Očami viery: Ženích prichádza – Náš pohľad na dejiny; Záblesky večného života; Posledné dni; Vzkriesenie; Súd; Odteraz až dovtedy; Modlitba za zosnulých

ŽENÍCH PRICHÁDZA

„Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (Druhý list Korinťanom 5, 17)

Svojím príchodom Kristus začal nový poriadok vecí. On dovŕšil a naplnil všetko, čo bolo predtým. Krista nazývame napríklad „nová Pascha“ – spečatenie Nového zákona alebo zmluvy medzi Bohom a jeho stvorením. Pozeráme sa aj za hranice dejín Izraela, na počiatok všetkých vecí, a vidíme, že Kristus, nový Adam, ako ho nazýva svätý Pavol, stojí na začiatku úplne nového spôsobu bytia: nového stvorenia, ktoré konečne napĺňa Boží zámer pre stvorenie.


Odber nových článkov


V byzantskej tradícii sa o sviatku Narodenia Pána často uvažuje v súvislosti s týmto novým stvorením. Kristus je oslavovaný ako Strom života, ktorý nás priviedol späť do blaženosti raja: „Dnes boli rozviazané Adamove putá a nám sa otvára raj“ (večiereň). V rovnakom duchu si Západ osvojil symbol vždy zeleného stromu, ktorý je ozdobený najrôznejšími nádhernými „plodmi“, ako hlavný symbol Vianoc. Opäť sme v záhrade a stvorenie je pretvárané prítomnosťou nového Adama.

Tak ako Vianoce oslavujú tento nový začiatok, tak aj Pascha. Veľká časť poézie tohto sviatku vzkriesenia hovorí o tomto znovustvorení, ktoré sa nám dostáva v Kristovi. Oslavujeme, že Kristus obnovil ľudstvo svetlom svojho zmŕtvychvstania, že „daroval svetu nový život a nové svetlo, jasnejšie ako slnko“ (modlitba za nové svetlo). Oslavujeme „zničenie smrti a podsvetia a začiatok iného života, ktorý je večný“ (7. óda, Kánon Paschy). Tento obraz nového stvorenia je dokonca srdcom kresťanského slávenia nedele ako Pánovho dňa. Židia slávia posledný deň týždňa ako sabat, deň odpočinku, pripomínajúc si príbeh stvorenia z knihy Genezis. Cirkev oslavuje prvý deň nového stvorenia ako svoj deň bohoslužby. Východní kresťania, ktorí si stále ctia sobotu ako sabat, často hovoria o nedeli nie jednoducho ako o prvom dni nasledujúceho týždňa, ale ako o ôsmom dni: ikone kráľovstva, dni, ktorý presahuje sedem dní našej bežnej existencie v čase, symbole konečného Pánovho dňa, ktorý príde.

Slovo Pascha má grécky pôvod a doslova znamená Prechod. Ježiš Kristus je naša nová Pascha, náš nový Prechod, ktorý nás zachraňuje pred konečnosťou smrti a uvádza nás do nového života.

Všetky tieto obrazy v našom liturgickom živote poukazujú na skutočnosť, ktorá je srdcom evanjeliového učenia. Pád bol teraz napravený. Pôvodný účel ľudstva bol naplnený v Ježišovi Kristovi. V jeho osobe je ľudstvo nanovo stvorené, „človek priestupník je znovu stvorený ako svätá a nebeská bytosť, aby sa naplnil Boží výrok: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!‘ (Genezis 1, 26). Kristus to uskutočnil v plnej miere podľa Božích slov“ (Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1, 12).

To, čo Kristus dosiahol vo svojom živote, z Otcovej vôle ovplyvnilo celý ľudský rod. Svätý Pavol hovorí, že Boh „spolu s ním [Ježišom Kristom] nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Efezanom 2, 6), a toto znamená, že podľa Božieho plánu tí, ktorí sú v Kristovi, majú s ním účasť na tejto novej forme existencie. A tak ľudstvo je povýšené do nebies, pretože jeho prirodzenosť je obnovená v Kristovi. Ako povedal Gregor Palamas, kým v prirodzenom poriadku anjeli sú nadradení ľuďom, tajomstvo Krista to obrátilo. Z tohto dôvodu môžeme hovoriť o Bohorodičke – a v nej o všetkých veriacich – ako o úctyhodnejšej než cherubíni. Stvorenie je nanovo usporiadané v Kristovi.

