Ikonostas – charakteristický prvok byzantsko-katolíckej cirkvi

od autora: Ján Krupa · 25 mája, 2024

Z perspektívy ruténskej Pittsburskej metropólie

„No ja len z tvojej veľkej milosti [Pane] smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom“ (Ž 5, 8).

Najcharakteristickejším prvkom chrámu v byzantskom obrade je ikonostas (gr. eikon – obraz; stasis – stojan, opora), ktorý púta pozornosť svojou umeleckou kompozíciou a dizajnom. Ikonostas je farebná obrazová zástena, ktorá oddeľuje svätyňu od lode a obklopuje svätyňu určitým pocitom tajomstva a ochrany. Zvyčajne ide o prepracované umelecké dielo, v ktorom sa veľkoryso snúbia zručnosti architektúry, rezbárstva či kovotepectva a maliarstva. Jeho súčasná podoba odráža zvláštnosti ruténskeho umenia, ktoré by sa mali starostlivo zachovať, pretože patria k nášmu duchovnému dedičstvu.

1. Ikonostas je výsledkom postupného vývoja prvotnej balustrády, ktorá oddeľovala svätyňu od lode chrámu a bola zhotovená so všetkými prostriedkami umenia z bohatých materiálov, ako je striebro, slonovina, pozlátený dub atď. Paulus Silentiarius, sekretár cisára Justiniána I., písal v polovici šiesteho storočia a podal podrobný opis nádhernej striebornej balustrády katedrály Hagia Sofia v Konštantínopole. Táto balustráda bola zdobená arabeskami a polodrahokamami, strieborné zásteny, ktoré boli spojené s točenými stĺpmi, podopierali oválne medailóny s ikonami Krista, Presvätej Bohorodičky, prorokov a apoštolov. V strede nad svätými dverami bol vztýčený impozantný kríž, ktorý bol vykladaný drahokamami (PG 86bis, 2145 – 2147).

Prví kresťania, ktorí napodobňovali jeruzalemský chrám, používali vo svojich chrámoch bohato zdobenú oponu (porov. Mt 27, 51). Balustráda sa začala používať neskôr. Na Západe v dôsledku barbarských nájazdov a úpadku umenia boli balustrády do ôsmeho alebo deviateho storočia redukované na jednoduché zábradlie. Avšak na Východe, kde kresťanské umenie naďalej prekvitalo, sa balustrády vyvinuli do pevnej uzavretej priečky (po grécky hergion či tempion), ktorá bola umelecky obohatená nádhernými vzormi a ikonami, pričom tento štýl sa v gréckych chrámoch používa dodnes.

Klasická forma otvoreného ikonostasu sa vyvinula vo východnej Európe, kde na začiatku 13. storočia začala prekvitať drevená architektúra.

Obľúbené rezbárske umenie a zlatý vek ikonopisectva u východných Slovanov v 14. – 15. storočí výrazne prispeli k rozvoju drevených otvorených ikonostasov, ktoré dosiahli svoju definitívnu podobu v 16. storočí.

2. V Karpatskej oblasti nemali chudobní horali možnosť ani prostriedky na výstavbu bohatých palácov či impozantných bazilík, a tak museli pri výstavbe skromných drevených chrámov použiť svoje umelecké prostriedky, ktoré im dal Boh. Výsledkom je, že z umeleckého hľadiska nenájdeme dva úplne rovnaké drevené chrámy. Všetky si navzájom konkurujú príťažlivou formou, pôsobivou kompozíciou a umeleckými detailmi. Ikonostasy zvláštnym spôsobom poskytli našim predkom možnosť vytvoriť vlastný národný štýl ikonostasu, ktorý nazývali predel, ohrada alebo aj tempion. Až v 16. storočí naši predkovia prijali termín ikonostas.

Slovanská podoba ikonostasu, najmä v karpatskej oblasti, sa stala oveľa ľahšou a otvorenejšou vďaka drevenej konštrukcii a umelecky vyrezávaným dreveným zástenám. Obľúbeným motívom týchto drevených zásten bol vinič s dlhými prepletenými konármi, širokými listami a početnými strapcami hrozna.

