Kristus – naša Pascha III.: Kresťanské chápanie štátu (954 – 974)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Rozpomeň sa, Pane, na všetkých predstavených i vládnucich,
na našich bratov, ktorí konajú verejnú službu,
a na všetkých vojakov…
Daruj im hlboký a nenarušiteľný pokoj,
vzbuď v ich srdci náklonnosť k tvojej cirkvi
a k tvojmu ľudu,
aby sme pod ich ochranou žili v pokoji a svornosti…
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Kresťanské chápanie štátu
954 Štát je forma organizácie života národa. Každý ľud sa usiluje uchovať si svoju identitu vytvorením štátu. Štát ako politické spoločenstvo existuje pre spoločné dobro, keď svojimi príslušnými činnosťami prehlbuje, aktualizuje a bráni morálne hodnoty ľudu. Takýto štát môže úspešne podporovať rozvoj každého jednotlivca, ak nezanedbáva základné spoločenské hodnoty slobody, spravodlivosti a rovnosti.
955 Štát plní svoje funkcie pomocou mechanizmu politickej vlády. Vládnutie je potrebné na koordináciu úsilí občanov pri dosahovaní spoločného dobra. Jednou zo základných povinností štátu je obmedzovať rôzne prejavy zla, a to pomocou riadneho právneho procesu. V tomto ohľade je politické vládnutie morálnou silou spoločnosti. Štátna moc, ktorá je výsostne v rukách ľudu, má povinnosť podporovať rozvoj občianskej spoločnosti a demokratických inštitúcií, ako aj garantovať slobodu a práva svojich občanov.
Funkcie štátnej vlády
956 Účelom štátnej vlády je vytvárať podmienky pre harmonický rozvoj jednotlivcov, sociálnych skupín a spoločnosti ako celku. Z tohto účelu vyplýva sféra činnosti štátnej vlády v oblastiach zákonodarstva, administratívy a súdneho konania.
957 Ctihodný metropolita Andrej učil, že „účelom vládnej moci je služba sociálnu dobru, uchovávanie a ochrana prirodzenej a skutočne autentickej slobody občanov, rodín a spoločenských organizácií“.[1] Predstavitelia štátnej vlády sú viazaní morálnymi mandátmi, ktoré pred vládu kladie spoločnosť. Kresťania, ktorí majú politickú moc, sa zodpovedajú nielen pred spoločnosťou a zákonom, ale aj pred Bohom.
958 Medzi základné funkcie štátnej moci patrí: obrana proti vonkajšej agresii; udržiavanie zahraničnej politiky; obrana ústavného poriadku, ktorý je definovaný ekonomickým, občianskym a trestným právom; spravodlivá štátna administratíva a spravodlivé súdnictvo; a napokon starostlivosť o všeobecné blaho. Vláda je povolaná starať sa o spoločné dobro, ktorého charakteristickými znakmi sú náboženská sloboda, kultúra, vzdelávanie a veda.
Medze štátnej moci a trest smrti
959 V súlade s učením Cirkvi sú medze štátnej moci vytýčené jej pozemským a časným charakterom. Štátna moc koná v medziach svojich funkcií. Štát nemôže plniť svoje funkcie, ak porušuje dôstojnosť jednotlivca a morálne princípy spoločnosti. Medze štátnej moci sú definované ústavou.
960 Cirkev usmerňuje svoje deti, aby sa podriaďovali štátnej moci, a modlí sa za ňu bez ohľadu na náboženskú príslušnosť jej predstaviteľov, lebo „niet moci, ktorá by nebola od Boha…, ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro“ (Rim 13, 1. 4). Avšak Cirkev nepovažuje moc vlády alebo jej predstaviteľov za absolútnu a neprijíma myšlienku úplnej nezávislosti vlády od Boha. Cirkev neuznáva ani autonómiu vlády oproti pozemského poriadku vecí, ktorý ustanovil Boh. „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni“ (1 Pt 2, 13). Inými slovami, kritériom zákonnosti štátnej moci je jej súlad s Pánovým zákonom. Keď štátna moc stratila svoju legitímnosť pre svoj nesúlad s Božím zákonom, ľudia majú právo odporovať takejto vláde a postaviť sa proti nej.[2] Kresťan je povinný riadiť sa Božím zákonom aj za ťažkých okolností: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“ (Sk 5, 29).
961 Podľa kresťanského chápania trest za zločin nie je pomstou spoločnosti zločincovi. Trest má skôr vytvoriť základ pre zločincovo obrátenie, zmierenie s Bohom a návrat do spoločnosti. Preto trest musí byť otvorený možnosti budúceho opätovného začlenenia zločinca do života spoločnosti.
962 V Kázni na vrchu Ježiš Kristus vyzval logiku pomsty novou logikou odpustenia a učil nás, aby sme spravodlivosť chápali z eschatologickej perspektívy Božieho kráľovstva. Táto nová logika, navrhnutá našim Pánom, vytvára novú kresťanskú etiku. Podľa tejto etiky sa ochrana spoločnosti neuskutočňuje pomocou trestu smrti, ale inými formami trestu. Cirkev si uvedomuje tajomstvo, ktorým je človek, a obhajuje hodnotu a dôstojnosť života, a preto podporuje nepoužívanie trestu smrti.[3]
963 Vo svojej encyklike Evangelium vitae pápež svätý Ján Pavol II. opisuje rast povedomia spoločnosti, ktorá túži po riešení konfliktov nenásilnými, mierovými prostriedkami, ako jeden zo znakov nádeje. „V tejto perspektíve treba vidieť stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, i keby sa uplatňoval len ako prostriedok ‚oprávnenej‘ spoločenskej ‚obrany‘: tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život.“[4]
Morálna zodpovednosť za štát
964 V súlade s kresťanským sociálnym učením každý člen spoločnosti má morálne záväzky voči štátu. Tieto záväzky zahŕňajú plnenie občianskych povinností občana. Vyžadujú tiež, aby občan odmietal premenu štátu na nástroj v rukách sociálnych skupín rôzneho druhu.
965 V demokratickom systéme sú všetci občania zodpovední za blaho všetkých, a to tak na úrovni miestneho spoločenstva, ako aj na úrovni regiónu a krajiny ako celku. Medzi občianske povinnosti patrí: účasť na voľbách, platenie daní, obrana svojej krajiny proti agresorom, dodržiavanie zákonov, solidarita s ostatnými a vzájomná úcta medzi členmi spoločnosti. Kresťania, ktorí sa uchádzajú o volené funkcie alebo iným spôsobom slúžia v štátnej správe, nesmú robiť kompromisy vo svojej viere. Metropolita Andrej vyhlasuje: „Čím viac sa občania zúčastňujú na vládnutí, tým viac je potrebné, aby títo občania boli spravodliví, t. j. aby mali morálnu formáciu, ktorá je preniknutá evanjeliovými princípmi.“[5]
966 Osobitným prejavom zištného zneužívania štátnej moci je korupcia a úplatkárstvo. Ničia štát a deformujú spoločenské vzťahy. Úroveň korupcie v štáte je občas ukazovateľom morálneho stavu spoločnosti ako celku a každého jej jednotlivého člena. Korupčné konanie vykazujú tak tí, ktorí úplatky požadujú a prijímajú, ako aj tí, ktorí ich ponúkajú a dávajú.
967 Korupcia je nebezpečný jav pre spoločnosť a – z kresťanského hľadiska – hriech.[6] Vládnutie stráca svoj účel: prestáva zastupovať a brániť svojich občanov a namiesto toho sa stáva hrozbou pre nich. Kresťan sa nesmie podieľať na korupčných skutkoch a nemali by zostať ticho, keď sa ich dopúšťajú druhí.
Pamätaj, Pane, na náš národ pod vládou Boha.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Láska k vlasti a ľudu
968 Cesta do našej nebeskej vlasti vedie cez našu pozemskú vlasť.
Kresťania prospievajú svojej vlasti viac než ostatní. Lebo formujú a usmerňujú oddanosť svojich spoluobčanov k Bohu všetkého stvorenia. Zároveň pomáhajú tým, ktorí žijú vo svojich malých mestách na zemi, vystúpiť do výšin božského a nebeského mesta. Tak sa napĺňa Pánovo slovo: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým“ (Mt 25, 21).[7]
Pre nás vlasť je rodná krajina človeka, ktorá tohto človeka spája s ľudom a kultúrou. Kresťanské morálne učenie označuje lásku k vlasti za čnosť vlastenectva. Láska k vlasti vyplýva zo štvrtého prikázania: „Cti svojho otca a svoju matku, aby sa predĺžili tvoje dni v krajine, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh“ (Ex 20, 12).
969 Slovami metropolitu Andreja Šeptického:
Otčina môže byť len vtedy mocnou organizáciou garantujúcou šťastie všetkým svojim občanom, keď nie je celkom, ktorý bol vytvorený umelo z rôznych a rôznorodých častí. Skôr by mala byť podobná monolitickému organizmu, t. j. telu, ktoré je oživované jediným duchom a rozvíja sa z vnútornej životnej sily a kompenzuje svoje vlastné nedostatky. A tento organizmus je svojou povahou zdravé, silné telo, ktoré si uvedomuje svoj účel, a to nielen materiálny, ale aj morálny.[8]
970 Vlastenectvo ako čnosť lásky k vlasti je nezlučiteľné s nenávisťou alebo znevažovaním ostatných národov alebo rás. Tie sú prejavmi šovinizmu a rasizmu. Skutočné vlastenectvo je aktívne: podporuje zachovanie a rozvoj národnej kultúry a sebauvedomovania. Vlastenec nikdy nenahradí Boha národom a nebude znižovať vieru na jeden z aspektov národnej kultúry.
971 Vzhľadom na to metropolita Andrej Šeptický učí:
Kresťan by mal milovať všetkých ľudí, ale to nebráni tomu, aby v prvom rade miloval svoju rodinu a vlasť. A tak ako láska k blížnemu nie je v rozpore s láskou k rodine, tak nie je v rozpore ani s láskou k vlasti. Kresťan môže a má byť vlastencom, ale jeho vlastenectvo nemôže byť nenávistné a nemôže vyžadovať povinnosti, ktoré sú v rozpore s vierou. Čo sa javí ako vlastenectvo, ale spôsobuje nenávisť alebo je v rozpore s vierou, to nie je pravé vlastenectvo.[9]
972 Prejavom vlastenectva je aj láska k vlastnému ľudu. Ľud je duchovné spoločenstvo osôb, ktoré spája jazyk, tradícia, história a kultúrne dedičstvo. Ľud pestuje národné hodnoty, ktoré sú základom jeho identity. V čase budovania národa metropolita Andrej napísal:
Úlohou ukrajinského ľudu bude vytvoriť také sociálne kresťanské podmienky, ktoré by zabezpečili skutočné a trvalé šťastie občanov, aby našli dostatok vnútornej sily na prekonanie odstredivých síl vnútornej dezintegrácie a úspešne bránili svoje hranice pred vonkajšími nepriateľmi.[10]
973 Národ je zdrojom a prostredím pre odovzdávanie národných i kresťanských hodnôt jednotlivcom. Jedným z najväčších pokladov národa je jeho rodný jazyk, čo zdôrazňuje aj metropolita Andrej: „Čo robí zo skupiny ľudí jeden národ? Predovšetkým jazyk. Všetci, ktorí hovoria po ukrajinsky alebo považujú ukrajinčinu za svoj rodný jazyk, tvoria ukrajinský ľud.“[11]
974 Kultúra ľudu sa rozvíja v náboženskej, morálnej, intelektuálnej, estetickej a sociálnej oblasti. Každý kresťan, ktorého život spočíva v láske k Bohu a blížnemu, je povolaný hlboko milovať svoj národ a prispievať k uchovávaniu a rozvíjaniu jeho kultúrneho a duchovného dedičstva. Úlohou každého kresťana je budovať a rozvíjať autentickú kresťanskú kultúru, ktorá formuje svedomie a zabezpečuje duchovný rast a rozvoj človeka.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 22. februára 2025
[1] Metropolita Andrej Šeptický, Як будувати рідну хату? [Ako budovať rodnú domovinu?] (1942), 7.
[2] Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 400 – 401.
[3] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 22267.
[4] Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae [Evanjelium života], 27.
[5] Metropolita Andrej Šeptický, Як будувати рідну хату? [Ako budovať rodnú domovinu?] (1942), 13.
[6] Porov. patriarcha Ľubomír, Звернення до вірних на Великий піст Єпископів КиєвоГалицького верховного Архиєпископства УГКЦ про явище хабарництва у нашій країні та як його поборювати [List veriacim od biskupov Kyjevsko-haličského väčšieho arcibiskupstva Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Veľký pôst: O fenoméne úplatkárstva v našom národe a ako proti nemu bojovať] (5. marec 2008).
[7] Origenes, Proti Kelsovi, VIII, 74: PG 11, 1629.
[8] Metropolita Andrej Šeptický, Як будувати рідну хату? [Ako budovať vlastnú domovinu?] (1942), 3 – 4.
[9] Metropolita Andrej Šeptický, Пастирське послання до вірних Християнська pобота [Pastiersky list veriacim O kresťanskej práci].
[10] Metropolita Andrej Šeptický, Як будувати рідну хату? [Ako postavíme náš dom?] (1942), 3.
[11] Metropolita Andrej Šeptický, Як будувати рідну хату? [Ako postavíme náš dom?] (1942), 22.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Kresťanské chápanie ekonomiky (975 – 982)Kristus – naša Pascha III.: Sociálne rozmery Cirkvi (927 – 953)