Naša vízia dejín

Toto povýšenie Krista a účasť na tejto sláve, ktorá nám patrí, nám dáva špecifický pohľad na dejiny a na to, kam smerujú. Mnohí ľudia v gréckej civilizácii v Kristovej dobe verili, že dejiny sa vždy opakujú, že sa vždy točia v kruhu. Dnes majú mnohí pocit, že dejiny sa nikam neposúvajú: že náš svet smeruje do záhuby. Kresťanský pohľad na dejiny je úplne iný. Veríme, že dejiny majú svoj smer, že všetky veci niekam smerujú, pretože Boh vstúpil do nášho časového rámca, aby ho otvoril večnosti.

Čas už nepožiera svoje deti, ale robí z nich deti vzkriesenia. My ako kresťania vnímame doterajšie ľudské dejiny ako rozdelené do troch období: prvé obdobie, od pádu po zvestovanie, bolo časom prípravy, keď Boh pripravoval cestu pre príchod svojho Syna. Druhým obdobím bolo obdobie pozemského života Krista, začiatok nového stvorenia. Čas po zoslaní Svätého Ducha v Päťdesiatnicu je obdobím Cirkvi, v ktorom sa my, ktorí sme do nej povolaní, podporovaní prebývajúcou prítomnosťou Ducha, musíme slobodne stať týmto novým stvorením vo svojom živote. My, ktorí sme boli pripojení ku Kristovi, teraz musíme dovoliť, aby v nás jeho Duch pôsobil ako kvasnice pri výrobe chleba. Dejiny však nebudú úplné, kým nedospejeme k novému nebu a novej zemi, ktoré nám budú patriť, keď naša účasť na Kristovej sláve bude najplnšia.

Vo svete, ktorý podlieha hriechu a smrti, je Cirkev predvojom nového ľudstva: ľudu, ktorý je oslobodený od konečnej moci týchto ziel. Kým však Kristus príde znova, stále sme v napätí s týmto svetom, žijeme ako medzi už a ešte nie. Napriek tomu ako Cirkev sme ľud, ktorý uznáva, že Kristus, víťaz nad smrťou, je vzorom ľudstva, prvým z mnohých bratov, a že ako jeho bratia sme na ceste k premene účasťou na jeho vzkriesení.

„Božie kráľovstvo je medzi vami“ ako semeno, ktoré vyklíči v budúcom živote. Našou kňazskou úlohou ako Cirkvi je hlásať toto premenu a pozývať svet, aby ju prijal. Spolu s Otcami hovoríme, že „človek je tvor, ktoré dostal príkaz stať sa bohom“ (tento výrok sa pripisuje Bazilovi Veľkému). V spoločnosti, ktorá vidí absolútnu hodnotu v materiálnych výdobytkoch a v schopnosti ľudstva zdokonaľovať sa bez vzťahu k Bohu a ktorá je v podstate spokojná so svojou padlou prirodzenosťou, toto posolstvo často naráža na nepochopenie alebo nie je vítané. Koniec koncov nové stvorenie „nie je z tohto sveta“ (porov. Ján 18, 36).

Cirkev je hlásateľkou nového stvorenia nielen tým, čo hovorí, ale aj tým, čím je – chrámom Svätého Ducha. Skutočnosť prítomnosti Ducha poukazuje na budúcnosť, pretože Duch je nám daný ako znamenie niečoho, čo má prísť. Duch je „závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých [Boh] získal, na chválu jeho slávy“ (Efezanom 1, 14). Duch ako závdavok – vyjadrené Pavlovým obrazom – je zárukou, že plnšie dedičstvo ešte len príde.

Nové stvorenie má byť širšie ako Cirkev. Tajomstvo spásy sa má dotknúť celého stvorenia, má premeniť celý svet. Teraz je Cirkev premeneným stredom sveta, ale poukazuje na čas, keď celé stvorenie bude premenené v Kristovi. V tom čase Cirkev ako samostatný organizmus zmizne. Akoby sa steny chrámu, ktorý teraz graficky znázorňuje Cirkev, otvorili – rozšíria sa, aby obsiahli všetko. Určením celého stvorenia je stať sa Cirkvou, a tak „nahradiť“ Cirkev ako Nový Jeruzalem, mesto živého Boha. Vrcholom veku Cirkvi bude, keď „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rimanom 8, 21).

Nahliadnutia do večného života

A tak v živote Cirkvi nachádzame istý druh napätia. Cirkev už žije v Duchu, ale nie naplno. Cirkev je teraz Božím kráľovstvom, ale nie úplne. Cirkev je dnes večným životom, ale len preto, lebo už žije v budúcnosti. Premenenie veriacich sa začína teraz, ale jeho naplnenie sa dosiahne až v budúcom živote. To, na čo toto napätie poukazuje,  vyznanie viery nazýva životom budúceho veku.