Takéto zásteny poskytovali dostatočnú a umeleckú oporu ikonám a zároveň obsahovali hlboký mystický význam, symbolizujúci naše zjednotenie s Kristom, ktorý povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5)

Na Podkarpatsku sa zachovali ikonostasy zo 16. a 17. storočia. Najstarší ikonostas sa nachádza v obci Kolodne v Iršavskej župe. Kompletný ikonostas so všetkými štyrmi radmi ikon sa nachádza v obci Krajnikovo v Chustskej župe (r. 1662). Ale najmonumentálnejší ikonostas, postavený v roku 1750, s akcentovaným vplyvom baroka, sa nachádza v obci Ruská Dolina. V katedrálnom chráme v Užhorode ikonostas zaviedol biskup Andrej Bačinský v roku 1779 a v prešovskej katedrále biskup Jozef Gaganec v roku 1846, keď upravovali bývalé chrámy rímskeho obradu pre potreby nášho byzantského obradu.

3. Ikonostas sa v podstate skladá z troch dverí a štyroch radov ikon. Dnes je zvykom, najmä v Spojených štátoch amerických, stavať oveľa nižšie ikonostasy, len s jedným alebo dvoma radmi ikon, ako je to v kaplnke Kňazského seminára v Pittsburghu.

Na zástenách medzi dverami sú zavesené štyri hlavné ikony, ktoré tvoria prvý rad predpísaných ikon. Napravo od kráľovských dverí je ikona Krista Učiteľa a patróna chrámu alebo patronátneho sviatku farnosti. Naľavo od kráľovských dverí je ikona Presvätej Bohorodičky a svätého Mikuláša, patróna byzantsko-katolíckej cirkvi. Ak je svätý Mikuláš zároveň patrónom farnosti, v ľavom rohu sa umiestňuje ikona svätého Jána Krstiteľa, ktorý je veľmi uctievaný v byzantskom obrade (porov. Mt 11, 11).

Podľa arcibiskupa Simeona Solúnskeho (+ 1429) ikonostas naznačuje prítomnosť Ježiša Krista v sláve, obklopeného anjelmi a svätými (PG 155, 3450).

Nad dverami druhý rad ikon zobrazuje dvanásť hlavných sviatkov liturgického roka, ktoré predstavujú hlavné udalosti našej spásy.

V strede tohto radu sa vyníma ikona Poslednej večere, ktorá sa neustále opakuje pri božskej liturgii. Ústrednou postavou hornej časti ikonostasu je Kristus v sláve, Pantokrator – Vševládca, ktorý sedí na tróne ako Kráľ sveta. Po oboch stranách Krista Vševládcu, v treťom a štvrtom rade, sú zobrazení apoštoli, proroci a patriarchovia v adorujúcom postoji.

Nakoniec celý ikonostas završuje Ukrižovanie, pod krížom stojí Bohorodička a svätý Ján Evanjelista (Jn 19, 26 – 27). Práve Kristovou obetou na kríži sa uskutočnilo dielo našej spásy, ktoré nám otvorilo brány neba.

4. Aby sme náležite ocenili ikonostas, musíme najprv pochopiť jeho liturgickú funkciu a význam.

Ikonostas oddeľuje svätyňu (symbolizujúcu triumfujúcu Cirkev) od lode (predstavujúcej bojujúcu Cirkev) a od nartexu či predsiene, ktorá je miestom kajúcnikov a označuje trpiacu Cirkev. Takto ikonostas prispieva k symbolickému vyjadreniu mystického zjednotenia univerzálnej Cirkvi. Zabraňuje zbytočnému pohybu vo svätyni, ktorá je vyhradená pre eucharistického Krista, ktorý „skutočne a naozaj“ prebýva s nami v bohostánku na oltári.

Centrálne dvere ikonostasu, ktoré majú dve krídla a sú bohato zdobené, sa nazývajú Kráľovské alebo Sväté dvere. Nazývajú sa Kráľovské, pretože cez ne prechádza eucharistický Kristus, ktorý je označovaný ako „Kráľ slávy“. Nazývajú sa aj Sväté dvere, pretože cez ne smie vstúpiť iba biskup, kňaz alebo diakon, keď nesie „sväté veci“ (Evanjeliá alebo Sväté dary). Kráľovské dvere by mala zdobiť ikona Zvestovania Bohorodičke a štyroch evanjelistov, pretože „vtelené Božie Slovo, náš Spasiteľ, otvorilo brány neba (svätyňa symbolizuje nebo). Dobrú zvesť o spáse najskôr ohlásil archanjel Gabriel presvätej Bohorodičke a potom štyria evanjelisti celému svetu“ (o. Julián Peleš). Dvere napravo sa nazývajú diakonské dvere, pretože ich používa najmä diakon a predtým viedli do diakonikona (dnes nahradeného sakristiou), kde sa uchovávali posvätné nádoby a rúcha. Sú označené ikonou niektorého svätého diakona, zvyčajne svätého Štefana Prvomučeníka. Na ľavej strane ikonostasu sú služobné dvere, ktoré používali menší klerici alebo iní služobníci. Zdobí ich ikona anjela, zvyčajne svätého Michala, ktorý stojí s vytaseným mečom v ruke ako ochranca Cirkvi.

