Svätý a Veľký štvrtok podľa byzantskej tradície
V byzantskom obrade sa týždeň pred Veľkou nocou, počas ktorého duchovne prežívame tajomstvá nášho vykúpenia, nazýva Strastný týždeň. Nazýva sa aj Veľkým týždňom, a to z dôvodu „veľkých a neopísateľných dobrodení, ktoré sa nám stali počas tohto týždňa“ (sv. Ján Zlatoústy). V dôsledku toho sa každý jednotlivý deň Strastného týždňa označuje aj ako Veľký (sv. Atanáz). Z tohto dôvodu sa Svätý štvrtok liturgicky označuje ako Veľký štvrtok, na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie.
Hoci je slávenie Svätého a Veľkého štvrtka veľmi starobylé, pôvodne nebolo súčasťou liturgického slávenia paschálnych tajomstiev (ukrižovania, pochovania a slávneho vzkriesenia Krista). Na počiatku bol Svätý štvrtok skôr dňom prípravy na veľkonočnú vigíliu, prvotné Posvätné trojdnie, ktoré sa začínalo v predvečer Svätého a Veľkého piatku a končilo na úsvite Veľkonočnej nedele.
Pôvodne bol teda Veľký štvrtok určený na zmierenie kajúcnikov, aby sa mohli zúčastniť na veľkonočných slávnostiach spolu s ostatnými veriacimi.
Aj katechumeni, ktorí mali byť pokrstení vo veľkonočnú vigíliu, boli skúšaní vo Veľký štvrtok. Pred predsedajúcim biskupom museli spamäti predniesť Symbol viery.
Bolo len prirodzené, že osobitná spomienka na ustanovenie svätej Eucharistie sa mala konať v deň, keď sa udiala táto veľká udalosť.
Zvyk sláviť svätú liturgiu večer vo Veľký štvrtok teda vznikol s najväčšou pravdepodobnosťou v Jeruzaleme koncom štvrtého storočia.
Práve na tejto spomienkovej božskej liturgii mali veriaci pristúpiť k svätému prijímaniu, čím si plnili svoju veľkonočnú povinnosť (porov. Egeria, Denník púte, 35).
Slávenie božskej liturgie vo Svätý štvrtok večer sa stretlo s určitými ťažkosťami, najmä pre eucharistický pôst, ktorý zakazoval konzumáciu akéhokoľvek jedla pred svätým prijímaním, dokonca aj pitie vody. Preto sa v siedmom storočí začala sláviť svätá liturgia v ranných hodinách, aby ľudia mohli pristúpiť k svätému prijímaniu počas postenia. Túto prax schválil Trullský koncil v roku 692.
Vo Veľký štvrtok slávime Liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorej predchádza slávnostná večiereň. Liturgia svätého Bazila Veľkého bola zvolená preto, lebo anafora, čiže kňazská modlitba pred a po konsekrácii, opisuje ustanovenie svätej Eucharistie oveľa podrobnejšie než anafora svätého Jána Zlatoústeho. Božskej liturgii predchádza večiereň, ktorá naznačuje, že liturgia sa slávi na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie pri Tajomnej (Poslednej) večeri, ktorú slávil Ježiš so svojimi apoštolmi po večernej obete v chráme.
Takto sa aspoň liturgicky dodržiava večerný charakter božskej liturgie Veľkého štvrtka.
K rannému sláveniu svätej liturgie vo Veľký štvrtok viedol ďalší praktický dôvod, očakávanie celonočnej vigílie, aby sa prilákali väčšie zástupy. Postupom času bolo celonočné bdenie (Strasti) vo Veľký piatok čoraz menej navštevované. Presunutím slávenia božskej liturgie do ranných hodín sa podarilo začínať veľkopiatkovú vigíliu skoro večer a ukončovať ju pred polnocou. A ľudia na to zareagovali.
Keďže liturgia Veľkého štvrtka sa slávi na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie, ktorá môže uskutočňovať len na riadne posvätenom oltári, bolo logické, že pri liturgii Veľkého štvrtka sa uskutoční aj posvätenie antimenzionu (gr. antimension – namiesto oltára) biskupom.
Antimenzion (ekvivalent k prenosnému oltáru v latinskom obrade) je štvorcový kus plátna alebo, v poslednom čase, hodvábu. Je na ňom zobrazené sňatie Kristovho tela z kríža a vo svojich rohoch má štyroch evanjelistov. Na rubovej strane plátna je prišitá malá kapsička s relikviami mučeníka. Biskup posvätí antimenzion a overí ho svojím podpisom.
V prvých storočiach sa svätá liturgia zvyčajne slávila na oltároch postavených nad hrobmi mučeníkov, ktorí obetovaním vlastného života vydali živé svedectvo o Kristovom evanjeliu. Túto prax naznačovalo Sväté písmo, keď opisuje nebeský oltár: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali“ (Zjv 6, 9).
Na miestach, kde neboli hroby mučeníkov, miestny biskup pri posviacke novopostaveného chrámu zvyčajne vložil do oltára kúsok relikvie mučeníka. Nakoniec Druhý nicejský koncil v roku 787 uzákonil: „Ak bol nejaký chrám posvätený bez relikvií mučeníkov, nariaďujeme, aby v ňom boli uložené sväté relikvie za obvyklých modlitieb“ (kán. 7).
V dôsledku uvedeného dekrétu sa v Byzantskej cirkvi rozšírilo používanie posväteného antimenzionu, hoci pôvodne sa mal používať na oltároch, ktoré neboli posvätené biskupom. Od 17. storočia sa v chrámoch byzantského obradu antimenzion používa na každom oltári, či už oltár bol alebo nebol posvätený biskupom.
Obrad posvätenia antimenzionu je takmer rovnaký ako obrad posvätenia oltára. V skutočnosti sa v modlitbách posvätenia antimenzion označuje ako „svätý oltár“, pretože obsahuje sväté relikvie a po posvätení biskupom sa na ňom môže sláviť svätá liturgia. Na posvätenie antimenziona, rovnako ako na posvätenie oltára, biskup používa myro.
Myro používa biskup pri posväcovaní chrámov, oltárov a antimenzionov.
Kňazi ho používajú pri vysluhovaní svätého birmovania, ktoré sa v byzantsko-slovanskom obrade preto nazýva myropomazanie.
Prvé inštrukcie o zložkách a príprave myra, teda posvätného oleja na pomazávanie, dal Mojžišovi sám Boh (Ex 30, 22 – 30). Dodnes sa myro v základe skladá zo zmesi olivového oleja a balzamu, do ktorej sa pridávajú rôzne voňavé koreniny a korienky v práškovej forme. Po pridaní trocha bieleho vína sa potom celá zmes starostlivo varí, kým sa všetky zložky hladko nezmiešajú. Počas varenia zmesi sa odriekajú určité modlitby.
Tento voňavý olej potom slávnostne posvätí biskup počas božskej liturgie vo Veľký štvrtok. Nádoba s náležite pripraveným olejom sa počas Veľkého vchodu položí na oltár a biskup ho po anafore posvätí prostredníctvom „svätého zvolávania“. Najstaršia modlitba na posvätenie myra s názvom Sväté zvolávanie pochádza zo štvrtého storočia (porov. Apoštolské konštitúcie, VII, 44). Najstarší obrad posvätenia myra nachádzame v euchologione z ôsmeho storočia, ktorý je všeobecne známy ako Barberiniho kódex. Pôvodne sa posvätenie myra konalo počas veľkonočnej vigílie vo Veľkú sobotu, tesne pred slávnostným krstom katechumenov. Koncom šiesteho storočia sa posvätenie myra presunulo do liturgie Veľkého štvrtka, aby sa odľahčili preplnené bohoslužby veľkonočnej vigílie.
Myro bolo cirkevnými otcami vždy považované za veľmi posvätnú vec, preniknutú prítomnosťou Svätého Ducha, ako to vysvetľuje svätý Cyril Jeruzalemský († 386) novopokrsteným: „Po zvolávaní (biskupom) tento svätý olej už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale je Kristovým darom milosti a skrze Jeho príchod je schopný udeliť Svätého Ducha“ (porov. Katechézy, XXI, 3).
Po Veľkej noci biskup rozdá myro všetkým farností vo svojej jurisdikcii a kňazi ho potom používajú pri vysluhovaní svätého tajomstva myropomazania.
Pri Tajomnej večeri náš Pán umyl svojim učeníkom nohy a dal im praktickú lekciu o pokornej službe, ku ktorej boli povolaní, keď povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). V ranej Cirkvi sa umývanie nôh ako prejav kresťanskej lásky stalo bežnou praxou (1 Tim 5, 10).
V nasledujúcich storočiach sa zvyk umývania nôh prestal praktizovať a kresťanské spoločenstvá od neho upustili. Napriek tomu sa zachoval ako liturgický obrad a vykonával ho biskup alebo predstavený monastiera na konci božskej liturgie vo Veľký štvrtok.
Počas tohto symbolického obradu biskup, ktorý predstavuje nášho Pána Ježiša Krista, opakuje celú udalosť, ako ju opisuje evanjelista (Jn 13, 3 – 17), a umýva nohy dvanástim klerikom alebo služobníkom pri oltári, čo symbolizuje jeho pripravenosť pokorne slúžiť ľudu. Symbolický zmysel celého obradu je krásne opísaný v záverečnej modlitbe, ktorú prednáša biskup:
„Pane, Bože náš, ty, ktorý si sa zriekol seba za nás v súlade s veľkosťou svojho milosrdenstva a vzal si na seba podobu sluhu, ktorý si v čase svojho spásonosného, životodarného a dobrovoľného utrpenia chcel sedieť a jesť so svojimi svätými učeníkmi a apoštolmi, a potom si, opásaný zásterou, umyl nohy svojim apoštolom, dávajúc im príklad pokory a lásky jeden k druhému, a ktorý si povedal: ‚Aby ste to, čo som ja urobil vám, robili aj vy jeden druhému‘:
Teraz, Vládca, medzi svojimi nehodnými služobníkmi, očisti naše duše od každej poškvrny a nečistoty, aby sme, očistení od prachu hriechu na nás, a osušení zásterou vzájomnej lásky, mohli ťa chváliť po všetky dni svojho života a zaslúžiť si milosť pred tebou. Veď ty si ten, ktorý všetko požehnáva a posväcuje, Kriste, Bože nás, a tebe vzdávame slávu spolu s tvojím večným Otcom a s tvojím presvätým a životodarným Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“
Nočná modlitba (osobitný hlas)
Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.
Pane, k tebe volám, počuj ma, buď pozorný na hlas mojej modlitby, keď volám k tebe.
Pane, k mojim ústam postav stráž a zamkni dvere mojich perí.
Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo hriechy.
Hymnus veľkého vchodu
Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď, hľa, vstupuje Kráľ slávy; hľa, tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a láskou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja.
Zaambónna modlitba
Všemohúci Vládca, ty si svojou premúdrosťou všetko stvoril a s nevýslovnou prozreteľnosťou a nesmiernou láskou si nás priviedol k týmto svätým dňom zdržanlivosti, očisťovania duší a tiel a posilnenia nádeje na vzkriesenie. Tak ako si po štyridsiatich dňoch dal tabule prikázaní svojmu spravodlivému služobníkovi Mojžišovi, daj i nám, Bože, zakončiť svätý pôst, vzmáhať sa v dobrom boji, upevniť dokonalú vieru, rozšliapať hlavy neviditeľným hadom, zvíťaziť nad hriechom a bez odsúdenia sa klaňať svätému vzkrieseniu. Lebo sa požehnáva a oslavuje tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.
Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-and-great-thursday-according-to-the-byzantine-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
Uctievanie Svätého plátna (plaštenice) podľa byzantskej obradovej tradícieKvetná nedeľa – deti a Cirkev dnes
