Kristus naša Pascha II: Chrám ako miesto modlitby cirkevného spoločenstva – Ikony – Ikonostas – Ikonografický obraz chrámu – Relikvie – Liturgický spev – Držanie tela a gestá počas bohoslužieb – Predmety používané pri bohoslužbách – Liturgické odevy – Liturgické knihy – Chrámové zvony
579 Starý zákon spomína, ako patriarchovia vyčlenili miesta, na ktorých sa im zjavil Boh: „On [Abram] tam potom postavil Pánovi, ktorý sa mu zjavil, oltár“ (Gn 12, 7). Na tomto mieste Abrahám vzniesol svoju modlitbu k Bohu (porov. Gn 12, 8). Patriarcha Jakub nazval miesto, kde sa mu zjavil Pán, „dom Boží“ (Gn 28, 17). V Mojžišových časoch bol posvätným miestom stretnutia s Bohom „stánok (alebo stan) zmluvy“. Izraeliti ho postavili podľa Božích pokynov: „Postavia mi svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (Ex 25, 8). Stánok zmluvy bol miestom, kde sa zhromažďoval ľud a kde k nemu hovoril Pán.
580 Za čias izraelských kráľov bol stánok zmluvy nahradený chrámom, ktorý postavil kráľ Šalamún na vrchu Sion v Jeruzaleme. Mal tri časti: nádvorie, svätyňu a svätyňu svätých. Vo svätyni svätých boli umiestnené hlavné posvätné pamiatky vyvoleného ľudu z čias exodu z Egypta a Sinajskej zmluvy: (i) archa zmluvy s tabuľami; (ii) zlatá nádoba, v ktorej sa uchovávala manna, a (iii) Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala (porov. Hebr 9, 4). Chrám, v ktorom sa prinášali obety podľa Mojžišovho zákona, bol viditeľným znakom Božej prítomnosti medzi jeho ľudom.
581 Jeruzalemský chrám bol predobrazom Krista – skutočného miesta stretnutia medzi Bohom s ľudstvom. Takýmto miestom je aj Kristova Cirkev – spoločenstvo veriacich: „A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: ‚Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom‘“ (2 Kor 6, 16). Kresťanský chrám je miesto, kde sa cirkevné spoločenstvo zhromažďuje na „lámanie chleba“ (Sk 2, 42) – slávenie Eucharistie – na „pamiatku“ Krista (Lk 22, 19).
582 Spočiatku sa kresťania schádzali na modlitby a lámanie chleba vo svojich domoch a v časoch prenasledovania na miestach, kde boli pochovaní mučeníci. Nakoniec sa nad týmito pohrebiskami začali stavať chrámy. Na rozdiel od pohanských chrámov, v ktorých nebolo miesto pre ľudí, kresťanské chrámy boli postavené ako miesta zhromažďovania spoločenstva. V skutočnosti nie chrám posväcuje spoločenstvo, ale spoločenstvo – chrám živého Boha – posväcuje chrám.
583 Jedno vysvetlenie pôvodu ukrajinského slova chrám (slovo chrám je preložené z gréckeho slova oikos, ktoré znamená dom) je také, že pochádza zo slova pre palác (choromy). Toto poukazuje na vznešenosť a krásu „Božieho domu“. Kresťanský bohoslužobný dom sa nazýva aj cerkev, čo pochádza z gréckeho slova kyriake, ktoré znamená Pánova, t. j. budova venovaná Bohu. Ukrajinský názov sobor (zjednotené alebo koncilové zhromaždenie) označuje osobitné miesto na zhromažďovanie cirkevného spoločenstva, na čele ktorého stojí biskup.
584 Kupola chrámu je symbolom neba a spojenie kupoly s loďou je obrazom zjednotenia Krista – Hlavy s jeho Cirkvou – jeho Telom. Symbolizuje tiež spojenie neba a zeme v Kristovom vtelení. Ukrajinské chrámy sa zvyčajne stavajú s jednou, tromi alebo piatimi kupolami. Jedna kupola symbolizuje jedného Boha, tri kupoly Najsvätejšiu Trojicu a päť kupol Krista a štyroch evanjelistov.
585 Rozdelenie chrámu na predsieň (nartex), loď (alebo „chrám veriacich“) a svätyňu nám ukazuje, že Cirkev je zameraná na plnosť kráľovstva. Do chrámu vchádzame cez predsieň, ktorá symbolizuje prechod od každodenných starostí k tomu jedinému potrebnému (porov. Lk 10, 42) – Božiemu kráľovstvu. Predsieň je miesto, kde počas liturgie veriacich zostávali katechumeni a kajúcnici; v predsieni sa vykonávajú úvodné obrady krstu i korunovania, ako aj viaceré ďalšie bohoslužby.
586 Loď („chrám veriacich“) je obrazom plnosti Cirkvi: spoločenstvo sa zhromažďuje okolo Krista, svojej Hlavy, ktorého obraz je v strede kupoly. Na stenách chrámu je mnoho ikon svätých, ktoré zjavujú spoločenstvo Cirkvi na zemi a Cirkvi v nebi. V strede lode, na stole, ktorý sa nazýva tetrapod (ide o grécky výraz pred štvornohý stolík), je spolu s krížom a sviečkami umiestnená ikona patróna chrámu alebo aktuálneho sviatku. Veriaci sa uctievajú ikonu a kríž bozkom, keď vstupujú do chrámu alebo z neho vychádzajú. V chráme veriace spoločenstvo vznáša svoje modlitby k Bohu a spája sa s ním týmito spôsobmi: pred ikonostasom sa hlása a káže Božie slovo a veriaci prijímajú Kristovo telo a krv; pred tetrapodom sa slávia obrady krstu, myropomazania a korunovania; pred ikonou Spasiteľa sa koná obrad pokánia.
587 Svätyňa, na ktorú je zamerané celé liturgické zhromaždenie, je symbolom neba. Nachádzame tam trón nebeského Kráľa a jeho kráľovstva. V strede svätyne stojí svätý stôl (oltár), ktorý je symbolom Božieho trónu, pred ktorým je zhromaždené zhromaždenie veriacich. Svätý stôl je zároveň stolom tajomnej večere, ku ktorej Pán pozýva svoju Cirkev. Preto sa na svätý stôl kladie evanjeliár a konsekrujú sa na ňom eucharistické dary. Svätý stôl posviaca biskup, pretože len s jeho požehnaním sa môže sláviť Eucharistia na ktoromkoľvek svätom stole. Počas posviacky biskup pomaže svätý stôl svätým myrom, pretože každé posvätenie sa uskutočňuje prostredníctvom Svätého Ducha. Do svätého stola sa zároveň vložia relikvie svätých mučeníkov na počesť toho, že nasledovali Krista až do konca. Pri svätom stole biskup vykonáva obrad rukopoloženia (vysviacky). Na severnej strane svätého stola sa nachádza stôl pre proskomídiu (alebo stôl obetovania), na ktorom sa pripravujú vzácne dary. Za svätým stolom sa nachádza trón, ktorý je určený pre biskupa predsedajúceho liturgii. Trón je znakom prítomnosti Krista, ktorý je vznešeným veľkňazom (porov. Hebr 4, 14).
588 Loď a svätyňu spája ikonostas. Je to preto, lebo ikony na ikonostase zjavujú neviditeľnú prítomnosť Krista a svätých. Vyvýšená plocha pred ikonostasom sa nazýva solea, v jej strede je polkruhový výčnelok, ktorý sa nazýva ambón. Z ambóna kňaz ohlasuje Kristovo víťazstvo nad smrťou, podobne ako anjel z kameňa Kristovho hrobu, a tu komunikuje s veriacimi. Po oboch stranách soley sú kantorské stánky (krylosy), toto miesto je určené pre čitateľov a spevákov.
Ikony
Uctievanie svätých ikon
589 Vo vtelení Božieho Syna ľudia „videli, že ten, ktorý je neprístupný ako Boh, sa stal človekom, ktorý je prístupný všetkým“.[1] Stará zmluva zakazovala zhotovovať modlu alebo dokonca zobrazovať Boha, aby chránila ľudí pred modloslužbou: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Ex 20, 4). V Novej zmluve sa vtelený Boh Ježiš Kristus stal prístupným nášmu zraku, sluchu a hmatu (porov. 1 Jn 1, 1). Preto sa stalo možným zobrazovať ho.
590 Podľa kresťanskej tradície sú najstaršími ikonami Spasiteľ nezhotovený rukou – Kristova tvár, ktorá je zázračne skopírovaná na plátno – a ikona Bohorodičky, ktorú podľa tradície napísal apoštol a evanjelista Lukáš. Takáto tradícia svedčí o presvedčení, že ikony a uctievanie ikon sú v súlade s apoštolskou vierou.
591 Jedným z prvých Otcov, ktorí vypracovali teologické základy uctievania ikon, bol svätý Ján Damaský. Učí: „Uctievam ikonu Krista, ktorý je vtelený Boh…, pretože úcta, ktorú vzdávame obrazu, patrí Prvoobrazu.“[2] Pri ikone si neuctievame obraz, ale zobrazenú osobu, ktorú v modlitbe kontemplujeme. Ikona pozdvihuje našu myseľ od obrazu k Prvoobrazu. Siedmy ekumenický koncil v roku 787 odsúdil ikonoklazmus a potvrdil uctievanie ikon Pána Ježiša Krista, presvätej Bohorodičky, anjelov a svätých. Koncil zároveň rozlišoval medzi adoráciou/poklonou, ktorá prináleží výlučne Bohu (po grécky latreia), a úctou (po grécky proskynesis), ktorú vzdávame ikonám, evanjeliáru, krížu a relikviám svätých.[3] Ikony si uctievame bozkom a okiadzaním a zapaľujeme pred nimi sviečky a lampy. Ikona je zároveň cirkevné učenie, ktoré je vyjadrené v obrazoch. Preto by sa nemala písať ľubovoľne, ale len podľa ikonopiseckých kánonov, ktoré zabezpečujú, aby sa vo všetkých prípadoch dali rozpoznať tváre Krista, Bohorodičky a svätých.
Úloha ikon v modlitbe
592 Ikona sa píše (maľuje) počas modlitby a pre modlitbu. Aby sme ikonu rozpoznali a pochopili, musíme ju kontemplovať v modlitbe. Ten, kto si ikonu len prezerá, ju pochopí len ako umelecké dielo. Proces kontemplácie ikony sa treba naučiť. Slovo „kontemplácia“ tu znamená „hľadieť do hĺbky“. Prvým krokom ku kontemplácii je sústrediť pohľad na ikonu. Preto pred ikonu položíme lampu – znak božského svetla. Sústredenie vedie k vnútornému tichu. Keď zodvihneme pohľad k ikone, vidíme postavu alebo skupinu postáv. Nápis na ikone nás informuje o tom, na koho alebo na akú udalosť hľadíme.
593 Osoba Krista sa zobrazuje na ikone s určitými rozpoznávacími znakmi. Jedným z týchto znakov je kríž v svätožiare okolo Kristovej hlavy. V tejto svätožiare je grécky nápis ὁ ὠν (ho On), ktorý znamená Ten-ktorý-je (porov. Ex 3, 14). Kristus je zvyčajne zobrazovaný v červenej tunike, ktorá je prikrytá modrým plášťom. Kráľovská červená farba tuniky znamená Kristovu božskú prirodzenosť, ktorá bola Kristovým vtelením odetá do jeho ľudskej prirodzenosti, ktorú prezentuje modrý plášť. Na ikonách Premenenia, Vzkriesenia, Nanebovstúpenia a Strašného súdu, ako aj na ikonách Krista-Dieťaťa s Bohorodičkou je Kristovo rúcho zobrazované v zlatej alebo bielej farbe, čo znamená božskú prirodzenosť a oslávenú ľudskú prirodzenosť Krista.
594 Bohorodička je na ikonách zobrazovaná v červenom závoji, ktorý jej zakrýva hlavu a ramená, čo je symbolom božskej milosti, ktorou ju Boh plne obdaril. Závoj zakrýva modrú tuniku, ktorá je symbolom jej ľudskej prirodzenosti. Na jej čele a pleciach sú tri zlaté hviezdy, ktoré symbolizujú jej trvalé panenstvo. Je „pannou pred pôrodom, pannou pri pôrode a pannou zostala aj po pôrode“.
595 Na ikonách svätých je svetlo Božej prítomnosti znázornené zlatým pozadím ikony a zlatom na ich odevoch. Takto je symbolizovaná Božia milosť, ktorá preniká a napĺňa celého človeka. Takto sa dostávame od kontemplácie symbolov a znakov ku kontemplácii osôb, ktoré sú manifestované na ikone. Modlitba pred ikonou je komunikáciou s osobou, ktorá je zobrazená na ikone. Toto sa vyjadruje, keď sa pred ikonou prežehnáme alebo ju pobozkáme a okiadzame.
596 Cez ikonu nás Boh oslovuje, odhaľuje naše povolanie a volá nás k životu s ním. Vidieť Boha, ktorý na nás s láskou hľadí z ikony, je veľký Boží dar, prejav „neba na zemi“. Keď sme uvideli Boha v ikone, stali sme sa schopnými vidieť ho aj v druhých ľuďoch.
Divotvorné ikony
597 Podľa cirkevnej tradície sa novo napísaná (namaľovaná) ikona posviaca. Cirkevný obrad udeľuje ikone „Božie požehnanie, milosť Svätého Ducha, uzdravujúcu silu proti všetkým úkladom diabla“.[4] Posviacka robí z ikony „miesto uzdravenia a zdroj uzdravenia pre všetkých, ktorí sa k nej uchýlia v chorobe.“[5] Kontemplácia ikony nám dáva silu napodobňovať „život a skutky svätých a takto sa stať milými Bohu a dedičmi kráľovstva“.[6] Po posviacke sa ikona zaraďuje do liturgických služieb Cirkvi a modlitbového uctievania v domácnostiach.
598 Vďaka tomuto požehnaniu sa ikona ako obraz stáva miestom prítomnosti osoby, ktorá je na nej zobrazená. Keďže ikona zjavuje prítomnosť živej osoby Krista, Bohorodičky alebo svätého, každá ikona je milostiplná. Tento milostivý charakter ikony sa z Božej vôle môže prejaviť v nápadných zázrakoch. Takéto ikony sa nazývajú divotvorné. Znakom toho, že sú divotvorné, je uzdravenie chorých, obrátenie hriešnikov a ochrana pred útokom nepriateľa alebo prírodnými katastrofami. Ďalšími znakmi tejto divotvornej povahy je, keď sa ikona obnovuje, inými slovami, zázračne sa očisťuje, alebo keď ikona vydáva olej, slzy alebo krv. Samozrejme, tieto zázraky nevykonáva samotná ikona, ale Pán Boh, ktorý skrze ikonu dáva svoju milosť všetkým, ktorí k nej pristupujú s vierou.
