Očami viery: Duch pravdy – Boh s nami; Duch začína pôsobiť; Svätý Duch v mojom živote

A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. (Ján 14, 16 – 17)

Keď svätý Pavol prvý raz prechádzal mestom Efez, stretol malú skupinu učeníkov. Z nejakého dôvodu – možno pre to, čo nevidel v ich spôsobe života – sa ich spýtal:

„Dostali ste aj Svätého Ducha, keď ste uverili? Oni mu odvetili: Ani sme nepočuli, že je Svätý Duch.“ (Skutky apoštolov 19, 2)


Odber nových článkov


Hoci súčasní veriaci o Duchu počuli, často sa zdá, že ho poznajú len ako „tretí základ“ na znamení kríža. A predsa prítomnosť a pôsobenie Svätého Ducha nie je ničím menším ako zdrojom života pre Cirkev a tiež pre jednotlivých kresťanov.

Kristus prisľúbil svojim nasledovníkom príchod Svätého Ducha. Svätý Ján zaznamenáva, že Kristus tento prísľub dal tesne pred začiatkom skúšky svojho utrpenia a smrti. Pripravoval ich na šok z odlúčenia a utešoval ich uistením, že príde iný:

A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. (Ján 14, 16 – 17)

A tak Kristus jedným dychom hovorí svojim nasledovníkom, že odchádza k Otcovi a že jeho miesto na zemi zaujme Svätý Duch. Tak ako bol Kristus počas rokov svojho pozemského života prostriedkom Božieho seba-zjavenia pre človeka, odteraz ním bude Svätý Duch. Prítomnosť Boha v Kristovi bola na zemi nevyhnutne dočasná. Keďže Kristus bol skutočne človekom, nezostal by na zemi donekonečna. Avšak Svätý Duch, ktorý nie je obmedzený ľudskou existenciou, zostane s veriacimi navždy.

Tento príchod Ducha nebol neočakávaný. Židia už stovky rokov očakávali vyliatie Ducha spojené s príchodom Mesiáša. Proroci ako Ezechiel a Joel, ktorí udržiavali nádej v príchod Mesiáša, tiež predpovedali, že Boh v tom čase vyleje svojho Ducha, aby obnovil svet. A tak sa aj stalo: pri Ježišovom vlastnom krste naňho zostúpi Duch v podobe holubice na znak Ježišovho pomazania tým istým Svätým Duchom. Tak ako sa v Ježišovi naplnilo prisľúbenie o Mesiášovi, tak sa aj tieto očakávania prorokov, že Duch bude vyliaty, naplnili v skúsenosti učeníkov v Päťdesiatnicu.

Kristus vystúpi k svojmu Otcovi, ale Božia prítomnosť neodíde – pokračuje novým spôsobom, preto sa napĺňa prisľúbenie, ktoré dal Kristus. Apoštoli urobia, ako im Kristus povie: po jeho nanebovstúpení sa vrátia do Jeruzalema a čakajú. Potom, ako zaznamenávajú Skutky apoštolov,

Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Svätý Duch a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. (Skutky apoštolov 2, 1 – 4)

Zdá sa, že sme sa vrátili do starozákonného obdobia. Božiu prítomnosť opäť pociťujeme vo fyzických prejavoch. Pripomeňme si, že oheň bol pre Mojžiša v horiacom kríku a pre Hebrejov na púšti znamením, že Boh bol s nimi. Tu je však niečo nové a jedinečné: oheň sa rozdelí a spočíva na každom osobitne. Božia prítomnosť už nie je vzdialená, ale dôverne prebýva s kresťanským ľudom ako dôkaz alebo závdavok vzťahu, ktorý máme vďaka Kristovi. Boh, ktorý bol pred Kristom prítomný, ale odlišný od svojho ľudu, je teraz s nimi jedno. Je to akoby sme sa stali kríkom, ktorý horí Božím ohňom, ale nezhára. Boh sa rozhodol prebývať medzi nami týmto spôsobom na trvalé znamenie jednoty, ktorú s ním máme.

Božie prebývanie medzi nami naveky – to bol jeho cieľ pri prvotnom stvorení, ktorý bol hriechom zmarený. Boží Syn prichádza na svet, aby napravil Adamov pád. Podarí sa mu to a výsledkom je príchod Svätého Ducha. Začína sa diať to, čo Kristovo dielo pripravilo. Čo sa týka tohto života, prítomnosť Svätého Ducha je zavŕšením Božieho plánu pre nás. Ako povedal svätý Atanáz: „Boh sa stal človekom, aby sme mohli prijať Svätého Ducha.“

Táto jedinečná skúsenosť signalizujúca príchod Svätého Ducha ku Kristovým nasledovníkom znamená začiatok Cirkvi, ako ju poznáme. Cirkev je oveľa viac než len spoločnosť ľudí s rovnakým presvedčením alebo zásadami. Sme živý organizmus v Kristovi – nie preto, že s ním chodíme v tele, alebo dokonca preto, že nasledujeme jeho cestu –, ale preto, že v nás žije jeho Duch. Ten istý Duch, ktorý sa ukázal v Kristovi pri jeho krste, je teraz v Cirkvi, vytvára ju a dáva jej božský život. Tak sa Cirkev so Svätým Duchom ako svojou „dušou“ stáva akoby pokračovaním vtelenia Boha vo svete.

Cirkev slávi tento príchod Svätého Ducha v Päťdesiatnicu, ktorá je vrcholom jej liturgického roka. Židia mali Päťdesiatnicu ako oslavu Zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom na vrchu Sinaj. Vďaka tejto zmluve sa Izrael stal Božím ľudom a dostal dar Zákona. A tak tento sviatok oslavoval zámer Boha nielen vyviesť svoj ľud z otroctva (Pesah), ale aj ďalej, do trvalého a láskyplného vzťahu či zmluvy so Sebou samým.

Darovanie Svätého Ducha, ktoré sa slávi v Novú Päťdesiatnicu Cirkvi, znamená rovnaký Boží zámer. Jeho plánom nie je len vyslobodiť nás zo smrti (Pascha), ale uzavrieť s nami novú zmluvu, spečatenú prebývajúcou prítomnosťou jeho vlastného Ducha.

Tak ako bol príchod Svätého Ducha vyvrcholením Božieho seba-zjavenia, je tento sviatok zavŕšením paschálnej slávnosti Cirkvi. Dôverné spojenie s Bohom, ktoré bolo umožnené pri vzkriesení, sa uskutočňuje, keď Duch prichádza, aby v nás prebýval. Duch, ktorý bol daný až po Ježišovom oslávení, teraz vyviera zo vzkrieseného Krista ako prúdy živej vody (porov. Ján 7, 37 – 38) pre život veriacich. Na vyjadrenie životodarných účinkov prítomnosti Svätého Ducha majú mnohé byzantské cirkevné spoločenstvá vo zvyku vyzdobiť svoje chrámy na Päťdesiatnicu zeleňou a kvetmi.

Byzantské cirkvi tiež slávia zjavenie Najsvätejšej Trojice v Päťdesiatnicu. Ľudia prvý raz zažili zreteľnú prítomnosť Svätého Ducha. Ježišovi nasledovníci spoznali Boha ako Otca. Spoznali Ježiša ako jeho vteleného Syna. Teraz sa stretli tvárou v tvár s eho Svätým Duchom a videli ho ako „iného“. Týmto zoslaním Ducha Kristus účinne zjavil, že Boh je Trojica troch osôb v jednom Bohu.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Ako by si charakterizoval skúsenosť apoštolov, keď si uvedomili, že Kristus ich má opustiť?

Kedy si uvedomili, že čo sa im prihodilo v Päťdesiatnicu?

Prečo považujeme príchod Svätého Ducha za vrchol Božieho seba-zjavenia?

Cirkev žije vo Svätom Duchu, ktorý aktivuje všetko, čo robíme vo viere. Napriek tomu nemáme jasný obraz Svätého Ducha, o ktorom by sme mohli uvažovať, čo je v ostrom kontraste s našim videním Krista. V Ježišovi hľadíme na jeho vtelenú osobu, prerozprávame jeho pozemský život, opakujeme jeho slová, maľujeme jeho ikony, fyzicky sa mu pozeráme do očí. Ale Svätý Duch zostáva anonymný. Nestal sa človekom, a tak ho nemôžeme opísať ani namaľovať jeho ikonu. Keďže sa nevtelil, jeho osobná existencia zostáva zahalená, skrytá, neopísateľná. V Cirkvi však priamo zažívame jeho činnosť, a tak jeho prítomnosť poznávame a cítime v jeho dielach.

Titul „Kristus“ znamená „Pomazaný“ – v hebrejčine „Mesiáš“. Ježiš Kristus bol Boží Pomazaný, poslaný zachrániť Boží ľud. Keď sme pokrstení a pomazaní myrom, sme zároveň pomazaní Svätým Duchom – čo vyjadruje myro, posvätený voňavý olej, ktorý sa používa pre toto sväté tajomstvo. Keď sme si „obliekli Krista“, stali sa z nás ďalší Kristovia, ďalší pomazaní Svätým Duchom, aby sme žili tak, ako žil Ježiš Kristus.

Keďže jeho osobnosť je pred nami skrytá, môžeme o ňom hovoriť len v poézii. On sám prejavuje svoju prítomnosť len v obrazov: holubica pri Kristovom krste, vietor a oheň v Päťdesiatnicu. Je zrejmé, že sa týkajú len aspektov jeho činnosti, pretože to je všetko, čo o ňom vieme. Kristus používa ďalší obraz, aby hovoril o našej skúsenosti so Svätým Duchom. Hovorí o nej ako o krste (Skutky apoštolov 1, 5), o ponorení sa do vzťahu s ním. Proroci zobrazovali Svätého Ducha ako pomazanie svojich vyvolených – obraz, ktorý hovorí o preniknutí, naplnení. Ten, kto prijme toto pomazania, je „Pomazaný“ alebo Mesiáš (v gréčtine Christos). Tento obraz pre nás pokračuje vo svätom tajomstve myropomazania, kde sme aj my pomazaná Svätým Duchom a stávame sa ďalšími Kristami. Svätý Pavol hovorí o Svätom Duchu ako o pečati alebo pečiatke nášho vzťahu s Bohom. Tento obraz sa opäť používa v myropomazaní. Keď je novopokrstenený pomazaný myrom, kňaz to vyhlasuje za „pečať daru Svätého Ducha“. Sme označovaní, opečiatkovaní ako Pánovi, keď je jeho Duch našou pečaťou. Vyjadrené ďalším obrazom, ktorý pochádza z božskej liturgie sv. Bazila, Svätý Duch je „snubný dar budúceho dedičstva, prvotina večnej blaženosti,“ ten, ktorého svätý Pavol nazýva zárukou, že budeme mať večný život:

