Bazil Veľký položil základy mníšskeho života aj trojičnej teológie (1. január)

od autora: Ján Krupa · 29 decembra, 2022

Východná cirkev začala Bazila titulovať „Veľký“ aj preto, lebo určujúcou mierou prispel k vymedzeniu a fixácii pojmov kresťanskej doktríny o Najsvätejšej Trojici.

Prvého/druhého januára sa v byzantskom/latinskom obrade slávi pamiatka kapadócko-cézarejského arcibiskupa Bazila Veľkého († 379).

V roku 1568 pápež sv. Pius V. vyhlásil tohto významného gréckeho cirkevného otca za učiteľa Cirkvi.

Podporte nás

V roku 1980 pápež sv. Ján Pavol II. napísal o tomto otcovi východného mníšstva a autorovi anafory eucharistickej bohoslužby apoštolský list Patres Ecclesiae, ktorý zatiaľ nebol preložený do slovenčiny.

Bazil sa narodil okolo roku 330 v kapadóckej Cézarei. Vyrastal v príkladnej kresťanskej rodine, z ktorej pochádza viacero svätcov i svätíc. Krst prijal ako dospelý, keď už mal absolvované humanitné štúdiá v Konštantínopole a Aténach. Táto „konverzia“ sa časovo prekrývala s objavom začínajúceho mníšskeho hnutia.

Bazil podnikol cestu po Egypte, Palestíne a Sýrii, aby osobne spoznal asketický život. Uprednostňoval cenobitskú formu mníšstva (z gréckeho koinos bios = spoločný život) pred pustovníckou (z gréckeho eremos = púšť). Preferoval osobnejšie bratstvá pred veľkými mníšskymi komunitami.

Založil niekoľko monastierov, pre ktoré napísal pravidlá založené na Svätom písme. Jeho monastiere boli otvorené potrebám, aj materiálnym, miestneho obyvateľstva, ktoré často postihovali epidémie alebo hladomory.

Okolo roku 364 kapadócko-cézarejský arcibiskup Euzébius vysvätil Bazila za kňaza. Jeho nástupcom sa Bazil stal v roku 370. Zomrel sotva 50-ročný 1. januára 379.

Východná cirkev začala Bazila titulovať „Veľký“ aj preto, lebo určujúcou mierou prispel k vymedzeniu a fixácii pojmov kresťanskej doktríny o Najsvätejšej Trojici.

Od Bazila pochádza formula mia ousia, treis hypostaseis, ktorá sa stala definitívnou vo východnej trojičnej teológii. Jediná ousia (= podstata, prirodzenosť) definuje spoločné božstvo troch hypostáz; hypostázu Otca špecifikuje otcovstvo, hypostázu Syna synovstvo a hypostázu Svätého Ducha moc posväcovať.

Bazilov brat sv. Gregor Nysský († 394) a Bazilov celoživotný priateľ sv. Gregor Teológ († okolo 390) potom lepšie vymedzili špecifické vlastnosti hypostáz (Otec je nesplodený, Syn je splodený a Svätý Duch vychádza z Otca skrze Syna), ale už Bazil povedal všetko podstatné.

Dodajme, že Bazil poznal aj pojem „osoba“ (prosopon), ale nepovažoval ho za postačujúci (tento pojem pôvodne označoval divadelnú masku, ktorú herec používal na scéne počas hry).

Z Bazilovej teológie čerpá vyjadrenie spoločného božstva Svätého Ducha s Otcom a Synom v Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery – Svätému Duchu sa „vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi“.

Konštantínopolským koncilom potvrdená homotimia Svätého Ducha s Otcom a Synom predstavuje v Bazilovej teológii ekvivalent k Nicejským koncilom zavedenému pojmu homoousios, ktorý v spomenutom vyznaní viery vyjadruje spoločné božstvo Syna a Otca – Syn je „jednej podstaty s Otcom“ (homoousios tou Patri).

Dodajme, že Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery predstavuje súhrn základných právd kresťanského náboženstva, ktorý sformulovali svätí otcovia biskupi na Prvom nicejskom sneme (Prvý ekumenický koncil) v roku 325 a Prvom konštantínopolskom sneme (Druhý ekumenický koncil) v roku 381.

Bazilova starostlivosť o modlitbový život mníšskych bratstiev a neskôr aj kapadócko-cézarejskej cirkvi vysvetľuje jeho angažovanosť v liturgickom hnutí.

Bazilovi sa pripisuje anafora božskej liturgie, ktorá bola počas prvého tisícročia najčastejšie slávenou eucharistickou bohoslužbou v Byzancii. Pre svoju dĺžku musela neskôr ustúpiť božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho.

V byzantskom obrade sa dnes slávi Bazilova liturgia len 10-krát v roku.

Pôvodne publikované v konzervatívnom denníku Postoj o. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://www.bostonmonks.com/product_info.php/products_id/195