599 Naša Cirkev si uctieva mnohé divotvorné ikony Bohorodičky, napríklad počajevskú, zarvanickú, univskú, hošivskú, belzskú (teraz čenstochovskú), cholmskú, vyšhorodskú (teraz všeobecne známu ako vladimírska ikona) a žirovickú.
Ikonostas
600 V našej cirkevnej tradícii je uctievanie ikon organicky spojené s liturgickými bohoslužbami v chráme. Chrám je miestom stretnutia nebeského a pozemského, neviditeľného a viditeľného, Boha a ľudí. Toto stretnutie sa odohráva počas božskej liturgie, pričom ikony viditeľne zjavujú nebeský, neviditeľný, božský svet. Ikony sú umiestnené na ikonostase. Je to stena, ktorá oddeľuje a zároveň spája svätyňu a loď. Svätyňa predstavuje neviditeľnú Božiu prítomnosť – nebo, ku ktorému smerujeme. Loď zasa predstavuje viditeľný svet nášho pozemského života, v ktorom uskutočňujeme púť nášho života.
601 Ctihodný metropolita Andrej Šeptický učí: Časť [chrámu] za ikonostasom, kde sa nachádza svätý stôl a slávi sa božská liturgia, je obrazom neba, zatiaľ čo tá časť, kde stojí ľud, je obrazom Cirkvi na zemi. Ikonostas je akoby dverami do večného Božieho kráľovstva. Na ikonostase je zhromaždené všetko, čo Ježiš Kristus dáva kresťanom v Cirkvi, všetko, čo pre nich urobil. Na ikonách je znázornené všetko, čo svätá Cirkev učí ľudí, a celá cesta, po ktorej vedie ľudí do neba.[7]
602 Ikonostas má troje dverí: v strede sú kráľovské dvere (nazývané aj cárske dvere, rajské dvere alebo sväté dvere) a po oboch stranách sú diakonské dvere. Dvere symbolizujú spojenie medzi nebom a zemou; otvárajú sa na znak toho, že Boh a jeho anjeli prejavujú svoju prítomnosť počas bohoslužieb. Túto výmenu medzi nebom a zemou symbolizuje vchádzanie a vychádzanie biskupa (alebo presbytera) a diakona cez dvere ikonostasu počas bohoslužieb. Na kráľovských dverách sú ikony Zvestovania a štyroch evanjelistov. Na bočných dverách sú ikony archanjelov alebo diakonov. Tieto ikony ukazujú, že radostná zvesť o príchode Mesiáša bola adresovaná predovšetkým Márii z Nazareta a že jej súhlas s prijatím božského materstva otvoril brány raja, ktoré boli predtým zatvorené v dôsledku hriechu. Dobrú zvesť o Kristovi Mesiášovi svetu hlásali štyria evanjelisti. Ikony evanjelistov na kráľovských dverách a Tajomnej večere nad nimi naznačujú, že do Božieho kráľovstva vstupujeme prijímaním evanjeliovej zvesti a pristupovaním k svätému prijímaniu.
603 Za kráľovskými dverami je opona (po grécky katapetasma). Obvykle je zatiahnutá, ale jej odtiahnutie počas bohoslužieb ukazuje, že nepochopiteľný a nepredstaviteľný Pán sa nám otvára, stáva sa prístupným.
604 Napravo od kráľovských dverí je ikona Krista, ktorý je obvykle zobrazovaný ako Pantokrátor (Vševládca) a odetý do tuniky a plášťa. V ľavej ruke drží knihu, pravou rukou žehná. Naľavo od kráľovských dverí vidíme ikonu Bohorodičky, ktorá je zobrazená ako Hodegetria alebo Tá, ktorá ukazuje cestu. Jednou rukou drží dieťa Krista a druhou poukazuje na Krista ako cestu. Na niektorých ikonostasoch môže byť ikona Hodegetria nahradená ikonou Eleousa (alebo Nežnosť) Bohorodičky. Na tejto ikone sa Kristus-Dieťa a jeho matka skláňajú k sebe tvárou v tvár. Občas sa tu môžu nachádzať aj iné mariánske ikony, napríklad Bohorodička s Dieťaťom na tróne. Tieto dve ikony po oboch stranách kráľovských dverí – teda Spasiteľa a Bohorodičky – spoločne vyjadrujú celý plán spásy: Boží Syn sa stal človekom (Kristovu purpurovú tuniku zakrýva modrý plášť), aby sa ľudia, ktorých predstavuje Bohorodička, stali účastnými na jeho božstve (modrú tuniku Bohorodičky zakrýva purpurový závoj alebo maphorion).
605 Vedľa diakonských dverí po oboch stranách ikonostasu sú ďalšie dve ikony. Na južnej (pravej) strane je ikona patróna, t. j. osoby alebo udalosti, ktorej je zasvätený chrám. Na severnej (ľavej) strane často nachádzame ikonu svätého Mikuláša z lýcijskej Myry. Tento prvý rad ikonostasu, ktorý zahŕňa kráľovské a diakonské dvere a hlavné ikony, sa zvyčajne nazýva stacionárny alebo základný rad. Nad týmto radom sa nachádza druhý alebo sviatočný rad, ktorý prezentuje ikony dvanástich veľkých sviatkov Pána a Bohorodičky. Tento rad môže obsahovať aj viac ako dvanásť ikon. Ich poradie môže byť rôzne: môže sa riadiť poradím sviatkov cirkevného roka, alebo na severnej strane môžu byť ikony Bohorodičky a na južnej strane ikony Pána. Tieto ikony zobrazujú nielen minulé skutočnosti, t. j. udalosti z minulosti. Sú to hlavné míľniky v dejinách spásy. Pomocou sviatkov cirkevného roka cirkevné spoločenstvo nanovo prežíva tieto udalosti a dostáva osobitnú milosť Vianoc, Bohozjavenia alebo ďalších sviatkov.
606 Nad kráľovskými dverami je ikona Tajomnej večere. Je tu umiestnená preto, lebo pod touto ikonou veriaci pristupujú k svätému prijímaniu, aby sa podieľali na Pánovej večeri.
Keď teda vidíte, že vám kňaz podáva [večeru], neberte to tak, že to robí kňaz, ale že to Kristova ruka je vystretá… Verte teda, že aj teraz je to tá večera, pri ktorej on sám sedel. Lebo toto sa v ničom nelíši od tamtoho.[8]
607 Hlavnou ikonou tretieho radu je ikona Deisis (toto grécke slovo znamená prosba). Je na nej zobrazený Kristus uprostred s Bohorodičkou a Jánom Krstiteľom po stranách. Niekedy sú na nej zobrazení aj archanjeli Michal a Gabriel. Napravo a naľavo od ikony Deisis sú ikony apoštolov. Celá kompozícia Deisis predstavuje Cirkev v modlitbe pred Kristom: nebeská Cirkev a Cirkev na zemi sú zjednotené v jedinom orodovaní pred Pánovým trónom. Táto ikona vyjadruje povolanie Cirkvi, aby neprestajne bdela a prednášala modlitby za celý svet.
608 Vo štvrtom rade ikonostasu sú ikony starozákonných prorokov, ktorí vo svojich spisoch ohlasovali príchod Mesiáša. Tento rad naznačuje jednotu oboch zákonov v Zjavení Božieho Slova. Obrazy prorokov možno vidieť aj v horných úrovniach lode alebo svätyne. V strede tohto radu prorokov sa nachádza ikona Bohorodičky Znamenie. Na jej hrudi je okrúhly medailón, ktorý zobrazuje dieťa Krista Emanuela. Táto ikona predstavuje naplnenie starozákonného očakávania príchodu Krista Spasiteľa: „Hľa, panna počne“ (Iz 7, 14). Ikonostas je zavŕšený krížom, ktorý je obrazom „Božej moci a Božej múdrosti“ (1 Kor 1, 24).
609 Ikonostas nám teda prezentuje všetky etapy dejín spásy: minulosť (udalosti Starého a Nového zákona), prítomnosť (Kristus a svätí prítomní medzi nami) a budúcnosť (Kristus v sláve). Ikonostas symbolicky vyjadruje skutočnosť, že cirkevné spoločenstvo sa zhromažďuje a zostáva v Kristovej prítomnosti a zároveň – mocou Svätého Ducha – napreduje k miestu, ktoré Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú: k tomu, čo „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“ (1 Kor 2, 9).
Ikonografický program chrámu
610 Vyslanci kyjevského kniežaťa Volodymyra po návšteve chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole opísali majestátnu krásu, ktorej boli svedkami:
Zaviedli nás na miesto, kde uctievajú svojho Boha, a my sme nevedeli, či sme v nebi alebo na zemi. Pretože na zemi neexistuje taký pohľad a taká krása – nevieme to opísať. Vieme len toľko, že ich Boh určite zostáva medzi ľuďmi a ich bohoslužba je najlepšia zo všetkých krajín. Na tú krásu nemôžeme nikdy zabudnúť, lebo každý, kto najprv ochutná sladké, nemôže potom prijať horké.[9]
611 Súčasní ľudia si uvedomujú, že v kráse cirkevného ikonopisectva vidia pred sebou stelesnenie večného v časnom, nebeského v pozemskom. Podľa slov svätého Maxima Vyznávača je kresťanský chrám ikonou, t. j. obrazom celého sveta, viditeľného i neviditeľného.[10]
612 Celý chrám môže byť pokrytý freskami alebo mozaikami s výjavmi z udalostí dejín spásy. V centrálnej kupole je miesto pre obraz Krista Vševládcu (po grécky Pantokrator). Umiestnenie tohto obrazu v strede chrámu hlása, že Vládca neba i zeme je zároveň hlavou svojho tela, ktorým je Cirkev. V ľavej ruke niekedy drží glóbus – symbol sveta – a pravou rukou žehná. V kupole sú vyobrazení aj anjeli. Štyri vrcholy rebrovej klenby, ktoré spájajú kupolu s loďou, nesú obrazy štyroch evanjelistov, ktorí svetu hlásali Kristovu radostnú zvesť.
613 Na stenách lode sú vyobrazené scény a osoby dejín spásy. Na severnej a južnej stene sú ikony Pánových sviatkov alebo mariánskych sviatkov, prípadne ikony Kristovho umučenia alebo epizód zo života svätých. Pod nimi sú ikony mučeníkov, vyznávačov, ctihodných mníchov a mníšok a nezištných liečiteľov. Obrazy týchto svätých ukazujú, že pozemská Cirkev a nebeská Cirkev sú zjednotené v jednej liturgickej modlitbe. Svätí a veriaci v Cirkvi stoja spoločne pred tvárou Najvyššieho.
614 Na východnom konci chrámu, vo svätyni, sa niekedy nachádza ikona patróna chrámu, ale aj ikona svätého prijímania apoštolov: dva rady apoštolov, ktorí s úctou pristupujú k svätému stolu, aby dostali sväté prijímanie, zatiaľ čo Kristus na jednej strane svätého stola podáva svätý chlieb, svoje telo, a na strane druhej podáva čašu svojej krvi. Táto ikona Eucharistie je liturgickým obrazom Cirkvi. Cirkev sa totiž rodí z Eucharistie a rastie pri Pánovom stole spolu s apoštolmi a všetkými svätými. Po oboch stranách steny svätyne nájdeme aj ikony svätých biskupov, najmä autorov našich dvoch anafor, svätého Bazila Veľkého a svätého Jána Zlatoústeho. Na západnej stene je zvykom zobrazovať Zosnutie Presvätej Bohorodičky alebo Strašný (Posledný) súd. Tieto ikony pri východe z chrámu nám pripomínajú, že o konci nášho pozemského života máme premýšľať vo svetle blaženého Zosnutia Presvätej Bohorodičky a máme sa úplne odovzdať do rúk Pána, alebo – ak ide o Strašný (Posledný) súd – máme byť pripravení zodpovedať sa pred Bohom za život, ktorý žijeme. V predsieni často nachádzame ikonu Kristovho ukrižovania. Chrám takto zaplnený ikonami je skutočne soborom, zhromaždením celej Cirkvi.
Uctievanie relikvií svätých
615 Pri pohrebe Cirkev preukazuje úctu telu každého zosnulého. Osobitnú úctu preukazuje telám spravodlivých, ktorí boli oslávení (kanonizovaní ako svätí). Keď spravodlivý človek počas svojho pozemského života rastie vo svätosti, Božia milosť, ktorú prijíma, premieňa nielen jeho dušu, ale aj jeho telo. Telo, ktoré sa podriaďuje duši a spolu s ňou sa usiluje o svätosť, je po smrti tiež oslávené. Počas všeobecného vzkriesenia a vo večnosti sa človek vo svojom oslávenom tele bude zúčastňovať na spoločenstve s Bohom. Relikvie sú pozostatky zosnulého kresťana, ktorého Cirkev zaradila do zboru svätých.
616 Tak ako Kristovo telo zažiarilo pri Premenení a jeho rúcho bolo zdrojom uzdravenia pre ženu, ktorá trpela krvotokom (porov. Mt 17, 2; 9, 20), a ako prišlo uzdravenie cez Petrovú tôňu a Pavlovú vreckovku (porov. Sk 5, 15; 19, 12), tak aj po smrti môžu telá svätých – a dokonca aj predmety, ktoré používali – odovzdávať milosť uzdravenia a posilňovať vo viere, ako aj podporovať v asketickom úsilí tých, ktorí si ich s vierou uctievajú. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Boh sa s nami podelil o mučeníkov. Vzal si k sebe ich duše a ich telá nám zanechal, aby nám ich sväté kosti neustále pripomínali ich čnosti.“[11] A ešte raz: „Relikvie svätých mučeníkov vyháňajú zlých démonov. Diabli sa trasú nielen pred Ukrižovaným, ale aj pred relikviami tých, ktorí za neho položili svoj život.“[12]
617 V ukrajinčine slovo pre relikvie (mošči), ktoré označuje telesné pozostatky spravodlivého človeka (či už neporušené alebo nie), pochádza zo slovanského slova mošč, ktoré znamená silu alebo moc. Vyjadruje zázračnú moc Božieho života v krehkosti ľudskej smrti. Sväté písmo spomína zázrak Božej moci, ktorým bol oživený mŕtvy človek pomocou relikvií Božieho proroka Elizea (porov. 2 Kr 13, 21). Kresťania si uctievali relikvie svätých už od prvých storočí, najmä keď na hroboch mučeníkov slávili Eucharistiu, ktorá zjednocuje živých a mŕtvych. Tieto miesta spolu s pochovanými relikviami boli považované za sväté – za vzácnejšie ako zlato alebo drahokamy.
Kto by mi umožnil dotknúť sa Pavlovho tela, navštíviť jeho hrob a vidieť pozostatky jeho tela? Veľmi túžim vidieť pozostatky tých pier, pomocou ktorých Kristus hlásal také veľké a nevýslovné tajomstvá; vidieť pozostatky jeho rúk, ktoré boli spútané reťazami; vidieť pozostatky jeho očí, ktoré boli oslepené a opäť videli pre spásu sveta; vidieť pozostatky tých nôh, ktoré putovali po celom svete a neboli vyčerpané.[13]
618 Tradícia sláviť božskú liturgiu na relikviách svätých žije v Cirkvi ďalej. Počas posviacky oltára sa doň vložia relikvie a naň sa položí antimenzion (z gréčtiny a znamená namiesto stola). Antimenzion je plátno s obrazom uloženia Krista do hrobu. Do antimenzionu sú všité relikvie a je podpísaný miestnym biskupom. Toto špeciálne plátno je symbolom spoločenstva kňaza a cirkevnej obce so svojím biskupom. Preto sa liturgia neslávi bez antimenziona. Existuje aj zbožný zvyk vkladať do ikon relikvie alebo predmety, ktoré títo svätí používali počas svojho života. Siedmy ekumenický koncil v roku 787 slávnostne potvrdil tradíciu uctievania relikvií spolu s tradíciou uctievania ikon. Pán oslavuje relikvie mučeníkov rôznymi spôsobmi: niektoré sú neporušené, z iných vyteká myro (napríklad relikvie svätého Mikuláša, veľkomučeníka Demetera a mnohých prepodobných otcov Kyjevsko-pečerskej lavry). Cirkev v prípade niektorých svätých uctieva aj nástroje ich umučenia, napríklad reťaze apoštola Petra (16. januára).
619 Kresťania pripisovali veľký význam nájdeniu relikvií svätca alebo ich preneseniu na trvalé miesto uloženia. Takouto udalosťou bolo napríklad nájdenie relikvií biskupa-mučeníka Klimenta, rímskeho pápeža, v Chersone na Kryme (jeho pamiatka sa slávi 25. novembra). Významnou udalosťou bolo aj prenesenie časti týchto relikvií do Ríma svätým Cyrilom v 9. storočí a časti relikvií do Kyjeva svätým Volodymyrom v 10. storočí. Relikvie svätého Klimenta sa tradične používali na požehnanie nových kyjevských metropolitov počas ich uvedenia do úradu. V jedenástom storočí boli relikvie svätého Mikuláša prenesené z lýkijskej Myry (v dnešnom Turecku) do juhotalianskeho mesta Bari. Táto udalosť sa pripomína 9. mája a tento sviatok sa nazýva „letný svätý Mikuláš“. V Kyjevsko-pečerskom paterikone sa spomína aj prenesenie relikvií svätého Teodóza Pečerského (14. august). Relikvie polockého arcibiskupa svätého Jozafata putovali niekoľko storočí, aby sa predišlo ich znesväteniu, a nakoniec v roku 1963 našli miesto uctievania v Bazilike svätého Petra v Ríme.
620 V súčasnosti, po oslávení mnohých nových mučeníkov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, boli relikvie viacerých z nich prenesené z pôvodného miesta pochovania na vhodné miesto uctievania. Púte na tieto miesta, kde pútnici dostávajú početné uzdravenia vďaka modlitbám spravodlivých alebo kontaktu s ich relikviami, sú ďalším potvrdením Božieho víťazstva nad utrpením, chorobou a smrťou v čase a priestore. Tieto zázraky sa dejú vďaka milosti Svätého Ducha, ktorá je udeľovaná na príhovor spravodlivých a vďaka viere samotných pútnikov.
Liturgický spev
621 Liturgický alebo cirkevný spev je prejavom bohoslužby. Cirkevný spev je doxologická modlitba, pomocou ktorej sa Cirkev zjednocuje s anjelskými zbormi pri oslave Najsvätejšej Trojice. Zdrojom tejto doxológie (oslavy) je kontemplácia Trojice. Z tohto dôvodu je liturgický spev vznešenou teologickou hudbou. Liturgickým spevom sa zúčastňujeme na „netelesnom“[14] speve anjelských zborov a takto „tajomne predstavujeme Cherubínov“.
622 Aby človek mohol rezonovať spev Cherubínov, potrebuje milosť a silu Svätého Ducha. Preto človeka pri modlitbe možno prirovnať k „nástroju“ Svätého Ducha.[15] Ako dychový nástroj vydáva zvuk, lebo je naplnený dychom, tak aj človek vydáva zvuky modlitby, lebo je naplnený „dychom“ Svätého Ducha. Spievaná modlitba je teda dvojnásobnou formou modlitby: človek sa modlí na zvukovej úrovni, ale Svätý Duch sa modlí aj skrze Syna k Otcovi (porov. Rim 8, 26). Liturgický spev cirkevného zboru je pozemskou ikonou nebeského spevu anjelských zborov.
623 Texty Svätého písma, ako aj patristické a koncilové texty sa hlásajú liturgickým spevom. Bohom inšpirovaní cirkevní speváci, svätci ako Roman Sladkopovec a Ján Damaský, skladali liturgické hymny na základe Svätého písma a učenia svätých Otcov. Podľa konkrétnych foriem dostali tieto hymny názvy tropár, kondák, stichira, irmos, ikos atď. Pomocou liturgického spevu sa zhromaždené cirkevné spoločenstvo modlí biblickými textami a obohacuje svoju duchovnú kultúru vstrebávaním myslenia svätých Otcov. Časom sa táto duchovná a modlitbová skúsenosť cirkevného spoločenstva stala zdrojom jeho vlastnej osobitnej tradície, ktorá sa prejavuje charakteristickými liturgickými spevmi. Najznámejšími liturgickými spevmi našej cirkvi sú kyjevský a haličský.
624 Pomocou liturgického spevu sa cirkevný spevák, ktorý sa pokorne pridržiava príslušných obradových predpisov, stáva autentickým nástrojom Svätého Ducha, nástrojom, ktorý je povolaný naladiť zhromaždenie na spoločnú modlitbu. Liturgický spev nie je „koncertom duchovnej hudby“, počas ktorého sa ľudia delia na „účinkujúcich“ a „publikum“. Liturgický spev zapája všetkých do aktu spoločnej modlitby. A tak spev, na ktorom sa zúčastňuje Boží ľud pri bohoslužbe, sa vždy stáva neopakovateľnou udalosťou, v ktorej sa slobodné osoby zjednocujú a konajú ako jeden celok, aby sa modlili „jedným hlasom a jedným srdcom“.
Držanie tela a gestá počas bohoslužieb
625 Fyzické držanie tela a gestá kresťana počas modlitby sú prvkami modlitby Cirkvi a viditeľnými znakmi osobnej viery a zbožnosti. Patrí medzi ne: znak kríža, státie, dvíhanie rúk, kľačanie, malá poklona, veľká poklona a bozkanie svätých predmetov.
