Očami viery: Ženích prichádza – Náš pohľad na dejiny; Záblesky večného života; Posledné dni; Vzkriesenie; Súd; Odteraz až dovtedy; Modlitba za zosnulých

Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. (Druhý list Korinťanom 5, 17)

Svojím príchodom Kristus začína nový poriadok vecí. On je ten, kto završuje a napĺňa všetko, čo bolo predtým. Nazývame ho napríklad „novou Paschou“ – spečatením Nového zákona alebo zmluvy medzi Bohom a jeho stvorením. Pozeráme sa aj za hranice dejín Izraela, na počiatok všetkých vecí, a vidíme, že Kristus, nový Adam, ako ho nazýva svätý Pavol, je ten, kto stojí na začiatku úplne nového spôsobu bytia: nového stvorenia, ktoré konečne napĺňa Boží zámer preň.

V byzantskej tradícii sa o Vianociach často uvažuje v súvislosti s týmto novým stvorením. Kristus je oslavovaný ako Strom života, ktorý nás privádza späť do blaženosti raja: „Dnes sa Adamove putá uvoľnili a raj sa nám otvoril“ (večiereň). V rovnakom duchu si Západ osvojil symbol vždy zeleného stromu, ozdobeného najrôznejšími nádhernými „plodmi“, ako hlavný symbol Vianoc. Opäť sme v záhrade a stvorenie je pretvorené prítomnosťou nového Adama.


Odber nových článkov


Tak ako Vianoce oslavujú tento nový začiatok, tak aj Pascha. Veľká časť poézie tohto sviatku vzkriesenia hovorí o tomto znovu-stvorení, ktoré nám patrí v Kristovi. Oslavujeme, že Kristus obnovil ľudstvo svetlom svojho zmŕtvychvstania, ktoré „darovalo svetu nový život a nové svetlo, jasnejšie ako slnko“ (modlitba za nové svetlo). Oslavujeme „zničenie smrti a podsvetia a začiatok iného života, ktorý je večný“ (7. óda, Kánon Paschy). Tento obraz nového stvorenia je dokonca srdcom kresťanského slávenia nedele ako Pánovho dňa. Židia slávia posledný deň týždňa ako sabat, deň odpočinku, pripomínajúc si príbeh stvorenia podľa knihy Genezis. Cirkev oslavuje prvý deň nového stvorenia ako svoj deň bohoslužby. Východní kresťania, ktorí si stále ctia sobotu ako sabat, často hovoria o nedeli nie len ako o prvom dni nasledujúceho týždňa, ale ako o ôsmom dni: ako o ikone kráľovstva, ako o dni, ktorý presahuje sedem dní našej bežnej existencie v čase, ako o symbole konečného Pánovho dňa, ktorý príde.

Slovo Pascha má grécky pôvod a doslova znamená Prechod. Ježiš Kristus je naša nová Pascha, náš nový Prechod, ktorý nás zachraňuje z konečnosti smrti a privádza nás do nového života.

Všetky tieto obrazy v našom liturgickom živote poukazujú na skutočnosť, ktorá je srdcom evanjeliového učenia. Pád bol teraz napravený. Pôvodný účel ľudstva sa naplnil v Ježišovi Kristovi. V jeho osobe je ľudstvo nanovo stvorené, „človek priestupník je znovu stvorený ako svätá a nebeská bytosť, aby sa naplnil Boží výrok: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!‘ (Genezis 1, 26). Kristus to uskutočnil v plnej miere podľa Božích slov“ (Klement Alexandrijský, Pedagóg, 1, 12).

To, čo Kristus dosiahne vo svojom živote, ovplyvňuje z Otcovej vôle celý ľudský rod. Svätý Pavol hovorí, že Boh „spolu s ním [Ježišom Kristom] nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (Efezanom 2, 6), čo znamená, že podľa Božieho plánu tí, ktorí sú v Kristovi, majú s ním účasť na tejto novej forme existencie. A tak je ľudstvo povýšené do nebies, pretože jeho prirodzenosť je obnovená v Kristovi. Ako povedal Gregor Palamas, kým anjeli sú v prirodzenom poriadku nadradení ľuďom, tajomstvo Krista to obrátilo. Preto o Bohorodičke – a v nej o všetkých veriacich – môžeme hovoriť ako o úctyhodnejšej než cherubíni. Stvorenie je v Kristovi nanovo usporiadané.

