Kristus naša Pascha: Človek – koruna stvorenia (118 – 140)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Obsah
Človek – koruna stvorenia
Človek – na Boží obraz a podobu
Rast človeka od Božieho obrazu k Božej podobe
Stvorená prirodzenosť človeka
„Ako muža a ženu ich stvoril“
Sloboda a zodpovednosť človeka
Človeka si stvoril z hliny zeme.
(Anafora liturgie sv. Bazila Veľkého)
3. Človek – koruna stvorenia
118 „Pane, … čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 2. 5 – 7). Týmito slovami Sväté písmo vychvaľuje človeka. Pán Boh ustanovil človeka, aby spravoval stvorenie: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Gn 1, 26).
119 V priebehu šiestich dní Boh stvoril svet a pripravil ho pre človeka: „Nebolo treba očakávať, že sa vládca zjaví skôr ako poddaní jeho vlády; ale keď bolo jeho panstvo pripravené, ďalším krokom bolo, že mal byť zjavený kráľ.“[1] Stvorením človeka Boh korunoval svoje stvorenie: „V čom teda spočíva veľkosť človeka podľa učenia Cirkvi? Nie v jeho podobnosti so stvoreným svetom, ale v tom, že je na obraz prirodzenosti Stvoriteľa.“[2]
120 Na základe uvedeného Gregor z Nyssy učí, že dôstojnosť človeka spočíva vo fakte, že svojou samotnou prirodzenosťou je vyšší ako všetko stvorenie, keďže bol stvorený na kráľovský obraz svojho stvoriteľa a slobodne a s plnou autoritou vládne nad svojimi túžbami.[3] Dôstojnosť človeka spočíva v tom, že je na Boží obraz. Sám Pán uchováva ľudskú dôstojnosť ako posvätnú a stará sa o človeka:
Kto iný vám slúži vernejšie než ja? Celé stvorenie som stvoril, aby vám slúžilo; nebo i zem vám slúžia; nebo svojou vlahou, zem svojimi plodmi. Pre vaše dobro slúži slnko svojím svetlom a svojím teplom a mesiac a hviezdy osvetľujú noc. Pre vaše dobro vyživujú oblaky zem dažďom a zem prináša všetky druhy tráv so svojimi semenami a stromy so svojimi plodmi, aby vám slúžili. Pre vaše dobro poskytujú rieky ryby a pustatiny chovajú zvieratá.[4]
Človeka si stvoril z hliny zeme, poctil si ho svojím obrazom, Bože,
a odovzdal si mu rajský pokrm.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
a. Človek – na Boží obraz a podobu
121 Kniha Genezis zjavuje hlboké puto medzi človekom a Bohom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Svätý Irenej Lyonský vo svojom komentári k týmto slovám vysvetľuje: „Božím obrazom je Syn. Podľa jeho obrazu bol stvorený človek. A z tohto dôvodu sa Syn zjavil v posledných časoch, aby tento obraz učinil, ako je on sám.“[5] Veď to práve na obraz Krista, vteleného Božieho Syna, bol stvorený človek. Človečenstvo je „obrazom Obrazu“[6] existujúceho „v Kristovi“, v ktorom je človek adoptovaný Bohom. Toto možno pochopiť jedine „skrze Krista“[7].
122 Ako tvrdia svätí otcovia, človek je vo svojej podstate obrazom Prvoobrazu – nevyjadriteľného, nepoznateľného a nesmrteľného Boha.[8] Človek má schopnosť „intelektu a slobodnej vôle“[9] a vnútornú silu sebaurčenia.[10] Svätí otcovia teda tvrdia, že Boží obraz v človeku je základom nášho bytia, existencie a osobného sebaurčenia.
123 Človek ako Boží obraz vždy túži po Prvoobraze: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Svätí otcovia túto ašpiráciu označovali ako túžbu človeka dosiahnuť Božiu podobu. Slovami Gregora z Nyssy, „vskutku v tomto spočíva skutočná asimilácia s božským, t. j. v tom, že z nášho vlastného života robíme v určitej miere kópiu najvyššej bytosti“.[11] Svätý Ján Damaský verí, že „slovné spojenie ‚podľa jeho podoby‘ znamená podobnosť v čnostnosti [Bohu], nakoľko je to možné“[12].
