Prúd živej vody: Liturgia a ikonopisectvo – Prvky liturgickej tradície; Vizuálne prvky liturgickej tradície; Liturgická reforma a Tradícia
Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď, hľa, vstupuje Kráľ slávy; hľa, tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a láskou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja.
Liturgia vopred posvätených darov, Veľký vchod
Na samom začiatku tejto knihy sme opísali tradíciu ako odovzdávanie hodnôt, postojov alebo presvedčení spoločenstva. Uviedli sme, že základným vyjadrením posvätnej Tradície je samotná Cirkev – Cirkev ako spoločenstvo veriacich, organické Telo. Ďalej sme sa dotkli Biblie ako prvoradého vyjadrenia Tradície, potom odkazu cirkevných otcov a potom koncilov a vyznaní viery. Toto by mohlo vzbudiť dojem, že Tradícia je v podstate intelektuálnym cvičením, pretože v tom všetkom zohrával významnú úlohu rozum. Nebezpečenstvom je, samozrejme, urobiť z kresťanstva a našej viery intelektuálne cvičenie; je to však záležitosť celého človeka. V tomto bode sa musíme vrátiť k východiskovému bodu a objasniť a spresniť náš pohľad na „vyjadrenie“ Tradície.
Hoci Biblia zostáva základným prejavom Tradície, často potrebuje spoločné slávenie, aby vyniklo bohatstvo jej významu, aby sa stala – môžeme povedať – plne živou. V inom zmysle je to liturgia, čo sa stáva základným vyjadrením Tradície, pretože – ako sme už povedali – Tradíciu nesie ďalej predovšetkým Cirkev a Cirkev sa najčastejšie a najobvyklejšie vyjadruje vo svojej liturgii.
Cirkev nikdy nie je takým zjavným spoločenstvom viery, ako keď sa zhromažďuje na bohoslužbách. Hoci sme určite členmi Kristovho tela aj vtedy, keď nie sme v chráme, naše postavenie svätého Božieho kňazstva sa prejavuje vtedy, keď sa zhromažďujeme, aby sme vykonávali svoju kňazskú službu v jeho chráme. Práve tu sa pravidelne dostávajú do hry všetky doteraz spomenuté prejavy Tradície. Číta sa Sväté písmo, počúvajú sa modlitby a hymny cirkevných otcov, ohlasuje sa vyznanie viery, oslavujú sa koncily a ich učenie sa stáva obsahom hymnickej piesne. V skutočnosti mnohé z týchto prvkov vznikli v kontexte bohoslužieb Cirkvi. Práve pre bohoslužby boli najskôr sformulované vyznania viery a na bohoslužbe boli prvýkrát vyslovené mnohé náuky Otcov. Tak ako samotná Cirkev, aj prvky Tradície nachádzajú svoj domov v tomto bohoslužobnom spoločenstve, kráľovskom kňazstve.
Keďže bohoslužba je nevyhnutne skúsenosťou Tela, poukazuje na viaceré aspekty Tradície, ktoré sme možno ešte nezohľadnili. Po prvé, liturgické vyjadrenie Tradície zdôrazňuje verejnú alebo komunitnú vlastnosť Cirkvi. Človek môže čítať Bibliu alebo cirkevných otcov v súkromí a zabúdať na ich zakorenenosť v spoločenstve. To nie je možné pri uvažovaní o bohoslužbách. Liturgia musí byť činnosťou spoločenstva. Aj keď bohoslužbu môžu konať „dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene“, je to celé spoločenstvo vo Svätom Duchu, ktoré je mysticky prítomné a zapojené. Ako hovoríme na liturgii vopred posvätených darov: „Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia…“ Keď kňaz pred božskou liturgiou pripravuje sväté dary, obklopí baránka, ktorý bude posvätený, množstvom menších častíc, ktoré predstavujú Bohorodičku, anjelov, svätých, zosnulých, účastníkov – skrátka celú Cirkev, ktorá bude do tejto obety zapojená. V bohoslužbe Cirkvi nemôžeme „uniknúť“ Kristovmu telu.