Náš pohľad na dejiny

Toto povýšenie Krista a účasť na tejto sláve, ktorá nám patrí, nám dáva špecifický pohľad na dejiny a na to, kam smerujú. Mnohí ľudia v gréckej civilizácii v Kristovej dobe verili, že dejiny sa vždy opakujú, že sú cyklické. Dnes majú mnohí pocit, že dejiny sa nikam neposúvajú: že náš svet smeruje k zániku. Kresťanský pohľad na dejiny je úplne iný. Veríme, že dejiny majú svoj smer, že všetky veci niekam smerujú, pretože Boh vstúpil do nášho časového rámca, aby ho otvoril večnosti.

Čas už nepožiera svoje deti, ale robí z nich deti vzkriesenia. My ako kresťania vnímame doterajšie ľudské dejiny ako rozdelené do troch období: prvé obdobie, od pádu po zvestovanie, bolo časom prípravy, keď Boh pripravoval cestu pre príchod svojho Syna. Druhým obdobím bolo obdobie pozemského života Krista, začiatok nového stvorenia. Čas po zoslaní Svätého Ducha v Päťdesiatnicu je obdobím Cirkvi, v ktorom sa my, ktorí sme do nej povolaní, podporovaní prebývajúcou prítomnosťou Ducha, musíme slobodne stať týmto novým stvorením vo svojom živote. My, ktorí sme boli pripojení ku Kristovi, teraz musíme dovoliť, aby v nás jeho Duch pôsobil ako kvasnice vo výrobe chleba. Dejiny však nebudú úplné, kým nedospejeme k novému nebu a novej zemi, ktoré budú naše, keď náš podiel na Kristovej sláve bude plný.

Vo svete, ktorý je vystavený hriechu a smrti, je Cirkev predvojom nového ľudstva: ľudu oslobodeného od konečnej moci tohto zla. Kým však Kristus opäť nepríde, sme stále v napätí s týmto svetom, žijeme ako medzi už a ešte nie. Napriek tomu ako Cirkev sme ľud, ktorý uznáva, že Kristus, víťaz nad smrťou, je vzorom človečenstva, prvým z mnohých bratov, a že ako jeho bratia sme na ceste k premene účasťou na jeho vzkriesení.

„Božie kráľovstvo je medzi vami“ ako semeno, ktoré vyklíči v budúcom živote. Našou kňazskou úlohou ako Cirkvi je ohlasovať túto premenu a pozývať svet, aby ju prijal. Spolu s cirkevnými otcami hovoríme, že „človek je tvor, ktoré dostal príkaz stať sa bohom“ (pripisuje sa Bazilovi Veľkému). V spoločnosti, ktorá vidí absolútnu hodnotu v materiálnych výdobytkoch a v schopnosti ľudstva zdokonaľovať sa bez odkazu na Bohu a ktorá je v podstate spokojná so svojou padlou prirodzenosťou, toto posolstvo často nie je pochopené alebo vítané. Nové stvorenie predsa „nie je z tohto sveta“ (porov. Ján 18, 36).

Cirkev je zvestovateľkou nového stvorenia nielen tým, čo hovorí, ale aj tým, čím je – chrámom Svätého Ducha. Skutočnosť prítomnosti Ducha poukazuje na budúcnosť, pretože Duch je nám daný ako znamenie niečoho, čo má prísť. Duch je „závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých [Boh] získal, na chválu jeho slávy“ (Efezanom 1, 14). Duch ako záloha – vyjadrené Pavlovým obrazom – je zárukou, že plnšie dedičstvo ešte len príde.

Nové stvorenie má byť širšie ako Cirkev. Tajomstvo spásy sa má dotknúť celého stvorenia, má premeniť celý vesmír. Teraz je Cirkev premeneným stredom sveta, ale poukazuje na čas, keď bude celé stvorenie premenené v Kristovi. V tom čase Cirkev ako samostatný organizmus zmizne. Akoby sa steny chrámu, ktorý teraz graficky znázorňuje Cirkev, otvorili – rozšíria sa, aby obsiahli všetko. Osudom celého stvorenia je stať sa Cirkvou, a tak „nahradiť“ Cirkev ako Nový Jeruzalem, mesto živého Boha. Vrcholom veku Cirkvi bude, keď „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rimanom 8, 21).

Záblesky večného života

A tak v živote Cirkvi nachádzame istý druh napätia. Je už živá v Duchu, ale nie naplno. Teraz je Božím kráľovstvom, ale nie úplne. Je dnes večným životom, ale len preto, lebo už žije v budúcnosti. Premena veriacich sa začína už teraz, ale jej naplnenie sa dosiahne až v budúcom živote. To, na čo toto napätie poukazuje,  vyznanie viery nazýva životom budúceho veku.