Nikto nemôže podrobne opísať tento večný život, môže len povedať, že bude konečnou skúsenosťou s Bohom, tak ako je súčasný božský život Cirkvi dočasnou skúsenosťou s Bohom. A tak nemôžeme odpovedať na otázku svätého Ireneja: „Aké to bude, keď ho po zmŕtvychvstaní uvidíme z tváre do tváre, ak teraz – po prijatí prisľúbenia Ducha – môžeme volať: ‚Abba, Otče‘?“ Sväté písmo neuvádza žiadne podrobnosti a hovorí vždy v obrazoch. Nový zákon povie nanajvýš toto:

„…ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (Prvý Jánov list 3, 2)

Na rozdiel od mnohých na Západe východní Otcovia nechápali toto „videnie“ ako statický druh kontemplácie Boha, ale ako neustály pohyb k Bohu, ktorý sa nikdy neskončí, pretože Boh je taký nevyčerpateľný, že nás vždy bude priťahovať k sebe. A tak, ako učí svätý Gregor Nysský a ďalší Otcovia, konečným cieľom ľudstva je byť v nikdy sa nekončiacom vzostupe lásky, ktorý nás približuje k Nedosiahnuteľnému.

Toto je symbolizované vrcholným obrazom života budúceho sveta, svadobnou hostinou Baránka (Zjavenie 19, 9). V biblických časoch svadobná hostina mala ďaleko od hodiny torty a šampanského alebo od udalosti, akou môže byť v našej kultúre posedenie pri večeri. Svadobná hostina bola pokračujúcou udalosťou, ktorá často trvala niekoľko dní, ako obraz pohybu, života, delenia sa a neprestávajúcej oslavy. Večný život bude práve taký: život v neustále rastúcej skúsenosti s Tým, ktorý je Počiatok aj Koniec, Kráľ kráľov a Pán pánov.

Ďalším obľúbeným obrazom večného života, obrazom, ktorý sa nachádza vo Svätom Písme a v liturgickej tradícii Cirkvi, je skúsenosť svetla. „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (Prvý Jánov list 1, 5). Keď je Boh v kontakte s ľuďmi, sme osvecovaní, napĺňaní jeho svetlom. Ako nám hovorí svätý Simeon Nový Teológ: „Boh žije a dáva život, premieňa na svetlo tých, ktorých osvecuje“ (Homília 79). Najvyššou skúsenosťou s Bohom, ktorú môžeme dosiahnuť, je podľa názoru mnohých Otcov uvedomovanie si jeho božského svetla, skúsenosť, ktorá nás premieňa na nositeľov jeho svetla.

Podobne ako ikony, ktoré odrážajú svetlo lámp, ktoré horia pred nimi, aj my sme stvorení, aby smer žiarili Božím svetlom, keď prebývame v Bohu. Toto chápanie Boha ako premieňajúceho svetla, ktoré osvecuje tých, ktorí sú v ňom, sa dotýka každej jednej liturgickej skúsenosti Cirkvi, počnúc krstom, ktorý Cirkev nazýva svätým tajomstvom osvietenia, až po zádušné bohoslužby, ktoré slúžime so sviečkami, aby sme si pripomenuli, že zomrelí sú v Božom svetle. V nasledujúcej modlitbe, ktorá sa denne prednáša na Prvej hodinke, cítime, ako hlboko tento obraz prenikol do našej predstavy o večnom živote:

„Kriste, pravé Svetlo, ktoré osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet, nech sa ukáže na nás svetlo tvojej tváre, aby sme v ňom uvideli neprístupné svetlo…“

Večný život teda môžeme opísať ako neustále vyhrievanie sa v Božom svetle, ako nekonečnú oslavu Božej prítomnosti a lásky.

Posledné dni

Časový úsek v histórii, keď budeme naplno prežívať tento život, je v gréčtine známy ako eschatón, z čoho pochádza slovenské slovo eschatológia, štúdium posledných dní. Mnohí ľudia sú dnes fascinovaní touto témou a veľké sekty, ako napríklad adventisti siedmeho dňa a svedkovia Jehovovi, vznikli preto, lebo ľudia verili, že koniec sveta je blízko. Mnohí v rámci týchto siekt alebo v samotnej Cirkvi majú pevný názor, že náš vek sa čoskoro skončí a začne sa eschatón. Zo Svätého písma a historických udalostí vyvodzujú závery, ktoré spájajú s biblickými proroctvami, zvyčajne spôsobom, ktorý prekrúca pôvodný význam Svätého písma. Keď sa blížil rok 2000, tento záujem vzrástol, rovnako ako keď sa blížil rok 1000 po Kristovi. Ďalšie číslované roky majú rovnaký efekt, keď ľudia vysvetľujú nejaké znamenie tak, že tento dátum znamená koniec. Bolo napísaných veľmi veľa kníh a zdá sa, že mnohí kresťania v rozhlase a ostatných médiách zakladajú svoje posolstvo na presvedčení, že éra Cirkvi sa skončí v našej generácii.

