Kristus naša Pascha III.: Základy duchovného života (725 – 746)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Základy duchovného života
Povolanie k božskej podobe
725 Cirkevní otcovia učia, že ľudská osoba, premenená v Kristovi, je povolaná napodobňovať Boží spôsob života vo svojom vlastnom spôsobe života. Jedine v Kristovi je možné pochopiť Boží plán, podľa ktorého a pre ktorý boli ľudia stvorení, a rozpoznať plnosť ľudského života.
726 Život v Kristovi, ponúkaný vo svätých tajomstvách, je základom kresťanskej morálky, pravidiel a noriem kresťanského správania. Kresťanský morálny život je svedectvom o viere. Aktívne prejavovanie kresťanskej viery v osobnej, rodinnej, spoločensko-politickej a ďalších oblastiach ľudského života si vyžaduje skutočné hrdinstvo a odvahu. Na Boží obraz stvorený človek je povolaný odrážať Boha vo svojom kresťanskom živote, mysticky zjavovať život Najsvätejšej Trojice, a pri tom rásť od Božieho obrazu k Božej podobe. Každý kresťan je povolaný čoraz jasnejšie zjavovať tajomný odraz Božieho života vo svojom vlastnom živote. Dosahovanie Božej podoby cez konkrétne činy definuje kresťanskú morálku.
727 V súlade so starobylou tradíciou Cirkvi skrze milosť svätého tajomstva krstu sú všetci kresťania zasvätení Bohu, a preto sú povolaní k svätosti, t. j. byť ako Boh. Toto povolanie sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi: v kresťanskom manželstve, mníšskom živote a panenskom stave – v súlade s darmi Svätého Ducha, ktoré každý z nás štedro dostáva. Svedčí o tom apoštol Pavol, keď píše: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 4 – 7).
Človek ako morálna osoba
728 Ľudia sa zjavujú vo svojich osobných činoch a v tom istom čase osobnými činmi „vytvárajú“ seba samých. Činy človeka majú jasne vyznačený osobný charakter a vytvárajú štýl alebo spôsob jeho existencie. Podľa učenia svätého Jána Damaského[1] človek je autorom svojho morálneho správania. Práve tak ako osobný Boh aj ľudská osoba iniciuje svoje vlastné činy. Na Boží obraz stvorený človek je racionálny, schopný sebakontroly a sebaurčenia, a preto je morálne zodpovedný za svoje činy.
729 Činy ovplyvňujú človeka, ktorý ich koná. Vlastným konaním sa osoba buď čoraz viac podobá osobnému Bohu, alebo obrátene umenšuje svoju božskú podobu. Takéto skutky definujeme ako morálne. Činy, ktoré nemajú vplyv na dosahovanie božskej podoby osobou, nazývame neutrálne. V závislosti od toho, ako činy ovplyvňujú osobu, ktorá ich vykonáva, môžeme rozlišovať neutrálne a morálne skutky.
730 Neutrálnym skutkami sú z hľadiska kresťanskej morálky tie ľudské činy, ktoré sa vykonávajú mimovoľne a nevedome. Skrze ne sa osoba neprejavuje ako ich aktívny zdroj, a preto takéto skutky nemôžu ani budovať, ani ničiť morálny život osoby. Práve preto, že tieto činy neovplyvňujú morálny charakter osoby, svätí otcovia ich nazývali morálne neutrálne. Medzi takéto činy patria napríklad skutky detí, ktoré ešte nedosiahli plné uvedomovanie si svojho konania, ďalej uspokojovanie prirodzených potrieb ľudského organizmu, samovoľné pohyby a podobne.
731 Morálne skutky sú tie skutky, ktoré sa vykonávajú vedome so súhlasom osobnej vôle. Podobne ako Boh aj človek je autorom svojich činov, je schopný plánovať ich s rozmyslom a vykonávať ich bez vonkajšieho donútenia. Schopnosť kontrolovať sa, nezávisle iniciovať činy a vykonávať ich je základom dôstojnosti človeka, ako aj jeho zodpovednosti. Na rozdiel od Božích činov morálne skutky človeka môžu byť morálne dobré alebo morálne zlé.
Ľudská sloboda a morálna zodpovednosť osoby
732 Sloboda je ľudská vedomá a dobrovoľná voľba Boha ako Otca a prijatie Božieho povolania k účasti na večnom živote Najsvätejšej Trojice. Pri ich stvorení muž a žena dostali schopnosť vyberať si a správnym výberom prejsť k pravej slobode. Jedine vedomým a dobrovoľným výberom Boha sa človek stáva úplne slobodným a žije v slobode samotného Boha.
733 V raji muž a žena dostali Božie prikázanie ako sprievodcu na ceste. Prikázanie nám má pomáhať pri robení správnych volieb a poskytuje možnosť vybrať si skutočnú slobodu. Božie prikázanie je oslobodzujúce, pretože dáva človeku slobodu. Pravá sloboda nikdy nemôže byť v protiklade s Božou pravdou a Božím zákonom, ani od nich oddelená. Kristus učí: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31 – 32).
734 Svätí otcovia učia, že následkom hriechu našich prarodičov sme stratili plnosť slobody, t. j. stali sme sa náchylnými vyberať si zlo. Preto sme sa ocitli v otroctve hriechu, z ktorého nás môže vyslobodiť jedine Spasiteľ. Kristus – cesta, pravda a život (porov. Jn 14, 6) – otvoril cestu k Otcovi vo Svätom Duchu a ukázal človeku cestu k pravému oslobodeniu a rastu v božskej slobode.
735 Pred príchodom Krista bol Mojžišov zákon (porov. Gal 3,24), vyjadrený v Desatore Božích prikázaní, poručníkom, ktorý viedol ku Kristovi Spasiteľovi. Tieto prikázania dal Boh na vrchu Sinaj (porov. Ex 20, 2 – 17; Dt 5, 6 – 21):[2]
Ja som Pán, tvoj Boh.
- Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
- Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!
- Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!
- Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!
- Nezabiješ!
- Nescudzoložíš!
- Nepokradneš!
- Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
- Nepožiadaš manželku svojho blížneho!
- Nepožiadaš nič, čo je tvojho blížneho!
736 Ľudia ako racionálne bytosti sú schopní chápať účel a následky svojich činov. Keď kresťan rastie duchovne, komunikáciou so Stvoriteľom dospieva k čoraz hlbšiemu zmyslu a poznaniu seba samého a lepšie chápe, že jeho činy ho môže buď približovať k Bohu, alebo vzďaľovať od Boha. Takéto „kráčanie pred Božou tvárou“, t. j. život v neustálej interakcii s Bohom, je základom kresťanského povedomia.
737 Ľudia sú obdarení osobnou vôľou a orientujú sa. Následkom toho ich morálne činy majú dobrovoľný charakter. Každé dobrovoľné rozhodnutie človeka určuje, akým druhom človeka sa stane. Napríklad človek, ktorý odvážne vykoná hrdinský skutok lásky, sa stane hrdinom, zatiaľ čo človek, ktorý dobrovoľne spácha vraždu, sa stane vrahom.
738 Existuje nerozlučná spojitosť medzi morálnou hodnotou každého jednotlivého skutku človeka a konečným cieľom jeho života. Konečným cieľom je povolanie k večnému životu v Najsvätejšej Trojici, zatiaľ čo základnou voľbou kresťana je dobrovoľná odpoveď vo viere na toto povolanie od Boha. Táto voľba je základom pre všetky ostatné životné rozhodnutia. Jednotlivé skutky by mali prameniť z tejto základnej kresťanskej voľby a mali by ju denne odrážať a potvrdzovať.
739 Každý morálny čin je zameraný na konkrétny určený cieľ. Morálny skutok je dobrý, ak sa jeho účel zhoduje s konečným cieľom kresťanského života a približuje človeka k účasti na Božom živote. Ak účel skutku nie je zameraný na Boha, výber takéhoto skutku urobil skutok i človeka, ktorý ho vykonal, morálne zlým a hriešnym.
740 Morálne dobro alebo hriešnosť ľudských činov posudzujeme na základe obsahu činu (čo presne chce človek urobiť), jeho účelu (s akým cieľom chce človek vykonať skutok) a úmyslu (ktorý konkretizuje osobnú voľbu človeka a zameriava vôľu jednotlivca na uvedený cieľ). Dôležité sú aj okolnosti, v ktorých človek uskutočňuje svoje činy, keďže môžu mať vplyv na to, či jednotlivec je viac alebo menej zodpovedný za skutok.
741 Je dôležité, aby kresťan chápal, čo presne robí a či to nie je v rozpore s jeho základnou voľbou a Božími prikázaniami. Ak obsah činu človeka zodpovedá jeho povolaniu k svätosti, tak potom je tento skutok morálne dobrý.
742 Úmysel je zameranie vôle jednotlivca na špecifický cieľ. Úmysel odhaľuje vnútorné dôvody pre čin a zjavuje, prečo človek koná skutok. Úmysel je vždy vnútorným meradlom chovania človeka, ale nie vždy je zjavný navonok. Úmysel môže ležať v srdci viac ako jedného skutku – môže zamerať viaceré ľudské skutky na zvolený cieľ. Účel skutku odpovedá na otázku, s akým cieľom človek niečo robí. Toto je očakávaný výsledok, ktorý človek dúfa svojím konaním dosiahnuť. Napríklad človek si želá dať almužnu (úmysel) a takto konajúc obetuje určitú sumu peňazí (obsah), aby pomohol blížnemu (účel).
743 Ak čo i len jedno z kritérií pre morálne hodnotenie ľudských činov – obsah, účel alebo úmysel – odporuje konečnému účelu kresťanského života, potom sa takýto čin musí považovať za hriešny. Bolo by chybou posudzovať morálnosť ľudských skutkov jedine na základe hodnotenia úmyslov, ktoré ich vyvolávajú, alebo cieľa, ktorý sa človek snaží dosiahnuť. Činy, ktoré sú v rozpore s Božími prikázaniami, sú hriešne a zničujúce pre človeka, ktorý ich vykonal, už zo samotného obsahu takýchto skutkov (vražda, cudzoložstvo a podobne), bez ohľadu na úmysel, účel alebo okolnosti. Okolnosti činy (prostredie, spoločenský tlak, donútenie) ovplyvňujú morálnu závažnosť činu, ale neurčujú ju.
Spolupráca s Bohom na diele spásy
744 Spolupráca ľudstva s Bohom na diele spásy zahŕňa spojenie ľudského úsilia s Božou milosťou. V Kristovi dochádza k osobnému dialógu a zjednoteniu medzi Bohom a ľudstvom, keď sa ľudské úsilie spája s Božou milosťou. Milosť, ktorá pôsobí v človeku, nachádza vyjadrenie v jeho činoch a povolanie človeka spočíva práve v ochote dovoliť milosti, aby v ňom prebývala a pôsobila. Človek je povolaný k tomu, aby zostal otvorený milosti vo všetkých svojich činoch a túto otvorenosť vždy potvrdzoval tým, že každý deň povie Bohu „áno“.
745 Milosť koná tam, kde jednotlivec poskytne osobný súhlas. Všetky stupne duchovného života si vyžadujú spoluprácu medzi ľudskou slobodou a Božou milosťou. Milosť nemožno dosiahnuť ani si ju zaslúžiť ako výsledok horlivej duchovnej práce. Takáto práca je potrebná, ale Božia milosť sa človeku dáva výlučne ako dar, a nie ako odmena za niečo. Samotná podstata vzťahov medzi Bohom a ľudským rodom sa odráža v dávaní milosti.
746 Schopnosť človeka prijať dar milosti závisí od stupňa jeho otvorenosti a oddanosti Bohu. Prijímaním Božej milosti človek s ňou spolupracuje a rastie v nej. Dokonalá spolupráca medzi ľudskou vôľou a Božou milosťou je znázornená v Zvestovaní Prečistej Panny Márie. Je to zrejmé v Máriiných vlastných slovách: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Na základe svojho súhlasu sa Bohorodička stala účastníčkou na tajomstve spásy.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 28. januára 2025
[1] Porov. Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 25: PG 94: 958.
[2] Z modlitbovej knižky The Divine Liturgy: An Anthology for Worship, The Ten Commandments,
9-11. V preklade uvedené podľa biblického prekladu SSV (pozn. prekl.)
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Ukázať, že sme svätí: Šiesta kapitola – Dať to dohromadyKristus naša Pascha III.: Život Cirkvi – život vo Svätom Duchi (704 – 724)