Svetlo pre život III.: Správcovia, proroci a kňazi stvorenia (3. časť)
V kontexte rozprávanie v knihe Genezis je jasne viditeľný ďalší aspekt našej jedinečnosti. Sme odlišní od všetkého ostatného vo stvorení, a predsa sme príbuzní všetkému, čo obsahuje. Naša ľudská prirodzenosť je akýmsi mikrosvetom, ktorý do seba preberá – a predsa presahuje – fyzickú prirodzenosť minerálov, rastlín a zvierat. Vzhľadom na Toho, podľa ktorého sme boli stvorení, naša prirodzenosť obsahuje aj niečo božské. Biblia to vyjadruje tým, že Boh stvoril všetky veci jednoduchým výrokom: „Buď… svetlo, obloha, zem, more, rastlinstvo, slnko, mesiac, živé tvory atď.“ (porov. Gn 1, 3 – 24). Pre nás to však bolo inak. „Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz, podľa našej podoby!‘… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril…“ (Gn 1, 26 – 27).
Keďže sme stvorení na obraz Stvoriteľa, máme zodpovednosť za stvorenie. Naše stávanie sa ako Boh zahŕňa tri vzájomne prepojené úlohy, ktoré nám Boh zveril. Po prvé, Boh nás povolal, aby sme boli správcami stvorenia. Adamovi Boh nepovedal: „Tu je zem, rob si s ňou, čo chceš, rob si, čo chceš.“ Naopak: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Nie sme vlastníkmi stvorenia, ktorí si môžu robiť, čo chcú; sme jeho správcami, ktorí spravujú stvorenie pre Boha, Majiteľa, podľa jeho vôle. Musíme mu skladať účty zo svojho správcovstva.
Po druhé, stvoril nás aj ako svojich prorokov v stvorení: nie preto, aby sme „videli budúcnosť“, ale aby sme „videli Boha“: aby sme rozlišovali a rozpoznávali jeho prítomnosť a vôľu vo stvorení, aby sme ju ohlasovali a uskutočňovali. Prorok nie je veštec, ale človek, ktorý dostal dar rozpoznávať Božie pohyby vo svete. To proroka vždy vedie k tomu, aby ohlasoval dôsledky nasledovania alebo ignorovania Božej vôle, preto sa proroctvo často nesprávne chápe ako záležitosť predpovedania budúcnosti.
Po tretie, máme byť kňazmi jeho stvorenia. Máme používať stvorenie podľa jeho vôle a jeho vôľou je, aby všetky veci boli sviatostné: rozpoznané a používané spôsobom, ktorý oslavuje Boha a privodzuje spoločenstvo medzi ľuďmi a s ním. Keď veci používame, žehnáme mu a ďakujeme, posväcujeme ich tým, že sa o ne navzájom delíme. Takto celý vesmír, ktorý do seba preberáme, spieva chválospev na jeho počesť a je vtiahnutý do spoločenstva života a lásky.
„Slávou Boha je človek, ktorý je naplno živý, a život takéhoto človeka spočíva v tom, že hľadí na Boha… Človek je nádoba, ktorá prijíma Božie pôsobenie a všetku jeho múdrosť a moc… Ako tí, čo vidia svetlo, sú vo svetle a zdieľajú jeho jas, tak tí, čo vidia Boha, sú v Bohu a zdieľajú jeho slávu, a táto sláva im dáva život. Vidieť Boha znamená mať účasť na živote.“[1]
Keď plníme tieto „povolania“, rastieme do podoby, stvorenie je posväcované a Boh oslavovaný. Boh nás pozýva, aby sme sa podieľali na vylievaní jeho života a lásky na stvorenie.
Trojica v nás
V byzantskej tradícii je ľudská bytosť, ktorá odráža Boha, trojrozmerná: skladá sa z tela, duše (mysle) a ducha (srdca) (porov. 1 Sol 5, 23), rovnako ako je Boh „trojosobný“: Otec, Syn a Svätý Duch. To neznamená tri „časti“, ani pohanskú grécku filozofickú predstavu, že človek má dušu a telo. Tradícia to chápe skôr tak, že celá naša bytosť obsahuje telesné, duševné/emocionálne a duchovné aspekty. Táto celá bytosť má mať účasť na Božej svätosti v napĺňaní Božieho plánu.
Tak ako existuje zjavený poriadok v božskej Trojici: Otec ako prameň, Syn ako splodený, Duch ako vychádzajúci, podobným spôsobom má byť Bohom daný poriadok v ľudskej prirodzenosti. Naša „telová/telesná“ dimenzia je stvorená tak, aby bol podriadená našej dimenzii „myseľ/duša“. Tie majú zasa fungovať pod vedením nášho „ducha/srdca“, ktoré je zasa podriadené Svätému Duchu.
Podľa knihy Genezis by teda celé stvorenie existovalo v jednote a spoločenstve života a lásky s Bohom a my, ľudské bytosti, by sme mali hlavnú úlohu ako jeho obraz a podoba a pôsobili by sme ako jeho správcovia, proroci a kňazi.
Skreslený obraz Boha
Ako však vieme, veci sa tak celkom nevyvíjali. Adam a Eva – a v nich celý ľudský rod – odmietli svoje pozvanie a povolanie. Nechovali sa ako správcovia, ale robili si, čo chceli. Nekonali ako proroci, ktorí rozoznávajú životodarnú Božiu prítomnosť, slovo a vôľu, ale počúvali iný hlas (hlas hada), ako aj hlas svojich vlastných chúťok. Nekonali ako kňazi, ktorí používajú stvorenie podľa Božej vôle na dosiahnutie spoločenstva, ale na svoje vlastné ciele. Jedli mimo spoločenstva s Bohom, sekularizovali stvorenie a neurobili z neho sviatosť, ale svätokrádež. Výsledok bol katastrofálny: odlúčenie od Boha, od seba navzájom, od stvorenia a od vlastného pravého ja – úplný rozpad spoločenstva. Konečným výsledkom bolo zavedenie smrti. Nasledovala hanba a žiadostivosť, ako aj všetky ostatné neľudské vlastnosti, ktoré sme si zvykli považovať za prirodzené. Do sveta vstúpil hriech, potenciál rásť do Božej podoby bol pozastavený. Toto všetko nazývame pádom.
Preto hriech, slabosť a smrť nie sú pre ľudský rod prirodzené. Je to skôr porušenosť pokriveného a zjazveného ľudstva, pokrivenie, ktoré pochádza zo zneužívania našej skutočnej prirodzenosti, z ignorovania reality obrazu a podoby. Hriech nie je otázkou porušenia pravidiel: je to útok na skutočnosť, zneužitie seba samého, skreslenie pohľadu na našu prirodzenosť a konanie na základe tohto chybného pohľadu. Hriech je pokus o nemožné: žiť nezávisle od Boha, a tak ho popierať. „Blázon [t. j. hriešnik] si v srdci hovorí: ‚Boha niet‘“ (Žalm 14, 1).
Boh je darca života, ako spievame vo Vyznaní viery a vo večernom hymne večierne každý deň. On je vzorom našej prirodzenosti. Každý z nás – a všetko v nás – je orientované na Neho. Odrezaní od neho nemáme život. Kvet vytrhnutý z pôdy vyzerá na chvíľu krásne, ale v skutočnosti odumiera alebo je mŕtvy, pretože bol odrezaný od samotného zdroja, ktorý mu dáva život. Človek na dýchacom prístroji je „živý“ – ale je to život, ktorý by sme chceli pre seba? Adam sa pokúšal nájsť život sám, „robiť si svoje veci“, vytvoriť si vlastný zmysel, „stať sa bohom“ vlastným spôsobom. Urobil zo seba kritérium a meradlo všetkej reality.
Adam bol frustrovaný, pretože to nie je možné. Nebol v súlade so stvorením a realitou, bol rozpoltený a nesústredený. Vďaka pádu už tak ľahko neodrážame Boží obraz. Stále sme však Božím obrazom; a preto je každý ľudský život dôležitý a vzácny od prvého okamihu počatia. Proces rastu do podoby sa však pozastavil. Stále sa ponášame sa svojho Otca, ale nie sme ako on. Ako hovoria hymny byzantskej pohrebnej bohoslužby:
„Pane, ktorý si ma vlastnou rukou stvoril z ničoho a ozdobil si ma svojím božským obrazom, a keď som prestúpil tvoje prikázanie, zvrhol si ma do prachu, z ktorého som bol stvorený: ráč ma, Pane, obnoviť podľa svojej podoby, aby sa vo mne obnovila moja pôvodná krása.“
„Som obrazom tvojej nevýslovnej slávy, aj keď nosím rany hriechov. Zhliadni so súcitom na svoje stvorenie, Pane, a očisti ma vo svojom milosrdenstve…“ Toto je príbeh každého z nás a my ho hráme až dodnes. Túto situáciu sme zdedili po Adamovi. Narodili sme sa do sveta, ktorý skrachoval, bol zlomený a pokrivený vďaka hriechu. Nenarodili sme sa v spoločenstve s Bohom a Adamov skutok potvrdzujeme vlastnými hriechmi, každý svojím spôsobom a vo svojom čase. A keďže neplníme svoje vzájomne prepojené povolania správcov, prorokov a kňazov stvorenia, odvádzame vesmír ďalej od toho, čím by mal a mohol byť. Nejde o to, že by sme zdedili vinu z hriechu niekoho iného, ale vstúpili sme do atmosféry porušenosti, ktorá je všade okolo nás a v nás a dotýka sa nás od materského lona. Ovplyvňuje všetko, nič jej neunikne:
Pôvodným Božím plánom bolo dať život celému stvoreniu prostredníctvom nás. Život mal prichádzať od Boha do nášho vnútra a potom z nášho vnútra von do sveta. Pádom sa ľudský rod dezorientoval, rozptýlil, rozdrobil. Snažil sa robiť si svoje vlastné veci, byť nezávislý, a tak sa odklonil od hlavného plánu stvorenia. Výsledkom je katastrofa: neporiadok medzi ľuďmi a v ľuďoch a s celým stvorením. Život sa hľadá tam, kde ho jednoducho nemožno nájsť, a tak zomierame a prostredníctvom nás zomiera aj stvorenie (porov. Rim 5, 12 – 14).
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 19 – 22).
Vesmír čaká, že budeme tým, čím máme byť. Kým sa tak nestane, všetko je v nerovnováhe a zostane to tak, kým sa nevrátime tam, kam patríme. Je to ako v podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 32): chlapec bol sám sebou až vtedy, keď sa vrátil do správneho vzťahu s otcom. Ľudia hľadajú kľúč k naplneniu života všade: u analytikov, na skupinových stretnutiach, na sedeniach pre senzibilitu, na tréningoch asertivity, v regresii do „minulých životov“, v drogách, v okultizme – v čomkoľvek. Žiadny z týchto prístupov však nefunguje a ľudia stále prechádzajú k ďalšej možnosti, pričom zostávajú frustrovaní. Jediné, čo sa dá urobiť, je obnoviť podobu, ktorú máme mať s Bohom.
Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 20, 7; III, 20, 3; IV, 20, 5.
Nasledujúce: Svetlo pre život III.: Spoločenstvo verzus individualizmus (4. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život III.: Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality (2. časť)