Eschatón, čo znamená posledné dni naplnenia času, bude zahŕňať návrat Syna človeka v sláve, nazývaný parúzia.

Cirkev vždy učila, že eschatón bude ďalším prvkom v Božom pláne pre nás, ale nikdy nepovedala, kedy sa uskutoční. Zdôrazňuje však, aké budú hlavné prvky posledných dní podľa Svätého písma, pričom prvým z nich je návrat Krista na tento svet. Ako bolo spomenuté v tretej kapitole, samotný Kristus často učil, že „Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi“ (Matúš 16, 27). Kristus použil obraz kráľovského triumfálneho sprievodu alebo parúzie, ktorý je doplnený trúbením poľníc, kráľovským trónom a obsluhou a prichádza na oblakoch s veľkou mocou.

Tieto obrazy majú naznačovať, že Kristus sa vráti nie skrytým spôsobom svojho predchádzajúceho života na zemi, ale v sláve Otca. Tento príchod bude náhly, „ako blesk vzíde na východe a vidno ho až na západ“ (Matúš 24, 27), ale budú mu predchádzať znamenia, od prírodných katastrof veľkého rozsahu až po odpadnutie mnohých veriacich od Krista, podnietené vystúpením falošných prorokov a pseudomesiášov, ktorí popierajú, že Ježiš je Boží Syn, ktorý sa stal človekom pre našu spásu (Druhý Jánov list 7). Židovskí kňazi, ktoré si uvedomili, že Kristus hovorí o sebe v týchto súvislostiach, ho vyhlásili za bohorúhača, ktorý podlieha trestu smrti.

Hoci jeho príchodu budú predchádzať tieto znamenia a tieto znamenia boli zjavné od biblických čias, čas jeho príchodu je neznámy všetkým až na Otca:

„O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“ (Matúš 24, 36)

Kristus použil niekoľko obrazov, aby naznačil, že hoci jeho návrat budeme očakávať, určite nebudeme schopní predpovedať jeho presný čas. Najobľúbenejším z týchto podobenstiev je v byzantskej tradícii podobenstvo o ženíchovi, na ktorého príchod máme byť pripravení. Toto podobenstvo nielenže tvorí základ Polnočnice, teda jednej z našich každodenných hodín modlitby, ale slúži aj ako téma prvých dní Veľkého týždňa. V týchto bohoslužbách neustále hlásame naše očakávanie, že Ženích príde:

„Už je polnoc, Ženích prichádza. Blažený ten, koho nájde bedliť Pán. Ale beda bude spiacemu. Chráň sa spánku, moja duša. A tak smrti neprepadneš. Ani z kráľovstva ťa nevylúčia. Prebuď sa a vrúcne volaj: Svätý, svätý, svätý si, Bože. Na príhovor Bohorodičky zmiluj sa nad nami.“

Ďalším aspektom byzantskej liturgickej spirituality, ktorý súvisí s druhým príchodom Krista, je „celonočné bdenie“. Pri tejto praktike veriaci strávia celú noc v modlitbe, ktorá sa začala večierňou a pokračuje utierňou a božskou liturgiou na druhý deň ráno. Toto nočné bdenie sa v prvých dňoch Cirkvi často slávilo v nedeľu a tým sa týždenný Pánov deň stotožňoval s konečným Pánovým dňom, dňom jeho druhého príchodu. V súčasnosti celonočné bdenie praktizujú už len nábožné zoskupenia alebo monastiere.

Hoci teda nie je a nemôže byť známe presné načasovanie, druhý príchod možno očakávať a dokonca v neho dúfať. Čakáme s láskou na Kristov príchod ako roľník čakajúci na dážď, ako hovorí svätý Jakub, a pripájame sa k volaniu prvých kresťanov: „Príď, Pane – Maranatha!“ (Prvý list Korinťanom 16, 22).

Vzkriesenie

Druhým prvkom posledných dní histórie, ako ju poznáme, bude vzkriesenie všetkých, ktorí zomreli. Kristus často hovoril o vzkriesení a často bol v tejto súvislosti spochybňovaný, pretože jedna z významnejších židovských skupín, saduceji, neverila vo vzkriesenie. Kristus, apoštoli a cirkevní tcovia trvali na tom, že toto vzkriesenie sa uskutoční.

