Kristus – naša Pascha III.: Čnosti ako náznaky zbožštenia – Život vo viere, nádeji a láske (831 – 849)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Vylej na nich svoju veľkú milosť.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Čnosti ako náznaky zbožštenia
831 Apoštol Pavol učí, že evanjelium je Božia sila udelená tomu, kto verí; sila, z ktorej žije spravodlivý (porov. Rim 1, 16 – 17). Apoštol Pavol túto Božiu silu nazýva „čnosť“, čím poukazuje na vnútorné možnosti človeka obnoveného v Kristovi a na jeho schopnosť pre dobro (porov. Flp 4, 8 – 9). Vďaka čnosti sa človek stane schopným žiť a konať v Kristovi.
832 Svätí otcovia verili, že čnosť je schopnosť umiestnená v ľudskej duši. Čnosť je zdrojom prirodzených síl človeka, ktoré sa rozvíjajú a zdokonaľujú v spolupráci s Božou milosťou. Čnosť je sila a schopnosť človeka, ktorý je stvorený na Boží obraz, pripodobniť sa Bohu a dosiahnuť zbožštenie.[1]
Život vo viere, nádeji a láske
(Prvé, druhé a tretie prikázanie)
Viera – základ kresťanského života
833 Metropolita Andrej Šeptický učí: „Ako je nebo ďaleko od zeme, tak je ďaleko neveriaci od veriaceho…, ktorý má živú a silnú vieru. Len tento druh viery dáva večný život, len tento druh viery zachraňuje (porov. Jk 2, 14 – 16), len takáto viera vedie zo smrti do života, len takáto viera dáva ‚moc stať sa Božími deťmi‘ (Jn 1, 12).“[2]
834 Viera je otvorenosť celého človeka pôsobeniu Svätého Ducha a osobnému zjednoteniu so vzkrieseným Kristom. Na rozdiel od nekresťanských pokusov dosiahnuť dokonalosť, ktoré sa spoliehajú jedine na ľudskú silu, kresťanstvo hlása nový, pravý základ pre ľudskú svätosť a spravodlivosť, ktorým je viera v Ježiša Krista.
835 Viera dáva zrodenie novému stvoreniu vo svätom tajomstve krstu (porov. 2 Kor 5, 17). Kto uverí v Krista, vyzlečie si staré ja a oblečie si nové (porov. Ef 4, 22 – 24). Apoštol Pavol opisuje život vo viere ako život Krista v nás a náš život v Kristovi (porov. Gal 2, 20 – 21; Flp 1, 21).
836 Viera spočíva pri základe kresťanskej morálky. Viera je začiatkom čnostného života a čnostného konania. Viera je predovšetkým Boží dar prijatý v krste. Viera je veľká duchovná sila, ktorá nám bola daná. Viera je zároveň naše povolanie. Viera nám poskytuje poznanie Boha a neviditeľných vecí (porov. Hebr 11, 1). Viera predchádza nádej a lásku, keďže viera a nádej sa spájajú s Pravdou, ktorú možno vnímať len vierou. Dalo by sa povedať, že viera umiestňuje Pravdu do jadra ľudskej osoby.[3]
837 Čnosťou viery sa človek stane schopným zachovávať prvé tri z Desatora prikázaní. Viera nás otvára Bohu a spája nás v duši so Stvoriteľom a Spasiteľom. Práve vierou sa staneme schopnými klaňať sa jedinému Boha v Duchu a Pravde. Pravá viera vylučuje klaňanie sa akýmkoľvek iných bohom, ako aj veštenie, poveru a mágiu. Tieto porušujú prvé prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 3; Dt 5, 7).
838 Biblická tradícia učí, že spravodlivý človek žije z viery (porov. Hab 2, 4; Rim 1, 17; Gal 3, 11; Flp 3, 9; Hebr 10, 38). Život z viery podnecuje kresťana k oslave Pánovho mena. Svätý Duch, ktorý pôsobí v kresťanoch, volá z ich vnútra: „Abba! Otče!“ (Gal 4, 6). Inými slovami, Svätý Duch ich učí oslavovať Boha správne v Kristovi. Kresťan, poučený čnosťou viery o svätosti a veľkosti Božieho mena, je schopný plniť druhé prikázanie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“ (porov. Ex 20, 7; Dt 5, 11). Kresťan sa nebude rúhať, nebude falošne prisahať a bude sa vyhýbať preklínaniu, páchaniu svätokrádeže a podobne.
839 V nedeľu Kristova cirkev slávi Pánov deň, ktorý cirkevní otcovia nazývali „malá Pascha“. Krstom sa veriaci stane účastným na paschálnom tajomstve. Zároveň sa stane v duši zviazaným s liturgiou Cirkvi. A tak každý kresťan je povolaný zúčastňovať sa na jej slávení. Naša účasť na božskej liturgii v nedeľu a vo sviatok je prejavom a potvrdením jednoty s Bohom a Cirkvou vo viere a láske. Preto nás Pán poučuje v treťom prikázaní: „Pamätaj na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!“ (porov. Ex 20, 8; Dt 5, 12). Navyše k účasti na božskej liturgii a iných bohoslužbách praktizujúci kresťania slávia svätý Pánov deň aj tým, že prehlbujú svoje poznanie viery, zdržiavajú sa ťažkej práce a konajú skutky milosrdenstva (návšteva chorých, nevládnych, pomoc núdznym atď.). Slávením Pánovho dňa my ako kresťania otvorene vyznávame našu vieru, uznávame, že sme nové stvorenie v Kristovi a údy jeho tela, Cirkvi, a očakávame „nové nebo a novú zem“ (porov. Zjv 21, 1).
Nádej – sila kresťanského života
840 Nádej sa rodí z viery. Nádej je očakávanie plnosti nám daného Božieho kráľovstva. Kresťanský pohľad na život a účel našich ašpirácií prekračuje obmedzenia ľudských očakávaní a zároveň ide za utrpenie a smrť. Kresťan, ktorý verí v zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vstúpil do neba a sedí po pravici Otca, očakáva v nádeji svoje vlastné oslávenie s Kristom v čase jeho slávneho druhého príchodu (porov. Kol 3, 1 – 4).
841 Nádej je neotrasiteľná dôvera v Spasiteľa. Charakterizuje veriaceho, ktorý očakáva plnosť Kristovho príchodu: „Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame“ (Rim 8, 24 – 25). Metropolita Andrej učí:
Nádej je istá, pretože je založená na Božom svedectve, na jeho prisľúbení, na jeho dobrote, na tom, že je jednoducho nemožné, aby Boh nedodržal svoje prisľubenie. Túto istotu nedokáže nik a nič oslabiť, rastie do tej miery, do akej sa približujeme k Pánovi, nášmu Bohu, t. j. ako napredujeme v Božej milosti alebo jednoducho ako žijeme kresťanským životom.[4]
842 Čnosť nádeje je zárukou a potvrdením všetkého, čo je založené na viere a uskutočnené v láske. Nádej je akoby spojovací článok, ktorý zjednocuje začiatok (vieru) a vrchol (lásku) čnostného života. Nádej je motivujúcou silou úplného naplnenia človeka v Bohu. Nádej je čnosť „pocestného“, toho, kto ako účastník na božskom živote rastie v ňom, t. j. stáva sa zbožšteným.
Láska – podstata kresťanského života
843 Najdôležitejšou čnosťou, ktorá sa rodí z viery, je čnosť božskej lásky, ktorú Boh udeľuje kresťanovi ako novému stvoreniu v Kristovi. Evanjelista Ján zdôrazňuje, že láska je podstatou života v Bohu: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7 – 8).
844 Čnosť lásky nie je len ľudská schopnosť milovať, je to láska, ktorou žije sám Boh. To preto taká láska, ako učí apoštol Pavol, je väčšia ako všetky ostatné známky božského života v človeku, t. j. je väčšia ako ostatné čnosti. Je to najväčší Boží dar, ktorý sme dostali vo Svätom Duchu: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5; porov. 1 Kor 12 – 13).
845 Láska má svoj zdroj v Bohu: je to Otcova láska zjavená v Synovi a udelená nám vo Svätom Duchu (porov. Rim 8). Každý, kto má účasť na tomto druhu lásky, sa vo Svätom Duchu stáva schopným milovať Otca tak, ako ho miluje Syn. Zároveň dokáže milovať blížneho až do samého konca, lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).
846 Ctihodný metropolita Andrej učí: „Bez lásky je všetko v duši mŕtve, [lebo v takejto duši] vôľa nie je primárne zameraná na pravé dobro, ktoré je najvyšším dobrom a zároveň najvyššou pravdou, t. j. na všemohúceho Boha.“[5]
847 V Bohu a prostredníctvom Boha veriaci, ktorý dostal dar Božej lásky, miluje ostatných a všetko stvorenie. Preto je láska k blížnemu výrazom lásky k Bohu: „Ak niekto povie: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1 Jn 4, 20 – 21).
848 Božská láska, ktorou kresťan miluje svojho blížneho, je nezištná a obetavá. „Netrvá na svojom“ (porov. 1 Kor 13, 4 – 7). Táto láska sa zjavuje v schopnosti milovať dokonca aj nepriateľov (porov. Mt 5, 44 – 45). Práve v takomto druhu lásky kresťan zjavuje tvár milujúceho Boha, ktorý svojou láskou zachraňuje hriešnikov, zmieruje ich so sebou a premieňa ich na veriacich, ktorí sú ospravedlnení v Kristovi (porov. Rim 5, 10 – 11).
849 Podstatou a motiváciou pre všetky morálne činy kresťana je láska. Ježiš Kristus nás učí, že celý Zákon je obsiahnutý v prikázaní milovať Boha a blížneho (porov. Mt 22, 40; Dt 6, 5; Lv 19, 18). Vďaka daru Božej lásky kresťan získava „účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21) a napĺňa celý Zákon, lebo „naplnením Zákona je láska“ (Rim 13, 10). „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia zo 4. februára 2025
[1] Porov. Gregor Nysský, Na blahoslavenstvá, homília 1: PG 44, 1193.
[2] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).
[3] Porov. Maxim Vyznávač, Listy: PG 91, 364nn.
[4] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).
[5] Metropolita Andrej Šeptický, Божа мудрість [Božia múdrosť] (1932-1933).
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha III.: Duchovný život a zbožštenie (850 – 855)Kristus – naša Pascha III.: Askéza, ktorá osvecuje (822 – 830)