Kristus naša Pascha II: Čas modlitby Cirkvi:  Denný cyklus – Týždenný cyklus – Ročný cyklus (533 – 578)

Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu

Čas modlitby Cirkvi 

Zjednotenie viditeľného a neviditeľného v liturgickom živote Cirkvi

533 Bohoslužby Cirkvi predstavujú službu Boha ľuďom a službu ľudí Bohu. Otec, Syn a Svätý Duch – Boh, ktorého nemôžeme vidieť – prejavuje svoju prítomnosť skrze  liturgické úkony. Boží Syn Ježiš Kristus sa stal človekom pre spásu ľudí, aby ich pozdvihol k „tomu, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). V liturgických službách ľudia objavujú a poznávajú Božiu milosť, lásku, pokoj a spásu. A mysticky vstupujú do Božieho kráľovstva. Pri slávení liturgických bohoslužieb ľudia dosahujú nedosiahnuteľného Boha, t. j. sú zbožšťovaní (porov. 2 Pt 1, 4).

534 V kresťanskej bohoslužbe je veľkňazom sám Kristus: „Veď to ty, Kriste Bože náš, ich [sväté dary] prinášaš a si prinášaný.“ Kristus je kňazom, ktorý prináša obetu a sám je obetou. V Cirkvi sa táto Kristova obeta zviditeľňuje v liturgických službách. Tam veriaci prinášajú „[seba], druh druha i [celý svoj] život Kristovi“. Pomocou viditeľných znaky bohoslužby ľudia rastú vo vnútornej duchovnej bohoslužbe, ktorú svätý Pavol nazval duchovnou bohoslužbou, keď napísal: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali svoje telá prinášali ako živú, svätú a Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1) (v cirkevnej slovančine slovesnoje služenije, od slova – logos).

535 Pozemská liturgia je neoddeliteľne zjednotená s neviditeľnou nebeskou liturgiou: „My cherubínov tajomne predstavujeme a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame. Odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých, ktorého anjelské zbory neviditeľne nesú v sláve.“ Vďaka Kristovmu vteleniu sa nebo, ktoré je neviditeľné, skláňa k zemi a to, čo je viditeľné na zemi, sa vďaka Kristovmu zmŕtvychvstaniu napĺňa neviditeľným nebeským. To preto je liturgia nebom na zemi a počas jej slávenia my, ktorí sme pozemskí, máme účasť na nebeskom chlebe, t. j. na Kristovi. Eucharistia je skutočne zjednotením viditeľného a neviditeľného, pozemského a nebeského, ľudského a božského – časnosti a večnosti. Takéto spojenie časnosti a večnosti v liturgii Cirkvi živo opisuje svätý Ján Zlatoústy:

Neveríme to, čo vidíme, ale niektoré veci vidíme a iné veríme. Lebo taká je povaha našich svätých tajomstiev. … Keď neveriaci počuje o obmytí, považuje ho len za vodu; no ja nevidím len to, čo vidno, ale aj očistenie duše, ktoré je od Ducha.^[1]

536 Bohoslužby viditeľným spôsobom zjavujú cirkevné spoločenstvo ako ikonu neviditeľného spoločenstva Otca, Syna a Svätého Ducha. Cirkvou slávené bohoslužby pôsobia na naše telesné zmysly skrze viditeľné obrady: pozeráme sa na chrám a ikony, počúvame modlitbový spev, cítime vôňu kadidla, ochutnávame, „aký dobrý je Pán“, a perami sa dotýkame ikon a evanjeliára. Všetky naše telesné zmysly sa zúčastňujú na bohoslužbe, aby sme mohli celostne – telom, dušou i duchom – prinášať Pánovi „duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1).

Rytmus liturgickej modlitby

537 Naša existencia v čase poukazuje na skutočnosť, že sme obmedzení a pominuteľní: čas označuje začiatok a koniec nášho pozemského života. Chronologický, historický čas meriame rôznymi jednotkami trvania: dňami, týždňami, mesiacmi a rokmi. Práve do tohto historického času vstúpil Boh. Hoci je Boh nesmrteľný, vtelil sa, narodil sa, žil a zomrel ako človek a svojím zmŕtvychvstaním roztrhol putá pominuteľnosti: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje (Rim 6, 9). V Kristovi prechádzame z pominuteľnosti do večného života – „teraz i na veky vekov“. „Je to vždy jedna a tá istá milosť Svätého Ducha, ktorá pôsobí, a je to vždy Pascha.“^[2] V liturgickom živote Cirkvi je paschálne tajomstvo stredobodom liturgického času. Tu sa sprítomňujú a aktualizujú udalosti spásy. Cirkev v bohoslužbách sprítomňuje spásonosné tajomstvá Ježiša Krista. A zatiaľ čo Kristova pascha pretrváva v pominuteľnom čase, bohoslužba Cirkvi existuje v troch cykloch. Tieto cykly zodpovedajú trom časovým jednotkám – dennej, týždennej a ročnej.

Denný cyklus – Časoslov (Horologion)

538 Pán Boh stvoril svet v čase, so striedaním svetla a tmy – t. j. dňa a noci – a tiež ročných období: „Tu Boh povedal: Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky!“ (Gn 1, 14). Poradie dňa a noci v príbehu stvorenia sveta je znakom stvoriteľského činu Boha, ktorý všetko priviedol z neexistencie do existencie. To preto, na pamiatku tohto činu, sa bohoslužby denného cyklu začínajú večer: „A nastal večer a nastalo ráno…“ (Gn 1, 5n).

539 Deň je podľa Svätého písma obdobie života. Pán Boh stvoril svetlo a oddelil ho od tmy. Toto je význam denného liturgického cyklu: pozdvihnutie stvorenia z temnoty nebytia do svetlu bytia a potom z viditeľného svetla do svetla neviditeľného. To preto biblický deň, ako symbol priblíženia sa sveta k Bohu a vstúpenia Boha do sveta, je v tom istom čase liturgickým dňom.

