami Gregora z Nyssy, „vskutku v tomto spočíva skutočné pripodobnenie sa Bohu, t. j. v tom, že náš vlastný život robíme v nejakej miere kópiou Najvyššej Bytosti“.[11] Svätý Ján Damaský sa domnieva, že „slovné spojenie ‚podľa jeho podoby‘znamená podobnosť v cnostnosti [s Bohom], nakoľko je to možné“[12].

124 Každý človek, ktorý prišiel na svet, je povolaný rásť v podobnosti s Bohom – dosiahnuť zbožštenie [theosis]: „[Ježiš Kristus] nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Táto účasť na Božej prirodzenosti predstavuje ľudské šťastie. Podobnosť s Bohom môžeme dosiahnuť len na základe slobodného rozhodnutia a súhlasu a spoluprácou s Božou milosťou: „Naša podoba s Bohom si vyžaduje našu spoluprácu. Keď intelekt začne vnímať Svätého Ducha s plným vedomím, mali by sme si uvedomiť, že milosť v nás začína maľovať Božiu podobu na Boží obraz.“[13]

Rast osoby od Božieho obrazu k Božej podobe

125 Ježiš Kristus – na ktorého obraz bol stvorený človek – je vtelený Boží Syn, druhá božská osoba, ktorá vzala na seba ľudskú prirodzenosť. Tak ako Kristus, aj ľudia sú osoby. Rast človeka od Božieho obrazu k Božej podobe je osobným rastom. Uskutočňuje sa v kontexte slobodného vzťahu medzi ľudskými bytosťami a Bohom. Zo stavu prvého Adama, opísaného v knihe Genezis, ľudská bytosť rastie do stavu nového Adama – Krista, Bohočloveka. „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom… Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 45 – 49).

126 Človek bol stvorený ako dobrý a mal postupne dosiahnuť dokonalosť. Z tohto dôvodu svätý Irenej Lyonský prirovnáva stav prvého Adama v raji k nevinnosti dieťaťa: „Pre Boha bolo možné urobiť človeka dokonalým od prvej chvíle, ale človek by neprijal túto dokonalosť, pretože bol ešte ako dieťa.“[14] Rásť v druhého Adama – Krista – znamená prijímať milosť Svätého Ducha až po naše trvalé zotrvávanie v nej, „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).

127 V súlade s Božím večným plánom je možné zbožštenie ľudí. Je možné vďaka vteleniu Božieho Syna, cez ktoré sme dostali dar stať sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4) ako bohovia z milosti a dosiahnuť večný život. „Neboli sme učinení bohmi od počiatku, ale najprv len ľuďmi, potom nakoniec bohmi; Boh si vybral tento postup zo svojej čistej dobrotivosti, aby mu nikto nemohol pripisovať neprajnosť alebo neochotu.“[15] Práve preto, že nás Boh zamiloval, túži, aby sme sa mu stali podobnými: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48; porov. 1 Pt 1, 16).

Stvorená prirodzenosť človeka

128 Ako nám hovorí kniha Genezis, Boh stvoril človeka z „prachu zeme“ – z hmoty – a vdýchol do nás „dych života“, vďaka ktorému sa človek stal „živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Sväté písmo zobrazuje Stvoriteľa obrazom hrnčiara, ktorý z hliny sformovala človeka podľa svojho Obrazu. Týmto Obrazom (porov. Gn 1, 27) je vtelený Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15 – 16). Človek je stvorený na obraz Syna:

Teraz Boh… vymodeloval [človeka] podľa svojho vlastného Syna; lebo Otcove ruky, t. j. Syn a Svätý Duch, urobili celého človeka, a nie [len] jej časť, na Božiu podobu. … lebo dokonalá ľudská bytosť spočíva v zmiešaní a zjednotení duše, ktorá prijala Otcovho Ducha, a prímesi tej telesnej prirodzenosti, ktorá bola utvorená podľa Božieho obrazu.[16]

129 Boží obraz definuje dôstojnosť človeka – už v telesnom stave – ako dobrú. Dobrota tela spočíva najmä v tom, že v našich vzťahoch sa prostredníctvom tela môžeme vyjadrovať ako osoby. Túto schopnosť dostávame ako dar od Boha. Ľudské telo je schopné prijať do seba Božieho Ducha, a preto apoštol Pavol označuje ľudské telo za „chrám Svätého Ducha“ (porov. 1 Kor 6, 19). V tom spočíva tajomstvo tela a plnosť jeho určenia. Preto kresťanstvo považuje ľudské telo za chrám, ktorý je zasvätený službe Bohu a blížnemu.

