Si starším bratom?
Každoročne v túto druhú nedeľu Triódy počúvame Pánov príbeh, ktorý nazývame Podobenstvo o márnotratnom synovi. V tomto podobenstve, ktoré je zaznamenané v 15. kapitole Lukášovho evanjelia, sú v skutočnosti tri dôležité postavy: márnotratný syn, milujúci otec a starší brat. Niektorí komentátori sa domnievajú, že najdôležitejšou postavou v príbehu je starší brat, a to vzhľadom na príležitosť, pri ktorej Pán vyrozprával toto podobenstvo. Aby sme našli tento súvis, musíme sa pozrieť na prvé verše kapitoly, ktoré predchádzajú podobenstvu a v túto nedeľu sa nečítajú:
„Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: ‚Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.‘ Preto im povedal toto podobenstvo“ (Lk 15, 1 – 3). Pán potom povedal nie jedno, ale tri podobenstvá o radosti nad kajúcim hriešnikom: podobenstvo o stratenej ovci, podobenstvo o stratenej minci a príbeh márnotratného syna. Pánovým cieľom v každom z podobenstiev je konfrontovať samospravodlivosť farizejov a zákonníkov, ktorí sa považovali za riadne dodržiavajúcich predpisy Židov, na rozdiel od tých, ktorí kolaborovali s rímskymi okupantmi (mýtnici), alebo na rozdiel od tých, ktorí ignorovali predpisy Zákona (hriešnici). A tak každá z postáv v našom podobenstve predstavuje jednu z postáv, ktoré sú uvedené v troch veršoch citovaného Lukášovho evanjelia. Máme tu syna-rebela, ktorý predstavuje hriešnikov, ďalej tu máme syna-konformistu, ktorý stelesňuje úctu k Zákonu a tradícii, ktorá charakterizuje zákonníkov a farizejov, a máme tu aj vítajúceho otca, ktorým je sám Kristus.
Rebel je naozaj márnotratný, neúctivý voči svojmu otcovi tým, že už teraz žiada to, čo by mu pripadlo po otcovej smrti – vskutku svojmu otcovi hovorí: „Želám si, aby si bol mŕtvy.“ Ako vieme, márnotratný syn odíde a časom príde o všetko. Nakoniec sa rozhodne vrátiť k otcovi, ktorý ho prijme s láskou.
Druhý brat
Príbeh sa teraz zameria na brata-konformistu, ktorý urobil všetko podľa pravidiel, ale je stratený rovnako ako jeho brat. Ako nám hovorí otec Henri Nouwen vo svojej úvahe Návrat márnotratného syna (1992, s. 71): „Starší syn bol navonok bezchybný. No keď je konfrontovaný s otcovou radosťou z návratu mladšieho brata, vybuchla v ňom temná sila a vyvrela na povrch. Zrazu sa v ňom jasne zviditeľní urazený, pyšný, neláskavý sebecký človek, ktorý zostával hlboko skrytý.“
Starší brat bez toho, aby si to uvedomil, odišiel do „cudzej krajiny“ rovnako ako brat-rebel. Už nebol verným synom svojho otca, za akého ho všetci považovali. Keďže je otcovým najstarším synom, jeho miesto malo byť v centre slávnostného zhromaždenia a mal sa starať o to, aby všetci boli vítaní a aby bolo o nich postarané. Pohostinnosť bola – a dodnes je – jednou z najdôležitejších činností v blízkovýchodnej domácnosti. Odmietnutím účasti sa brat-konformista stal presným opakom toho, čím sa zdal byť: a zdal sa byť verným obrazom svojho otca. Brat-konformista nemal dôvod dívať sa na svojho brata zvrchu; aj on sa stal obeťou „tyranie vášní“ (sv. Maxim Vyznávač) a svojím konaním verejne urazil svojho otca. Nielenže odmietol stáť po otcovom boku pred hosťami; dokonca spôsobil, že otec opustil hostí, aby sa zaoberal synovými pocitmi.
Podobne ako farizej v evanjeliovom podobenstve z minulého týždňa, aj brat-konformista predstavuje zákonníkov a farizejov, ktorí sú navonok bezchybní. Dodržiavajú všetky nariadenia Zákona, ale na tých, ktorí ich nedodržiavajú, sa dívajú zvrchu. Pán Ježiš im nehovorí, aby ignorovali Zákon, ale aby ho doplnili milosrdenstvom a súcitom. Na inom mieste nachádzame Ježiša, ako práve z tohto dôvodu karhá farizejov: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať“ (Mt 23, 23).
Sme zákonníkmi a farizejmi?
Bratia v tomto podobenstve predstavujú dva typy, ktoré sa vyskytujú v dnešnej spoločnosti. Sú tam nezávislí individualisti, ktorí sú odhodlaní „realizovať sa“, ísť vlastnou cestou podľa vlastných predstáv. Sú tam aj ľudia, ktorí sa prispôsobujú očakávaniam svojej rodiny alebo spoločnosti a snažia sa získať uznanie svojich rovesníkov alebo mocných.
V Cirkvi sa vždy nájdu ľudia, ktorí stotožňujú byť dobrým kresťanom s robením všetkých „správnych“ vecí. Vedome či nevedome používajú svoje vonkajšie skutky spravodlivosti na maskovanie svojho nespravodlivého srdca. Slovami limassolského metropolitu Atanáza („otec Maximos“ z Hory ticha): „… chodili sme do svätýň, uctievali sme, hádzali sme svoje peniaze do kasičky, nechávali sme tam naše sviece, olej, modlitby, mená, prosfory, všetko… Ale naše srdce sa vôbec nezmenilo. Po splnení svojich povinností sme zostali takí istí ako predtým. Sme ochotní útočiť jeden na druhého, ochotní svedčiť jeden proti druhému, ochotní byť zatrpknutí tak, ako sme boli predtým. Naše srdcia sa nemenia… Dosvedčujem vám z vlastnej skúsenosti, že som nevidel horších nepriateľov Cirkvi, než sú ‚nábožní‘ ľudia“ (z diela Terapia pre chorobu farizejstva). Ako povedal Pán: „Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať!“
Čo sa stane ďalej?
Podobenstvo sa končí bez konca. Nie je nám povedané, ako reagoval starší brat na svojho otca, pretože cieľom podobenstva je, aby sme preskúmali, čo by sme urobili my. Svätý Ján Zlatoústy povedal: „Takmer každý ušľachtilý človek dokáže plakať s plačúcimi, ale len málo z nás sa dokáže radovať s radujúcimi.“ Veľmi málo z nás sa dokáže skutočne radovať zo spásy druhého… Ale aký šťastný je človek, ktorý sa dokáže radovať zo spásy svojho brata, človek, ktorý sa raduje z pokánia svojho brata viac než z vlastného blaha.“
Blížiaci sa Veľký pôst nám dáva príležitosť starať sa o spásu druhých. Na liturgii alebo veľkopôstnych bohoslužbách sa zúčastňujú ľudia, ktorí počas zvyšku roka nechodia na bohoslužby. Pozývame našich menej horlivých spolubratov-spolufarníkov, aby spolu s nami konali bohoslužby počas tohto obdobia? Prijímame bratov, ktorí sa vrátili, s láskou? Alebo hovoríme veci ako: „Aha, pozrime, kto sa vrátil – takže si si spomenul, ako sa sem dostaneš!“ Lepší prístup by sa mohol začať uvažovaním nad postojom milujúceho Otca v dnešnom podobenstve, ktorý je ikonou samotného Krista.
Svätý Cyril Alexandrijský o tomto podobenstve
Čo je teda cieľom podobenstva? Preskúmajme príležitosť, ktorá k nemu viedla, lebo tak sa dozvieme pravdu. Samotný blažený Lukáš krátko predtým povedal o Kristovi, Spasiteľovi nás všetkých: „A všetci mýtnici a hriešnici k nemu prichádzali, aby ho počúvali. A farizeji a zákonníci reptali a hovorili: ‚Tento človek prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.‘“ Keď sa teda farizeji a zákonníci tak pohoršovali nad Kristovou nežnosťou a láskou k človeku a zlomyseľne a bezbožne Krista obviňovali, že prijíma a učí ľudí, ktorých život je nečistý, Kristus im nevyhnutne predložil toto podobenstvo, aby im jasne ukázal práve túto vec: že … keď je niekto povolaný k pokániu, aj keby to bol človek veľmi zavrhnutiahodný, musíme sa z toho radovať a nesmieme sa nad tým rozčuľovať… (Komentár k evanjeliu svätého Lukáša, 107)
Zdroj: https://melkite.org/faith/are-you-the-older-brother Preložil o. Ján Krupa
Zdroj obrázka: https://joyfullyhomegrown.com/the-parable-of-the-prodigal-son/
Rajský pokrmMárnotratný syn