[Svätý Duch] je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy. (Efezanom 1, 14)

Svätý Duch môže byť tým všetkým len preto, že je naozaj Bohom, „ako Otec a Syn vo všetkom“, ako hovorí svätý Ján Damaský, „má všetko, čo majú Otec a Syn, s výnimkou toho, že nie je Nesplodeným Otcom, ani jednorodeným Synom“ (O ortodoxnej viere, kniha 1). O tom, ako to všetko je a akým spôsobom sa Svätý Duch vzťahuje na Otca a Syna, sa veľa špekuluje, ale málo odhaľuje, pretože úlohou Svätého Ducha nie je poukazovať na seba, ale na Krista. Svätý Duch pre nás zostáva skrytým tajomstvom, pokladom bez mena, nepoznateľnou osobou, ako Ho nazýva svätý Simeon Nový Teológ: skrytý vo svojom božstve, zjavený len vo svojich dielach.

Duch začína pôsobiť

Duch prichádza medzi nás. Ba čo viac, prebýva s nami navždy. Veríme, že je s nami úzko spojený. „Vo vás prebýva Boží Duch,“ hovorí svätý Pavol (Prvý list Korinťanom 3, 16). A tak jeho prítomnosť prináša život Cirkvi. Kniha Genezis hovorí, že keď Otec dýchol nad prázdnotou, vzniklo prvotné stvorenie. Teraz Otec opäť posiela dych svojho Ducha a v tomto „hluku ako silnom hnacom vetre“ vzniká na zemi nový život.

Veríme, že je to Duch, kto oživuje Cirkev a dáva jej silu a účinnosť. Tak ako Kristova fyzická prítomnosť odovzdávala energiu a silu tým, ktorí s ním chodili v Galilei, aj prítomnosť Ducha dodáva Cirkvi novú silu. Spočiatku sa život Ducha prejavoval nápadne dramatickými spôsobmi. Čítame, že tí, na ktorých zostúpil Duch v Päťdesiatnicu, zažili skutočnú premenu. Tam, kde predtým poznali strach a neistotu, teraz hovorili s odvahou a presvedčením. Ich váhavosť zmizla, pretože už neboli sami. Už sa nemuseli spoliehať výlučne na svoje vlastné schopnosti a zdroje: mali v sebe nový život, život Božieho Ducha. Ako predpovedali starozákonní proroci a ako to sľúbil aj Kristus, vyliatie Ducha bude mať výrazný účinok. A tak sa aj stalo v prvú Päťdesiatnicu.

Svätý Duch • zjavuje pravdu, inšpiruje proroctvá, ako aj naše čítanie a písanie svätých textov, • posväcuje, prebýva v nás, aby sme mohli byť v kontakte so Svätým, • „dodáva to, čo chýba“ pri vysviacke kléru a v ich službe, • dáva múdrosť, vedie nás a pomáha nám vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi našimi slovami a skutkami, • vnáša do Cirkvi Boží poriadok, • spája nás v spoločenstve Svätého Ducha a robí z nás viac než len ľudské zhromaždenie ľudí, • dáva mnohé dary.

Život z Ducha znamená pre Cirkev veľa vecí. Duch je zdrojom akejkoľvek svätosti, akejkoľvek sily, akýchkoľvek darov, ktoré sú medzi nami. „Svätý Duch,“ ako hovoríme na nedeľnej utierni, „je zdrojom každého božského pokladu“ (7. hlas). A my si uvedomujeme, že jeho život v nás je zodpovedný za všetko dobré, čo je v Cirkvi. Na večierni v Päťdesiatnicu spievame tento verš, ktorý tak výstižne vyjadruje našu úplnú závislosť od neho vo všetkom:

Svätý Duch poskytuje každý dar: je to on, kto vnuká proroctvo a zdokonaľuje kňazstvo; je to on, kto dáva múdrosť negramotným a z jednoduchých rybárov robí múdrych teológov. Prostredníctvom neho prichádza do organizácie Cirkvi božský poriadok. Sláva Tebe, Utešiteľu, ktorý v prirodzenosti a vznešenosti si rovný Otcovi a Synovi!

Jeden z jeho prvých darov je výsledkom Kristovho prisľúbenia. Kristus povedal apoštolom, že keď príde Duch, umožní im pochopiť všetko, o čo Ježišovi ide. „On o mne vydá svedectvo,“ hovorí Ježiš (Ján 15, 26) a „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Ján 14, 26). A tak keď Duch naozaj prichádza, učeníci sú konečne schopní dať si to všetko dokopy. Začínajú skutočne chápať všetko, čím Kristus je a čo pre nás urobil. Udalosti, učenie, proroctvá – to všetko začína do seba zapadať a učeníci sa po prvýkrát ocitajú pri ohlasovaní posolstva evanjelia. Začínajú ho svojím učením odovzdávať nielen s elánom, ale aj s porozumením a pravdou. Postupom času začínajú toto posolstvo zapisovať, opäť vo Svätom Duchu, a Cirkev v neskorších rokoch rozpozná prítomnosť Ducha v týchto knihách a nazve ich inšpirovanými.

