Milosrdný Samaritán: Jedenásta lekcia – Modlitba
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Milosrdný Samaritán: Jedenásta lekcia – Modlitba
V minulej lekcii sme sa dozvedeli, že pokánie je našou cestou späť k Bohu. Keď stratíme cestu alebo sa zatúlame od domova, to pokánie nás privádza späť k Bohu nášmu Otcovi a k našej matke, Cirkvi. A keď sme si svoje srdce zatemnili a zašpinili hriechmi, pokánie a sväté tajomstvo spovede nám umožňuje zbaviť sa odpadu, ktorý sa nahromadil v našom srdci, vyniesť odpad, očistiť svoje srdce a vytvoriť priestor pre návrat Ježišovho svetla a milosti.
Ale prečo potrebujeme pokánie? Nemalo by to byť ľahké milovať Boha a dodržiavať jeho prikázania? Nie, nie je to ľahké! Prečo? Existuje jeden veľký dôvod: Pretože zabúdame! Zabúdame na Boha. Toto je najväčší problém, ktorý máme ako Božie stvorenia a ako ortodoxní kresťania.
Pamätanie na nášho najlepšieho priateľa
Keď Adam a Eva boli v raji, Boh bol ich najlepším priateľom. Nikdy na Neho nezabudli. Neprešiel deň, hodina, minúta a ani sekunda, keď necítili, že ich Priateľ je s nimi. Nepotrebovali snažiť sa pamätať na Boha, pretože ich srdcia boli vždy s Ním. Ich srdcia sa neustále modlili k Bohu.
Každým úderom svojho srdca si pripomínali Boha a vedeli, že je s nimi. A každým nádychom vdychovali Božiu lásku a dobrotu. Musíš si pripomínať, že máš dýchať? Samozrejme, že nie! Pre Adama a Evu v raji bola modlitba ako dýchanie.
No keď zhrešili, všetko to sa zmenilo. Boh sa nezmenil, zmenili sa oni. Boh ich stále miloval úplne, ale oni nedokázali cítiť jeho lásku tak ako kedysi. Ich srdcia otupeli a zatemnili sa a oni si už neuvedomovali, že Boh je s nimi.
A tak si po čase začali vytvárať iných „priateľov“, ktorí v skutočnosti vôbec neboli priateľmi, a zabudli na Boha. Namiesto toho, aby si pripomínali Boha, mysleli na iné veci. Čo myslíte, o aké veci išlo? Koľko majetku alebo koľko peňazí by mohli získať? Prečo sa im zdalo, že iní majú viac ako oni? Koľko jedla by mohli zjesť? Ako by mohli byť lepší a dôležitejší alebo populárnejší ako ich sused? Takýmito vecami sa snažili potešiť svoje srdce, no myslíš si, že to fungovalo? Nie, nefungovalo. Nie na dlho! Ich srdcia vždy skončili s pocitom prázdnoty. Bez Boh je človek osamelý.
Sú tieto veci skutočne naši priatelia? Nie sú to skutočne naši priatelia a určite nie najlepší priatelia.
Máš najlepšieho alebo aspoň veľmi dobrého priateľa? Miluješ byť s ním? Myslíš na neho, keď s ním nie si? Tešíš sa na ďalšie stretnutie s ním? Cítiš, že vaše srdcia sú nejako spojené?
Takto by sme mali byť s Bohom – ako najlepší priatelia. Zabúdaš na svojho najlepšieho priateľa? Nie! A mali by sme sa snažiť nezabúdať ani na Boha.
Vieš, ako sa nazýva to, keď pamätáme na Boha? Nazýva sa to modlitba. Modlitbou je, keď je naše srdce spojené s Bohom. Modlitba nie je len rozprávanie alebo používanie slov. Keď si so svojím najlepším priateľom, rozprávate sa neustále? Nie! Postačuje byť spolu! Modlitba je byť spolu s Bohom. Je to užívanie si jeho priateľstva, jeho spoločnosti. Modlitba je to, čo robíme, keď naozaj milujeme Boha – pamätáme na Neho.
Miluješ Boha?
Svätý Herman z Aljašky raz cestoval na lodi. Začal sa rozprávať s námorníkmi, ktorí pracovali na tejto lodi. Pýtal sa ich na ich život a rodiny, na ich nádeje a sny. Potom sa ich spýtal, či milujú Boha. Oni odpovedali: „Samozrejme, že milujeme Boha. Nie je to tak u každého? Chodíme do chráme, keď môžeme. Snažíme sa robiť dobro svojmu blížnemu.“
Potom svätý Herman povedal: „Želám si, aby som naozaj miloval Boha celým svojím srdcom. Keby som tak konal, myslel by som na Boha v každom okamihu. Nikdy by som na neho nezabudol. Radoval by som sa vždy, keď by som mal čas byť s Ním. Ďakoval by som mu za všetky dobré veci v mojom živote a dokonca aj za tie ťažké. Vždy by som Ho cítil vo svojom srdci a všade okolo mňa.“ Svätý Herman ich poučil, čo znamená skutočná modlitba.
