Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami; Duch začína pôsobiť; Svätý Duch v mojom živote

Duch pravdy: Boh s nami

„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Ján 14, 16 – 17)


Odber nových článkov


Keď svätý Pavol prvý raz prechádzal mestom Efez, stretol malú skupinu učeníkov. Z nejakého dôvodu – možno pre to, čo nevidel v ich spôsobe života – sa ich spýtal:

„Dostali ste aj Svätého Ducha, keď ste uverili?“ Oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Svätý Duch.“ (Skutky apoštolov 19, 2)

Hoci súčasní veriaci o Duchu počuli, často sa zdá, že ho poznajú len ako „tretí oporný bod“ na znaku kríža. A predsa prítomnosť a pôsobenie Svätého Ducha nie je ničím menším ako zdrojom života pre Cirkev a tiež pre jednotlivých kresťanov.

Kristus prisľúbil svojim nasledovníkom príchod Ducha. Svätý Ján zaznamenáva, že Kristus tento prísľub dal tesne pred začiatkom svojho utrpenia a smrti. Pripravoval ich na šok z odlúčenia a utešoval ich uistením, že príde Iný:

„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Ján 14, 16 – 17)

A tak Kristus jedným dychom hovorí svojim nasledovníkom, že odchádza k Otcovi a že jeho miesto na zemi zaujme Duch. Tak ako bol Kristus počas rokov svojho pozemského života prostriedkom Božieho sebazjavenia pre človeka, odteraz ním bude Svätý Duch. Prítomnosť Boha v Kristovi bola na zemi nevyhnutne dočasná. Keďže Kristus je skutočne človekom, nezostal by na zemi donekonečna. Avšak Duch, ktorý nie je obmedzený ľudskou existenciou, zostane s veriacimi navždy.

Tento príchod Ducha nebol neočakávaný. Židia už stovky rokov očakávali vyliatie Ducha spojené s príchodom Mesiáša. Proroci ako Ezechiel a Joel, ktorí udržiavali nádej na príchod Mesiáša, tiež predpovedali, že Boh v tom čase vyleje svojho Ducha, aby obnovil svet. A tak sa aj stalo: pri Ježišovom vlastnom krste na neho zostúpil Duch v podobe holubice na znak Ježišovho pomazania tým istým Svätým Duchom. Tak ako sa v Ježišovi naplnilo prisľúbenie o Mesiášovi, tak sa aj tieto očakávania prorokov, že Duch bude vyliaty, naplnili v skúsenosti učeníkov v Päťdesiatnicu.

Kristus vystúpil k svojmu Otcovi, ale Božia prítomnosť neodišla – pokračuje novým spôsobom, pretože sa naplnilo prisľúbenie, ktoré dal Kristus. Apoštoli urobili to, čom im Kristus povedal: po jeho nanebovstúpení sa vrátili do Jeruzalema a čakali. Potom, ako uvádzajú Skutky apoštolov,

„Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Svätý Duch a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Skutky apoštolov 2, 1 – 4)

Zdá sa, že sme sa opäť vrátili do starozákonnej éry. Božiu prítomnosť opäť pociťujeme vo fyzických prejavoch. Pripomeňme si, že oheň bol pre Mojžiša v horiacom kríku a pre Hebrejov na púšti znamením, že Boh je s nimi. Tu je však niečo nové a jedinečné: oheň sa rozdelil a spočinul na každom osobitne. Božia prítomnosť už nie je vzdialená, ale dôverne prebýva s kresťanským ľudom ako dôkaz alebo závdavok vzťahu, ktorý máme vďaka Kristovi. Boh, ktorý bol pred Kristom prítomný, ale odlišný od svojho ľudu, je teraz s nimi jedno. Je to, ako keby sme sa stali kríkom, ktorý je v plameňoch Božieho ohňa, ale nezhára. Boh sa rozhodol prebývať medzi nami týmto spôsobom na trvalé znamenie jednoty, ktorú s ním máme.

Božie prebývanie medzi nami naveky – to bol Boží cieľ prvotného stvorenia, ktorý bol zmarený hriechom. Boží Syn prišiel na svet, aby napravil Adamov pád. Podarilo sa mu to a výsledkom je príchod Svätého Ducha. Začalo sa diať to, čo bolo pripravené Kristovým dielom. Čo sa týka tohto života, prítomnosť Svätého Ducha je dovŕšením Božieho plánu pre nás. Ako povedal svätý Atanáz: „Boh sa stal človekom, aby sme mohli prijať Svätého Ducha.“

Táto jedinečná skúsenosť, ktorá signalizuje príchod Svätého Ducha ku Kristovým nasledovníkom, znamená začiatok Cirkvi, ako ju poznáme. Cirkev je oveľa viac než len spoločnosť ľudí s rovnakým presvedčením alebo zásadami. Sme živý organizmus v Kristovi – nie preto, že s ním chodíme v tele, alebo dokonca preto, že nasledujeme jeho cestu –, ale preto, že v nás žije jeho Duch. Ten istý Duch, ktorý pri Kristovom krste zjavil, že je v Kristovi, je teraz v Cirkvi, vytvára ju a dáva jej božský život. A tak sa Cirkev so Svätým Duchom ako svojou „dušou“ stala akoby pokračovaním vtelenia Boha vo svete.