Cirkev spája myšlienku vzkriesenia so skutočnosťou, že Kristus obnovil človečenstvo podľa Božieho obrazu a podoby, ako sme boli pôvodne stvorení. Tento obraz zahŕňal telo ako ikonu vteleného Božieho Slova. A tak obnovenie tohto obrazu a podoby znamená, že bude obnovené aj telo. V opačnom prípade by niečo podstatné chýbalo. Ako poznamenáva svätý Justín Filozof, človek nie je úplný bez tela:

Čo je človek iné ako rozumný živočích, ktorý sa skladá z tela a duše? Je duša sama osebe človekom? Nie, iba dušou človeka. Mohlo by sa telo nazývať človekom? Nie, nazýva sa len telom človeka. Ak teda ani jedno z toho nie je samo o sebe človekom a človekom sa nazýva len to, čo sa skladá z oboch spolu; a ak Boh povolal človeka k životu a vzkrieseniu, potom nepovolal časť, ale celok: dušu a telo spolu. (O vzkriesení, 8)

Keď svätý Pavol prišiel do Atén a kázal o Kristovom zmŕtvychvstaní, vysmievali sa mu (Skutky apoštolov 17), pretože mnohí Aténčania verili, že telo je väzenie, z ktorého treba utiecť. Kto by ho chcel späť? Otcovia neustále bojovali proti tomuto gréckemu filozofickému názoru, pretože protirečí Svätému písmu. Rovnako odmietali aj myšlienku reinkarnácie, že duša prechádza z tela do tela v rámci hľadania naplnenia. Sväté písmo a Otcovia chápali človeka ako jednotu, ktorá môže nájsť úplné naplnenie len vo forme svojho pôvodného stvorenia, jedného tela a jednej duše spolu.

Učenie o konečnom vzkriesení tela je jedným zo základných učení kresťanskej viery, a preto má svoje miesto v Nicejskom vyznaní viery. Ako napísal sv. Pavol:

„Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (Prvý list Korinťanom 15, 12 – 14)

Vrcholom nášho ľudského určenia je teda obnovenie našich tiel. To však neznamená, že forma vzkrieseného tela bude rovnaká ako tá, ktorú má teraz teraz.

Skôr dá tomuto nášmu skromnému telu novú formu a pretvorí ho podľa vzoru svojho osláveného tela, a to svojou mocou podriadiť všetko sebe.

Boh nás stvoril pre život. Po svojom zmŕtvychvstaní nám Ježiš ukázal, že naďalej mohol jesť, že mu na rukách zostali stopy po klincoch, ale že mohol vstúpiť do hornej siene, hoci dvere boli zamknuté (Ján 20 – 21). Vzkriesené telo bude v mnohom podobné nášmu telu, ale aj odlišné.

Osláveným telom, o ktorom hovorí Pavol v Liste Filipanom 3, 21, je to, ktoré sme videli zjavené Petrovi, Jakubovi a Jánovi, keď sa Kristus premenil na vrchu Tábor. Tam sa fyzicky prejavilo svetlo Božej milosti, ktoré premenilo Krista pred očami jeho priateľov. Hovorí sa nám: „Zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou“ (Lukáš 9, 29). Ikony tohto sviatku alebo Krista ako vzkrieseného z mŕtvych sa snažia zobraziť túto žiaru umeleckými formami, ale žiadna maliarska konvencia nedokáže primerane vyjadriť samotné svetlo božského života. Práve táto nepredstaviteľná žiara sa prejaví v telách svätých v živote budúceho sveta. Božie svetlo, ktoré osvietilo dušu v krste, osvieti aj telo a premení ho podľa vzoru Kristovho premeneného tela.

Keďže Božím zámerom od počiatku je, aby sme boli jednota tela a duše, a keďže jeho znovustvorenie všetkých vecí v Kristovi si vyžaduje, aby pretvorené aj naše telá, vidíme, ako veľmi je smrť zmarením samotného Božieho zámeru. Smrť nie je Božou vôľou. Smrť sama o sebe nie je pokrokom ani zlepšením nášho stavu bytia. Telo a duša sa nemali oddeliť. A tak môžeme a mali by sme smútiť nad smrťou ako nad narušením ľudského určenia. Hymny svätého Jána Damaského, ktoré sa spievajú na našej pohrebnej bohoslužbe, sa zamýšľajú nad touto desivou stránkou smrti:

Aký boj bude musieť podstúpiť moja duša, keď nadíde čas, aby sa oddelila od môjho tela! Aké utrpenie budem musieť znášať sám! … Kde je teraz tá dojímavá krása stvorená na Božiu podobu? Kde je tá nádherná forma? Ó, čuduj sa – čo sa stalo, že sme teraz vydaní napospas skaze? A ako sa do nášho života dostala smrť?

Smrť je skutočne zlo, dôsledok hriechu. No „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28), Boh prináša život aj zo smrti. Dopúšťa smrť, aby zachoval svet pred človekom, ktorému je jedno, či jeho konanie prináša smrť alebo nie. A nakoniec vzkriesením robí smrť opäť neškodnou a hriech liečiteľným.