124 Každý človek, ktorý prišiel na svet, je povolaný rásť v podobnosti s Bohom – dosiahnuť zbožštenie [po grécky theosis]: „[Ježiš Kristus] nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Táto účasť na Božej prirodzenosti vytvára ľudské šťastie. Podobnosť s Bohom môžeme dosiahnuť len na základe slobodnej voľby a súhlasu a spoluprácou s Božou milosťou: „Naša podobnosť s Bohom si vyžaduje našu spoluprácu. Keď intelekt začal vnímať Svätého Ducha s plným vedomím, mali by sme si uvedomiť, že milosť v nás začala maľovať Božiu podobu na Boží obraz.“[13]
1) Rast človeka od Božieho obrazu k Božej podobe
125 Ježiš Kristus – na ktorého obraz bol človek stvorený – je vtelený Boží Syn, druhá osoba Boha, ktorá vzala na seba ľudskú prirodzenosť. Tak ako Kristus, aj ľudia sú osoby. Rast človeka od Božieho obrazu k Božej podobe je osobný rast. Uskutočňuje sa v kontexte slobodného vzťahu medzi ľuďmi a Bohom. Zo stavu prvého Adama, opísaného v knihe Genezis, človek rastie do stavu nového Adama–Krista, Bohočloveka. „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom… Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 45 – 49).
126 Človek bol stvorený ako dobrý a mal postupne dosiahnuť dokonalosť. Z tohto dôvodu svätý Irenej Lyonský prirovnáva stav prvého Adama v raji k nevinnosti dieťaťa: „Pre Boha bolo možné učiniť človeka dokonalým od prvej chvíle, ale človek by neprijal túto dokonalosť, pretože bol ešte ako dieťa.“[14] Rásť na druhého Adama – Krista – znamená prijímať milosť Svätého Ducha až po naše trvalé zotrvávanie v nej, „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
127 V súlade s Božím večným plánom je zbožštenie ľudí možné. Je možné vďaka vteleniu Božieho Syna, skrze ktoré sme dostali dar stať sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4) ako bohovia milosťou a dosiahnuť večný život. „Neboli sme učinení bohmi od počiatku, ale najprv len ľuďmi, potom nakoniec bohmi; Boh si vybral tento postup zo svojej čistej dobrotivosti, aby mu nikto nemohol pripisovať neprajnosť alebo neochotu.“[15] Práve preto, že nás miloval, Boh túžil, aby sme sa stali ako on: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48; porov. 1 Pt 1, 16).
2) Stvorená prirodzenosť človeka
128 Ako nám hovorí kniha Genezis, Boh stvoril človeka z „prachu zeme“ – z hmoty – a vdýchol do nás „dych života“, vďaka ktorému sa človek stal „živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Sväté písmo zobrazuje Stvoriteľa obrazom hrnčiara, ktorý z hliny utvoril človeka podľa svojho Obrazu. Týmto Obrazom (porov. Gn 1, 27) je vtelený Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15 – 16). Človek je stvorený na obraz Syna:
Teraz Boh… vymodeloval [človeka] podľa svojho vlastného Syna, lebo Otcove ruky, t. j. Syn a Svätý Duch, urobili celého človeka, a nie [iba] jeho časť, na Božiu podobu. … lebo dokonalá ľudská bytosť spočíva v zmiešaní a zjednotení duše, ktorá prijala Otcovho Ducha, a prímesi tej telesnej prirodzenosti, ktorá bola utvorená podľa Božieho obrazu.[16]
129 Boží obraz definoval dôstojnosť človeka – už v telesnom stave – ako dobrú. Dobrota tela spočíva najmä v tom, že v našich vzťahoch sme skrze telo schopní vyjadrovať sa ako osoby. Túto schopnosť dostávame ako dar od Boha. Ľudské telo je schopné prijať do seba Božieho Ducha, a preto apoštol Pavol označuje ľudské telo za „chrám Svätého Ducha“ (porov. 1 Kor 6, 19). V tom spočíva tajomstvo tela a plnosť jeho určenia. To preto kresťanstvo považuje ľudské telo za chrám, ktorý je zasvätený službe Bohu a blížnemu.
130 Boh nás stvoril na svoj vlastný obraz a povolal nás k svätosti: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony“ (1 Sol 5, 23). Svätý Gregor Nysský vysvetľuje, že svätý Pavol používa „slovo ‚telo‘ pre nutritívnu časť, slovom ‚duša‘ označuje senzitívnu [časť] a slovom ‚duch‘ intelektuálnu [časť]“[17].
131 Boh dal jedno prikázanie pre posvätenie človeka: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 17). Splnenie tohto jedného prikázania v raji by dovolilo človeku jesť zo „stromu života“; umožnilo by mu „prijať nesmrteľnosť ako odmenu od [Boha]“[18] a premenilo by ho „na jedného Ducha s Pánom“[19], na „duchovnú bytosť, ktorá podrobila telo autorite Ducha“[20].
3) „Muža a ženu ich stvoril“
132 Boží obraz je základom nielen osobnej jedinečnosti každého človeka, ale aj ľudského spoločenstva: „Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby‘… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 26 – 27). Spoločenstvo božských osôb v Najsvätejšej Trojici je prvoobrazom pre ľudské spoločenstvo. Svätý Ján Damaský vysvetľuje, ako sa prvé ľudské spoločenstvo stalo ikonou trojosobného Boha. Damaský píše, že Adam, ktorý nemal žiadnu stvorenú príčinu pre svoje bytie a nebol splodený, odlišný od ostatných ľudí, je obrazom nezapríčineného Boha Otca, Vševládcu a Príčiny všetkých vecí. A potom syn, ktorý sa narodil Adamovi, je obrazom splodeného Syna a Božieho Slova. A napokon Eva, ktorá vyšla z Adama (ale nenarodila sa z neho), naznačuje vychádzanie osoby Svätého Ducha.[21]
133 Obrazom Najsvätejšej Trojice v ľudskom spoločenstve je prirodzená jednota ľudského spoločenstva, ktorá existuje v spoločenstve lásky medzi Adamom a Evou. Adam a Eva sa navzájom dopĺňajú po fyzickej, psychickej i duchovnej stránke, sú to rozdielne, ale zároveň rovnocenné osoby.
134 Nádherným obrazom stvorenia Evy „z Adamovho rebra“ (porov. Gn 2, 21) Sväté písmo opisuje rovnosť a rozdielnosť medzi mužom a ženou, ktorí tvoria prvé spoločenstvo. Adam vyznal, že Eva je jeho vlastná: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža“ (Gn 2, 23). Adam prijal Evu ako osobu, ktorá je mu rovná a súčasne je jeho spoločníčkou pre život (porov. Gn 2, 24).
4) Sloboda a zodpovednosť človeka
135 Pán povolal človeka k svätosti v slobode a zodpovednosti: „Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť“ (Sir 15, 16). Boh usadil ľudí v raji. Dal im slobodu a prikázanie, aby ju uskutočnili, čo je symbolizované v zákaze jesť zo stromu poznania dobra a zla: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (Gn 2, 16 – 17). Svätý Gregor Teológ vykladá toto prikázanie nasledovne:
[Boh] mu dal Zákon ako materiál pre jeho slobodnú vôľu, podľa ktorého môže konať. Týmto Zákonom bolo prikázanie, ktoré rastliny môže zjesť, a ktorých sa nesmie dotknúť. Tým posledným bol strom poznania, avšak nie preto, že by bol zlý od počiatku, keď bol zasadený, ani nebol zakázaný preto, že by ho Boh nechcel dopriať človeku… No bolo by to dobré, keby sa z neho požívalo v patričnom čase, lebo tým stromom bola podľa mojej teórie kontemplácia, do ktorej je bezpečné vstúpiť len pre tých, ktorí dosiahli zrelosť návykov, no kontemplácia nie je dobrá pre tých, ktorí sú stále ešte trochu prostí a nenásytní.[22]
136 Stvoriteľ, keďže stvoril človeka slobodne z lásky, povoláva nás k láske – najvyššiemu tvorivému prejavu osoby. Na to nám Boh udelil slobodu. Ľudská láska prúdi z Boha ako z prameňa, lebo „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Sloboda patrí k Božiemu obrazu v človeku, preto Božia milosť neruší našu slobodu.[23]
137 Najhlbší rozmer ľudskej slobody spočíva v tom, že sme schopní slobodne si vybrať Boha a byť s ním. Toto je dobro. No s tou istou slobodou môžeme aj odmietnuť náš vzťah s Bohom – a toto je zlo. Byť slobodný znamená vlastniť schopnosť neobmedzeného sebaurčenia.[24] Zlo nepatrí k stvoreniu, objavilo sa až vtedy, keď sa človek zriekol voľby dobra a takto zneužil svoju slobodu. Ako Boží dar sa sloboda posilňuje každým slobodným výberom dobra. Na druhej strane, sloboda je obmedzená, keď sa človek stane závislým od zla,[25]čo je následok jeho zriekania sa dobra.
