„Boh je Pán a zjavil sa nám, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Tento refrén, ktorý sa tak často spieva na utierni, ohlasuje odstránenie priepasti, ktorá oddeľuje Boha a jeho stvorenie. Toto zjavenie, začaté v hmlistej prehistórii židovského ľudu, nachádza svoje zavŕšenie v Kristovi, ktorý je jednotou medzi nebom a zemou, božským a ľudským. Svojím vtelením Boh „naklonil nebesia“ a spojil sa s ľudským pokolením. Ako hlásajú vianočné bohoslužby Cirkvi, „anjeli a ľudia spolu tancujú a radujú sa“, lebo „múry rozdelenia boli zbúrané“. V osobe Krista, ktorý je pravý Boh a pravý človek, bolo prekonané každé rozdelenie. On prijal všetko, čo je ľudské, s výnimkou hriechu, a zbožštil to vo svojej osobe. Vzkriesený z mŕtvych vyniesol našu ľudskú prirodzenosť do neba, kde teraz sedí po pravici Otca.

Biblia – náš záznam Božieho zjavenia

Tajomstvo Božieho plánu zjaviť seba samého svojmu ľudu je konkrétne vyjadrené vo Svätom písme, ktoré zaznamenáva mnohé medzníky v dejinách spásy. Ak má byť naša kresťanská viera hlboko zakorenená v evanjeliovom posolstve a ak chceme plne pochopiť, ako Kristus naplnil Boží plán tým, že obnovil človečenstvo na svoju podobu, musíme sa vrátiť k Starému zákonu. Tam môžeme sledovať proces spásy od jeho ohlásenia a ďalej v priebehu storočí. Potom sa pripravoval v živote ľudí, ktorých si Boh osobitne vyvolil, až sa napokon naplnil v Ježišovi Kristovi.

Sväté písmo alebo Biblia je súbor „kníh“ napísaných mnohými rôznymi autormi, ktorí zaznamenávajú rôzne etapy židovských dejín. Jej obsah, inšpirovaný Bohom, sa k nám dostal ľudskou cestou – najprv prostredníctvom ústnej tradície ľudí a potom ako zápis ľudí, ktorí sa snažili sprostredkovať Božiu pravdu literárnymi prostriedkami, ktoré mali k dispozícii. Títo biblickí autori boli úplne ľudskými nástrojmi, ktoré Boh použil na zaznamenanie svojej činnosti. Boli ovplyvnení dobou, v ktorej žili, a okolnosťami života okolo nich. Pri vzniku inšpirovaných spisov Svätý Duch pôsobil prostredníctvom ich človečenstva, a nie namiesto neho. Čitateľ sa musí učiť rozoznávať podávané duchovné posolstvo bez toho, aby si ho zamieňal s ľudskými prvkami v diele, ktoré sa stanú lepšie rozpoznateľnými vďaka modlitbe a náležitému štúdiu literárneho a historického pozadia spisovateľa.

Keď začneme čítať Starý zákon, všimneme si množstvo rôznych literárnych žánrov alebo metód, ktoré biblickí autori používajú: historické rozprávanie, zákon, veštba, poézia, didaktický príbeh, apokalyptická literatúra a iné. Každá literárna forma má osobitný význam a spisovateľ si ju vybral, aby vyjadril určité aspekty božskej skutočnosti, ktorá mu bola zjavená. Ak chceme z čítaných úryvkov vyvodiť primerané pochopenie inšpirovaného posolstva, je dôležité najprv určiť, akú literárnu formu sa autor rozhodol použiť. Táto pozornosť venovaná literárnej forme je rozhodujúca pre náležité pochopenie Svätého písma.

Zjavený v stvorení

Starý zákon v dnešnom usporiadaní sa začína príbehom o stvorení, hoci kniha Genezis (Kniha o počiatkoch) nie je najstaršou napísanou knihou Biblie. Tieto rozprávania spolu s celými prvými jedenástimi kapitolami knihy Genezis tvoria v Biblii osobitný celok – inšpirovaný pohľad na „prehistóriu“ ľudstva až po príchod Abraháma ako historickej postavy. V tejto časti sú použité prvky z niektorých populárnych príbehov o pôvode ľudstva rozšírených na Blízkom východe. Autori pod inšpiráciou Svätého Ducha prerozprávajú tieto príbehy, aby odhalili náboženské pravdy o páde a konečnej spáse ľudského rodu. Medzi významné príbehy z tejto časti patria Adam a Eva, Kain a Ábel, Noe a potopa a Babylonská veža. Vo všetkých týchto príbehoch vidíme, ako Boh opätovne potvrdzuje svoju lásku k ľudstvu napriek neposlušnosti v ľudstve.