Mníšstvo je obrazom telesného života Cirkvi v budúcom svete. Mnísi sa pôstom a ďalšími disciplínami snažia oslobodiť svoje telá od nadvlády hriešnej telesnej žiadostivosti: nie preto, aby ich duch mohol byť s Bohom, ale aby s telom i dušou mohli byť premieňaní v jeho svetle. Mnísi sa neusilujú telo zabiť ani z neho utiecť, ale oslobodiť ho od hmotných túžob a oslobodiť ho pre jeho pravé určenie, ktorým je premenenie v Kristovi.

Súd

Kristova vízia konca ľudských dejín zahŕňa konečné roztriedenie ľudstva na základe jeho skutkov. Dobrí budú požehnaní večným životom, zlí odsúdení. Kristus to občas prirovnal k poľnohospodárovi, ktorý oddelí burinu od zasiatej úrody. Častejšie používal právne obrazy, keď toto oddelenie dobra a zla prirovnával ku kráľovskému súdu. Práve tento posledný obraz podfarbil väčšinu neskorších úvah o poslednom súde, pričom často zahŕňal koncepcie, ktoré odporovali zmyslu Svätého písma.

Východní Otcovia sa v tejto otázke prikláňajú k učeniu svätého Jána. Prvý súd prichádza vtedy, keď je človeku predložené evanjeliové posolstvo o Kristovi: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Ján 3, 18). Toto je ozvenou Ježišových vlastných slov:

„Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Ján 5, 24)

Po tomto budú veriaci súdení podľa svojej vernosti Kristovmu slovu, ako hovorí Kristus:

„Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň.“ (Ján 12, 48)

Ak boli verní, budú spasení, hoci ich skutky môžu byť slabé a chybné. Svätý Pavol na toto poukazuje pomocou obrazu ohňa:

„Čie dielo, ktoré naň [Ježiša Krista] postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (Prvý list Korinťanom 3, 14 – 15)

Podľa chápania Otcov tento súd nad veriacimi neprichádza ani tak vonkajším Božím činom, ale naším pochopením našich vlastných činov. Slávnymi „knihami“, do ktorých sú zapísané naše skutky, sú, ako hovorí svätý Augustín vo svojom Božom meste, naše svedomia, ktoré budú svedčiť o našom vzťahu s Pánom. V ten posledný deň bude Božia sláva jasne viditeľná pre všetkých; už nebudeme vyzývaní odpovedať vierou, pretože budeme vidieť jasne. Keď budeme takto konfrontovaní s Božou slávou, uvidíme svoju vlastnú hriešnosť takú, aká je, vrátane toho, či sme sa usilovali o jej odpustenie alebo nie.

Otcovia neučili o pekle ako o mieste, do ktorého rozhnevaný Boh vrhá hriešnikov. Tento obraz, taký obľúbený v stredoveku, sa vtedy často používal, aby pohol vlažných kresťanov k pokániu. Otcovia učia, že peklo je v skutočnosti Božia láska, tá istá láska, ktorá osvecuje a dáva radosť veriacim, ale ktorá trápi tých, ktorí ju odmietajú. Božia prítomnosť prináša život a blaženosť tým, ktorí po nej túžia, ale potupu a odsúdenie tým, ktorí ju nechcú. Ako hovorí svätý Izák Sýrsky: „Nie je správne hovoriť, že hriešnici v pekle sú zbavení Božej lásky. … Láska však pôsobí dvoma rôznymi spôsobmi: ako utrpenie u zavrhnutých a ako radosť v blažených“ (Homília 84). Tí, čo odmietli Božiu lásku, akoby Boha nenávideli alebo Bohu vyčítali, že ich nenútil prijať jeho lásku.

Táto myšlienka je znázornená na tradičnej ikone posledného súdu, kde sa svetlo, ktoré vyžaruje z Kristovho trónu, stáva ohňom, ktorý obklopuje tých, ktorí svojím životom uprednostnili tmu pred svetlom. Táto myšlienka sa opakuje v liturgických textoch, ktoré hovoria o zálive, „keď sa plamene tvojej spravodlivosti rozdelia a prinesú svetlo tým, ktorí vytrvali v Tvojej láske, a vrhnú tieň alebo tmu na tých, ktorí sa odvrátili od Tvojho milosrdenstva“ (sedro, maronitská pohrebná bohoslužba).

Pekelné odsúdenie teda spočíva v tom, že tí, ktorí milujú tmu, sa už nemajú kam ukryť pred Svetlom, ktoré odmietajú. Boh nikoho nenúti, aby ho miloval, aby sa tešil z Božieho svetla, ale príde deň, keď sa toto Svetlo prejaví vo všetkom. Tí, ktorí milujú Boží nebeský oheň, nájdu v Božej prítomnosti potešenie; tí, ktorí Boha odmietli, nájdu v Božom svetle neodvratné muky. Duchovná smrť teda nie je niečo, čo nám Boh uštedruje ako vonkajší trest; skôr vzťah s Bohom, ktorý ľudia odmietajú, je ich peklom.

