Svetlo pre život III.

Svetlo pre život III.: Úvod – Celý náš život v Kristovi; Zameranie na srdce; Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality

od autora: Ján Krupa · 5 februára, 2023

Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha…

…sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.

Z tropára a ekténie po svätom prijímaní na byzantskej liturgii

Citované modlitbové texty poukazujú na dynamiku v kresťanskom myslení, ktorú liturgia vyjadruje, ale ktorá sa neobmedzuje len na liturgiu. Kresťanstvo je predovšetkým skúsenosťou s Bohom, ktorý sa nám zjavil („Videli sme pravé svetlo…“). Nie je to zjavenie z diaľky, ale dôverné spoločenstvo s Bohom, ktorý nás miluje („Prijali sme nebeského Ducha…“). A napokon, je to výzva odovzdať celý svoj život Kristovi ako odpoveď na to, čo sme prijali. Táto dynamika je princípom diela, ktoré práve čítate.

„Prežívané tajomstvo“ je tretím dielom východného katolíckeho katechizmu pre dospelých Svetlo pre život. Prvý zväzok, „Uverené tajomstvo“, je „vysvetlením“ viery, ktorú vyznávame. Druhý zväzok, „Slávené tajomstvo“, skúma spôsob, akým sa táto viera slávi na bohoslužbách. Tento zväzok sa snaží preskúmať spôsob, akým sa táto viera prežíva v praxi.

Duchovný život kresťana (život v Duchu) je úzko spätý s vierou a bohoslužbou Cirkvi. Aj keď ich môžeme posudzovať oddelene, musíme vedieť, že sú podstatne prepojené, sú to jednoducho rôzne aspekty tej istej skutočnosti. „Teológia“ pre východného kresťana nie je abstraktné poznanie pravdy, ale poznanie prameniace zo živej skúsenosti s Bohom, nie z uvažovania o ňom alebo z nejakých logických dôsledkov vyplývajúcich z intelektuálnej analýzy. Východné kresťanstvo nevníma pravdu ako primárne intelektuálnu skutočnosť odvodenú racionálne, ale ako niečo, čo sa prežíva „očami Ducha“. Teológia, ktorá nevychádza z hlbokého spojenia s Bohom a/alebo k nemu nevedie, je len špekuláciou a môže byť nebezpečná a škodlivá.

Preto sú vo východnej tradícii len traja svätci nazývaní „Teológ“: Ján Apoštol a Evanjelista, svätý Gregor z Nazianzu a svätý Simeon „Nový“ Teológ. Ich spisy odrážajú hlboké osobné zjednotenie s Bohom. Prejavuje sa v nich poznanie „srdca“ alebo „ducha“ prameniace zo skúsenosti zjednotenia s Bohom.

Podobne aj liturgiu treba chápať ako skúsenosť s božskými skutočnosťami, ako účasť na tajomstve spásy. Prostredníctvom Svätého Ducha sa Kristus Boh modlí a koná vo svojom tele, Cirkvi, a skrze ňu. Keď sa kresťania zúčastňujú na tejto liturgii, zažívajú „pravdu“, „spoznávajú“ Boha skúsenosťou a zúčastňujú sa na živote Trojice, ktorý im zmŕtvychvstalý Kristus sprostredkúva vo Svätom Duchu a prostredníctvom Svätého Ducha.

Naše liturgické slávenia nás učia teológii Cirkvi. Naša spiritualita je prežívaním tejto zdravej teológie, ktorá sa prežíva a prejavuje v zdravej liturgii. Všetky sú vyjadrením Tradície, trvalého života vo Svätom Duchu, skúsenosti s tou istou základnou skutočnosťou.

Celý náš život je v Kristovi

Kresťanstvo teda nie je v prvom rade sériou smerníc alebo obradov, ale životom: novým životom, ktorý treba žiť v Kristovi. Pán Ježiš nepovedal, že nám prišiel priniesť vyznanie viery, doktrínu alebo liturgiu; povedal, že nám prišiel priniesť život, život v hojnosti: nový život vzkriesenia, pulzujúci život Božieho kráľovstva. Naša Cirkev nielenže predkladá vierovyznanie a slávi liturgiu, ale aj presadzuje tradíciu určitého spôsobu života.

Autentickú kresťanskú spiritualitu treba chápať ako celý náš život prežívaný v jednote s Bohom. Nič nás nemôže oddeliť od Boha, okrem hriechu, ktorý je vo svojej podstate neprirodzený a odporuje životu. Celý náš život má byť premenený, pretože ho prijal Boží Syn, rovnako ako sme my prijali jeho život.

Kresťan bol v krste uvedený do hlbokého ONTOLOGICKÉHO vzťahu so Svätou Trojicou: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Keď sme pomazávaní myrom, spočíva na nás Svätý Duch a pomazáva nás ako „ďalších Kristov“ a my sa stávame deťmi Otca.

Boh a ľudstvo sú prepojení spôsobom, ktorý je pre moderného človeka ťažko pochopiteľný, a tak to bolo od počiatku. Nedokážeme pochopiť predstavu o prvotnom hriechu, ak si najprv neuvedomíme, do akej miery sú všetci ľudia prepojení. Keďže sme prepojení, všetci sme ovplyvnení Adamovým pádom aj Kristovým víťazstvom. „Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22). Spása je nepochopiteľná, ak nepripustíme väčší zmysel jednoty ľudského rodu, než aký prijíma náš moderný spôsob života. Navyše veríme, že od vtelenia nás naša jednota s ľudstvom spojila so Slovom, ktoré sa stalo telom.

Sväté tajomstvá a všetko, čo z nich pramení, existuje vďaka spojeniu medzi Kristom a jeho Cirkvou. Vinič a ratolesti (Jn 15, 1 – 5), Hlava a údy (1 Kor 12, 12 – 27) sú jedno, a to nielen v psychologickom alebo citovom spojení, ale v hlbokom a podstatnom. Keď sa toto spojenie nevníma alebo necení, sviatosti sa považujú za zbytočné alebo len za užitočné. Historické kresťanské cirkvi však vnímajú tento vzťah a sviatosti, ktoré z neho pramenia, ako jedinečný definitívny znak Novej zmluvy. S Bohom nás už nespája zákon – či už Mojžišov alebo Ježišov –, ale Svätý Duch, ktorý v nás mysticky prebýva. Kresťanský život teda zahŕňa každý aspekt nášho života práve vďaka tomu, že je organickým spoločenstvom s Bohom.

Spiritualita teda nemôže byť len fázou, rozmerom alebo oddelením nášho života. Buď je to celý náš život, alebo to nie je život v Duchu.

Zameranie na srdce

Moderní spisovatelia vidia tri ústredné body nášho života v Duchu. V prvom, osobnom rozmere, sa obnovuje náš vnútorný život. Zjednotení s Kristom vo svätých tajomstvách sme povolaní modliť sa, postiť sa a dávať almužnu „v skrytosti“ (Mt 6, 4. 6. 18). Usilujeme sa o tú vnútornú premenu, ktorá definuje tých, ktorí sú „blahoslavení“ (chudobní v duchu, tichí atď.). Takým, ako povedal Pán, patrí Božie kráľovstvo.

Existuje aj druhý rozmer, cirkevný: náš verejný život v Cirkvi. Sme údmi Kristovho tela, spoločenstva (koinonia) Svätého Ducha, povolaní prehlbovať túto jednotu účasťou na liturgickom živote Cirkvi. Zjednotení vo svätých tajomstvách sme tiež povolaní vyjadriť toto spoločenstvo podporou, ktorú si navzájom poskytujeme vo viere. Náš život sa premieňa, keď skúmame naše spoločné prežívanie Kristovho tajomstva v Cirkvi.

Tretie zameranie nášho kresťanského života sa týka sveta mimo Cirkvi. Podľa Svätého písma sme „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Sme určení na to, aby sme oslovovali druhých, šírili a zdieľali vieru, ktorú žijeme. Podobne sme povolaní oslovovať v bezprostrednej a priamej starostlivosti osoby, ktoré trpia a sú v núdzi. Tento rozmer kresťanského života, vyjadrovaný v pohostinnosti, odkedy existujú veriaci, sa dnes presadzuje aj ako starostlivosť o zlepšenie spoločnosti ako celku prostredníctvom úsilia o spravodlivosť a pokoj.

Väčšina duchovných spisovateľov v dejinách Cirkvi, ktorých diela sú často citované v tomto texte, však písala predovšetkým o vnútornom živote, pretože jeho aspekty sú základom všetkého, čo môžeme robiť v rodine, Cirkvi alebo v širšej spoločnosti. Ako duchovne rastieme, čoraz viac si uvedomujeme svoju porušenosť a z nej vyplývajúcu potrebu Božej milosti. Bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádza náš život alebo akú činnosť vykonávame, musíme sa konfrontovať s vnútornou zlomenosťou, so stavom nášho srdca. Rozjímanie o vnútornom živote teda nie je niečo „len pre mníchov“, ale pre každého, kto chce rásť v Kristovi.

Súčasný ruský spisovateľ Alexander Solženicyn si počas svojho uväznenia v Sovietskom zväze všimol, že dynamika srdca je univerzálna a presahuje náš životný stav. „Postupne mi bolo odhalené, že hranica oddeľujúca dobro a zlo neprechádza ani cez štáty, ani medzi triedami, ani medzi politickými stranami – ale priamo cez každé ľudské srdce – a cez všetky ľudské srdcia.“ Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti nášho života je dynamika pôsobiaca v našom srdci rovnaká.

Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality

Náš každodenný život sa môže príliš často stať len plnením rôznych úloh: robíme to, čo je potrebné podľa našich rôznych povinností. Prežívanie tajomstva nášho zjednotenia s Bohom by však malo byť viac ako len obyčajná práca: dodržiavanie určitých zákonov, odriekanie určitých modlitieb, vykonávanie určitých úloh. Ak sa chceme vyhnúť mechanickému prístupu ku kresťanskému životu, musíme jasne vidieť a mať pred očami niekoľko princípov, na ktorých sú tradičné postupy založené a z ktorých dostávajú svoj zmysel. Len ak si tieto základy osvojíme, môžeme sa stať ľuďmi, pre ktorých má kresťanský život zmysel.

Stvorení na Boží obraz

V moderných pokusoch o pochopenie identity, významu a miesta človeka vo vesmíre sa rozprúdili aktivity v oblasti antropológie, sociológie, psychológie, paleontológie atď. Keď chcú dnes ľudia vedieť, „o čo ide“, „kým mám byť“, utiekajú sa k týmto štúdiám alebo – čo je častejšie – k obrazom, ktoré nám predkladá súčasná spoločnosť (televízia, módne časopisy, prieskumy verejnej mienky, „pop“ psychológia), alebo – čo je nebezpečnejšie – k astrológii, prúdom New Age atď. Problémom všetkých týchto zdrojov je, že majú tendenciu robiť z človeka individuálnu, samostatnú entitu, ktorá sa dá vysvetliť sama o sebe.

Východná kresťanská tradícia tvrdí, že existuje ešte jedno miesto, kam sa musíme pozrieť. „Človek nie je, ako hovoria kvákajúci filozofi, iba rozumné zviera, schopné chápať a poznávať… Človek sám je skôr obrazom a podobou Boha.“ Podľa Svätého písma naše základné tajomstvo a identita spočíva v tom, že sme obrazom a podobou Boha:

„Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!‘ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ‚Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!‘“ (Genezis 1, 26 – 28).

Inými slovami, Boh je základnou skutočnosťou; aby sme „našli“ a pochopili seba samých, musíme nájsť a spoznať Boha. Ak nepoznáme Boha, nikdy nepochopíme, kto sme, ani čím môžeme byť. Sme ako jeho odraz, jeho tieň. To, čím máme byť, môžeme pochopiť len vtedy, keď poznáme Boha a Božiu cestu. To neznamená, že na to, aby sme pochopili svet a seba samých, musíme pochopiť Boha. V tomto duchu by sme sa nikdy nikam nedostali, pretože Boh je „…nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný…“ (Anafora, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho). Náš ľudský stav však možno pochopiť len v súvislosti s Bohom. Stvorenie je všetko a len to, čo z neho Boh urobil. Aby sme pochopili seba samých a svoje miesto vo stvorení, musíme si uvedomiť svoju identitu z Božieho hľadiska. Východní kresťania ju nachádzajú v príbehoch o stvorení v knihe Genezis.

Jedným z dôsledkov tohto presvedčenia, že všetci sme stvorení na Boží obraz, je, že sme povolaní pozerať sa na druhých ako na živé ikony Boha. Máme vidieť ľudí okolo seba ako hodných lásky, pretože odrážajú Boží obraz. „Úlohou lásky je správať sa ku každému človeku, ktorý nosí Boží obraz, takmer rovnako ako k Prvoobrazu.“ Stvorení na obraz Milovníka človeka vieme, že máme schopnosť milovať. Keď uveríme, že aj iní nosia ten istý obraz, všetky naše spôsoby interakcie s druhými sú povolané na pretras.

Rastieme do jeho podoby

Dve slová, „obraz“ a „podoba“, ktoré sa neustále opakujú vo Svätom písme, získali v našej východnej tradícii technický význam. Človek môže „vyzerať ako“ jeho otec (byť jeho obrazom), ale môže, ale nemusí „byť“ ako on, „čriepok starého kvádra“ (podoba). Inými slovami, môžeme vyzerať ako náš otec, ktorý je dobrý človek, ale môžeme nebyť ako on, lebo sme darebáci. Všetci ľudia sú na Boží obraz, nie všetci sú podľa podoby. My však máme byť oboje: stvorení na obraz Boha a rastúci podľa jeho podoby. Ponášame sa na Boha (máme vo svojom zložení niečo, čo je na jeho obraz) a sme povolaní, aby sme boli ako On. „Máme“ to, čo je v obraze: prirodzené schopnosti poznávať, komunikovať, byť tvoriví, nadväzovať vzťahy, rozhodovať sa, milovať, byť dynamickí, zodpovední atď. Všetci máme neodňateľne dôstojnosť, hodnotu a krásu, pretože sme stvorení na Boží obraz. Ale čo je viac, máme byť ako On, rásť na jeho podobu tým, že budeme tieto schopnosti používať, aby sme sa stali súcitnými, milujúcimi, nezištnými, sebadarujúcimi, tvorivými, vykupujúcimi, posväcujúcimi, zachraňujúcimi… Máme neustále rásť a čoraz viac byť v súlade s podobou.

A tak, ako nás Boh vymyslel, sme skutočne ľuďmi len vtedy, keď žijeme v súlade s týmto modelom, podľa ktorého sme boli stvorení. Sami sebou môžeme byť až po jeho naplnení, keď pochopíme, čím nás Boh chce mať. Len vtedy budeme vedieť, ako byť vo vzťahu k svojim vnútorným pocitom, k sebe navzájom, k celému stvoreniu a k Bohu. Sami sebou môžeme byť len vtedy, keď nájdeme Boha a nadviažeme s ním vzťah. Bez Boha nemáme zmysel ani význam. V tomto zmysle sú jedinými skutočnými ľuďmi svätí. Byť svätý znamená byť úplne ľudský. Čím viac rastieme v spoločenstve s Bohom, tým viac sa stávame ľuďmi. Svoj skutočný vzťah k sebe, vesmíru, Bohu a k sebe navzájom poznáme len vtedy, keď rastieme v podobnosti, vedomí si obrazu.