626 Znakom svätého kríža kresťan vyznáva vieru v Najsvätejšiu Trojicu a vo vtelenie Božieho Syna. Znak kríža robíme pravou rukou, zbožne a bez náhlenia vyslovujeme slová: „V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ Spojenie prvých troch prstov ruky je znakom nášho vyznania viery v Najsvätejšiu Trojicu, zatiaľ čo ohnutie zvyšných dvoch prstov do dlane znamená naše vyznanie dvoch prirodzeností – božskej a ľudskej – vo vtelenom Božom Synovi. Znakom kríža od čela k prsiam a od pravého ramena k ľavému vyznávame Kristovo paschálne tajomstvo – jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Zakaždým, keď sa žehnáme a hovoríme: „V mene Otca i Syna i Svätého Ducha“, vyznávame, že naša spása, ktorú Ježiš Kristus uskutočnil na kríži, je dielom Svätej Trojice.
627 Státie ako modlitbový postoj kresťana je výrazom duchovnej pozornosti a pripravenosti plniť Božiu vôľu, ako to počujeme vo zvolaní: „Premúdrosť! Stojme úctivo!“ Naše státie pred Pánom je znakom našej účasti na vzkriesení. V súlade s Tertuliánovými slovami „pôst alebo kľačanie pri bohoslužbe v Pánov deň považujeme za nedovolené. Tej istej výsade sa tešíme aj od Paschy [Veľkej noci] do Päťdesiatnice“.[16] Podobne predpisuje aj 20. kánon Prvého nicejského koncilu (r. 325): „Keďže sú určité osoby, ktoré kľačia v Pánov deň a počas [päťdesiatich] dní od Nedele Paschy do Päťdesiatnice, svätej synode, ktorej zámerom je, aby sa všetko zachovávalo všade (v každej cirkvi) jednotne, sa javí ako dobré, aby sa modlitba k Bohu konala v stoji.“
628 Ponechávať ruky visieť pri tele je výrazom otvorenosti a pripravenosti prijať Božiu vôľu. Zloženie rúk krížom na prsia počas svätého prijímania vyjadruje prijatie Božieho života celou našou bytosťou. Zdvihnutie rúk znamená pozdvihnutie našej mysle a srdca k Bohu, ako aj naliehavú modlitbu. Pri božskej liturgii sa kňaz takto modlí počas Cherubínskeho hymnu a potom pri slovách „Hore srdcia“ a počas Pánovej modlitby („Otče náš“).
629 Poklona (po ukrajinsky poklin alebo metania, z gréckeho slova metanoia, ktoré znamená zmena zmýšľania) je znakom pokánia a prejavom bohoslužby. Padaním na zem uznávame svoju hriešnosť, vstávaním zo zeme uznávame svoje oslobodenie od hriechu mocou kríža, pričom sa zakaždým označíme týmto symbolom. Táto poklona môže byť tzv. veľká poklona (robí sa tak, že kľakneme na kolená, hlavu skloníme tak, že sa čelom dotkneme zeme, potom vstaneme a prežehnáme sa) alebo malá poklona (robí sa tak, že sa ohneme v páse, pravú ruku vystrieme smerom k zemi, prípadne sa jej aj prstami dotkneme, potom sa vystrieme a pritom sa prežehnáme). Veľké poklony sa zvyčajne robia počas Veľkého pôstu a malé poklony počas celého roka, keď si uctievame ikony, relikvie a iné sväté predmety, pričom sa prežehnávame.
630 Kľačanie je výrazom skrúšenosti kajúcnika pred Bohom: „Čo sa týka kľačania, to sa vyžaduje, keď sa človek ide vyznať svoje hriechy pred Bohom a prosiť ho o uzdravenie, ktoré pochádza z jeho odpustenia. Človek by mal vedieť, že je to postoj náležitý pre toho, kto sa pokoruje a podriaďuje.“[17] Kľačanie je tiež znakom príhovornej modlitby:[18] každoročne v deň Päťdesiatnice sa celé spoločenstvo veriacich pokľačiačky modlí slávnostné modlitby za seba i celý svet.[19]
631 Pobozkaním kríža, evanjeliára, ikony alebo relikvií vyjadrujeme lásku k Pánovi a úctu k nemu, ako aj úctu k svätým. Bozkom prejavujeme svoju lásku k druhým: klérus si vymieňa „bozk pokoja“ počas vyznania viery na božskej liturgii, a veriaci, ak je to zvykom, pri obrade odpustenia na začiatku Veľkého pôstu a počas paschálnych bohoslužieb.
632 Požiadať o požehnanie alebo ho prijať znamená otvoriť sa Božej milosti a pomoci v rôznych okolnostiach nášho života. Prostredníctvom biskupa alebo kňaza nás Kristus požehnáva aj dnes, tak ako požehnal apoštolov v deň svojho nanebovstúpenia. Keď žiadame o požehnanie, vnútorné strany dlaní máme otočené nahor a pravú dlaň máme preloženú krížom cez ľavú dlaň a povieme: „Požehnaj, vladyka (alebo otče).“ Po prijatí požehnania pobozkáme ruku, ktorá požehnala.
Predmety používané pri bohoslužbách
Liturgické odevy diakona a kňaza
633 Pri slávení bohoslužieb nosia členovia kléru liturgické odevy, ktoré symbolizujú nový život vo vzkriesenom Kristovi. Nádhera a krása týchto odevov vyjadruje „lepšiu krásu“[20] prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Modlitby, ktoré sa prednášajú pri obliekaní bohoslužobných odevov, vyjadrujú ich význam.
634 Prvým liturgickým odevom diakona, kňaza alebo biskupa je stichár (z gréckeho slova sticharion, ktoré znamená tunika). Je to dlhý odev, ktorý sa oblieka cez hlavu a padá po členky. Stichár je „rúcho spásy“ a „plášť radosti“. Pripomína svetlé krstné rúcho kresťana. Cez stichár si diakon oblieka orár (z gréckeho slova orarion). Je to dlhý pás, ktorý visí cez ľavé rameno a ktorý diakon dvíha, keď veriacich vyzýva na modlitbu. Orár symbolizuje krídla anjelov: diakoni podobne ako anjeli, ktorí sú „služobnými duchmi“ (Ž 103[104], 4; Hebr 1, 14), sú v službe liturgického spoločenstva.
635 Na stichár si kňaz oblieka epitrachil (z gréckeho slova epitrachelion, ktoré znamená na krk). Tento odev znamená milosť, ktorú Pán cez epitrachil vylieva na cirkevné spoločenstvo, a „ctihodné jarmo“ kňazskej služby. Bez epitrachila kňaz nevykonáva žiadnu liturgickú bohoslužbu. Na epitrachil si kňaz oblieka pás. Ten vyjadruje jeho pripravenosť vykonávať svoju službu z Božej moci. Epimanikia, čiže narukávniky, ktoré si kňaz navlieka, sú znakom toho, že to sám Pán pôsobí cez ruky kňaza.
636 Cez všetky ostatné odevy si kňaz oblieka felón (z gréckeho slova phelonion, ktoré znamená plášť). Felón vyjadruje spravodlivosť a svätosť, ktorou Pán zaodel kňaza, keď ho vyčlenil pre posvätnú službu.
Liturgické odevy biskupa
637 Vonkajším liturgickým odevom biskupa je sakkos (toto grécke slovo znamená vrecovina). Symbolizuje autoritu biskupa – Kristovho služobníka – viesť Boží ľud príkladom pokánia. Na sakkose biskup nosí omofór (z gréckeho slova omophorion, ktoré znamená nosiť na pleci). Je to znak toho, že biskup sa ako dobrý pastier podľa Kristovho príkladu stará o svoje duchovné stádo a hľadá stratené ovce (porov. Mt 18, 12). Nábederník (z gréckeho slova epigonations) je tuhá látka v tvare kosoštvorca, ktorú biskup nosí na pravom boku. Vyjadruje „duchovný meč“, ktorým je Božie slovo (porov. Ef 6, 17). Nábederník je znakom učiteľskej autority biskupa. Na hlave biskup nosí mitru (z gréckeho slova mitra, ktoré znamená čelenka), ktorá vyjadruje duchovnú autoritu, ktorú biskup dostal od nebeského Kráľa.
638 K biskupským emblémom patrí aj palica, panagia a plášť. Palica je znakom pastierskej služby, ktorá zahŕňa vedenie a obranu stáda. Enkolpion (toto grécke slovo znamená na prsiach) je okrúhla ikona Spasiteľa a panagia (toto grécke slovo znamená všesvätá a vzťahuje sa na Bohorodičku) je okrúhla ikona Bohorodičky. Takúto ikonu biskup nosí na prsiach na znak svojho horlivého a verejného vyznávania viery. Biskup nosí mantiu (plášť) na znak toho, že je úplne zasvätený Bohu a obetavej službe Cirkvi. Mantiu charakterizujú tabuľky (výjavy Starého a Nového zákona), z ktorých prúdia farebné stuhy (nazývané rieky) – znaky zasvätenia Bohu a poslania učiť, posväcovať a viesť Boží ľud.
639 V našej tradícii majú liturgické rúcha vysvätených služobníkov rôzne farby v závislosti od povahy slávenia. Biele alebo zlaté bohoslužobné odevy sa používajú pre sviatky Pána, modré pre sviatky Bohorodičky, zelené pre sviatok Päťdesiatnice a sýtočervené (alebo fialové) sa používajú pre Veľký pôst a pohrebné bohoslužby.
Ostatné predmety používané počas bohoslužieb
640 Chrám – posvätné miesto modlitby – obsahuje mnoho špeciálneho vybavenia, posvätných predmetov, ktoré sú potrebné pre slávenie bohoslužieb. Keď vojdeme do chrámu, všimneme si množstvo svetiel. Sú tu lustre, lampy pred ikonami, večné svetlo pred ikonostasom, sedemlampový svietnik vo svätyni za svätým stolom a sviečky na tetrapodoch. Zapálenými sviecami sprevádzame liturgické procesie, čítanie evanjelia a sväté prijímanie veriacich. Biskup požehnáva trikiriónom a dikiriónom (trojsviecou a dvojsviecou). Používanie všetkých týchto svetiel má hlbokú symboliku. Ich účelom je nielen osvetliť chrám, ale aj znázorniť Krista – nestvorené Svetlo, ktoré osvetľuje všetko.[21]
641 Kríž zaujíma dôležité miesto v každom chráme. Vidíme ho na svätom stole a na analoji alebo tetrapode. Korunuje ikonostas a vo svätyni ho vidíme za svätým stolom. Korunuje aj chrámy, kaplnky a hroby. Kríž je znakom Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou, prejavom Božej lásky k nám. Z tohto dôvodu si kríž uctievame tak, že sa pred ním urobíme veľkú poklonu a pobozkáme ho.
642 V chráme sa nachádzajú aj zástavy (alebo vlajky) s vyšívanými alebo maľovanými ikonami. Zástavy sú kresťanské insígnie. Pripomínajú nám, že cisár Konštantín so znakom svätého kríža na zástavách svojho vojska porazil svojich nepriateľov. Z tohto dôvodu sa dnes zástavy používajú pri procesiách a počas bohoslužieb na znak toho, že vyznávame nášho Pána a jeho víťazstvo nad zlom. Za svätým stolom sa nachádzajú ripidy, t. j. kovové vejáre s obrazom serafína. Sú znakom neviditeľnej prítomnosti anjelských zástupov okolo Pánovho svätého stola.
643 Počas bohoslužobného bdenia v predvečer veľkých sviatkov kladieme na tetrapod litijný tanier s piatimi malými chlebmi. Tie pripomínajú Kristovo zázračné rozmnoženie chleba. Spolu s bochníkmi sú tam aj pšeničné zrná, víno a olej. Kňaz posvätí tieto dary a pomodlí sa, aby ich Pán vždy „rozmnožil v tomto meste i po celom svete“. V priebehu bohoslužobného bdenia kňaz pomaže veriacich požehnaným olejom, veriaci pobozkajú ikonu sviatku a zjedia vínom poliaty chlieb.
644 Na okiadzanie počas bohoslužieb sa používa miske podobná nádoba (kadidelnica) s horiacim uhlím, na ktoré sa kladie voňavý tymián. Na znak nášho klaňania sa Bohu, ktorý je prítomný v chráme, klérus okiadza chrám a ikony, ako aj veriacich, ktorí sú obrazmi Boha. Dym a vôňa kadidla znamenajú milosť Svätého Ducha, ktorá zostupuje na veriacich. Dym zároveň symbolizuje modlitbu Cirkvi, vznášajúcu sa k Bohu: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“ (Ž 140[141], 2).[22] Počas okiadzania veriaci skláňajú hlavy pred tajomstvom prítomnosti Svätého Ducha.
645 Pri slávení božskej liturgie sa používajú posvätené liturgické nádoby. Sú to diskos, čaša, hviezda, kopija a lyžička. Diskos je zlatý tanier, na ktorý kňaz kladie Baránka a častice pripravené počas proskomídie. Čaša je pozlátená nádoba pre eucharistické víno. Z čaše kňaz rozdáva sväté prijímanie veriacim počas liturgie. Na vykrojenie baránka a častíc z prosfory sa používa kopija. Je to nôž v tvare kopije. Pripomína prebodnutie Kristovho boku kopijou. Keď Baránok a častice sú už položené na diskose, prikryjú sa hviezdou, t.j. dvoma kovovými oblúkmi, ktoré sú spojené jeden v druhom tak, že po roztiahnutí tvoria kríž. Hviezda symbolizuje betlehemskú hviezdu, ktorá priviedla mudrcov k novonarodenému Kristovi – Božiemu Baránkovi. Pripravené dary sa zakrývajú tromi látkovými prikrývkami: najmenšia zakrýva čašu, väčšia diskos a najväčšia, ktorá sa nazýva vozduch, zakrýva času i diskos. Keďže liturgia je slávením pamiatky života a smrti nášho Pána Ježiša Krista, prikrývky symbolizujú plienky Dieťaťa i rubáš Ukrižovaného.
646 Pri svätom prijímaní veriacich sa používa pozlátená lyžička. Vo videní proroka Izaiáša vzal anjel kliešťami horiaci uhlík a očistil proroka tak, že sa ho dotkol na perách (porov. Iz 6). Podobne aj kňaz podáva veriacim lyžičkou Kristovo prečisté telo a prevzácnu krv na očistenie od hriechov.