Dobre známe príbehy o stvorení (Gn 1, 1 – 3, 24) zapájajú našu predstavivosť a nastoľujú základné ľudské otázky. Táto popularita podnietila vznik mnohých ďalších príbehov, divadelných hier a komentárov, ktoré v ľudovej predstavivosti a umení niekedy dokonca nahrádzajú biblické prvky. Najzreteľnejším príkladom je zakázané ovocie, zvyčajne vykresľované ako jablko, hoci v Genezis 2, 17 sa nazýva jednoducho ovocím stromu poznania dobra a zla.

V knihe Genezis je stvorenie rozdelené do šiestich dní. Súčasná veda tvrdí, že vek vesmíru je mnoho miliárd rokov, a to vedie niektorých ľudí k tomu, že opis v knihe Genezis odmietajú ako detinský a nepresný alebo odmietajú celú Bibliu. Aj dnes sa vedú mnohé spory o „pravdivosti“ knihy Genezis – niektorí ju odmietajú ako mýtus a iní obhajujú prehnane doslovný výklad. Obom postojom, bohužiaľ, uniká skutočný zmysel príbehu o stvorení v knihe Genezis, zjavený Svätým Duchom prostredníctvom cirkevných otcov a koncilov.

Pri pozornom čítaní opisu stvorenia odhaľujeme dva samostatné príbehy. V kapitolách 1, 1 až 2, 4 sa opisuje stvorenie vesmíru za šesť dní, pričom v siedmy deň, v sobotu, Boh odpočíval. V tomto opise je ľudstvo posledným prvkom stvorenia, ktorý bol uvedený do života. Druhá verzia sa začína stvorením ľudstva, ktoré predstavujú Adam a Eva, a ich pádom do hriechu (2, 5 až 3, 24). Dnešní znalci Svätého písma pripisujú tieto dva príbehy rôznym hebrejským kultúrnym tradíciám. Prvou je „kňazská“ tradícia; druhou je „jahvistická“ tradícia, ktorá sa tak nazýva preto, lebo odkazy na Boha používajú meno „JHVH“ („Ten-ktorý-je“) zjavené Mojžišovi.

Ani jeden z týchto autorov nemal v úmysle napísať učebnicu histórie alebo prírodovedy v modernom zmysle slova, ale skôr sprostredkovať hlbšie náboženské pravdy o pôvode ľudstva a sveta. Napísanie histórie by znamenalo prítomnosť ľudského svedka v čase, keď existoval iba Boh. Hebrejskí autori si boli plne vedomí nesmiernej priepasti, ktorá oddeľuje Boha a človeka, a nechceli sa pokúšať o definitívne vysvetlenie konkrétnych mechanizmov, ktoré si Boh mohol zvoliť.

Prvé rozprávanie sa podobá na iné mýty o stvorení, ktoré sa vyskytovali v rôznych svetových kultúrach v storočiach pred Kristovým narodením, ale zároveň ich opravuje. Mnohé z týchto pohanských ság opisovali stvorenie ako boj medzi princípom dobra a svetla a princípom temnoty a chaosu. Keď zvíťazil poriadok a dobro, bol usporiadaný krásny svet, v ktorom žijeme. Takéto príbehy môžu obsahovať nejakú sprostredkujúcu bytosť, ktorá vytvorí poriadok z predexistujúceho chaosu. Genezis sa však od vtedajších mýtov o stvorení líši v niekoľkých kľúčových veciach. Predovšetkým Boh nebojuje ako rovný s rovným so zlou a temnou mocou. Naopak, tvorí iba svojím slovom a všetko, čo stvoril, bolo dobré. Tento refrén sa opakuje po každej fáze, až kým nestvorí muža a ženu a neprehlási, že sú veľmi dobrí.