Aby sa zamedzilo vstupovaniu nepovolaných osôb do svätyne, Svätá stolica vydala nasledujúcu inštrukciu: „Vstup do svätyne je vyhradený kňazom, diakonom, klerikom a posluhujúcim. Laici, ktorí neposluhujú pri bohoslužbe, nemajú miesto vo svätyni, a už vôbec nie ženy, akýkoľvek by bol dôvod alebo ich postavenie“ (porov. Ordo Celebrationis, Rím 1944, č. 7).

Ikonostas slúži aj ako liturgický predmet, ktorý pomáha náležite vykonávať najkrajšie slávenia byzantského obradu. Myslenie Svätej stolice v tomto bode je veľmi jasné: „Oltáre, pokiaľ nemajú vlastný ikonostas, sa nepovažujú za náležite vhodné pre liturgické slávenie“ (porov. Ordo Celebrationis, č. 6b). A navyše ikonostas ako charakteristický prvok byzantského obradu podporuje lásku a náklonnosť k našej vlastnej cirkvi.

Ikonostas je umiestnený pred očami veriacich a premieta do ich mysle hlavné udalosti spásy a pomáha im lepšie pochopiť skutočný zmysel dejín, podporuje ich vieru a napĺňa ich srdcia nostalgickou mystickou skúsenosťou, po ktorej túži myseľ moderného človeka. Ikonostas zároveň výrazne prispieva k modlitbovej atmosfére chrámu a vzbudzuje úctu, bázeň a rešpekt k tomuto svätému miestu, ako sa nám to pri každej liturgii pripomína kňazským zvolaním: „Stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.“

A nakoniec ikonostas slúži ako posvätná ozdoba našich chrámov, prispieva k ich kráse a výzdobe. Preto by mal byť vždy bohato zariadený, krásne navrhnutý a skonštruovaný a umelecky namaľovaný. Pri kontemplácii ikonostasu by veriaci mali byť inšpirovaní k zvolaniu: „Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!“ (Gn 28, 17)

Požehnanie ikonostasu

(Úryvky z druhej modlitby)

Bože, Pane náš, v Starej zmluve si prikázal zhotoviť podobu dvoch cherubínov z dreva a zlata pre archu a Šalamúnov chrám; a v Novej zmluve si prijal obrazy, ktoré boli zhotovené nielen na pamiatku tvojich spásonosných dobrodení a zjavenia tvojho jednorodeného Syna v ľudskom tele, ale aj tie, ktoré boli zhotovené na počesť jeho presvätej Matky, našej Ochrankyne a Zástankyne, a všetkých svätých, ktorí sa ti zaľúbili, lebo vieme, že úcta vzdávaná obrazom prechádza aj na tých, ktorí sú nimi znázornení.

Preto vypočuj našu pokornú prosbu, požehnaj a posväť tieto ikony a urob z nich zdroj duchovných požehnaní, moci a sily na upevnenie viery a spásu svojho ľudu. Zhliadni priaznivo, Pane, na prosby všetkých, ktorí sa vo svojich potrebách uchýlia k modlitbám a uctia si tieto sväté ikony, a na príhovor všetkých tvojich svätých im udeľ odpustenie hriechov a večný život v tvojom kráľovstve.

Veď ty si naše posvätenie a my ti vzdávame slávu spolu s tvojím jednorodeným Synom a tvojím svätým, milostivým a životodarným Duchom teraz i vždycky a naveky. Amen.

Preklad: o. Ján Krupa.

Zdroj: https://archpitt.org/the-iconostasis-a-characteristic-feature-of-the-byzantine-catholic-church/

Zdroj obrázka: https://bratislava.grkatba.sk/chram/