Svetlo pre život II.: Šiesta kapitola – žiť liturgicky
Šiesta kapitola: Žiť liturgicky
Kresťan musí byť zbožný: jedna z najoceňovanejších čností ranokresťanského sveta. Svätý Ján Zlatoústy nazýva zbožnosť „čistou vierou a mravným životom“ (Homília 12, 2 na 1 Timotejovi). Klement Alexandrijský považuje zbožnosť za najvyššiu zo všetkých čností: „Každému je jasné, že zbožnosť, ktorá učí uctievať a ctiť, je najvyššou a najstaršou príčinou“ (Stromata 2, 18). Mnohé cirkevné hymny na počesť svätých chvália ich zbožnosť. Zbožnosť však v tejto perspektíve znamená pravú vieru a spravodlivé konanie. Zbožný kresťan je človek, ktorý sa klania „v duchu a v pravde“ (Jn 4, 23) a koná spravodlivo voči každému človeku.
Pravá zbožnosť nie je slabošská čnostnosť, ktorej vyznávači majú smutný výraz a sklopené oči. Skutočnú zbožnosť nemožno falšovať, pozmeniť alebo predstierať: musí byť pravá a úprimná. Keďže jednou z jej vlastností je pravá viera, musí byť v súlade s osvedčenou tradíciou Cirkvi. Zahŕňa spravodlivosť v správaní, čo znamená, že sa vždy usiluje o spravodlivosť a lásku pre všetkých. Zbožnosť, ktorá nie je založená na pravej viere a spravodlivosti, sa vôbec nemôže nazývať zbožnosťou.
Bohužiaľ, zbožnosť sa niekedy javí ako príliš sentimentálna pod tlakom individualizmu doby, v ktorej sa väčšia váha pripisuje osobným pocitom než pevnej viere. Náboženstvo sa za týchto podmienok začína považovať za niečo úplne subjektívne, v čom dogma je druhoradá. Emócie nepochybne zohrávajú významnú úlohu v našom náboženskom živote, ale musia byť riadené rozumom. Hnutie v rámci nemeckého luteránstva 17. storočia bolo nazývané pietizmus. Predstavovalo úprimný pokus o nápravu problémov viery, ale zdôrazňovalo zbožnosť pred správnou dogmou. Jeho účinky sú v protestantizme citeľné dodnes a nepriamo sa prejavujú aj v iných cirkvách v Spojených štátoch amerických.
Autentický kresťanský život v sebe spája správne učenie, správny liturgický prejav, hlboké city a vzájomnú lásku. Viera v Boha nemôže byť len oddeleným intelektuálnym súhlasom, ale má byť záležitosťou srdca. Náš prístup k liturgickej bohoslužbe by teda mal byť zbožný: úprimné darovanie sa Bohu prostredníctvom prežívania bohoslužieb.
Liturgický prejav
Základný rozmer liturgickej zbožnosti zahŕňa schopnosť vyjadriť spoločnými slovami a gestami náš vzťah k Bohu, ktorý je hlboko osobný, ale zároveň zakorenený v Tradícii. Byť plne človekom si vyžaduje komunikáciu. Uvedomujeme si, že by bolo niečo veľmi zlé s človekom, ktorý by sa nikdy nerozprával s druhým ani slovami ani znakmi. Ako rozumné bytosti používame slová, aby sme vyjadrili význam, myšlienky, pocity a emócie, naše túžby a lásky a naše vnímanie krásy, ktorú vidíme vo svete okolo nás. Často zisťujeme, že naše vlastné slová nestačia na vyjadrenie tých aspektov nášho najhlbšieho ja, o ktoré sa snažíme podeliť s druhým. Vtedy sa ľudia nevyhnutne uchyľujú k obradu.
Obrad je prirodzený pre ľudskú komunikáciu, pretože sa ním snažíme vyjadriť konečné tajomstvo našej existencie. Prostredníctvom obradu si navzájom oznamujeme svoje najhlbšie presvedčenia a ciele. Všetky ľudské bytosti sa musia nejakým spôsobom konať obrad. Aj keď človek stratil všetku vieru, stále sa bude snažiť nejakým spôsobom komunikovať zmysel života prostredníctvom rôznych druhov slov alebo gest. Pre veriacich je tento zmysel vyjadrený v našich liturgických obradoch, ktoré odrážajú naše prijatie života ako daru od Boha, ktorý mu dáva zmysel v hĺbke nášho srdca.