Každý predmet uvedený v knihe Genezis bol uctievaný niektorým z okolitých národov – Slnko, Mesiac, niektoré zvieratá. Sväté písmo hovorí, že všetky tieto veci stvoril Boh a nie sú to bohovia. Hovorí tiež, že mať falošných bohov znamená, že človek skončí ako oni a nedosiahne pravé dobro, ktoré by mohol dosiahnuť. Učí sa tu základná a hlboká pravda. Všetko, čo existuje, má svoj konečný pôvod v Bohu a pochádza z jeho stvoriteľskej moci ako skutočne dobré. Aj tak je však jeho stvorená nádhera len bledým odrazom nevýslovnej krásy Toho, Ktorý Je, zdroja všetkého, čo je. Existuje len jeden Boh a nemá sebe rovného.

Druhý príbeh o stvorení predstavuje pravdu o tom, ako ľudstvo stratilo priateľstvo s Bohom. Adam a Eva sa stávajú prototypmi celého ľudského rodu. Božím stvoriteľským zámerom pre ľudský rod bolo, aby ľudia boli v dôvernom priateľstve s ním a medzi sebou navzájom. „Nie je dobré byť človeku samému“ (2, 18). Správa zobrazuje stvorený stav ako život v dokonalosti bez viny a smrti. Ľudstvo však nezostalo verné Božiemu plánu. Jedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla a stratili nevinnosť a neporušenosť. Boh ich potom odohnal od stromu života a vyhnal zo záhrady.

Toto rozprávanie zápasí so základnou otázkou viery, ako sa ľudstvo stalo slabým, náchylným na zlo a neschopným zdržať sa hriechu a zloby? Korene toho spočívajú v našom základnom modeli neposlušnosti voči Bohu od samého počiatku. Snažíme sa sami rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, a tým si privlastňujeme Božiu výsadu. Nasleduje smrť, zlo a bieda.

Tento druhý príbeh o stvorení tvorí základ pre pochopenie Božej spásy skrze Ježiša Krista v Novom zákone. V Liste Rimanom 5, 12 – 21 je Ježiš nazvaný novým Adamom, ktorý nahradil vzor neposlušnosti starého Adama vernosťou Otcovi. Tým nám dáva nový prístup k stromu života, ktorý Cirkev stotožňuje s drevom kríža a ktorý vedie k slávnemu vzkrieseniu.

Podobne aj prvá kapitola Evanjelia svätého Jána predstavuje tajomstvo Krista ako nové stvorenie. Svätý Ján stotožňuje Ježiša s Božím Slovom (Logos), ktoré je činné vo stvorení („všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ – Jn 1, 3). Tento Logos je opísaný ako ten, ktorý vtelením vstúpil do sveta, aby nás navrátil k priateľstvu s Otcom. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 16 – 17). Toto evanjelium, ktoré sa číta na byzantskej božskej liturgii na sviatok Paschy (Veľkej noci), ohlasuje naše navrátenie k životu vo vzkriesenom Kristovi a začiatok nového stvorenia. Pascha je „prvý deň týždňa, sviatok sviatkov“, oslavujúci náš návrat do raja, kde sme teraz pozvaní k účasti na Kristovom tele a krvi, ovocí Kríža, stromu života, „na odpustenie hriechov a večný život“.

Ježišova božská prirodzenosť, tvorivá sila Trojice, je opísaná ako Slovo alebo Logos. Svätý Ján hlboko rozpráva: „Bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život“ (1, 3 – 4). To pripomína Genezis 1, kde Boh hovoril, keď uvádzal do života rozmanité zložky života. Toto Slovo je večné, „bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2). Po tom, ako Slovo uzrelo dobro pôvodného plánu a bolesť, ktorú spôsobilo zasahovanie hriechu do tohto plánu, sa zjednotí s človečenstvom, aby zachránilo stvorenie a nasmerovalo nás späť do nášho pravého domova. Hriech (temnota) nie je schopný pochopiť toto tajomstvo ani ho premôcť (Jn 1, 15). Žiadna stvorená vec existujúca v čase (aj čas je stvorený) nie je schopná poraziť Pána, ktorý bol na počiatku a vtelil sa. Vďaka novému a radikálnemu Božiemu daru seba samého nám sa teraz môžeme slobodne rozhodnúť vrátiť sa k svojmu pôvodnému osudu, ktorý je s Trojicou. Boží Svätý Duch sa pri stvorení vznášal nad vodami a oživoval. Tento pohyb a rozjímanie Ducha neprestáva prinášať novú plnosť života v každom ďalšom kroku procesu stvorenia. Duch teda stále pôsobí a odhaľuje Božiu pravdu v Cirkvi.