Duch naďalej zjavuje Krista. Hnutie Ducha v dejinách nadväzuje na skúsenosť apoštolov, aby nám dalo obraz Krista. Duch sa pohyboval medzi cirkevnými otcami, autormi našich liturgických textov, zakladateľmi našich ikonopiseckých typov, aby budoval náš obraz Pána. Krista vidíme ich očami a v konečnom dôsledku očami Ducha, ktorý oživil ich dielo svojou mocou. Prostredníctvom nich sa Duch dotkol nespočetných generácií, vrátane tej našej, aby dal Krista spoznať nielen ako Nazaretského, ale ako Pantokratora, Pána slávy. Tento rozvíjajúci sa obraz Krista je dielom Ducha, ktorý nám naďalej odkrýva hĺbku tajomstva Božej lásky.

Svätý Duch je Duch pravdy, ktorý dáva svetu poznať evanjelium. On je aj Darcom života, z ktorého „potečú prúdy milosti, aby osviežili celé stvorenie a ho priviedli k plnosti života“ (utiereň sviatku). Keďže on v nás prebýva od Päťdesiatnice, život, ktorý nám dáva, nie je ničím iným ako božským životom, účasťou na božskej prirodzenosti. A tak je Duch naším posväcovateľom, ktorý nás uvádza do kontaktu so Svätým, aby sme mohli byť premenení. Ako Cirkev sme „svätý národ“, „spoločenstvo svätých“ – spoločenstvo ľudí, ktorí sa pôsobením Božieho Ducha stali svätými.

Nikde nie je Duch takým zdrojom svätosti ako v liturgickom zhromaždení. Keď sa Cirkev zhromaždí v Kristovi na bohoslužbe, Duch pôsobí na sprítomnenie Božieho kráľovstva na zemi. Milosťou Ducha bohoslužobné zhromaždenie najplnšie vyjadruje to, čo znamená byť Cirkvou: ľudom, ktorý je jedno v Kristovi a stojí pred Otcom v spoločenstve Svätého Ducha. Bez Ducha by naše liturgické zhromaždenie bolo len stretnutím nás samých na modlitbu. S Duchom je to samotný Boží život, ktorý sa stáva prítomným a realizovaným.

A tak prvá vec, ktorú robíme v liturgickej službe, je vzývanie Svätého Ducha, zvyčajne hymnom Kráľu nebeský. Modlíme sa: „Príď a prebývaj v nás“ – buď prítomný v našom zhromaždení a urob z neho viac než len súbor našich vlastných hlasov pozdvihnutých v modlitbe. Urob z neho kanál svojho vlastného života. Veríme, že táto modlitba je vypočutá, keď je obetovaná vo viere, ako hovorí sv. Pavol:

Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. (Rimanom 8, 26)

Po tomto prvom zvolaní sa zriedkakedy modlíme k Svätému Duchu v našich bohoslužbách. Pretože veríme, že táto prvá modlitba bola vypočutá a že Duch sa teraz modlí s nami a v nás, s dôverou vzývame samotného Otca, ktorý je zdrojom božstva a od ktorého pochádza Syn a Svätý Duch.

Vedomie, že Duch pôsobí uprostred nás, keď sa zhromažďujeme, je tiež dôvodom, prečo považujeme sväté tajomstvá (sviatosti) za vrcholný bod kresťanskej bohoslužby. Veríme, že vo sviatostiach Duch pôsobí na veriacich, aby ich významným spôsobom premenil. Tieto tajomstvá nie sú len obrady alebo ceremónie, ktorými vyjadrujeme svoju zbožnosť alebo vieru. Sú to mystické stretnutia s Bohom, v ktorých Duch neomylne odpovedá na modlitbu Cirkvi, aby sa veriacich dotkol svojou premieňajúcou božskou energiou. Azda nikde to nie je vyjadrené tak dojemne ako v maronitskej liturgii, v ktorej diakon ohlasuje epiklézu (zvolanie Ducha) týmito slovami:

Aká úžasná je táto chvíľa, moji milovaní. Svätý Duch zostúpi a zatieni túto obetu, pripravenú na naše posvätenie.

Preto vnímame bohoslužbu Cirkvi a najmä sväté tajomstvá ako udalosti, v ktorých Duch najpriamejšie pôsobí na posvätenie svojho ľudu.

Duch pravdy a Darca života Cirkvi je tiež Paraklét, ako nám hovorí Kristus (porov. Ján 14, 16). Toto grécke slovo, ktoré evanjelium používa na označenie Svätého Ducha, sa ťažko prekladá do modernej slovenčiny. Býva prekladané ako „Tešiteľ“, „Utešiteľ“, „Zástanca“ alebo „Pomocník“; a všetky tieto výrazy naznačujú niečo z významu tohto slova. Paraklét vo vtedajšej kultúre znamenal niekoho, kto je tu, keď človek potreboval vedenie alebo pomoc. Paraklét sprevádzal, povzbudzoval a podporoval človeka podľa potreby. Dnes by sme na opis tejto úlohy mohli použiť slovo „kouč“.

Duch vedie a podnecuje Cirkev, keď sa táto snaží slúžiť Pánovi. Ako sme videli, je to  Paraklét, kto stojí po boku apoštolov a cirkevných otcov, aby usmerňoval formulovanie Tradície Cirkvi. A tak, keď apoštoli zvažovali problém, či majú kresťania zachovávať židovské rituálne predpisy, mohli svoje rozhodnutie vyjadriť týmito slovami: „Svätý Duch a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Skutky apoštolov 15, 28). Apoštoli poznali Ducha ako Parakléta, ktorý bol s nimi ako ich sprievodca a obhajca. Spoliehali sa na jeho pomoc a rozpoznali ju, keď prišla.

Cirkev sa aj po nich naďalej spoliehala na pomoc Svätého Ducha, ktorý riadil jej život. Cirkev sa obracia na Ducha najmä vtedy, keď sa schádza na konciloch a synodách. Treba však povedať, že počas celých dejín Cirkvi si toto vedenie Svätého Ducha v konkrétnych situáciách uvedomovali tí, ktorých život sa odohrával v blízkosti Boha. Tak napríklad, keď učitelia Antiochijskej cirkvi rozpoznávali vedenie Ducha, bolo to preto, lebo s ním žili v dôvernom vzťahu: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Svätý Duch…“ (Skutky apoštolov 13, 2). A tak tam, kde Cirkev pravidelne hľadala a nasledovala vedenie Ducha, jej činy odrážali vedenie Ducha a zostávajú pre nás ako míľniky na kresťanskej ceste. Tam, kde sa veriaci snažili riadiť život Cirkvi bez toho, aby boli v kontakte s Božím Duchom, ich dielo nezostalo.

Duch vždy chránil Cirkev pred úplným odpadnutím od Pána. Avšak to, či je jej činnosť živá a naplnená Božím životom, závisí od toho, či si uvedomuje prítomnosť Božieho Ducha. Metropolita Ignatius Hazim (neskorší patriarcha Ignác IV. Antiochijský) vo svojom slávnom Príhovore k Svetovej rade cirkví v roku 1968 ponúkol toto dojímavé vnímanie toho, čo nasleduje, keď sa Cirkev spolieha na vedenie svojho Parakléta:

Bez Svätého Ducha je Boh veľmi ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, evanjelium je mŕtva litera, Cirkev je len organizácia, autorita je vecou nadvlády, misia je vecou propagandy, liturgia je len evokácia, kresťanský život je otrocká morálka.

Ale vo Svätom Duchu je svet vzkriesený a vzdychá v pôrodných bolestiach kráľovstva, je tam vzkriesený Kristus, evanjelium je prameňom života, Cirkev ukazuje život Najsvätejšej Trojice, autorita je oslobodzujúcou službou, misia je Päťdesiatnicou, liturgia je pamiatkou i anticipáciou, ľudské konanie je zbožštené.

Duch pôsobí v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a viedol mnohými spôsobmi. Robí to predovšetkým prostredníctvom konkrétnych darov, ktoré udeľuje veriacim. V Skutkoch apoštolov sa zdôrazňuje, že v Päťdesiatnicu sa každého človeka dotkol jeden z ohnivých jazykov. To pokračuje v živote Cirkvi, kde Duch ponúka každému veriacemu iný dar, ale na spoločný účel – budovať Cirkev. Na to dôrazne poukazuje svätý Pavol, keď Korinťanom píše:

Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. (Prvý list Korinťanom 12, 4 – 11)

Pavol ďalej vymenúva niekoľko úloh a služieb v Cirkvi, v ktorých sa tieto dary realizujú; poznamenáva, že niektorí sú apoštolmi a niektorí prorokmi. Sú tam pastieri, učitelia, evanjelisti, uzdravovatelia a divotvorcovia, tí, ktorí majú dar viesť alebo pomáhať, viesť druhých alebo hovoriť jazykmi. V tej či onej forme možno väčšinu týchto služieb nájsť v Cirkvi aj dnes, popri ďalších, ktoré vznikli od tých prvých dní. Žiadny z týchto darov alebo úloh nie je daný na osobné obohatenie osoby, ktorá ich dostáva. Existujú preto, aby pôsobili v harmónii na budovanie celého spoločenstva.

Pavol prirovnáva túto zmes darov k fungovaniu nášho tela, kde je mnoho častí, z ktorých každá má inú, ale vzájomne sa dopĺňajúcu funkciu. Každému z nich bolo dané piť z toho istého Ducha v rôznej miere, aby všetci mohli byť obohatení. A tak, hoci sa tieto služobné dary vykonávajú v Kristovom tele a jednotlivcami v ňom, v skutočnosti sú dané Cirkvi ako celku.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

Ako pôsobil Duch v Cirkvi, aby zjavoval, posväcoval a viedol tvoj život?

Bola ti jeho prítomnosť v týchto činnostiach zjavná alebo skrytá?

Ako si môžeme lepšie uvedomiť, že za všetkými týmito darmi a skúsenosťami stojí Svätý Duch? Ako môžeme pomôcť deťom v našej farnosti a tým, ktoré sú vo viere noví, aby si viac uvedomovali úlohu Svätého Ducha v našich životoch a v živote Cirkvi?

Svätý Duch v mojom živote

Svätý Duch je prítomný v Cirkvi a pôsobí medzi nami, aby nás učil, viedol a urobil z nás svätý národ. Duch však neprebýva v „abstraktnej“ Cirkvi, ktorá je nejakým spôsobom odlišná od nás, jej členov. Duch prebýva medzi nami a tiež v nás, ktorí sme ním boli osobne zapečatení v myropomazaní. Preto svätý Pavol mohol hovoriť o celom spoločenstve, ale aj o jednotlivých veriacich ako o chráme Svätého Ducha (porov. Prvý list Korinťanom 3, 16 a 6, 19).

Duch obdarúva každého veriaceho, v ktorom prebýva, a najzákladnejším z nich je samotná viera. Celý proces, v ktorom odovzdávame seba samých a celý svoj život Kristu Bohu, sa deje na podnet Božieho Ducha. Svätý Pavol nás uisťuje: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak vo Svätom Duchu“ (Prvý list Korinťanom 12, 3). Len vďaka pôsobeniu Svätého Ducha v nás sa môžeme naučiť vidieť Ježiša ako Pána, či už vesmíru, alebo nášho najvnútornejšieho ja.

Duch nám umožňuje uvedomiť si hriech, pochopiť, že Božia láska je silnejšia ako náš hriech. Svätý Duch nás zjednocuje s Kristom, prináša nám odpustenie a vychováva nás, aby sme boli (a vedeli, že už sme) synmi a dcérami nášho Otca v nebesiach.

V tomto procese viery spoznávame, že sme hriešnici. Uvedomujeme si, že hoci Boh je vše-svätý, my celkom určite nie sme – či už ide o naše sklony, túžby alebo činy. Keď sme v Duchu, rozvíjame vedomie toho, čo skutočne je hriech, a to v našej spoločnosti aj v nás samých. Začneme si uvedomovať potrebu stráviť zvyšok života v pokání a neustále sa preorientovávať, aby sme boli vhodnejšími chrámami Ducha. Rast vo viere znamená aj rast v chápaní našej padlej prirodzenosti.

S týmto vedomím hriechu súvisí aj uvedomenie si, že v Kristovi nám bolo odpustené. Aj toto vnímanie je darom Svätého Ducha. Dôvera a istota, že Božia láska k nám prevažuje nad našou hriešnosťou, vzniká pôsobením Ducha v nás. Vďaka nemu si uvedomujeme, čo to znamená byť v Kristovi. Keď sme s ním zjednotení, je nám odpustené a zároveň sme povýšení do hodnosti detí nebeského Otca.

Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (List Rimanom 8, 14 – 16)

Prvým darom Ducha každému veriacemu je teda uvedomenie si toho, k čomu sme boli povolaní v Kristovi, a podnet, aby sme na tento veľký dar odpovedali vo viere.  Hlboké poznanie, že Boh nás miluje v Kristovi, že nám odpúšťa a napriek našej hriešnosti nás prijíma do dôverného vzťahu s ním – to je prvý dar Ducha pre nás.

Rast vo viere sa uskutočňuje najmä prostredníctvom modlitby, ktorá je takisto darom Ducha. Ako rozvíjame modlitbový život, zisťujeme, ako nedostatočne dokážeme Bohu vyjadriť svoju vďaku, ako aj svoje potreby. Aj tu sme videli pôsobenie Ducha:

Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. (List Rimanom 8, 26 – 27)

Nemodlíme sa sami. Duch dopĺňa to, čo v našej modlitbe chýba. Neexistuje sňaď útešnejší dar, ktorý by Duch ponúkal, ako tento: uvedomenie si, že on je v našej modlitbe tak, ako je v nás osobne, ako aj v spoločenstve. Možno tie chvíle, keď sa zdá, že naša modlitba je nevypočutá, sú v skutočnosti „presmerovaním“ Duchom v súlade s Božou vôľou.

Ježišova modlitba, azda najobľúbenejšia osobná modlitba v byzantskej tradícii, sa vo veľkej miere opiera o oživujúcu prítomnosť Ducha. V tejto modlitbe nevyjadrujeme žiadnu individuálnu tvorivosť alebo osobnú citlivosť. Jednoducho stále opakujeme: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ a Duch sa v nás pohybuje, aby nám dal pokoj, keď uznávame, kto je Pán a kto sme my pred ním.

Ďalším z darov Ducha určených všetkým veriacim, je láska, ktorú svätý Pavol nazýva najväčším zo všetkých (porov.  Prvý list Korinťanom 13, 1 – 13). Proroctvá prestanú, jazyky zmĺknu, poznanie pominie. Tieto dary, ktoré sa z času na čas dávajú na budovanie Cirkvi, nemusia trvať dlho. Láska, dar daný pre osobný rast veriacich, má trvať večne. Je hlavným znakom prítomnosti Ducha v nás, bez ktorého sú všetky ostatné duchovné prejavy prázdne a možno o nich pochybovať. Láska robí každý skutok kresťanskej zbožnosti alebo oddanosti autentickými; absencia lásky ich robí neúplnými.

Tí, ktorí sa učia dôverovať Pánovi, žiť v Duchu, milovať jeho meno, odrážajú tieto vlastnosti v spôsobe svojho života. Prostredníctvom Ducha v sebe rozvíjajú vlastnosti, ktoré poukazujú skôr na jeho prítomnosť než na vplyv sekulárnej kultúry, v ktorej žijeme:

A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.

Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť… Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. (List Galaťanom 5, 19 – 23. 25)

Duch prináša ovocie v tých, ktorí odpovedajú na jeho dary. Podobne ako rozsievač v Kristovom podobenstve, tak aj Duch oslovuje a obdarúva všetkých členov spoločenstva. Tam, kde semeno daru Ducha nájde vnímavé srdcia a mysle, zapustí korene a premení spôsob života veriacich, pričom sa prejavia dary, ktoré vymenúva svätý Pavol.

Toto spoločné pôsobenie Svätého Ducha a veriaceho cirkevní otcovia nazvali synergiou alebo spoluprácou. Dary musia pochádzať od Boha, odpoveď musí pochádzať od osoby, ktorej sú dané. Boh nikoho nenúti, aby jeho dary prijímal alebo používal. Ako hovorí svätý Atanáz: „Prijatím Ducha nestrácame svoju vlastnú ľudskú prirodzenosť.“ Sila daru sa však uvoľňuje len v tých, ktorí Darcu plne prijímajú do svojho života. Svätý Gregor Nysský dobre opísal túto mystickú interakciu:

Božia milosť nemôže navštíviť tých, ktorí utekajú pred spasením. Ani ľudská cnosť nemá takú moc, aby bola sama osebe dostatočná na to, aby pozdvihla k autentickému životu duše, ktoré nie sú dotknuté milosťou… Keď sa však spravodlivosť skutkov a milosť Ducha stretnú v tej istej duši, dokážu ju naplniť požehnaným životom.

Keď Boh a veriaci spolupracujú, dary Ducha prinášajú veľa ovocia. Keď to tak nie je, forma kresťanského zachovávania môže byť prítomná, ale je prázdna. Rozdiel medzi akýmsi mechanickým vykonávaním kresťanských činností a skutočne Duchom naplneným životom je teda v miere osobnej a vedomej spolupráce s Duchom, ktorú veriaci preukazujú.

Ako sme videli, prvé vyliatie Svätého Ducha na Cirkev sa uskutočnilo v Päťdesiatnicu. Cirkev však počas svojho života neustále zažíva dary a pôsobenie Ducha vo svojom strede. To isté platí aj pre jednotlivých kresťanov. Počiatočný krst vo Svätom Duchu dostávame pri krste, kde sa v myropomazaní pre každého z nás začína vzťah s Duchom. Každý veriaci môže očakávať, že mu bude darovaný tento vzťah, že sa stane chrámom Svätého Ducha, ktorý v ňom prebýva. Myropomazanie je sviatostným vyjadrením tohto mystického zdieľania vo Svätom Duchu. V tomto svätom tajomstve sa nadväzuje vzťah s Duchom, ktorý tam predtým nebol, podobne ako v krste vstupujeme do nového spojenia s Kristom. Veriaci sa stáva chrámom Ducha, ktorý v ňom prebýva, a začína sa nový život v Duchu.

Keď spolupracujeme so Svätým Duchom, dochádza k synergii (spolupráci). Rôzne dary, ktoré dostávame a používame, nás pomáhajú spájať do jedného ľudu, čo je základný význam slova Cirkev.

Toto tajomstvo sa udeľuje vo veľmi jednoduchom obrade spojenom so sviatosťou krstu. Kňaz sa najprv modlí: „Daruj mu pečať daru tvojho svätého, všemocného a poklonami uctievaného Ducha“, potom pomaže telo novopokrsteného myrom, veľmi voňavým olejom. Myro bolo zavedené v ranej Cirkvi, aby predstavovalo prenikavú prítomnosť Ducha. Keďže Ježiš je Kristus, Pomazaný, pretože je preniknutý Božím Duchom, aj my sa staneme „ďalšími Kristami“ – ďalšími pomazanými – keď sme pomazaní myrom. Pri tomto pomazaní do nás vstúpi Duch a prebýva v nás nepredstaviteľným spôsobom. Preto mohol svätý Cyril Jeruzalemský povedať:

Dbajte na to, aby ste si nepomýlili myro s obyčajným olejom. Lebo tak ako eucharistický chlieb po zvolaní Svätého Ducha nie je obyčajným chlebom, tak ani toto sväté myro po zvolaní už nie je obyčajným olejom, ale Kristovým darom, ktorý božským pôsobením privodzuje prítomnosť Svätého Ducha. (Mystagogické katechézy III, 3)

Obdarovanie Duchom pri našom krste je nevyhnutné pre náš život v dôvernom vzťahu s Bohom. Bez tohto daru sme nedosiahli plnú mieru spoločenstva s Bohom, ktorá sa nám ponúka v Kristovi. Napriek tomu sa s pribúdajúcimi rokmi musíme stále pýtať sami seba, či a do akej miery sa v našom duchu rozvinul tento vzťah s Duchom, pretože je možné, že sme tento dar Svätého Ducha dostali a nikdy sme si skutočne neuvedomili veľkosť tohto daru alebo sme nežili v jeho svetle. Preto svätý Simeon Nový Teológ tvrdí, že najväčším nešťastím, ktoré nás ako kresťanov môže postihnúť, je nevedieť vedome, že Boh v nás skutočne žije. Podľa Simeona mnohí veriaci „hovoria, že majú Božieho Ducha bez toho, aby ho zakúsili, a veria, že majú v sebe Ducha od svätého krstu, a budú tvrdiť, že majú tento poklad, pričom v skutočnosti vedia, že sú úplne bez Ducha.“ Simeon hovorí, že v skutočnosti nevedia, čo to znamená mať tento dar. Veriaceho, ktorý bol naplnený Duchom, Simeon prirovnáva k žene, ktorá čaká dieťa. Obaja si určite musia vedomí toho, čo sa v nich odohralo.