138 Človek je zodpovedný za svoju slobodnú voľbu: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16 – 17). Toto Božie prikázanie neobmedzilo ľudskú slobodu, ani nezasiahlo do našej voľby. Boh dal toto prikázanie ako dar, aby nás posilňovalo vo všetkom, čo je dobré. Porušením prikázania človek odmietol Boha a práve tým vniesol do sveta hriech a skrze hriech smrť (porov. Rim 5, 12). Zjedením ovocia „stromu poznania dobra a zla“ človek stratil prístup k „stromu života“ a väzby s Bohom: „Spoločenstvo s Bohom je život a svetlo… Ale odlúčenie od Boha je smrť.“[26]
139 Prestúpením prikázanie Adama a Eva pretrhli svoje puto s Bohom. Ich voľba sa stala príčinou smrti, a „strom poznania dobra a zla“ sa stal jej nástrojom. Takýmto nástrojom smrti bol aj kríž, ktorý bol pripravený na Golgote pre Božieho Syna, Ježiša Krista. Avšak prijatím smrti na kríži Kristus premenil nástroj smrti, kríž, na „strom života“: „Vskutku, Kriste, strom života zakvitol. Veď kríž zasadený v zemi, napájaný krvou a vodou z tvojho čistého boku, nám dal život.“[27] Stal sa životodarným krížom.
140 Cirkev o tom liturgicky svedčí sviatkom Povýšenia vzácneho a životodarného Kríža (14. septembra), keď vo svetle Svätej Paschy kontemplujeme životodarný Kríž: „Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Pán dobrovoľne vzal na seba hriech sveta a premenil kríž smrti na znamenie Vzkriesenia, keď smrťou premohol smrť a daroval nám večný život.
[1] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 2: PG 44, 132.
[2] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[3] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 3 – 4: PG 44, 134 – 136.
[4] Cyril Turovský, Homília na štvrtú nedeľu po Pasche.
[5] Irenej Lyonský, Ukážka apoštolského kázania, 22.
[6] Porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen (2. máj 1995), 15; porov. Gregor Nysský, O dokonalosti. Mníchovi Olympiovi: PG 46, 272.
[7] Porov. Ján Pavol II., Encyklika Redemptor hominis (4. marec 1979), 10.
[8] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[9] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[10] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[11] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, PG 46, 89 – 92.
[12] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[13] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 89: PG 65, 1203.
[14] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 1: PG 7, 1105.
[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 4: PG 7, 1101 – 1102.
[16] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 6, 1: PG 7, 1136.
[17] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 8: PG 44, 144.
[18] Teofil Antiochijský, Autolykovi, II, 24, 27: PG 6, 1089, 1093.
[19] Porov. Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 35: PG 13, 1888.
[20] Origenes, Homília na Lukášovo evanjelium, 11: PG 13, 1826.
[21] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, I, 8: PG 94, 898.
[22] Gregor Teológ, Reč 45: Na Svätú Paschu, 8: PG 36, 632.
[23] Porov. Ján Zlatoústy, Komentár k Matúšovmu evanjeliu. Homília 45, 1: PG 58, 471.
[24] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 184.
[25] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza, 5: PG 45, 21.
[26] Irenej Lyonský, Proti herézam, V, 27, 2: PG 7, 1196.
[27] Porov. Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda; Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Deviata óda.
Preložil o. Ján Krupa, Verzia z 27. deccembra 2024
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha: Pád (141 – 158)Kristus naša Pascha: Stvoriteľ a jeho stvorenie (99 – 117)