Tieto príbehy o stvorení sú pravdivé v tom najhlbšom zmysle slova. Umožňujú nám pochopiť stav ľudstva a jeho vzťah k Bohu, nášmu Stvoriteľovi. Ich cieľom nie je vedecky vysvetliť existenciu fyzického vesmíru. Niekedy sa podnikajú seriózne pokusy zosúladiť príbehy z knihy Genezis s pozorovaniami a teóriami súčasnej vedy o hmotnom stvorení. Ale súlad s vedou je pre náboženskú pravdu knihy Genezis irelevantný. Veda sa pokúša odpovedať na iné otázky ako viera. Preto príbeh o Adamovi a Eve nemusí byť overiteľný modernými metódami určovania historickej pravdy. Jeho posolstvo je však jasné. Nerešpektovanie zámeru autora knihy Genezis a neprimerané trvanie na jej doslovnom význame môže v skutočnosti skresliť pravdivosť tohto posolstva.

Biblické príbehy o stvorení hovoria, že všetko, čo Boh stvoril, je veľmi dobré. Táto dobrota nás môže viesť k Božej láske. Viera v Boha vrhá nové svetlo na zmysel stvorenia. Bez Boha je stvorenie v najlepšom prípade nezmyselné alebo možno absurdné. Svätý Pavol opísal Boha aténskym filozofom:

„Z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: ‚Veď aj jeho pokolenie sme‘“ (Sk 17, 26 – 28).

Biblický príbeh o stvorení je potvrdením toho, že náš Stvoriteľ je dôverný, starostlivý Boh, ktorý sa podieľa na všetkom, čo sa deje: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca“ (Mt 10, 29). O čo väčší je jeho záujem o nás, ktorí sme stvorení na jeho obraz a podobu a môžeme obdivovať krásu stvorenia a chváliť jediného Stvoriteľa. Práve nám, ktorí dokážeme vnímať a vyjadriť krásu Božieho diela, „nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18/19, 1).

Človek na Boží obraz a podobu

Vo svojom druhom príbehu o stvorení starozákonná kniha Genezis rozlišuje medzi človekom a všetkými ostatnými Božími dielami. Máme rovnaký pôvod a osud ako všetka stvorená hmota, ale zároveň sme radikálne odlišní. Existujeme na „obraz a podobu“ Boha (Gn 1, 26).

Nespočetné množstvo židovských a kresťanských mysliteľov sa snažilo vysvetliť, čo to znamená byť na Boží obraz. Niektorí zdôrazňovali vládu a správu nad stvorením, ktorú nám Boh dáva (porov. Gn 1, 26). Hoci sme mu jasne podriadení, máme účasť na jeho panstve ako slobodné bytosti so zodpovednosťou a kontrolou. Iní zdôrazňovali naše duševné a duchovné kvality, najmä našu slobodnú vôľu, ako vyznačujúce nás na Boží obraz.

Mnohí cirkevní otcovia používali slová „obraz“ a „podobu“ na opis nášho vzťahu s Bohom. „Obraz“ pre nich znamenal nezničiteľnú podobnosť s Bohom, ktorá je v srdci našej prirodzenosti. Títo Otcovia videli tento obraz v mnohých aspektoch ľudskej osoby vrátane našej slobody, rozumnosti, vlády nad svetom a nesmrteľnosti. Najmä niektorým východným kresťanom sa naše stvorenie ako spoločenstvo („muža a ženu ich stvoril“ Gn 1, 27) javilo ako odraz trojičnej podstaty Boha. Ešte iní považoval celú ľudskú osobu za podobnú Bohu: telo, emócie aj intelekt.