Odteraz až dovtedy

Zatiaľ čo Sväté písmo je plné odkazov na posledný deň a Kristov druhý príchod, na vzkriesenie a súd, takmer nič nehovorí o tom, čo sa deje medzi smrťou a okamihom, keď zaznie posledná poľnica a mŕtvi budú vzkriesení. Toto mlčanie – ktoré sa odráža aj vo vyznaní viery – viedlo v priebehu storočí k mnohým špekuláciám o tom, čo sa deje medzi smrťou a posledným súdom. Otcovia často napádali tento druh špekulácií ako márny a domýšľavý, pretože táto téma netvorí súčasť podstaty toho, čo nám Boh chcel zjaviť. Tradícia Cirkvi vždy hovorila, že smrť nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi (porov. Rimanom 8, 38 – 39). Preto mohol Kristus sľúbiť raj lotrovi na kríži (porov. Lukáš 23, 42 – 43) a preto mohol Pavol túžiť po tom, aby zomrel a bol s Pánom (porov. Filipanom 1, 23). Ale kde a ako sa odohráva toto prechodné štádium bytia, to Sväté písmo jednoducho nerozvíja.

Raná kresťanská tradícia hovorí o smrti ako o „zosnutí“ či spočinutí, čo je obraz usnutia. Dodnes používame pojem zosnutie v názve liturgických sviatkov, ktoré pripomínajú smrť svätého. Najvýznamnejším je, samozrejme, sviatok zosnutia alebo spočinutia Bohorodičky, ktorý sa slávi 15. augusta. Z gréckeho slova koimisis, ktoré prekladáme ako zosnutie, pochádza aj pojem cintorín či miesto na spanie, čo je ďalší náznak raného kresťanského pohľadu na smrť.

Táto predstava o smrti mala predovšetkým vyjadrovať, že nejde o trvalý stav – spiaci sa prebudia. Druhým aspektom tohto obrazu je to, že spiaci je nažive a funguje počas spánku. Svätý Afraat Perzský porovnával činnosť spánku – pokojná pre spravodlivých a nepokojná pre narušených – s odpočinkom smrti. Tí, ktorí sú v Kristovi, odpočívajú v radosti a pokoji; pre tých, ktorí nie sú, je to, čo má byť odpočinkom, viac znepokojujúce než odpočinkové. Úsvit (vzkriesenie) prichádza s radosťou a potešením pre spravodlivých, ale až po dlhej noci prehadzovania sa v očakávaní toho najhoršieho pre tých, ktorí nie sú v Pánovi.

Tento obraz má teda naznačovať dve veci: že tento spánok sa nakoniec skončí a že kvalita tohto spánku je predzvesťou toho, ako sa bude človeku dariť po vzkriesení. Tieto myšlienky sa tiahnu celou Tradíciou Cirkvi. Svätý Bazil Veľký hovorí, že pri smrti si tí, ktorí sú určení pre súd, uvedomia, že boli úplne „odrezaní“ alebo odlúčení od Svätého Ducha. Bazil hovorí, že prvým odsúdením hriešnikov bude to, že budú zbavení toho, čo sa im zdá, že majú, Božieho Ducha. Tí, ktorí sa stali jedno s Duchom, budú vo svojom duchu zažívať jeho osvietenie, keď budú čakať na vzkriesenie.

Toto sa v inom obraze nazýva osobitným alebo individuálnym súdom, na ktorom mŕtvi dostávajú predtuchu o svojom osude ešte pred posledným dňom.

Modlitba za mŕtvych

Ďalšou tradíciou, ktorá pochádza z prvých dní Cirkvi, je modliť sa za mŕtvych. Zosnulí sa spomínajú sa pri každej božskej liturgii. A navyše modlitby za zomrelých sú súčasťou oficiálnych denných modlitieb našej cirkvi každú sobotu a najmä v dni, ktoré sa nazývajú soboty mŕtvych/zádušné soboty. Spomienkové bohoslužby sa konajú nielen pri pohreboch, ale aj v stanovených intervaloch, napríklad na tretí alebo štyridsiaty deň alebo pri výročí. Týmto spôsobom zdôrazňujeme, že mŕtvi v Kristovi sú stále súčasťou jeho tela a že nás s nimi stále spája puto vzájomnej lásky. Ak sme boli pripojení k jeho telu a uchovávame sa ako chrámy jeho Ducha, tento vzťah pretrvá za hrob, a preto sa s vierou naďalej modlíme jeden za druhého.

A okrem toho modlitba za mŕtvych uznáva, že aspoň tí, ktorí zomreli vo viere, pokračujú v ceste k Pánovi, ako už bolo spomenuté. A preto sa modlíme za odpustenie hriechov mŕtvych. No vieme, že tieto modlitby už neosožia človeku bez Svätého Ducha. Ako čítame v spise O cirkevnej hierarchii, ktorý sa pripisuje Dionýzovi Areopagitovi: „Čo získal Saul od Samuela? A ako osožil Hebrejom príhovor proroka Jeremiáša?“ Modlitby spravodlivých nemôžu zachrániť tých, ktorí sa odvrátili od Svetla. My sa však modlíme za spravodlivých, aby im boli odpustené hriechy, pretože „spravodlivý padá sedemkrát denne“ – každý človek hreší, hoci len v maličkostiach. Keď sa teda modlíme za mŕtvych, modlíme sa, aby Pán uviedol tých, ktorí mu patria, do najplnšieho zjednotenia s ním. Vieme, že toto je jeho túžbou a prisľúbením, a tak naše modlitby „nemenia jeho zmýšľanie“, ale ho potvrdzujú.

Preto si v božskej liturgii pripomíname zomrelých a tiež svätých. Častice na pamiatku svätých a tých, ktorí zomreli vo viere, sa kladú na diskos okolo eucharistického Baránka pri každej liturgii. Ako hovorí svätý Simeon Solúnsky:

„Častica vyňatá pri úžasnej obete a spomienke na zomrelého zjednocuje ho s Bohom a neviditeľne mu dáva účasť a podiel na Bohu. Z tohto dôvodu nielen bratia v Kristovi, ktorí zomreli v pokání, majú z toho veľký úžitok, útechu a spásu, ale aj posvätené a božské duše svätých sa z toho veľmi tešia… a pomocou tejto najposvätnejšej obety sa čistejšie a jasnejšie zjednocujú s Kristom, obcujú s ním a ozajstnejšie majú účasť na jeho daroch.“

Hoci sa to zvyčajne vysvetľovalo obrazmi súdnej siene a väznice, toto bol pôvodný zmysel západného učenia o očistci: že Boh naďalej približuje k sebe tých, ktorí zomreli v jeho milosti.

Hoci veríme, že nás Boh prevedie zo života cez smrť do večného života, nevieme, ako sa to stane. Každé zobrazenie života po smrti, vzkriesenia a súdu je len zobrazením. Niečo odhaľuje, ale ešte viac ukrýva. Všetko ďalšie, bez ohľadu na to, ako veľmi by sme to chceli vedieť, nám bude zjavené až vtedy, keď budeme v Božej prítomnosti, pretože Boh s nami zaobchádza tak, že nás volá, aby sme ho nasledovali s vierou, a nie preto, že sú nám vytýčené jasné cesty alebo je nám dané vidieť to, čo nás čaká po smrti. Práve z tohto dôvodu Boh „nedovolil, aby niekto odtiaľ prišiel a hovoril živým o tom, čo je na onom svete. Tým nás učí, aby sme božské Písma považovali za dôveryhodnejšie než všetko ostatné“ (sv. Ján Zlatoústy, Štvrtá homília na Lazára a boháča).

A tak, zatiaľ čo nám Boh zjavuje a dáva poznať skryté skutočnosti, ktoré by sme si inak nevedeli predstaviť, naše uvažovanie o ňom sa začína i končí v tajomstve. Nemôžeme poznať jeho božskú podstatu, pretože Boh presahuje našu chápavosť. Nemôžeme poznať dokonca ani svoj vlastný osud, s výnimkou toho, že je spätý s Bohom. Tak ako si kňaz drží závoj/vozduch pred tvárou, keď prednášame vyznanie vierypri božskej liturgii, tak aj my zažívame tajomstvo Božej lásky len so zahalenou tvárou. Ako hovorí Pavol: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (Prvý list Korinťanom 13, 12).

Zdá sa, že je vhodné ukončiť tieto stránky tak, ako Sväté písmo ukončuje svoje stránky, Jánovou víziou toho, čo bude v kráľovstve, keď prestanú úvahy a ľudské špekulácie a bude zrejmé to, čo je nám neznáme. Toto je koniec teológie, pretože Boh svojím vlasným spôsobom dovŕši svoje sebazjavenie nám:

„V nebeskom Jeruzaleme bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť; budú hľadieť na jeho tvár a na čele budú mať jeho meno. Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov.“ (Zjavenie 22, 3 – 5)

With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa. Verzia z februára 2024.





Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami; Duch začína pôsobiť; Svätý Duch v mojom živote



Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkev

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings