David Petras – Posilňovanie našej viery vo sväté prijímanie
Anglické slovo communion pochádza zo splynutia dvoch slov: „spoločné“ a „zjednotenie“. A tak sväté prijímanie je spoločné zjednotenie s Bohom, ktorý je Svätý. Z toho istého slova máme slovo „spoločenstvo“, lebo ak sme zjednotení s Bohom prostredníctvom Kristovho tela v moci Svätého Ducha, sme zároveň zjednotení so všetkými ostatnými v spoločenstve. Zjavenie Boha prostredníctvom Ježiša, ktorý je božské Slovo, je absolútne jasné a jednoznačné v tomto bode. To bolo modlitbou nášho Pána pri Poslednej večeri, keď nám zjavil tajomstvo svätého prijímania: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 16).
Jednota v Trojici presahuje ľudské sily. Je to byť zjednotení v bytí, pravde a živote. Toto je nepochybne Božia vôľa pre nás, jednota, ktorá prevyšuje akúkoľvek jednotu, ktorú môže dať svet. (Ježiš vo svojej modlitbe vylučuje „svet“, Jn 17, 9.) „Svet“ vyzdvihuje vlastnosť „drsného individualizmu“, keď každý človek stojí sám za seba, keď každý dosahuje autonómiu a nezávislosť od potreby druhých. Je však nepochybné, že človek nemôže byť veriacim v Boha a zároveň „drsným individualistom“.
Boh nás stvoril pre jednotu a všetkých povoláva k jednote. Za to sa modlíme v božskej liturgii: „Za mier na celom svete, za blaho svätých Božích cirkví a za zjednotenie všetkých modlíme sa k Pánovi“ (Pokojná ekténia, tretia prosba). To je cieľom anafory, „aby sme jednomyseľne vyznávali Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú“. Pozri priamy odkaz na Ježišovu modlitbu, ktorá je zaznamenaná v 17. kapitole Evanjelia svätého Jána. V tomto bode jednoty je viera Cirkvi v priamom protiklade k hodnotám sveta.
Veľmi často máme k svätému prijímaniu individualistický postoj. Vnímame ho ako naše súkromné spojenie s Bohom. Stáva sa našou odmenou za dobré správanie v Božích očiach. Avšak z Kristovho učenia jasne vyplýva, že zjednotenie s Bohom nás privádza k vzájomnému spoločenstvu. Nemôžeme dôstojne prijať sväté prijímanie, ak k druhému človeku pociťujeme nenávisť alebo máme voči nemu zatrpknutosť. Ešte predtým, ako sa pomodlíme anaforu, v ktorej sa chlieb a víno stanú Kristovým telom a krvou, „Chlebom života“ (Jn 6, 48), diakon nám prikáže: „Milujme sa navzájom.“
Grécke slovo pre spoločenstvo je koinonia a znamená „spoločné zjednotenie“, ale aj „priateľský vzťah“, duch spolupráce, vzájomnej lásky a zdieľania života. Ak máme individualistickú predstavu o sviatosti svätého prijímania, zameriavame sa na vlastné smrteľné hriechy, aby sme rozhodli, či sme hodní prijať. Mali by sme sa sústrediť na naše vzájomné vzťahy, pretože zlo hriechu nepochádza len z urážky Boha, ale aj zo škody, ktorú si navzájom spôsobujeme. Aj hriechy spáchané v súkromí škodia celému telu Cirkvi, lebo ak sa oslabí jeden úd, oslabí sa celé telo. Aj preto musíme k svätému prijímaniu pristupovať s pokorou, lebo moc hriechu v našom živote nedokážeme zničiť vlastnými silami, ale len silou, ktorá je milosťou Boha, ktorý všetkých stvoril a všetkých privádza k jednote.