Pomazanie olejom aj vkladanie rúk vyjadruje zostúpenie Svätého Ducha. Pri prijímaní svätých tajomstiev si však chceme byť vedomí Ducha, ktorý sa v nás pohybuje, aby sme odpovedali. Ako odpovedáš na prítomnosť Svätého Ducha?

Tak ako žena jasne vie, že je tehotná, pretože dieťa poskakuje v jej lone, a nikdy si nemôže byť nevedomá toho, že je v nej: rovnako človek, ktorý má v sebe sformovaného Krista, pozná jeho pohyby (to znamená jeho žiaru) a jeho poskakovanie (to znamená jeho slávu). Nie je si nevedomý toho, že Kristus je v ňom sformovaný, a vidí Krista ako Svetlo, ktoré napĺňa jej lampu.

Daný dar musí byť uznaný a prijatý, inak akoby vôbec nebol.

Podobne ako mnohí cirkevní otcovia, aj svätý Simeon si uvedomuje, že dar Ducha dostávame pri krste, ale tiež to, že musíme rozvíjať vedomie prítomnosti Ducha vo svojom vedomom živote. Paradoxne, musíme mať Ducha v sebe sviatostne, aby sa toto vedomie stalo skutočným, a zároveň musíme pestovať čoraz hlbší pocit tejto prítomnosti, aby nás Duch neprestal oživovať – toto pestovanie je našou odpoveďou, naším prijatím daru Ducha. Tými, ktorí skutočne vyžarujú život Ducha, sú tí, ktorí si hlboko uvedomujú jeho vnútornú prítomnosť.

Osobné uvedomovanie si prebývajúceho Ducha je samo o sebe Božím darom, za ktorý by sa mal každý veriaci modliť. V skutočnosti ide modlitba ruka v ruke s týmto uvedomením. Modlíme sa, aby sme vnímali prítomnosť Ducha, a keď sa toto vedomie stane našou súčasťou, aj samotná modlitba sa stane súčasťou nášho života. Keď hlboko vieme, že Boží Duch je v nás prítomný, komunikácia s Bohom sa stáva radosťou a dobrodružstvom, a nie bremenom, ktorým je pre mnohých kresťanov. Svätý Makarios Veľký prirovnáva kvitnúci vzťah s Duchom, ktorý v ňom prebýva, k manželstvu: „Je to ako žena, ktorá keď uzavrie manželstvo so svojím mužom, je s ním jedno,“ hovorí Makarios. „Podobným spôsobom je spoločenstvo so Svätým Duchom – takí sa stávajú jedným duchom: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch“ (Prvý list Korinťanom 6, 17).

Stať sa jedným duchom s Pánom je teda cieľom a zároveň prostriedkom celého kresťanského života, najmä modlitby. Z toho vyplýva, že katechéza v mnohých oblastiach, najmä v oblasti modlitby, sa musí začať uvedomením si, že veriaci má v sebe Božieho Ducha. Napríklad katechéza o modlitbe znamená oveľa viac než len vyučovanie modlitieb alebo sprostredkovanie zručnosti v spontánnej modlitbe. Duch ako Boh s nami, myropomazanie ako príchod Ducha do môjho života a modlitba ako spôsob prežívania tohto Ducha vo mojom vnútri sú základom k hlbšiemu zmyslu modlitby. Katechéti – teda osoby, ktoré nám pomáhajú spoznávať vieru a žiť podľa nej – môžu toto vnímanie prítomnosti Svätého Ducha pestovať tým, že budú neustále zvolávať jeho vedenie do svojej vlastnej prípravy, ako aj do svojich katechetických posedení, a tým, že budú vždy upriamovať pozornosť svojich študentov, najmä v čase modlitby, na Ducha, ktorý v nich prebýva a modlí sa za nich, keď ich vedie k Otcovi všetkých.

Aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.  (Rimanom 8, 26 – 27)

Aj tí z nás, ktorí nie sú katechétmi, by mali mať tento prístup na pamäti, pretože spôsob, akým žijeme, je ako otvorená kniha, ktorá môže učiť, čo znamená byť kresťanom.

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.





Očami viery: Chrám živého Boha – Spoločenstvo vo Svätom Duchu; Kristovo telo; Plnosť toho, ktorý napĺňa všetko; Vysvetlenie Listu Efezanom; Spoločenstvo svätých; Povolaní ohlasovať; Kňazstvo veriacich; Miestna cirkev a všeobecná cirkev



Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ – Boží Syn; Antirrheticus; Ježiš Kristus víťazí; Kristus v sláve; Kristus príde znova; Rastúce povedomie

Môže sa Vám ešte páčiť...

We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic. We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Accept
Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie name Active

Who we are

Suggested text: Our website address is: https://www.jankrupa.sk.

Comments

Suggested text: When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

Suggested text: If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

Suggested text: If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Suggested text: Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

Suggested text: If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

Suggested text: If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

Suggested text: If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where your data is sent

Suggested text: Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings