Kristus – naša Pascha: Pád (141 – 158)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Obsah
Pád
Pád anjelov
Pád človeka
Následky pádu
Ale on neposlúchol teba, pravého Boha, svojho Tvorcu, dal sa zviesť ľstivým hadom a svojím vlastným hriechom si privodil smrť. A hoci si ho, Bože, podľa svojho spravodlivého rozhodnutia vyhnal z raja do tohto sveta a vrátil si ho do zeme, z ktorej bol vzatý, pripravil si mu spásu v znovuzrodení skrze tvojho Krista.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
a. Pád
141 Boh stvoril všetko ako dobré (porov. Gn 1, 31). Podľa svedectva Svätého písma sa objavilo neskôr – následkom odmietnutia dobra. Zlo sa neobjavilo ako nová skutočnosť: „Zlo neexistuje od prirodzenosti, ani nikto nie je prirodzene zlý, lebo Boh neurobil nič, čo nebolo dobré.“[1] Zlo je obmedzenie a poškodenie toho, čo už existuje: „Zlo má svoju existenciu v nebytí.“[2] Hriech nás oberá o život – o Boha. Zlo sa objavilo ako následok osobného hriechu, ako čítame: „Odkiaľ pochádza toto [zlo]? Nie je to zjavný následok vašej slobodomyseľnosti a vašej voľby? Určite je to tak a nikto nemôže tvrdiť opak. Pýtajte sa seba samých.“[3] Ako následok Pádu zlo vstúpilo do sveta. Boh ho dovolil kvôli pokániu a obráteniu človeka: „Z toho pochádzajú choroby v mestách a krajinách, suchá, zle úrody, ničenie miest, zemetrasenia, záplavy, porážky armád…“[4]
1) Pád anjelov
142 Zlo ako odmietnutie Boha sa vzťahuje aj na neviditeľný anjelský svet: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu“ (2 Pt 2, 4). Anjeli, ktorí sa postavili proti Bohu, sú nazývaní diabli, démoni, zlí duchovia alebo padlí anjeli. „Diabol… bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44).
143 Pád anjelov bol dôsledkom pýchy – sebapresadzovania v protiklade k Bohu a v túžbe stať sa mu rovným. Anjeli, ktorí zostali verní Bohu, sa vyslovili proti tým, ktorí padli: „Kto sa môže rovnať Bohu?“ „Kto je ako Boh?“ (v hebrejčine Michael). V liturgickej tradícií je archanjel Michal, ktorý viedol boj proti padlým duchom, nazývaný archistrategos Theou – „veľkovojvodca (hlavný veliteľ) Božieho vojska“. Cirkev slávi sviatok archanjela Michala a ďalších beztelesných mocností 8. novembra a venuje im aj pondelok každého týždňa.
144 Ďalším pomenovaním pre Satana (z hebrejčiny, žalobca), ktorý je protivníkom archanjela Michala, je cirkevnoslovanské slovo Dennicia (súvisí so slovom pre denné svetlo) a latinské slovo Lucifer (znamená nositeľ svetla). Na základe jeho slobodného rozhodnutia sa pôvodné svetlo v ňom oddelilo od svojho božského zdroja a stalo sa temnotou. Aj Kristus varuje človeka pred týmto nebezpečenstvom: „Daj si teda pozor, aby svetlo, čo je v tebe, nebolo tmou“ (Lk 11, 35).
2) Pád človeka
145 Sväté písmo rozpráva príbeh pádu človeka v raji, pričom používa obraz hada: „No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh“ (Gn 3, 1). Svätí otcovia v obraze hada vnímali nepriateľa Boha i človeka – satana. Had navrhol človeku falošné zbožštenie[5] a vnukol mu myšlienku stať sa ako Boh, ale bez Boha, vlastným úsilím. Diabol v raji „lákal Adama márnou nádejou na zbožštenie“[6] a navrhoval mu, aby meradlo dobroty nehľadal v Bohu, ale v sebe samom.
146 Ľstivosť hada spočívala v prekrúcaní slov Božieho prikázania: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?‘“ (Gn 3, 1; porov. Gn 2, 16 – 17). Zákerná otázka pokušiteľa vtiahla Evu do dialógu, ktorý v nej zrodil pochybnosť o pravdivosti Boha. Zlý využil túto pochybnosť v Eve, aby ju oklamal: „Nie, nezomriete! … vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4 – 5). Klamstvo Zlého je založené na predpoklade, že Boh svojím prikázaním klame človeka a takto podkopáva jeho slobodu, a že jedením zo stromu dobra a zla sa človeka stane ako Boh.
147 Hadovo klamstvo sa stalo pokušením pre Evu: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6). Eva sa poddala pokušeniu: „Vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“ (Gn 3, 6). Takto naši prarodičia prestúpili Božie prikázanie a skrze to hriech a zlo vstúpili do sveta: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech“ (Rim 5, 12). Po zjedení zakázaného ovocia zmizla ilúzia samozbožštenia a namiesto očakávaného dobra sa objavilo zlo a prázdnota: „Otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3, 7). Hriech našich prarodičov mal ako následok odlúčenie človeka od Boha, zdroja života – vtedy sa človek stal smrteľným. „Ako sa telo stane mŕtvolou bez životnej energie, keď ho opustí duša, tak aj duša sa stane mŕtvolou bez duchovnej energie, keď ju opustí Svätý Duch.“[7]
148 Pád je zavŕšený vyhnaním našich prarodičov z raja: „Boh vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života“ (Gn 3, 24). Následkom Pádu, t. j. hriechu prarodičov (prvotného hriechu), stratil človek raj. K stromu života sa nemôžeme vrátiť iným spôsobom ako Božou mocou, a preto potrebujeme Božiu spásu.
3) Následky Pádu
149 Pád našich prvých predkov je tragédiou človeka. Namiesto toho, aby boli Božími synmi a dcérami, bratmi a sestrami všetkých a správcami stvorenia, sa ľudia vlastným hriešnym rozhodnutím stali otrokmi zla, nepriateľmi ostatných ľudí. Dostali sa pod nadvládu sveta. Človek stvorený na Boží obraz nedokázal dosiahnuť podobnosť s Bohom: „Hriech zničil podobnosť s Bohom v človeku.“[8]
150 Následkom hriechu bolo oslabenie ľudskej vôle voliť si dobro a nárast sklonu k zlému. Hriechom sme sa ocitli v stave vnútorného rozdelenia, pretože zákon hriechu v nás odporuje Božiemu zákonu. A preto, ako učí svätý apoštol Pavol, nerobíme dobro, ktoré milujeme, ale zlo, ktoré nenávidíme (porov. Rim 7, 19 – 21). „Namiesto viditeľnej Evy mám Evu v mysli: vášnivú myšlienku v mojom tele, ktorá mi ukazuje, čo sa javí sladké, no kedykoľvek z toho ochutnám, zdá sa mi to trpké.“[9]
151 Následkom hriechu je aj ľudský intelekt zahmlený a človek stratil spoločenstvo s Bohom – najvyššou pravdou. Následkom hriechu ľudia prestali chápať svoje vlastné povolanie a údel existencie všetkých stvorení, ktorým sám Adam dal meno v raji (porov. Gn 2, 20).
152 Duchovná smrť viedla k telesnej smrti: „Táto povinnosť zomrieť… bola vytvorená provizórne, aby obklopila prirodzenosť, ktorá je stvorená pre nesmrteľnosť.“[10] Strach a hanba boli ďalšími následkami pádu: „A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady“ (Gn 3, 8). Strach nás oberá o pokoj. Vyhýbame sa kontaktu s Bohom.
153 Otázkou: „Adam, kde si?“ (Gn 3, 9) Pán Boh skrze hlas svedomia podnietil človeka k pokániu. Adam však nekonal pokánie, ale vyhováral sa a pokúšal sa vyhnúť osobnej zodpovednosti: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3, 12). Podobným spôsobom sa vyhovárala aj Eva: „Had ma naviedol, i jedla som“ (Gn 3, 13).
154 Hriech poškodil vzťahy medzi ľuďmi, vniesol odcudzenie a protiklad medzi muža a ženu: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky“ (Gn 3, 7). Po Páde sa vzťah medzi mužom a ženou stal predmetom impulzívnych telesných pudov. Ako čítame: „Budeš túžiť po mužovi“. Do hry vstúpila aj túžba podriadiť si druhých: „On [tvoj muž] bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16). Hriech vniesol do ľudského života choroby a utrpenie (porov. Gn 3, 16 – 19).
155 Hriech zdeformoval ľudský postoj k práci. Z požehnania bola práca znížená na prostriedok prežitia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3, 19). Hriech narušil harmóniu medzi človekom a prírodou: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny“ (Gn 3, 17 – 18).
156 Hriech zničil bratstvo medzi ľuďmi, brat sa stal cudzincom a nepriateľom vlastnému bratovi (porov. Gn 4, 1 – 16, príbeh o Kainovi a Ábelovi). Hriech uviedol do spoločnosti neporiadok a dal vzniknúť márnym snahám vybudovať spoločnosť bez Boha (porov. Gn 11,1 – 9, príbeh Babylonskej veže). Avšak veľké očakávania ľudskej pýchy sa skončili len veľkým rozčarovaním, nepokojom, zmätkom a nedorozumením: „Dômyselne si plánovala postaviť vežu, duša moja, a vybudovať pevnosť pre svoje chúťky, no Stvoriteľ prekazil tvoje plány a rozbil tvoje zámery na prach.“[11]
157 Univerzálne následky pádu sa pred nami vynárajú v príbehu potopy (porov. Gn 6 – 9): „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé… Zem… bola skazená pred Bohom, zem bola plná násilia“ (Gn 6, 5. 11). Besnenie vášní a zlých sklonov, ktoré prevládli medzi ľuďmi a určovali ich správanie, viedlo k Božiemu trestu – potope: „Ty sama, duša moja, si otvorila okná hnevu svojho Boha a zaplavila si ako zem všetko svoje telo, skutky i život a zostala si mimo archy spásy.“[12]
158 Avšak Boh sa neodvrátil od ľudstva, ale zostal s ním a poskytoval mu nádej na spásu: „Pred svojím viditeľným príchodom v tele Boží Logos [t. j. Božie Slovo] duchovným spôsobom prebývalo medzi patriarchami a prorokmi a predobrazovalo tajomstvá svojho príchodu.“[13] Zdrojom nádeje človeka je láska Boha Otca, ktorý dal prisľúbenie spásy.
[1] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 3: PG 65, 1168.
[2] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou: PG 46, 93.
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium. Homília 59, 2: PG 58, 575.
[4] Bazil Veľký, Homília o tom, že Boh nie je pôvodcom zla, 5: PG 31, 337.
[5] Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda.
[6] Bazil Seleúcijský, Tretia Reč: O Adamovi, 3: PG 85, 57.
[7] Ján Zlatoústy, Homília na List Efezanom, 18, 3: PG 62, 124.
[8] Leontios Byzantský, Proti Nestóriovi: PG 86, 1348.
[9] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň Veľkého pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Prvá óda.
[10] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza 8: PG 45, 53.
[11] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[12] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[13] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, II, 28: PG 90, 1137.
Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 27. decembra 2024
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha: Prisľúbenie príchodu Mesiáša (159 – 177)Kristus naša Pascha: Človek – koruna stvorenia (118 – 140)