Kristus – naša Pascha III.: Cirkev ako vzor pre ľudské spoločenstvo (918 – 926)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Cirkev ako vzor pre ľudské spoločenstvo – Morálne princípy, ktorými sa riadi spoločenský poriadok
Jednota v rozmanitosti (a princíp spoločného dobra)
918 Cirkev – ikona Najsvätejšej Trojice – uvádza ľudstvo do skúsenosti spoločenstva s Bohom a rastie ako spoločenstvo osôb vo Svätom Duchu. Jedinečnou skúsenosťou Cirkvi je, že človek môže byť sám sebou (t. j. osobou) len v spoločenstve s druhými osobami. Tak ako jednota Kristovej Cirkvi vždy existuje v rozmanitosti, tak aj spoločenstvo osôb v Cirkvi neznižuje jedinečnosť jednotlivca, naopak, je zárukou jeho rozvoja a uchovania jeho identity. Preto je tento druh spoločenstva osôb vlastne ich spoločným dobrom.
919 V (sekularizovanej) spoločnosti oddelenej od Cirkvi sa pozerá na ľudskú osobu buď ako na sebestačného jednotlivca, ktorý je uzavretý pred ostatnými, alebo ako na člena kolektívu, pozbaveného slobody – „prostriedok“, ktorý sa vyžadujú pre existenciu sociálnych inštitúcií. V prvom prípade jednotlivec uprednostňuje svoje vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti a v druhom prípade kolektív dominuje nad jednotlivcom. Toto má za následok, že chápanie spoločného dobra je zdeformované: spoločné dobro je buď popierané, alebo redukované na skupinové záujmy.
920 Cirkev, plniac svoje poslanie premieňať spoločnosť, odovzdáva spoločnosti vlastnú skúsenosť spoločenstva v morálnych princípoch kresťanského života. Najmä princíp spoločného dobra vyžaduje, aby spoločnosť vytvárala podmienky pre slobodný rozvoj človeka, ktorý zároveň pracuje pre dobro spoločnosti.
Svätosť (a rozvoj občianskej spoločnosti)
921 Cirkev je životodarné prostredie pre posväcovanie ľudí a ich individuálne zdokonaľovanie. V Cirkvi môže človek rásť k dokonalosti aj vo svojom sociálnom rozmere. Svätý človek, ktorý žije život lásky k Bohu a blížnemu vo Svätom Duchu, sa riadi Božím zákonom a stáva sa vzorom občana dodržiavajúceho zákon. Práve túžba po svätosti otvára kresťana pre službu blížnemu a spoločnosti. To preto je kresťan tvorivým účastníkom na občianskej spoločnosti.
922 Občiansku spoločnosť charakterizuje schopnosť jej členov – motivovaných zvnútra – organizovať sa, ako aj ich otvorenosť a autonómna aktivita v prospech spoločného dobra. Cirkev je vo svojom sociálnom rozmere vzorom občianskej spoločnosti v tom, že kresťana vychováva na občana, ktorý je schopný vnímať potreby blížneho a primerane na ne reagovať.
Katolicita (a princíp solidarity)
923 Katolicita Cirkvi odráža jej poslanie zhromažďovať ľudí a celé národy a pestovať v každom človeku zmysel pre zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých a napokon za celé ľudstvo.[1] A k tomu ešte katolicita nielenže poskytuje pocit osobnej zodpovednosti a účasti na živote vlastného kresťanského spoločenstva, ale aj otvára človeka druhým jednotlivcom a spoločenstvám za účelom vytvoria spoločenstvo s nimi, a vlastne ponúka skúsenosť takéhoto spoločenstva. Katolicita prináša ducha zmierenia, v ktorom rôzne spoločenstvá prerastajú svoje vlastné skupinové záujmy a zapájajú sa do kultúry dialógu a vzájomnej podpory, aby prekonali nedorozumenia a konflikty každého druhu.
924 Princíp solidarity pramení zo skúsenosti cirkevnej katolicity. V tomto princípe solidarity sa spoločenstvo osôb vyjadruje ako vzájomná závislosť jednotlivcov, zatiaľ čo zodpovednosť za Cirkev sa vyjadruje ako povinnosť zúčastňovať sa na spoločnosti a spolupracovať s ostatnými – členmi tejto spoločnosti.
Apoštolát a diakonia (a princíp subsidiarity)
925 Cirkev, napodobňujúc Spasiteľa, vykonáva svoje poslanie (apoštolát) v spoločnosti skrze službu (diakonia): „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Najvyšším povolaním Cirkvi nie je panovať, ale slúžiť. Cirkev nevládne nad ostatnými, ale pomáha ostatným. Cirkev sa neusiluje o vplyv alebo hmotný zisk, ale slúži chudobným, chorým a núdznym.
926 Cirkevné chápanie sociálnej činnosti ako služby je vyjadrené v princípe subsidiarity.[2] Podľa tohto princípu združenia občanov na rôznych úrovniach konajú v medziach svojich kompetencií. Toto dovoľuje každej úrovni spoločnosti (obecnej, regionálnej, národnej) zmobilizovať čo najväčšiu iniciatívu a tvorivú energiu. Vyššie úrovne štátnej správy by nemali zasahovať do právomocí miestnych spoločenstiev ani ich nahrádzať. Takéto zasahovanie, ktoré má korene v túžbe panovať, obmedzuje iniciatívu občanov a ich komunít. Princíp subsidiarity vychádza z myšlienky, že spoločenské skupiny vyššieho rádu by mali pomáhať, keď si skupiny nižšieho rádu nevedia poradiť samy. Takáto pomoc (subsidium) je sociálnym prejavom služby. Prináša do spoločenských vzťahov pravdu, spravodlivosť, slobodu a lásku – hlavné „piliere“ spoločenského života.[3] Subsidiaritu ničí strata ducha služby, ktorá môže viesť k nadmernej kontrole zo strany štátu alebo k rozpadu spoločenstva.
Zdroj: Christ – our Pascha. Preložil o. Ján Krupa. Verzia z 18. februára 2025
[1] Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 192.
[2] Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 186.
[3] Porov. Ján XXIII, Encyklika Pacem in terris [Mier na Zemi] (11. apríl, 1963), V.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Sociálne rozmery Cirkvi (927 – 953)Kristus – naša Pascha III.: Kresťanský pohľad na svet a hlásanie evanjelia (911 – 917)