Základom našej liturgickej bohoslužby je teda vyjadrenie nášho vzťahu s Bohom prostredníctvom obradu. Je obetou našich slov chvály, pričom obradnými gestami a slovami vyjadruje našu obetu Bohu v Kristovi. Zdvíhanie našich rúk, naše poklony k zemi, naše neustále opakovanie slov „Pane, zmiluj sa“ alebo „Kristus vstal z mŕtvych“ vyjadrujú na základnejšej, takmer inštinktívnej úrovni to, čo naučené texty hlásajú prostredníctvom rozvinutého myslenia. Liturgická zbožnosť predpokladá, že veriacemu vyhovuje tento spôsob vyjadrovania.
Ďalšou stránkou liturgickej bohoslužby je jej opakujúci sa charakter. Hoci bohoslužby sa v závislosti od ročných období alebo sviatkov trochu líšia, liturgická modlitba je zväčša každý deň rovnaká. Liturgická zbožnosť teda spočíva na presvedčení, že srdce je priťahované k Bohu skôr neustálym opakovaním modlitby než rôznorodosťou modlitieb. Tak ako rastieme vo vernosti zachovávaním stále tých istých prikázaní, rastieme v duchu liturgie opakovaním jej modlitieb a gest.
Liturgická zbožnosť tiež predpokladá, že vnímame Boha Slovo, ktorý s nami komunikuje a privádza nás k pravde prostredníctvom slov a gest, ktoré používame v liturgickej modlitbe. Cirkevná liturgická tradícia je prostriedkom, ktorým Svätý Duch pôsobí na zdokonaľovanie našej obety chvály. Tak ako sa skladanie a zhromažďovanie Svätého písma uskutočnilo mocou Svätého Ducha, podobne aj cirkevný liturgický život je inšpirovaný Božou prítomnosťou. Prostredníctvom liturgického života nielen komunikujeme, ale sme aj zjednotení s Bohom. Udalosti jeho spásy sa odohrávajú v nás. Veriaci preniknutí liturgickou zbožnosťou sa v bohoslužbe stávajú „učeníkmi“, ktorí sa z bohoslužieb snažia spoznať tajomstvo Božieho konania s nami.
Božia komunikácia seba samého v liturgii je niečo jedinečné, ale nie je to mágia. Prostredníctvom jej modlitieb a obradov môžeme začať chápať, ako Boh pôsobí v našom živote, aj bez toho, aby sme úplne pochopili, čo pre nás robí. Liturgický obrad možno analyzovať a vysvetľovať z rôznych vedeckých či sociologických hľadísk, ale nemožno si ho plne osvojiť inak ako prostredníctvom viery. Z tohto dôvodu jednou z podmienok plodného prijatia ktoréhokoľvek zo sviatostných tajomstiev bola vždy prítomnosť viery. Svätý Gregor z Nyssy napísal, že ak nie sme krstom skutočne premenení (t. j. ak naša viera nie je skutočná), „[potom] je voda iba vodou, lebo dar Svätého Ducha sa nijako neobjaví v tom, kto sa takto krstne narodil“.[1]
Žijeme v pragmatickom svete, ktorý sľubuje rýchle odmeny, zábavu alebo stimuláciu. V dôsledku toho má dnes mnoho ľudí problém s liturgickou bohoslužbou, ktorá takéto prísľuby neplní. Podľa cirkevnej tradície však bohoslužby skutočne participujú na skutočnosti, ktorú predstavujú. Musíme k nim pristupovať za používania darov viery, aby sme videli, že Boh z týchto bohoslužieb pôsobí uprostred nás a volá nás z našej každodennej existencie do nového života – štartovacieho bodu pre stvorenie nového sveta. Liturgické bohoslužby nám znova a znova pripomínajú, že náš Boh, ktorého nemožno vysvetliť ľudskými pojmami, nás stále s láskou volá, aby sme s ním boli jedno. Je to úloha, ktorá si vyžaduje všetko, čím sme, aby sme sa mohli stať ešte viac.
Kňaz, ktorý slúži, má tiež povinnosť prednášať modlitby s presvedčením a oddanosťou. Jeho vlastný duchovný život by ho mal pripraviť na to, aby jasne a s vierou kázal, úprimne a zmysluplne sa modlil a usiloval sa, aby liturgické úkony navonok vyjadrovali to, čo sa v Cirkvi naozaj uskutočňuje. Veď predsa sme presvedčení, že liturgická bohoslužba presahuje symboly a obrady a smeruje k realite Boha pôsobiaceho uprostred nás. Preto sa kňazom často prikazuje, aby sa v rámci prípravy na slúženie svätých tajomstiev postili.
Liturgia a spoločenstvo
Ďalší rozmer liturgickej zbožnosti je zakorenený v našom chápaní liturgie ako činnosti spoločenstva. Každý úkon liturgickej bohoslužby, nech je akokoľvek malý, je zhromaždením tela s Kristom, ktorý je jeho hlavou. Liturgia ako taká je svedectvom proti silnej tendencii k individualizmu a súkromnosti, ktorá umenšuje komunitný rozmer ľudského života. Boh nás však stvoril a povolal zo všetkých národov a rás zeme, aby sme boli jedným ľudom: „Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud“ (1 Pt 2, 10). Náš Pán sa modlil, aby sme boli ľudom, ktorého jednota odráža jednotu Boha: „Aby boli jedno ako my [Otec a Syn]“ (Jn 17, 11). Práve v tejto súvislosti vraj svätý Augustín povedal: „Osamelý kresťan nie je kresťan.“ Liturgická zbožnosť uznáva, že každé liturgické zhromaždenie je potvrdením a posilnením Cirkvi ako jedného tela v Kristovi: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Podobne pravú liturgickú zbožnosť nemožno oddeliť od lásky k blížnemu. Ako zdôrazňuje svätý Maxim Vyznávač, cieľom cirkevných tajomstiev je umožniť každému z nás, aby sme sa stali „čo možno najviac ako Kristus a správaním ako Kristus otvorene prejavovali dar Svätého Ducha, ktorý nám bol kedysi daný svätým krstom“.[2] Ako sú vzájomné odpustenie a zmierenie predpokladom bohoslužobného spoločenstva, tak je starostlivosť o núdznych jeho prvým dôsledkom. Náš liturgický život „vedie k tomu, že sa, nakoľko je to v našich silách, stotožníme, ako to urobil Boh, s človekom, ktorý potrebuje nejakú pomoc: nenecháme ho opatery a bez prostriedkov, ale usilujeme sa svojimi skutkami ukázať, že naša náklonnosť k Bohu i k blížnemu je živá.“ Božská liturgia, sväté tajomstvá a každodenné bohoslužby sú príležitosťou na prehĺbenie nášho zmyslu pre vieru a našich citov voči Bohu a druhým.
Na záver
Na týchto stránkach sme len naznačili bohatstvo a rozmanitosť byzantskej liturgickej tradície. Je zriedkavé, že nejaké spoločenstvo slávi mnohé bohoslužby, ktorú sú uvedené v typikone. Dokonca ani tí, ktorí žijú v intenzívnom mníšskom prostredí, nemusia zakúsiť všetky obrady a slávenia, ktoré sa nachádzajú v rôznych liturgických knihách. Ale liturgický spôsob života sa nezakladá na počte a druhu bohoslužieb, na ktorých sa človek zúčastňuje, ale na tom, do akej miery sa paschálne tajomstvo stalo stredobodom nášho vnútorného života.
Technológia uspokojuje mnohé z našich fyzických ľudských potrieb, ale nie je schopná reagovať na potreby nášho vnútra, nášho ducha. Matka Tereza si všimla, že zatiaľ čo Ázia je materiálne chudobná, západný svet je duchovne strádajúci. Pýtala sa, ktorá chudoba je väčšia. Liturgická bohoslužba čelí týmto hlbším ľudským potrebám a zároveň pozdvihuje naše vedomie k novému poznaniu a pochopeniu. Táto úloha je ťažká vo svete, ktorý nás zabáva, vyzýva a stimuluje naše zmysly až do takej miery, že ich môže otupiť. Samozrejme, nechceme zničiť materiálnu kvalitu života, ktorá bola dosiahnutá vďaka úprimnej túžbe zlepšiť ľudský život v každom ohľade. Našou väčšou výzvou je integrovať večné duchovné hodnoty do nášho každodenného, materiálneho sveta a spojiť ho s pravdou, krásou a spravodlivosťou. Liturgická bohoslužba reaguje na túto základnú ľudskú potrebu tým, že nás pozýva „odložiť všetky pozemské starosti“, ktoré zatieňujú prítomnosť Boha v našom živote. Pozýva nás z našej vlastnej subjektivity k spoločnému vyjadreniu lásky, ktorú nám Boh preukázal svojimi skutkami v náš prospech. Pánovo učenie, že „bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva“ (Mt 19, 23), tu nadobúda nový význam. Kráľovstvo zostáva pre nás otvorené v spoločnej bohoslužbe, napriek ťažkostiam s prekročením našej modernej kultúry. Vďaka nášmu zjednoteniu s Bohom dostávame nové oči a nové srdce. Po jeho prijatí sme schopní celým srdcom spievať: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru.“
[1] The Great Catechism, 40
[2] Ibid.
Svetlo pre život II.: Piata kapitola: Sväté tajomstvá