Keďže bohoslužba Cirkvi je vždy „multimediálnou udalosťou“, ktorá zahŕňa slová, gestá, hudbu, jedlá, vône a vizuálne predmety, vidíme, že Tradícia sa nevyjadruje len slovami alebo pojmami. Umenie, hudba, používanie tela – to všetko figuruje v liturgii a rôznymi spôsobmi vyjadruje niečo z Tradície. V priebehu storočí Cirkev stanovila určité pravidlá, týkajúce sa týchto fyzických prvkov, ako napríklad dizajn ikon alebo predpísané gestá pre liturgické úkony, práve preto, že ich považovala za vyjadrenie niečoho, čo je jadrom Tradície. Napríklad obrazy zobrazujúce Boha ako starého muža boli vo východných cirkvách zakázané, pretože by naznačovali, že Otec sa vtelil. Sme telo a krv, ako aj duša a duch, takže pozemské prvky, ako aj pojmy môžu vyjadrovať najhlbšie skutočnosti nášho kresťanského života.
Práve v bohoslužbe sa veriaci najčastejšie stretávajú s prejavmi Tradície Cirkvi, hoci ich možno ako také nepoznáme. Práve tu sa konkretizuje odovzdávanie viery Cirkvi. Naša slávenie toho, čo pre nás Boh urobil, v bohoslužbe, je príkladom toho, ako Tradícia reálne sprítomňuje Božie seba-zjavenie pre nasledujúce generácie. V liturgii sa napríklad pozeráme späť na to, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi. V tomto spomínaní (anamnéze) nás Duch, ktorý prebýva v Cirkvi, skutočne uvádza do kontaktu so spásonosným tajomstvom, ktoré slávime. Naša skúsenosť sa nestáva len spomienkou, ale skutočnou účasťou na tom, čo si pripomíname. Preto napríklad na Veľký piatok spievame: „Dnes je zavesený na kríži…“, a na Paschu: „Dnes je deň Vzkriesenia…“, a preto po prijatí božských tajomstiev vo svätom prijímaní voláme: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha…“
Tu Tradícia dostáva svoju plnú silu, pretože to, čo sa odovzdáva, nie je len spomienka, ale živá skutočnosť. Tak si napríklad v krste pripomíname spásnu smrť a zmŕtvychvstanie Krista v modlitbe a speve a najmä vstupom do vody opätovným vynorením sa z nej. Duch robí z tejto anamnézy niečo pre dnešok, osobný vstup pokrsteného do života v Kristovi. To, čo sa sprítomňuje v liturgickej činnosti, sa stáva skutočnosťou. Odovzdáva sa nám ako prítomná a živá sila pre náš život. Pretože bohoslužba je aktuálnym odovzdávaním skúsenosti s Bohom, ktorý sa nám zjavuje, je vrcholným prejavom Tradície v Cirkvi.
Stáva sa to preto, lebo bohoslužba obsahuje ďalšiu charakteristiku Tradície, o ktorej sme už uvažovali v inom kontexte. Bohoslužba nie je niečo, čo robíme my a Boh prijíma. On pôsobí spolu s nami, keď konáme bohoslužbu. Tak ako v prípade Svätého písma, aj liturgický život Cirkvi je výsledkom synergie: niečo, čo Boh a jeho ľud robia spoločne, každý podľa svojej úlohy. V našej bohoslužbe je Božie pôsobenie zjavné najmä vo svätých tajomstvách (sviatostiach), kde Boh skutočne niečo premieňa – chlieb a víno, voda, myro atď. – na to, čím nebolo, na prostriedok jeho spásnej prítomnosti. Jeho prítomnosť si uvedomujeme aj v každom liturgickom úkone bohoslužby, ktorý ponúkame. Mnohé bohoslužby v našej Cirkvi začínajú zvolávaním Ducha: „Kráľu nebeský… príď… dobrotivý…“ Modlíme sa, aby Svätý Duch prišiel a prebýval v nás osobitným spôsobom, keď stojíme v modlitbe pred Otcom. Uvedomujeme si, že od Pána môžeme očakávať, že bude prítomný a bude pôsobiť v našej bohoslužbe, a veríme, že je medzi nami ako odpoveď na túto modlitbu.
Toto isté zvolávanie Ducha nám ukazuje niečo ďalšie o liturgii a Tradícii: ako naša bohoslužba premieňa učenie Svätého písma do konkrétnej skutočnosti. V Liste Rimanom 8, 26 – 27 sa hovorí:
Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.
Tak je to duch, ktorého prítomnosť v našej modlitbe umožňuje, aby presahovala hranice našich individuálnych slabostí. Tým, že na začiatku každej bohoslužby vzývame Ducha, aby bol prítomný, uznávame pravdivosť tohto biblického učenia a robíme ho vedomou skutočnosťou v našej vlastnej modlitbe. Týmto a nespočetnými ďalšími spôsobmi sa naša bohoslužba snaží zhmotniť učenie Tradície, keď sa stretávame v bohoslužobnom spoločenstve.
Možno spomenúť ešte jednu charakteristiku Tradície, ktorá sa prejavuje v našich bohoslužbách. Bohoslužba je živým stretnutím so životom v Kristovi. Ako všetky ostatné prvky Tradície, ani táto vlastnosť prítomnosti nevylučuje kontinuitu s minulosťou. Naše liturgické služby stoja v kontinuite, ktorej niektoré prvky siahajú až do prvých storočí kresťanstva na Východe. To neznamená, že všetky formy našich bohoslužieb sú presne také isté, ako boli pred 1 000 alebo 2 000 rokmi, ale že, keď slávime bohoslužbu, vedome stojíme v kontexte Tradície, v kontinuite s chápaním Cirkvi počas vekov, že čo je to liturgické zhromaždenie a ako by sa malo uskutočňovať.
Cirkev, najmä na Východe, sa nebráni vyjadrovať svoj súčasný život v Kristovi formami, ktoré k nám prichádzajú z minulosti. Môžeme uviesť dva dôvody. Prvým je, že účel bohoslužby Cirkvi nechápeme ako vyjadrenie našej individuálnej alebo osobnej viery, ale skôr viery a života v Kristovom tele, s ktorým by mala naša osobná viera súhlasiť. Môžeme teda konať bohoslužbu vo formách, ktoré k nám prišli od našich predkov v Tele, pričom ich nevnímame ako nepodstatné. Slávime tie isté spásonosné Kristove tajomstvá, hlásajúc tú istú vieru ako Otcovia.
Možno ešte podstatnejšie je to, že si uvedomujeme, že Duch, ktorý odpovedal na naše volanie „príď a prebývaj v nás“, je ten istý Duch, ktorý prebýval v prvotnej Cirkvi. Nedal nám nové evanjelium pre naše dni, ale ohlasuje to isté evanjelium, ktoré sa hlásalo od začiatku. Pretože máme tento hlboký zmysel pre to, že Tradícia je hlasom jediného Ducha a vierou Tela, vyhovuje nám tradičný štýl bohoslužby. Tie prvky našej liturgickej praxe, ktoré stoja v kontexte Tradície, sú pre náš život viery rovnako dôležité ako Sväté písmo, pretože je to ten istý Duch, ktorý inšpiroval obidva.
Osobná úvaha
Ako nás naša osobná modlitba pripravuje na liturgické uctievanie?
Väčšina našich modlitieb používa slová ako: teraz, dnes, prítomný. Ako toto vyjadruje „živú Tradíciu“?
Prvky liturgickej tradície
Nie každý liturgický obrad je rovnako starobylý a nie každá liturgická prax je súčasťou posvätnej Tradície. Čo je v bohoslužobnej schéme Cirkvi základným prejavom Tradície, čo je druhoradé a čo je len ľudský zvyk, spôsobom, ako to robili „u nás doma“?
Zdá sa, že najzákladnejšie pravidlo je toto: čím viac liturgická prax poukazuje na základný prvok evanjeliového posolstva a čím je jeho starobylosť väčšia, tým bližšie je k srdcu Tradície. Takáto prax je často úzko spojená s inými prvkami Tradície, ako je Sväté písmo alebo spisy Otcov. Čím je prax v tomto zmysle „tradičnejšia“, tým je pravdepodobnejšie, že ju nájdeme aj v mnohých, ak nie vo väčšine, ďalších liturgických tradíciách. Keď nájdeme prax, ktorú zachováva väčšina historických cirkví Východu a Západu, a ktorú potvrdzuje Sväté písmo a Otcovia, môžeme očakávať, že táto prax je blízka srdcu Tradície.
Jedným z najzreteľnejších príkladov sú sväté tajomstvá (krst, myropomazanie atď.). Niektoré z nich, ako napríklad Eucharistiu, možno nájsť priamo v Novom zákone, ako ich prikázal Pán. Iné, ako napríklad pomazanie chorých, odrážajú prax apoštolov. O všetkých svedčia všetky historické cirkvi Východu a Západu, hoci ich vyjadrujú v rôznych formách. Dôležitejšie je, že všetky hľadia na túto základnú realitu: Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi ako Uzdravovateľ, Živiteľ, Zjednotiteľ, Spasiteľ. Sväté tajomstvá nás privádzajú priamo k tomu istému Kristovi, ktorý odpúšťal hriechy, uzdravoval chorých, dal svoje vlastné telo a krv, aby ich jeho učeníci konzumovali, zomrel a vstal z mŕtvych. Mocou a pôsobením Svätého Ducha zakúšame Kristovo mesiášske pôsobenie v našom osobnom živote. Existencia svätých tajomstiev je základným prvkom Tradície.