Cirkev oslavuje tento príchod Svätého Ducha v Päťdesiatnicu, ktorá je vrcholom jej liturgického roka. Židia mali Päťdesiatnicu ako oslavu Zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom na vrchu Sinaj. Vďaka tejto zmluve sa Izrael stal Božím ľudom a dostal dar Zákona. A tak tento sviatok oslavoval Boží zámer nielen vyviesť svoj ľud z otroctva (Pesah), ale ďalej ako toto, do trvalého a láskyplného vzťahu či zmluvy so Sebou samým.

Darovanie Svätého Ducha, ktoré sa slávi v Novú Päťdesiatnicu Cirkvi, znamená rovnaký Boží zámer. Božím plánom nie je len vyslobodiť nás zo smrti (Pascha), ale uzavrieť s nami novú zmluvu, spečatenú trvalou prítomnosťou jeho vlastného Ducha.

Tak ako bol príchod Svätého Ducha vyvrcholením Božieho sebazjavenia, tento sviatok je dovŕšením paschálnej slávnosti Cirkvi. Dôvernosť s Bohom, ktorá bola umožnená vzkriesením, sa uskutočňuje, keď Duch príde, aby v nás prebýval. Duch, ktorý bol daný až po Ježišovom oslávení, teraz vyviera zo vzkrieseného Krista ako prúdy živej vody (porov. Ján 7, 37 – 38) pre život veriacich. Na vyjadrenie životodarných účinkov prítomnosti Svätého Ducha majú mnohé byzantské cirkevné spoločenstvá vo zvyku vyzdobiť svoje chrámy pri príležitosti sviatku Päťdesiatnice zeleňou a kvetmi.

Byzantské cirkvi v rámci Päťdesiatnice oslavujú aj zjavenie Najsvätejšej Trojice. Ľudia prvý raz zažili zreteľnú prítomnosť Svätého Ducha. Ježišovi nasledovníci spoznali Boha ako Otca. Spoznali Ježiša ako jeho vteleného Syna. Teraz sa stretli tvárou v tvár s jeho Svätým Duchom a videli ho ako „Iného“. Týmto zoslaním Ducha Kristus účinne zjavil, že Boh je Trojica, tri osoby v jednom Bohu.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Ako by si charakterizoval skúsenosť apoštolov, keď si uvedomili, že Kristus ich má opustiť?

Kedy si uvedomili, že čo sa s nimi stalo v Päťdesiatnicu?

Prečo považujeme príchod Svätého Ducha za vrchol Božieho sebazjavenia?

Cirkev žije vo Svätom Duchu, ktorý aktivuje všetko, čo robíme vo viere. Napriek tomu nemáme jasný obraz Svätého Ducha, o ktorom by sme mohli uvažovať, čo je v ostrom kontraste s našou víziou Krista. V Ježišovi hľadíme na jeho vtelenú osobu,  rozprávame si jeho pozemský život, opakujeme jeho slová, maľujeme jeho ikony, fyzicky sa mu pozeráme do očí. Ale Svätý Duch zostáva anonymný. Nestal sa človekom, a tak ho nemôžeme opísať ani namaľovať jeho ikonu. Keďže sa nevtelil, jeho osobná existencia zostáva zahalená, skrytá, neopísateľná. No v Cirkvi priamo zažívame jeho činnosť, a tak jeho prítomnosť poznávame a cítime v jeho dielach.

Titul „Kristus“ znamená „Pomazaný“ – v hebrejčine „Mesiáš“. Ježiš Kristus je Boží Pomazaný, poslaný zachrániť Boží ľud. Keď nás pokrstili a pomazali myrom, tiež nás pomazali Svätým Duchom – toto vyjadruje myro, posvätený voňavý olej, ktorý sa používa pre toto sväté tajomstvo. Keď sme si „obliekli Krista“, stali sa z nás ďalší Kristovia, ďalší pomazaní Svätým Duchom, aby sme žili tak, ako žil Ježiš Kristus.

Keďže jeho osobnosť je pred nami skrytá, môžeme o ňom hovoriť len pomocou poézie. On sám manifestuje svoju prítomnosť len pomocou obrazov: holubica pri Kristovom krste, vietor a oheň v Päťdesiatnicu. Je zrejmé, že tieto obrazy sa vzťahujú len na aspekty jeho činnosti, pretože toto je všetko, čo vieme o Duchu. Kristus používa ďalší obraz, keď hovorí o našej skúsenosti so Svätým Duchom, hovorí o nej ako o krste (Skutky apoštolov 1, 5), ponorení sa do vzťahu s ním. Proroci zobrazovali Svätého Ducha ako pomazanie svojich vyvolených – obraz, ktorý hovorí o preniknutí, naplnení. Ten, kto prijal toto pomazania, je „Pomazaný“ či Mesiáš (v gréčtine Christos). Tento obraz pre nás pokračuje vo svätom tajomstve myropomazania, kde aj nás pomazali Svätým Duchom a stali sme sa ďalšími Kristami. Svätý Pavol hovorí o Svätom Duchu ako o pečati alebo pečiatke nášho vzťahu s Bohom. Tento obraz sa opäť používa pri myropomazaní. Keď je novopokrstenený pomazávaný myrom, kňaz to vyhlasuje za „pečať daru Svätého Ducha“. Označili, opečiatkovali nás ako Pánovo vlastníctvo, keď jeho Duch je našou pečaťou. Vyjadrené ďalším obrazom, ktorý pochádza z božskej liturgie svätého Bazila Veľkého, Svätý Duch je „snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti,“ ten, ktorého svätý Pavol nazýva zárukou, že budeme mať večný život:

„[Svätý Duch] je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“ (Efezanom 1, 14)

Svätý Duch môže byť tým všetkým len preto, že je naozaj Bohom, „ako Otec a Syn vo všetkom“, ako hovorí svätý Ján Damaský, „a má všetko, čo má Otec i Syn, až na to, že Svätý Duch nie je Nesplodeným Otcom a ani jednorodeným Synom“ (O ortodoxnej viere, Prvá kniha). O tom, ako je Svätý Duch tým všetkým a akým spôsobom sa vzťahuje na Otca a Syna, sa veľa špekuluje, ale málo odhaľuje, pretože úlohou Svätého Ducha nie je poukazovať na seba, ale na Krista. Svätý Duch zostáva pre nás skrytým tajomstvom, pokladom bez mena, nepoznateľnou osobou, ako Svätého Ducha nazýva svätý Simeon Nový Teológ: skrytou vo svojom božstve, zjavenou len vo svojich dielach.

Duch začína pôsobiť

Duch prišiel medzi nás. A viac než to, Svätý Duch prebýva s nami navždy. Veríme, že je s nami úzko zjednotený. „Vo vás prebýva Boží Duch,“ hovorí svätý Pavol (Prvý list Korinťanom 3, 16). A za týchto okolností jeho prítomnosť prináša život Cirkvi. Kniha Genezis hovorí, že keď Otec dýchol nad prázdnotou, vzniklo prvotné stvorenie. Teraz Otec opäť poslal dych svojho Ducha a v tomto „hukote z neba, ako keď sa ženie prudký vietor“ (Skutky apoštolov 2, 2) vznikol na zemi nový život.

Veríme, že je to Duch, kto oživuje Cirkev a dáva jej silu a účinnosť. Tak ako Kristova fyzická prítomnosť odovzdávala energiu a silu tým, ktorí s ním chodili v Galilei, aj prítomnosť Ducha dodáva Cirkvi novú silu. Spočiatku sa život Ducha prejavoval nápadne dramatickými spôsobmi. Čítame, že tí, na ktorých zostúpil Duch v Päťdesiatnicu, zažili skutočnú premenu. Tam, kde predtým poznali strach a neistotu, teraz hovorili s odvahou a presvedčením. Ich váhavosť zmizla, pretože už neboli sami. Už sa nemuseli spoliehať výlučne na svoje vlastné schopnosti a zdroje: mali v sebe nový život, život Božieho Ducha. Ako predpovedali starozákonní proroci a ako to prisľúbil aj Kristus, vyliatie Ducha bude mať výrazný účinok. A tak sa aj stalo v prvú Päťdesiatnicu.

Svätý Duch   • zjavuje pravdu, inšpiruje proroctvá, ako aj naše čítanie a písanie svätých textov, • posväcuje, prebýva v nás, aby sme mohli byť v kontakte so Svätým, • „dodáva to, čo chýba“ pri vysviacke kléru a v ich službe, • dáva múdrosť, vedie nás a pomáha nám vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi našimi slovami a skutkami, • vnáša Boží poriadok do Cirkvi, • spája nás v spoločenstve Svätého Ducha a robí z nás viac než len ľudské zhromaždenie ľudí, • dáva mnohé dary.

Život z Ducha znamená pre Cirkev veľa vecí. Duch je zdrojom všetkej svätosti, všetkej sily, všetkých darov, ktoré sú medzi nami. „Svätý Duch,“ ako hovoríme na nedeľnej utierni, „je zdrojom každého božského pokladu“ (7. hlas). A my uznávame, že jeho život v nás je zodpovedný za všetko dobré v Cirkvi. Na večierni v Päťdesiatnicu spievame tento verš, ktorý tak šikovne vyjadruje našu úplnú závislosť od Ducha vo všetkom:

Svätý Duch poskytuje každý dar: on je ten, kto vnuká proroctvo a zdokonaľuje kňazstvo; je to on, kto dáva múdrosť negramotným a z jednoduchých rybárov robí múdrych teológov. Prostredníctvom neho prichádza do organizácie Cirkvi božský poriadok. Sláva Tebe, Utešiteľu, ktorý si svojou prirodzenosťou a majestátom rovný Otcovi i Synovi!

Jeden z jeho prvých darov je následkom Kristovho prisľúbenia. Kristus povedal apoštolom, že keď príde Duch, uschopní ich porozumieť všetkému, o čo Ježišovi išlo. „On o mne vydá svedectvo,“ hovorí Ježiš (Ján 15, 26), a „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14, 26). A tak, keď Duch naozaj prišiel, učeníci boli konečne uschopnení dať si to všetko dokopy. Začali skutočne rozumieť všetkému, čím Kristus je a čo pre nás urobil. Udalosti, učenie, proroctvá – to všetko začalo do seba zapadať a učeníci sa prvý raz ocitli v situácii, keď ohlasovali posolstva evanjelia. Začali ho odovzdávať svojím vyučovaním, a to nielen s elánom, ale aj s porozumením a pravdivo. Postupom času začali toto posolstvo zapisovať, opäť vo Svätom Duchu, a Cirkev v neskorších rokoch rozpoznala prítomnosť Ducha v týchto knihách a nazvala ich inšpirovanými.

Duch naďalej zjavuje Krista. Hnutie Ducha v dejinách nadväzuje na skúsenosť apoštolov, aby nám dalo obraz Krista. Duch sa pohyboval medzi Otcami, spisovatelia našich liturgických textov, zakladateľmi našich ikonopiseckých typov, aby budoval náš obraz Pána. Krista vidíme ich očami a napokon očami Ducha, ktorý oživil ich dielo svojou mocou. Prostredníctvom nich sa Duch dotkol nespočetných generácií, vrátane tej našej, aby dal Krista spoznať nielen ako Nazaretského, ale ako Pantokratora, Pána slávy. Tento rozvíjajúci sa obraz Krista je dielom Ducha, ktorý nám naďalej odkrýva hĺbku tajomstva Božej lásky.

Svätý Duch je Duch pravdy, ktorý dáva svetu spoznať evanjelium. On je aj Darca života, z ktorého „budú vytekať prúdy milosti, aby osviežili celé stvorenie a priviedli ho k plnosti života“ (utiereň sviatku). Keďže Duch v nás prebýva od Päťdesiatnice, život, ktorý nám dáva, nie je ničím iným ako božským životom, účasťou na Božej prirodzenosti. A tak Duch je naším posväcovateľom, ktorý nás uvádza do kontaktu so Svätým, aby sme mohli byť premenení. Ako Cirkev sme „svätý národ“, „spoločenstvo svätých“ – spoločenstvo ľudí, ktorí boli učinení svätými pôsobením Božieho Ducha.

Nikde nie je Duch zdrojom svätosti pre Cirkev viac ako v liturgickom zhromaždení. Keď sa Cirkev zhromaždí v Kristovi na bohoslužbu, Duch spôsobí sprítomnenie Božieho kráľovstva na zemi. Z milosti Ducha bohoslužobné zhromaždenie najúplnejšie vyjadruje to, čo znamená byť Cirkvou: ľudom, ktorý je jedno v Kristovi a stojí pred Otcom v spoločenstve Svätého Ducha. Bez Ducha by naše liturgické zhromaždenie bolo len stretnutím nás samých na modlitbu. S Duchom sa sprítomňuje a uskutočňuje samotný Boží život.

A tak prvá vec, ktorú robíme pri liturgickej službe, je zvolávanie Svätého Ducha, zvyčajne hymnom Kráľu nebeský. Modlíme sa: „Príď a prebývaj v nás“ – buď prítomný v našom zhromaždení a urob z neho viac než len súbor našich vlastných hlasov pozdvihnutých v modlitbe. Urob z nášho zhromaždenia kanál svojho vlastného života. Veríme, že tejto modlitbe sa dostáva vypočutia, keď sa prednáša s vierou, lebo, ako hovorí sv. Pavol,

„Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rimanom 8, 26)

Po tomto prvom zvolaní sa málokedy modlíme k Svätému Duchu na našich bohoslužbách. Pretože veríme, že táto prvá modlitba bola vypočutá a že Duch sa teraz modlí s nami a v nás, s dôverou vzývame samotného Otca, ktorý je zdrojom božstva a od ktorého pochádza Syn i Svätý Duch.

Toto poznanie, že Duch pôsobí uprostred nás, keď sa zhromažďujeme, je zároveň dôvodom, prečo považujeme sväté tajomstvá (sviatosti) za vrcholný bod kresťanskej bohoslužby. Veríme, že vo sviatostiach pôsobí Duch, aby významne premieňal veriacich. Tieto tajomstvá nie sú len obradmi alebo ceremóniami, ktorými vyjadrujeme svoju zbožnosť alebo vieru. Sú to mystické stretnutia s Bohom, v ktorých Duch naisto odpovedá na modlitbu Cirkvi, aby sa veriacich dotkol svojou premieňajúcou božskou energiou. Azda nikde to nie je vyjadrené tak dojemne ako v maronitskej liturgii, kde diakon ohlasuje epiklézu (zvolávanie Ducha) týmito slovami:

„Moji milovaní, aká úžasná je táto chvíľa. Svätý Duch zostúpi a zatieni túto obetu, ktorá je pripravená na naše posvätenie.“

Cirkevnú bohoslužbu a najmä sväté tajomstvá vnímame ako udalosti, v ktorých Duch najpriamejšie pracuje na posvätení svojho ľudu.

Duch pravdy a Darca života Cirkvi je aj Paraklétos, ako nám hovorí Kristus (porov. Ján 14, 16). Toto grécke slovo, ktoré evanjelium používa na označenie Svätého Ducha, sa ťažko prekladá do modernej slovenčiny. Býva prekladané ako „Tešiteľ“, „Utešiteľ“, „Obhajca“ alebo „Pomocník“. A všetky tieto výrazy naznačujú niečo z významu tohto slova. Paraklét vo vtedajšej kultúre znamenal niekoho, kto je tu, keď človek potreboval vedenie alebo pomoc. Paraklét sprevádzal, povzbudzoval a podporoval človeka podľa potreby. Dnes by sme na opis tejto úlohy mohli použiť slovo „kouč“.

Duch vedie a podnecuje Cirkev, keď sa táto snaží slúžiť Pánovi. Ako sme videli, je to  Paraklét, kto stojí po boku apoštolov a Otcov, aby usmerňoval formulovanie Tradície Cirkvi. A tak, keď apoštoli zvažovali problém, či majú kresťania zachovávať židovské rituálne predpisy, mohli svoje rozhodnutie vyjadriť týmito slovami: „Svätý Duch a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Skutky apoštolov 15, 28). Apoštoli poznali Ducha ako Parakléta, ktorý bol s nimi ako ich sprievodca a obhajca. Spoliehali sa na jeho pomoc a rozpoznali ju, keď prišla.

Cirkev po nich pokračovala v spoliehaní sa na sprievodnú pomoc Svätého Ducha pri spravovaní svojho života. Cirkev sa spolieha na vedenie Ducha najmä vtedy, keď sa schádza na konciloch a synodách. Treba povedať, že počas celých dejín Cirkvi si toto vedenie Svätého Ducha v konkrétnych situáciách uvedomovali tí, ktorých život sa odohrával v blízkosti Boha. Tak napríklad, keď učitelia Antiochijskej cirkvi rozpoznávali vedenie Ducha, bolo to preto, lebo s ním žili v dôvernom vzťahu: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Svätý Duch…“ (Skutky apoštolov 13, 2). A tak tam, kde Cirkev pravidelne hľadala a nasledovala vedenie Ducha, jej činy odrážali vedenie Ducha a zostávajú pre nás ako míľniky na kresťanskej ceste. Tam, kde sa veriaci snažili riadiť život Cirkvi bez toho, aby boli v kontakte s Božím Duchom, ich dielo nezostalo.

Duch vždy chránil Cirkev pred úplným odpadnutím od Pána. Avšak to, či jej činnosť je živá a naplnená Božím životom, závisí od je vedomého vnímania prítomnosti Božieho Ducha. Metropolita Ignatius Hazim (neskorší patriarcha Ignác IV. Antiochijský) vo svojom slávnom Príhovore k Svetovej rade cirkví v roku 1968 ponúkol toto dojímavé vnímanie toho, čo nasleduje, keď sa Cirkev spolieha na vedenie svojho Parakléta:

Bez Svätého Ducha je Boh veľmi ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, evanjelium je mŕtvou literou, Cirkev je len organizáciou, autorita je nadvládou, misia je propagandou, liturgia je len evokáciou, kresťanský život je otrockou morálkou.

Ale vo Svätom Duchu je svet vzkriesený a vzdychá v pôrodných bolestiach kráľovstva, je tu vzkriesený Kristus, evanjelium je zdrojom života, Cirkev ukazuje život Trojice, autorita je oslobodzujúcou službou, misia je Päťdesiatnicou, liturgia je pamiatkou i anticipáciou, ľudské konanie je zbožšťované.

Duch pôsobí v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a viedol mnohými spôsobmi. Robí to predovšetkým prostredníctvom konkrétnych darov, ktoré udeľuje veriacim. V Skutkoch apoštolov sa zdôrazňuje, že v Päťdesiatnicu sa každého človeka dotkol jeden z ohnivých jazykov. To pokračuje v živote Cirkvi, kde Duch ponúka každému veriacemu iný dar, ale na spoločný účel – budovanie Cirkev. Na to dôrazne poukazuje svätý Pavol, keď Korinťanom píše:

„Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“ (Prvý list Korinťanom 12, 4 – 11)

Pavol ďalej vymenúva niekoľko úloh a služieb v Cirkvi, v ktorých sa tieto dary uksutočňujú; poznamenáva, že niektorí sú apoštolmi a niektorí prorokmi. Sú tu pastieri, učitelia, evanjelisti, uzdravovatelia a divotvorcovia, tí, ktorí majú dar viesť alebo pomáhať, sprevádzať druhých alebo hovoriť jazykmi. V tej či onej podobe možno väčšinu týchto služieb nájsť v Cirkvi aj dnes, a to popri ďalších, ktoré vznikli od tých prvých dní. Žiadny z týchto darov alebo úloh nie je daný pre osobné obohatenie osoby, ktorá ich dostala. Existujú, aby vo vzájomnej harmónii pracovali na budovaní celého spoločenstva.

Pavol prirovnáva túto zmes darov k fungovaniu našich vlastných tiel, kde je mnoho častí, každá s odlišnou, ale doplnkovou funkciou. Každému bolo dané piť z toho istého Ducha v rôznej miere, takže všetci všetci mohli byť obohacovaní. A tak, hoci sa tieto služobné dary uplatňujú v jednotlivcoch a jednotlivcami v rámci Kristovho tela, v skutočnosti sú dané Cirkvi ako celku.

OTÁZKY PRE UVAŽOVANIE

Ako pôsobí Duch v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a sprevádzal tvoj život?

Je ti jeho prítomnosť v týchto činnostiach zjavná alebo skrytá?

Ako si môžeme lepšie uvedomiť, že za všetkými týmito darmi a skúsenosťami stojí Svätý Duch? Ako môžeme pomôcť deťom v našej farnosti a tým, ktoré sú nováčikmi vo viere, aby si viac uvedomovali rolu Svätého Ducha v našich životoch a v živote Cirkvi?

Duch v mojom živote

Svätý Duch je prítomný v Cirkvi a pôsobí medzi nami, aby nás učil, viedol a robil z nás svätý národ. Duch však neprebýva v „abstraktnej“ Cirkvi, ktorá je nejakým nejako odlišná od nás, jej členov. Duch prebýva medzi nami a zároveň v nás, ktorí sme ním boli osobne zapečatení v myropomazaní. Preto svätý Pavol mohol hovoriť o celom spoločenstve, ale aj o jednotlivých veriacich ako o chráme Svätého Ducha (porov. Prvý list Korinťanom 3, 16 a 6, 19).

Duch udeľuje dary každému veriacemu, v ktorom prebýva, a najzákladnejším z nich je samotná viera. Celý proces, ktorým dospejeme k oddaniu seba i celého svojho života Kristu Bohu, sa deje na podnet Božieho Ducha. Svätý Pavol nás uisťuje: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak vo Svätom Duchu“ (Prvý list Korinťanom 12, 3). Len vďaka pôsobeniu Svätého Ducha v nás sa môžeme naučiť vidieť Ježiša ako Pána, či už sveta alebo nášho vnútra.

Duch nás uschopňuje uvedomiť si hriech, pochopiť, že Božia láska je silnejšia než náš hriech. Svätý Duch nás zjednocuje s Kristom, prináša nám odpustenie a vychováva nás, aby sme boli (a vedeli, že už sme) synmi a dcérami nášho Otca v nebesiach.

V tomto procese viery dospievame k videniu, že sme hriešnici. Uvedomujeme si, že zatiaľ čo Boh je všesvätý, my určite nie sme – či už ide o naše sklony, túžby alebo činy. Keď sme v Duchu, rozvíjame uvedomovanie si toho, čo skutočne je hriech, a to v našej spoločnosti aj v nás samých. Začneme vidieť potrebu stráviť zvyšok života v pokání a neustále sa preorientovávať, aby sme boli vhodnejšími chrámami Ducha. Rast vo viere znamená aj rast v chápaní našej padlej prirodzenosti.

S týmto uvedomovaním si hriechu súvisí aj uvedomenie si, že v Kristovi nám bolo odpustené. Aj toto vnímanie je darom Svätého Ducha. Dôvera a istota, že Božia láska k nám prevažuje nad našou hriešnosťou, vzniká pôsobením Ducha v nás. Vďaka nemu si uvedomujeme, čo to znamená byť v Kristovi. Keď sme s ním zjednotení, je nám odpustené a zároveň sme povýšení do hodnosti detí nebeského Otca.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme ‚Abba, Otče!‘ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“ (List Rimanom 8, 14 – 16)

Prvým darom Ducha každému veriacemu je teda uvedomovanie si toho, k čomu sme boli povolaní v Kristovi, a podnet, aby sme na tento veľký dar odpovedali vierou.  Hlboké poznanie, že Boh nás miluje v Kristovi, že nám odpúšťa a napriek našej hriešnosti nás prijíma do dôverného vzťahu s ním – to je prvý dar Ducha pre nás.

Rast vo viere sa uskutočňuje najmä prostredníctvom modlitby, ktorá je takisto darom Ducha. Keď rozvíjame modlitbový život, zisťujeme, ako nedostatočne dokážeme Bohu vyjadriť svoju vďaku, ako aj svoje potreby. Aj tu sme videli pôsobenie Ducha:

„Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.“ (List Rimanom 8, 26 – 27)

Nemodlíme sa sami. Duch dopĺňa to, čo v našej modlitbe chýba. Azda niet útešnejšieho dar, ktorý by Duch ponúkal, ako je tento: uvedomenie si, že Duch je v našej modlitbe tak, ako je v nás osobne, ako aj v spoločenstve. Možno tie časy, keď sa nám zdá, že naša modlitba zostáva vypočutá, sú v skutočnosti časmi, keď Duch „presmerúva“ modlitby v súlade s Božou vôľou.

Ježišova modlitba, azda najobľúbenejšia osobná modlitba v byzantskej tradícii, sa silno spolieha na oživujúcu prítomnosť Ducha. V tejto modlitbe nevyjadrujeme žiadnu individuálnu tvorivosť alebo osobnú citlivosť. Jednoducho stále opakujeme znova a znova: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ a Duch sa v nás pohybuje, aby nám dal pokoj, keď uznávame, kto je Pán a kto sme my pred Pánom.

Ďalším z darov Ducha, ktoré sú určené pre všetkých veriacim, je láska, ktorú svätý Pavol nazýva najväčším zo všetkých darov (porov. Prvý list Korinťanom 13, 1 – 13). Proroctvá prestanú, jazyky zmĺknu, poznanie pominie. Tieto dary, ktoré sa z času na čas dávajú na budovanie Cirkvi, nemusia trvať dlho. Láska, dar daný pre osobný rast veriacich, má trvať večne. Je hlavným znakom prítomnosti Ducha v nás, bez ktorého sú všetky ostatné duchovné prejavy prázdne a možno o nich pochybovať. Láska robí každý skutok kresťanskej zbožnosti alebo obetavosti autentickými; absencia lásky ich robí neúplnými.

Tí, ktorí sa učia dôverovať Pánovi, žiť v Duchu, milovať Pánovo meno, odrážajú tieto vlastnosti v spôsobe svojho života. Prostredníctvom Ducha v sebe rozvíjajú vlastnosti, ktoré poukazujú skôr na jeho prítomnosť než na vplyv sekulárnej kultúry, v ktorej žijeme:

„A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.

Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť… Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (List Galaťanom 5, 19 – 23. 25)

Duch prináša ovocie v tých, ktorí odpovedajú na jeho dary. Podobne ako rozsievač v Kristovom podobenstve Duch oslovuje a obdarúva všetkých členov spoločenstva. Tam, kde semeno daru Ducha nájde vnímavé srdcia a mysle, zapustí korene a premení spôsob života veriacich, pričom sa prejavia dary, ktoré vymenúva svätý Pavol.

Túto spoluprácu Svätého Ducha a veriaceho cirkevní otcovia nazvali synergiou alebo spoluprácou. Dary musia pochádzať od Boha, odpoveď musí pochádzať od osoby, ktorej sa dávajú. Boh nikoho nenúti prijať alebo použiť jeho dary. Ako hovorí svätý Atanáz: „Prijatím Ducha nestrácame svoju vlastnú ľudskú prirodzenosť.“ Sila daru sa však uvoľňuje len v tých, ktorí plne prijali Darcu do svojho života. Svätý Gregor Nysský dobre opísal túto mystickú interakciu:

„Božia milosť nie je schopná navštíviť tých, ktorí utekajú pred spásou. Ani ľudská cnosť nemá takú moc, aby bola sama osebe dostatočná pozdvihnúť k autentickému životu duše, ktoré nie sú dotknuté milosťou… Keď sa však spravodlivosť skutkov a milosť Ducha stretnú v tej istej duši, dokážu ju naplniť požehnaným životom.“

Keď Boh a veriaci spolupracujú, dary Ducha prinášajú veľa ovocia. Keď to tak nie je, forma kresťanského konania môže byť prítomná, ale je prázdna. Rozdiel medzi akýmsi mechanickým vykonávaním kresťanských činností a skutočne Duchom naplneným životom je teda v miere osobnej a vedomej spolupráce s Duchom, ktorú veriaci preukazujú.

Uvedomovanie si prítomnosti Ducha

Prvé vyliatie Svätého Ducha na Cirkev bolo, ako sme videli, v Päťdesiatnicu. No Cirkev počas svojho života ustavične zažíva dary a pôsobenie Ducha vo svojom strede. To isté platí aj o jednotlivých kresťanoch. Náš počiatočný krst vo Svätom Duchu sme prijali pri našom krste, kde sa myropomazaním začal vzťah s Duchom pre každého z nás. Každý veriaci môže očakávať, že mu bude darovaný tento vzťah, že sa stane chrámom Svätého Ducha, ktorý v ňom prebýva. Myropomazanie je sviatostným vyjadrením tejto mystickej účasti na Svätom Duchu. Týmto svätým tajomstvom sa nadviazal vzťah s Duchom, ktorý tu predtým nebol, podobne ako sme krstom vstúpili do novej jednoty s Kristom. Veriaci sa stal chrámom Ducha, ktorý v ňom prebýva, a začal sa nový život v Duchu.

Keď spolupracujeme so Svätým Duchom, dochádza k synergii (spolupráci). Rôzne dary, ktoré prijímame a používame, nás dávajú dohromady ako jeden ľud, čo je základný význam slova Cirkev.

Toto tajomstvo sa udeľuje veľmi jednoduchým obradom, ktorý je spojený so sviatosťou krstu. Kňaz sa najskôr modlí: „Daruj mu/jej pečať daru tvojho svätého, všemocného a poklonami uctievaného Ducha“, potom pomaže telo novopokrsteného myrom, veľmi voňavým olejom. Myro bolo zavedené v ranej Cirkvi, aby predstavovalo prenikavú prítomnosť Ducha. Keďže Ježiš je Kristus, Pomazaný, pretože je preniknutý Božím Duchom, aj my sme sa stali „ďalšími Kristami“ – ďalšími pomazanými – keď sme boli pomazaní myrom. Pri tomto pomazaní do nás vstúpil Duch a prebýva v nás nepredstaviteľným spôsobom. Preto svätý Cyril Jeruzalemský mohol povedať:

„Dbajte na to, aby ste si nepomýlili myro s obyčajným olejom. Lebo tak ako eucharistický chlieb po zvolaní Svätého Ducha nie je obyčajným chlebom, tak ani toto sväté myro po zvolaní Svätého Ducha už nie je obyčajným olejom, ale Kristovým darom, ktorý božským pôsobením privodzuje prítomnosť Svätého Ducha.“ (Mystagogické katechézy III, 3)