Aby sväté prijímanie dosiahlo opravdivé zjednotenie s Bohom a spojilo nás ako jednu Cirkev v Kristovi, musí byť skutočné. Hoci chlieb a víno sú symbolom spoločného jedenia, Cirkev od začiatku verila, že Eucharistia je naozaj Kristovo telo a krv. Náš Pán nám hovorí: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život… Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 53. 55). Podobne nám hovorí aj svätý Pavol: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý sa láme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ (1 Kor 10, 16) Opäť vidíme, že v učení nášho Pána nie je žiadna dvojznačnosť. Evanjelium svätého Jána nám skutočne hovorí: „Vtedy mnohí z jeho učeníkov, ktorí ho počúvali, povedali: ‚Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?‘“ (Jn 6, 60) Prví kresťania hovorili o skutočnosti Eucharistie v takých ostrých tónoch, že ich niektorí pohania dokonca obviňovali z kanibalizmu.
Skutočnosť Eucharistie je výzvou pre našu vieru. Keďže Eucharistia je skutočná, privádza nás do ozajstného spoločného zjednotenia s Bohom a do užšieho zjednotenia ako spoločenstvo, aké by sme nikdy nemohli mať na základe prirodzeného spoločného jedenia. Ide o to, že Eucharistia „presahuje ľudskú prirodzenosťou“. V našich hymnoch k Svätému Duchu verejne hlásame, že Boh je „všade a všetko naplňuje“. Boh je skutočne všade prítomný v takej miere, v akej to potrebujeme. Sme udržiavaní v bytí Božou prítomnosťou a vo svätom prijímaní nás Boh svojou prítomnosťou v daroch chleba a vína, ktoré prinášame, uvádza do tohto dokonalého zjednotenia, ku ktorému nás vyzýva.
Toto tajomstvo vyjadrujeme slovami, že chlieb už nie je len chlebom, ale Kristovým telom, a víno už nie je len plodom hrozna, ale ozajstnou Kristovou krvou. Na tejto prítomnosti však nie je nič hrubé. Pri svätom prijímaní nemáme fyzickú zmyslovú skúsenosť, že jeme obyčajné mäso alebo pijeme obyčajnú krv. Boh vo svojej prozreteľnosti pre našu spásu nám dáva svoje telo a krv ako pokrm pre naše duše a telá spôsobom, ktorý môžeme prijať, pod podobou chleba a vína. Ježiš nás ďalej učí: „Ja som chlieb života …. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 48. 33).
Eucharistia je chlieb, na ktorý zostúpil Svätý Duch a premenil ho na Kristovo telo a krv. Je to vďaka zmŕtvychvstaniu. Obyčajným mäsom je mäso zvieraťa, ktoré zomrelo. Eucharistia je živé telo vzkrieseného Pána, ktoré nás oslavuje a premieňa pomocou našej účasti na ňom. Je to tak, ako hovorí kňaz, keď láme premenené telo pred svätým prijímaním: „Láme a rozdeľuje sa Baránok Boží, láme sa a nedelí, ustavične sa požíva, ale nikdy ho neubúda a prijímajúcich posväcuje.“
Kristovo telo, ktoré prijímame, je historicky kontinuálne s telom, ktoré sa narodilo z Márie, ktoré prebývalo medzi nami, ktoré bolo ukrižované, zomrelo a bolo pochované, ale teraz je vzkriesené, neporušené, slávne a napĺňa nás Božím životom. V zaambónnej modlitbe vo Veľký štvrtok sa preto modlíme: „Dnes sme videli nášho Pána Ježiša Krista položeného na oltári… To je dar, ktorý sme dostali, to je tajomstvo, z ktorého sa tešíme …. Prijali sme tento dar, zachovajme si úprimnú vieru, aby sme sa stali dedičmi jeho kráľovstva.“
Zdroj: https://eparchyofpassaic.com/files/newsletter/20130501.pdf Preložil o. Ján Krupa
Liturgický rokDavid Petras: Byzantská liturgia – Ako je náš Pán prítomný