Tento večný život nemôže nikto podrobne opísať, iba povedať, že to bude konečná skúsenosť s Bohom, tak ako je súčasný božský život Cirkvi dočasnou skúsenosťou s ním. A tak nemôžeme odpovedať na otázku svätého Ireneja: „Aké to bude, keď ho po zmŕtvychvstaní uvidíme z tváre do tváre, ak teraz – po prijatí prísľubu Ducha – môžeme volať: ‚Abba, Otče‘?“ Sväté písmo neuvádza žiadne podrobnosti a hovorí vždy v obrazoch. Nový zákon povie nanajvýš toto:

…ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (Prvý Jánov list 3, 2)

Na rozdiel od mnohých na Západe, východní cirkevní otcovia nechápali toto „videnie“ ako statický druh kontemplácie Boha, ale ako neustály pohyb k Bohu, ktorý sa nikdy neskončí, pretože Boh je taký nevyčerpateľný, že nás vždy bude priťahovať k sebe. A tak, ako učí svätý Gregor Nysský a ďalší cirkevní otcovia, konečným cieľom ľudstva je byť v nikdy nekončiacom vzostupe lásky, ktorý nás približuje k Nedosiahnuteľnému.

Symbolizuje to vrcholný obraz života budúceho sveta, Baránkova svadobná hostina Baránka (Zjavenie 19, 9). V biblických časoch mala svadobná hostina ďaleko od hodiny torty a šampanského alebo od udalosti, akou môže byť v našej kultúre posedenie pri večeri. Bola to nepretržitá udalosť, často trvajúca niekoľko dní, ako obraz pohybu, života, zdieľania a neprestávajúceho veselia. Večný život bude práve taký: život v neustále rastúcej skúsenosti s tým, ktorý je Počiatok aj Koniec, Kráľ kráľov a Pán pánov.

Ďalším obľúbeným obrazom večného života, nachádzajúcim sa vo Svätom Písme a v liturgickej tradícii Cirkvi, je skúsenosť so svetlom. „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (Prvý Jánov list 1, 5). Keď je Boh v kontakte s ľuďmi, sme osvietení, naplnení jeho svetlom. Ako nám hovorí svätý Simeon Nový Teológ: „Boh žije a dáva život, premieňa na svetlo tých, ktorých osvecuje“ (Homília 79). Najvyššou skúsenosťou s Bohom, ktorú môžeme dosiahnuť, je podľa názoru mnohých cirkevných otcov uvedomenie si jeho božského svetla, skúsenosť, ktorá nás premieňa na nositeľov jeho svetla.

Podobne ako ikony, ktoré odrážajú svetlo lámp horiacich pred nimi, aj my sme stvorení, aby smer žiarili jeho svetlom, keď prebývame v ňom. Toto chápanie Boha ako premieňajúceho svetla, ktoré osvecuje tých, čo sú v ňom, sa dotýka každej jednej liturgickej skúsenosti Cirkvi, počnúc krstom, ktorý Cirkev nazýva svätým tajomstvom osvietenia, až po zádušné bohoslužby, ktoré slúžime so sviečkami, aby sme si pripomenuli, že zosnulí sú v jeho svetle. V nasledujúcej modlitbe, ktorá sa denne prednáša v Prvej hodinke, cítime, ako hlboko tento obraz prenikol do našej predstavy o večnom živote:

Kriste, pravé Svetlo, ktoré osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet, nech sa ukáže na nás svetlo tvojej tváre, aby sme v ňom uvideli neprístupné svetlo…

Večný život teda môžeme opísať ako neustále vyhrievanie sa v Božom svetle, ako nekonečnú oslavu jeho prítomnosti a lásky.

Posledné dni

Bod v dejinách, keď budeme naplno prežívať tento život, je v gréčtine známy ako eschaton, z čoho pochádza slovenské slovo eschatológia, náuka o posledných dňoch. Mnohých ľudí dnes táto téma fascinuje a veľké sekty, ako napríklad adventisti siedmeho dňa a svedkovia Jehovovi, vznikli preto, lebo ľudia verili, že posledný čas je blízko. Mnohí v rámci týchto siekt alebo v samotnej Cirkvi silne cítia, že náš vek sa čoskoro skončí a začne sa eschaton. Zo Svätého písma a historických udalostí vyvodzujú závery, ktoré spájajú s biblickými proroctvami, zvyčajne spôsobom, ktorý je násilný voči pôvodnému významu Svätého písma. Keď sa blížil rok 2000, tento záujem vzrástol, rovnako ako keď sa blížil rok 1000 po Kristovi. Rovnaký účinok majú aj iné očíslované roky, keď si ľudia vysvetľujú znamenie, ktoré označuje daný dátum, ako koniec. Bolo napísané obrovské množstvo kníh a zdá sa, že mnohí kresťania v oblasti vysielania a ostatných médiách zakladajú svoje posolstvo na presvedčení, že éra Cirkvi sa skončí v našej generácii.

