Cirkev neslobodno trápiť a trhať hádkami a nezhodami

Prečo sú medzi vami hádky, hnevy, nezhody, schizmy a vojny? Či nemáme jediného Boha, jediného Krista, jediného Ducha milosti rozliateho na nás, jediné povolanie v Kristovi? Prečo trápiť a trhať Kristove údy, prečo sa búriť proti vlastnému telu a dospieť do takého štádia delíria, že zabudneme, že sme si navzájom údmi?

Spomeňte si na slová Ježiša, nášho Pána. Povedal: „Beda tomu človeku! Pre neho by bolo lepšie, keby sa vôbec nebol narodil, než pohoršiť niekoho z mojich vyvolených; pre neho bolo by lepšie, keby mu boli na krk zavesili mlynský kameň a boli by ho hodili do mora, než zviesť na zlo niekoho z mojich vyvolených.“ Váš rozkol mnohých zviedol z cesty, mnohých uvrhol do skľúčenosti, mnohých do pochybností, nás všetkých do bolesti; a váš nesúlad trvá dosiaľ.

Vezmite do rúk list svätého apoštola Pavla. Čo vám napísal ako prvé na začiatku svojho posolstva? Iste je to z Božieho vnuknutia, že vám napísal list o sebe, o Kéfasovi, o Apolovi, pretože už v tej dobe existoval medzi vami sklon k frakciám. Ale vtedajšie nadržiavanie vám spôsobilo menší hriech, pretože vaše uprednostňovania smerovali k apoštolom, ktorí sa preslávili dobrou povesťou, a ak mužovi, ktorého schválili apoštoli. Teraz však počúvate bezvýznamných ľudí, osoby, ktoré vás prekrúcajú a diskreditujú vašu bratskú súdržnosť, ktorá vás preslávila. Je to hanba, ktorú musíme odstrániť čo najskôr. Vrhnime sa Pánovi k nohám a so slzami ho prosme, aby sa zmiloval a obnovil svoje priateľstvo s nami a navrátil nás k vznešenému a čistému bratstvu lásky.

Toto vskutku je brána spravodlivosti, otvorená životu, ako je napísané: „Otvorte mi brány spravodlivosti, keď cez ne vstúpim, budem chváliť Pána. Toto je Pánova brána, spravodliví vstúpia cez ňu“ (Žalm 117, 19). Je pravda, že je veľa otvorených brán, ale Kristovou bránou je práve brána spravodlivosti: blažení sú všetci, ktorí vstúpili cez ňu a svoje kroky viedli vo svätosti a spravodlivosti, konajúc všetko v láske a pokoji.

Je tu niekto veriaci, schopný vo vykladaní náuky, učený v rozlišovaní prejavov, cudný v konaní? Musí byť tým pokornejší, čím viac je považovaný za veľkého, a musí hľadať to, čo je užitočné pre všetkých, nie vlastný prospech.

(List Korinťanom 46, 5 – 47, 4; 48, 1 – 6)

Láska, duša vzťahov v Cirkvi

Ten, kto má lásku ku Kristovi, uvádza do praxe Kristove prikázania. Kto je schopný odhaliť Božiu nekonečnú lásku? Kto môže vyjadriť vznešenosť jej krásy? Veľkosť, ku ktorej vedie láska, sa nedá opísať slovami.

Láska nás dôverne spája s Bohom, „láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8), láska všetko znáša, všetko prijíma s pokojom. V láske nie je nič vulgárne, nič pyšné. Láska nevyvoláva schizmy, láska koná všetko v svornosti. V láske sú všetci Boží vyvolení dokonalí, zatiaľ čo bez lásky nie je nič milé Bohu.

Láskou nás Boh pritiahol k sebe. Pre lásku, ktorú mal k nám, náš Pán Ježiš Kristus podľa Božej vôle prelial za nás svoju krv a dal svoje telo za naše telo, svoj život za náš život.

Vidíte, milovaní, aká veľká a úžasná je láska a ako sa nedá primerane vyjadriť jej dokonalosť. Kto si zaslúži byť v nej, ak nie tí, ktorých Boh chcel urobiť hodnými? Preto sa modlime a prosme o jeho milosrdenstvo, aby sme boli nájdení v láske, oslobodení od každého straníckeho ducha, bezúhonní.

(List Korinťanom 49, 1 – 50, 2)

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

---

Čítame cirkevných otcov: Ignác Antiochijský (1)

---