Svetlo pre život I.: Druhá kapitola: zjavené Tajomstvo

Druhá kapitola: Zjavené Tajomstvo

„Boh je Pán a zjavil sa nám, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Tento refrén, tak často spievaný na utierni, hlása odstránenie priepasti, ktorá oddeľuje Boha a jeho stvorenie. Toto zjavenie, začaté v hmlistej prehistórii židovského ľudu, našlo svoje zavŕšenie v Kristovi, ktorý je sám jednotou medzi nebom a zemou, božským a ľudským. Svojím vtelením Boh „znížil nebesia“ a spojil sa s ľudským pokolením. Ako hlásajú cirkevné vianočné bohoslužby, „anjeli a ľudia spolu tancujú a radujú sa“, lebo „múry rozdelenia boli zbúrané“. Každé rozdelenie bolo prekonané v osobe Krista, ktorý je pravý Boh a pravý človek. On prijal všetko ľudské, okrem hriechu, a zbožštil to vo svojej osobe. Vstal z mŕtvych a vyniesol našu ľudskú prirodzenosť do neba, kde teraz sedí po pravici Otca.

Biblia: náš záznam Božieho zjavenia

Tajomstvo Božieho plánu zjaviť sa svojmu ľudu je konkrétne vyjadrené vo Svätom písme, ktoré zaznamená mnohé míľniky v dejinách spásy. Ak má byť naša kresťanská viera hlboko zakorenená v evanjeliovom posolstve a ak chceme plne pochopiť, ako Kristus naplnil Boží plán tým, že obnovil ľudskú prirodzenosť podľa Božej podoby, musíme sa vrátiť k Starému zákonu. Tam môžeme sledovať proces spásy od jej ohlásenia a v priebehu storočí. Potom bola pripravovaná v živote ľudí, ktorých si Boh osobitne vyvolil, až sa napokon naplnila v Ježišovi Kristovi.

Sväté písmo alebo Biblia je súbor „kníh“, ktoré napísalo mnoho rôznych autorov a ktoré zaznamenávajú rôzne etapy židovských dejín. Obsah Biblie, inšpirovaný Bohom, sa k nám dostal pomocou ľudských kanálov – najskôr prichádzal pomocou ústneho podania ľudí a potom ako zapísaný ľuďmi, ktorí sa usilovali sprostredkovať Božiu pravdu pomocou literárnych prostriedkov, ktoré mali k dispozícii. Títo biblickí autori boli úplne ľudskými nástrojmi, ktoré Boh použil na zaznamenanie svojej činnosti. Boli ovplyvnení dobou, v ktorej žili, a okolnosťami života okolo nich. Pri vzniku inšpirovaných spisov Svätý Duch pôsobil skrze ich človečenstvo, a nie namiesto neho. Čitateľ sa musí naučiť rozlišovať podávané duchovné posolstvo, aby si ho nezamieňal s ľudskými prvkami v diele, ktoré sa stanú lepšie rozpoznateľnými pomocou modlitby a náležitého štúdia literárneho a historického pozadia autora.

Keď začneme čítať Starý zákon, všimneme si množstvo rôznych literárnych žánrov alebo metód, ktoré biblickí autori použili: historické rozprávanie, zákon, veštba, poézia, didaktický príbeh, apokalyptická literatúra a iné. Každá literárna forma má osobitný význam a spisovateľ si ju zvolil, aby vyjadril určité aspekty božskej skutočnosti, ktorá mu bola zjavená. Ak chceme z čítaných úryvkov vyvodiť primerané pochopenie inšpirovaného posolstva, je dôležité najskôr určiť, akú literárnu formu sa autor rozhodol použiť. Táto pozornosť na literárnu formu je rozhodujúca pre správne pochopenie Svätého písma.

Zjavený v stvorení

Starý zákon, ako je usporiadaný dnes, sa začína príbehom stvorenia, aj keď kniha Genezis (Kniha počiatkov) nie je najstaršou napísanou knihou Biblie. Tieto rozprávania spolu s celými prvými jedenástimi kapitolami knihy Genezis tvoria osobitný celok v Biblii – inšpirovaný pohľad na „prehistóriu“ ľudstva až po príchod Abraháma ako historickej postavy. Táto časť využíva prvky niektorých populárnych rozprávok o pôvode ľudstva, ktoré boli rozšírené na Blízkom východe. Autori pod inšpiráciou Svätého Ducha prerozprávali tieto príbehy, aby zjavili náboženské pravdy o páde a konečnej spáse ľudského rodu. Medzi významné príbehy z tejto časti patria Adam a Eva, Kain a Ábel, Noe a potopa a Babylonská veža. Vo všetkých týchto príbehoch vidíme, že Boh opätovne potvrdil svoju lásku k ľudstvu napriek neposlušnosti ľudí.

Známe príbehy stvorenia (Gn 1, 1 – 3, 24) zapájajú našu predstavivosť a vyvolávajú základné ľudské otázky. Táto popularita podnietila vznik mnohých ďalších príbehov, divadelných hier a komentárov, ktoré v ľudovej predstavivosti a umení občas dokonca nahradili biblické prvky. Najzreteľnejším príkladom je zakázané ovocie, zvyčajne zobrazované ako jablko, hoci v Genezis 2, 17 sa nazýva jednoducho ovocím stromu poznania dobra a zla.

V knihe Genezis je stvorenie sveta rozdelené do šiestich dní. Súčasná veda tvrdí, že vek sveta je mnoho miliárd rokov, a to niektorých ľudí vedie k tomu, že opis v knihe Genezis odmietajú ako detinský a nepresný alebo odmietajú celú Bibliu. Aj dnes sa o „pravdivosti“ knihy Genezis vedú mnohé spory – niektorí ju odmietajú ako mýtus a ďalší obhajujú prehnane doslovný výklad. Bohužiaľ, obidvom pozíciám uniká skutočný význam stvorenia v knihe Genezis, ako ho zjavil Svätý Duch prostredníctvom Otcov a koncilov.

Pri pozornom čítaní opisu stvorenia odhalíme dva oddelené príbehy. V kapitolách 1, 1 až 2, 4 sa opisuje stvorenie sveta za šesť dní, pričom v siedmy deň, v sobotu, Boh odpočíval. V tomto opise sú ľudia posledným prvkom stvorenia privedeného k bytiu. Druhá verzia sa začína stvorením ľudí, ktorých predstavujú Adam a Eva, a ich pádom do hriechu (2, 5 až 3, 24). Dnešní znalci Svätého písma pripisujú tieto dva príbehy rôznym hebrejským kultúrnym tradíciám. Prvou je „kňazská“ tradícia; druhou je „jahvistická“ tradícia, ktorá sa takto nazýva preto, že odkazy na Boha používajú meno „JHVH“ („Ten-ktorý-je“) zjavené Mojžišovi.

Ani jeden z týchto autorov nemal v úmysle napísať učebnicu dejepisu alebo vedy v modernom zmysle slova, ale skôr sprostredkovať hlbšie náboženské pravdy o pôvode ľudstva a sveta. Spísanie dejín by implikovalo prítomnosť ľudského svedka v dobe, keď existoval jedine Boh. Hebrejskí autori si boli plne vedomí nesmiernej priepasti, ktorá oddeľuje Boha a človeka, a nechceli sa pokúšať o definitívne vysvetlenia konkrétnych mechanizmov, ktoré si Boh mohol zvoliť.

Prvé rozprávanie sa podobá na iné mýty o stvorení, ktoré sa vyskytovali v rôznych svetových kultúrach v storočiach pred Kristovým narodením, ale zároveň ich koriguje. Mnohé z týchto pohanských ság opisovali stvorenie ako boj medzi princípom dobra a svetla a princípom temnoty a chaosu. Keď zvíťazil poriadok a dobro, bol zorganizovaný krásny svet, v ktorom žijeme. Takéto príbehy môžu mať nejakú sprostredkujúcu bytosť ako toho, kto vytvorí poriadok z predexistujúceho chaosu. Genezis sa však od vtedajších mýtov o stvorení líši v niekoľkých kľúčových veciach. Predovšetkým Boh nebojuje ako rovný s rovným so zlou a temnou mocou. Boh tvorí iba svojím slovom a všetko, čo stvoril, bolo dobré. Tento refrén sa opakuje po každej fáze, pokým nestvorí muža a ženu a nevyhlási ich za veľmi dobrých.

Každý predmet uvedený v opise v knihe Genezis bol uctievaný niektorým z okolitých národov – Slnko, Mesiac, niektoré zvieratá. Sväté písmo hovorí, že všetky tieto veci stvoril Boh a že to nie sú to bohovia. Sväté písme hovorí tiež, že mať falošných bohov znamená, že človek sa im nakoniec podobá a nedosiahne pravé dobro, ktoré by mohol dosiahnuť. Vyučuje sa tu základná a hlboká pravda. Všetko, čo existuje, má svoj konečný pôvod v Bohu a vychádza z jeho stvoriteľskej moci ako skutočne dobré. Aj tak je však stvorená nádhera len bledým odrazom nevýslovnej krásy Toho, Ktorý Je, zdroja všetkého, čo je. Existuje len jeden Boh a nemá sebe rovného.

Druhý príbeh stvorenia predstavuje pravdu o tom, ako ľudia stratili priateľstvo s Bohom. Adam a Eva sa stali prvoobrazmi celého ľudského rodu. Božím stvoriteľským zámerom pre ľudský rod bolo, aby ľudia boli v dôvernom priateľstve s Bohom a medzi sebou navzájom. „Nie je dobré byť človeku samému“ (2, 18). Tento opis vykresľuje stvorený stav ako život v dokonalosti bez viny a smrti. Ľudia však nezostali verní Božiemu plánu. Zjedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla a stratili nevinnosť a neporušiteľnosť. Boh ich potom odohnal od stromu života a vyhnal zo záhrady.

Toto rozprávanie sa zaoberá základnou otázkou viery, ako sa ľudstvo stalo slabým, náchylným na zlo a neschopným zdržať sa hriechu a zloby? Korene toho spočívajú v našom základnom vzorci neposlušnosti voči Bohu od samého začiatku. Snažíme sa rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, podľa svojich vlastných želaní, a tým si uzurpujeme Božiu výsadu. Nasleduje smrť, zlo a utrpenie.

Tento druhý príbeh stvorenia tvorí základ pre pochopenie Božej spásy prostredníctvom Ježiša Krista v Novom zákone. V Liste Rimanom 5, 12 – 21 je Ježiš nazývaný nový Adam, ktorý vernosťou Otcovi nahradil vzor neposlušnosti starého Adama. Tým nám dal nový prístup k stromu života, ktorý Cirkev stotožňuje s drevom kríža a ktorý vedie k slávnemu zmŕtvychvstaniu.

Podobne aj prvá kapitola Evanjelia svätého Jána predstavuje tajomstvo Krista ako nové stvorenie. Svätý Ján stotožňuje Ježiša s Božím Slovom (po grécky: Logos), ktoré bolo aktívne pri stvorení („všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ – Jn 1, 3). Tento Logos je opísaný ako ten, ktorý vtelením vstúpil do sveta, aby nás vrátil k priateľstvu s Otcom. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný prostredníctvom Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 16 – 17). Toto evanjelium, ktoré sa číta na byzantskej božskej liturgii na sviatok Paschy (Veľkej noci), hlása obnovenie nášho života v zmŕtvychvstalom Kristovi a začiatok nového stvorenia. Pascha je „prvý deň týždňa, sviatok sviatkov“, oslavujúci náš návrat do raja, kde sme teraz pozvaní podieľať sa na Kristovom tele a krvi, ovocí Kríža, stromu života, „na odpustenie hriechov a večný život“.

Ježišova božská prirodzenosť, tvorivá sila Trojice, sa opisuje ako Slovo alebo Logos. Svätý Ján hlboko rozpráva: „Bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život“ (1, 3 – 4). Toto pripomína knihu Genezis 1, kde Boh hovoril, keď privádzal k bytiu rozmanité zložky života. Toto Slovo je večné, „bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2). Po tom, čo Slovo uzrelo dobrotu pôvodného plánu a bolesť, ktorú spôsobilo zasahovanie hriechu do tohto plánu, zjednotilo sa s človečenstvom, aby zachránilo stvorenie a nasmerovalo nás späť do nášho pravého domova. Hriech (temnota) nie je schopný ani pochopiť ani premôcť toto tajomstvo (Jn 1, 15). Žiadna stvorená vec, ktorá existuje v čase (aj čas je stvorený), nie je schopná poraziť Pána, ktorý bol na počiatku a stal sa telom. Vďaka novému a radikálnemu Božiemu daru seba nám sa my teraz môžeme slobodne rozhodnúť vrátiť sa k svojmu pôvodnému určeniu, ktoré je s Trojicou. Boží Svätý Duch sa vznášal nad vodami pri stvorení a dával život. Tento pohyb a hĺbanie Ducha neprestalo prinášať novú plnosť života v každom ďalšom kroku procesu stvorenia. A tak Duch stále ešte pôsobí a v Cirkvi odhaľuje pravdu o Bohu.

Tieto príbehy stvorenie sú pravdivé v tom najhlbšom zmysle slova. Umožňujú nám pochopiť stav ľudstva a jeho vzťah k Bohu, nášmu Stvoriteľovi. Ich cieľom nie je vedecky vysvetliť existenciu fyzického sveta. Niekedy sa podnikajú seriózne pokusy zosúladiť opisy v knihe Genezis s pozorovaniami a teóriami súčasnej vedy o hmotnom stvorení. Ale súlad s vedou je pre náboženskú pravdu knihy Genezis irelevantný. Veda sa pokúša odpovedať na iné otázky ako viera. Preto príbeh Adama a Evy nemusí byť overiteľný modernými metódami určovania historickej pravdy. Jeho posolstvo je však jasné. Nerešpektovanie zámeru autora knihy Genezis a neprimerané trvanie na jej doslovnom význame môže skutočne skresliť pravdu tohto posolstva.

Biblické opisy stvorenia hovoria, že všetko, čo Boh stvoril, je veľmi dobré. Táto dobrota nás môže viesť k láske k Bohu. Viera v Boha vrhá nové svetlo na zmysel stvorenia. Bez Boha je stvorenie v najlepšom prípade nezmyselné alebo možno absurdné. Svätý Pavol opísal Boha aténskym filozofom:

„Z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: ‚Veď aj jeho pokolenie sme‘“ (Sk 17, 26 – 28).

Biblický príbeh stvorenia je potvrdením, že náš Stvoriteľ je blízky, starostlivý Boh, ktorý sa podieľa na všetkom, čo sa deje: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca“ (Mt 10, 29). O čo väčší je jeho záujem o nás, ktorí sme stvorení na jeho obraz a podobu a môžeme obdivovať krásu stvorenia a chváliť jediného Stvoriteľa. Práve nám, ktorí môžeme vnímať a vyjadrovať krásu Božieho diela, je určené, že „nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18/19, 1).

Človek na Boží obraz a podobu

Vo svojom druhom príbehu stvorenia kniha Genezis rozlišuje medzi človekom a všetkými ostatnými Božími dielami. Máme ten istý pôvod a určenie ako všetka stvorená hmota, ale zároveň sme radikálne odlišní. Existujeme na „obraz a podobu“ Boha (Gn 1, 26).

Nespočetné množstvo židovských a kresťanských mysliteľov sa usilovalo vysvetliť, čo to znamená byť na Boží obraz. Niektorí zdôrazňovali Bohom nám danú vládu a dozor nad stvorením (porov. Gn 1, 26). Hoci sme mu jednoznačne podriadení, máme účasť na jeho panovaní ako slobodné bytosti so zodpovednosťou a kontrolou. Ďalší myslitelia zdôrazňovali naše duševné a duchovné vlastnosti, najmä našu slobodnú vôľu, ako vyznačujúce nás na Boží obraz.

Mnohí Otcovia Cirkvi používali slová „obraz“ a „podoba“ ako pomoc pri opise nášho vzťahu s Bohom. „Obraz“ pre nich označoval tú nezničiteľnú podobnosť s Bohom, ktorá je v srdci našej prirodzenosti. Títo Otcovia videli tento obraz v mnohých aspektoch ľudskej osoby, vrátane našej slobody, rozumnosti, vlády nad svetom a nesmrteľnosti. Najmä niektorí východní kresťania považovali naše stvorenie pre spoločenstvo („muža a ženu ich stvoril“ Gn 1, 27) za odraz trojičnej podstaty Boha. Ešte ďalší vnímali celú ľudskú osobu ako podobnú Bohu: telo, emócie a intelekt.

Pre Otcov slovo „podoba“ označovalo naše zjednotenie s Bohom mocou Svätého Ducha. Túto harmóniu s Bohom videli ilustrovanú v knihe Genezis opisom Adama a Evy, ktorí mali priateľstvo s Bohom v záhrade. V pohľade otcov Otcov obraz a podoba sa dopĺňajú. Keďže sme stvorení na Boží obraz, sme slobodní a ako slobodní potvrdzujeme našu podobu v zjednotení s Bohom. Avšak Adam zhrešil a vybral si, že nebude „ako Boh“. Stratil podobu v nás a zničil obraz. Boží obraz v nás zostáva vždy ako základ pre obnovenie priateľstva s Bohom a pre určené zjednotenie s Bohom.

Kristus napravil škodu spôsobenú Adamovým hriechom: „Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar“ (Rim 5, 15). Kristus, dokonalý „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), vrátil Božiu podobu ľudskej prirodzenosti, keď sa človeku pripodobnil „vo všetkom… okrem hriechu“ (Hebr 2, 17; 4, 15).

V novom stvorení, ktoré uviedol Kristus, sa napĺňa Boží obraz v človeku. Zatiaľ čo Kristus je dokonalým obrazom Boha, kresťan je obrazom Krista. Naša prirodzenosť na Boží obraz je potvrdená a my sme teraz schopní znovu dosiahnuť Božiu podobu. Teraz je možné vrátiť sa k pôvodnej harmónii života, aká bola pred pádom. Môžeme konať zo svojej pravej ľudskej prirodzenosti podľa Božieho obrazu a podoby. Môžeme si vybrať, že sa vrátime k Bohu vďaka milosti Ducha. Naša životná cesta sa môže stať, ako povedal svätý Irenej Lyonský, neustálym „pokrokom smerom k sľubnej budúcnosti.“ Môžeme byť opäť skutočne ľuďmi, pretože môžeme stúpať smerom k zjednoteniu s Bohom.

Pád človeka

Kniha Genezis pokračuje príbehmi Adama a Evy, Kaina a Ábela, Noema a potopy a Babylonskej veže. Všetky tieto opisy majú určité spoločné prvky. Každý z nich hovorí o odpadnutí človeka od blízkeho priateľstva s Bohom neposlušnosťou. Adam a Eva zjedli z ovocia stromu poznania dobra a zla, aby boli ako Boh. Kain zabil Ábela zo závisti. Jeho obetu Boh odmietol a Ábelovu prijal. Svet zničila potopa, pretože „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé“ (Gn 6, 5 – 6). Babylonská veža sa budovala z pýchy ľudí. Myslia si, že môžu dosiahnuť všetko, čo chcú, bez závislosti od Stvoriteľa. Myslia si, že môžu dosiahnuť Boha za svojich vlastných podmienok.

Rozhodnutie človeka, že sa nebude nepodieľať na Božom pláne pre svet, viedlo ku katastrofu. Adam a Eva stratili spoločenstvo s Bohom a prístup k stromu života. Boli odsúdení na to, aby nakoniec zomreli: muži, aby pracovali v pote a námahe, ženy, aby zažívali bolesť pri rodení. Začali pociťovať výčitky svedomia a stratili krásnu vlasť, ktorá bola pod ich vládou. Kain sa svojím skutkom vraždy stal opovrhovaným človekom, tulákom bez skutočného domova na tomto svete. Keď sa hriech rozšíril, Boh zničil takmer celý rod, ktorý stvoril, a reštartoval ho Noemom. Pýchou ľudia stratili schopnosť komunikovať a stali sa navzájom cudzincami, ktorí sú rozptýlení „po celej zemi“ (Gn 11, 9). Následkami hriechu sú vždy smrť, odcudzenie a zmätok. Tieto príbehy stručne rozprávajú príbeh ľudských dejín. Od samého počiatku sme si vypestovali zvyk konať v rozpore s naším skutočným dobrom tým, že sme odmietli Stvoriteľov plán. Márnymi a chybnými pokusmi stať sa ako Boh za našich vlastných podmienok sme stratili našu pravú podobu Bohu.

Ďalšou témou v týchto prvotných príbehoch je uvedenie hriechu zlým vplyvom, ktorý nepochádzal z ľudskej prirodzenosti. Had pokúšal Adama a Evu lžami a klamom, povedal im, že ak odignorujú Božie varovania, budú „ako Boh“ (Gn 3, 5). Zjavenie Jána 12, 9 stotožnilo hada s diablom, ktorý, „keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44). Človek bol stvorený ako dobrý, určený na zjednotenie s Bohom a na vzájomnú lásku a pomoc. Náš impulz k zlu prichádza zvonka, od tohto osobného zlého ducha, ktorého nazývame Satan. Svätý Pavol poznamenal: „Nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).

Existencia diabla ako zdroja zla nás nezbavuje zodpovednosti za naše činy. Napriek tomu nemôžeme urobiť to, čo je zlé, bez nejakého klamu. Musíme uveriť, že je to v náš prospech, aspoň v krátkodobom horizonte. Keď sa rozhodneme vykonať zlo, z tohto klamu urobíme nejakú podobu „seba-klamu“, ktorý je podmienkou pre každý hriech. Staneme sa nasledovníkmi „Zlého“, a nie Krista, ktorý je svetlom sveta. Sami sa staneme „ľuďmi lži“.