540 Denný modlitbový cyklus našej Cirkvi je postavený na ideáli nepretržitej modlitby, ktorý je vyjadrený biblickým číslom sedem. Toto číslo je symbolom plnosti a dokonalosti. Sväté písmo hlása: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky“ (Ž 118 [119], 164). K takejto modlitbe nás nabáda aj svätý Bazil Veľký: „Nech je aj pre nás pravidlom chváliť Boha sedemkrát denne.“ ^[3] Základom tohto pravidla modlitby sú žalmy. V bohoslužbách sú tieto biblické žalmy popretkávané inými modlitbami: hymnami, stichirami, tropármi, kondákmi, prokimenmi, ekténiami atď. Bohoslužby denného cyklu – konkrétne večiereň, povečerie, polnočnica, utiereň, prvá, tretia, šiesta a deviata hodinka, ako aj bohoslužba obednice – sa nachádzajú v liturgickej knihe, ktorá sa nazýva Časoslov (Horologion).

Večiereň a utiereň

541 Z bohoslužieb denného cyklus do života farnosti prenikli najviac večiereň a utiereň. Veľká večiereň sa slávi každú sobotu večer a utiereň Kristovho vzkriesenia každú nedeľu ráno. Vo sviatky Pána a Bohorodičky a v hlavné sviatky svätých sa slávi večiereň s bdením, ktorej súčasťou je aj litia. Pri litii sa požehnáva chlieb, pšenica, víno a olej na znak hojnosti, ktorú sme dostali od Boha, a na vyprosenie ich rozmnoženia po celom svete. Jedinečné teologické, duchovné, poetické a umelecké bohatstvo večierne a utierne nám pomáha hlbšie integrovať do našich životov dejiny spásy.

542 Večiereň je podstatne modlitbou, v ktorej striedavo oslavujeme Pána, prosíme o jeho dary a ľutujeme naše hriechy. V žalme 103 [104] chválime Pána za jeho stvorenie. Potom v sérii kajúcich žalmov („Pane, ja volám k tebe“ – Ž 140[141]; 141[142]; 129[130]; 116[117]) prejavujeme pokánie a prosíme o odpustenie. Dôležitými prvkami večierne sú kadidlo a svetlo. Vznášajúci sa dym kadidla vyjadruje našu kajúcu modlitbu, ktorá sa vznáša k Pánovi. Následne v starobylom hymne „Svetlo tiché“ spievame o Kristovi, ktorý skrze svoju slabosť, ktorú pretrpel na kríži, premohol diablovu moc a „daroval život celému svetu“. V hymne „Ráč nás, Pane,“ prosíme o ochranu pred hriechom „v tento večer“. Modlíme sa, aby svetlo Božích prikázaní nám poskytlo túto ochranu. 

543 Večiereň vrcholí spevom Simeonovej piesne: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka“ (porov. Lk 2, 29 – 32). Simeon je známy ako „ten, ktorý prijal Boha“. Týmto chválospevom celé cirkevné spoločenstvo spolu so Simeonom vyjadruje radosť zo stretnutia s Pánom „dnes večer“. No tento hymnus vyjadruje aj našu pripravenosť stretnúť sa s Pánom v sláve, keď ho uvidíme „z tváre do tváre“ (porov. 1 Kor 13, 12). Vtedy naplno uvidíme spásu, ktorú Boh „pripravil pred tvárou všetkých národov“.

544 Hlavné časti utierne sú: šesťžalmie, evanjeliové čítanie (ak je stanovené), kánon, chválové žalmy a Slávoslovie. Šesťžalmie (známe aj ako hexapsalm), ktoré otvára utiereň, zjavuje veriacich, ktorí bdejú v očakávaní víťazného príchodu Kristovho svetla. V dejinách spásy je „ráno“ alebo „východ slnka“ zjavením Boha, príchodom „svetla do tmy“. Jeho začiatok bol v Betleheme. A tak na začiatku utierne spievame anjelský hymnus Vianoc: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Božie svetlo zažiarilo nad riekou Jordán a toto vyznávame aj my, keď spievame: „Boh je Pán a zjavil sa nám, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“ Kristovo vzkriesenie je ďalším víťazstvom svetla nad tmou. Radosť z tohto víťazstva je nádherne vyjadrená v hymne „Anjelský zástup žasol“ (Evlogataria), ktorý sa spieva každý týždeň na nedeľnej (voskresnej) utierni. Keď sa myronosičky ponáhľali za východu slnka k Pánovmu hrobu, zjavil sa im anjel a ohlásil im „veľké svetlo“, ktorým je Kristovo vzkriesenie.

545 V evanjeliu o Kristovom vzkriesení počúvame, ako anjel oznamuje: „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“ (Mk 16, 6). A sám Kristus vyhlásil: „Vlož sem prst… A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27). Podobne ako myronosičky aj veriaci vyznávajú zmŕtvychvstalého Pána v hymne „Videli sme Kristovo vzkriesenie“ a pristupujú k tetrapódu, aby pobozkali evanjeliár.

546 Po žalme 50[51] („Zmiluj sa, Bože, nado mnou“) sa spieva kánon. Je to poetická skladba, ktorá rozpráva o slávenej liturgickej udalosti. Robí tak vo svetle biblických dejín spásy. Deväť ód kánonu (hoci druhá óda sa spieva len vo Veľkom pôste) sa začína hymnom o oslobodení Izraela z egyptského otroctva. Následne modlitbové hymny niekoľkých starozákonných prorokov tvoria ďalšie ódy. Kánon vrcholí deviatou ódou a jej chválou najčistejšej Panny Márie. Je vychvaľovaná ako „Bohorodička a Matka Svetla“. Po kánone, keď je slnko čoraz žiarivejšie, Cirkev vyzdvihuje Krista, ktorým je životodarným svetlom: „Kriste Bože, zošli mi svoje svetlo a osvieť moje srdce.“^[4]

547 Radosť duše, ktorá je osvietená Kristovým svetlom, je vyjadrená v chválových žalmoch (Ž 148 – 150). Tu vyzývame celé stvorenie, aby oslavovalo Boha a dobrorečilo mu za dar svetla – zjavenie jeho Syna. Preto v závere utierne kňaz uvedie Veľké slávoslovie slovami: „Sláva tebe, ktorý si nám zjavil Svetlo!“ Keď sa pozeráme na toto svetlo, sme vedení ku kontemplácii Boha. A tak spievame: „V tvojom svetle uzrieme svetlo.“ V Kristovom svetle sme skutočne schopní vidieť neprístupné svetlo Božej slávy. Utiereň sa končí poďakovaním a prosbami za celé cirkevné spoločenstvo a za život sveta.

Ostatné bohoslužby denného cyklu

548 Povečerie je bohoslužba, ktorá sa slávi po večierni – pred odchodom od postele. Počas Veľkého pôstu a vo sviatky Narodenia Pána, Bohozjavenia a Zvestovania slávime Veľké povečerie. V ostatné dni slávime Malé povečerie. Táto bohoslužba zahŕňa poďakovanie Bohu za práve ukončený deň a vykonanú prácu. Obsahuje aj prosby o odpustenie hriechov, pokojnú noc a pokojný spánok. Svätý Bazil učí: „Skúmanie našich minulých skutkov je veľkou pomocou, aby sme neupadli do podobných chýb znovu. Preto žalmista hovorí: ‚To, čo hovoríte vo svojich srdciach, ľutujte na svojich lôžkach‘ [Ž 4, 4].“^[5]

549 Pri Polnočnici, keď bdieme v očakávaní Pánovho príchodu, prosíme Pána, aby noc bola pokojná a bez hriechu. Keďže pamätáme aj na samotnú smrť, prosíme, aby neprišla na nás nečakane. Svätý Bazil nás nabáda: „Modlitbou by sme mali očakávať úsvit, aby nás deň nenašiel v posteli, aby sme boli v súlade so slovami: ‚Moje oči predišli ráno, aby som mohol rozjímať o tvojich slovách‘ [Ž 119[120], 147].“^[6] Sám Spasiteľ sa modlil uprostred noci a vyzýval svojich učeníkov, aby bdeli. Polnočnica sa podobne ako povečerie uzatvára vzájomným odpustením a orodovaniami za všetkých živých i zosnulých.

550 V hodinkách, ktoré majú biblický a patristický teologický základ, si veriaci pripomínajú spásonosné udalosti, ktoré sú vyrozprávané vo Svätom písme. Zároveň prosia Pána o milosť, aby kresťanským spôsobom dokončili svoje každodenné záležitosti a práce dňa.

551 Obvyklé denné hodinky, ktoré sme práve spomenuli, sú modlitbou veriacich, ktorí si uvedomujú ťažkosti a nebezpečenstvá dňa, a preto prosia Pána o pomoc. Počas Veľkého pôstu tie isté hodinky majú dodatočné prvky. Vo veľkopôstnych hodinkách veriaci kontemplujú ukrižovaného Krista a čerpajú z neho silu niesť každodenný kríž, aby sa stali účastnými na vykúpení ľudstva. Existuje aj ďalšia forma hodiniek. Ide o Kráľovské hodinky, ktoré sa slávia v očakávaní troch veľkých sviatkov a pozornosť modliacich sa upriamujú na tieto hlavné spásonosné udalosti: Kristovo narodenie, Bohozjavenie i umučenie a vzkriesenie.

552 Prvá hodinka^[7] sa slávi na konci utierne, pretože spolu s utierňou je modlitbovým začiatkom dňa: „Kriste, pravé svetlo, ktoré osvecuje a posväcuje každého človeka prichádzajúceho na svet, nech sa ukáže na nás svetlo tvojej tváre, aby sme v ňom uvideli neprístupné svetlo.“ Tretia hodinka je na pamiatku hodiny, keď Svätý Duch zostúpil na apoštolov. Svätý Bazil učí:

O tretej hodine sa bratia musia zhromaždiť a venovať sa modlitbe, aj keď sa už rozišli do rôznych zamestnaní. Keď si pripomínajú dar Svätého Ducha, ktorý bol udelený apoštolom v túto tretiu hodinu, všetci sa majú spoločne modliť, aby sa aj oni stali hodnými prijať dar svätosti. A mali by prosiť Svätého Ducha o vedenie v tom, čo je dobré a užitočné, v súlade so slovami: „Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho Svätého Ducha“ [Ž 50 [51], 11]. To sa znovu hovorí na inom mieste: „Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý Duch“ [Ž 142 [143], 10]. A keď sme sa takto pomodlili, mali by sme sa opäť venovať našim úlohám.^[8]

553 V šiestej hodinke si Cirkev pripomína Kristovo umučenie na kríži. Žalmy tejto hodinky opisujú utrpenie spravodlivého človeka, ktorý vložil svoju nádej do Pána, a prorocky poukazujú na utrpenie Ježiša Krista. Príklad nášho Spasiteľa ukazuje, že naša spása sa spája so zápasmi a možným utrpením. Tie sa pre každého z nás stávajú každodennými krížmi, pred ktorými by sme nemali uhýbať. Naopak, musíme ich smelo niesť až do chvíle nášho vlastného prechodu do večnosti. Preto na veľkopôstnej šiestej hodinke prosíme Pána: „Ty si v šiesty deň a o šiestej hodine na Kríž pribil trúfalý Adamov hriech v raji spáchaný. Roztrhaj tiež dlžobný úpis našich prehrešení, Kriste Bože, a zachráň nás.“^[9] Pôstne šestonedelie má aj ďalšie zvláštnosti. Obsahuje denné čítania z proroka Izaiáša a z asketického plánu – spisu Rebrík výstupu k Bohu z pera svätého Jána Klimaka (ktorého prímeno Klimakos znamená Rebrík).

554 V deviatej hodinke si modlitbovo pripomíname životodarnú smrť Spasiteľa na dreve kríža (porov. Mk 15, 30). Prosíme Spasiteľa v modlitbe: „Ty si o deviatej hodine kvôli nám na tele smrť zakúsil, umŕtvi zmýšľanie nášho tela a zachráň nás, Kriste Bože.“^[10] Modlením sa deviatej hodiny prekonávame strach zo smrti, lebo vieme, že smrť nemôže zrušiť Božiu vôľu pre nás.

Týždenný cyklus (Oktoich)

555 Podľa Knihy Genezis Boh počas šiestich dní vykonal dielo stvorenia a potom „požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré stvoril a urobil“ (Gn 2, 3). Následne si aj ľudia usporiadali svoj život podľa podobného sedemdňového rytmu. Šesť dní v týždni pracujú tak, tak pracoval Boh. A potom odložia bokom svoje pozemské starosti, aby slávili „Pánov deň“.

556 Hriech, a spolu s ním aj smrť, ktorá vstúpila do dejín pádom človeka, poukazuje na prechodnosť, a teda neúplnosť sedemdňového cyklu. Keď si ľudia čoraz viac uvedomovali nedostatok plnosti historického času, viedlo to k duchovnému hľadaniu nového Pánovho dňa, mimoriadneho, výnimočného ôsmeho dňa, v ktorom by sa obnovila plnosť času. Toto hľadanie je zjavné už v čase starozákonných prorokov.

557 Týmto Pánovým dňom sa stala Kristova smrť a vzkriesenie. Kristus prijal smrť na kríži v šiesty deň týždňa (piatok), čím priviedol k naplneniu Starú zmluvu. V siedmy deň, ktorým je sabat – sobota, Kristus odpočíval v hrobe „od všetkých diel, ktoré vykonal“ (Gn 2, 2). Cirkev o tom spieva vo Veľkú sobotu: „Čo je to za odpočinok dnes? To večný Kráľ, ktorý utrpením dosiahol spásu, zachováva sobotu v hrobe a ponúka nám novú sobotu.“^[11] Po sobotnom odpočinku, v „prvý deň týždňa“ (porov. Mk 16, 1 – 2), t. j. v nedeľu, Pán vyšiel z hrobu. Pre kresťanov sa tento prvý deň stal skutočným Pánovým dňom – výnimočným a spásonosným. „Takže ôsmy deň, ktorý je prvým dňom týždňa, nám predstavuje ten pôvodný život [daný pred pádom], ktorý nebol odňatý, ale učinený večným.“^[12] Cirkev slávi deň Pánovho vzkriesenia liturgickým „lámaním chleba“, t. j. Eucharistiou, ktorá ponúka veriacim spoločenstvo do večného života.

558 Cirkev si od počiatku vážila sobotu ako svätý siedmy deň odpočinku. V tento deň svätým spôsobom komunikujeme s Bohom. Nedeľa sa tak stala ôsmym dňom, dňom oslavy Kristovho vzkriesenia. Preto sobota a nedeľa sú dodnes v cirkvách byzantskej tradície vždy eucharistickými dňami, dokonca aj počas Veľkého pôstu. „Veru, ako sa môžete pozrieť nedeli do tváre, ak si nevážite sobotu? Uvedomujete si, že tieto dve sú sestry a že ak jednu z nich znevážite, znevážili ste aj druhú?“^[13]

Nedeľa

559 Udalosť Kristovej smrti a vzkriesenia bola a zostáva základnou témou kresťanskej dobrej zvesti. Kresťania ju nielen ohlasujú, ale aj skutočne sprítomňujú a prežívajú v Eucharistii. Na jednej strane, deň Kristovho zmŕtvychvstania bol, samozrejme, konkrétnym dňom v dejinách ľudstva. Svojou výnimočnosťou však presahuje dejiny. To preto, že ľudské dejiny sú záznamom konečnosti stvorenia, zatiaľ čo Kristovo vzkriesenie prekonalo pominuteľnosť dejín. Preto udalosť Kristovho vzkriesenia pretrváva, deje sa v premenlivých a prechodných epizódach dejín. Cirkev liturgicky zdôrazňuje historický charakter Kristovho vzkriesenia každoročným slávením Paschy (Veľkej noci), zatiaľ čo božská trvalosť tejto udalosti v dejinách sa zjavuje v Eucharistii každej nedele. Každá nedeľa je pamiatkou Paschy, keď pri božskej liturgii zmŕtvychvstalý Kristus zjavuje svoju prítomnosť. Nedeľa je ikonou slávneho druhého príchodu. Takto Kristovo vzkriesenie ako sviatok sviatkov vstupuje do celého života človeka, posväcuje ho a celý ho premieňa na sviatok. Nedeľa – ôsmy deň – sa chváli v speve prostredníctvom ôsmich hlasov (nápevov), ktoré nasledujú jeden po druhom každý týždeň počas celého roka. Tento týždenný cyklus v kresťanstve je paschálny vo svojom základe, pretože práve od Paschy začíname počítanie času nového stvorenia a jeho dejín. Toto nové stvorenie a jeho dejiny sa odohrávajú v každodenných udalostiach a vzťahoch – v rámci starého stvorenia, ktoré je smrteľným stvorením.

Ostatné dni týždňa

560 Tak ako kresťanská tradícia vníma denný cyklus ako ikonu dejín spásy, tak aj týždeň je vnímaný ako takáto ikona. Týždeň má svoj počiatok v stvorení sveta a svoj vrchol v slávnom druhom príchode Krista. Nedeľa, ktorá je ôsmym dňom, prvým a jedinečným dňom nového stvorenia, sa stala prvým dňom týždňa. Nedeľa ako ôsmy deň je prorockým znamením a začiatkom nadchádzajúceho „vzkriesenia a života budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery). V zostávajúcich šiestich dňoch týždňa, od pondelka do soboty, Cirkev slávi naplnenie Božieho plánu spásy – od stvorenia sveta až po dosiahnutie jeho plnosti a zavŕšenia.

561 Pondelok je venovaný „druhému dňu stvorenia“, keď Boh oddelil vody vo stvorení a vytvoril pevnú oblohu: „A Boh nazval oblohu nebom“ (Gn 1, 8). Obyvateľmi neba sú anjeli. Tak ako anjeli zosobňujú neviditeľné stvorenie, tak ľudia zosobňujú to to viditeľné. V skutočnosti ľudia sú korunou viditeľného stvorenia. Podľa Kristovho svedectva medzi ľuďmi nebol nik väčší ako Ján Krstiteľ. Jemu je venovaný utorok. Cirkev venuje stredu životodarnému Pánovmu krížu a pripomína si, že „túžbou po rozkoši“ bolo ľudské pokolenie vyhnané z raja a „strom neposlušnosti“ uviedol do sveta smrť; naproti tomu Kristov „strom kríža“ obnovil život a daroval neporušiteľnosť.^[14] Pre spásu sveta poslal Otec na svet svojho Syna „narodeného zo ženy“ (Gal 4,4). To preto je streda venovaná aj presvätej Bohorodičke. Vtelený Boží Syn založil svoju Cirkev na apoštoloch, ktorých poslal do sveta: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Pastoračnú starostlivosť Cirkvi o ľudí zosobňuje lýcijskomyrský arcibiskup Mikuláš Divotvorca. Preto je štvrtok venovaný svätým apoštolom i svätému Mikulášovi.

562 Ježiš Kristus – Boží Baránok, ktorý vzal na seba hriech sveta (porov. Jn 1,29) – splnil Otcovu vôľu tým, že dobrovoľne prijal smrť na kríži a skrze kríž premohol smrť. To preto je piatok pamiatkou Kristovho spásonosného ukrižovania. Liturgický význam soboty je vyjadrený v kondáku: „Ako svoje prvotiny, Pane, prináša ti zem bohabojných mučeníkov.“ Do sobotných bohoslužieb Cirkev zahŕňa celé dejiny spásy a vzdáva chválu všetkým svätým: „Apoštoli, proroci a mučeníci, biskupi, vyznávači a všetci spravodliví, dobrý boj ste bojovali a vieru statočne vyznávali.“^[15] V sobotu sa Cirkev modlí aj za zosnulých. Robí tak vo viere a nádeji, že nájdu odpočinok so svätými: „Medzi svätými, Kriste, duše svojich služobníkov obdaruj pokojom. Tam, kde niet bolesti, trápenia ani stonu, iba život nekonečný.“^[16]

Poradie hlasov v oktoichu

563 Modlitby a hymny týždenného cyklu sú začlenené do božskej liturgie a bohoslužieb denného cyklu. Tieto modlitby sa spievajú podľa jedného z určených hlasov (z gréckeho slova echos, ktoré znamená zvuk, hlas alebo ozvenu), ktoré nasledujú po sebe. Tradícia cirkevného spevu podľa ôsmich hlasov/nápevov pramení z udalosti Paschy – Ôsmeho dňa. Plný cyklus ôsmich hlasov trvá osem týždňov. Zozbierané modlitby ôsmich hlasov spolu tvoria liturgickú knihu, ktorá sa nazýva Oktoich (z gréckeho slova Octoechos, ktoré znamená osem hlasov).

564 Osemhlasný cyklus týždenných bohoslužieb tvorí pilier, ktorého základom je prvý hlas a korunou ôsmy hlas. Táto koruna sa zasa stáva základom pre prvý hlas, ktorý sa spieva v nasledujúcu nedeľu. Týmto spôsobom hlasy pripomínajú priečky duchovného rebríka, ktorý spája prítomný čas s dňom Pánovho príchodu. Každoročne sa výstavba tohto rebríka začína v Tomášovu nedeľu a uzatvára sa v Kvetnú nedeľu. A tak paschálny čas týždenných cyklov akoby zahrňoval historický čas a umožňoval nám prijímať celý život vo svetle paschálnej radosti.

Ročný cyklus služieb

565 Služby liturgického či cirkevného roka sú postavené na nepohyblivom a pohyblivom cykle. Nepohyblivý cyklus je spätý s pevnými dátumami roka a pohyblivý cyklus s pohyblivým dátumom Paschy. Liturgický rok je spojený s astronomickým rokom takým spôsobom, že rok je korunovaný Božou dobrotou.^[17] To sa dosahuje tým, že sa v bohoslužbách pripomínajú, sprítomňujú a prežívajú všetky hlavné udalosti dejín spásy.

566 Nepohyblivý cyklus cirkevného roka sa začína 1. septembra. Podľa počítania starého (juliánskeho) kalendára jeho začiatok pripadá na 14. septembra. Dve počítania liturgického kalendára (nový a starý) pochádzajú z faktu, že po každých 128 rokoch občiansky kalendár (používaný od čias Júlia Cézara) začne o jeden ďalší deň zaostávať za skutočnými astronomickými cyklami. V roku 1582 rímsky pápež Gregor XIII., s cieľom obnoviť zhodu medzi kalendárnym rokom a astronomickými cyklami, nariadil reformu kalendára, pričom vymazal desať dní z vtedajšieho kalendára. Reformovaný kalendár bol nazvaný nový či gregoriánsky kalendár, zatiaľ čo nereformovaný zostal ako starý či juliánsky kalendár. Od čias reformy kalendára vzrástol rozdiel medzi týmito kalendármi na trinásť dní a ďalej rastie. Z rozdielnych počítaní pochádzajú aj rozdielne dátumy Paschy (Veľkej noci) a následkom toho aj sviatkov pohyblivého cyklu. Občas sa dátum Paschy zhoduje, ale občas môže rozdiel medzi dátumami gregoriánskeho a juliánskeho kalendára dosiahnuť až päť týždňov.

Pohyblivý cyklus (Veľkopôstna a Kvetná trióda)

567 Stredom a kľúčovým bodom pohyblivého cyklu sviatkov liturgického roka je Pascha. Dátum jej slávenia pripadá na prvú nedeľu po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. To znamená, že každoročne sa dátum Paschy posúva a pripadá na iný kalendárny dátum. V gregoriánskom kalendári môže Pascha pripadnúť už na 22. marca a až na 25. apríla, v juliánskom kalendári už na 4. apríla a až na 10. mája. Podľa toho sa posúvajú aj dátumy začiatku Veľkého pôstu a sviatkov Pánovho vstupu do Jeruzalema, Nanebovstúpenia Pána a Päťdesiatnice. Počas tohto obdobia Cirkev sprevádza veriacich bohoslužbami Veľkopôstnej a Kvetnej triódy (slovo trióda pochádza z gréčtiny a znamená trojdielnu hymnickú skladbu). Veľkopôstna trióda obsahuje bohoslužby pre štyri nedele pred Veľkým pôstom a pre samotný Veľký pôst; Kvetná trióda pre obdobie od Lazárovej soboty do nedele Všetkých svätých [Kvetná trióda sa nazýva aj Pentekostarion.]

568 Bohoslužby triódy liturgicky vedú kresťana od uvedomenia si vlastnej hriešnosti k duchovnej premene. Veľkému pôstu predchádzajú štyri prípravné nedele: Nedeľa mýtnika a farizeja; Nedeľa márnotratného syna; Mäsopôstna nedeľa a Syropôstna nedeľa. V rámci prípravy na Veľký pôst nás Cirkev v Nedeľu mýtnika a farizeja vyzýva, aby sme napodobňovali pokoru mýtnika a vyhýbali sa pýche farizeja. V Nedeľu márnotratného syna Cirkev poukazuje na potrebu pokánia ako návratu z cudzej krajiny hriechu do Otcovho domu. V Mäsopôstnu nedeľu, keď sa číta evanjelium o Božom súde (porov. Mt 25, 31 – 46), Cirkev definuje cieľ nadchádzajúceho pôstneho obdobia: uznať naše hriechy, vyznať ich a konať skutky milosrdenstva. V Syropôstnu nedeľu (ktorá je nazývaná aj Nedeľa odpustenia) nás Cirkev vyzýva, aby sme podnikli prvý krok v pokání – vzájomné odpustenie. Počas pôstneho obdobia kresťania praktizujú zdržanlivosť v jedení, ale toto nie je samoúčelné, je to len prostriedok na očistenie sa od vášní: „Ak sa zdržiavaš jedenia, ale neočisťuješ sa od vášní, potom je tvoj pôst márny, lebo ti neslúži na nápravu. Naopak. Skrze neúprimnosť sa duša pripodobňuje zlým démonom, ktorí v skutočnosti nikdy nejedia.“^[18]

569 Autentický pôst znamená „odstrániť všetko zlé, ovládať jazyk, odolávať hnevu a zdržiavať sa žiadostivosti, ohovárania, klamania a krivej prísahy.“^[19] Význam pôstu pre kresťana je predstavený v stichire večierne v Syropôstnú nedeľu: Vykročme s radosťou do pôstneho obdobia a pripravme sa na duchovný boj. Očisťme našu dušu i telo. A ako sa postíme od jedla, tak sa zdržiavajme aj každej vášne. Radujme sa z čností Ducha, aby sme vytrvali v láske, a tak budeme uznaní za hodných vidieť slávne umučenie Krista, nášho Boha, a s veľkou duchovnou radosťou hľadieť na jeho svätú Paschu.^[20] Liturgické bohoslužby Veľkého pôstu postupne odhaľujú podstatu pravého pôstu: Ak zasejeme „semená pokánia“ (Prvá veľkopôstna nedeľa), naše „výhonky čností“ porastú do zrelosti (Druhá veľkopôstna nedeľa), aby sme mohli konzumovať ovocie životodarného stromu, „ktorý nás vedie späť do raja“ (Tretia veľkopôstna nedeľa, úcta svätého Kríža), a cestou „duchovného rebríka“ (Štvrtá pôstna nedeľa, pamiatka svätého Jána Klimaka) dosiahnuť vrcholy duchovného očistenia a pokánia (Piata veľkopôstna nedeľa, pamiatka svätej Márie Egyptskej).

570 Svätý Ján Zlatoústy vo svojom učení o pôste zdôrazňuje plody pôstu v mravnom a duchovnom živote: Aký je to úžitok, ak sme pôstne obdobie prežili bez dobrých skutkov? Ak niekto druhý povie: „Postil som sa počas celého Veľkého pôstu,“ vtedy ty by si mal povedať: „Mal som nepriateľa, ale zmieril som sa; mal som vo zvyku hovoriť zle o druhých, ale skoncoval som s tým; mal som vo zvyku nadávať, ale prekonal som túto zlú prax.“^[21] Ak sa horlivo zapojíme do pôstneho obdobia, zažijeme to, čo opisuje svätý Ján Zlatoústy vo svojom učení: Keď v tomto týždni dospejeme k praxi vôbec nenadávať a v nasledujúcom týždni zadusíme hnev a v tom, ktorý bude nasledovať po ňom, vytrhneme zlé reči z koreňov, a po tomto, keď opravíme to zostávajúce, takto napredujúc v našom kurze postupne dôjdeme až na samotný vrchol čnostnosti.^[22]

571 Keď sme už „zavŕšili Štyridsať dní, ktoré prinášajú úžitok našej duši“, tak v Lazárovu sobotu, ktorou sa začína Kvetná trióda [v kyjevskej tradícii], Cirkev prosí Pána: „Daj nám uzrieť aj Svätý týždeň tvojho umučenia, aby sme v ňom mohli oslavovať tvoje veľké skutky“^[23]. Vskutku sa modlíme, aby sme uzreli Vzkriesenie, Nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha a slávny druhý príchod. V dňoch Strastného týždňa si liturgicky pripomíname a nanovo zažívame posledné dni Ježišovho pozemského života – jeho umučenie, smrť a pochovanie – a očakávame jeho vzkriesenie, keď Pán ako „pšeničné zrno, pochované v zemi, priniesol bohatú úrodu a zdvihol k životu smrteľných Adamových synov“^[24].

572 Rast kresťana v zbožštení vyznačujú služby nedieľ od Paschy po Päťdesiatnicu: zbožštenie sa začína stretnutím so vzkrieseným Kristom (Nedeľa Paschy, Tomášova nedeľa a Nedeľa myronosičiek), ktoré vedie k radikálnym zmenám v konkrétnych osobách – a tiež v nás (Nedeľa ochrnutého, Nedeľa Samaritánky a Nedeľa slepého od narodenia). Obraz „živej vody“ pri sviatku Polovice Päťdesiatnice naznačuje prisľúbenie Svätého Ducha, ktorého milosťou získavame zbožštenie.

573 V štyridsiaty deň po Pasche Cirkev spieva chvály na Kristovo nanebovstúpenie. No Kristus neodišiel zo svojej Cirkvi. Naopak, tí, čo sú v Kristovi, sú s ním vzatí „do neba“.^[25] Preto už svätí otcovia Prvého nicejského koncilu (ktorých pamiatku slávime v Nedeľu svätých otcov) uvažovali o Najsvätejšej Trojici a vo Vyznaní viery a koncilovým spôsobom spoločne odovzdali skúsenosť poznania Boha. Celé liturgické zhromaždenie, napodobňujúc svätých otcov, v deň Päťdesiatnice vystupuje ku kontemplácii Najsvätejšej Trojice: „Dnes národy nadobudli múdrosť skrze slávu videnia Boha.“^[26] Kvetná trióda dosahuje svoj vrchol a vrchol poznania Boha tým, že v nedeľu po Päťdesiatnici sa slávi pamiatka všetkých svätých, ktorí sú ovocím Svätého Ducha.

Nepohyblivý cyklus sviatkov (Miney)

574 Ďalšia séria cirkevných sviatkov – Pána, Bohorodičky a svätých – pripadá vždy na ten istý deň roka, a preto sa nazývajú nepohyblivé sviatky. Medzi nepohyblivé sviatky Pána patrí predovšetkým Kristovo narodenie (Vianoce, 25. december) a Bohozjavenie (6. január). Ich význam spočíva v zjavení Krista – Svetla, ktoré premohlo temnotu hriechu. V druhý deň každého z týchto sviatkov Cirkev oslavuje osoby, ktoré sa hlavne podieľali na spásonosných udalostiach Kristovho narodenia a jeho pokrstenia v rieke Jordán: Zhromaždenie Presvätej Bohorodičky, resp. Zhromaždenie Jána Krstiteľa (pojem zhromaždenie je prekladom gréckeho slova synaxis a odkazuje na skutočnosť, že sa zhromaždíme k sláveniu Eucharistie, aby sme oslávili ich pamiatku). S Kristovým narodením je spojený ak sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičky (25. marec), ktorý sa slávi deväť mesiacov pred Vianocami.

575 Ďalším sviatkom, ktorý je spätý s Kristovým narodením, je Narodenie Jána Krstiteľa. Keďže sa narodil šesť mesiacov pred Kristom (porov. Lk 1, 26), jeho narodenie oslavujeme 24. júna a jeho počatie 23. septembra. Vianočný cyklus sviatkov zahŕňa aj Obrezanie Pána (1. január), ktoré sa slávi na ôsmy deň po Vianociach, a Stretnutie Pána (2. február). Stretnutie oslavuje predstavenie Krista ako prvorodeného Syna v Jeruzalemskom chráme a prinesenie obety za neho na štyridsiaty deň po jeho narodení. Týmto sviatkom Cirkev oslavuje stretnutie Starej a Novej zmluvy v osobách starca Simeona a prorokyne Anny s Bohorodičkou a dieťaťom Ježišom v jej náručí. Sviatkom Premenenia Pána na vrchu Tábor (6. august) Cirkev oslavuje zjavenie plnosti božského svetla, ktoré sa začalo pri Bohozjavení v Jordáne. Keď „náš Spasiteľ zažiaril svetu, Boh sa zjavil ako svetlo zo svetla“^[27] vo Vtelení a pri Premenení „celá ľudská prirodzenosť božsky zažiarila“^[28] a Kristovo svetlo pôsobí premenu celého stvorenia. Na sviatok Povýšenia drahocenného a životodarného kríža nad celým svetom (14. september) Cirkev spieva chválu na „strom pravého života, zasadený na mieste lebky“ (Golgote). Na ňom „večný Kráľ vydobyl spásu v strede zeme a dnes sa jeho povýšením posväcujú končiny zeme“.^[29]

576 Cirkev si s osobitnou láskou uctieva Presvätú Bohorodičku a vždy Pannu Máriu. Ona je nerozlučne spätá so spásonosným dielom svojho Syna. V priebehu ročného cyklu okrem sviatkov Bohorodičky (Stretnutie a Zvestovanie) oslavujeme jej Narodenie (8. september), Vstup do chrámu (21. november) a Zosnutie (15. august). Narodenie Bohorodičky je začiatkom našej spásy,^[30] jej Vstup do chrámu je ohlásením spásy^[31] a jej Zosnutie je znamením naplnenia spásy.^[32] So sviatkom Narodenia Presvätej Bohorodičky súvisí aj sviatok Počatie svätej Anny, keď počala Presvätú Bohorodičku. Tento sviatok sa nazýva aj Nepoškvrnené počatie presvätej Bohorodičky (9. december, deväť mesiacov pred jej narodením). Keďže pri svojom Zosnutí Bohorodička „neopustila svet“,^[33] jej „pozícia pred nami v Cirkvi“ a jej neochvejné orodovanie za ľudstvo u svojho Syna vyjadruje sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky (1. október). Pri Zosnutí bola Bohorodička telesne vzatá do neba. Zanechala nám však svoje vzácne relikvie – svoje rúcho a svoj pás – ako „mocnú ochranu“^[34] pre svoje verné deti. Tieto relikvie sa uctievajú sviatkami Uloženia vzácneho rúcha Presvätej Bohorodičky v Blachernskom chráme v Konštantínopole (2. júl) a Uloženia vzácneho pásu (31. august).

577 Cirkev vyznáva paschálne tajomstvo aj vo sviatkoch svojich svätých, ktorí trpeli s Kristom a s ním boli oslávení. Cirkev ponúka veriacim príklad života svätých na napodobňovanie, aby všetkých viedla k Otcovi skrze Krista vo Svätom Duchu.^[35] Liturgická pamiatka svätých sa slávi v službách a v uctievaní ich ikon a relikvií. Dátumom slávenia pamiatky svätého je zvyčajne deň jeho úmrtia, t. j. deň jeho narodenia pre  nebo. Môže to byť aj deň nájdenia alebo prenesenia jeho relikvií. Každý deň cirkevného roka je venovaný jednému alebo viacerým konkrétnym svätým. Liturgické služby (hymnografia) pre svätých sú zozbierané mesiac po mesiaci v dvanástich zväzkoch, ktoré sú nazývané Miney (z gréckeho slova menaia, ktoré znamená mesačníky).

578 Pri tajomstve krstu kresťanskí rodičia zvyčajne dávajú svojim novonarodeným deťom mená kresťanských svätých. Udelením mena sa vytvorí duchovný vzťah medzi svätým a osobou, ktorá dostala jeho meno. Podľa starobylého cirkevného zvyku deti dostávajú meno svätého, v ktorého deň sa narodili.

Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 21. januára 2025

---

^[1] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 7, 2: PG 61, 55.

^[2] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Timotejovi, 5, 3: PG 62, 529.

^[3] Bazil Veľký, Homílie na asketizmus, 1, 4: PG 31, 878.

^[4] Časoslov, Utiereň, Hymnus Svetla (Photagogica) vo Veľkom pôste, 3. hlas. 

^[5] Bazil Veľký, Dlhšie pravidlá, 37, 4: PG 31, 1009.

^[6] Bazil Veľký, Dlhšie pravidlá, 37, 4: PG 31, 1009.

^[7] Názvy „prvá“, „tretia“, „šiesta“ a „deviata“ hodinka odrážajú rímsky cisársky systém a zodpovedajú približne našim 06:00, 09:00, 12:00 a 15:00.

^[8] Bazil Veľký, Dlhšie pravidlá, 37, 4: PG 31, 1009. 

^[9] Časoslov, Šiesta hodinka, Veľkopôstny tropár. 

^[10] Časoslov, Deviata hodinka, Veľkopôstny tropár.

^[11] Kvetná trióda, Veľká a svätá sobota, Utiereň, Stichira na Chválach.  

^[12] Augustín z Hippa, List 55: Odpoveď na otázku Januára, 9, 17: PL 33, 212. 

^[13] Gregory z Nyssy, O treste: PG 46, 309.

^[14] Porov. Oktoich, 3. hlas, Večiereň, Aposticha. 

^[15]  Časoslov, Sobota, Tropár pre všetkých svätých. 

^[16] Časoslov, Sobota, kondák pre zosnulých.

^[17] Porov. Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora. 

^[18] Pôstna trióda, Syropôstny týždeň, Stredajšia utiereň, Apostichon.

^[19] Pôstna trióda, Prvý týždeň Veľkého pôstu, Utorok, Večiereň, Apostichon.

^[20] Pôstna trióda, Prvý týždeň Veľkého pôstu, Pondelok, Večiereň, Stichira na 140. žalm. 

^[21] Ján Zlatoústy, Homílie o sochách, 16, 6: PG 49, 169.

^[22] Ján Zlatoústy, Homílie o sochách, 4, 6: PG 49, 68.

^[23] Kvetná trióda, Lazárova sobota, Večiereň, Stichira na 140. žalm.

^[24] Porov. Kvetnú triódu, Veľká a Svätá Sobota, Utiereň, Stasis 1.

^[25] Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Anafora.

^[26] Kvetná trióda, Pondelok Svätého Ducha, Utiereň, Stichira na Chválach.

^[27] Minea, Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (6. január), Utiereň, Stichira na Chválach.

^[28] Minea, Predsviatok Svätého Premenenia nášho Pána Ježiša Krista (6. august), Kondák. 

^[29] Minea, Povýšenie vzácneho a životodárneho kríža nad celým svetom (14. september), Večiereň, Stichira na Lítii. 

^[30] Minea, Narodenie Presvätej Vládkyne, Bohorodičky a vždy Panny Márie (8. september), Večiereň, Stichira na Lítii. 

^[31] Minea, Vstup našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky a vždy Panny Márie do chrámu, (21. november), tropár.

^[32] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky a vždy Panny Márie (15. august), Večiereň, Stichira na Lítii.

^[33] Minea, Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky a vždy Panny Márie (15. august), Tropár. 

^[34] Minea, Uloženie vzácneho rúcha našej Presvätej Bohorodičky v Blachernskom chráme (2. júla), tropár.

^[35] Porov. Druhý vatikánsky konci, Konštitúcia Sacrosanctum Concilium [O svätej liturgii], 104.

Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...

---

Kristus naša Pascha II: Chrám ako miesto modlitby cirkevného spoločenstva – Ikony – Ikonostas – Ikonografický obraz chrámu – Relikvie – Liturgický spev – Držanie tela a gestá počas bohoslužieb – Predmety používané pri bohoslužbách –  Liturgické odevy – Liturgické knihy – Chrámové zvony (579 – 653)   


Kristus naša Pascha II.: Špeciálne príležitostné modlitby, požehnania a posvätenia (500 – 532)