Kresťan musí byť človekom zbožnosti: je to jedna z najoceňovanejších cností ranokresťanského sveta. Svätý Ján Zlatoústy zbožnosť nazýva „čistá viera a morálny život“ (Homília 12, 2 na 1 Timotejovi). Klement Alexandrijský považuje zbožnosť za najvyššiu zo všetkých cností: „Každému je jasné, že zbožnosť, ktorá učí uctievať a ctiť, je najvyššou a najstaršou príčinou“ (Stromata 2, 18). Mnohé cirkevné hymny na počesť svätých chvália ich zbožnosť. Zbožnosť v tejto perspektíve znamená pravú vieru a spravodlivé konanie. Zbožný kresťan je človek, ktorý sa klania „v duchu a v pravde“ (Jn 4, 23) a koná spravodlivo voči každému človeku.

Pravá zbožnosť nie je mdlá cnosť, ktorej praktizujúci majú smutný výraz a sklopené oči. Skutočnú zbožnosť nemožno podvrhnúť, sfalšovať ani predstierať: musí byť pravá a úprimná. Keďže jednou z jej vlastností je pravá viera, musí byť v súlade s osvedčenou tradíciou Cirkvi. Zahŕňa spravodlivosť v správaní, čo znamená, že sa vždy usiluje o spravodlivosť a lásku pre všetkých. Zbožnosť, ktorá nie je založená na pravej viere a spravodlivosti, vôbec nemožno nazývať zbožnosťou.

Bohužiaľ, zbožnosť sa niekedy javí ako príliš sentimentálna pod tlakom individualizmu doby, v ktorej sa väčšia váha prikladá osobnému pocitu než pevnej viere. Náboženstvo sa za týchto podmienok začína považovať za niečo úplne subjektívne, v čom dogma je druhoradá. Emócia nepochybne zohráva významnú úlohu v našom náboženskom živote, ale musí byť riadená rozumom. Hnutie v rámci nemeckého luteránstva počas 17. storočia bolo nazývané pietizmus. Predstavovalo úprimný pokus o nápravu problémov viery, ale zdôrazňovalo zbožnosť pred správnou dogmou. Jeho účinky sú v protestantizme citeľné dodnes a nepriamo sa prejavujú aj v iných cirkvách v Spojených štátoch.

Autentický kresťanský život v sebe spája správne učenie, správny liturgické vyjadrenie, hlboké city a vzájomnú lásku. Viera v Boha nemôže byť len oddeleným intelektuálnym súhlasom, ale má byť záležitosťou srdca. Náš prístup k liturgickej bohoslužbe by teda mal byť zbožným prístupom: úprimným darovaním sa Bohu prostredníctvom prežívania bohoslužieb.

Liturgické vyjadrenie

Základný rozmer liturgickej zbožnosti zahŕňa schopnosť vyjadriť spoločnými slovami a gestami náš vzťah k Bohu, ktorý je hlboko osobný, ale zároveň zakorenený v Tradícii. Byť plne človekom si vyžaduje komunikáciu. Uvedomujeme si, že by bolo niečo veľmi zlé s človekom, ktorý by sa nikdy nerozprával s druhým ani slovami, ani znakmi. Keďže sme rozumné bytosti, používame slová, aby sme vyjadrili význam, myšlienky, pocity a emócie, naše túžby a lásky a naše vnímanie krásy, ktorú vidíme vo svete okolo nás. Často zisťujeme, že naše vlastné slová nestačia na vyjadrenie tých aspektov nášho najhlbšieho ja, o ktoré sa snažíme podeliť s druhým, Vtedy sa ľudia nevyhnutne uchyľujú k rituálu.

Rituál je pre ľudskú komunikáciu prirodzený, pretože sa ním snažíme vyjadriť konečné tajomstvo našej existencie. Prostredníctvom rituálu si navzájom oznamujeme svoje najhlbšie presvedčenia a ciele. Všetky ľudské bytosti sa musia nejakým spôsobom ritualizovať. Aj keď človek stratil všetku vieru, stále sa bude snažiť nejakým spôsobom komunikovať zmysel života prostredníctvom rôznych druhov slov alebo gest. Pre veriacich je tento zmysel vyjadrený v našich liturgických obradoch, ktoré odrážajú naše prijatie života ako daru od Boha, ktorý mu dáva zmysel v hĺbke nášho srdca.

Základom našej liturgickej bohoslužby je teda vyjadrenie nášho vzťahu s Bohom prostredníctvom rituálu. Je obetou našich slov chvály, pričom rituálnymi gestami a slovami vyjadruje našu obetu Bohu v Kristovi. Zdvíhanie našich rúk, naše poklony k zemi, naše neustále opakovanie slov „Pane, zmiluj sa“ alebo „Kristus vstal z mŕtvych“ vyjadrujú na základnejšej, takmer inštinktívnej úrovni to, čo učené texty hlásajú prostredníctvom rozvinutého myslenia. Liturgická zbožnosť predpokladá, že veriacemu vyhovuje tento spôsob vyjadrovania.

Ďalšou stránkou liturgickej bohoslužby je jej opakujúci sa charakter. Hoci sa bohoslužby trochu líšia podľa ročných období alebo sviatkov, liturgická modlitba je zväčša každý deň rovnaká. Liturgická zbožnosť teda spočíva na presvedčení, že srdce je priťahované k Bohu skôr neustálym opakovaním modlitby než rôznorodosťou modlitieb. Tak ako rastieme vo vernosti zachovávaním stále tých istých prikázaní, rastieme v duchu liturgie opakovaním jej modlitieb a gest.

Liturgická zbožnosť tiež predpokladá, že vnímame Boha Slovo, ktorý s nami komunikuje a privádza nás k pravde prostredníctvom slov a gest, ktoré používame v liturgickej modlitbe. Liturgická tradícia Cirkvi je prostriedkom, ktorým Svätý Duch pôsobí na zdokonaľovaní našej obety chvály. Tak ako sa skladanie a zhromažďovanie Svätého písma uskutočnilo mocou Svätého Ducha, podobne aj liturgický život Cirkvi je inšpirovaný Božou prítomnosťou. Prostredníctvom liturgického života nielen komunikujeme, ale sme aj zjednotení s Bohom. Udalosti jeho spásy sa odohrávajú v nás. Veriaci preniknutí liturgickou zbožnosťou sa v bohoslužbe stávajú „učeníkmi“, ktorí sa z bohoslužieb snažia spoznať tajomstvo Božieho konania s nami.

Božia komunikácia seba samého v liturgii je niečo jedinečné, ale nie je to mágia. Prostredníctvom modlitieb a obradov môžeme začať chápať, ako Boh pôsobí v našom živote, aj bez toho, aby sme úplne pochopili, čo pre nás robí. Liturgický rituál možno analyzovať a vysvetľovať z rôznych vedeckých či sociologických hľadísk, ale nemožno si ho úplne osvojiť inak ako prostredníctvom viery. Z tohto dôvodu jednou z podmienok plodného prijatia ktoréhokoľvek zo sviatostných tajomstiev bola vždy prítomnosť viery. Svätý Gregor z Nyssy napísal, že ak nie sme krstom skutočne premenení (t. j. ak naša viera nie je skutočná), „[potom] je voda iba vodou, lebo dar Svätého Ducha sa nijako neobjaví v tom, kto sa takto narodil v krste“.

Žijeme v pragmatickom svete, ktorý sľubuje rýchle odmeny, zábavu alebo stimuláciu. V dôsledku toho má dnes mnoho ľudí problém s liturgickou bohoslužbou, ktorá takéto prísľuby neplní. Podľa tradície Cirkvi však bohoslužby skutočne participujú na skutočnosti, ktorú predstavujú. Musíme k nim pristupovať za užívania darov viery, aby sme videli, že Boh z týchto bohoslužieb pôsobí uprostred nás a volá nás z našej každodennej existencie do nového života – východiska pre tvorbu nového sveta. Liturgické bohoslužby nám znova a znova pripomínajú, že náš Boh, ktorého nemožno vysvetliť ľudskými pojmami, nás stále s láskou volá, aby sme s ním boli jedno. Je to úloha, ktorá si vyžaduje všetko, čím sme, aby sme sa mohli stať ešte viac.

Kňaz, ktorý slúži, má tiež povinnosť prednášať modlitby s presvedčením a oddanosťou. Jeho vlastný duchovný život by ho mal pripraviť na to, aby jasne a s vierou kázal, úprimne a zmysluplne sa modlil a usiloval sa, aby liturgické úkony navonok vyjadrovali to, čo sa v Cirkvi naozaj uskutočňuje. Sme predsa presvedčení, že liturgická bohoslužba presahuje symboly a rituály a smeruje k realite Boha pôsobiaceho uprostred nás. Preto sa kňazom často ukladá, aby sa v rámci prípravy na slúženie svätých tajomstiev postili.

Liturgia a spoločenstvo

Ďalší rozmer liturgickej zbožnosti je zakorenený v našom chápaní liturgie ako činnosti spoločenstva. Každý úkon liturgickej bohoslužby, nech je akokoľvek malý, je zhromaždením tela s Kristom, ktorý je jeho hlavou. Liturgia ako taká je svedectvom proti silnej tendencii k individualizmu a súkromnosti, ktorá zmenšuje komunitný rozmer ľudského života. Boh nás však stvoril a povolal zo všetkých národov a rás zeme, aby sme boli jedným ľudom: „Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud“ (1 Pt 2, 10).

Náš Pán sa modlil, aby sme boli ľudom, ktorého jednota odráža jednotu Boha: „Aby boli jedno ako my [Otec a Syn]“ (Jn 17, 11). Práve v tejto súvislosti vraj svätý Augustín povedal: „Osamelý kresťan nie je kresťan.“ Liturgická zbožnosť uznáva, že každé liturgické zhromaždenie je potvrdením a posilnením Cirkvi ako jedného tela v Kristovi: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Podobne pravú liturgickú zbožnosť nemožno oddeliť od lásky k blížnemu. Ako zdôrazňuje svätý Maxim Vyznávač, cieľom cirkevných tajomstiev je umožniť každému z nás, aby sme sa „čo najviac pripodobnili Kristovi a správaním podľa Krista otvorene prejavovali dar Svätého Ducha, ktorý nám bol daný pri svätom krste“. Ako sú vzájomné odpustenie a zmierenie predpokladom bohoslužobného spoločenstva, tak je starostlivosť o núdznych jeho prvým dôsledkom.

Náš liturgický život „vedie k tomu, že sa, nakoľko je to v našich silách, stotožňujeme, rovnako ako Boh, s človekom, ktorý potrebuje nejakú pomoc: nenecháme ho bez starostlivosti a bez prostriedkov, ale usilujeme sa svojimi skutkami ukázať, že naša náklonnosť k Bohu aj blížnemu je živá.“ Božská liturgia, sväté tajomstvá a každodenné bohoslužby sú príležitosťou na prehĺbenie nášho zmyslu pre vieru a našich citov voči Bohu a druhým.

Na záver

Na týchto stránkach sme len naznačili bohatstvo a rozmanitosť byzantskej liturgickej tradície. Je zriedkavé, aby jedno spoločenstvo dodržiavalo mnohé z bohoslužieb uvedených v typikone. Dokonca ani tí, ktorí žijú v intenzívnom mníšskom prostredí, nemusia zažiť všetky obrady a slávenia, ktoré sa nachádzajú v rôznych liturgických knihách. Ale liturgický spôsob života sa nezakladá na počte a druhu bohoslužieb, na ktorých sa človek zúčastňuje, ale na tom, do akej miery sa paschálne tajomstvo stalo stredobodom nášho vnútorného života.

Technológia uspokojuje mnohé z našich fyzických ľudských potrieb, ale nie je schopná reagovať na potreby nášho vnútra, nášho ducha. Matka Tereza si všimla, že zatiaľ čo Ázia je materiálne chudobná, západný svet je duchovne zanedbaný. Pýtala sa, ktorá chudoba je väčšia. Liturgická bohoslužba čelí týmto hlbším ľudským potrebám a zároveň pozdvihuje naše vedomie k novému poznaniu a pochopeniu.

Táto úloha je ťažká vo svete, ktorý nás baví, vyzýva a stimuluje naše zmysly až do takej miery, že ich môže otupiť. Samozrejme, nechceme zničiť materiálnu kvalitu života, ktorá bola dosiahnutá vďaka úprimnej túžbe zlepšiť ľudský život v každom ohľade. Našou väčšou výzvou je integrovať večné duchovné hodnoty do nášho každodenného, materiálneho sveta a urobiť ho vzťahujúcim sa na pravdu, krásu a spravodlivosť. Liturgická bohoslužba reaguje na túto základnú ľudskú potrebu tým, že nás pozýva „odložiť všetky pozemské starosti“, ktoré by zatienili prítomnosť Boha v našom živote.

Volá nás z našej vlastnej subjektivity do spoločného vyjadrenia lásky, ktorú nám Boh preukázal svojimi skutkami v náš prospech. Pánovo učenie, že „bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva“ (Mt 19, 23), tu nadobúda nový význam. Kráľovstvo zostáva pre nás otvorené v spoločnej bohoslužbe, napriek ťažkostiam s prekročením našej modernej kultúry. Vďaka nášmu zjednoteniu s Bohom dostávame nové oči a nové srdce. Po jeho prijatí sme schopní celým srdcom spievať: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru.“

Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život II.: Sväté tajomstvá – Posvätenie života – Tajomstvá iniciácie; Pokánie: „Druhý krst“; Tajomstvá zasvätenej služby; Tajomstvo uzdravenia; Ďalšie okamihy posvätenia

---