Eucharistia – sviatosť nového prikázania

od autora: Ján Krupa · 31 mája, 2024

Arcibiskup Cyril Salim Bustros

1. Nové prikázanie

Vo svojom poslednom rozhovore s učeníkmi počas tajomnej večere im Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako sa ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35). Milovať sa navzájom tak, ako nás miloval Ježiš, to je nové prikázanie.

A to znamená lásku, ktorá podľa Ježišových slov napodobňuje „dokonalosť“ lásky Boha Otca: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé“ (Mt 5, 38 – 39). „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela svoj dážď na spravodlivých i nespravodlivých… Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 43 – 48).

2. Ježišov spôsob premôcť násilie

Témou synody biskupov, ktorá sa konala vo Vatikáne od 2. do 23. októbra 2005, bolo: „Eucharistia: zdroj a vrchol života a poslania Cirkvi.“ V paragrafe 79 čítame: : „V dnešnom takzvanom ‚globalizovanom‘ svete, ktorému chýba solidarita, ktorý je podmienený čoraz sofistikovanejšou technológiou a poznačený medzinárodným terorizmom a inými formami násilia a vykorisťovania, si Eucharistia zachováva svoje nadčasové posolstvo, ktoré je nevyhnutné pri budovaní spoločnosti, v ktorej prevláda spoločenstvo, solidarita, sloboda, úcta k osobe, nádej a dôvera v Boha.“

Násilie je realitou, ktorá sa šíri dejinami od Kaina až po súčasnosť. V minulom storočí si násilie vyžiadalo za sto rokov viac obetí ako za všetky storočia od počiatku ľudstva. A dnes žijeme v atmosfére násilia, terorizmu a strachu z úplného zničenia ľudstva jadrovými zbraňami, ktoré sú uložené v civilizovaných a takzvaných kresťanských krajinách, ktoré môžu štyrikrát zničiť všetok život na zemi, ľudský, zvierací aj rastlinný.

V tomto kontexte všeobecného násilia má evanjelium dobrú zvesť, ktorá hovorí, povedané slovami pápeža Jána Pavla II. v Írsku: „Násilie nie je kresťanský spôsob konania, násilie nie je katolícky spôsob konania, násilie nie je Ježišov spôsob konania“. Ježiš nám vo svojom učení prikázal, aby sme „neodporovali zlému“, ale „milovali svojich nepriateľov a modlili sa za tých, čo nás prenasledujú“. A keď ho zatkli a Peter ho chcel brániť svojím mečom, Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by potom splnili Písmo, že to má byť takto?“ (Mt 26, 52 – 54). Toto je Ježišov spôsob konania: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé“ (Rim 12, 17), ale premáhajte zlo láskou a odpustením. A keď bol ukrižovaný, prvá veta, ktorú povedal, podľa evanjelia svätého Lukáša, bola: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).

3. Pokoj a obeta kríža

V pracovnom dokumente synody čítame: „Cirkev sa zveruje Eucharistii ako nevyčerpateľnému zdroju milosti a podporuje vec mieru vo svete, ktorý je sužovaný konfliktami a násilím, terorizmom a vojnami, ktoré zraňujú dôstojnosť osôb a celých národov“ (84).

Pri tajomnej večeri povedal Ježiš svojim učeníkom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). Pokoj, ktorý nám dáva Kristus, nie je ako „Pax Romana“, mier založený na vojne a násilí a násilne nanútený Rímskou ríšou, ale pokoj získaný cestou mučeníka, ktorý sa dáva ako obeť, aby svedčil o Božej pravde a láske.

Reverend Emmanuel Charles McCarthy napísal knihu s názvom „Nenásilná Eucharistia“ a podtitulom: „Slovo, ktoré bolo na javisku od zdvihnutia opony, ale zostalo nevypovedané, musí byť vyslovené.“ Reverend hovorí: „Kristova obeta nie je o spáse len prostredníctvom fyziologickej bolesti. Ide o spásu prostredníctvom nenásilnej trpiacej lásky Ježiša voči všetkým a pre všetkých, dokonca aj voči smrteľným nepriateľom. Ide o zjavenie pravej podstaty Božej lásky, pravej a autentickej Božej tváre.“

Ako učia katolícki biskupi Spojených štátov amerických vo svojej pastoračnom dokumente Výzva mieru (1983): „Vo všetkom svojom utrpení, ako aj v celom svojom živote a službe, sa Ježiš odmietol brániť silou alebo násilím. Znášal násilie a krutosť, aby sa naplno prejavila Božia láska a aby sa svet zmieril s tým, od ktorého sa odcudzil.“ „Pokánie a vykúpenie, posvätenie a spása sú ovocím nenásilnej, bezpodmienečnej lásky, ktorá sa Ježišovi zviditeľnila za strašnú cenu od Getseman až po Golgotu“ (s. 18).

Toto svedectvo Ježiš vyhlásil pred Pilátom, ktorý sa ho opýtal: „Tak predsa si kráľ?“ On odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 37). Ježišova smrť na kríži bola smrťou mučeníka, ktorý až do smrti svedčil o Božej pravde, a tak zjavil svetu nekonečnú Božiu lásku. V jeho obetavej smrti sa nám zjavil pravý Boh a bol nám darovaný večný život, ako povedal Ježiš vo svojej kňazskej modlitbe: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Ježiš je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Porážaním násilia láskou až po obetu svojej smrti, ktorou ukázal, aká dokonalá je jeho láska, zomierajúc za svojich nepriateľov a modliac sa za tých, ktorí ho zabili, oznámil svetu Božiu pravdu a otvoril nám cestu k životu.

4. Nenásilný Ježišov spôsob, ktorý si pripomíname v eucharistickej liturgii

Ježišov spôsob premôcť zlo a násilie musí byť kresťanským spôsobom: spôsob nenásilia, lásky a odpustenia. Toto je Ježišov spôsob, a keďže Ježiš je Boží Logos a Božia Múdrosť, tento nenásilný spôsob je Božím spôsobom. Je to spôsob, ktorý má nasledovať celé ľudstvo v procese svojho zbožštenia. Aby nám Ježiš pomohol pamätať na túto božský spôsob, ustanovil sviatosť Eucharistie, v ktorej anticipoval svoju smrť a dal jej plný význam: svoje telo rozlámal a svoju krv vylial „na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).

Eucharistia je hlavným prostriedkom, ktorý Cirkev ponúka svetu na stretnutie s pravým Bohom a Božou pravdou prostredníctvom Ježiša Krista, ako aj na prekonanie zla a smrti vo všetkých ich prejavoch. Eucharistia je Božím darom seba samého skrze Ježiša a jeho Cirkev ľudstvu na jeho oslobodenie z otroctva všetkých mocností temnoty a na vstup do večného spojenia s Darcom a Udržiavateľom života.

V byzantskej liturgii sa obeta Božieho Baránka pripomína a „znovu sprítomňuje“ v príprave darov pred božskou liturgiou. Kristova obeta ako „vydanie seba za život sveta“ sa pripomína aj v anafore. V anafore liturgie svätého Bazila čítame:

Na pamiatku svojho spasiteľného utrpenia zanechal nám to, čo sme podľa jeho príkladu predložili. Lebo keď sa rozhodol ísť na svoju dobrovoľnú, životodarnú a naveky pripomínanú smrť, v tú noc, keď sám seba vydal za život sveta, vzal chlieb do svojich svätých a prečistých rúk, dobrorečil tebe, Bohu a Otcovi, vzdal vďaky, požehnal, posvätil, rozlomil, dával svojim svätým učeníkom a apoštolom, hovoriac: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme na odpustenie hriechov…“

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho je tiež vyjadrená rovnaká myšlienka Ježiša, ktorý sa vydáva dobrovoľne na smrť: „V tú noc, keď bol vydaný, ba keď sám seba vydal za život sveta, vzal chlieb do svojich svätých, prečistých a nepoškvrnených rúk, vzdal vďaky, požehnal, posvätil, lámal ho a dával svojim svätým učeníkom a apoštolom, hovoriac: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme na odpustenie hriechov….“

Na záver odkazujeme na návrh reverenda Emmanuela Charlesa McCarthyho, ktorý sa týka podrobnejšej spomienky na Ježišovo dobrovoľné vydanie sa na spasiteľnú smrť v anafore. Píše o tom vo svojej už spomenutej knihe (s. 25 – 26):

„V kontexte toho, čo bolo práve povedané, a na zdôraznenie toho, čo bolo predtým uvedené, by historicky, teologicky, liturgicky a pastoračne presný dodatok k rozprávaniu o ustanovení – anamnéze eucharistických kánonov mohol znieť takto:

„… V noci pred tým, ako odišiel na svoju večne pamätnú a životodarnú smrť, ako Baránok vedený na porážku, odmietol násilie, miloval svojich nepriateľov a modlil sa za svojich prenasledovateľov, obdaroval svojich učeníkov novým prikázaním: ‚Milujte sa navzájom. Ako som ja miloval vás, tak sa aj vy milujte navzájom.‘

Potom vzal do svojich svätých rúk chlieb, vzhliadol k tebe, všemohúci Bože, vzdal vďaky, požehnal ho, rozlomil, dával ho svojim učeníkom a povedal: „Vezmite a jedzte všetci: toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás. Podobne, keď sa večera končila, vzal kalich. Znovu vzdával vďaky a chválu, dával kalich učeníkom a povedal: ‚Vezmite a pite z neho všetci: toto je kalich mojej krvi, krvi novej a večnej zmluvy. Vylieva sa za vás a za všetkých na odpustenie hriechov. Toto robte na moju pamiatku.‘

A tak poslušní tomuto príkazu spásy si pripomíname a uctievame jeho umučenie, v ktorom naplno žil podľa predpisov, ktoré učil pre naše posvätenie. Pripomíname si jeho utrpenie z rúk padlého ľudstva, ktoré je naplnené duchom násilia a nepriateľstva. Ale pripomíname si aj na to, že toto poníženie znášal s láskou bez protiopatrenia, pomsty a odplaty. Pripomíname si jeho popravu na kríži. Ale pripomíname si aj to, že zomrel s láskou k nepriateľom, modlil sa za prenasledovateľov, odpúšťal a bol nadmieru milosrdný k tým, pre ktorých by spravodlivosť vyžadovala spravodlivosť.“

Tento text je teologickým rozvinutím myšlienky spásy dobrovoľnou obetou Ježiša Krista. Liturgia je oslavou lásky Ježiša, ktorý sa vydal na smrť, aby celému svetu zjavil pravého Boha a oznámil jediný spôsob, ktorým možno zvíťaziť nad násilím: „miloval ich až do krajnosti“ (Jn 13, 1).

Zdroj: https://melkite.org/archbishop-cyril/the-eucharist-sacrament-of-the-new-commandment Preložil o. Ján Krupa