Predstavujeme cirkevných otcov: Atanáz Alexandrijský

od autora: Ján Krupa · 15 marca, 2023

Život: Narodil sa okolo roku 295 v Alexandrii a zdá sa, že počas svojej mladosti bol v kontakte s mníchmi Thebaidy. V roku 319 ho biskup Alexander vysvätil za diakona, stal sa jeho tajomníkom a sprevádzal ho na Nicejskom koncile (325), kde sa vyznamenal vynikajúcou prácou. O tri roky neskôr vystriedal Alexandra na biskupskom stolci, čím sa začalo obdobie konfliktov, ktoré vyvrcholilo, keď Atanáz odmietol poslúchnuť Konštantínov príkaz prijať Ária do cirkevného spoločenstva.

Jeho nepriatelia sa stretli na synode v Týre (335), potom pristúpili k jeho odvolaniu a krátko nato ho cisár poslal do vyhnanstva do Trevíru. Po Konštantínovej smrti (337) sa Atanáz vrátil do svojej eparchie, aby bol v roku 339 opäť zosadený synodou v Antiochii, ktorá zvolila za biskupa exkomunikovaného kňaza Apista. Tvárou v tvár jeho neschopnosti prevzal biskupskú vládu Gregor Kapadócky. Atanáz sa uchýlil do Ríma, kde ho synoda zvolaná pápežom Júliusom I. v roku 341 vyhlásila za bezúhonného. Následne ho synoda v Sardike v roku 343 uznala za jediného legitímneho biskupa Alexandrie.

Po smrti Gregora Kapadóckeho (345) sa vrátil do Egypta (346), ale nové problémy na seba nenechali dlho čakať. Cisár Konštanc I. zvolal synodu do Arles (353) a ďalšiu do Milána (355), aby odsúdil Atanáza a dosadil Juraja Kapadóckeho na alexandrijský stolec. Po tretí raz Atanáz utiekol a na šesť rokov sa usadil medzi mníchmi v Egypte. Po Juliánovom nástupe na trón boli z vyhnanstva odvolaní viacerí biskupi a v roku 362 sa do Alexandrie vrátil aj Atanáz. Zvolanie synody v Alexandrii viedlo k novému cisárskemu exilu, ktorý sa skončil v roku 363 Juliánovou smrťou. V roku 365, keď sa východným cisárom stal Valens, bol Atanáz po piaty raz vyhnaný. Tlak ľudu však prinútil cisára od tohto opatrenia ustúpiť a Atanáz sa v roku 366 vrátil do Alexandrie, kde v roku 373 zomrel.

Dielo: Napriek zjavným turbulenciám vo svojom živote bol Atanáz plodným spisovateľom. Napísal dogmatické diela, ako napríklad Rozpravu proti pohanom, Rozpravu o vtelení Slova, tri Rozpravy proti ariánom a traktát O vtelení a proti ariánom; historické spisy, ako napríklad Apológiu proti ariánom, Apológiu cisárovi Konštantínovi, Apológiu svojho úteku a Dejiny ariánov; exegetické spisy ako List Marcellinovi o výklade žalmov, Komentáre k žalmom a komentáre ku Kazateľovi, Piesni piesní a Genezis;

asketické diela ako Život Antona – ktorý prakticky otvára žáner –, traktát O panenstve; kázne a rôzne druhy listov: máme trinásť sviatočných listov, tri synodálne, dve encykliky, dva listy adresované Serapionovi, štyri listy o Svätom Duchu, jeden korintskému biskupovi Epiktétovi, jeden biskupovi Adelfovi, jeden filozofovi Maximovi, ďalší v súvislosti s dekrétmi Nicejského koncilu, ďalší o synodách v italskom Rimini a v izaurskej Seleucii, ďalší adresovaný Rufiniánovi, ďalší mníchom a dva asketické listy.

Pripisujú sa mu aj diela, ktoré nie sú jeho, ako napríklad: dve knihy O vtelení proti Apollinárovi, Veľká kázeň o viere, Výklad viery, Výklad symbolu viery, dva Dialógy proti Macedoniánom, päť dialógov o Svätej Trojici a Svätom Duchu, Atanázov symbol a dvanásť kníh O Trojici.

Teológia: Atanáz nebol ani tak špekulatívny teológ, ako skôr pastier, ktorého znepokojovala hrozba helenistického pohanstva obsiahnutá v Áriovej heréze. Jeho túžbou bolo chrániť čistotu „tradície, učenia a viery katolíckej Cirkvi, čo dal Pán, apoštoli hlásali a cirkevní otcovia zachovali“ (Ep. ad Serap., I, 28). Obhajoval existenciu Trojice „v pravde a skutočnosti“ (Ep. ad Serap., I, 28) a tvrdil, že Slovo nebolo stvorené, ale splodené a je tej istej podstaty ako Otec.

Syn má plnosť božstva – odraz Pavlovej tézy obsiahnutej v Kol 2, 9 – a je úplne Bohom. Otec a Syn majú tú istú prirodzenosť a sú veční. Toto tvrdenie má veľký význam pre vykúpenie, pretože by sme nemohli byť spasení, keby sa Boh nestal človekom. Preto možno Máriu považovať za Bohorodičku (Theotokos) (Or. Arian., III, 29). Svätý Duch nemôže byť stvorenie, ktoré je súčasťou Trojice, ale aj on je Boh.

Je pravdepodobnejšie, že opozícia voči arianizmu, ktorá ho celý život držala vo vyhnanstve, viedla Atanáza k popieraniu platnosti ariánskeho krstu. Jeho postoj nevychádzal z toho, že ariáni nepoužívali pri krste trojičnú formulu, ale z presvedčenia, že ho udeľovali s pokrivenou vierou (Rozprava proti ariánom, XLII-XLIII), a takýto vplyv možno vidieť v 19. kánone Nicejského koncilu, v ktorom bolo stanovené, že pavliniáni, ktorí sa chcú vrátiť do katolíckej Cirkvi, musia byť opätovne pokrstení.

Atanázov postoj k Eucharistii nie je celkom jasný. V Epist. ad. Serap., IV, 19 sa zdá, že Eucharistiu vykladá ako symbol Kristovho tela a krvi. Napriek tomu vo fragmente svojej kázne novopokrsteným – ktorý sa zachoval prostredníctvom Eutychia z Konštantínopolu (PG 26, 1325) – uvádza, že po vyslovení modlitieb „sa chlieb premení na telo nášho Pána Ježiša Krista a víno na jeho krv“. Tento zdanlivý rozpor medzi oboma stanoviskami sa bádatelia pokúšali vysvetliť tvrdením, že v prvom prípade chcel Atanáz postaviť do protikladu jedenie Kristovho tela a krvi ako duchovnej potravy s tézou tých, ktorí verili v prijímanie Kristovho tela v jeho prirodzenom stave. Napriek tomu je táto téma naďalej predmetom polemík.

Zdroj: C. V. MANZANARES: Dizionario sintetico di patristica 1991. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://orthodoxmonasteryicons.com/collections/saints-a-b/products/athanasios-the-great-patriarch-of-alexandria-icon-2