130 Boh nás stvoril na svoj vlastný obraz a povoláva nás k svätosti: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (1 Sol 5, 23). Svätý Gregor Nysský vysvetľuje, že svätý Pavol používa „slovo ‚telo‘ pre nutritívnu časť; slovom ‚duša‘ označuje senzitívnu [časť] a slovom ‚duch‘ intelektuálnu [časť]“[17].

131 Boh dal jedno prikázanie pre posvätenie človeka: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 17). Vykonanie tohto jedného prikázania v raji by dovolilo človeku jesť zo „stromu života“; umožnilo by mu „prijať nesmrteľnosť ako odmenu od [Boha]“[18] a premenilo by ho „na jedného Ducha s Pánom“[19], na „duchovnú bytosť, ktorá odovzdala telo do moci Ducha“[20].

„Muža a ženu ich stvoril“

132 Boží obraz je základom nielen osobnej jedinečnosti každého človeka, ale aj ľudského spoločenstva: „Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby‘… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 26 – 27). Spoločenstvo osôb v Najsvätejšej Trojici je prvoobrazom pre ľudské spoločenstvo. Svätý Ján Damaský vysvetľuje, ako sa prvé ľudské spoločenstvo stalo ikonou trojosobného Boha. Damaský píše, že Adam, ktorý nemal žiadnu stvorenú príčinu svojho bytia a nebol splodený, odlišný od ostatných ľudí, je obrazom nezapríčineného Boha Otca, ktorý je Všemohúci a Príčina všetkých vecí. Potom syn, ktorý sa narodil Adamovi, je obrazom splodeného Syna a Božieho Slova; a Eva, ktorá vyšla z Adama (ale nenarodila sa z neho), naznačuje vychádzanie osoby Svätého Ducha.[21]

133 Obrazom Najsvätejšej Trojice v ľudskom spoločenstve je prirodzená jednota ľudského spoločenstva, ktorá existuje v spoločenstve lásky medzi Adamom a Evou. Adam a Eva sa navzájom dopĺňajú po fyzickej, psychologickej i duchovnej stráne, sú to rozdielne, ale zároveň rovnocenné osoby.

134 Nádherným obrazom stvorenia Evy „z Adamovho rebra“ (porov. Gn 2, 21) Sväté písmo opisuje rovnosť a rozdielnosť medzi mužom a ženou, ktorí tvoria prvé spoločenstvo. Adam vyhlásil, že Eva je jeho vlastná: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža“ (Gn 2, 23). Adam prijal Evu ako osobu, ktorá je mu rovná a zároveň je jeho spoločníčkou na celý život (porov. Gn 2, 24).

Sloboda a zodpovednosť človeka

135 Pán povolal človeka k svätosti v slobode a zodpovednosti: „Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť“ (Sir 15, 16). Boh usadil ľudí v raji. Dal im slobodu a prikázanie, aby ju uskutočnil, čo je symbolizované v zákaze jesť zo stromupoznania dobra a zla: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 16 – 17). Svätý Gregor Teológ vykladá toto prikázanie nasledovne:

[Boh] mu dal Zákon ako materiál, podľa ktorého môže konať jeho slobodná vôľa. Týmto Zákonom bolo prikázanie, ktoré rastliny môže jesť a ktorých sa nesmie dotknúť. Tým posledným bol strom poznania; nie však preto, že by bol od počiatku, keď bol zasadený, zlý; ani nebol zakázaný preto, že by ho Boh nechcel dopriať človeku… Bolo by však dobré, keby sa z neho požívalo v náležitom čase; lebo tým stromom podľa mojej teórie bolo Rozjímanie, do ktorého je bezpečné vstúpiť len pre tých, ktorí dosiahli zrelosť návykov; ale rozjímanie nie je dobré pre tých, ktoré sú ešte stále trochu prostí a nenásytní.[22]