Pre Otcov slovo „podoba“ označovalo naše zjednotenie s Bohom mocou Svätého Ducha. Túto harmóniu s Bohom videli znázornenú v knihe Genezis opisom Adama a Evy, ktorí sa tešili zo spoločenstva s Bohom v záhrade. Podľa ich názoru sa obraz a podoba navzájom dopĺňajú. Stvorení na Boží obraz sme slobodní a ako slobodní potvrdzujeme svoju podobu v zjednotení s Bohom. Adam však zhrešil a rozhodol sa nebyť „podobný Bohu.“ Stratil podobu v nás a poškodil obraz. Obraz Boha v nás zostáva vždy ako základ pre obnovenie priateľstva s Bohom a pre osudové zjednotenie s ním.

Kristus napravil škodu spôsobenú Adamovým hriechom: „Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar“ (Rim 5, 15). Kristus, dokonalý „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), prinavrátil božskú podobu človeku, keď sa mu pripodobnil „vo všetkom… okrem hriechu“ (Hebr 2, 17; 4, 15).

V novom stvorení, ktoré Kristus uviedol do života, sa napĺňa božský obraz v človeku. Zatiaľ čo Kristus je dokonalým obrazom Boha, kresťan je obrazom Krista. Naša prirodzenosť na obraz Boha je potvrdená a my sme teraz schopní obnoviť božskú podobu. Teraz je možné vrátiť sa k pôvodnej harmónii života, aká bola pred pádom. Môžeme konať zo svojej pravej ľudskej prirodzenosti podľa Božieho obrazu a podoby. Môžeme sa rozhodnúť vrátiť sa Bohu prostredníctvom milosti Ducha. Naša životná cesta sa môže stať, ako povedal sv. Irenej Lyonský, stálym „pokrokom smerom k budúcnosti plnej prisľúbení.“ Môžeme byť opäť skutočne ľuďmi, pretože môžeme stúpať k zjednoteniu s Bohom.

Pád ľudstva

Genezis pokračuje príbehmi o Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, Noemovi a potope a o Babylonskej veži. Všetky tieto príbehy majú určité spoločné prvky. Každý z nich hovorí o odpadnutí človeka od dôverného priateľstva s Bohom neposlušnosťou. Adam a Eva jedli z ovocia stromu poznania dobra a zla, aby boli podobní Bohu. Kain zabije Ábela zo závisti. Jeho obetu Boh odmietne, a Ábelovu prijme. Svet je zničený potopou, pretože „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé“ (Gn 6, 5 – 6). Babylonská veža sa stavia z pýchy ľudí. Myslia si, že môžu dosiahnuť všetko, čo chcú, bez závislosti od Stvoriteľa; že môžu dosiahnuť Boha podľa vlastných podmienok.

Rozhodnutie človeka nepodieľať sa na Božom pláne pre svet má za následok katastrofu. Adam a Eva stratia spoločenstvo Bohom a prístup k stromu života. Sú odsúdení na konečnú smrť: muži na prácu v pote a námahe, ženy na zakusovanie bolesti pri rodení. Pociťujú výčitky svedomia a strácajú krásnu vlasť, ktorá bola pod ich nadvládou. Kain sa svojím činom vraždy stane opovrhovaným človekom, tulákom bez skutočného domova na tomto svete. Keď sa hriech rozšíri, Boh zničí takmer celý rod, ktorý stvoril, a reštartuje ho Noemom. Pýchou ľudia strácajú schopnosť komunikovať a stávajú sa navzájom cudzincami rozptýlenými „po celej zemi“ (Gn 11, 9). Výsledkom hriechu je vždy smrť, odcudzenie a zmätok. Tieto príbehy stručne opisujú históriu ľudstva. Od samého počiatku sme si vypestovali zvyk konať v rozpore s naším skutočným dobrom tým, že sme odmietli plán Stvoriteľa. Márnymi a falošnými pokusmi stať sa podobnými Bohu podľa vlastných podmienok sme stratili našu skutočnú podobu s Bohom.

Ďalšou témou v týchto primitívnych príbehoch je uvedenie hriechu zlým vplyvom z prostredia mimo ľudskej prirodzenosti. Had pokúša Adama a Evu lžami a podvodom, keď im hovorí, že ak budú ignorovať Božie varovania, budú „ako Boh“ (Gn 3, 5). Zjavenie Jána 12, 9 stotožňuje hada s diablom, ktorý, „keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44). Človek bol stvorený ako dobrý, určený na zjednotenie s Bohom a na vzájomnú lásku a pomoc. Náš impulz k zlu prichádza zvonka, od toho osobného zlého ducha, ktorého nazývame Satan. Svätý Pavol poznamenal: „Nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).

Existencia diabla ako zdroja zla nás nezbavuje zodpovednosti za naše činy. Napriek tomu nemôžeme robiť to, čo je zlé, bez určitého podvodu. Musíme veriť, že je to v náš prospech, aspoň v krátkodobom horizonte. Keď sa rozhodneme robiť zle, robíme z tohto podvodu formu „seba-podvodu“, ktorý je podmienkou pre každý hriech. Stávame sa nasledovníkmi „zlého“, a nie nasledovníkmi Krista, Svetla sveta. Sami sa stávame „ľuďmi lži“.

Tento pojem „ľudia lži“ použil M. Scott Peck ako názov svojej knihy. V silnom odseku vymenúva lži, ktoré sa dnes hovoria. Niektoré z nich sú celkom bežnými presvedčeniami, ktoré ukazujú, že tieto príbehy o počiatkoch ľudstva obsahujú životne dôležité pravdy o našej životnej situácii. Uvádza ich ako Satanove lži:

„Ľudia sa musia brániť, aby prežili, a pri svojej obrane sa môžu spoliehať na nič iné ako na seba; všetko sa dá vysvetliť pomocou zápornej a kladnej energie (ktoré sa vyrovnávajú na nulu) a na svete neexistuje nijaké tajomstvo; láska je myšlienka a nemá objektívnu realitu; smrť je absolútnym koncom života – neexistuje nič viac; všetci ľudia sú motivovaní peniazmi, a ak sa zdá, že to tak nie je, je to len preto, lebo sú pokrytci; súperiť o peniaze je preto jediný inteligentný spôsob života.“

Šírenie zla je následkom toho, že stvorenie stratilo učel alebo smer v dôsledku neposlušnosti človeka. Vláda nad stvoreným svetom bola zverená človeku, ktorý bol stvorený na Boží vlastný obraz a podobu. Človek sa namiesto toho rozhodol nechať sa ovládať svetom a stratil svoju slobodu. Maxim Vyznávač vykladá „kožený odev“ Adama a Evy (Gn 3, 21) ako zmenu situácie ľudstva, zahŕňajúcu väčšiu závislosť od živočíšnej stránky existencie. Účel ľudstva viesť stvorenie k Bohu bol zmarený podľahnutím túžbam po hmotných vnemoch. Svet sa stal väzením neustálych pokušení, ktorými „knieža tohto sveta“ prináša smrť ako dedičstvo Pádu. Individuálny hriech by sme mohli vnímať ako dôsledok smrteľnosti, ktorá v človeku vyvoláva úzkosť, či bude mať čo jesť alebo piť (porov. Mt 6, 31). Krstom môžu rodičia odovzdať nesmrteľný život svojmu smrteľnému dieťaťu ako zbraň na boj s hriechom.

Okrem toho, že tieto prvé kapitoly knihy Genezis vysvetľujú existencie zla na tomto svete, predpovedajú aj príchod spásy. V prvom príbehu o stvorení „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1, 31). Aj po páde sa Eva stane „matkou všetkých žijúcich“ (3, 20). Boh prekľaje hada a z ľudstva urobí jeho nepriateľa: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou a medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (3, 15). Aj Kainovi poskytne Pán ochranu (4, 10 – 11). Po tom, čo potopa zničí všetkých obyvateľov zeme, Boh uzavrie novú zmluvu s Noemom a jeho rodine povie: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!… rozšírte sa na zemi a naplňte ju!… už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy“ (9, 1. 7. 11). Konečným prísľubom je to, že Boh je milujúcim správcom, ktorý „sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia, ani… nezabudol… na dielo… [svojich] rúk“ (Božská liturgia sv. Bazila Veľkého, ref. Ž 137/138, 8).

Ozveny v našej bohoslužbe

Témy tejto prvej časti knihy Genezis sa stali dôležitými v našom slávení Božej spásy v bohoslužbe Cirkvi. V eucharistických modlitbách (anaforách) božských liturgií ohlasujeme, že po našom páde nás Boh vzkriesil v Ježišovi Kristovi. Na Vianoce slávime Krista ako „strom života“, ktorý pripomína strom, od ktorého boli odohnaní Adam a Eva (Gn 3, 24): „Priprav sa, Betlehem, a vyzdob sa, Efrata. Raj, otvor svoje brány všetkým. Lebo v jaskyni už vyklíčil z Panny Strom života. Jej lono je duchovný raj s božským ovocím spásy. Keď z neho okúsime, život si zachránime. Nezomrieme ako Adam. Kristus prichádza na svet, aby obnovil v človeku svoj zničený obraz“ (Tropár, Predsviatok Narodenia Ježiša Krista).

Znovuotvorenie raja je častou témou modlitby Cirkvi. V kondáku k úcte svätého Kríža počas Veľkého pôstu spievame: „Plamenný meč už viac nestráži brány raja, lebo Pánov kríž ho úžasne uhasil. Moc smrti bola zlomená, víťazstvo podsvetia zlikvidované a ty, Spasiteľ môj, si vstal z mŕtvych a tých, ktorí sú v priepasti [podsvetia], si vyzval: ‚Znovu vstúpte do raja.‘“ Jeden hymnus pre sviatok Povýšenia Kríža (14. september) ohlasuje: „Keď si bol vyzdvihnutý vysoko na kríži, Učiteľ, vzkriesil si so sebou Adama a celú našu padlú prirodzenosť… Ten, ktorý stromom zviedol nášho praotca Adama, je sám zvedený krížom… Smrť, ktorá prišla na človeka prostredníctvom jedenia zo stromu, dnes už prostredníctvom kríža stratila účinnosť…“ Ďalší hymnus vyhlasuje: „[Na kríži] Kristus, Kráľ slávy, slobodne rozprestrel svoje ruky. Tým nás vzkriesil k nášmu predošlému šťastiu, ktoré sme stratili vďaka starodávnemu nepriateľovi a trpkému potešeniu [jedeniu zo stromu], ktoré nás odohnalo od Boha.“ Všetky tieto obrazy sú ozvenou evanjeliového úryvku, v ktorom Pán z kríža otvára raj kajúcemu lotrovi (Lk 23, 42).

Príbehy z knihy Genezis figurujú aj v byzantskej teológii krstu. Vierou v Krista Ježiša a prijatím jeho výzvy na krst (porov. Mt 28, 16 – 20) sa skutočne a opravdivo stávame súčasťou nového stvorenia, ako vysvetľuje svätý Gregor Teológ:

„Byť úplne bez hriechu patrí k Bohu… ale hrešiť je ľudské… preto Vládca nepovažoval za správne ponechať svoje stvorenie bez pomoci alebo opomenúť nebezpečenstvo odlúčenia stvorenia od neho, ale tak, ako dal existenciu tomu, čo neexistovalo, tak podnikol nové stvorenie toho, čo existovalo, božskejšie a vznešenejšie než to prvé… Taká je milosť a sila krstu, nie premoženie sveta ako kedysi, ale očista hriechov každého jednotlivca a úplné očistenie od všetkých modrín a škvŕn hriechu.“

Svätý Ján Zlatoústy porovnáva nové stvorenie krstom s pôvodným stvorením v Genezis: „Vtedy [Boh] stvoril človeka na Boží obraz; teraz ho robí jedným so samotným Bohom… Prvému človeku dal raj za príbytok, teraz nám otvoril nebo.“ Nahota kandidáta je postavená do kontrastu s nahotou Adama a Evy: „Nahota bola vtedy aj teraz. Ale v starej zmluve bol Adam nahý po hriechu, pretože zhrešil; v novej zmluve je kandidát vyzlečený, aby bol oslobodený od hriechu.“ Krstné rúcho sa stáva naším odevom v Kristovi (Gal 3, 27) a nahrádza hanbu Adama a Evy pri ich nahote v rajskej záhrade (Gn 3, 27).

---

Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Abrahám a Izraeliti; Mojžiš a exodus; Boh zmluvy; Sudcovia a králi; Mesiáš príde; Proroci – svedomie národa


Svetlo pre život I.: Tajomstvo Boha: Čo je to tajomstvo?; Skrytý, a predsa zjavený; Obraz jasného oblaku; Ikona Neviditeľného

---