647 Antimenzion je kus ľanovej (alebo hodvábnej) látky so všitými relikviami, na ktorej je obraz uloženia Krista do hrobu. Antimenzion leží na svätom stole. Na ňom sa konsekrujú sväté dary. Antimenzion posviaca hlava samosprávnej cirkvi alebo iný biskup vo Veľký a Svätý štvrtok. Pri tej istej liturgii sa posviaca aj sväté myro a týmto špeciálnym olejom hierarcha pomaže antimenzion. Biskup svojím podpisom potvrdí, kedy a pre ktorý chrám bol antimenzion posvätený. Nad antimenzionom sa rozprestiera iliton, ktorý symbolizuje čelenku, ktorá zakrývala Kristovu hlavu v hrobe.
Liturgické knihy
648 Pri slávení liturgických bohoslužieb Cirkev používa niekoľko liturgických kníh: Evanjeliár, Apoštolár, Žaltár, Liturgikon, Časoslov, Oktoich, Mineu, Veľkopôstnu a Kvetnú triódu, Irmologion, Trebnik a Typikon. Tieto knihy obsahujú bohatý poklad kresťanskej tradície. Sprevádzajú cirkevné spoločenstvo i každého kresťana jednotlivo v duchovnom raste a napredovaní v poznávaní Boha.
649 Medzi týmito knihami sú hlavné tie, ktoré obsahujú časti Svätého písma. Evanjeliár je liturgická kniha, ktorá obsahuje Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo evanjelium. Je rozdelená na časti, tzv. začalá, ktoré sa čítajú počas liturgického roka. Apoštolár obsahuje čítania zo Skutkov apoštolov, z listov svätého Pavla a zo všeobecných listov svätého Petra, svätého Jána, svätého Jakuba a svätého Júdu. V Žaltári nájdeme 150 žalmov kráľa Dávida, ktoré sú rozdelené do 20 katiziem (z gréckeho slova kathismata, ktoré znamená sedenia). Každá katizma je časť Žaltára, ktorá sa číta postupne počas bohoslužieb počas celého týždňa. Keď zomrie laický kresťan, nad zosnulým sa číta celý Žaltár ako prejav bdelej modlitby pred Bohom.
650 Texty božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho a svätého Bazila Veľkého spolu s liturgiou vopred posvätených darov sa nachádzajú v liturgikone (po cirkevnoslovansky služebnik). Biskupský liturgikon sa nazýva Archihieratikon. Obsahuje poriadok archijerejskej liturgie spolu s ďalšími modlitbami, obradmi a úkonmi, ktoré vykonáva len biskup.
651 Časoslov (po grécky horologion) je kniha, ktorá obsahuje bohoslužby denného cyklu: večiereň, povečerie, polnočnicu, utiereň, hodinky a obednicu. Cieľom týchto bohoslužieb je modlitbou posväcovať časy dňa i noci. K stálym častiam bohoslužieb časoslova sa pridávajú menlivé modlitbové texty (tropáre, stichiry, kánony atď.) týždenného, mesačného a ročného cyklu. Texty týždenného cyklu sú obsiahnuté v Oktoichu (grécke slovo oktoichos znamená osem tónov). Texty mesačných cyklos sa nachádzajú v Minei (grécke slovo menaion znamená mesačník). Veľkopôstna a Kvetná trióda (grécke slovo triodion znamená tri ódy) obsahujú texty pre Veľký pôst, Veľký týždeň, Nedeľu Paschy a obdobie po Päťdesiatnicu. Inštrukcie pre slávenie bohoslužieb a pre spôsob zosúladenia viacerých liturgických cyklov sa nachádzajú v knihe, ktorá sa nazýva Typikon.
652 Poriadok vysluhovania pre sväté tajomstvá, pohreby, rôzne požehnania a posvätenia (po cirkevnoslovansky nazývané spoločne treby) je obsiahnutý v liturgickej knihe, ktorá sa nazýva Trebnik. Jedinečnou liturgickou knihou je Irmologion. Obsahuje notové záznamy melódií irmosov a ďalších textov, ktoré sa spievajú počas bohoslužieb.
Chrámové zvony
653 Od počiatku dejín kresťanstva boli veriaci zvolávaní do chrámu pomocou akustických nástrojov rôzneho druhu. Spočiatku to boli spravidla drevené alebo kovové dosky, na ktoré sa udieralo tyčou alebo paličkou. Nakoniec ich nahradili zvony. V súčasnosti sú zvony neoddeliteľnou súčasťou liturgického života. Zvoní sa pred bohoslužbami, aby sa veriaci zhromaždili, a potom počas mariánskeho hymnu „Dôstojne je“, ktorý sa spieva na božskej liturgii. Zvony oznamujú úmrtie a pohreb farníka. Zvony sprevádzajú procesie okolo chrámu. Kontinuálne zvonenie (po ukrajinsky peredzvin) prebieha počas prvých troch dní Paschy. V tom čase môže každý, kto si to želá, prísť a zazvoniť. Zvony sa posvätia, dajú sa im mená svätých a zavesia sa do zvonice. Zvonica môže mať podobu veže s kupolou alebo súboru oblúkov a nachádza sa nad vstupom do areálu chrámu.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z apríla 2024.
[1] Akatist k Bohorodičke, 9. kondák.
[2] Ján Damaský, Prvá homília na obranu svätých obrazov, 21: PG 94, 1252.
[3] Druhý nicejský koncil, Definícia: DS 302.
[4] Trebnik, Obrad požehnania ikony Krista.
[5] Trebnik, Obrad požehnia ikony Bohorodičky.
[6] Trebnik, Obrad požehnania ikony svätých.
[7] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирський лист до вірних Львівської та Кам’янецької єпархій О Церкві [Pastoračný list veriacim Ľvovskej a Kamianeckej eparchie – O Cirkvi] (14. január 1901).
[8] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[9] Rozprávanie o minulých rokoch (Základná kronika), roky 6495 [987] až 6521 [1013]: Príbeh voľby viery.
[10] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 2: PG 91, 668D.
[11] Ján Zlatoústy, Chváloreč na Juliána Mučeníka, 4: PG 50, 672.
[12] Ján Zlatoústy, Chváloreč na svätého apoštola Pavla, Homília, 4: PG 50, 490.
[13] Ján Zlatoústy, Výber z rôznych homílií, Homília 30: PG 63, 798.
[14] Akatist k Bohorodičke, Ikos 1.
[15] Floral Triodion, Pentecost Friday, Matins, Sessional Hymn; see Menaion, The Three Holy Hierarchs ( January 30/February 12), Vespers, Apostichon.
[16] Tertulián, O korune, 3: PL 2, 79B-80A.
[17] Origenes, O modlitbe, 31, 3: PG 11, 531.
[18] Apoštolské konštitúcie, 8, 9 – 10: PG 1, 1083 – 1088.
[19] Kvetná trióda, Pondelok Svätého Ducha, Večiereň, Modlitby pokľačiačky.
[20] Trebnik, Obrad požehnania kňazských rúch.
[21] Porov. Liturgikon, Liturgia vopred posvätených darov, Zvolanie po druhom prokimene.
[22] Porov. Liturgikon, Liturgia vopred posvätených darov, Veľký prokimen po čítaniach.
Kristus naša Pascha II.: Miesto rodinnej modlitby – domáca cirkev – Ikonový kút – Rodinná modlitba – Rodinné rituály a zvyky – Čítanie Svätého písma a duchovnej literatúry v rodineKristus naša Pascha II: Čas a priestor modlitby Cirkvi: Časoslov – Oktoich – Ročný cyklus bohoslužieb – Pohyblivý cyklus – Nepohyblivý cyklus