Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Pád; Pád anjelov; Pád človeka; Dôsledky pádu
Tvorcu, dal sa zviesť ľstivým hadom a svojím vlastným hriechom si privodil smrť. A hoci si ho, Bože, podľa svojho spravodlivého rozhodnutia vyhnal z raja do tohto sveta a vrátil si ho do zeme, z ktorej bol vzatý, pripravil si mu spásu v znovuzrodení skrze tvojho Krista.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Pád
141 Boh stvoril všetko dobré (porov. Gn 1, 31). Podľa svedectva Svätého písma sa zlo objaví neskôr – odmietnutím dobra. Zlo sa neobjaví ako nová skutočnosť: „Zlo neexistuje od prirodzenosti, ani nikto nie je prirodzene zlý, lebo Boh nestvoril nič, čo by nebolo dobré.“[1] Zlo je obmedzenie a poškodenie toho, čo už existuje: „Zlo má svoju existenciu v nebytí.“[2] Hriech nás oberá o život – o Boha. Zlo vzniká ako dôsledok osobného hriechu, ako čítame: „Odkiaľ prišlo toto [zlo]? Nie je to zjavný dôsledok vašej slobodomyseľnosti a vašej voľby? Určite je to tak a nikto nemôže tvrdiť opak. Spýtajte sa samých seba.“[3] Ako dôsledok pádu sa zlo dostáva do sveta; Boh ho dovolí kvôli pokániu a obráteniu človeka: „Z toho pochádzajú choroby v mestách a krajinách, suchá, zle úrody, ničenie miest, zemetrasenia, záplavy, porážky armád…“[4]
Pád anjelov
142 Zlo ako odmietnutie Boha sa vzťahuje aj na neviditeľný anjelský svet: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu“ (2 Pt 2, 4). Anjeli, ktorí sa postavili proti Bohu, sú pomenovaní ako diabli, démoni, zlí duchovia alebo padlí anjeli. „Diabol… bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44).
143 Pád anjelov bol dôsledkom pýchy – seba-presadzovanie sa v protiklade k Bohu a v túžbe stať sa mu rovným. Anjeli verní Bohu sa vyslovili proti tým, čo padli: „Kto sa môže rovnať Bohu?“ „Kto je ako Boh?“ (v hebrejčine Michael). V liturgickej tradícií sa archanjel Michal, ktorý viedol boj proti padlým duchom, nazýva archistrategos Theou – „vojvodca Božieho vojska“. Cirkev slávi sviatok archanjela Michala a ďalších beztelesných mocností 8. novembra a venuje im aj pondelok každého týždňa.
144 Ďalšími pomenovaniami pre Satana (z hebrejčiny, žalobca), ktorý je protivníkom archanjela Michala, sú cirkevnoslovanské slovo Dennicia(súvisí so slovom pre denné svetlo) a latinské slovo Lucifer (znamená nositeľ svetla). Na základe jeho slobodného rozhodnutia sa pôvodné svetlo v ňom oddelilo od svojho božského zdroja a stalo sa temnotou. Aj Kristus varuje človeka pred týmto nebezpečenstvom: „Daj si teda pozor, aby svetlo, čo je v tebe, nebolo tmou“ (Lk 11, 35).
Pád človeka
145 Sväté písmo rozpráva príbeh pádu človeka v raji, pričom používa obraz hada: „No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh“ (Gn 3, 1). Svätí Otcovia v obraze hada videli nepriateľa Boha i človeka – Satana. Had navrhol človeku falošné zbožštenie[5] a podsúval myšlienku stať sa ako Boh,ale bez Boha, vlastným úsilím. Diabol v raji „lákal Adama márnou nádejou na zbožštenie“[6] a navrhoval mu, aby sa domnieval, že miera dobra nespočíva v Bohu, ale v ňom samom.