Udelenie Ducha pri našom krste je nevyhnutné pre náš život v dôvernom vzťahu s Bohom. Bez tohto daru sme nedospeli k plnej miere spoločenstva s Bohom, ktorá sa nám ponúka v Kristovi. Napriek tomu sa s pribúdajúcimi rokmi musíme stále pýtať samých seba, či a do akej miery sa v našom duchu rozvinul tento vzťah s Duchom, pretože je možné, že sme tento dar Svätého Ducha dostali a nikdy sme si skutočne neuvedomili veľkosť tohto daru alebo sme nežili v svetle Ducha. Preto svätý Simeon Nový Teológ tvrdí, že najväčším nešťastím, ktoré nás ako kresťanov môže postihnúť, je nevnímať zmyslami, že Boh v nás skutočne žije. Podľa Simeonových slov mnohí veriaci „hovoria, že majú Božieho Ducha bez toho, aby ho zažívali, a veria, že majú v sebe Ducha od svätého krstu, a budú tvrdiť, že majú tento poklad, pričom v skutočnosti vedia, že sú úplne zbavení Ducha.“ Simeon hovorí, že v skutočnosti nevedia, čo to znamená mať tento dar. Veriaceho, ktorý bol naplnený Duchom, Simeon prirovnáva k žene, ktorá čaká dieťa. Obaja si určite uvedomujú, čo sa v nich odohralo.

Pomazanie olejom aj rukopoloženie vyjadruje zostúpenie Svätého Ducha. Pri prijímaní svätých tajomstiev si však chceme byť vedomí Ducha, ktorý sa v nás pohybuje, aby sme odpovedali. Ako odpovedáš na prítomnosť Svätého Ducha?  

Tak ako žena jasne vie, že je tehotná, pretože dieťa poskakuje v jej lone, a nikdy si nemôže neuvedomovať to, že je v nej dieťa, rovnako aj človek, ktorý má v sebe sformovaného Krista, pozná jeho pohyby (to znamená jeho žiaru) a jeho poskoky (to znamená jeho slávu). Nie je nevedomý si toho, že Kristus je v ňom sformovaný, a Krista vníma ako Svetlo, ktoré napĺňa jeho lampu.

Dar, ktorý nám bol daný, musí byť uznávaný a prijímaný, v opačnom prípade akoby vôbec neexistoval.

Podobne ako mnohí Otcovia, aj svätý Simeon uznáva, že dar Ducha sa nám dáva pri krste, ale aj to, že musíme rozvíjať uvedomovanie si prítomnosti Ducha vo svojom zmyslovom živote. Paradoxne, musíme mať Ducha v sebe sviatostne, aby sa toto uvedomovanie si stalo skutočným, a zároveň musíme pestovať čoraz hlbší zmysel pre túto prítomnosť, aby nás Duch neprestal oživovať – toto pestovanie je našou odpoveďou, naším prijatím daru Ducha. Tými, ktorí skutočne vyžarujú život Ducha, sú tí, ktorí si hlboko uvedomujú jeho vnútornú prítomnosť.

Osobné uvedomovanie si prebývajúceho Ducha je samo o sebe Božím darom, o ktorý by mal každý veriaci prosiť v modlitbe. V skutočnosti modlitba ide ruka v ruke s týmto uvedomovaním. Modlíme sa, aby sme vnímali prítomnosť Ducha, a keď sa toto uvedomovanie stane našou súčasťou, aj samotná modlitba sa stane súčasťou nášho života. Keď hlboko vieme, že Boží Duch je v nás prítomný, komunikácia s Bohom sa stane radosťou a dobrodružstvom, a nie bremenom, ktorým je pre mnohých kresťanov. Svätý Makarios Veľký prirovnáva prekvitajúci vzťah s Duchom, ktorý prebýva v ľudskom vnútri, k manželstvu: „Je to ako žena, ktorá po uzavretí manželstva so svojím manželom je s ním jedno.“ A pokračuje: „Podobným spôsobom je spoločenstvo so Svätým Duchom – takí sú jedným duchom: ‚Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch‘“ (Prvý list Korinťanom 6, 17).

Stať sa jedným duchom s Pánom je teda cieľom a zároveň prostriedkom celého kresťanského života, najmä modlitby. Z toho vyplýva, že katechéza v mnohých oblastiach, najmä v oblasti modlitby, musí štartovať od povedomia, že veriaci má v sebe Božieho Ducha. Napríklad katechéza o modlitbe znamená oveľa viac než len vyučovanie modlitieb alebo sprostredkovanie zručnosti v spontánnej modlitbe. Duch ako Boh s nami, myropomazanie ako príchod Ducha do môjho života a modlitba ako spôsob prežívania tohto Ducha vo mojom vnútri sú základom k hlbšiemu zmyslu pre modlitbu. Katechéti – teda osoby, ktoré nám pomáhajú získať informácie o viere a o tom, ako vieru žiť – môžu toto uznanie prítomnosti Svätého Ducha pestovať tým, že budú neustále zvolávať jeho vedenie pri svojej vlastnej príprave, ako aj pri katechetických stretnutiach, a tým, že vždy budú upriamovať pozornosť svojich študentov, najmä v čase modlitby, na Ducha, ktorý v nich prebýva a modlí sa za nich, keď ich vedie k Otcovi všetkých.

„Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.“ (Rimanom 8, 26 – 27)

Aj tí z nás, ktorí nie sú katechétmi, by mali mať tento prístup na pamäti, pretože spôsob, akým žijeme, je ako otvorená kniha, ktorá môže učiť, čo to znamená byť kresťanom.

With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa. Verzia z februára 2024.





Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkev



Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ – Boží Syn; Antirrheticus; Ježiš Kristus víťazí; Kristus v sláve; Kristus príde znova; Rastúce povedomie

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings