Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Stvoriteľ a jeho stvorenie; Sloboda Stvoriteľa; Dobrota stvorenia; Boží plán; Viditeľný i neviditeľný svet
Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
(Symbol viery).
Pane neba i zeme a všetkého viditeľného i neviditeľného stvorenia.
(Anafora Liturgie sv. Bazila Veľkého)
Stvoriteľ a jeho stvorenie
99 Naša viera v Stvoriteľa nám dáva možnosť pochopiť zmysel a podstatu stvoreného sveta. Biblické zjavenie nám odhaľuje prítomnosť Stvoriteľa v realite sveta: spoznávame Stvoriteľa a svet – jeho stvorenie.
100 Slovo stvoreniepoukazuje na spojenie medzi svetom a osobou Stvoriteľa, pretože svet je „dielom jeho rúk“. Preto nie je možné poznať stvorenie oddelene od Stvoriteľa. Božie zjavenie upriamuje našu pozornosť ani nie tak prírodné zákony, ako skôr na činy Stvoriteľovej božskej ekonómie. Vo svetle viery sa nám zjavuje skutočná krása stvorenia ako odrazu krásy a veľkoleposti jeho Stvoriteľa: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 103/104, 24).
Otec tvorí skrze Syna vo Svätom Duchu
101 Z lásky k človeku Boh vystúpil z neprístupného svetla svojho vnútrobožského života a zjavil sa vo svete, ktorý stvoril: „Dnes vyšlo Slnko, ktoré nikdy nezapadá, a svet sa naplnil nádherou Pánovho svetla.“[1] Základom sveta je „milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha“[2] (porov. 2 Kor 13, 13). O účasti troch osôb Najsvätejšej Trojice na stvorení sveta svätý Bazil učí: „Keď uvažujete o stvorení, radím vám, aby ste najprv mysleli na toho, ktorý je prvou príčinou všetkého, čo jestvuje: totiž na Otca, a potom na Syna, ktorý je stvoriteľom, a potom na Svätého Ducha, zdokonaľovateľa.“[3] Stvorený z lásky sa svet sa stáva chrámom, miestom a prostredím Božieho vzťahu s ľudstvom. Prítomnosť Boha vo svete, akoby v chráme, je predobrazom vstupu Božieho Syna do ľudského tela, vtelenia (porov. Hebr 10, 5).
102 Vtelenie Božieho Syna odhaľuje účel stvoreného sveta. V určenom okamihu dejín zostúpi Boží Syn do stvorenia, aby stvorenie pozdvihol k Bohu. To sa uskutočňuje pôsobením Svätého Ducha. Počas šiestich dní stvorenia Svätý Duch pripravuje prostredie pre ľudstvo (porov. Gn 1). V Starom zákone Boh pripravuje ľudstvo na stretnutie s vteleným Božím Synom, aby skrze Ježiša Krista bolo celé stvorenie privedené k Otcovi, „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28).
Sloboda Stvoriteľa
103 Sväté písmo začína opis stvorenia sveta týmito slovami: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1, 1). Boh bol, je a zostáva vždy „na počiatku“ všetkého stvoreného a všetkého, čo vzniká v čase. Evanjelista Ján píše o Bohu ako počiatku všetkého: „Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci“ (Zjv 1, 8). Svätý Irenej Lyonský píše, že všetko vzišlo z Božích rúk prostredníctvom Slova a Svätého Ducha.[4]
104 Boh uskutočňuje svoj plán stvorenia sveta prostredníctvom svojho Slova: „Buď svetlo!… Buď obloha uprostred vôd“ (Gn 1, 3. 6). Toto stvoriteľské Slovo sa vo Svätom písme zjavuje ako Boží Syn zrodený z Otca: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia… On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 15 – 17).
105 Boh tvorí slobodne, nič neobmedzuje jeho tvorivú slobodu. Božia tvorivosť sa prejavuje v stvorení, v tom, že z nebytia vytvára bytie. Boh povoláva k bytiu to, čo neexistovalo a nemuselo nevyhnutne existovať. Inými slovami, čo Boh povolal do existencie, nevzniklo z nejakej nevyhnutnosti. Sväté písmo nám nehovorí, ako vznikol svet. Namiesto toho hovorí o tom, že kto (Otec), skrze koho (Slovo, Syna) a v kom (Svätom Duchu) povolal tento svet k existencii.
106 Boh je Stvoriteľ. To znamená, že Boh nielenže stvoril svet, ale je vo svojom stvorení vždy prítomný a stále tvorí. Stvorenie je teda znakom a prejavom Božej stvoriteľskej lásky. Prostredníctvom ľudských bytostí je stvorenie povolané odpovedať na lásku láskou a túžiť po Bohu tak, ako Boh túži po nich. „Boh túži, aby po ňom túžili, a miluje, aby bol milovaný.“[5]
Dobrota stvorenia
107 V správe o stvorení sveta Sväté písmo odhaľuje spôsob, ako Boh hodnotí ním stvorený svet: „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1, 10n). Boh ako nejaký umelec vytvorí majstrovské dielo; pozorne preskúma svoje stvorenie a teší sa z neho. Otec kontempluje tento svet a v jeho črtách rozpoznáva tvár Syna – prvorodeného všetkého stvorenia, skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 15n). Kristova tvár sa čoraz zreteľnejšie vyjavuje v priebehu dejín – až po vtelenie Božieho Syna a jeho druhý príchod v sláve. Stvorenie je viditeľnou ikonou neviditeľného Boha. Ako sa dejiny vyvíjajú, toto stvorenie sa mocou Svätého Ducha premieňa na „nové stvorenie“, ktorého predobrazom je oslávené telo Zmŕtvychvstalého Krista.
108 Kontemplácia – hlbší spôsob nazerania na svet, ku ktorému nás pozýva Boh – nás učí vnímať okolitý svet nielen ako materiálnu vec alebo ako niečo užitočné a príjemné pre naše egá, ale ako oblasť pôsobenia osobného Boha, ktorý je odlišný od nás a od sveta. Slová modlitby z obradu Veľkého požehnania vody nám poskytujú nádherný príklad kresťanského pohľadu na svet:
Slnko ťa chváli; mesiac ťa oslavuje; hviezdy ťa prosia; svetlo ťa poslúcha; hlbiny sa pred tebou chvejú; pramene ti slúžia. Ty si rozprestrel nebesia ako stan; ty si upevnil zem na vodách; ty si ohradil more pieskom. Ty si vylial vzduch, aby živé tvory mohli dýchať…[6]
109 Kontemplácia sveta vo svetle skúsenosti s osobným Bohom, ktorý jediný je dobrý (porov. Lk 18, 19), poskytuje základ pre potvrdenie dobroty sveta, hmoty a celého stvorenia. „Svet je dobrý a celý jeho obsah sa ukazuje ako múdro a umne usporiadaný.“[7] Vo Svätom písme je obrazom Božieho plánu pre svet raj (porov. Gn 2). Realizácia tohto plánu závisí od spolupráce ľudstva s Bohom. Raj je Božím darom a zároveň povolaním ľudstva.
110 Svet, ktorý Boh zamýšľal ako raj, je Božím darom ľudstvu a sférou nášho vzťahu s Bohom, s druhými a s prírodou. Z tohto dôvodu ľudské bytosti nemôžu zaujať konzumný postoj k svetu, k svetu, ktorý je naplnený láskou a pozornosťou Darcu. Kresťanský postoj k svetu spočíva v tom, že ho vnímame ako Boží dar. Rastúc vo viere kresťania stúpajú vo svojom chápaní od darov k osobe Darcu. Považovanie sveta za Boží dar umožňuje vyhnúť sa dvom extrémom: znižovaniu jeho hodnoty (keďže svet je Božím stvorením) alebo jeho absolutizácii (keďže svet nie je Bohom).
Boží plán
111 Boh Stvoriteľ napĺňa stvorenie milosťou svojej prítomnosti, no zároveň zostáva vo svojej podstate nedosiahnuteľný. Božiu prítomnosť vo svete objavujeme prostredníctvom modlitbovej kontemplácie, ktorá je schopná vidieť vo svete jeho božský prvoobraz Krista.
112 Boh koná vo svete v súlade so svojím plánom, udržiava svet v existencii a vedie ho k jeho konečnému naplneniu. Toto Božie konanie sa označuje ako Boží plán (prozreteľnosť). Božia prozreteľnosť spočíva v jeho milostivej „predvídavosti“ a „predvečnej rade“ Otca i Syna i Svätého Ducha;[8] táto Prozreteľnosť je Božou vôľou pre svet a určuje zavŕšenie sveta: „Svojou mocou udržuješ stvorenie a svojou prozreteľnosťou riadiš svet.“[9] To znamená, že vo svete a v našom živote neexistujú náhody alebo náhodné udalosti. Viera umožňuje vidieť pôsobenie Božej prozreteľnosti v konkrétnych okolnostiach života.
Veď teba chvália anjeli, archanjeli, tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti, sily a mnohookí cherubíni. Vôkol teba stoja šestorokrídli serafíni…
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Viditeľný i neviditeľný svet
113 Symbol viery poukazuje na dva rôzne rozmery sveta stvoreného Bohom, viditeľný a neviditeľný. Svätý Maxim Vyznávač učí o zjednotení všetkého viditeľného a neviditeľného v stvorení. Vychádzajúc zo slov svätého apoštola Pavla, že všetko bolo stvorené Kristom a pre Krista (porov. Kol 1, 16 – 17), Maxim pod slovom všetko rozumie pozemské viditeľné a nebeské neviditeľné, ľudské viditeľné a anjelské neviditeľné. Keď sa Kristus vtelil, nerozlučne sa zjednotil so stvorením v „tele a krvi“ svojej ľudskej prirodzenosti.[10] Všetko stvorenie, viditeľné i neviditeľné, existuje nie na základe svojej vlastnej prirodzenosti, ale na základe pôsobenia Božieho Syna.