Eschaton, čo znamená posledné dni naplnenia času, bude zahŕňať návrat Syna človeka v sláve, nazývaný parúzia.

Cirkev vždy učila, že eschaton bude ďalším prvkom v Božom pláne pre nás, ale nikdy nepovedala, kedy sa uskutoční. Zdôrazňuje však, aké budú hlavné prvky posledných dní podľa Svätého písma, pričom prvým z nich je návrat Krista na tento svet. Ako už bolo spomenuté v tretej kapitole, sám Kristus často učil, že „Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi“ (Matúš 16, 27). Kristus použil obraz kráľovského triumfálneho sprievodu alebo parúzie, doplnený trúbením poľníc, kráľovským trónom a obsluhou, ktorý prichádza na oblakoch s veľkou mocou.

Tieto obrazy majú naznačovať, že Kristus sa vráti nie v skrytosti svojho predchádzajúceho života na zemi, ale v sláve Otca. Tento príchod bude náhly, „ako blesk vzíde na východe a vidno ho až na západ“ (Matúš 24, 27), ale budú mu predchádzať znamenia, od prírodných katastrof veľkého rozsahu až po odpadnutie mnohých veriacich od Krista, podnietené vystúpením falošných prorokov a pseudomesiášov, ktorí popierajú, že Ježiš je Boží Syn, ktorý sa stal človekom pre našu spásu (Druhý Jánov list 7). Židovskí kňazi, ktoré si uvedomili, že Kristus hovorí o sebe v týchto súvislostiach, ho vyhlásili za bohorúhača, ktorý podlieha trestu smrti.

Hoci jeho príchodu budú predchádzať tieto znamenia a tieto znamenia sú zjavné už od biblických čias, čas jeho príchodu je všetkým okrem Otca neznámy:

O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec. (Matúš 24, 36)

Kristus použil niekoľko obrazov, aby naznačil, že hoci jeho návrat budeme očakávať, určite nebudeme schopní predpovedať jeho presný čas. Najobľúbenejším z týchto podobenstiev v byzantskej tradícii je podobenstvo o ženíchovi, na ktorého príchod máme byť pripravení. To tvorí nielen základ Polnočnice, teda jednej z našich každodenných modlitbových hodín, ale slúži aj ako téma prvých dní Veľkého týždňa. V týchto bohoslužbách neustále ohlasujeme naše očakávanie, že Ženích príde:

Hľa, Ženích prichádza uprostred noci: Blahoslavený sluha, ktorého nájde bdelého. Ale ten, ktorého nájde nedbalého, nebude ho hoden. Daj si teda pozor, duša moja! Neupadaj do hlbokého spánku, aby si nebola vydaná na smrť a aby sa pred tebou nezatvorili dvere kráľovstva. Namiesto toho bdej a volaj:  Svätý, svätý, svätý si, Bože. Na príhovor Bohorodičky zmiluj sa nad nami.“

Ďalším aspektom byzantskej liturgickej spirituality, ktorý súvisí s druhým príchodom Krista, je „celonočné bdenie“. V tejto praxi veriaci trávia celú noc v modlitbe, ktorá sa začína večierňou a pokračuje utierňou a božskou liturgiou na druhý deň ráno. Toto nočné bdenie sa v prvých dňoch Cirkvi často slávilo v nedeľu, čím sa týždenný Pánov stotožňoval s konečným Pánovým dňom, dňom jeho druhého príchodu. V súčasnosti celonočné bdenie praktizujú už len nábožné zoskupenia alebo monastiere.

Hoci teda nie je a nemôže byť známe presné načasovanie, druhý príchod možno očakávať a dokonca v neho dúfať. Čakáme s láskou na Kristov príchod, ako hovorí svätý Jakub, ako roľník čakajúci na dážď, a pripájame sa k volaniu prvých kresťanov: „Príď, Pane – Maranatha!“ (Prvý list Korinťanom 16, 22).

Vzkriesenie

Druhým prvkom posledných dní histórie, ako ju poznáme, bude vzkriesenie všetkých, ktorí zomreli. Kristus často hovoril o vzkriesení a často bol v tejto súvislosti spochybňovaný, pretože jedna z významnejších židovských skupín, saduceji, neverila vo vzkriesenie. Kristus, apoštoli a cirkevní otcovia trvali na tom, že toto vzkriesenie sa uskutoční.