146Ľstivosť hada spočíva v prekrúcaní slov Božieho prikázania: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?‘“ (Gn 3, 1; porov. Gn 2, 16 – 17). Zákerná otázka pokušiteľa vťahuje Evu do dialógu s ním, ktorý v nej rodí pochybnosť o pravdivosti Boha. Zlý využíva túto pochybnosť v Eve, aby ju oklamal: „Nie, nezomriete! … vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4 – 5). Podvod Zlého vychádza z predpokladu, že Boh svojím prikázaním klame človeka a takto podkopáva jeho slobodu, a že keď človek bude jesť zo stromu dobra a zla, stane sa ako Boh.
147 Klamstvo hada sa stane pokušením pre Evu: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6). Eva sa podvolí pokušeniu: „Vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“ (Gn 3, 6). Takto naši prarodičia prestúpili Božie prikázanie a tým do sveta vstúpil hriech a zlo: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech“ (Rim 5, 12). Požitím zakázaného ovocia sa ilúzia samo-zbožštenia vytratí a namiesto očakávaného dobra sa objaví zlo a prázdnota: „Otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3, 7). Hriech našich prarodičov mal za následok odtrhnutie človeka od Boha, zdroja života – človek sa vtedy stal smrteľným. „Ako sa telo stane mŕtvolou bez svojej vlastnej životnej energie, keď ho opustí duša, tak aj duša sa stane mŕtvolou bez duchovnej energie, keď ju opustí Svätý Duch.“[7]
148Pád sa zavŕšil vyhnaním našich prarodičov z raja: „Boh vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života“ (Gn 3, 24). V dôsledku pádu, t. j. hriechu prarodičov (prvotného hriechu), človek stratil raj. K stromu života sa nemôžeme vrátiť iným spôsobom než Božou mocou, a preto potrebujeme Božiu spásu.
Dôsledky pádu
149 Pád našich prvých predkov je tragédiou ľudstva. Namiesto toho, aby boli synmi a dcérami Boha, bratmi a sestrami všetkých a správcami stvorenia, ľudia sa vlastným hriešnym rozhodnutím stali otrokmi zla, nepriateľmi druhých ľudí. Dostali sa pod nadvládu sveta. Človek stvorený na Boží obraz nedokázal dosiahnuť Božiu podobu: „Hriech zničil Božiu podobu v človeku.“[8]
150 V dôsledku hriechu sa oslabila ľudská vôľa voliť si dobro a zvýšil sa sklon k zlému. Vďaka hriechu sme sa ocitli v stave vnútorného rozdelenia, pretože zákon hriechu v nás odporoval Božiemu zákonu. A preto, ako učí svätý apoštol Pavol, nerobíme dobro, ktoré milujeme, ale zlo, ktoré nenávidíme (porov. Rim 7, 19 – 21). „Namiesto viditeľnej Evy mám Evu v mysli: vášnivú myšlienku v mojom tele, ktorá mi ukazuje, čo sa zdá byť sladké; kedykoľvek však z toho ochutnám, príde mi to horké.“[9]
151 Následkom hriechu je aj ľudský intelekt zatemnený a ľudstvo stratilo spoločenstvo s Bohom – najvyššou Pravdou. V dôsledku hriechu ľudia prestávajú chápať svoje vlastné povolanie a osud existencie všetkých stvorení, ktorým dal v raji meno sám Adam (porov. Gn 2, 20).
152 Duchovná smrť viedla k telesnej smrti: „Táto povinnosť smrti… bola zavedená dočasne, aby zahalila prirodzenosť stvorenú pre nesmrteľnosť.“[10] Strach a hanba boli ďalšími dôsledkami pádu: „A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady“ (Gn 3, 8). Strach nás oberá o pokoj. Vyhýbame sa kontaktu s Bohom.
153 Otázkou: „Adam, kde si?“ (Gn 3, 9) Pán Boh podnecuje človeka k pokániu hlasom svedomia. Adam však nečiní pokánie, ale dáva výhovorky a snaží sa vyhnúť osobnej zodpovednosti: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3, 12). Podobným spôsobom sa ospravedlňuje aj Eva: „Had ma naviedol, i jedla som“ (Gn 3, 13).
154 Hriech poškodzuje vzťahy medzi ľuďmi, vnáša odcudzenie a protiklad medzi muža a ženu: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky“ (Gn 3, 7). Po páde sa vzťah medzi mužom a ženou stal predmetom impulzívnych telesných pudov. Ako čítame: „Budeš túžiť po mužovi“. Do hry vstúpuje aj túžba podriadiť si ostatných: „[Tvoj manžel] bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16). Hriech prináša do ľudského života choroby a utrpenie (porov. Gn 3, 16 – 19).
155 Hriech deformuje ľudský postoj k práci. Z požehnania sa práca zredukovala na prostriedok prežitia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3, 19). Hriech narušil harmóniu medzi človekom a prírodou: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny“ (Gn 3, 17 – 18).
156 Hriech ničí bratstvo medzi ľuďmi, ako keď sa brat stane cudzincom a nepriateľom vlastného brata (porov. Gn 4, 1 – 16, príbeh o Kainovi a Ábelovi). Hriech vnáša do spoločnosti neporiadok a dáva vzniknúť márnym snahám vybudovať spoločnosť bez Boha (porov. Gn 11,1 – 9, príbeh o Babylonskej veži). Veľké očakávania ľudskej pýchy sa však končia len veľkým rozčarovaním, malátnosťou, zmätkom a nedorozumením: „Dômyselne si plánovala postaviť vežu, duša moja, a vybudovať pevnosť pre svoje chúťky; ale Stvoriteľ prekazil tvoje plány a rozbil tvoje zámery na prach.“[11]
157 Univerzálne dôsledky pádu sa pre nami vynárajú v príbehu o potope (porov. Gn 6 – 9): „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé… Zem… bola skazená pred Bohom, zem bola plná násilia“ (Gn 6, 5. 11). Besnenie vášní a zlých sklonov, ktoré prevládali medzi ľuďmi a určovali ich správanie, viedlo k Božiemu trestu – potope: „Ty sama, duša moja, si otvorila okná hnevu svojho Boha a zaplavila si ako zem celé svoje telo, skutky i život a zostala si mimo archy spásy.“[12]
158 Boh sa však od ľudstva neodvrátil, ale zostal s ním a dal mu nádej na spásu: „Pred svojím viditeľným príchodom v tele Božie Slovo [Logos] prebývalo medzi patriarchami a prorokmi duchovným spôsobom a predobrazovalo tajomstvá svojho príchodu.“[13] Zdrojom nádeje ľudstva je láska Boha Otca, ktorý mu dáva svoje prisľúbenie spásy.
[1] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní,3: PG 65, 1168.
[2] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou: PG 46, 93.
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium. Homília 59, 2: PG 58, 575.
[4] Bazil Veľký, Homília o tom, že Boh nie je pôvodcom zla, 5: PG 31, 337.
[5] Oktoich, Šiesty hlas,Nedeľná utiereň, Kánon Vzkriesenia, Štvrtá óda.
[6] Bazil Seleúcijský, Tretia Reč: O Adamovi, 3: PG 85, 57.
[7] Ján Zlatoústy, Homília na List Efezanom,18, 3: PG 62, 124.
[8] Leontios Byzantský, Proti Nestóriovi: PG 86, 1348.
[9] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň Veľkého pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Prvá óda.
[10] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza 8: PG 45, 53.
[11] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[12] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[13] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, II, 28: PG 90, 1137.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Prisľúbenie príchodu Mesiáša; Protoevanjelium; Zmluva medzi Bohom a ľudstvom; Prisľúbenie Novej zmluvy; Očakávanie SpasiteľaKristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Človek – koruna stvorenia; Človek – na obraz a podobu Boha; Rast osoby od obrazu k podobe Boha; Stvorená prirodzenosť človeka; Ako muža a ženu ich stvoril; Sloboda a zodpovednosť človeka