Námorníci sa pozreli jeden na druhého. Uvedomili si, že možno nemilujú Boha tak veľmi, ako si mysleli. Možno nemali Boha skutočne za svojho najlepšieho priateľa!
A svätý Herman povedal: „Od dnešného dňa, od tejto hodiny, od tejto chvíle milujme Boha nadovšetko!“ Modlitba je to, čo robíme, keď milujeme Boha nadovšetko.
Takáto modlitba sa nezaobíde bez určitého úsilia z našej strany. S takouto modlitbou nezačneme hneď. Dopracujeme sa k nej. Začíname od začiatku. Cvičíme, cvičíme a znova cvičíme.
Možno to znie zvláštne, no niekedy sa dokonca musíme nútiť do modlitby! Niekedy môžeme mať pocit, že sa nám nechce modliť. No je veľa vecí, ktoré sa nám nechce robiť – napríklad: upratať si izbu, pokosiť trávnik alebo poprosiť o prepáčenie, keď sme urobili niečo zlé. No ak tieto veci urobíme, pocítime odmenu za svoju námahu. Rovnako, keď praktizujeme modlitbu, cítime požehnanie, ktoré nám to prináša.
Ako sa teda naučíme modliť? Popremýšľaj o tom. Ako sme sa učili hovoriť, keď sme boli ešte bábätká? Učili sme sa hovoriť najskôr ústami alebo ušami? Vlastne to bolo ušami. Naši rodičia sa nám prihovárali a my sme počúvali. Počúvali sme aj svojich súrodencov, ak sme ich mali. Pomaly sme začali používať aj slová, však? Hovorili sme „mama“, „psík“, „plyšák“. Potom sme začali používať vety. „Mama, som hladný!“
Takže sme sa naučili rozprávať tak, že sme počúvali svoju mamu. Aj to, ako sa modliť, sa učíme počúvaním našej matky, Cirkvi. (A Cirkev sa naučila modliť počúvaním Svätého Ducha.) Učíme sa hovoriť s Bohom počúvaním modlitieb Cirkvi. Mnohé z týchto slov pochádzajú z Biblie. Naša matka, Cirkev, nám ukazuje, ako byť s Bohom ako s najlepším priateľom a ako sa s ním spojiť vo svojom srdci. Cirkev nám pomáha spoznať, aké slová máme používať, aby sa naše srdce mohlo priblížiť k Bohu.
Náš Pán Ježiš Kristus nás poučil, že sa máme modliť k Bohu ako Otcovi. Boh je Ježišov Otec. No ak sme boli v krste zjednotení s Ježišom a v myropomazaní sme boli pomazaní tým istým Duchom ako Ježiš, stali sme sa ako Ježiš – Boží syn (Galaťanom 3, 26). Ježiš je jediný prirodzený Boží Syn. Vždy bol Božím Synom. No teraz sme sa my skrze Ježiša Krista stali adoptovanými do Božej rodiny ako synovia a dcéry (Efezanom 1,5). To znamená, že teraz máme Ježiša za nášho brata a Boha za nášho Otca. A preto nám Ježiš dal túto najdôležitejšiu modlitbu: „Otče náš…“ (Matúš 6, 9 – 13). Táto modlitba nám ukazuje, ako sa máme modliť ako jedno z Božích vlastných milovaných detí.
Ak sa chceme spojiť s Bohom, musíme Ho poznať takého, aký On je – ako nášho Otca a Otca nášho Pána Ježiša Krista. Je veľmi dôležité, čo Mu hovoríme. Teraz si spomeň na svojich najlepších priateľov tu na zemi. Mali by sme byť schopní slobodne sa s nimi rozprávať. No môžeš im povedať len tak hocičo? Čo ak povieš: „Nemám ťa rád!“ alebo „Nie si zábavný!“? Myslíš si, že tvoj priateľ bude chcieť byť s tebou, ak mu povieš tieto veci? Pravdepodobne nie. Niektoré veci, ktoré povieme, nás zblížia, zatiaľ čo iné môžu nášmu vzťahu uškodiť. Napríklad, ak svojmu priateľovi klameme, môžeme ho od seba odradiť a poškodiť naše priateľstvo.
Je dôležité, ako sa modlíme k Bohu, ako ho oslovujeme, aké slová používame! Naše slová musia byť sväté, pokorné a pravdivé. Čo keby si svojmu najlepšiemu priateľovi povedal: „Ty máš dva metre!“ alebo „Ty máš tri nosy!“? Zo začiatku by to možno bolo vtipné, no po chvíli by tvoj priateľ mal pocit, že ho v skutočnosti nepoznáš a neceníš si ho takého, aký je. Naše slová Bohu by mali byť pravdivé.
Boh dal Cirkvi slová modlitby skrze Sväté písmo, liturgiu, svätých a občas dokonca skrze anjelov.
Jednu z najdôležitejších modlitieb a hymnov našej cirkvi naučili ortodoxného chlapca anjeli. Vieš, o akú modlitbu ide? Poznáš ten príbeh?
Približne pred 1 500 rokmi veľkým kresťanským mestom Konštantínopol otriasali zemetrasenia. Nie iba jedno zemetrasenie, ale mnoho zemetrasení v priebehu niekoľkých dní a týždňov. Niektoré budovy sa zrútili a ľudia mali strach. Patriarcha Proklos povedal ľuďom, aby vyšli za hradby mesta a modlili sa. Celé mesto žilo v stanoch mimo Konštantínopola a modlilo sa spoločne počas každého dňa, pričom ich viedol patriarcha a kňazi.
Raz, keď sa ľudia modlili, bol zo zástupu vzatý do neba malý chlapec. Jeho rodina si myslela, že ho odniesol silný vietor, a boli smutní. Po niekoľkých minútach sa chlapec vrátil späť k svojej rodine. Boli takí šťastní, že ho vidia v bezpečí!
No niečo bolo iné. Chlapec povedal, že videl anjelov a dostal od nich novú modlitbu, ktorá sa spieva v nebi. Anjeli mu povedali, aby túto novú pieseň naučil patriarchu a všetkých kresťanov. A to sa aj stalo.
Keď chlapec patriarchovi stále dokola spieval anjelskú pieseň, ľud sa začal zhromažďovať okolo, aby počúval novú modlitbu, ktorá bola darovaná zhora. Čoskoro začal spievať aj patriarcha. Jeden po druhom sa pridávali ďalšie hlasy – muži, ženy i deti, všetci sa modlili k Bohu týmto hymnom, až sa zdalo, že tento zvuk naplnil celý vesmír: „Svätý Bože, Svätý silný, Svätý nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!“
Zemetrasenia tak rýchlo, ako sa začali, teraz prestali a už sa nevrátili.
Modlitby Cirkvi nie sú len také hocijaké modlitby. Sú inšpirované Bohom a majú moc urobiť svätými tých, ktorí ich prednášajú s vierou. Modlitby Cirkvi, našej matky, sú plné pravdy a milosti a pomocou nich sa učíme modliť spôsobom, ktorý nás zjednocuje s Bohom skrze Ježiša Krista a Svätého Ducha.
Cirkev, naša matka, nás nielen učí, ako sa máme modliť, ale tiež nám prikazuje, aby sme každý deň v určitom čase prednášali určité modlitby. Nazýva sa to „pravidlo modlitby“, pretože každý deň používame tie isté modlitby v tom istom čase. Ortodoxní kresťania majú dodržiavať svoje modlitbové pravidlo každé ráno a každý večer, pričom stoja pred ikonami vo svojej domácnosti. Ráno je dôležitý čas na modlitbu, pretože každý deň potrebujeme začať s Božou prítomnosťou a požehnaním. Večer je tiež osobitný čas na poďakovanie Bohu za uplynulý deň a na prosbu o jeho ochranu a milosť cez noc. Tieto dva časy modlitby sú ako naše duchovné „záložky“. Držia nás pohromade počas celého dňa a udržujú nás silných, stabilných a vzpriamených.
No ako ortodoxní kresťania sa modlíme nielen vtedy, keď ideme do chrámu, a modlíme sa nielen ráno a večer. Snažíme sa modliť vo svojom srdci neustále tak ako Adam a Eva v raji.
Cirkev nám dáva ďalšiu veľmi dôležitú modlitbu, ktorá nám pomáha pamätať na Krista v každom čase. Je to jedna z najdôležitejších modlitieb Cirkvi a zároveň jedna z najjednoduchších. Nazýva sa „Ježišova modlitba“.
Počul si už o Ježišovej modlitbe? „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Môžeš sa túto modlitbu naučiť naspamäť? Táto jednoduchá modlitba nás môže sprevádzať kedykoľvek – doma, v škole, v chráme, keď sa hráme, keď sme sami, keď sme s priateľmi.
Odriekať Ježišovu modlitbu je ako chodiť každý deň cez pole na tom istom mieste. Čo sa stane, ak budete znova a znova prechádzať cez burinu a krovie? Vyčistíte si cestu, chodník, však? Ak Ježišovu modlitbu používame často, vytvoríme si v srdci cestu, ktorá nás drží stále s Bohom.
A toto je cieľom modlitby: vždy byť s Bohom, naším najlepším Priateľom.
Zdroj: Detský katechizmus Milosrdný Samaritán. Preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Milosrdný Samaritán: Dvanásta lekcia – PôstMilosrdný Samaritán: Desiata lekcia – Pokánie a spoveď
