Milosrdný Samaritán: Desiata lekcia – Pokánie a spoveď
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Milosrdný Samaritán: Desiata lekcia – Pokánie a spoveď
Teraz už vieme, že náš život v Kristovi sa začal pri krste. Stali sme sa novým človekom, stali sme sa členmi Cirkvi a sme osvietení – naše srdcia sú rozžiarené Božím svetlom.
No čo potom? Po tom, čo sme boli pokrstení, si vezmeme dovolenku a na všetko zabudneme? Nie! Krst je len začiatkom nášho kresťanského života. Zapamätaj si, povedali sme, že krst je znovuzrodenie.
Novopokrstený človek je len akoby malým dieťaťom v ortodoxnom kresťanstve, hoc aj mal vo chvíli svojho krstu osemdesiat rokov! Musíme rásť a upevňovať sa vo viere, tak ako dieťa musí rásť a učiť sa chodiť a hovoriť. Musíme zachovávať vieru s trpezlivosťou a vytrvalosťou (Matúš 24, 13; Zjavenie 14, 12). Biblia nám hovorí, že po krste – po prijatí svetla – potrebujeme ďalej „chodiť vo svetle“ (Prvý Jánov list 1, 7). A ak tak robíme, Kristovo svetlo v nás rastie a horí čoraz jasnejšie.
Chodenie vo svetle
Videl si už niekedy táborákový oheň? Čo sa stane, keď naň pridáš viac polien alebo dreva? Oheň sa zväčší, však? Alebo si možno videl, ako tvoji rodičia zapaľujú oheň v krbe. Niekedy do ohňa fúkajú práve toľko vzduchu, aby horel väčším a jasnejším plameňom.
To je ako náš duchovný život. Keď sme boli pokrstení, v našej duši sa zapálil oheň. Je to svetlo Ježiša Krista. No ak chceme, aby oheň rástol, musíme doň pridávať ďalšie veci, ako keď do malého ohňa pridávame polená. Ak nebudeme robiť nič, oheň nakoniec začne vyhasínať. Do nášho ohňa musíme pridávať modlitbu a pôst, lásku a vľúdnosť a ďalšie veci.
A najmä prosíme Boha, aby do tohto ohňa vdýchol Svätého Ducha, aby sa rozhorel ešte viac. Môžeme to robiť tak, že budeme chodiť s našimi ortodoxnými spoluveriacimi na bohoslužby, kde Svätý Duch vanie zvlášť silno. A ak s vierou a láskou pristupujeme k svätému prijímaniu, bude v nás rasť Kristovo svetlo.
No nie vždy je ľahké udržiavať oheň. Čo sa stane, ak na dlhý čas zabudneme na oheň? Začne vyhasínať, však? Alebo čo ak príde naozaj silný vietor a fúka do ohňa? Môže ho rovno sfúknuť! A čo ak na oheň nalejeme vodu? To náš oheň naozaj rýchlo uhasí, však?
Ako sa nazýva to, keď hasíme oheň v duši alebo mu bránime, aby jasne horel? Nazýva sa to hriech. Vieš, čo je hriech? Existujú veci, ktoré môžeme robiť a ktoré zatemňujú svetlo a zmenšujú Kristovo svetlo? Áno, a to sú hriechy.
Čo je hriech? Je to robenie zlých vecí, však? No prečo sú tieto veci zlé? Odpoveďou je, že tieto veci zmenšujú oheň Kristovej lásky v našich srdciach. Tieto veci ochladzujú naše srdcia. Čo sa stane, keď táborákový oheň zhasne, no my sme stále vonku? Je nám zima, však? Niečo také s nami robí hriech.
Videl si už niekedy niekoho strieľať šíp z luku? Alebo si možno počul príbeh o Robinovi Hoodovi. Ako sa volá šport, pri ktorom ľudia strieľajú šípom na terč? Áno, lukostreľba! Vedel si, že slovo pre „hriech“ v gréckom jazyku označuje lukostreľbu? Je to slovo amartia. Znamená „minúť cieľ“.
Keď lukostrelec zasiahne cieľ, znamená to, že jeho muška je dobrá a strieľa presne. No keď minie cieľ, niečo nie je v poriadku. Jeho muška nie je správna. To isté platí aj pre našu dušu. Keď kráčame v Kristovom svetle, mierime k Bohu. Trafíme cieľ. Keď však hrešíme, strieľame nesprávnym smerom. Minuli sme cieľ, pre ktorý nás Boh stvoril, aby sme boli a konali.
Je tu niekto, kto neminul cieľ? Možno ty? Nie, nie skutočne. Všetci sme zhrešili. Adam a Eva boli prví, ktorí zhrešili, však? Hovoríme, že „padli“, pretože z raja zostúpili do sveta hriechu. Spomínaš si na muža, ktorý zostupoval z Jeruzalema do Jericha? Tak ako on i ako Adam aj my padáme. Je možné, že padáme len vo svojej mysli, vo svojich myšlienkach. Ale práve tu sa začína každý hriech, v našich myšlienkach. Preto si musíme dávať veľký pozor, aby sme si všimli zlé alebo čudné myšlienky a potom ich odmietli: aby sme ich odohnali ako muchu, ktorá nám pristane na nose.
Čo urobíme, keď sa hráme a spadneme? Zostaneme len tak ležať? Nie! Opäť vstaneme, však? To musíme urobiť aj vtedy, keď sme zhrešili. A ako nazývame vstávanie po tom, čo sme zhrešili? Nazýva sa to pokánie. V gréčtine sa to označuje slovom metanoia. Znamená zmeniť svoje zameranie a obrátiť sa späť k Bohu. Keď robíme pokánie, keď si myslíme a robíme to, čo je správne, prinášame svetlo späť do nášho nous, oka našej duše. Svätý apoštol Pavol nám hovorí, že ak túžime žiť v Kristovi, „máme sa kajať, obrátiť sa k Bohu a konať skutky hodné pokánia“ (Skutky apoštolov 26, 20).
Hriech zatemňuje naše krstné svetlo, no pokánie prináša Kristovo svetlo späť do našej duše. Pokánie znamená odvrátiť sa od hriechu, obrátiť sa späť k Bohu a kráčať späť do jeho svetla. Už si niekedy odišiel príliš ďaleko od svojho domu a nebol si si istý, ako sa vrátiť späť? Pokánie je ako návrat domov.
Ježiš nám povedal podobenstvo o márnotratnom synovi (Lukáš 15,11 – 32). Poznáš tento príbeh? Mladý muž opustil svojho otca a svoj domov a odišiel do ďalekej krajiny. No veci sa nevyvíjali dobre. Minul všetky svoje peniaze a stal sa osamelým a hladným. No spomenul si na otcovu lásku a na jeho krásny dom a prišiel k rozumu. Uvedomil si, že sa potrebuje vrátiť domov. Začal kráčať domov, aby požiadal otca o odpustenie. Odpustil mu otec? Áno! Otec ho bežal pozdraviť ešte skôr, ako došiel až domov! Objal ho, pobozkal a odpustil mu. Dokonca preňho usporiadal oslavu, pretože bol veľmi rád, že prišiel domov!
Takto je Boh s nami, keď robíme pokánie a vraciame sa domov. Boh je náš Otec a Cirkev je náš domov. Nikdy by sme sa nemali báť vrátiť sa domov, ak sme zhrešili.
Aby nám Cirkev pomohla nájsť cestu domov, keď sme zhrešili, dáva nám osobitný spôsob, ako povedať Bohu a druhým: „Je mi to ľúto.“ Vieš, ako sa tento spôsob nazýva? Nazýva sa spoveď alebo sviatosť pokánia.
Keď sme boli pokrstení, dostali sme biele krstné rúcho. Rúcho znamenalo, že naša duša bola očistená. Keď sme zhrešili, naše krstné rúcho je zašpinené a zanedbané. No úprimná spoveď ho robí opäť bielym a žiarivým.
Keď hrešíme, zraňujeme svoju dušu a potrebujeme lieky, aby sme sa uzdravili. Prichádzame na spoveď, aby sme ukázali Ježišovi svoj hriech. A Ježiš, náš Lekár, náš milujúci Lekár, nás uzdraví. Kňaz je Ježišov asistent, jeho pomocník. Ježiš požehnal kňaza, aby prijal našu spoveď a pomohol podať našej duši Pánov liek (Ján 20, 21 – 23).
Je to niekedy desivé, keď musíš ísť k lekárovi? Možno sa bojíš, že ti dá injekciu alebo urobí niečo iné, čo by ťa mohlo bolieť. No vďaka lieku sa cítiš lepšie. Aj spoveď sa nám niekedy môže zdať desivá, ale keď sme vyznali svoje hriechy, cítime sa lepšie. Hriech spôsobuje, že naša duša ochorie. No pokánie a spoveď nás udržiavajú zdravými. Preto je dobré, aby sme sa často spovedali zo svojich hriechov. Chceme si udržať zdravú a živú dušu i čisté srdce, aby sme mohli skutočne vidieť Boha vo všetkom! (Matúš 5, 8).
Pokánie nás robí opäť čistými. Spoveď je ako ďalší krst, ale bez vody – výnimkou môže byť voda našich sĺz (Matúš 5, 4). Keď si si zašpinil telo, čo urobíš? Vykúpeš sa, však? Spoveď je ako kúpeľ pre našu dušu. Spoveď je nazývaná „druhý krst“.
Keď nám kňaz po vyznaní hriechov položí na hlavu epitrachil a povie modlitbu rozhrešenia, je to akoby sme boli znova pokrstení, pretože sme očistení od hriechov a vylieva sa na nás Božia milosť.
Boh je taký dobrý, že nám dáva príležitosť na spoveď, však? A dáva nám kňaza, aby nám pomohol s našimi hriechmi, aby nás nasmeroval späť domov. Keď sme vyznali svoje hriechy, kňaz nám položí na hlavu epitrachil, aby ukázal, že Boh prikrýva naše hriechy svojou láskou, a následne prosí o Božie odpustenie pre nás.
Boh nám dáva pokánie, aby nás opäť naplnil svojím svetlom – aby naše krstné rúcho bolo biele. Je to niečo, na čom môžeme pracovať každý deň. Každý deň môžeme robiť pokánie o niečo viac.
No Boh nikdy nechce, aby sme si zúfali! Vieš, čo znamená zúfalstvo? Znamená to stratiť nádej, myslieť si, že tvoj hriech nemôže byť odpustený pokáním a sviatosťou spovede. Boh je väčší a silnejší než naše hriechy. Nikdy si nezúfaj! Nikdy sa neboj prísť k nášmu milujúcemu lekárovi, Ježišovi Kristovi, aby si sa opäť stal zdravým a čistým. Nikdy sa nehanbi a neboj sa prísť domov!
Zdroj: Detský katechizmus Milosrdný Samaritán. Preložil o. Ján Krupa
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Milosrdný Samaritán: Deviata lekcia – Svätý krst