Spôsob slávenia svätých tajomstiev v rôznych cirkvách môže byť primárnym aspektom Tradície, napríklad krst ponorením, ktorý názorne poukazuje na spojenie neofytu s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním Krista a je dosvedčený vo Svätom písme. Môže ísť o sekundárny prvok, ako napríklad používanie myra pri myropomazaní, čo je starobylé a poukazuje na základnú skutočnosť v kresťanskom živote, ale nie je apoštolskou praxou. Alebo môže ísť dokonca o skreslenie alebo zneužitie, ako napríklad kedysi rozšírené obmedzenie eucharistického prijímania na niekoľkokrát do roka, alebo len na jeden prvok, čo je dlhoročná prax v niektorých cirkvách.
Ďalšou liturgickou praxou, ktorá je uznaná ako prvok Tradície, je koncept cyklu dennej alebo týždennej modlitby, ktorý existoval už pred Kristom a Cirkev ho obnovila vo svetle Kristovej spásnej smrti a zmŕtvychvstania. Slávenie nedele ako Pánovho dňa na počesť jeho zmŕtvychvstania a slávenie stredy a piatku ako pôstnych dní, ktoré pripomínajú zradenie a ukrižovanie Krista, sa k nám dostali z prvých dní Cirkvi. Prax každodennej modlitby niekoľkokrát denne, opäť židovská prax, sa zachovala v Cirkvi a je základom nášho cyklu našich každodenných bohoslužieb (večiereň, utiereň atď.). Spôsob, akým boli tieto zvyky v priebehu storočí rozpracované rôznymi historickými cirkvami, sa líši a pre túto diskusiu je menej dôležitý, ale skutočnosť, že Cirkev tieto zvyky dodržiava od počiatku a že poukazujú na základné evanjeliové skutočnosti, ich označuje za prvky Tradície, a preto sa ich nemožno ľahkovážne zbavovať. Skupiny, ako sú adventisti siedmeho dňa, ktoré popierajú vhodnosť zachovávania Pánovho dňa, sú jednoznačne mimo Tradície starovekej Cirkvi.
Nie tak starobylé, ale rovnako poukazujúce na skutočnosť evanjeliového posolstva, je slávenie veľkých sviatkov, najmä Paschy. Pretože tieto spomienky poukazujú na evanjeliové udalosti, ktoré slávia, a robia nás ich účastníkmi, určite stoja v kontexte Tradície. Dni, ktoré sa slávia v rôznych cirkvách alebo krajinách, sa môžu líšiť, ale srdcom tejto praxe je základná skutočnosť vstupu do evanjeliovej udalosti.
Niektoré z najzákladnejších prvkov liturgickej Tradície sú tie najjednoduchšie, ako napríklad znak kríža. Takéto gesto je doložené od prvých dní Cirkvi a poukazuje na spasiteľnú moc Krista, pod ktorého vlajku sme zapísaní. Spôsoby, akými sa tento znak robil, sa v priebehu rokov medzi rôznymi cirkvami líšili, ale skutočnosť, ktorá je srdcom tohto gesta, je pre Tradíciu jednoznačne kľúčová.
To isté platí o trojičnom dôraze, ktorý neskôr spojil toto gesto so zmienkou o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu, ako aj o koncepte používania fyzických znakov pri bohoslužbe, čo je spojené s prijatím nášho vlastného fyzického človečenstva, ako aj s jeho plným prijatím Pánom, ako sa ukázalo vo vtelení. Tak ako pri mnohých iných praktikách, ktoré sme spomenuli, aj pri znaku kríža je spôsob, akým ho robíme, druhoradý. Znak ako vhodné vyznanie viery je aspektom posvätnej Tradície.
Existuje množstvo konkrétnych modlitieb, hymnov a obradov, o ktorých možno povedať, že sú tiež súčasťou Tradície. Modlitba Pána, najuctievanejší liturgický text medzi kresťanmi, doxológia (Sláva Otcu…), trisagion (Svätý Bože…), Svätý, Svätý, Svätý… sú starobylé a základné vo svojom pôvode a používaní. Rovnako ako „Pane, zmiluj sa“ a dokonca aj Ježišova modlitba, ktorá sa nikdy liturgicky nepoužívala, vyjadrujú modlitbové pocity, ktoré sú ústredných prvkom duchovného života, a preto je tradičné v tom najlepšom zmysle slova.
O mnohých neskorších modlitbách možno povedať, že stoja v kontexte Tradície, pretože odrážajú Sväté písmo alebo spisy Otcov. V byzantskej tradícii sú mnohé liturgické modlitby len reťazením biblických citátov. Otcovia sa vo svojich modlitbách neusilovali o sviežosť, ako skôr o ozvenu Božieho Ducha, ktorý inšpiroval Sväté písmo, podľa ktorého modelovali svoje modlitby. Jeden príklad, zaambónna modlitba na konci božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho, nám to ilustruje:
Pane, ty žehnáš tým, čo ti dobrorečia (Gn 12, 3), a posväcuješ tých, čo dúfajú v teba. Spas svoj ľud a žehnaj svoje dedičstvo (Ž 27, 9), ochraňuj plnosť tvojej cirkvi, posväcuj tých, čo milujú krásu tvojho domu (Ž 25, 8). Osláv ich svojou božskou mocou a neopúšťaj nás, v teba dúfajúcich (Ž 16, 7). Daruj pokoj svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu. Veď každý dobrý údel a každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od teba Otca svetiel (Jak 1, 17). Tebe vzdávame slávu…
Dokonca aj tie vety, ktoré nie sú priamymi biblickými citátmi, dýchajú citom biblických modlitieb a ukazujú, ako sa Otcovia modlili s Bibliou v srdci.
Hoci väčšinu našich liturgických textov tvoria biblické čítania a alúzie, existuje aj veľké množstvo modlitieb a hymnov založených na spisoch Otcov. Keď sa ľudia zoznamovali s týmito spevmi, osvojili si aj patristické učenie. Toto bolo dôležité najmä v situáciách, keď Cirkev mala zakázané venovať sa vyučovaniu mimo liturgie, ako to bolo napríklad v Tureckej ríši alebo v Sovietskom zväze. Porovnajte nasledujúci hymnus z utierne sviatku Zvestovania Pána s textom od svätého Atanáza Veľkého. Hymnopisec len preložil Atanázov doktrinálny výrok do poézie:
Dnes sa zjavuje večné tajomstvo! Boží Syn sa stáva Synom človeka. Tým, že má účasť na tom, čo je nedokonalé, robí nás účastnými na tom, čo je dokonalé. V dávnych časoch Adam neposlúchol: Chcel sa stať Bohom, no nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby mohol Adama urobiť božským. Nech sa stvorenie raduje a príroda spieva radosťou, lebo archanjel stojí pred Pannou s veľkou úctou a pozdravuje ju s dobrou správou, ktorá nás zbavuje smútku. Bože náš, ktorý si sa vtelil zo svojho milosrdného súcitu, sláva tebe!
Sláva na Chválach
Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa synovia a ľudia, Adamovi synovia, mohli stať Božími synmi. Slovo, ktoré sa nevysloviteľným, nevysvetliteľným a večným spôsobom zrodilo z Otca v nebi, prišlo na túto zem, aby sa v čase narodilo z Panny Márie, Bohorodičky, aby sa tí, čo sa narodili zo zeme, znovu narodili z Boha v nebi… Takto on, pravý a prirodzený Boží Syn, nosí v sebe nás všetkých, aby sme my všetci v sebe nosili jediného Boha.
O vtelení 5
A tak okrem hymnov a modlitieb, ktoré sa skutočne pripisujú rukám Otcov, ako napríklad pôstna modlitba svätého Efréma alebo Paschálny kánon svätého Jána Damaského, mnohé modlitby a spevy v našich liturgických službách odkazujú na Otcov ako na svoju inšpiráciu a opakujú ich vhľady.
Osobná reflexia
Aké sú niektoré prvky liturgickej Tradície?
Ktoré z týchto liturgických prvkov ťa oslovujú najpriamejšie?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Vizuálne prvky liturgickej tradície
V tom, čo sme práve preskúmali, sme videli liturgiu v jej dynamickom režime: „slávenie“ vyjadrené do istej miery v zmysle drámy. Do tejto drámy sú však začlenené určité grafické umenia, ktoré nielen umocňujú vyjadrenie Tradície, ale často jej samy osebe dávajú jedinečný prejav. Existuje mnoho takýchto predmetov a materiálnych usporiadaní, ktoré sa podieľajú na všeobecnom vyjadrení Tradície, ale pozrime sa bližšie len na dva z nich: na samotnú budovu, v ktorej sa zhromažďuje zhromaždenie a ktorú v angličtine bežne nazývame „cirkev“, a na ikony alebo sväté obrazy, ktoré zdobia naše chrámy, domácnosti atď.
Budova chrámu sa od počiatkov Cirkvi značne rozvinula. Ak prví kresťania vôbec mali budovy, vnímali ich najmä ako sály na stretnutia. Okrem oltára a sedadiel pre klérus sa v nich nachádzalo len málo ďalšieho zariadenia alebo výzdoby, ak vôbec. S rozvojom Cirkvi na Blízkom východe začali kresťania pri projektovaní svojich chrámov používať vzor starozákonného chrámu. Priestor oltára bol uzavretý ako Svätyňa svätých závesmi a pred ním bola postavená vyvýšená plocha na čítanie Svätého písma, kázanie a bežné bohoslužby. Z tohto počiatku časom vznikol prepracovanejší dizajn byzantských chrámov, niekedy pokrytých ikonami od podlahy až po strop.
Dizajn chrámov sa od byzantskej éry snažil odrážať chápanie Cirkvi ako takej. Tak ako sme prešli cez Starý zákon do ríše milosti v Kristovi, tak v budove chrámu prechádzame cez narthex alebo vestibul, vyzdobený ikonami starozákonných postáv, do lode, ktorá predstavuje novozákonnú Cirkev. V lodi sme zo všetkých strán obklopení ikonami svätých, ktoré nám pripomínajú, že sme s nimi a so všetkými veriacimi v Krista všetkých čias a miest jedno telo. V kupole nad našimi hlavami je obraz Krista, Pána všetkého, hlavy tela. Medzi zemou a nebom, v apside, vidíme Bohorodičku, „širšiu než nebesia“, ktorá vo svojom lone nosí Krista, poukazujúc na miesto vtelenia v Božom pláne.
V chrámovej lodi stojíme pred svätyňou, ktorá predstavuje Boží trón, budúce kráľovstvo. Zatiaľ čo starozákonná svätyňa bola od ľudí oddelená nepreniknuteľnou oponou, cez ktorú mohol raz za rok prejsť len veľkňaz, my máme „smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu“ (Hebr 10, 19). A tak opona už nie je nepreniknuteľná: skrze Krista prichádzame a vchádzame do svätyne, prinášajúc Božie slovo vo Svätom písme a eucharistické dary. Ikony na tejto priepustnej opone, ikonostase, hovoria o vtelení Božieho Syna, ktorý nám otvoril cestu k Otcovi. Pretože jasne špecifikovaný dizajn budovy chrámu graficky vyjadruje toto, srdce nášho chápania Božieho zaobchádzania s nami, vnímame ho ako stojaci v kontexte Tradície.
Hoci nič z toho by nebolo menej pravdivé, keby sme naše chrámy nezariaďovali týmto spôsobom, používanie tohto konkrétneho formátu pre štruktúru chrámovej budovy pomáha zdôrazniť realitu, ktorú sa chrám snaží vyjadriť.
Pretože ikony sú tak veľmi späté s našimi chrámami, už sme sa o nich zmienili a o ich úlohu v usporiadaní priestoru a materiálu, ktorý robí chrám nápomocným porozumeniu a modlitbe. Pozrime sa bližšie na ikony ako také. Pôvod majú v pohrebných portrétoch egyptského Rímskeho kráľovstva a stali sa umeleckou formou par excellence byzantskej cirkvi. Maľovanie – alebo lepšie povedané „písanie“ – ikon je hlboko náboženskou udalosťou. Tradícia prikazuje, aby sa ikonopisec počas procesu písania ikony modlil a postil. Je to paralelné so židovskou tradíciou, podľa ktorej sa pisár, ktorý má napísať božský tetragram (znaky označujúce Božie meno), musí najskôr okúpať a obliecť si čisté šaty a potom bez prestávky napísať celý tetragram. Byzantská ikonografia vyvinula túto paralelnú disciplínu kvôli presvedčeniu Cirkvi, že ikona – v reálnom zmysle – sprítomňuje zobrazenú osobu. Písanie ikony sa stáva zjavením, zjavením svätej osoby tak, ako existuje v sláve, ako premenená. Preto neexistuje žiadna snaha o „prirodzený“ vzhľad podľa telesných noriem. Postavy osôb, dokonca aj budovy a scenérie, sú štylizované. Zvyčajne sa pred obrazom necháva horieť lampa alebo sviečka, a to nielen preto, aby sa vyjadrilo, že ikona je oknom do neba a že sa prostredníctvom nej uskutočňuje „reálna prítomnosť“, ale aj preto, aby sa zdôraznilo, že Kristovo svetlo sa odráža od svätca prostredníctvom prebývajúceho Ducha. Tradícia na vyjadrenie tejto skutočnosti prevzala obrazy z Evanjelia svätého Jána: hlavy svätých sú uzavreté aureolami, ktoré odrážajú svetlo v nich, a postavy stoja na pozadí zo zlatých listov, ktoré znázorňuje prenikajúce svetlo Ducha. To má zasa korene v učení o Vtelení a v učení o Premenení.
Jednou z najzúrivejších kontroverzií, ktoré zasiahli cirkev v Byzantskej ríši, bola obrazoborecká heréza. Toto hnutie tvrdilo, že je nesprávne ukazovať ikony Krista a svätých. Časť argumentácie bola teologická: ikonoborci sa domnievali, že vteleného Krista nemožno fyzicky znázorňovať. Tento postoj podporoval heretickú predstavu, ktorá popierala reálnosť Kristovho človečenstva: prečo by ho človek nemohol maľovať, ak bol skutočne ako my vo všetkom okrem hriechu? Tento zdĺhavý spor sa nakoniec vyriešil v prospech princípu ikon a odvtedy sa vo východných cirkvách nepretržite uznáva ikona ako akt viery v reálnosť Vtelenia a prebývanie Ducha.
Ak sa Kristus vtelil, potom má hmotný vesmír teraz novú dôstojnosť a väčšiu moc. Synergia medzi božským a materiálnym vytvára „nové nebo a novú zem“. Ikona je príkladom premeny materiálneho. Rôzne prírodné prvky, ktoré sa podieľajú na výrobe ikony, sa v prítomnosti modlitby a pôstu spájajú a vytvárajú hmotný produkt s veľkým duchovným potenciálom: otvárať okno do neba, komunikovať so svätými a samotným Bohom a prinášať do sveta milosť a priazeň. Ikona je v istom zmysle malým vtelením, akýmsi prorockých cvičením, ktoré nám nielen pripomína Vtelenie, ale ho aj konkrétne ukazuje.
Liturgická reforma a Tradícia
V tomto storočí sa objavilo viacero hnutí a návrhov zameraných na liturgickú reformu. Ako sa na ne treba pozerať, ak pripustíme, že liturgia je vyjadrením Tradície, a teda prítomnosti Ducha v Cirkvi? Sú ľudia, ktorí považujú každé gesto alebo obyčaj ako nemenné, a iní, ktorí v minulosti nevidia trvalú hodnotu. Zdá sa, že prvý názor popiera rozlišovanie medzi primárnymi a sekundárnymi prejavmi Tradície a tými praktikami, ktoré sú len zvyklosťami alebo dokonca zneužívaním. Druhý názor sa zdá byť akýmsi hriechu proti Svätému Duchu, pretože sa zdá, že popiera úlohu Ducha pri formovaní liturgickej Tradície.
Aj tu sa zdá byť užitočné pravidlo: primárne vyjadrenia Tradície v liturgickom živote Cirkvi už viac netreba modernizovať, tak ako samotnú Bibliu. Duch použil tieto prostriedky v priebehu vekov na vyjadrenie niečoho, čo je srdcom kresťanského učenia, a toto musíme uznávať a uctievať. Sekundárne vyjadrenia sa možno nedotýkajú srdca evanjelia, ale určite sú neodmysliteľnou súčasťou života spoločenstva. Prečo by sa napríklad na Bohozjavenie nemala žehnať voda? Zdá sa, že častejšie ako inokedy sa pokusy o reformu na tejto úrovni podnikali prinajlepšom zo zištných dôvodov. Ľudské zvyky sa, samozrejme, dajú zmeniť a často sa aj menia. Aj tu sa však musíme pýtať na motívy: je to z autentického pastoračného dôvodu alebo len preto, že je to príliš veľká námaha? Tradícia je často zakotvená vo zvykoch; a hoci nie sú pre Tradíciu podstatné, vyjadrujú jej význam. Príprava veľkonočných vajíčok môže byť nepríjemná, ale zážitok z Paschy by bez nich nebol rovnaký.
Nakoniec je potrebné napraviť zvyky, ktoré sú výslovne zneužívané. Čo robí zvyk zneužitím? Keď je v rozpore s Tradíciou, a nie v jej rámci. Niektoré zneužitia sa zdajú byť rozšírené, ako napríklad zvyk konať večiereň ráno na Veľkú sobotu; iné sú skôr bežné pre tú či onú miestnu cirkev. Medzi východnými katolíkmi sa mnohé z týchto zneužité zoskupili pod termín latinizácia, ktorý označuje nahradenie autentických východných praktík západnými, aby vyzerali modernejšie, americkejšie alebo, čo je ešte horšie, katolíckejšie. Takéto praktiky sú jednoznačne zneužitím, pretože sú v rozpore s realitou Tradície a autentickou katolicitou univerzálnej Cirkvi. Tieto praktiky zavrhol Druhý vatikánsky koncil, ktorý zdôraznil, že východní katolíci by sa mali usilovať o návrat ku všetkým autentickým praktikám, ktoré boli zanechané v ére latinizácie.
Je zrejmé, že každá autentická liturgická reforma si vyžaduje dobré pochopenie Tradície a schopnosť oddeliť rôzne úrovne zvykov, obyčajov, Tradície atď., aby bolo možné s nimi pracovať. Takáto reforma si vyžaduje osobnú svätosť a seba-porozumenie, aby sme sa vyhli „reformovaniu“ zachovávaním praktík, ktoré sa nám páčia alebo ktoré sú pohodlnejšie, a úplnému zavrhnutiu dôležitejších prvkov. Tie isté prvky sú potrebné na to, aby sme čo najlepšie využili Tradíciu, pretože nás deň čo deň konfrontuje s tým, ako žijeme v Kristovi a ako sa mu klaniame. Čím viac chápeme pôvod našich zvykov a obyčajov, tým viac by sme mali byť schopní pochopiť evanjeliové posolstvo, ktoré sprostredkúvajú, a tak byť živení v mysli a duchu. Odkrývať rôzne vrstvy Tradície a hodovať na ich bohatstve znamená stať sa šťastlivcom, ktorý – ako to opísal Ježiš – „našiel poklad ukrytý v poli“. Na záver sa zamyslite nad týmto príbehom:
Pred niekoľkými rokmi jedna rímskokatolícka mníška rozprávala o svojej ceste viery. Keď bola Rímska cirkev ponorená do začiatkov liturgických reforiem, chodila z miesta na miesto a hľadala „správnu omšu“, na ktorej by sa dodržiavali všetky jej obľúbené praktiky. O nejaký čas zažila obrátenie viery, po ktorom všetky prejavy modlitby chápala ako odraz osobného vzťahu s Bohom, a preto sa v nich cítila ako doma.
To isté platí aj pre naše vnímanie Tradície. Bez vedomého vnímania prítomnosti Ducha vnímame prvky Tradície ako jednotlivé predmety, praktiky alebo prejavy, z ktorých niektoré sa nám môžu páčiť a iné sa môžeme ignorovať. Keď však prvky Tradície vnímame ako znaky prítomnosti Svätého Ducha v Cirkvi v priebehu vekov, pozeráme sa na ne inými očami. Stávajú sa osobným darom lásky od Božieho Ducha, ktorý nás môže obohatiť, byť pre nás výzvou a pomôcť nám budovať sa ako zrelé údy Kristovho tela.
Osobná úvaha
Prečo sú ikony neoddeliteľnou súčasťou našej Tradície?
Ako ťa vťahujú do modlitby? Ako sú prostriedkom premeny?
Vládca, nekonečný vo svojej božskej prirodzenosti, v týchto posledných dňoch si sa blahosklonne vtelil a stal si sa konečným; lebo keď si prijal naše telo, prijal si všetky jeho vlastnosti. Preto predstavujeme tvoju podobu a objímame ju so vzorom v mysli. Pristupujeme k tebe s láskou a podľa božskej tradície stanovenej apoštolmi z nej čerpáme milosť uzdravenia.
Stichira na večierni, Nedeľa ortodoxie
Prúd živej vody: Vyznania viery a koncily – Nicejské vyznanie viery; Koncily v Cirkvi, Ekumenické koncily