Neexistuje žiadny okamžitý spôsob, ako to dosiahnuť. Nikto sa nerodí ako „úplne ľudský“, ani neprichádzame s návodom, ktorý hovorí o konkrétnych krokoch potrebných na dosiahnutie „úplnej ľudskosti“. Rastieme v stávaní sa ľuďmi, keď rastieme v podobe Bohu. V tom sme úplne odlišní od zvyšku stvorenia, ktoré bolo stvorené už viac-menej dokonalé a úplné, bez schopnosti rásť. Neexistuje nič také ako „dokonalejšie“ kurča: kurčatá sú kurčatá. My sme stále na ceste, stávame sa. Vždy sme nedokončenou záležitosťou. Len my môžeme rásť. Svätý Bazil Veľký napísal: „Človek je stvorenie, ktoré dostalo príkaz stať sa Bohom.“ Platí to o každom z nás a o ľudskom rode ako celku. Nie sme dokončení, kým nie sme ako on natoľko, ako je to len možné.

Mnohí autori vo východnej tradícii učia, že rast pokračuje dokonca aj po smrti, pretože kto by kedy mohol byť dostatočný v Božej podobe. Náš rast vo večnom živote sa však podstatne líši od toho, čo zakusujeme v tomto živote, pretože už nie sme vystavení možnosti straty svojho zjednotenia s Bohom. V tomto zmysle dokonca aj svätí naďalej rastú v podobnosti, ako sa modlíme v liturgii:

„Prinášame ti túto duchovnú službu aj za zosnulých veriacich, za praotcov, otcov, patriarchov, prorokov, apoštolov, kazateľov, evanjelistov, mučeníkov, vyznávačov, pustovníkov a za duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere ukončili svoj život. Osobitne ti prinášame túto duchovnú službu za presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku a vždy Pannu Máriu.“

Máme sa prirodzene obracať k Bohu, podobne ako slnečnica k slnku, a nie sme celiství a úplní, kým v nás tento pohyb nepôsobí. Výstižným obrazom je človek opaľujúci sa na pláži. Ako leží vystavený slnku, slnko svojimi lúčmi a teplom pomaly premieňa človeka. Rovnako, keď sa otvárame Otcovi, premieňa nás prostredníctvom svojho Syna a svojho Ducha, ktorého prijímame a s ktorým spolupracujeme. Sami seba nájdeme a naplníme len vtedy, keď budeme žiť tak, ako nás Boh stvoril: na jeho obraz (ponášame sa na neho) a na jeho podobu (stávame sa ako on). Sme povolaní zúčastňovať sa na procese, v ktorom sa čoraz viac stávame ako on: na procese, ktorý trvá celý náš život a pokračuje aj v záhrobí.

Správcovia, proroci a kňazi stvorenia

V kontexte rozprávanie v knihe Genezis je jasne viditeľný ďalší aspekt našej jedinečnosti. Sme odlišní od všetkého ostatného vo stvorení, a predsa sme príbuzní všetkému, čo obsahuje. Naša ľudská prirodzenosť je akýmsi mikrosvetom, ktorý do seba preberá – a predsa presahuje – fyzickú prirodzenosť minerálov, rastlín a zvierat. Vzhľadom na Toho, podľa ktorého sme boli stvorení, naša prirodzenosť obsahuje aj niečo božské. Biblia to vyjadruje tým, že Boh stvoril všetky veci jednoduchým výrokom: „Buď… svetlo, obloha, zem, more, rastlinstvo, slnko, mesiac, živé tvory atď.“ (porov. Gn 1, 3 – 24). Pre nás to však bolo inak. „Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz, podľa našej podoby!‘… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril…“ (Gn 1, 26 – 27).

Keďže sme stvorení na obraz Stvoriteľa, máme zodpovednosť za stvorenie. Naše stávanie sa ako Boh zahŕňa tri vzájomne prepojené úlohy, ktoré nám Boh zveril. Po prvé, Boh nás povolal, aby sme boli správcami stvorenia. Adamovi Boh nepovedal: „Tu je zem, rob si s ňou, čo chceš, rob si, čo chceš.“ Naopak: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Nie sme vlastníkmi stvorenia, ktorí si môžu robiť, čo chcú; sme jeho správcami, ktorí spravujú stvorenie pre Boha, Majiteľa, podľa jeho vôle. Musíme mu skladať účty zo svojho správcovstva.

Po druhé, stvoril nás aj ako svojich prorokov v stvorení: nie preto, aby sme „videli budúcnosť“, ale aby sme „videli Boha“: aby sme rozlišovali a rozpoznávali jeho prítomnosť a vôľu vo stvorení, aby sme ju ohlasovali a uskutočňovali. Prorok nie je veštec, ale človek, ktorý dostal dar rozpoznávať Božie pohyby vo svete. To proroka vždy vedie k tomu, aby ohlasoval dôsledky nasledovania alebo ignorovania Božej vôle, preto sa proroctvo často nesprávne chápe ako záležitosť predpovedania budúcnosti.

Po tretie, máme byť kňazmi jeho stvorenia. Máme používať stvorenie podľa jeho vôle a jeho vôľou je, aby všetky veci boli sviatostné: rozpoznané a používané spôsobom, ktorý oslavuje Boha a privodzuje spoločenstvo medzi ľuďmi a s ním. Keď veci používame, žehnáme mu a ďakujeme, posväcujeme ich tým, že sa o ne navzájom delíme. Takto celý vesmír, ktorý do seba preberáme, spieva chválospev na jeho počesť a je vtiahnutý do spoločenstva života a lásky.

„Slávou Boha je človek, ktorý je naplno živý, a život takéhoto človeka spočíva v tom, že hľadí na Boha… Človek je nádoba, ktorá prijíma Božie pôsobenie a všetku jeho múdrosť a moc… Ako tí, čo vidia svetlo, sú vo svetle a zdieľajú jeho jas, tak tí, čo vidia Boha, sú v Bohu a zdieľajú jeho slávu, a táto sláva im dáva život. Vidieť Boha znamená mať účasť na živote.“[1]

Keď plníme tieto „povolania“, rastieme do podoby, stvorenie je posväcované a Boh oslavovaný. Boh nás pozýva, aby sme sa podieľali na vylievaní jeho života a lásky na stvorenie.

Trojica v nás

V byzantskej tradícii je ľudská bytosť, ktorá odráža Boha, trojrozmerná: skladá sa z tela, duše (mysle) a ducha (srdca) (porov. 1 Sol 5, 23), rovnako ako je Boh „trojosobný“: Otec, Syn a Svätý Duch. To neznamená tri „časti“, ani pohanskú grécku filozofickú predstavu, že človek má dušu a telo. Tradícia to chápe skôr tak, že celá naša bytosť obsahuje telesné, duševné/emocionálne a duchovné aspekty. Táto celá bytosť má mať účasť na Božej svätosti v napĺňaní Božieho plánu.

Tak ako existuje zjavený poriadok v božskej Trojici: Otec ako prameň, Syn ako splodený, Duch ako vychádzajúci, podobným spôsobom má byť Bohom daný poriadok v ľudskej prirodzenosti. Naša „telová/telesná“ dimenzia je stvorená tak, aby bol podriadená našej dimenzii „myseľ/duša“. Tie majú zasa fungovať pod vedením nášho „ducha/srdca“, ktoré je zasa podriadené Svätému Duchu.

Podľa knihy Genezis by teda celé stvorenie existovalo v jednote a spoločenstve života a lásky s Bohom a my, ľudské bytosti, by sme mali hlavnú úlohu ako jeho obraz a podoba a pôsobili by sme ako jeho správcovia, proroci a kňazi.

Skreslený obraz Boha

Ako však vieme, veci sa tak celkom nevyvíjali. Adam a Eva – a v nich celý ľudský rod – odmietli svoje pozvanie a povolanie. Nechovali sa ako správcovia, ale robili si, čo chceli. Nekonali ako proroci, ktorí rozoznávajú životodarnú Božiu prítomnosť, slovo a vôľu, ale počúvali iný hlas (hlas hada), ako aj hlas svojich vlastných chúťok. Nekonali ako kňazi, ktorí používajú stvorenie podľa Božej vôle na dosiahnutie spoločenstva, ale na svoje vlastné ciele. Jedli mimo spoločenstva s Bohom, sekularizovali stvorenie a neurobili z neho sviatosť, ale svätokrádež. Výsledok bol katastrofálny: odlúčenie od Boha, od seba navzájom, od stvorenia a od vlastného pravého ja – úplný rozpad spoločenstva. Konečným výsledkom bolo zavedenie smrti. Nasledovala hanba a žiadostivosť, ako aj všetky ostatné neľudské vlastnosti, ktoré sme si zvykli považovať za prirodzené. Do sveta vstúpil hriech, potenciál rásť do Božej podoby bol pozastavený. Toto všetko nazývame pádom.

Preto hriech, slabosť a smrť nie sú pre ľudský rod prirodzené. Je to skôr porušenosť pokriveného a zjazveného ľudstva, pokrivenie, ktoré pochádza zo zneužívania našej skutočnej prirodzenosti, z ignorovania reality obrazu a podoby. Hriech nie je otázkou porušenia pravidiel: je to útok na skutočnosť, zneužitie seba samého, skreslenie pohľadu na našu prirodzenosť a konanie na základe tohto chybného pohľadu. Hriech je pokus o nemožné: žiť nezávisle od Boha, a tak ho popierať. „Blázon [t. j. hriešnik] si v srdci hovorí: ‚Boha niet‘“ (Žalm 14, 1).

Boh je darca života, ako spievame vo Vyznaní viery a vo večernom hymne večierne každý deň. On je vzorom našej prirodzenosti. Každý z nás – a všetko v nás – je orientované na Neho. Odrezaní od neho nemáme život. Kvet vytrhnutý z pôdy vyzerá na chvíľu krásne, ale v skutočnosti odumiera alebo je mŕtvy, pretože bol odrezaný od samotného zdroja, ktorý mu dáva život. Človek na dýchacom prístroji je „živý“ – ale je to život, ktorý by sme chceli pre seba? Adam sa pokúšal nájsť život sám, „robiť si svoje veci“, vytvoriť si vlastný zmysel, „stať sa bohom“ vlastným spôsobom. Urobil zo seba kritérium a meradlo všetkej reality.

Adam bol frustrovaný, pretože to nie je možné. Nebol v súlade so stvorením a realitou, bol rozpoltený a nesústredený. Vďaka pádu už tak ľahko neodrážame Boží obraz. Stále sme však Božím obrazom; a preto je každý ľudský život dôležitý a vzácny od prvého okamihu počatia. Proces rastu do podoby sa však pozastavil. Stále sa ponášame sa svojho Otca, ale nie sme ako on. Ako hovoria hymny byzantskej pohrebnej bohoslužby:

„Pane, ktorý si ma vlastnou rukou stvoril z ničoho a ozdobil si ma svojím božským obrazom, a keď som prestúpil tvoje prikázanie, zvrhol si ma do prachu, z ktorého som bol stvorený: ráč ma, Pane, obnoviť podľa svojej podoby, aby sa vo mne obnovila moja pôvodná krása.“

„Som obrazom tvojej nevýslovnej slávy, aj keď nosím rany hriechov. Zhliadni so súcitom na svoje stvorenie, Pane, a očisti ma vo svojom milosrdenstve…“ Toto je príbeh každého z nás a my ho hráme až dodnes. Túto situáciu sme zdedili po Adamovi. Narodili sme sa do sveta, ktorý skrachoval, bol zlomený a pokrivený vďaka hriechu. Nenarodili sme sa v spoločenstve s Bohom a Adamov skutok potvrdzujeme vlastnými hriechmi, každý svojím spôsobom a vo svojom čase. A keďže neplníme svoje vzájomne prepojené povolania správcov, prorokov a kňazov stvorenia, odvádzame vesmír ďalej od toho, čím by mal a mohol byť. Nejde o to, že by sme zdedili vinu z hriechu niekoho iného, ale vstúpili sme do atmosféry porušenosti, ktorá je všade okolo nás a v nás a dotýka sa nás od materského lona. Ovplyvňuje všetko, nič jej neunikne:

Pôvodným Božím plánom bolo dať život celému stvoreniu prostredníctvom nás. Život mal prichádzať od Boha do nášho vnútra a potom z nášho vnútra von do sveta. Pádom sa ľudský rod dezorientoval, rozptýlil, rozdrobil. Snažil sa robiť si svoje vlastné veci, byť nezávislý, a tak sa odklonil od hlavného plánu stvorenia. Výsledkom je katastrofa: neporiadok medzi ľuďmi a v ľuďoch a s celým stvorením. Život sa hľadá tam, kde ho jednoducho nemožno nájsť, a tak zomierame a prostredníctvom nás zomiera aj stvorenie (porov. Rim 5, 12 – 14).

„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 19 – 22).

Vesmír čaká, že budeme tým, čím máme byť. Kým sa tak nestane, všetko je v nerovnováhe a zostane to tak, kým sa nevrátime tam, kam patríme. Je to ako v podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 32): chlapec bol sám sebou až vtedy, keď sa vrátil do správneho vzťahu s otcom. Ľudia hľadajú kľúč k naplneniu života všade: u analytikov, na skupinových stretnutiach, na sedeniach pre senzibilitu, na tréningoch asertivity, v regresii do „minulých životov“, v drogách, v okultizme – v čomkoľvek. Žiadny z týchto prístupov však nefunguje a ľudia stále prechádzajú k ďalšej možnosti, pričom zostávajú frustrovaní. Jediné, čo sa dá urobiť, je obnoviť podobu, ktorú máme mať s Bohom.

Spoločenstvo verzus individualizmus

Jedným z jasných príkladov porušenosti a deformácie ľudstva je smerovanie našej súčasnej spoločnosti k individualizmu, ktorý je matkou mnohých ziel. V našom modernom svete sa príliš často definujeme ako jednotlivci podľa toho, čo nás odlišuje od ostatných: že máme viac peňazí, moci, popularity, umu alebo talentu ako náš sused. Učíme sa oceňovať svoju jedinečnosť, aby sme našli a definovali svoje individuálne ja. Hovoria nám, že musíme byť sami sebou, nájsť sa, rozvíjať sa, presadzovať sa, propagovať sa – zatiaľ čo Kristus v evanjeliu trvá na tom, že musíme zaprieť samých seba a stať sa služobníkmi.

Sväté písmo predstavuje úplne iný súbor hodnôt:

„Nepatríte sebe“ ( 1 Korinťanom 6, 19).

„Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: ‚Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma‘“ (Matúš 16, 24).

„Potom Pán, Boh, povedal: ‚Nie je dobre byť človeku samému‘“ (Genezis 2, 18).

„Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov… Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý… Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Korinťanom 12, 12 – 27).

Kresťanská vízia tvrdí, že pre Boží obraz je charakteristický vzťah, nie individualita. V Trojici nie sú traja jednotlivci, ale tri osoby, ktoré sú známe podľa ich vzťahov. Sme stvorení na tento obraz. Nemáme byť ani tak jednotlivcami, ako skôr osobami, a v tom je veľký rozdiel. Individualita oddeľuje: definujeme sa v zmysle toho, čo nás odlišuje a rozdeľuje, čo vedie k disharmónii. Osoby sú známe podľa vzájomného vzťahu. Keď teda chceme vedieť, kto sme, nemali by sme sa pozerať na to, čo nás oddeľuje od iných, ale na to, čo nás spája, pretože sme na obraz Boha, ktorý je Otec, Syn a Svätý Duch.

Naša vnútorná harmónia je narušená

Ako sme už uviedli, boli sme stvorení s Bohom daným poriadkom našej ľudskej prirodzenosti. Naše telo malo čerpať život z duše, naša duša z ducha a náš duch z Božieho Ducha. Pádom sme sa však pokúsili nájsť život sami, mimo Boha. Naša telesná prirodzenosť sa vydala vlastnou cestou: zakázané ovocie vyzeralo dobre. Telo po niečom zatúžilo a povedalo mysli, že je v ňom život. Naša myseľ nasledovala diktát tela a my sme zomreli. Svätý Pavol označuje takýchto ľudí, ktorí svoj život sústreďujú na telesnosť, za „zmyselných, telesných“ (sarkikoi). Iní hľadajú život prostredníctvom mysle alebo duše: naše myšlienky, naša inteligencia, naše plány. Ale ani to neprináša život. To, že máme bystrú myseľ, nás neochráni pred emocionálnou alebo duchovnou poruchou. Svätý Pavol označuje tých, ktorí svoj život zameriavajú na svoje duševné alebo citové vlastnosti, za príliš racionálnych (psychikoi). Výsledkom je, že náš duch/srdce je podvyživené, vysychá a odumiera, keď sme zameraní na telo alebo myseľ. Jediný spôsob, ako môžeme byť plne ľudskí, je byť zameraní na ducha, na Boha (pneumatikoi).

Najsmutnejšie je, že svet považuje túto abnormalitu za normálnu. Žijeme vo svete falošných predstáv a klamu (PRELESŤ). Akoby sme nosili ružové okuliare a všetko videli v žiari fantázie. Myslíme si, že porucha, v ktorej žijeme, je normálna, žiaduca. Boh však vždy dokáže vyvodiť dobro zo zla, svetlo z temnoty. On preberá iniciatívu. Pracuje na tom, aby obnovil podobu, ktorú sme stratili. Pomáha nám dostať sa späť do súladu s tým, ako to má byť, aby sme našli život. Robí to svojím spôsobom, nie naším. My by sme to robili ako nahnevaný učiteľ v škole alebo futbalový tréner, ktorý kričí a riadi od postrannej čiary. Boh to urobil inak: vo svojej láske k nám a k svojmu stvoreniu skočil doprostred neporiadku, prijal ho a uzdravil zvnútra.

Naša prirodzenosť obnovená v Kristovi

Svätý Mikuláš Kabasilas, byzantský duchovný spisovateľ zo štrnásteho storočia, to nádherne vyjadril vo svojom diele Život v Kristovi:

Tak ako ľudská náklonnosť, keď sa rozhojní, premôže tých, čo milujú, a spôsobí, že sú mimo seba, tak Božia láska k ľuďom vyprázdnila Boha (Flp 2, 7). Nezostáva na svojom mieste a nevolá otroka, ale hľadá ho osobne tým, že k nemu zostúpi. Ten, ktorý je bohatý, sa dostane do chatrče chudáka a svoju lásku prejaví tým, že sa k nemu osobne priblíži. On hľadá lásku na oplátku a neodstupuje, keď sa k nemu správajú s opovrhnutím. Nehnevá sa nad zlým zaobchádzaním, ale aj keď bol odstrčený, sedí pri dverách (porov. Zjv 3, 20) a robí všetko, aby nám ukázal, že miluje, dokonca znesie utrpenie a smrť, aby to dokázal.

Toto je to, čo nazývame vtelením, vrcholným bodom Božieho plánu s nami. V Ježišovi Kristovi sa Božie Slovo (skrze ktoré je všetko stvorené a udržiavané) stane jedným z nás. Vezme na seba celú našu padlú, porušenú prirodzenosť a uzdraví ju. Božie Slovo sa pre nás stane dokonalou Podobou Otca. Naplní to, čo mal urobiť Adam (my). Stane sa novým Adamom a začne nové stvorenie, aby nás priviedol späť do súladu s pôvodným plánom, ktorý bol zničený prvým Adamom a nami. Stane sa dokonalým Správcom, Prorokom a Kňazom. Ľudská prirodzenosť je privedená späť do záhrady s novým Adamom.

„Betlehem, priprav sa, lebo Eden bol otvorený pre všetkých. Efrata, buď v strehu, lebo z Panny v jaskyni vyrašil Strom života. Jej lono sa stalo duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božské ovocie; a ak z neho budeme jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza, aby vrátil do života podobu, ktorá sa stratila na začiatku.“

Úbohý, ako som, som sa svojou nemiernosťou, ktorú som predtým prejavoval, vzdialil od krásneho obrazu, na ktorý som bol stvorený božským dielom. Ale v nežnosti svojho srdca, Kriste, a skrze svoje nevýslovné spoločenstvo so mnou si vzal na seba môj žalostný obraz a obnovil si celú moju bytosť, Spasiteľ, v lone nepoškvrnenej Panny.

Sme stvorení na obraz Boha; Kristus je Obrazom Boha. On je tiež dokonalou Podobou. Nielenže sa ponáša na Boha vo svojej ľudskej prirodzenosti, ako my všetci, ale je tiež ako On vo všetkom: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). V Kristovi dokonale vidíme, kto a aký je Boh – ale aj to, kto a aký má byť človek.

Kristus prišiel, aby všetkých vrátil k pôvodnému plánu, ktorý bol pozastavený Adamovým hriechom. Pred Kristom sa všetko čoraz viac „odlepovalo“, oddeľovalo, vzďaľovalo od jednoty a spoločenstva. Teraz pôsobí iná sila. V Kristovi sa veci vracajú späť k sebe. Otcovia to nazývajú „rekapitulácia“ (anakefaliosis). Všetko opäť nachádza svoje správne miesto, s Kristom ako hlavou:

„On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.

On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“ (Kolosanom 1, 15 – 20).

Kristus je stredobodom všetkej skutočnosti: všetko je stvorené skrze neho; všetko sa zjavuje skrze neho; všetko nachádza svoje naplnenie v ňom. Toto sa uskutočnilo až po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. Začali sme chápať, že prišiel, aby sme mali nový život a aby sa v nás obnovila božská podoba.

Vtelenie je kľúčom k pochopeniu normálneho kresťanského života, našej spirituality. Kristus nie je len dokonalým človekom, ktorý nám ukazuje, že sa to dá, ale skutočne nám tento život sprostredkúva. Je Bohom, ktorý sa stal jedným z nás, aby sme v sebe mohli nosiť Boha, aby sa v nás i v ňom obnovila podoba. Kristus je prvotinou tých, čo zosnuli, prvorodeným spomedzi mŕtvych; my máme byť zvyškom úrody. Preto mohol svätý apoštol Peter napísať, že sa môžeme stať účastníkmi božskej prirodzenosti:

„Jeho božská moc nám darovala všetko, čo treba pre život, a nábožnosť poznaním toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“ (2 Petrov list 1, 3 – 4).

Východné cirkvi to nazývajú theosis, ústredná predstava našej spirituality: aby sme sa stali zbožštenými tým, že v nás žije Boží život. Čím je Kristus svojou prirodzenosti, tým sa my máme prostredníctvom adopcie.

Zdá sa, že svätý Irenej pôvodne vyslovil výrok, ktorý zopakoval svätý Atanáz a väčšina cirkevných otcov po ňom: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom.“ Božie Slovo vezme sa seba našu prirodzenosť, aby sme v sebe mali Boží život obnovujúci podobu. Zbožštenie opisuje svätý Maxim Vyznávač ako účasť „celého človeka“ na „celom Bohu“:

„Tým istým spôsobom, ako sa spájajú duša a telo, má sa Boh stať prístupným účasti duše a prostredníctvom duše aj tela, aby duša získala nemenný charakter a telo nesmrteľnosť; a napokon, aby sa celý človek stal Bohom, zbožšteným milosťou Bohočloveka, aby sa stal celým človekom, dušou i telom, podľa prirodzenosti a aby sa stal celým Bohom, dušou i telom, podľa milosti.“

Kristovi nasledovníci si toto uvedomili až pri vyvrcholení Božieho plánu s nami: pri príchode Svätého Ducha.

Cirkevní otcovia o obnove našej podoby Bohu

„Nebolo v moci nikoho iného stvoriť pre ľudí nanovo podobu obrazu, s výnimkou Obrazu Otca. … On [Slovo] totiž prijal človečenstvo, aby sme sa my mohli stať Bohom; On [Boží Syn] sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom. Pravý Boží Syn svojou prirodzenosťou vzal na seba nás všetkých, aby všetci mohli prijať Boha. On [Slovo] je Boh, ktorý nosí telo, a my sme ľudia, ktorí nosia ducha“

(Sv. Atanáz Veľký, O vtelení, 20, 54; Adelph., 4).

„Čo je to za tajomstvo okolo mňa? Mal som podiel na obraze, neudržal som si ho. A teraz on má účasť na mojom tele, aby zachránil obraz a zároveň urobil telo nesmrteľným. Zjednocuje sa s nami druhým spôsobom, podivuhodnejším než prvý; vtedy nám daroval lepšiu prirodzenosť, teraz sa však podieľa na horšej. Toto je božskejší čin než ten prvý: tento je vznešenejší v očiach každého, kto má chápavosť.“

(Sv. Gregor Teológ, Reč 33, 12)

„Boh nás stvoril, aby sme sa stali ‚účastnými na Božej prirodzenosti‘ [2 Pt 1, 4] a jeho nesmrteľnosti a aby sme ‚boli ako on‘ [1 Jn 3, 2] skrze zbožštenie milosťou. Na tento účel je všetko stvorené a existuje a veci, ktoré ešte nie sú, sú uvádzané do existencie a rodia sa.“

(Pripisuje sa sv. Maximovi Vyznávačovi).

„Večné tajomstvo je dnes zjavené! Boží Syn sa stáva Synom človeka. Tým, že má účasť na tom, čo je nedokonalé, robí ma účastným na tom, čo je dokonalé. Starý Adam neposlúchol: chcel sa stať Bohom, ale nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby mohol Adama urobiť bohom. Nech sa stvorenie raduje. Nech príroda radostne spieva, lebo archanjel stojí pred Pannou s veľkou úctou a zdraví ju radostnou zvesťou, ktorá nás zbavuje smútku. Bože, ktorý si prijal telo vo svojom milosrdnom súcite, sláva tebe!“

(Doxastikon na Chválach, Sviatok Zvestovania).

Premenený prebývajúcim Duchom

Podľa svätého Atanáza bolo cieľom Kristovho príchodu, aby sme mohli prijať Svätého Ducha, ktorý by nás zbožštil. „Syn nám dal prvotiny Ducha, aby sme mohli byť premenení na Božích synov podľa obrazu Božieho Syna.“ Len vďaka prebývaniu Ducha v Cirkvi máme osobnú možnosť obnoviť podobu. Na ikone Päťdesiatnice vidíme, ako Duch zostupuje na Cirkev (v osobe apoštolov). Dole stojí vesmír ako scvrknutá postava, ochrnutá, zostarnutá, ktorá sa naťahuje, aby prijala život Ducha odovzdaný nám. Stvorenie ožije až vtedy, keď prijme život Ducha, a ten prichádza len prostredníctvom nás.

Nie sme úplne živí alebo ľudskí, kým neprijmeme život Ducha. Žiarovka neplní svoj účel, pokiaľ nie je pripojená k zdroju energie a nepreteká ňou elektrina. Vitráž nie je všetkým, čím má byť, kým cez ňu nepreniká slnečné svetlo. Hoci elektrina a slnečné svetlo nie sú súčasťou žiarovky alebo okna, tieto veci nie sú úplné, kým nimi svetlo alebo energia skutočne neprechádzajú a nenapĺňajú ich. Pokiaľ náš duch nie je spojený s Božím Duchom, nemáme život, ktorý nám umožňuje obnoviť podobu. Zjednotením sa s Kristom vo svätých tajomstvách kresťanskej iniciácie sa vraciame na správnu cestu, znovu sa rodíme ako adoptívne deti Otca a napĺňame jeho plán s nami:

„Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ (Galaťanom 4, 4 – 6).

Všetko, čo ako kresťania robíme, závisí od tejto skutočnosti: Svätý Duch v nás prebýva, obnovuje v nás Božiu podobu a robí nás účastnými na Božej prirodzenosti. Preto sa snažíme žiť morálnym životom: nie preto, že existujú zákony, ktoré treba dodržiavať, ale preto, že my sami sme chrámami Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva. Sme oddelení – svätí – a nepoužívame sväté veci na nehodné účely. Sme „oddelení“, pretože sme Duchom premieňaní podľa Božej podoby.

Boh nám dáva svojho Ducha, ale Duch neovláda nášho ducha a nerobí z nás robotov. Svätý Duch skôr jemne hýbe, pozýva k spolupráci. Toto je synergia: dialóg života s Bohom. Keďže sme na Boží obraz, máme schopnosť napredovať vo svätosti, potenciál pre zbožštenie. Keďže máme Svätého Ducha, máme bezprostrednú možnosť byť znovu stvorení na Božiu podobu. Musíme však využiť svoju slobodu, aby sme povedali „áno“ tomu, čo Boh robí, aby sme spolupracovali. V tomto sme ako človek, ktorý má prirodzené vlohy na učenie („obraz“). Má štátnu licenciu, takže má možnosť získať prácu učiteľa (Duch prebývajúci v ňom). Ale aj tak musí ísť von a vykonávať prácu. Alebo môžeme použiť príklad fyzického života. Ničím sme neprispeli k tomu, aby sme sa narodili; ale keď už žijeme, musíme prevziať zodpovednosť, aby sme zostali nažive. Rovnako je to aj v našej kresťanskej spiritualite. Sami sa nemôžeme obnoviť; ale keď sa raz narodíme znova, už nás nikto nepotlačí. Musíme sa o to pričiniť sami.

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (Efezanom 2 , 8 – 10).

Naša spiritualita je teda skutočne procesom rastu, pretože sa stávame ako Boh. Je to celoživotná cesta a zahŕňa celý náš život. Začína sa krstom a končí sa až smrťou a po nej. Svätý Gregor z Nyssy v Živote Mojžiša prirovnal duchovný život k exodu. Náš krst je začiatkom cesty, ako prechod cez Červené more. Vstupujeme do nového života, len matne si uvedomujúc, kam povedie. Štyridsať rokov strávime na púšti: náš život vo svete. Zápasíme, napredujeme, padáme späť, odpočívame a pokračujeme ďalej. Boh však dáva pocítiť svoju prítomnosť v ohnivom stĺpe (sväté tajomstvá) a v oblaku (posvätná Tradícia). V smrti dosiahneme zasľúbenú zem, prekročíme Jordán a vstúpime do budúceho veku. Pri vzkriesení nastane konečná premena, budeme úplne premenení – telo, duša i duch – na Božiu podobu.

V našom byzantskom kalendári je jeden veľký sviatok, ktorý pripadá na koniec cirkevného roka a dáva nám obraz tejto skutočnosti a vlastne ju oslavuje: 6. august, Premenenie Krista. Ikona tohto sviatku názorne vyjadruje evanjeliový príbeh. Kristus je stredobodom Starého zákona (predstavovaného Mojžišom a Eliášom) a Nového zákona (predstavovaného hlavnými apoštolmi). Kristus je v samom strede Božieho konania s nami. Jeho premenenie v našej prirodzenosti je predobrazom nášho vlastného premenenia. Je to, akoby Otec zopakoval predstavu uvedenú v rozprávaní o horiacom kríku. V oboch prípadoch sa snaží ukázať, aká je jeho idea o našom vzťahu s ním (zmysel alebo cieľ náboženstva). Na tento sviatok požehnávame hrozno ako reálny, hmatateľný znak zbožštenia. Hrozno je výsledkom dlhej premeny, od semienka cez vinič až po strapce hrozna. Je však možný aj ďalší „rast“. Hrozno sa môže premeniť na víno; a mocou Svätého Ducha poslaného od Otca sa víno môže premeniť na božstvo a stať sa krvou Krista, nášho Boha. Takto nás premieňa.

Sme na tom podobne. V bežnom živote dozrievame duševne, emocionálne, fyzicky, ale môžeme ísť ešte ďalej. Môžeme byť oddelení v Kristovi, znovuzrodení prostredníctvom svätých tajomstiev. A v tomto novom živote môžeme dozrievať prostredníctvom našej práce modlitby a zachovávania Kristových prikázaní. Takýto život nás privedie k zbožšteniu, úplnému naplneniu našej prirodzenosti ako potomkov Otca.

Výstižným obrazom tejto premeny, ktorú nám dal sám Boh, je horiaci ker na hore Sinaj (Exodus 3). Obyčajná tráva sa slávne premieňa a skrášľuje vďaka ohňu Božej prítomnosti v nej. Zostáva burinou – nestáva sa ružovým kríkom – a nie je zničená, ale preniknutá a oslávená. Rovnako aj náš život v Kristovi nás má premeniť: máme vyžarovať božskú prirodzenosť, na ktorej sa Boh rozhodol dať nám podiel.

Životné štýly pre spoločenstvo

Všetci kresťania žijú ten istý život v Kristovi, živia sa tými istými svätými tajomstvami, Svätým písmom a Tradíciou a fungujú ako jedno spoločenstvo vo Svätom Duchu. Tento rovnaký život však bude prežívaný trochu odlišne podľa toho, aký spôsob života si človek vyberie a do akých služieb je pozvaný, akým spôsobom slúži telu.

„Normálnym“ spôsobom života kresťana je žiť vo vzťahu s Bohom a druhými. Ľudské bytosti nie sú jednotlivci, ale skôr osoby, ako už bolo spomenuté. Sme povolaní žiť v spoločenstve, stať sa sami sebou vo vzťahoch, a tak zrkadliť tajomstvo Trojice, na ktorej obraz sme boli stvorení. Podľa Svätého písma prvou vecou, ktorá sa Bohu vo stvorení nepáčila, bol individualizmus: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Genezis 2, 18).

Základnou jednotkou spoločnosti je teda rodina, nie jednotlivec. Manželstvo je najbežnejším spôsobom, ako ľudia prežívajú život v spoločenstve. Vznikáme a objavujeme svoju identitu ako členovia rodiny, spoločenstva, a väčšina ľudí prežíva svoj život v manželskom vzťahu.

„Vtedy Adam povedal: ‚Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.‘ Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Genezis 2, 23 – 24).

Stvorenie bolo zverené mužovi a žene, ktorí spolupracujú ako jeden celok v rámci svojho povolania kňazov, prorokov a správcov. Bohom dané dary a vlastnosti mužov a žien sa navzájom dopĺňajú a sú pre toto poslanie nevyhnutné.

„Nato Boh povedal: … ‚Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!‘ Boh ich požehnal a povedal im: ‚Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!‘“ (Genezis 1, 26, 28)

Vďaka ich neschopnosti fungovať spoločne ako partneri, ako rodina, ako spoločenstvo, bol zmarený celý plán stvorenia. V Kristovi bola rodina znovu stvorená. Mala byť založená na viere, muž a žena spojení v Kristovi. Mali sa podieľať na plodnom, životodarnom, spásonosnom vzťahu Krista s jeho nevestou, Cirkvou, a stať sa jej obrazom.

„Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Efezanom 5, 31 – 32).

Zjednotením v Kristovi prostredníctvom tajomstva svätej korunovácie zakladajú novú domácu cirkev. Ich rodina a domácnosť sa stáva ikonou tajomstva Cirkvi. Manželstvo je vlastne vysvätením do služby: zakladá mikra-ekklesia (miniatúrnu cirkev) a pomazáva nevestu a ženícha, aby boli živými svedkami verného a plodného vzťahu Krista s nami všetkými ako jeho Cirkvou, jeho nevestou. Z tohto dôvodu sa pri sobáši spievajú hymny, ktoré sa používajú aj pri kňazskej vysviacke. Manželia sú korunovaní, sú oficiálne vyčlenení pre toto povolanie správcovstva nad stvorením, ktoré Boh prvýkrát zveril našim prvým rodičom. To označuje spôsob, akým budú žiť svoj kresťanský život v Duchu a stanú sa svätými, keď budú budovať Cirkev a svet a slúžiť im ako kresťanskí manželia a rodičia.

Ako duchovne dozrievame, prehlbuje sa naše vnímanie manželstva ako spoločenstva. Vzájomné potešenie manželov postupuje od telesného k duchovnému. Fyzická intimita nie je niečím samoúčelným, ale je vyjadrením hlbšieho zjednotenia, ktoré manželia medzi sebou majú. Hmotné statky si neceníme ani tak pre ich vlastnú hodnotu, ale pre spoločenstvo, ktoré predstavujú.

Niektorí kresťania sú pozvaní k životnému štýlu, ktorý svedčí o láskyplnom a plodnom vzťahu Krista s jeho nevestou, Cirkvou, iným spôsobom: mníšskym životom. V tomto živote je mních vyčlenený na to, aby svedčil o túžbe Nevesty (Cirkvi) po jej Ženíchovi (Kristovi), ktorý má opäť prísť v sláve. Je to svedectvo vernosti a bdelosti pred príchodom Ženícha. Všetci kresťania sú povolaní svedčiť svetu o tajomstve Krista. Mnísi sú osobitným spôsobom povolaní svedčiť členom Cirkvi, slúžiť ako živá, neustála pripomienka všetkým kresťanom o radikálnosti povolania každého človeka k pokániu a kráľovstvu. Východné mníšstvo je teda tým, čo pápež Ján Pavol II. nazval „symbolickou syntézou kresťanstva“.

Všetci kresťania musia robiť pokánie a hľadať hodnoty kráľovstva, ktoré má prísť. Väčšina z nich to však robí, kým sú vo svete, ale nie z neho. Mnísi sa „zrieknu“ pripútanosti k svetu a snažia sa žiť plnú realitu pokánia a života Kráľovstva v jeho plnosti tu a teraz. A tak základnými praktikami mníšskeho života sú modlitba, asketické úsilie a láska, tie isté základné princípy, ktoré sú povolaní žiť všetci kresťania. Intenzitou svojej oddanosti tomuto spôsobu života sa mnísi stávajú – opäť slovami Jána Pavla II. – „referenčným bodom pre všetkých pokrstených“. Týmto spôsobom neustále pripomínajú svojim bratom a sestrám, aby sa v tomto svete príliš neuspokojili a nezabúdali na bdelosť a túžbu po plnosti kráľovstva, ktoré má prísť a ktorého počiatky už zakúšame v našom kresťanskom živote a najmä vo svätých tajomstvách, keď sa Cirkev zhromažďuje. Z tohto dôvodu žijú mnísi životom v čistom celibáte a prísnom pokání, pričom sa vo všetkom neustále obracajú k Ženíchovi.

V Cirkvi existujú len dva zasvätené „životné štýly“, oba venované spoločenstvu: sviatostné manželstvo a zasvätený celibát v Kristovi. Oba svedčia o Kristovi a jeho kráľovstve; oba slúžia Bohu a svetu; oba sú zamerané na komunitný charakter Cirkvi a vyjadrujú ho.

Čo potom tí, ktorí nie sú ženatí, ani sa nepripravujú na manželstvo, ani nie sú mníchmi? Ich spôsob života je požehnaný, pokiaľ sa podieľajú na komunitnom rozmere života. Neženatí klerici a členovia laických bratstiev a sesterstiev sa v službe Cirkvi vzťahujú na ostatných. Mnohí slobodní laici žijúci vo svete sa v skutočnosti angažujú aj v službe druhým, či už vo svojej širšej rodine, alebo ako dobrovoľníci v komunitných aktivitách. Bez ohľadu na to, v akom životnom stave sa nachádzam, bez ohľadu na to, aké povolanie vykonávam, vo všetkom, čo robím, musím dbať na to, aby som svedčil o Kristovi. Na druhej strane, ak sa obrátim do seba, aby som žil len pre seba, skôr umenšujem svoje vlastné človečenstvo, než aby som ho napĺňal.

Obdarovaní pre službu

Vo Svätom písme sa Boh riadi prístupom „príď“ – „choď“. Volá ľudí k sebe do najhlbšieho zjednotenia, ktoré ich premieňa, napĺňa ich Duchom, a potom ich posiela ako „apoštolov“, aby k sebe pritiahol ďalších.

Jeho plánom bolo urobiť to s celým svojím ľudom, Izraelom, a potom s „novým Izraelom“, Cirkvou. „Apoštol“ je ten, kto je poslaný s mandátom a mocou toho, kto ho posiela. „Apoštol“ je predĺženou rukou Odosielajúceho. Tak ako Otec posiela Syna a Ducha, ktorí ho sprítomňujú a robia zakusiteľným, tak to chce Boh urobiť aj tebou. Cirkev je „apoštolská“, poslaná – a my všetci sme zodpovední za to, aby Cirkev zostala „apoštolská“, poslaná. Tvoj duchovný život nie je v žiadnom prípade „tvoj“ – je určený pre svet. Čím viac sa k nemu približuješ, tým bližšie si všetkým ostatným.

Všetci kresťania sú povolaní vydávať svetu svedectvo, byť mučeníkmi. Tým, že žijeme kresťanským životom, sme živými evanjeliami, ohlasujeme, kto a čo je Boh, sme živým dôkazom jeho spásonosnej prítomnosti a činnosti. A tento kresťanský život nás robí služobníkmi Boha, jeden druhého a sveta. „Boží služobník…“ je bežný spôsob označovania veriacich v bohoslužbách, pretože všetci kresťania sú poslaní slúžiť. Nemusíme čakať, kým dosiahneme absolútnu zrelosť v živote Ducha, aby sme začali slúžiť a byť používaní Pánom. Práve naopak: tým, že slúžime, rastieme. Tým, že rastieme, stávame sa schopnými ešte viac slúžiť.

V rámci každého životného štýlu sme všetci povolaní k rôznym formám „služby“, k spôsobom, ktorými slúžime spoločenstvu Cirkvi a svetu. Cirkev sa „skladá“ zo vzájomne závislých služieb. Všetci si navzájom slúžime, a tak budujeme Kristovo telo. Niektoré z nich sú „dary“, charizmy, ktoré Svätý Duch dáva človeku pre dobro druhých. Zahŕňajú čas, talenty a poklady, ktoré nám Boh zveril, aby sme ich použili v službe druhým.

Iné charizmy odovzdáva Duch prostredníctvom Cirkvi určitým osobám, ktoré sú určené na špecifické služby. Tak je to v prípade povolania k službe prostredníctvom svätenia. Základným kňazstvom v Cirkvi je kňazstvo Krista, Veľkňaza. Všetci na ňom dostávame podiel prostredníctvom tajomstiev kresťanskej iniciácie, spoločne tvoríme „kráľovské kňazstvo“. A Kristus pôsobí v nás všetkých a cez nás všetkých, keď sa zhromažďujeme. On však v spoločenstve ustanovil aj služobné kňazstvo, tých, ktorí sú oddelení vkladaním rúk ako biskupi, presbyteri (kňazi) a diakoni. Toto kňazstvo závisí od kňazstva všetkých veriacich – nie že by bolo od neho odvodené, ale v tom zmysle, že existuje v Cirkvi, aby „burcovalo“ veriacich, aby pôsobili ako „kráľovské kňazstvo“. Služobné kňazstvo je v službe kňazstvu veriacich, aby ho viedlo k uskutočňovaniu svätých tajomstiev. Biskupi vykonávajú plnosť tohto kňazstva. Pomáha im presbyterát a diakonát (kolégiá presbyterov [kňazov] a diakonov), ktoré rozširujú prítomnosť a službu biskupa.

Na miestnej úrovni spoločenstvo tiež povoláva ľudí do špecifických služieb v rámci spoločenstva, z ktorých niektoré si vyžadujú „vyňatie“ biskupom: kantori, čitatelia, posluhujúci, katechéti a ďalší. V týchto funkciách budujú svoje spoločenstvo prostredníctvom zjednotenia s Kristom, Služobníkom všetkých.

Pevne stáť v našom povolaní

Od apoštolských čias si Cirkev uctievala mučeníkov, ktorí svedčili o Kristovi až po vyliatie svojej krvi. Počnúc apoštolmi a mučeníkmi Nového zákona sa mučeníctvo považovalo za vzor kresťanského svedectva. Dôležitým aspektom tohto svedectva je, že mučeníci pevne stoja vo svojom záväzku voči Kristovi, aj keď sa proti nim môžu postaviť všetky sily rodiny a spoločnosti.

Keď sa Cirkev v rímskom svete stala bezpečnejšou, šance kresťanov svedčiť o Kristovi prostredníctvom krvavého mučeníctva sa začali znižovať. Čoraz viac mužov a žien, ktorí cítili potrebu vynaložiť svoj život na radikálne svedectvo o Kristovi, nachádzalo svoju príležitosť v snahe o panenstvo a askézu. Týchto ľudí priťahovalo to, čo sa začalo nazývať mníšskym životom. Tento život sa začal vnímať ako istý druh „bieleho“ mučeníctva: život, ktorý sa prežíva pevným postojom v askéze, tak ako mučeníci pevne stáli vo svojom svedectve. Niektorí askéti, ako napríklad STĹPNICI (gr. STYLITES), skutočne strávili svoj život stojac na ohraničenom mieste, čím zdôraznili toto spojenie s odhodlaním mučeníkov. Toto odhodlanie mučeníkov a askétov zostať verní napriek duchovným silám, ktoré sa proti nim postavili, slúžilo ako inšpirácia pre generácie kresťanov žijúcich pod útlakom.

Ich svedectvo nadobúda v modernom svete nový rozmer. Súčasná spoločnosť odstránila akúkoľvek sociálnu stigmu z ľudí, ktorí sa vzdávajú svojich záväzkov. Páry sa rozvádzajú alebo duchovní a rehoľníci sa vracajú do laického stavu s ľahkosťou, ktorá odráža naše prijatie zmeny. Oceňujeme myšlienku krízy stredného veku a očakávame, že ľudia v dôsledku toho zmenia svoj životný stav. Možno by sme sa mali znova pozrieť na svedectvo „červeného“ aj „bieleho“ mučeníctva, keď pevný postoj napriek fyzickému alebo duchovnému odporu priniesol víťazstvo.

Náš spoločný cieľ: večný život

Od Pána vieme, že všetky naše inštitúcie, vrátane tých duchovných, sú predurčené na zánik, bez ohľadu na to, aké sú dobré, krásne alebo vznešené. Dokonca aj tí, ktorých nám Boh dal milovať najviac, nám budú jedného dňa vzatí. Svätý Gregor z Nyssy to vyjadril najvýstižnejšie:

„Vždy, keď sa manžel pozrie na milovanú tvár [svojej ženy], v tej chvíli ho sprevádza strach z odlúčenia. Ak počúva jej sladký hlas, v mysli sa mu vynára myšlienka, že ho jedného dňa nebude počuť. Kedykoľvek sa teší z pohľadu na jej krásu, vtedy sa najviac chveje predtuchou, že bude trúchliť nad jej stratou… Aj túto myšlienku musí mať v hĺbke duše, že jedného dňa sa celá táto krása rozplynie a stane sa ako nič, premení sa po všetkom tomto predstavení na odporné a nevzhľadné kosti, ktoré nenesú žiadnu stopu, žiadnu pamiatku, žiadny pozostatok toho živého kvetu.“

Tajomstvo smrti pohlcuje všetky naše pozemské nádeje a sny, či už ide o rodinu, monastier alebo Cirkev. Ale my nie sme zo sveta (porov. Jn 15, 19). Krstom sme sa znovu narodili do nového života, do života v nebi. „Očakávam vzkriesenie mŕtvych,“ ako sa hovorí v Nicejskom vyznaní viery. Toto očakávanie je eschatologickým rozmerom našej viery. A práve táto nádej na večný život odhaľuje konečný zmysel nášho krstu. Len vďaka nášmu spoločenstvu s Kristom môžeme byť vo večnom spoločenstve so sebou navzájom. Neexistuje žiadny vzťah, ktorý by bol taký dôležitý ako ten, ktorý zdieľame s Kristom prostredníctvom krstu a spoločenstva, dokonca ani naše najbližšie rodinné väzby. „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37). Len vďaka tomu, že sme „v Kristovi“, sa naplní akýkoľvek vzťah s druhými.

Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.