Cirkev spája myšlienku vzkriesenia so skutočnosťou, že Kristus obnovil človečenstvo podľa Božieho obrazu a podoby, ako sme boli pôvodne stvorení. Tento obraz zahŕňal telo ako ikonu vteleného Božieho Slova. A tak obnovenie tohto obrazu a podoby znamená, že bude obnovené aj telo. V opačnom prípade by niečo podstatné chýbalo. Ako poznamenáva svätý Justín Filozof, človek nie je úplný bez tela:

Čo je človek iné ako rozumný živočích, ktorý sa skladá z tela a duše? Je duša sama osebe človekom? Nie, iba dušou človeka. Mohlo by sa telo nazývať človekom? Nie, nazýva sa len telom človeka. Ak teda ani jedno z toho nie je samo o sebe človekom a človekom sa nazýva len to, čo sa skladá z oboch spolu; a ak Boh povolal človeka k životu a vzkrieseniu, potom nepovolal časť, ale celok: dušu a telo spolu. (O vzkriesení, 8)

Keď svätý Pavol prišiel do Atén a kázal o Kristovom zmŕtvychvstaní, vysmievali sa mu (Skutky apoštolov 17), pretože mnohí Aténčania verili, že telo je väzenie, z ktorého treba utiecť. Kto by ho chcel späť? Cirkevní otcovia neustále bojovali proti tomuto gréckemu filozofickému názoru, pretože protirečí Svätému písmu. Rovnako odmietali aj myšlienku reinkarnácie, že duša údajne prechádza z tela do tela v rámci hľadania naplnenia. Sväté písmo a cirkevní otcovia chápali človeka ako jednotu, ktorá môže nájsť úplné naplnenie len v podobe svojho pôvodného stvorenia, jedného tela a jednej duše spolu.

Doktrína o konečnom vzkriesení tela je jedným zo základných učení kresťanskej viery, a preto má svoje miesto v Nicejskom vyznaní viery. Ako napísal sv. Pavol:

Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. (Prvý list Korinťanom 15, 12 – 14)

Vrcholom nášho ľudského osudu je teda obnovenie našich tiel. To však neznamená, že podoba vzkrieseného tela je rovnaká ako teraz.

Skôr dá tomuto nášmu nízkemu telu novú podobu a pretvorí ho podľa vzoru svojho osláveného tela, a to svojou mocou, ktorou si všetko podriadil.

Boh nás stvoril pre život. Po svojom zmŕtvychvstaní nám Ježiš ukazuje, že ešte stále môže jesť, že mu na rukách zostali stopy po klincoch, ale že mohol vstúpiť do hornej siene, hoci dvere boli zamknuté (Ján 20 – 21). Vzkriesené telo bude v mnohom podobné nášmu telu, ale aj iné.

Oslávené telo, o ktorom hovorí Pavol v Liste Filipanom 3, 21, je to, ktoré sme videli zjavené Petrovi, Jakubovi a Jánovi, keď sa Kristus premenil na vrchu Tábor. Tam sa fyzicky prejavilo svetlo Božej milosti, ktoré premenilo Krista pred očami jeho priateľov. Hovorí sa nám: „Zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou“ (Lukáš 9, 29). Ikony tohto sviatku alebo Krista ako vzkrieseného z mŕtvych sa snažia zobraziť túto žiaru umeleckými formami, ale žiadna maliarska konvencia nedokáže primerane vyjadriť samotné svetlo božského života. Práve táto nepredstaviteľná žiara sa prejaví v telách svätých v živote sveta, ktorý príde. Božie svetlo, ktoré osvietilo dušu v krste, teda osvieti aj telo a premení ho podľa vzoru Kristovho vlastného premeneného tela.

Keďže Božím zámerom od počiatku je, aby sme boli jedno telom a dušou, a keďže jeho obnovenie všetkých vecí v Kristovi si vyžaduje, aby boli obnovené aj naše telá, vidíme, ako veľmi je smrť zmarením samotného Božieho zámeru. Smrť nie je Božou vôľou; sama osebe nie je pokrokom ani zlepšením nášho stavu bytia. Telo a duša sa nemajú oddeliť. A tak môžeme a mali by sme smútiť nad smrťou ako nad narušením ľudského osudu. Hymny svätého Jána Damaského, ktoré sa spievajú na našej pohrebnej bohoslužbe, sa zamýšľajú nad touto desivou stránkou smrti:

Aký boj bude musieť znášať moja duša, keď nadíde čas, aby sa oddelila od môjho tela! Aké utrpenie budem musieť znášať sám! … Kde je teraz tá dojímavá krása stvorená na Božiu podobu? Kde je tá nádherná podoba? Ó, čuduj sa – čo sa stalo, že sme teraz vydaní napospas skaze? A ako sa do nášho života dostala smrť?

Smrť je skutočne zlo, dôsledok hriechu. No „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28), Boh prináša život aj zo smrti. Dopúšťa smrť, aby zachoval vesmír pred človekom, ktorému je jedno, či jeho konanie prináša smrť alebo nie. A napokon vo vzkriesení robí smrť znovu neškodnou a hriech liečiteľným.

Mníšstvo je obrazom telesného života Cirkvi vo svete, ktorý príde. Mnísi sa pôstom a ďalšími disciplínami snažia oslobodiť svoje telá od nadvlády hriešnej žiadostivosti: nie preto, aby ich duch mohol byť s Bohom, ale aby sa telom a dušou premenili v jeho svetle. Mnísi sa neusilujú telo zabiť ani z neho utiecť, ale oslobodiť ho od materialistických chúťok a oslobodiť ho pre jeho pravý osud, premenenie v Kristovi.

Súd

Kristova vízia konca ľudských dejín zahŕňa konečné triedenie ľudstva na základe jeho skutkov. Dobrí budú požehnaní večným životom, zlí odsúdení. Kristus to občas prirovnal k poľnohospodárovi, ktorý oddelí burinu od zasiatej úrody. Častejšie používal právne obrazy, keď toto oddelenie dobra a zla prirovnával ku kráľovskému súdu. Práve tento posledný obraz podfarbil väčšinu neskorších úvah o poslednom súde, pričom často zahŕňal koncepcie, ktoré odporovali zmyslu Svätého písma.

Východní cirkevní otcovia sa prikláňajú k učeniu svätého Jána o tejto téme. Prvý súd prichádza vtedy, keď je človeku predstavené evanjeliové posolstvo o Kristovi: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Ján 3, 18). To je ozvena Ježišových vlastných slov:

Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. (Ján 5, 24)

Po tom budú veriaci súdení na základe vernosti Kristovmu slovu, ako hovorí on:

Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. (Ján 12, 48)

Ak boli verní, budú spasení, hoci ich skutky môžu byť slabé a chybné. Svätý Pavol na to poukazuje pomocou obrazu ohňa:

Čie dielo, ktoré naň [Ježiša Krista] postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (Prvý list Korinťanom 3, 14 – 15)

Podľa chápania cirkevných otcov tento súd nad veriacimi neprichádza ani tak na základe vonkajšieho Božieho činu, ale na základe nášho pochopenia vlastných činov. Slávne „knihy“, do ktorých sú zapísané naše skutky, sú, ako hovorí svätý Augustín vo svojom Božom meste, naše svedomia, ktoré budú svedčiť o našom vzťahu s Pánom. V onen posledný deň bude Božia sláva všetkým jasne zrejmá; už nebudeme musieť odpovedať vo viere, pretože budeme jasne vidieť. V takejto konfrontácii s Božou slávou uvidíme svoju vlastnú hriešnosť, aká je, vrátane toho, či sme sa usilovali o jej odpustenie alebo nie.

Cirkevní otcovia neučili o pekle ako o mieste, do ktorého rozhnevaný Boh uvrhne hriešnikov. Tento obraz, taký obľúbený v stredoveku, sa vtedy často používal, aby pohol vlažných kresťanov k pokániu. Otcovia učia, že peklo je v skutočnosti Božia láska, tá istá láska, ktorá osvecuje a dáva radosť veriacim, ale ktorá trápi tých, ktorí ju odmietajú. Božia prítomnosť prináša život a blaženosť tým, ktorí po nej túžia, ale potupu a odsúdenie tým, ktorí ju nechcú. Ako hovorí svätý Izák Sýrsky: „Nie je správne hovoriť, že hriešnici v pekle sú zbavení Božej lásky. … Láska však pôsobí dvoma rôznymi spôsobmi: ako utrpenie u zavrhnutých a ako radosť v blažených“ (Homília 84). Tí, čo odmietli Božiu lásku, akoby ho nenávideli alebo mu vyčítali, že ich nenútil prijať jeho lásku.

Táto myšlienka je znázornená na tradičnej ikone posledného súdu, na ktorej sa svetlo vyžarujúce z Kristovho trónu stáva ohňom obklopujúcim tých, ktorí svojím životom uprednostnili tmu pred svetlom. Opakuje sa v liturgických textoch, ktoré hovoria o zálive, „keď sa plamene tvojej spravodlivosti rozdelia a prinesú svetlo tým, ktorí vytrvali v Tvojej láske, a vrhnú tieň alebo tmu na tých, ktorí sa odvrátili od Tvojho milosrdenstva“ (sedro, maronitská pohrebná bohoslužba).

Pekelné odsúdenie teda spočíva v tom, že tí, ktorí milujú tmu, sa už nemajú kam ukryť pred Svetlom, ktoré odmietajú. Boh nikoho nenúti, aby ho miloval, aby sa tešil z Jeho svetla, ale príde deň, keď sa toto Svetlo prejaví vo všetkom. Tí, ktorí milujú Boží nebeský oheň, nájdu v Jeho prítomnosti potešenie; tí, ktorí Ho odmietli, nájdu v Jeho svetle neodvratné muky. Duchovná smrť teda nie je niečo, čo nám Boh uštedruje ako vonkajší trest; ich peklom je skôr vzťah s Ním, ktorý ľudia odmietajú.

Odteraz až dovtedy

Hoci je Sväté písmo plné zmienok o poslednom dni a druhom príchode Krista, o vzkriesení a súde, takmer nič nehovorí o tom, čo sa stane medzi smrťou a okamihom, keď zaznie posledná poľnica a mŕtvi budú vzkriesení. Toto mlčanie – ktoré sa odráža a vo vyznaní viery – viedlo v priebehu storočí k mnohým špekuláciám o tom, čo sa stane medzi smrťou a posledným súdom. Cirkevní otcovia často napádali tento druh špekulácií ako márny a domýšľavý, keďže táto téma netvorí súčasť podstaty toho, čo by nám Boh chcel zjaviť. Tradícia Cirkvi vždy hovorila, že smrť nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi (porov. Rimanom 8, 38 – 39). Preto Kristus sľúbil raj lotrovi na kríži (porov. Lukáš 23, 42 – 43) a preto mohol Pavol túžiť zomrieť a byť s Pánom (porov. Filipanom 1, 23). Ale to, kde a ako sa toto prechodné štádium bytia odohráva, Sväté písmo jednoducho nerozvíja.

Raná kresťanská tradícia hovorí o smrti ako o „zosnutí“ či odpočinku, čo je obraz zaspávania. Dodnes používame pojem zosnutie v názve liturgických sviatkov, ktoré pripomínajú smrť svätého. Najvýznamnejším je, samozrejme, sviatok zosnutia alebo odpočinku Bohorodičky, ktorý sa slávi 15. augusta. Z gréckeho slova koimisis, ktoré prekladáme ako zosnutie, pochádza aj pojem cintorín či miesto spánku, čo je ďalším znakom raného pohľadu na smrť.

Táto predstava o smrti mala predovšetkým naznačovať, že nejde o trvalý stav – spiaci sa prebúdzajú. Druhým aspektom tohto obrazu je, že spiaci človek je počas spánku živý a funguje. Svätý Afraat Perzský prirovnal činnosť spánok – pokojnú pre spravodlivých a nepokojnú pre narušených – k odpočinku smrti. Tí, ktorí sú v Kristovi, odpočívajú v radosti a pokoji; pre tých, ktorí nie sú, je to, čo má byť odpočinkom, skôr znepokojujúce ako pokojné. Úsvit (vzkriesenie) prichádza s radosťou a potešením pre spravodlivých, ale až po dlhej noci prehadzovania sa v očakávaní najhoršieho pre tých, ktorí nie sú v Pánovi.

Tento obraz má teda naznačovať dve veci: že tento spánok sa nakoniec skončí a že kvalita tohto spánku je predzvesťou toho, ako sa bude človeku dariť po vzkriesení. Tieto myšlienky sa tiahnu Tradíciou Cirkvi. Svätý Bazil Veľký hovorí, že pri smrti si tí, ktorí sú určení na súd, uvedomia, že boli úplne „odrezaní“ alebo oddelení od Svätého Ducha. Bazil hovorí, že prvým odsúdením hriešnikov bude to, že budú zbavení toho, čo sa im zdá, že majú, Božieho Ducha. Tí, ktorí sa stali jedným s ním, budú vo svojom duchu zažívať jeho osvietenie, keď budú čakať na vzkriesenie.

To je to, čo sa v inom obraze nazýva osobitným alebo individuálnym súdom, na ktorom mŕtvi dostávajú predtuchu o svojom osude ešte pred posledným dňom.

Modlitba za zosnulých

Ďalšou tradíciou, ktorá pochádza z prvých dní Cirkvi, je modlitba za mŕtvych. Zosnulí sa spomínajú na každej božskej liturgii. Okrem toho sú modlitby za zosnulých súčasťou denných bohoslužieb každú sobotu a najmä v dni nazývané zádušné soboty. Spomienkové bohoslužby sa konajú nielen pri pohreboch, ale aj v stanovených intervaloch, napríklad na tretí alebo štyridsiaty deň alebo na výročie. Týmto spôsobom zdôrazňujeme, že mŕtvi v Kristovi sú stále súčasťou jeho tela a že nás s nimi stále spája puto vzájomnej lásky. Ak sme boli pripojení k jeho telu a zachovávame sa ako chrámy jeho Ducha, tento vzťah pretrváva až za hrob, a tak sa vo viere na ďalej modlíme jeden za druhého.

Modlitba za zosnulých tiež uznáva, že aspoň tí, ktorí zomreli vo viere, pokračujú v ceste k Pánovi, ako už bolo spomenuté. A tak sa modlíme za odpustenie hriechov zomrelých. Vieme však, že tieto modlitby už neosožia človeku bez Svätého Ducha. Ako je zaznamenané v spise O cirkevnej hierarchii, ktorý sa pripisuje Dionýzovi Areopagitovi: „Čo získal Saul od Samuela? A ako prospel Hebrejom príhovor proroka Jeremiáša?“ Modlitby spravodlivých nemôžu zachrániť tých, ktorí sa odvrátili od Svetla. My sa však modlíme za spravodlivých, aby im boli odpustené hriechy, pretože „spravodlivý padá sedemkrát denne“ – každý človek hreší, hoc len v maličkostiach. Keď sa teda modlíme za mŕtvych, modlíme sa, aby Pán priviedol tých, ktorí sú jeho vlastnými, k čo najplnšiemu zjednoteniu s ním. Vieme, že je to jeho túžba a prísľub, a preto naše modlitby „nemenia jeho rozhodnutie“, ale ho potvrdzujú.

Preto si na božskej liturgii pripomíname zosnulých a tiež svätých. Častice na pamiatku svätých a tých, ktorí zomreli vo viere, sa pri každej liturgii kladú na diskos okolo eucharistického Baránka. Ako hovorí svätý Simeon Solúnsky:

Častica vyňatá pri úžasnej obete a spomienke na zosnulého zjednocuje ho s Bohom a neviditeľne mu dáva účasť a podiel na ňom. Z tohto dôvodu nielen bratia v Kristovi, ktorí odišli v pokání, majú z toho veľký úžitok, útechu a spásu, ale aj posvätné a božské duše svätých sa z toho veľmi tešia… a prostredníctvom tejto najposvätnejšej obety sa čistejšie a jasnejšie zjednocujú s Kristom, obcujú s ním a majú skutočnejšiu účasť na jeho daroch.

Hoci sa to zvyčajne vysvetľovalo v obrazoch súdnej siene a väznice, toto bol pôvodný zmysel západného učenia o očistci: že Boh naďalej približuje k sebe tých, ktorí zomreli v jeho milosti.

Hoci veríme, že nás Boh prevedie zo života cez smrť do večného života, nevieme, ako sa to stane. Akékoľvek predstavy o živote po smrti, vzkriesení a súde sú len predstavami. Niečo odhaľujú, ale ešte viac skrývajú. Čokoľvek ďalšie, bez ohľadu na to, ako veľmi by sme to chceli vedieť, nám bude zjavené až vtedy, keď budeme v Božej prítomnosti, pretože Boh s nami zaobchádza tak, že nás vyzýva, aby sme ho nasledovali vo viere, a nie preto, že by nám boli vytýčené jasné cesty alebo že by sa nám ukázala vízia toho, čo náš čaká po smrti. Práve z tohto dôvodu „nedovolil, aby  niekto odtiaľto prišiel a hovoril živým o tom, čo je na onom svete. Tým nás učí, aby sme božské Písmo považovali na dôveryhodnejšie než čokoľvek iné“ (sv. Ján Zlatoústy, Štvrtá homília o Lazárovi a boháčovi).

A tak, zatiaľ čo nám Boh zjavuje a dáva poznať skryté skutočnosti, ktoré by sme si inak nevedeli predstaviť, naše uvažovanie o ňom sa začína aj končí v tajomstve. Nemôžeme poznať jeho božskú podstatu, pretože presahuje našu chápavosť. Nemôžeme poznať ani svoj vlastný osud, s výnimkou toho, že je spätý s Bohom. Tak ako si kňaz drží závoj/vozduch pred tvárou, keď prednášame vyznanie viery na božskej liturgii, tak aj my prežívame tajomstvo Božej lásky len so zahalenou tvárou. Ako hovorí Pavol: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (Prvý list Korinťanom 13, 12).

Zdá sa, že je vhodné uzavrieť tieto strany tak, ako sa uzatvára Sväté písmo, Jánovým videním o tom, čo bude v kráľovstve, keď sa skončia úvahy a ľudské špekulácie a bude zrejmé to, čo je nám neznáme. To je koniec teológie, pretože to bude Boží vlastný spôsob, ako nám dokončiť svoje seba-zjavenie:

V nebeskom Jeruzaleme bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť; budú hľadieť na jeho tvár a na čele budú mať jeho meno. Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov. (Zjavenie 22, 3 – 5)

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.







Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkev

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings