Sviatky / Veľký pôst

Veľký pôst v Ruténskej gréckokatolíckej cirkvi v USA

od autora: Ján Krupa · 19 februára, 2023

Veľký pôst – tradičný zvyk byzantského obradu

Veľký pôst alebo Štyridsaťdňový pôst

Pôst je jedným z najstarších a najúctyhodnejších zvykov v Cirkvi, ktorý sa k nám dostal prostredníctvom „neprerušenej tradície“ (sv. Bazil, Homília o pôste I, 5).

Podporte nás

V byzantskom obrade máme rôzne dni a obdobia pôstu, ale v tomto článku sa obmedzíme na predpaschálny/predveľkonočný pôst známy ako Veľký pôst. Nazýva sa Veľkým pôstom nielen pre svoje trvanie (sedem týždňov), ale najmä pre svoj význam pre duchovnú obnovu veriacich. V cirkevnej slovančine sa Veľký pôst nazýva Svjata Četyredesiatnica, čo znamená Svätá Štyridsiatnica, kým v angličtine sa nazýva Lent, čo pochádza z anglosaského slova Lencten, ktoré znamená jar. Veľký pôst možno opísať ako štyridsaťdňové obdobie modlitieb, pokánia a duchovných cvičení, ktoré sú prípravou na náležité slávenie Veľkej noci/Paschy.

Veľký pôst, ako ho poznáme dnes, je výsledkom veľmi zložitého historického vývoja, ktorého nie všetky etapy boli doteraz dostatočne objasnené. Zdá sa, že v 2. storočí Cirkev poznala len veľmi krátky pôst (jeden alebo dva dni) pred Paschou/Veľkou nocou. V 3. storočí sa predpaschálny pôst rozšíril na celý týždeň, ktorý poznáme pod názvom Strastný alebo Svätý a Veľký týždeň (porov. Didascalia XXI, 24). Prvá zmienka o štyridsaťdňovom pôste sa nachádza v 5. kánone Nicejského koncilu (r. 325). Od tej doby o štyridsaťdňovom pôste hovoria mnohí cirkevní Otcovia a svätý Atanáz Alexandrijský († 373) neváha povedať: „Kto zanedbáva dodržiavanie Štyridsaťdňového pôstu, nie je hoden sláviť veľkonočné sviatky“ (porov. Sviatočné listy XIX, 9).

Laodicejská synoda (okolo roku 360) ako prvá zaviedla prísnu povinnosť štyridsaťdňového pôstu pred Veľkou nocou. Na konci 4. storočia sa Veľký pôst, medzi Grékmi známy ako Tessaracoste (Štyridsať dní) a medzi Rimanmi ako Qudragesima, dodržiaval všeobecne v celej Cirkvi.

Z historického hľadiska počiatky Veľkého pôstu siahajú do 4. storočia, ale nie je možné určiť, že kedy, kde a prečo bol tento úctyhodný zvyk zavedený. Pôvod Veľkého pôstu treba hľadať v spojitosti s ustanovizňou katechumenátu.

Raná cirkev, ktorá ustanovila Veľkú noc ako slávnostný deň krstu, podrobovala kandidátov na krst (katechumenov) intenzívnej duchovnej príprave počas predpaschálneho/predveľkonočného obdobia. Aby ich povzbudili, garanti, príbuzní a priatelia katechumenov sa postupne začali zúčastňovať na ich každodenných duchovných cvičeniach, ako to dosvedčuje svätý Justín Mučeník:

„Tí, ktorí veria v pravdivosť nášho učenia, predovšetkým sľubujú, že budú žiť podľa tohto učenia. Potom ich vyučujeme, ako sa modliť a prosiť Boha pôstom za odpustenie svojich hriechov; a my (veriaci) sa modlíme a postíme s nimi tiež“ (porov. Prvá Apológia, 61).

Mojžiš (Ex 24, 18; 34, 28) a po ňom Eliáš (1 Kr 19, 8) sa pripravovali na stretnutie s Pánom modlitbou a štyridsaťdňovým pôstom. Podľa ich vzoru bola aj príprava katechumenov predĺžená na štyridsať dní, ako o tom svedčí Euzébius Cézarejský († 339): „Podriaďujeme sa 40-dňovým cvičeniam ako príprave na veľkonočné sviatky podľa vzoru svätých Mojžiša a Eliáša“ (porov. Paschálna slávnosť, 4).

Rozhodujúci vplyv na ustanovenie predpaschálneho/predveľkonočného pôstu mal príklad nášho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil na púšti (Mt 4, 1 – 11), ako to naznačuje dokument zo 4. storočia: „Štyridsaťdňový pôst sa má zachovávať na pamiatku spôsobu života nášho Pána a jeho zákonodarstva“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 13).

Pôvodne sa štyridsaťdňové obdobie počítalo od Veľkého piatka, dňa, keď sa slávila Pascha ukrižovania, a potom sa predĺžilo na šesť týždňov. Keď v Konštantínopole presunuli slávnostný krst z Veľkej noci na Lazárovu sobotu, muselo sa o týždeň predsunúť aj pôstne obdobie prípravy. Podľa byzantskej praxe sa teda Veľký pôst začínal sedem týždňov pred Veľkou nocou a končil sa v Piatok pred Lazárovou sobotou. Na večierni Lazárovej soboty spievame: „Ukončili sme blahodarných štyridsať dní (Veľkého pôstu) a úpenlivo Ťa prosíme, milovník človeka, daj, aby sme videli Svätý a Veľký týždeň tvojich strastí a chválili tvoje dielo (vykúpenia).“ Liturgicky sa teda náš Veľký pôst končí v piatok pred Lazárovou sobotou a trvá presne štyridsať dní.

Svätý a Veľký týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a, prísne vzaté, nie je zahrnutý do štyridsaťdňového pôstu, ako uvádza svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec Svätej Štyridsiatnice a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame Veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré sa nám počas tohto týždňa dostali“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

V rímskom obrade bol Svätý týždeň zahrnutý do pôstneho obdobia a pôstne obdobie trvalo šesť týždňov. Neskôr však, keď boli na Západe od pôstu oslobodené nedele v pôstnom období, pôst trval len tridsaťšesť dní. Táto situácia bola napravená v 7. storočí pridaním ďalších štyroch pôstnych dní na začiatku pôstneho obdobia s prvým dňom pôstu v Popolcovú stredu. To je dôvodom odlišnosti v prvom dni pôstu medzi byzantským a rímskym obradom.

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí; 1. telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie sa určitých jedál, nápojov a zábavy; 2. duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu; 3. duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním cností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00), pričom prijímame len suchú stravu a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď smieme jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty“ (porov. Chron. Katech. 9).

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval miernu mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo znesie“ (porov. Epistolár, 1. II, 135. list). Tá istá zásada by sa mala uplatňovať aj dnes, keďže naše pôstne pravidlá predpisujú len symbolický pôst.

Aby sa počas Veľkého pôstu vytvorila atmosféra modlitby, cirkevní Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas Veľkého pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť sa na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1). Tento bod pôstu by sme mali zdôrazňovať dnes, keď naše mladšie generácie sú posadnuté mániou zábavy.

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého – najmä od ťažkého hriechu – je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Homília o sochách III, 11). Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od každého zla znamená držať jazyk na uzde, potláčať hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržiavať sa týchto vecí – v tom spočíva pravá hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). Toto je v súlade s prorokovým zvolaním: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11). Preto svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí sa „celý deň zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa držať hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1 Jn 1, 8).

Boží zákon nám predpisuje konať pokánie, pretože „ak nebudeme činiť pokánie, všetci zahynieme“ (Lk 13, 3). Veľký pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcnych praktík, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a o odčinenie svojich hriechov. Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si veľkonočnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy:

„V dávnych dobách mnohí kresťania prijímali sväté Tajomstvá (Kristovo telo a krv) bez patričnej prípravy a bez rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Svätý štvrtok). Vidiac veľkú škodu, ktorá plynie z nedbalého pristupovania k svätému prijímaniu, cirkevní Otcovia vyčlenili štyridsať dní (Veľkého pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť ma bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočným bdením a spoveďou mohli s čistým svedomím pristúpiť k svätému prijímaniu čo najviac razy“ (porov. Homília proti Židom III, 4).

Duchovná obnova, a to praktizovaním cností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to naznačil svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, ktorým nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Cirkevní Otcovia trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúcne modlitby a poklony. Jedna taká kajúcna modlitba s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch.

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každú noc počas Veľkého pôstu (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3) a nabádali veriacich, aby „zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11).

Žiť „v Kristovi“ znamenalo aj časté pristupovanie k svätému prijímaniu. Svätý Ján Zlatoústy povzbudzoval svoj ľud, aby pristupoval k svätému prijímaniu „čo najviac razy“ (porov. Homília proti Židom III, 4) a sv. Bazil odporúčal každodenné prijímanie ako „veľmi prospešnú prax“ (porov. 93. list).

Aby veriaci mali možnosť pristupovať k svätému prijímaniu každý deň Veľkého pôstu, dokonca aj v aliturgické dni, cirkevní Otcovia zaviedli Liturgiu vopred posvätených darov (porov. Trullanský koncil, 52. kánon). Aj táto liturgia podporovala celodenný pôst, keďže sa slávila v neskorú časť dňa (po 15.00 hod.) a veriaci museli dodržiavať „eucharistický pôst“, aby mohli pristúpiť k svätému prijímaniu.

V ostatných storočiach sa, žiaľ, skutočná obnova kresťanského života nahradila formálnym „plnením veľkonočnej povinnosti“ bez toho, aby sa kládol dôraz na úprimnú „zmenu srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a praktizovanie kajúcich skutkov. A predsa musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym pripustiť, že „pôst nemá pre nás nijaký úžitok, ak neprináša našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

Počas stáročí prešla naša pôstna disciplína mnohými a radikálnymi zmenami. Zachovávanie svätých štyridsiatich dní (pôstu) je už len formalizmom, ktorý sa obmedzuje na zdržanlivosť v určitých dňoch a nekladie dôraz na duchovnú obnovu človeka a zmenu jeho života.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako to radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme počas pôstu zmenili celý svoj život a praktizovali cnosti“ (porov. Homília o sochách 111, 19). Práve v tomto duchu Cirkev v ostatných rokoch výrazne zmiernila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že veriaci napravia svoje nesprávne chápanie ducha pôstu a budú sa viac venovať praktizovaniu cností a konaniu dobrých skutkov (porov. Pápež Pavol VI., Apoštolská konštitúcia: „Čiňte pokánie!“, 17. február 1966). Rovnakého ducha Veľkého pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí vo svojom epištolári: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si svoje duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

V dnešnom svete je naliehavo potrebný návrat k pravému duchu pôstu. Je naliehavo potrebný, aby nám pomohol obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

Pôstne predpisy v byzantskom obrade

V prvý deň Veľkého pôstu a vo Veľký piatok treba zachovať prísnu zdržanlivosť.

Zákon prísnej zdržanlivosti zakazuje konzumáciu mäsa, vajec a mliečnych výrobkov.

Zákon prísnej zdržanlivosti zaväzuje tých, ktorí dovŕšili 21. rok svojho života, až do 59. roku ich života.

Zdržanlivosť sa má zachovať každý piatok počas Veľkého pôstu.

Zákon zdržanlivosti zakazuje konzumáciu mäsa.

Modlitba sv. Efréma

Pane a Vládca môjho života, odním odo mňa ducha znechutenosti, nedbalosti, mocibažnosti a prázdnych rečí; (poklona)

Daruj mne, svojmu služobníkovi, ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky; (poklona)

Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl vlastné hriechy a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov. Amen. (poklona)[1]

Modlitba

„Keďže sme boli zranení hriechom, musíme ho liečiť pokáním. Ale pokánie bez pôstu je bezcenné. Nuž pôstom sa ospravedlňte pred Bohom!“ (sv. Bazil, Homília o pôste I, 3).

Zdroj: Pittsburská ruténska metropólia