136 Stvoriteľ, ktorý stvoril ľudstvo slobodne z lásky, nás volá k láske – najvyššiemu tvorivému prejavu človeka. Na to nám Boh udeľuje slobodu. Ľudská láska prúdi z Boha ako z prameňa, lebo „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Sloboda patrí k Božiemu obrazu v človeku; preto Božia milosť neruší našu slobodu.[23]

137 Najhlbší rozmer ľudskej slobody spočíva v tom, že sme schopní slobodne si vybrať Boha a byť s ním. To je dobro. No s tou istou slobodou môžeme svoj vzťah s Bohom aj odmietnuť – a to je zlo. Byť slobodný znamená mať schopnosť neobmedzeného sebaurčenia.[24] Zlo v skutočnosti nepatrí k stvoreniu; objavilo sa až vtedy, keď sa ľudstvo zrieklo voľby dobra a tak zneužilo svoju slobodu. Ako Boží dar sa sloboda posilňuje každou slobodnou voľbou dobra. Na druhej strane, sloboda je obmedzená, keď sa ľudstvo stalo závislými od zla,[25] čo je dôsledok jeho zrieknutia sa dobra.

138 Človek je zodpovedný za svoju slobodnú voľbu: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16 – 17). Toto Božie prikázanie neobmedzilo ľudskú slobodu, ani nezasiahlo do našej voľby. Boh dal toto prikázanie ako dar, aby nás posilňovalo vo všetkom, čo je dobré. Porušením prikázania ľudská bytosť odmietla Boha a práve tým vniesla do sveta hriech a skrze hriech smrť (porov. Rim 5, 12). Jedením ovocia „stromu poznania dobra a zla“ človek stratil prístup k „stromu života“ a väzby s Bohom: „Spoločenstvo s Bohom je život a svetlo… Ale odlúčenie od Boha je smrť.“[26]

139 Keď Adam a Eva prestúpili prikázanie, prerušili svoje puto s Bohom. Ich voľba sa stala príčinou smrti, a „strom poznania dobra a zla“ sa stal jej nástrojom. Takýmto nástrojom smrti bol aj kríž, ktorý bol pripravený na Golgote pre Božieho Syna, Ježiša Krista. On však tým, že prijal smrť na kríži, premenil nástroj smrti, kríž, na „strom života“: „Vskutku, Kriste, strom života zakvitol. Veď kríž zasadený do zeme, napájaný krvou a vodou z tvojho čistého boku, nám dal život.“[27] Stal sa životodarným krížom.

140 Cirkev o tom liturgicky svedčí na sviatok Povýšenia vzácneho a životodarného Kríža (14. septembra), keď vo svetle Svätej Paschy kontemplujeme životodarný Kríž: „Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Pán dobrovoľne vzal na seba hriech sveta a kríž smrti premenil na znamenie Vzkriesenia, keď smrťou premohol smrť a daroval nám večný život.

Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z februára 2024.

[1] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 2: PG 44, 132.

[2] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.

[3] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 3 – 4: PG 44, 134 – 136.

[4] Cyril Turovský, Homília na štvrtú nedeľu po Pasche.

[5] Irenej Lyonský, Ukážka apoštolského kázania, 22.

[6] Porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen(2. máj 1995), 15; porov. Gregor Nysský, O dokonalosti. Mníchovi Olympiovi: PG 46, 272.

[7] Porov. Ján Pavol II., Encyklika Redemptor hominis(4. marec 1979), 10.

[8] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.

[9] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.

[10] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.

[11] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, PG 46, 89 – 92.

[12] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.

[13] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 89: PG 65, 1203.

[14] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 1: PG 7, 1105.

[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 4: PG 7, 1101 – 1102.

[16] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 6, 1: PG 7, 1136.

[17] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 8: PG 44, 144.

[18] Teofil Antiochijský, Autolykovi,II, 24, 27: PG 6, 1089, 1093.

[19] Porov. Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 35: PG 13, 1888.

[20] Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 11: PG 13, 1826.

[21] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 8: PG 94, 898.

[22] Gregor Teológ, Reč45: Na Svätú Paschu, 8: PG 36, 632.

[23] Porov. Ján Zlatoústy, Komentár k Matúšovmu evanjeliu. Homília 45, 1: PG 58, 471.

[24] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 184.

[25] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza, 5: PG 45, 21.

[26] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 27, 2: PG 7, 1196.

[27] Porov. Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda; Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Deviata óda.