114 Anjeli, nebeské netelesné bytosti (duchovia)[11], „majú svoje bytie z vôle Otca, sú uvádzaní do života činnosťou Syna a zdokonaľovaní prítomnosťou Ducha“[12]. Boh ako najvyššia inteligencia stvoril anjelský intelekt. Urobil ich účastnými na svojej nevýslovnej sláve a sformoval ich neporušiteľnú podstatu. Anjeli sú majáky, ktoré odrážajú Božie Svetlo. Keďže dostali večný život od Pôvodcu Života a pretože kontemplujú večnú Slávu a Múdrosť, sú ako zrkadlá naplnené svetlom.[13]
115 Existencia neviditeľnej anjelskej ríše svedčí o bohatstve a rozmanitosti sveta stvoreného Bohom. Viditeľné aj neviditeľné patrí k jednému stvoreniu, na ktoré Boh hľadí ako na dobré. Ľudia a anjeli ako osoby majú možnosť budovať osobné a duchovné vzťahy s Bohom a medzi sebou navzájom: „Dnes veci hore hodujú s vecami dole a veci dole obcujú s vecami hore.“[14]
116 Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého spomína deväť anjelských rádov: „Veď teba chvália anjeli, archanjeli, tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti, sily a mnohookí cherubíni. Vôkol teba stoja šestorokrídli serafíni.“ Anjelské rády sa nazývajú „chóry“ z dôvodu ich spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom. Anjeli neprestajne vzdávajú „chválu Bohu“, keď prebývajú vo svetle Božej slávy.
117 Vo Svätom písme anjeli zjavujú Božiu prítomnosť vo svete a oznamujú ľuďom Božiu vôľu. Sväté písmo niektorých z nich označuje menom: Michal (porov. Zjv 12, 7; Júd 1, 9), Rafael (porov. Tob 12, 15), Gabriel (porov. Lk 1, 19. 26). Anjeli pomáhajú ľuďom v ich duchovnom raste (porov. Hebr 1, 14). Tradícia Cirkvi učí, že Boh udeľuje každému človeku strážneho anjela: „Anjelov si určil za ochrancov.“[15] Zjednotenie viditeľného a neviditeľného stvorenia – ľudí a anjelov – sa prejavuje v božskej liturgii, kde pozemské vyjadruje nebeské a ľudia slúžia spolu s anjelmi: „My Cherubínov tajomne predstavujeme a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame…“ a „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov, plné sú nebesia i zem tvojej slávy, hosanna na výsostiach! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“[16]
[1] Trebník, Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.
[2] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Anafora.
[3] Bazil Veľký, O Svätom Duchu 16, 38: PG 32, 136.
[4] Porov. Irenej Lyonský, Proti herézam,IV, 20 1. 3 – 4; V, 1, 3: PG 7, 1122 – 1123.
[5] Maxim Vyznávač, Kniha o sporných otázkach, 31: PG, 91, 1280.
[6] Trebník,Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.
[7] Gregor Nysský, Veľká katechéza1: PG 45, 16.
[8] Porov. Ján Damaský, Tretia reč na obranu svätých ikon, 19:PG 94, 1340.
[9] Trebník, Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Tretia modlitba.
[10] Porov. Maxim Vyznávač, Otázky Talasiovi, 35: PG 90, 104.
[11] Modlitbová knižka: Poďte, pokloňme sa, Modlitby na každý deň, Nedeľa: Modlitby k Najsvätejšej Trojici (preložené z ukrajinčiny).
[12] Bazil Veľký, O Svätom Duchu 16, 38: PG 32, 136.
[13] Porov. Oktoich, 1. Hlas, Pondelkový utierňový kánon beztelesným mocnostiam, tropáre 7. a 8. piesne.
[14] Trebník, Obrad Veľkého požehnania vody na sviatok Bohozjavenia, Druhá modlitba.
[15] Liturgikon, Svätá božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Anafora.
[16] Liturgikon,Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, Cherubínska pieseň, Anafora.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Človek – koruna stvorenia; Človek – na obraz a podobu Boha; Rast osoby od obrazu k podobe Boha; Stvorená prirodzenosť človeka; Ako muža a ženu ich stvoril; Sloboda a zodpovednosť človekaKristus naša Pascha: Veríme v jednopodstatnú a nedeliteľnú Trojicu – Veríme v Boha Otca; Boh Otec zjavený vo Svätom písme; Bezpočiatočný Otec; Veríme v jednorodeného Syna; Syn zjavený vo Svätom písme; Jednorodený Syn; Svätý Duch zjavený vo Svätom písme; Svätý Duch, ktorých vychádza z Otca