Tento pojem „ľudia lži“ použil M. Scott Peck ako názov pre svoju knihu. V jednom mocnom odseku vymenoval lži, ktoré sa hovoria dnes. Niektoré sú celkom bežnými presvedčeniami, ktoré ukazujú, že tieto príbehy o počiatkoch ľudstva obsahujú životne dôležité pravdy o našej životnej situácii. Peck ich vymenoval ako Satanove lži:

„Ľudia sa musia brániť, aby prežili, a pri svojej obrane sa nemôžu spoliehať na nič iné ako na seba; všetko je vysvetliteľné v pojmoch zápornej a kladnej energie (ktoré sa vyrovnávajú na nulu) a na svete neexistuje žiadne tajomstvo; láska je len myšlienka a nie je žiadnou  objektívnou skutočnosťou; smrť je absolútnym koncom života – neexistuje nič viac; všetci ľudia sú motivovaní peniazmi, a ak sa zdá, že to tak nie je, je to len preto, že sú pokrytcami; a preto súperenie o peniaze je jediným inteligentným spôsobom života.“ [1]

Šírenie zla pochádza zo straty účelu alebo smeru stvorenia v dôsledku neposlušnosti človeka. Vláda nad stvoreným svetom bola zverená človeku, ktorý bol stvorený na Boží vlastný obraz a podobu. Človek si namiesto toho vybral nechať sa ovládať svetom a stratil svoju slobodu. Maxim Vyznávač vykladal „kožený odev“ Adama a Evy (Gn 3, 21) ako zmenu situácie človeka, zahŕňajúcu väčšiu závislosť od živočíšnej stránky existencie. Účel človeka, aby viedol stvorenie k Bohu, bol zmarený tým, že človek podľahol túžbam po hmotných vnemoch. Svet sa stal väzením s neustalým pokúšaním, pomocou ktorého „knieža tohto sveta“ prináša smrť ako dedičstvo Pádu. Individuálny hriech možno vnímať ako dôsledok smrteľnosti, ktorá robí človeka ustarosteným o to, čo bude jesť alebo piť (porov. Mt 6, 31). Krstom môžu rodičia preniesť nesmrteľný život svojmu smrteľnému dieťaťu ako zbraň na porážanie hriechu.

Okrem toho, že tieto prvé kapitoly knihy Genezis vysvetľujú existencie zla na tomto svete, predpovedajú aj príchod spásy. V prvom príbehu stvorenia „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1, 31). Aj po páde sa Eva stala „matkou všetkých žijúcich“ (3, 20). Boh prekľal hada a z človeka urobil jeho nepriateľa: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou a medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (3, 15). Pán poskytol ochranu dokonca aj Kainovi (4, 10 – 11). Po tom, čo potopa zničila všetkých obyvateľov zeme, Boh uzavrel novú zmluvu s Noemom a jeho rodine povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!… rozšírte sa na zemi a naplňte ju!… už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy“ (9, 1. 7. 11). Konečným prisľúbením je to, že Boh je milujúci živiteľ, ktorý „sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani… nezabudol… na dielo… [svojich] rúk“ (Božská liturgia svätého Bazila Veľkého, ref. Ž 137/138, 8).

Ozveny v našej bohoslužbe

Témy tejto prvej časti knihy Genezis sa stali významnými v našej oslave Božej spásy v cirkevnej bohoslužbe. V eucharistických modlitbách (anaforách) božských liturgií hlásame, že po tom, čo sme padli, Boh nás zodvihol v Ježišovi Kristovi. Na Vianoce oslavujeme Krista ako „strom života“, pripomínajúc ten, od ktorého boli odohnaní Adam a Eva (Gn 3, 24): „Strom života vyklíčil s Panny v jaskyni. Jej lono sa stalo duchovným rajom, v ktorom bolo zasadené božské ovocie – a ak z neho budeme jesť, budeme žiť a nezomrieme ako Adam. Kristus vychádza, aby vrátil do života podobu, ktorá sa stratila na začiatku“ (Tropár, Predsviatok Narodenia Ježiša Krista).

Znovuotvorenie raja je častou témou cirkevnej modlitby. V kondáku k úcte svätého Kríža počas Veľkého pôstu spievame: „Brány raja už viac nestráži plamenný meč, lebo Pánov kríž ho podivuhodne uhasil. Moc smrti bola zlomená, víťazstvo podsvetia zlikvidované a ty, môj Spasiteľ, si vstal z mŕtvych a tých, ktorí sú v priepasti [podsvetí], si vyzval: ‚Vstúpte do raja.‘“ Jeden hymnus pre sviatok Povýšenia Kríža (14. september) hlása: „Keď si bol vyzdvihnutý na kríži, Vládca, vzkriesil si so sebou Adama a celú našu padlú prirodzenosť… Ten, ktorý stromom zviedol nášho praotca Adama, je sám zvedený krížom… Smrť, ktorá prišla na človeka skrze jedenie zo stromu, je dnes pomocou kríža zbavená účinnosti…“ Ďalší hymnus vyhlasuje: „[Na kríži] Kristus, Kráľ slávy, slobodne rozprestrel svoje ruky. Tým nás pozdvihol k nášmu bývalému šťastiu, ktoré sme stratili vďaka dávnemu nepriateľovi a trpkému potešeniu [jedeniu zo stromu], ktoré nás odohnalo od Boha.“ Všetky tieto obrazy sú ozvenou evanjeliového úryvku, v ktorom Pán z kríža otvoril raj kajúcemu lotrovi (Lk 23, 42).

Príbehy z knihy Genezis figurujú aj v byzantskej teológii krstu. Svojou vierou v Krista Ježiša a svojím prijatím jeho povolania ku krstu (porov. Mt 28, 16 – 20) sme sa skutočne a opravdivo stali súčasťou nového stvorenia, ako vysvetľuje svätý Gregor Teológ:

„Byť úplne bez hriechu patrí Bohu… ale hrešiť je ľudské… preto Vládca nepovažoval za správne ponechať svoje stvorenie bez pomoci alebo opomenúť nebezpečenstvo odlúčenia stvorenia od neho, ale tak, ako dal existenciu tomu, čo neexistovalo, tak podnikol nové stvorenie toho, čo existovalo, božskejšie a vznešenejšie než to prvé… Taká je milosť a moc krstu, nie premoženie sveta ako v minulosti, ale očista každého jednotlivca od hriechov a úplné očistenie od všetkých modrín a škvŕn hriechu.“[2]

Svätý Ján Zlatoústy porovnával nové stvorenie krstom s pôvodným príbehom stvorenia v knihe Genezis: „Vtedy [Boh] stvoril človeka na Boží obraz; teraz ho zjednocuje so samotným Bohom… Prvému človeku dal raj na prebývanie, nám teraz otvoril nebo.“[3] Nahota kandidáta sa kladie do kontrastu s nahotou Adama a Evy: „Vtedy existovala nahota i teraz existuje nahota. Ale v starej zmluve Adam po tom, čo zhrešil, bol nahý, pretože zhrešil; v novej zmluve sa kandidát vyzlieka, aby bol oslobodený od hriechu.“[4] Krstné rúcho sa stalo naším odevom v Kristovi (Gal 3, 27) a nahradilo hanbu Adama a Evy pri ich nahote v rajskej záhrade (Gn 3, 27).

Abrahám a Izraeliti

Genesis continues with the story of Abraham, ancestor of the Israelites and father of all who

Genezis pokračuje príbehom Abraháma, praotca Izraelitov a otca všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom. Padol na neho „tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol povolaný, aby vložil celú svoju dôveru do Boha. Abrahám a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, a predsa mu Boh povedal, že sa stane otcom veľkého národa. Abrahám zo svojej strany mal opustiť svoju domovinu a svoj kmeň a vydať sa do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nemal Boha vnímať ako miestneho patróna určitého regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.

Boh z vlastnej iniciatívy vstupoval do vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami. Týmto spôsobom Boh uzatváral zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského pohľadu:

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: ‚V tebe budú požehnané všetky národy.‘ Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom“ (Gal 3, 6 – 9).

Príbeh Abraháma sa číta na večierňach a na liturgiách vopred posvätených darov v štvrtom a piatom týždni Veľkého pôstu. Zdôrazňuje sa najmä jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, azda na znak toho, že ľudská obeť je mu odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý sa za nás obetuje na kríži.

V niektorých chrámoch je nad stolom pre proskomídiu (prípravu svätých darov) umiestnená ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. To nás pozýva, aby sme sa prejavili ako „Abrahámovi potomkovia“ tým, že sa odovzdáme Bohu, ako sa modlíme v ekténiách: „Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“

Mojžiš a exodus

Ústrednou témou celého Starého zákona je najvyšší Boží vykupiteľský čin, ktorým Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začala zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov bol ľud privedený do otroctva modelom hriešneho správania, ktorý sa snažil získať moc pre seba a nenávidel tých, ktorí boli iní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré vstúpilo do ľudského rodu.

Boh sa zľutoval nad ľudom, ktorí sa ocitol v takomto zajatí, a zjavil sa ako vykupiteľ, keď povolal proroka Mojžiša, aby vyviedol ľud z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh sa predstavil Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov…“ (Ex 3, 6 – 7).

Exodus je vzorom pre všetky Božie vzťahy s jeho ľudom. Stretávame sa v ňom s Bohom, ktorý z vlastnej iniciatívy nás miluje a povoláva k priateľstvu s ním. Keď Pán prešiel popred neho, Mojžiša to pohlo zvolať: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudli, ako Boh zaobchádza s ľudským rodom: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.

Skúsenosť exodu bola zároveň závdavkom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich vyzval, aby uctievali iba jeho. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, mali denne opakovať ako modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).

Príbeh exodu Cirkev zažíva novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom oslavujeme smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Hlásame naše presvedčenie, že „nová Pascha nám zažiarila“ (Stichira sviatku Paschy). Kristus naplnil duchovný význam exodu tým, že oslobodil celý ľudský rod z otroctva hriechu. Táto spása je omnoho univerzálnejšia než exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Na ohlasovanie tejto novej zmluvy Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálny pokrm, ktorý Židia slávnostne jedli na pamiatku udalostí exodu.

Mnohé detaily opisu exodu sú vzormi pre spôsob, akým Boh pôsobí v našich životoch. Aby našiel zasľúbenú zem, musel izraelský ľud štyridsať rokov putovať púšťou. To malo naznačovať čas prípravy, ktorý potrebujeme, keď čakáme na Božie konanie. A tak Mojžiš sa postil v púšti štyridsať dní, než dostal desať prikázaní. Eliáš sa postil štyridsať dní na púšti, než prišiel do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvracal diablove pokúšania. Rovnako tak sa púšť alebo vrch stali privilegovanými miestami na stretnutie s Bohom. Tieto miesta nás oddeľujú od rušivých vplyvov a privádzajú nás do ticha, v ktorom môžeme počuť pokojný Boží hlas. Ježiš zjavil svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď sa pred nimi premenil. Mojžiš a Eliáš sa pri tejto udalosti zjavili ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobným spôsobom zažili Boha.

Aby sme našli Božiu prítomnosť vo svojom živote, aj my potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám takúto skúsenosť ponúka vo svojich pôstnych obdobiach, najmä v štyridsaťdňovom Veľkom pôste pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána (Paschou).

Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Skúsenosť Izraelitov s púšťou nebola naskrz pozitívna; v skutočnosti bola dôsledkom slabosti ich viery. Neúrodnosť púšte je obrazom boja so Zlým a jeho pokúšaním. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a mnoho raných kresťanov sa rozhodlo pre život na púšti. Stali sa z nich prví mnísi a prvé mníšky, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom zápasili so zlom a porážali ho. Ich cieľom bolo úplne sa otvoriť zjednoteniu s Bohom. Tento zápas sa nazýva askéza, život pokánia.

Každý človek, ktorý chce skutočne nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).

Exodus bol zároveň príležitosťou pre plnšie zjavenie Boha ako Toho, kto s nami nezaobchádza neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjavil svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril s ním „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradil Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (v hebrejčine Jahve). Pán nazýval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu rozpráva o tom, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a teda aj o nás. Poskytnutie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý sa vyhýba zlu a napĺňa nás ako osoby. Prikázania sú menej zákonom než poznaním o pravej Božej ceste.

Opis exode sa nesnaží oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov i samotného ľudu. Exodus stavia do centra príbehu Izraela Boha, milosrdného Pána, ktorý vypočuje bezmocným a privedie ich k spáse. Otvára sa nám nový horizont svetla a nádeje, keď sa Boh vykupiteľ stretne so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stal hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený vykúpiť a zachrániť. Exodus nie je svetskou historiografiou ich počiatkov, ale ohlasovaním „dobrej správy“, ktorá vytvára štruktúru celého náboženského a eticko-sociálneho života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostane chodenie s Bohom.

Počet Izraelitov, ktorí skutočne opustili Egypt, bol malý, ale stali sa zástupcami všetkých, ktorí mali nasledovať. Pomocou svojej účasti na Pasche vierou budú neskoršie generácie mať príležitosť podieľať sa na milosti udelenej týmto niekoľkým. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí, koľkí sme, sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi v každej božskej liturgii a obnovuje sa v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, stotožňujeme sa s „Paschou“ Ježiša Krista a máme úžitok zo spásonosných účinkov jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Boh zmluvy

Príbeh Starého zákona hovorí o vzťahu, ktorý bol uzavretý medzi Bohom a jeho ľudom. Tento vzťah sa nazýval „zmluva“ či slávnostná dohoda, podobne ako formálna zmluva. Spomedzi rôznych zmlúv v Starom zákone je najväčšia zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh oslobodil ľud z otroctva v Egypte a priviedol ho do zasľúbenej krajiny. Na oplátku mali uctievať jediného, pravého Boha a dostali Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.

Z ostatných zmlúv tá s Adamom vyhlasovala, že ľudia dostanú raj a priateľstvo s Bohom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom vyhlasovala, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak sa na oplátku jeho mužské deti a potomkovia dajú obrezať.

V týchto zmluvách je Božie prisľúbenie garantované jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam, jednoducho preto, že sú jeho slovom. Môže to trvať stáročia nášho času, pokým sa naplnia, rovnako ako v prípade Božieho prisľúbenia Abrahámovi. Môžu sa ešte len naplniť, ako v prípade prísľubenia všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä vtedy, keď máme pocit, že Boh je k nám ľahostajný.

Sudcovia a králi

Po príchode do zasľúbenej zeme sa izraelský ľud chápal ako bezprostredne podriadený svojmu Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktorú politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kapitoly 13 – 16. Napriek tomu, že sa pravidelne objavoval sudca, konečným vládcom vyvoleného ľudu mohol byť len sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Žiadal: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ (1 Sam 8, 20).

V dôsledku týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1 Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukázal ako nehodný kráľ a vláda bola daná Dávidovi. Ten založil základné kráľovstvo a dokonca vytvoril pomerne veľkú ríšu nad susednými oblasťami. Dávid mal veľmi komplikovaný charakter, urobil veľa zlého; avšak bol verný Božiemu poručníctvu až do konca svojho života. Sväté písmo je schopné označiť ho za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2 Sam 23, 1). Neskorší králi často neboli verní, ale Boh zostal verný prisľúbeniam, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.

Vybratie kráľa je v Starom zákone zobrazené ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán premenil túto novú situáciu na začiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je to, že Boh neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla pomocou života a smrti jeho jediného Syna. Kráľovstvo Izraela sa stalo úradom mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené: „Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7, 16). Táto a podobné pasáže sa stali základom nádeje ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, ktorého pošle Boh, aby viedol ľud k spáse.

„Mesiáš príde“

Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. Ježiš Kristus je teda ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri svojom krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Boží vyvolenec a obľúbenec.

Kňazi, proroci a králi sú pomazávaní na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Od budúceho Mesiáša sa očakávalo, že skombinuje tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus aj urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý priniesol obetu vlastnej krvi a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol jednoznačne prorokom klasického typu. V tomto svetle možno pochopiť význam otázok ľudí, ktorí sa Ježiša pýtali, či je „jedným z prorokov“. Koniec koncov, Ježiš hlása Božie kráľovstvo. Avšak nemala to byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Tak sa vyjasňuje dôležitosť, ktorá sa v Matúšom evanjeliu pripisuje tomu, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prisľúbení.

Proroci: svedomie Izraela

Úloha prorokov v Starom zákone si zaslúži osobitnú pozornosť. Veľká časť Starého zákona je záznamom výrokov prorokov. Viac než ktorákoľvek iná skupina boli zodpovední za formovanie povedomia ľudu o Božom pláne pre ľudský rod a o tom, ako má človek konať, aby naplnil tento plán. Prorokov vyvolil Boh, aby hovorili v jeho mene, a dal im zvláštne dary a autoritu na plnenie tohto poslania. Preto sa učenie prorokov často začína slovami: „Toto hovorí Pán…“

Bežná predstava o prorokovi zdôrazňuje predpovedanie budúcnosti. Tento aspekt služby prorokov pramenil z ich hlavného poslania, ktorým bolo kázanie a nabádanie. Ak ich vyjadrenie Božieho plánu bolo pravdivé, museli nasledovať dôsledky jeho neuposlúchnutia.  Ich predpovede budúcnosti boli pečaťou pravosti ich posolstva.

Proroci boli „svedomím“ ľudu. Neustále kázali o Božej vernosti jeho zmluvám a nabádali ľud, aby bol verný. Morálne učenie prorokov často rozčuľovalo autority, ktoré sa menej zaujímali o Boží zákon než o vlastné postavenie. Keď sa kráľ Achab stretol s prorokom Eliášom, jeho prvé slová boli: „Si to ty, záhubca Izraela?“ (1 Kr 18, 16). Vytrvalosť prorokov v tejto úlohe často viedla k ich prenasledovaniu a smrti, a to až do čias Jána Krstiteľa, ktorý bol sťatý za to, že odsudzoval nemravnosť kráľa Herodesa. Samotný Pán Ježiš bol ukrižovaný čiastočne za to, že spochybňoval správanie náboženských vodcov.

Ježiš odsúdil ľud za to, že nepočúva prorokov: „Toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta“ (Lk 11, 50). Týmto istým spôsobom sa nám vyčíta, že neposlúchame Ježišov hlas. Byzantské cirkvi v Kráľovských hodinkách na Veľký piatok vkladajú Ježišovi na kríži do úst tieto slová: „Ľud môj, čo som ti urobil? Čím som ťa znechutil? … Čo som ti urobil, a ako si sa mi odvďačil?“

Dôkazy zo Svätého písma preukazujú, že úloha proroka pretrvávala aj v apoštolskej dobe. Prorok menom Agabus predpovie Pavlovo zatknutie a súdny proces Rímanmi (Sk 21, 10 – 11). V kresťanskej prorockej knihe Zjavenie anjel hovorí Jánovi: „Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov prorokov“ (22, 9). Aj spis Didaché, zostavený v prvom storočí, opisuje úlohu proroka v kresťanskom spoločenstve, prorok „hovorí v Duchu“ (11, 7).

Nikdy nebolo ľahké rozoznať pravých prorokov od falošných prorokov, ktorí zavádzali. Listy svätého Jána a Didaché obsahujú pravidlá na rozlíšenie falošných prorokov od pravých na základe ich spôsobu života a neporušenosti ich náuky. Prorocká úloha sa pomerne skoro stala súčasťou úradu biskupa. Zdá sa, že tento vývoj prebiehal už v dobe Didaché (15, 1). Súčasná modlitba pre vysviacku biskupa pripomína jeho prorockú úlohu: „Ako si posilnil svojich svätých apoštolov a prorokov, tak teraz, ten istý Vládca všetkých,… posilni toho, ktorého si vyvolil… do úradu biskupa.“

Proroci sú potrební pre všetky časy. Podnecovali vedomie Izraela, aby si uvedomil, že Božie konanie sa neobmedzuje len na skoršie časy, ale vzťahuje sa aj na prítomnosť a budúcnosť. Proroci predpovedali príchod Mesiáša a spôsob, ako ho možno rozpoznať. Keď prišiel Ježiš, ľudia sa neustále vracali k proroctvám, aby si overili jeho pravosť. Svätý Matúš a ostatné evanjeliá ukazujú, že Kristus naplnil všetky mesiášske proroctvá. Jedna z najdôležitejších pasáži hovorila o trpiacom Mesiášovi a predpovedala mnohé podrobnosti ukrižovania (Iz 52, 13 – 53, 12). Takéto utrpenie nebolo súčasťou ľudového chápania Mesiáša. Naplnenie tohto proroctva dodalo ďalšiu silu pravosti Ježiša ako Krista, len čo sa konfrontovalo s týmto skresleným názorom.

Povinnosťou prorokov v súčasnosti je hlásať, že Boh stále koná a že v budúcnosti opäť príde. Svätý Duch je dnes „Boh s nami“, Utešiteľ, o ktorom Kristus prisľúbil, že bude s nami stále (porov. Jn 14, 16). Vo Vyznaní vieryvyhlasujeme, že je to Duch, kto hovoril ústami prorokov. Svätý Duch je ten, pomocou ktorého sa vykonáva prorocký úrad a ktorý nás neustále povoláva k obnove. Svätý Simeon Nový Teológ konštatoval:

Vďaka Svätému Duchu každý zažíva vzkriesenie, ktorým nemyslím konečné vzkriesenie tela… Hovorím o duchovnom znovuzrodení a vzkriesení mŕtvych duší, ktoré sa uskutočňuje duchovným spôsobom každý deň (Katechéza 6, 10).

Ježiš, ktorý je vteleným Slovo

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Toto úvodné vyhlásenie Listu Hebrejom odráža cirkevné chápanie, že celé Sväté písmo ilustruje pokračujúce Božie dielo pre spásu ľudstva. V tomto diele je vrcholom osoba a poslanie Ježiša Krista, „obrazu neviditeľného Boha, prvorodeného všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), v ktorom bolo zjavené tajomstvo Boha skryté od vekov (porov. Kol 1, 25 – 28).

Ježišovým poslaním bolo vrátiť ľudstvo k priateľstvu s Bohom: vzťah, ktorý bol stratený hriechom. „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy“ (2 Kor 5, 19). Urobil viac než len to, že odstránil nepriateľstva medzi Bohom a ľudstvom. Stal sa človekom ako my: „Stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). Stali sme sa „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Svätý Atanáz komentuje tieto pasáže slávnym výrokom: „[Kristus] sa stal človekom, aby sme my mohli stať Bohom“ (O vtelení, 54).

Predstava zbožštenia je ústredná v Božom pláne spásy, ale zbožštenie sa uskutočňuje len v súlade s jeho plánom. Diablovo pokúšanie v rajskej záhrade znelo: „Keď budete z neho [zo stromu poznania dobra a zla] jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Diabol klamal, keďže byť ako Boh nie je v ľudských silách bez Boha. Pomocou tajomstva Krista Boh odčinil škodu spôsobenú hriechom a obnovil naše určenie, ktoré sa teraz zjavuje ako zbožštenie. Tým, že sa stal človekom, Kristus učinil samotnú ľudská prirodzenosť účastnou na božstve. Nemôžeme sa stať Bohom prirodzenosťou, ale „kto je v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17). Z toho dôvodu „môžu byť i byť nazývaní bohmi pomocou daru milosti, pretože Boh ich ako celok napĺňa úplne a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti“.[5]

Tajomstvo zbožštenia ide ruka v ruke s novozákonnou doktrínou inkarnácie („vtelenia“). Cirkev vždy v samotnom centre svojej viery potvrdzovala, že v Ježišovi sa Boh stal človekom. V 5. storočí Chalcedónsky koncil (Štvrtý ekumenický koncil) vyhlásil: „Nášho Pána Ježiša Krista treba vyznávať ako jednu a tú istú osobu, dokonalého v božstve a dokonalého v človečenstve, skutočne Boha a skutočne človeka, pozostávajúceho z racionálnej duše a tela, jedného v podstate s Otcom, čo sa týka jeho božstva, a jedného v podstate s nami, čo sa týka jeho človečenstva; stal sa nám podobným vo všetkom okrem hriechu.“ Toto vyznanie preformulovalo to, čo sa nachádza v evanjeliách a Pavlových listoch: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Fil 2, 6 – 7). Tento veľkolepý úryvok bol zasa pravdepodobne Pavlovým záznamom liturgického hymnu, ktorý používali kresťania v apoštolskej dobe.

Toto chápanie Ježiša ako Bohočloveka bolo v priebehu storočí vyjadrené rôznymi spôsobmi. Tú istú vieru vyznávame, keď odriekame Nicejské vyznanie viery: „Verím… v jedného Pána Ježiša Krista… On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tú istú tému počúvame vyjadrenú v božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá cituje Jánovo evanjelium 3, 16: „Ty [Otče] si tak miloval svet, že si dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ A predsa tieto vyhlásenia sú v kontinuite so skúsenosťami apoštolov s Pánom ako naozaj „Božím Synom“.

Považovanie zbožštenia za účel vtelenia pomohlo Cirkvi udržať rovnováhu pri vyjadrovaní svojej viery. Cirkev definovala, že Ježiš je skutočne človekom, ako my vo všetkom okrem hriechu. Neveríme, že jeho božstvo úplne pohltilo jeho človečenstvo a učinilo ho bezvýznamným. To by sa rovnalo tvrdeniu, že nemôžeme byť vzkriesení a spasení jeho vtelením. Na druhej strane, nemôžeme zdôrazňovať Ježišovo človečenstvo tak, že by sa jeho božstvo stalo nepodstatným. Urobili by sme z neho len svätého a múdreho učiteľa, ale zjednotenie s ním by nás nespojilo s Bohom.

Tajomstvo vtelenia dalo byzantským cirkvám aj ich víziu ikonopisectva. Ako učil svätý Ján Damaský, Ježiša zobrazujeme na ikonách, pretože je človek ako my a možno ho nakresliť v obrazoch. No zobrazujeme ho len ako vteleného Pána a rovnako ako apoštoli sa skláňame pred jeho slávou, ktorá bola zjavená v tajomstve Premenenia na vrchu Tábor.

Ježiš, ktorého predpovedal Ján

Zlomkovité Božie zjavenie prostredníctvom starozákonných prorokov a jeho vrcholná prítomnosť v Kristovi sú premostené v Jánovi Krstiteľovi. Svojím vyzývaním k pokániu Ján konal ako starozákonný prorok, aby otvoril srdce Božieho ľudu na prijatie Mesiáša do svojho stredu. Ako predchodca poukazoval na bezprostredný príchod Mesiáša a uvádzal jeho službu.

O význame Jána Krstiteľa v byzantskej tradícii azda najlepšie vypovedá charakter a detaily jeho zobrazenia v ikonopisectve. Ako zvestovateľ či „anjel“ ohlasujúci Mesiáša sa občas zobrazuje s dvoma veľkými krídlami, čím sa pripomína svedectvo Svätého písma: „Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou“ (Mt 11, 10, citát z Mal 3, 1). Jeho pravá ruka je zobrazená v geste kázania a v druhej ruke drží zvitok zhrňujúci jeho kázanie, často slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2).

Fyzické črty Jánovho vzhľadu, jeho odev z ťavej srsti a pusté skaly na pozadí ikonograficky predstavujú púšť. Ako obyvateľ púšte Ján pripomína dejiny exodu Božieho ľudu, keď putoval neúrodnou púšťou. Proroci opakovane pripomínali púštnu skúsenosť ako obdobie osobitnej blízkosti k Bohu, ktorá sa vyznačovala čistotou viery a horlivosťou v oddanosti Jahvemu, jedinému pravému Bohu. Návrat na púšť sa stal synonymom návratu k pravej viere a obnoveného vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom.

Svätý Ján Krstiteľ má veľmi významné miesto v byzantskej spiritualite vďaka svedectvu nášho Pána o ňom, že „medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11, 11). Je zaradený ako najväčší zo svätých, hneď po Bohorodičke (po grécky: Theotokos). Spolu s ňou je zobrazovaný na ikonostase a na ikone Deisis ako najbližší ku Kristovi. Vo svojej úlohe predchodcu je prorokom, ktorý poukazuje na príchod Mesiáša: „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1, 36). Pripomíname si Jánovo počatie (23. september), narodenie (24. jún) a mučenícku smrť sťatím hlavy (29. august). Koná sa Zhromaždenie (po grécky: Synaxis) na Jánovu počesť vďaka jeho spätosti s krstom nášho Pána (7. január) a spomínajú sa aj nájdenia Jánových relikvií (24. február, 25. máj).

Svätý Ján je vzorom kresťanského života. Ponížil sa, aby prijal Krista, a vďaka svojej pokore bol povýšený a stal sa najväčším z prorokov. Dôslednou témou Jánovho kázania bolo: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja“ (Jn 1, 30). Kontrast medzi Ježišom a Jánom bol veľký. Ján sa postil a bol vzorom kajúcnosti. Ježiš jedol a pil s hriešnikmi. A predsa Ján rozpoznal Ježiša ako toho, kto obnoví stvorenie: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale… On vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Mt 3, 11).

Ježiš, ktorý bol zjavený pri Jordáne

Ján Krstiteľ bol len predchodcom a hlásateľom pokánia. Božie kráľovstvo a priazeň prišli s Mesiášom Ježišom. Jeho prvé verejné zjavenie sa uskutočnilo, keď ho Ján pokrstil v Jordáne. O tomto Bohozjavení (po grécky: theophania) sa rozpráva v každom evanjeliu: Matúš 3, 13 – 17; Marek 1, 9 – 11; Lukáš 3, 21 – 22 a nepriamo aj Ján 1, 31 – 34. Evanjeliá zaznamenávajú, že keď sa Ježiš vyšiel vody, zostúpil na neho Svätý Duch v podobe holubice. Z neba zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17).

A tak chvíľa Ježišovho krstu bola zjavením Trojice, ktorá sa odhalila pre našu spásu. V celom Starom zákone sa tajomstvo Krista začínalo zjavovať a do istej miery už bolo prítomné. Vo svetle celého plánu spásy teraz vidíme, že Boh zjavoval svoje Slovo ľudstvu, aby ľudstvo pripravil na budúceho Krista. Ba čo viac, môžeme vnímať Krista ako prítomného vo všetkých vekoch. Boh hovoril k Izraelu, v Kristovi a pre Krista, pričom predvídal tú budúcnosť, ktorá bude svedkom plnosti spásy.

Pamiatka tohto zjavenia Trojice sa slávi v Cirkvi ako jeden z jej najväčších sviatkov, Bohozjavenie (6. január). Touto teofániou bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, „Pomazaný“ Bohom, ako jeho opravdivý Syn, jedno s Otcom a rovný mu v božstve. Keďže Pán Ježiš bol bez hriechu, jeho krst bol dobrovoľným prijatím dôsledkov hriechu, aby nás pozdvihol z hriechu a učinil nás účastnými na Božom živote. V tento deň sa slávnostne posviaca voda, aby sa hlásalo, že tak ako Kristovo vtelenie umožňuje zbožštenie ľudskej prirodzenosti, tak Kristova prítomnosť v hmotnom stvorení robí z hmoty prostriedok svätosti.

Prostredníctvom takýchto liturgických slávení Cirkev neustále hlása, že udalosti Pánovho života nie sú len minulými udalosťami. Predstavujú súčasť jeho plánu spásy, ktorá ešte prebieha pre nás dnes a bude naplnenená v budúcnosti. Hymny pre tento sviatok prevolávajú: „Dnes bol Kristus pokrstený, vystúpil z vody a pozdvihol so sebou svet… Dnes bolo osvietené celé stvorenie. Dnes sa raduje celá príroda… Dnes bola posvätená prirodzenosť vody.“

Po svojom krste Ježiš zahájil svoju službu obdobím pôstu a modlitby na púšti, než začal verejne hlásať svoje posolstvo a zámer. Toto bolo vzorom pre prorockú službu a odrážalo skúsenosť ľudu ponoreného do významu exodu. Na púšti bol Ježiš pokúšaný, ale svojou poslušnosťou Otcovi zničil moc zla.

V tomto vzore pokračujeme aj pri našom slávení kresťanského života, keď po sviatku Bohozjavenia a pred sviatkom Vzkriesenia zachovávame štyridsaťdňový pôst. Naše zachovávanie Veľkého pôstu je obnovou nášho sľubu pri krste, že sa navždy zriekame zla a budeme nasledovať Krista.

Ježiš, ktorý je zjavený v evanjeliách

Životný príbeh nášho Pána je vyrozprávaný v štyroch rôznych evanjeliách, ktoré napísali štyria rôzni ľudia z vnuknutia Svätého Ducha. V každom evanjeliu narážame na rôzne dôrazy a prístupy, ktoré majú za následok odlišné vykreslenia tých istých udalostí. Každý evanjelista je skôr ako umelec, ktorý vytvára portrét tej istej témy, Ježiša Krista ako Spasiteľa a Vykupiteľa. Každý evanjelista splnil túto úlohu podľa svojho talentu a videnia. Uznávanie tohto rozmeru pri tvorbe evanjelií nám pomáha dospieť k pravdivejšiemu porozumeniu ich posolstvu.

Každé evanjelium má základné náhľady, ktoré sú pretkané cez mnohé prezentované udalosti. Každé evanjelium používa určité odtiene alebo farby na obraz Krista v predložených udalostiach. Markovým zámerom, ktorý sa odráža v celom jeho evanjeliu, je ukázať, že Ježiš je skutočne Kristus (Mesiáš), ktorý uviedol Božie kráľovstvo. Matúšovo evanjelium rozširuje túto prezentáciu, aby tohto Ježiša ukázalo ako opravdivo Bohočloveka. Lukáš vo svojom evanjeliu a vo svojich Skutkoch apoštolov ukazuje posolstvo spásy ako určené prekročiť hranice Izraela. Vyzdvihuje rozsiahly záber celosvetovej misie kresťanstva od skromných počiatkov v Jeruzaleme až po slávne naplnenie v Ríme. V Jánovom evanjeliu mystický prístup neustále nachádza sviatostný význam v bežných skutočnostiach a udalostiach. Ján je preniknutý ohromujúcim uvedomením si, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme videli jeho slávu“ (Jn 1, 14).

Každé evanjelium odráža určitý pohľad, ktorý je významný pre jeho účel, keďže opisuje Ježišovo kázanie, znamenia a zázraky, ktoré konal, a jeho poverenie apoštolov.Noštýl konkrétneho evanjelistu a spôsob jeho podania boli aplikované pri spomienkach na Ježša a opisoch Ježiša, ktoré boli plodom uvažovania a života živej Cirkvi.Tieto materiály boli získané od Cirkvi. Evanjelisti interpretovali a aplikovali Ježišove slová a skutky, aby poskytovali Cirkvi život a poučenie vo všetkých chvíľach jej existencie. Ježišov príbeh sa nemal vnímať len ako chronológia minulých udalostí, ale ako zdroj trvalej sily, ktorá denne vyzýva a usmerňuje kresťanov v ich spoločenstvách a cez ich spoločenstvá.

Evanjeliové opisy vykazujú dôkazy, že vznikli v živom kontexte ranej Cirkvi. Príbehy o zázrakoch to odrážajú pomocou úspornosti slov a absencie nepodstatných detailov, ktoré by znižovali spásonosný účinok Kristovej moci. Spomienky na Ježišove výroky a skutky, ktoré sa hodili na problémy, ktorým čelila raná Cirkev, boli začlenené do evanjelií, pretože spoločenstvo našlo v Pánových slovách usmernenie a radu pre tieto rané krízy. Z tohto dôvodu sú v evanjeliách zaznamenané mnohé výroky a udalosti nielen preto, že boli súčasťou Kristovho života, ale aj preto, že sa týkali dôležitých otázok v živote ranej Cirkvi.

Evanjelisti nepredkladajú fotografickú reprodukciu Ježišových slov a skutkov. Skicujú význam jeho slov a skutkov, ako ich chápe Cirkev osvietená skrze Svätého Ducha. Keď si uvedomíme tento postoj, pomôže nám to pochopiť evanjelium a ostatné texty Svätého písma, ako aj celý vzorec Božieho zaobchádzania s ľudstvom.

Počas roka sa v byzantských cirkvách čítajú všetky štyri evanjeliá na božských liturgiách. Evanjelium svätého Matúša sa číta od Päťdesiatnice do sviatku Povýšenia svätého Kríža (14. september). Následne sa až do začiatku Veľkého pôstu číta Evanjelium svätého Lukáša. Počas Veľkého pôstu sa číta Evanjelium svätého Marka. Čítanie Markovho evanjelia vo všedný deň sa vyskytuje na konci období Matúša a Lukáša. Evanjelium svätého Jána sa číta počas päťdesiatich dní od Paschy (Veľkej noci) do Päťdesiatnice, čo predstavuje najstaršiu časť okruhu.[6] A okrem toho sa evanjeliové pasáže, ktoré rozprávajú o osobitných udalostiach v živote nášho Pána, čítajú na výročné pamätné sviatky. Ak sa naša účasť na božských liturgiách obmedzuje na nedele a sviatky, možno si vypočuť len časť verejného čítania evanjelia.

Ježiš, ktorý bol zjavený na Tábore

Jedna udalosť Pánovho života bola mimoriadne dôležitá v byzantskej teológii. Je zaznamenaná vo všetkých troch synoptických evanjeliách (Mt 17, 1 – 8; Mk 9, 1 – 7; Lk 9, 28 – 36) a spomína sa v 2 Pt 1, 16 – 19. Ježiš vyviedol svojich hlavných učeníkov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch. Pred ich očami podstúpil premenenie (po grécky: metamorphosis), takže „tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2). To sú znaky neopísateľnej slávy, v ktorej sa zjavilo jeho božstvo. Pri Ježišovom krste i premenení sa odohralo Bohozjavenie Trojice: Otcov hlas vydal to isté svedectvo ako pri krste: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17, 5). Duch sa zjavil ako jasný oblak, ktorý zatienil Ježiša s Mojžišom a Eliášom po boku.

Hymny tohto sviatku v byzantských cirkvách opakovane spájajú Premenenie s paschálnym tajomstvom. Napríklad na večierni spievame: „Pred svojím ukrižovaním si, Pane, vzal svojich učeníkov na vysoký vrch, aby sa, keďže videli svoje zázraky, nebáli pri tvojom utrpení… Premenil si sa pred nimi…, aby si im ukázal nádheru vzkriesenia…“ Podľa jednej tradície sa Premenenie odohralo štyridsať dní pred Kristovým umučením. Vďaka tejto tradícii Cirkev slávi sviatok Premenenia 6. augusta, štyridsať dní pred sviatkom Povýšenia Kríža.

Premenenie sa stalo dôležitou témou  v byzantskej teológii, pretože tak jasne zjavuje Kristovo poslanie. V Premenení Ježiš zjavil naplnenie Božieho plánu v tajomstve Vtelenia. Večierňové hymny o Premenení hlásajú: „Pomocou svojho premenenia si vrátil Adamovej prirodzenosti jej pôvodnú nádheru a jej samotné prvky si vrátil k sláve a žiare tvojho božstva.“

Ježiš, ktorý je nová pascha

Pri zoraďovaní svojej prezentácie Ježišovho života a učenia si autori evanjelií uvedomovali jednu dominantné tému, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Celé paschálne tajomstvo, Ježišov prechod cez smrť k novému životu, sa stalo kľúčom k pochopeniu všetkeho ostatného v evanjeliu. Sväté svetlo na Päťdesiatnicu splnomocnilo apoštolov, aby ohlasovali udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ako definitívny moment spásy. Naplnenie všetkého, čo bolo prisľúbené v Božom pláne spásy, sa uskutočnilo pomocou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. To isté uznanie veľkých Božích činov spásy slávia východní kresťania pri triumfálnom ohlasovaní zmŕtvychvstania na Paschu, sviatok sviatkov. To je zdrojom celej teológie, srdcom každodennej kresťanskej skúsenosti.

Zmŕtvychvstanie zjavilo apoštolom, že Ježiš je Kyrios („Pán“, ide o jazykový ekvivalent k slovu „Boh“). Ježiš skutočne trpel a zomrel na kríži, ale vstal z mŕtvych a vrátil sa vo svojom ľudskom tele. Jeho človečenstvo už nie je nijako obmedzené alebo ohraničené. Vratil sa ako človek, ktorého božstvo funguje dynamicky cez jeho človečenstvo. Ježiš teraz robí to, čo môže robiť jedine Boh. Udeľuje Svätého Ducha, o ktorom sa v Starom zákone hovorí ako o najväčšom mesiášskom dare. Pri svojom prvom zjavení po zmŕtvychvstaní Ježiš dýchol na učeníkov a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Po zostúpení Svätého Ducha na Päťdesiatnicu Peter kázal: „Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Svätého Ducha, vylial ho, ako sami vidíte a počujete… Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 23 – 33. 36).

Niet divu, že spočiatku sa Ježišovo umučenie muselo podávať apologeticky. Keďže predkresťanské židovstvo neočakávalo trpiaceho Mesiáša, tento aspekt bol problematický. Dominantnejšia téma v Starom zákone zdôrazňovala triumfálny aspekt Mesiáša, čo mnohých viedlo k očakávaniu politického triumfu. Avšak „služobník Pána Boha“ u proroka Izaiáša 42, 49, 51, 53 bol „muž bolestí … opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 3 – 5). Preto apoštoli vysvetľovali tajomstvo umučenia dvomi spôsobmi: ukazovali, že to bolo z Božej vôle a že to bolo súčasťou celého plánu spásy; tvrdili, že Ježiš nebol zodpovedný za svoju smrť, ktorú zapríčinila ľudská zloba.

Skúsenosť a spisy svätého Pavla dali umučeniu nový rozmer. Svätý Pavol, spočiatku frustrovaný a znechutený mnohými neúspechmi, sa začal na celú svoju misionársku skúsenosť pozerať v novom svetle. Videl, že utrpením a prenasledovaním boli často sprevádzané jeho pokusy zasiať semená evanjelia. Avšak semená v skutočnosti rástli. Pavol vo svojej vlastnej skúsenosti jasne rozpoznal ústredné učenie proroka Izaiáša, že len vtedy, keď si človek intenzívne uvedomuje svoju slabosť, môže byť naplňaný Božou mocou. Svätý Pavol napísal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista…“ (Gal 6, 14); „Sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami…“ (2 Kor 12, 5); „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Žiť v tomto tajomstve znamená objaviť paradox Kristovej cesty – múdrosť a život prichádzajú cez slabosť a odumretie sebe samému.

Slávenie smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána je srdcom kresťanskej bohoslužby. Každá zo sviatostí nás prostredníctvom Krista a mocou Ducha nejakým spôsobom vyvádza zo smrti hriechu do života v Trojici. Tento vzor našej spásy slávime najslávnostnejším spôsobom počas Veľkého týždňa a Svetlého týždňa (týždeň po nedeli Paschy). Na utierňach a večierňach sledujeme záverečné konfrontácie Ježiša s jeho nepriateľmi podľa Evanjelia svätého Matúša a celý príbeh Ježišovej smrti podľa štyroch evanjelií sa rozpráva na utierni a kráľovských hodinkách Veľkého piatku. Na Veľký piatok večer sa dramaticky stvárňuje Ježišov pohreb sprievodom s plaščenicou, plátnom, na ktorom je zobrazená ikona tela nášho Pána sňatého z kríža. Pascha, sviatok sviatkov, sa víta sprievodom od prázdneho hrobu do žiary osvetleného chrámu. Kristovo zmŕtvychvstanie sa hlása veľkolepým tropárom, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, po ktorom nasleduje celý Kánon Vzkriesenia.

Veľký sviatok Paschy je predlžený na päťdesiat dní. Na ôsmy deň sviatku si pripomíname zjavenie Krista apoštolovi Tomášovi. V druhú nedeľu po Pasche sa číta evanjelium o zmŕtvychvstaní podľa Marka a slávi sa pamiatka žien, ktoré prišli k hrobu s darmi v podobe voňavého oleja (myra). V dvadsiaty piaty deň sviatku si pripomíname Ježišov prísľub, daný v chráme, že nám dá dar Svätého Ducha. Táto polovica Päťdesiatnice spája dve slávenia: tajomstvo Zmŕtvychvstania a dar Svätého Ducha.

Sviatkom Nanebovstúpenia sa slávi pamiatka Ježišovho návratu do slávy svojho Otca – súčasné tajomstvo, v ktorom Kristus teraz sedí po pravici Otca ako Veľkňaz a Spasiteľ. Pri Nanebovstúpení vidíme Ježišovo človečenstvo na tróne s Otcom, tak ako sme pri Premenení videli Ježišovo božstvo zjavené cez jeho telo. Päťdesiat dní uzatvára slávnosť Päťdesiatnice, ktorá hlása príchod Svätého Ducha, o ktorom náš Pán prisľúbil, že bude naším Paraklétom (Utešiteľom a Obhajcom) naveky.

Kristovo dielo –  jeho posolstvo, život, smrť a zmŕtvychvstanie – uviedlo nový a posledný vek, „plnosť času“. Moc Kristovej spásonosnej smrti zasadila rozhodujúci úder hriechu a smrti, ale hriech a smrť stále existujú v súčasnom veku, v ktorom sa odvíja záverečná fáza dejín spásy. Očakávame výsledok rozsiahleho zámeru, ktorý má svoj počiatok v Božom povolaní Abraháma a vyrcholí v novom svete, ktorého vek ešte len príde. O tomto novom veku môžeme skutočne hovoriť ako o už prítomnom v samom srdci udalostí, v neustálom pochode dejín. Kristus svojím zmŕtvychvstaním obnovil stvorenie, pretože už obnovil celé ľudstvo. Napriek tomu odteraz až do konečného dovŕšenia všetkého táto skutočnosť nie je úplne zrejmá. Treba ju objaviť v samotnej Ježišovej osobe a, s darom Ducha, v živote a tajomstvách Cirkvi.

Tento „nový svet“, cez ktorý Duch preniká celú skutočnosť, zatiaľ plne existuje len vo svojich prvých plodoch, Kristovom tele. Na konci času sa plne zjaví v „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1). Medzitým je toto slávne Kristovo telo, premožiteľ hriechu a smrťti, síce reálne, ale mimo nášho zmyslového vnímania.Nejde o to, aby sme sa pýtali „kde je Kristus?“, ani o to, aby sme si nový svet predstavovali ako niečo vzdialené. Tento nový vek, v ktorom vládne Kristus a na ktorý musíme čakať, nie je mimo nášho súčasného sveta. Naopak, prekračuje ho zvnútra. Momentálne sa vymyká našim zmyslom a predstavivosti, ale nie je o nič menej skutočný. Musíme ho dosiahnuť pomocou vnímavosti viery a pristupovania k sviatostiam, najmä k Eucharistii. Mohli by sme povedať, že plnosť času je teraz, ale predsa nie je.

Budúce kráľovstvo

Pán Ježiš neustále kázal o Božom či Nebeskom kráľovstve a oznamoval, že sa „priblížilo“. V božskej liturgii sa modlíme s istotou jeho prítomnej skutočnosti: „Ty si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (anafora).Aby sme porozumeli tomuto kráľovstvu, nesmieme dovoliť, aby nás zaslepili naše predsudky. Keďže monarchie už nie sú bežnou formou vlády, už nemáme priamu skúsenosť s tým, čo je to kráľ.

Kristus celkom jasne povedal, že jeho kráľovstvo sa líši od vlád sveta (Jn 18, 36). Boh je kráľom analogicky.Presnejšie povedané, všetka ľudská autorita je len odrazom Božej autority.Občas učeníci chápali kráľovstvo nesprávne ako trvalú politickú dynastiu, ktorú Mesiáš nastolí tu na zemi, aby priniesol večný mier tým, že zhromaždí všetkých ľudí pod Božou zvrchovanosťou.Kristus odmietol predstavu kráľovstva nastoleného silou. Všetkým ľuďom ponechal slobodu, aby si ho buď vybrali, alebo odmietli, a aby prijali dôsledky tohto rozhodnutia.

Božie kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). Je to návrat k dávnej predstave, že jedine Pán je kráľom všetkého. Ako Stvoriteľ a Priateľ ľudstva má jedine on absolútnu moc, ktorú vykonáva len s ohľadom na absolútny dar slobody, ktorý nám dal.Pozemskí králi môžu panovať nad ostatnými, ale v Bohu sú si všetci ľudia rovní. Všetci si musia navzájom slúžiť podľa toho, aký dar im bol daný (porov. 1 Kor 12).

O Božej vláde netreba uvažovať v pojmoch moci a sily, ale v pojmoch osvietenia, spravodlivosti a lásky. Jeho kráľovstvo je zasľúbenou zemou, kam Svätý Duch vedie srdce každého človeka, ako spievame na Päťdesiatnicu: „Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý Duch“ (Ž 142/143, 10). Dnešný sekulárny svet často vníma svätosť a spravodlivosť ako charakterové slabosti. Evanjelium ich vníma ako hlavné vlastnosti Božieho ľudu a ako nádej, že spravodlivosť môže zvíťaziť. Ako Ježiš prisľúbil: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 5 – 6).

Božie kráľovstvo je srdcom Ježišovho evanjelia. Jeho prvé kázanie je zaznamenané takto: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Božská liturgia sa začína slovami: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Zdá sa však, že zjavenie občas naznačuje, že kráľovstvo je blízko, a inokedy, že je v budúcnosti. V Ježišovom kázaní sa zdá, že kráľovstvo je bezprostredné: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Evanjelium svätého Lukáša v jednej zložitej pasáži hovorí: „Ani nepovedia: ‚Aha, tu je!‘ alebo: ‚Tamto je!‘, lebo Božie kráľovstvo je už medzi vami“ (17, 21).

Na druhej strane sa zdá, že plnosť Božieho kráľovstva musí čakať na nejakú neurčitú budúcnosť. Preto sa denne modlíme v Pánovej modlitbe: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Pri Poslednej večeri Ježiš povedal svojim učeníkom: „Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29), a „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36).

Duch ako prvý závdavok

Pred svojím nanebovstúpením do slávy Pán prisľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ježiš vysvetlil: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy… [On] ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14, 16 – 18).

Dedičstvom, ktoré nám náš Pán zanechal po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a návrate do slávy, je dar Svätého Ducha. Svätý Pavol píše: „V [Kristovi] ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Svätý Duch, ktorý nám bol daný v krste – myropomazaní, je našou istotou spásy a posvätenia. Prostredníctvom Ducha sa začína napĺňať Božie prisľúbenie a v Duchu sme privádzaní k dokonalosti. Ako píše svätý Pavol: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 21 – 22).

Evanjelium poukazuje na skutočnosť, že samotný Kristus je kráľovstvom.[7] Teraz, vo veku Cirkvi, môžeme rovnako správne poukázať na to, že kráľovstvom je rovnako ako Kristus aj Duch. Svätý Simeon Nový Teológ stotožňuje kráľovstvo s Duchom:

„Nebeské kráľovstvo“ spočíva v účasti na Svätom Duchu, pretože toto znamená výrok: „Nebeské kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21). Musíme sa teda snažiť prijať Svätého Ducha do svojho vnútra a udržať si ho.[8]

Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a usmerňuje Cirkev i jednotlivých veriacich. Jeho mocou prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Prostredníctvom Svätého Ducha sme sa stali kňazským ľudom, ktorý je schopný prinásať „obetu chvály“ a formovať sa do podoby živého Božieho chrámu. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče‘“ (Gal 4, 6).

Božie kráľovstvo je plne prítomné v Ježišovi Mesiášovi, ale pre nás sa ešte len naplní. Do tohto času naplnenia je Duch, ktorý pôsobí v nás a medzi nami, veľkým znamením našej spásy. Dar Ducha je súčasne úplným vyliatím Božieho života do nás i závdavkom toho, čo ešte len bude. Ako povedal svätý Pavol: „My sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8, 23).

Naša nádej na vzkriesenie

Mikuláš Kabasilas nám hovorí, že „život v Kristovi má korene v tomto živote a vyrastá z neho. Zdokonaľuje sa však v budúcom živote, keď dosiahneme ten posledný deň.“[9] Tento koniec ľudských dejín bude ohlásený Kristovým návratom v sláve, ktorý je známy ako druhý príchod alebo parúzia. V Novom zákone je viackrát predpovedaný (napr. Mt 24 – 25). Pri Kristovom návrate bude dokončené toto majstrovské dielo Božích rúk, plán spásy. Pán Ježiš úplne zjaví Božích synov a dcéry. Ich telá budú oslobodené od tejto pominuteľnosti, ku ktorej sú teraz zotročené, a vstúpia do nového sveta Ducha. Vzkriesenie tela zavŕši drámu spásy, v ktorej Boh bude všetko vo všetkom (Rim 8, 19 – 25; 1 Kor 15, 22 – 28; Zjv 21).

Špekulácie o posledných veciach mali pre niektorých kresťanov vždy určitú príťažlivosť. V priebehu storočí, najmä v časoch prevratov, sa prorocké pasáže občas čítané doslovne a vzťahovali sa na konkrétne inštitúcie a konkrétnych ľudí. Musíme odolávať pokušeniu dovoliť, aby sa naše vlastné dohady o budúcnosti premietali do Svätého písma a používali na súdenie druhých. Sám Ježiš povedal: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Aj svätý Pavol nás varuje pred vytváraním si  predstáv o tom, že „ako“ bude prebiehať posmrtný život. Korinťanom povedal: „Ale niekto povie: ‚Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák!“ (1 Kor 15, 35 – 36).

Naša nádej na budúcnosť sa zakladá na Kristovom zmŕtvychvstaní (1 Kor 15, 12 – 19). Po svojom zmŕtvychvstaní sa Kristus zjavil svojim nasledovníkom ako skutočne z mäsa a kostí, ale slávne premenený. Tajuplne prichádzal a odchádzal. Zamknuté dvere pre neho neboli prekážkou. Niektorým sa zjavil „v inej podobe“ (Mk 16, 12) a spoznali ho až pri lámaní chleba. Toto zmŕtvychvstanie je našou nádejou a cieľom zbožštenia (po grécky theosis). Svätý Pavol napísal: „Ako je skrze človeka [Adama] smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1 Kor 15, 21). Pavol zároveň dodal, že pri vzkriesení budeme premenení tak, ako bol premenený Kristus. „Tak je to so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné“ (1 Kor 15, 42 – 43).

Presnú povahu nášho vzkriesenia v súčasnosti nepoznáme, pretože „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Vieme však, že Boh rešpektuje našu prirodzenosť ako fyzických i duchovných bytostí. Tým, že sa stal človekom, Kristus ukázal dôležitosť nášho tela. Svojím oslávením v premenení a vzkriesení zjavil, že aj telo má podiel na budúcom osude človeka. Vďaka tomu môžeme s dôverou povedať: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

„Súdiť živých i mŕtvych“

Vieme niečo o ďalšom aspekte budúceho života: o súde nad skutkami. Boh je vo Svätom písme vykresľovaný ako sudca, pretože celé stvorenie spadá pod jeho vládu a prozreteľnosť. Konečný súd je znakom toho, že sa zaviazal správne usporiadať svoje stvorenie. Tento súd sa týka každého jednotlivého človeka, ako jasne učil svätý Pavol: „Všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10). V Kristovom podobenstve o oddelení oviec od capov vidíme, že súdení budú aj tí, ktorí Krista nepoznajú (Mt 25, 31 – 46). Tu je dobročinná láska „k najmenšiemu z mojich bratov“ hlavným základom, na ktorom bude ľudstvo skúšané.  

Výsledkom tohto súdu nad jednotlivými osobami je večný život s Bohom pre tých, ktorí žili zbožne; pre tých, ktorí zlyhali, je prichystané večné utrpenie. V konkrétnom jazyku Svätého písma sa stav večnej spásy označuje ako „nebo“; večné odsúdenie sa opisuje ako „peklo“. Nebo je Sväté mesto, Nový Jeruzalem (Zjv 21 – 22), zatiaľ čo peklo je Gehenna, údolie Hennom[10], ktoré slúžilo ako jeruzalemské smetisko a neustále horelo (Mk 9, 43). Sväté úísmo používa takéto obrazy, pretože to, o čom hovorí, sa nedá opísať: plnosť alebo absencia života.

Podstatou neba je zjednotenie s Bohom, v ktorom nachádzame svoju dokonalosť. Keďže sme stvorení na Boží obraz, dosahujeme spásu tým, že sa stávame čo najviac podobnými Bohu. Hoci Boha nikdy nemôžeme poznať takého, aký je sám v sebe, môžeme sa neustále približovať k tomu, ktorý nás zbožšťuje. Budúce kráľovstvo je naplnením nášho osudu ako ľudstva i ako jednotlivcov. V ňom sa zdokonaľujeme neustálym rastom v zjednotení s Bohom, v poznaní Boha a v láske k Bohu.

Najstrašnejším aspektom pekla je večné odlúčenie od Boha, ktorý je Stvoriteľom a Priateľom človeka a v ktorom sme mohli nájsť svoju dokonalosť. Žiadne muky nemôžu byť väčšie než táto strata. Ježiš použil obraz Gehenny na opis stavu tých, ktorí boli odsúdení, pretože tento obraz kombinuje myšlienky zavrhnutia a trestu. Kristus nazval Gehennú „večným ohňom, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25, 41) a „ohnivou pecou. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 42), čo je znakom zúfalstva.

Možnosť spásy obsahuje aj možnosť zlyhania alebo odsúdenia. Boh nás stvoril na svoj obraz a podobu ako slobodné bytosti s autonómiou konania, a to so sebou nesie riziko zlyhania. Naša sloboda je skutočná a takisto skutočné sú aj dôsledky našich slobodných rozhodnutí. Zjednotenie s Bohom vždy zostáva vždy možnosťou, pokiaľ máme slobodnú vôľu.

Neveriaci považujú nádej na nebo za len zbožné želanie, ktoré nie je podložené dôkazmi. Racionalitu našej nádeje vidno v Božej láske k nám v kríži a zmŕtvychvstaní. Je tažšie prijať vieru v nebo ako naplnenie našej existencie než podivuhodný fakt, že vôbec existujeme alebo že sme schopní poznávať pravdu a dobro?

Takisto myšlienka pekla bola kritizovaná zvnútra Cirkvi i mimo nej. Zvnútra niektorí hovorili, že milosrdný Boh nemôže odsúdiť ľudí na večné peklo. V treťom storočí tento názor zastával Origenes a Cirkev ho zaň odsúdila. Neveriaci tvrdia, že Cirkev používa ideu pekla len na to, aby nám odňala slobodu a zaťažila nás hrozbou večného hrôzy po smrti.

V Tradícii však obrazy neba a pekla poukazujú na viac než individuálnu odmenu alebo potrestanie; odkazujú na konečnú premenu celého sveta. Celé stvorenie i jednotlivé osoby budú premenené do slávy. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zjv 21, 1). „More“ tu môže predstavovať temné a nebezpečné sily, ktoré spôsobujú ľudskú smrť. Peklo je dôležitým aspektom tejto premeny: konečným zničením hriechu. Svätý Ján Damaský nazýva peklo istým druhom krstu, v ktorom sa stretávame s ničivou silou potopy. „Ôsmy [krst] je posledný, nie je spásosnosný, ale ničí zlo: lebo zlo a hriech už nemajú vládu: no tento krst trestá bez konca.“[11]

Cirkev učí, že v Kristovi sme dostali plnosť Božieho zjavenia. Vierou v Pána Ježiša sme zmierení s Otcom, hriech nášho prvého otca a matky je vymazaný a stali sme účastnými na živote Trojice. Boh sa skutočne stáva „Otče náš“ (Mt 6, 9) a jeho kráľovstvo prichádza, aby bolo v moci medzi nami. Našou modlitbou viery je, aby kráľovstvo skutočne dosiahlo svoje naplnenie pomocou slobodného prijatia všetkými ľuďmi. „Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6, 10). Môžeme vnímať napätie medzi vierou a nádejou. Vo viere kráľovstvo už prišlo v Kristovi, ktorý svojou „smrťou smrť premohol“ a vstal z mŕtvych. V nádeji však „teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).

Ľudský rod sa jedného dňa skončí, pretože sme bytosti vtelené do času, ktorý sa musí skončiť. Pre neveriaceho neexistuje nič za koncom. Vďaka našej viere v Krista však veríme, že na konci Boh zjednotí „v Kristovi ako hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10). Kresťania dúfajú v parúziu ako naplnenie Božieho plánu pre ľudstvo. Preto bežnou modlitbou prvých kresťanov bolo: „Pane, príď“ (Marana, tha). Tak to zostáva aj v liturgii Cirkvi: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Nádej na budúce kráľovstvo je tak pevne zakorenená v evanjeliách a apoštolských spisoch, že sa stala jedným z ústredných článkov viery vo Vyznaní viery: „Verím… i v jedného Pána Ježiša Krista… [ktorý] zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca… a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

Modlitba za zosnulých

„Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54). O vzkriesenom Kristovi spievame, že „smrťou smrť premohol“ (Paschálny tropár). Solidarita ľudského rodu siaha za smrť k životu. Naše modlitby pomáhajú tým, ktorí zomreli, a my sme s nimi spojení ich orodovaním.[12] Jedna z najstarších modlitieb za zosnulých, ktorá uzatvára ekténiu za zosnulých, Boha prosí: „Obdaruj pokojom duše tvojich zosnulých služobníkov (povie mená), na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania… Odpusť im všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami… Veď nieto človeka, ktorý by počas života nehrešil.“ Tí, ktorí dosiahli zjednotenie s Bohom, nám môžu pomôcť i svojimi modlitbami. Toto učenie, nazývané „spoločenstvo svätých“, je pozitívnym tvrdením, že ani smrť nemôže zničiť putá kresťanskej lásky, ktoré máme jeden k druhému v Pánovi.

---

[1] M. Scott Peck, People of the Lie (New York: Simon and Schuster, 1983), 207.

[2] Gregor Teológ, Reč o svätom krste 7, in Baptism, ed. Andre Hamman (Staten Island, N.Y.: Alba House, 1967), 91 – 92.

[3] John Chrysostom, Homily 25 on John, cited in Ancient Christian Writers, vol. 31

[4] John Chrysostom, Homily 6 on Colossians, cited in Ancient Christian Writers, vol. 31

[5] Maxim Vyznávač, Mystagógia 21, prekl. George Berthold (New York: Paulist Press, 1985), 203

[6] Harry Merwyn Buck, Jr., “The Johannine Lectionary,” in Studies in the Lectionary Text of the Greek New Testament 2.4 (Chicago: University of Chicago Press, 1958), 1 – 2

[7] Možno je kráľovstvom samotný Kristus a naším vstupom do kráľovstva je naše zjednotenie s Kristom. Svätý Pavol zdôvodňuje, že kresťanským tajomstvom je „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1, 27). Táto skutočnosť sa odráža v byzantskom liturgickom pozdrave: „Kristus je medzi nami! – Je a bude!“

[8] Simeon Nový Teológ, „Reč 6, 4“, prekl. C. J. deCatanzaro in Symeon the New Theologian: The Discourses. (New York: Paulis Press, 1980), 122.

[9] Mikuláš Kabasilas, Život v Kristovi, 1. 3, prekl. C. J. deCatanzaro (Crestwood, N.Y.: St. Vladimir’s Seminary Press, 1974), 1. 1. 43.

[10] Miesto zlyhania sa nazýva „peklo“. Nemalo by sa zamieňať s „hádesom“ (grécky názov pre hebrejský „šeol“) ako miestom tieňa pre zadržiavanie zosnulých duší, ktoré čakajú na Kristovo vzkriesenie. Na hádes sa myslí v Apoštolskom vyznaní viery: „[Kristus] zostúpil k zosnulým.“ Na mieste večného odsúdenia neexistuje žiadna nádej. Toto peklo je prekladom hebrejského Gehenna, údolia Hennon, ktoré slúžilo ako smetisko Jeruzalema a neustále horelo.

[11] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery 4, 9, op. cit., 79

[12] Základná predstava o očisťovaní duší po smrti je založená 2 Machabejcov 12, 39 – 45 a 1 Korinťanom 3, 11 – 15. O potrebe očisťovania učili viacerí východní i západní cirkevní otcovia (medzi prvými: sv. Klement Alexandrijský, Stromata 7. 6). Západná cirkev po sv. Augustínovi (Božie mesto, 21. 13, 24) rozpracovala túto predstavu v náuke o „očistci“, mieste bolestného očisťovania, ktoré bolo definované na konciloch v Lyone a Florencii, ktoré boli zvolané, aby sa ratifikovala únia s Byzantskou cirkvou. Tridentský koncil znovu potvrdil tieto definície, ale zakázal fantazijné opisy. Východné cirkvi sa zdráhali hovoriť s istotou o oddelenom mieste očisťovania ako „bolestivom“. No nikto nebol viac oddaný modlitbe, aby bol zosnulým dopriaty odpočinok so svätými. V každom dialógu o tejto otázke musia rímskokatolíci pripustiť, že opis očistca bol ovplyvnený stredovekou mytológiou.

---

Svetlo pre život I.: Tretia kapitola: Tajomstvo, na ktorom máme účasť


Svetlo pre život I.: Prvá kapitola: Tajomstvo Boha