Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie – krst, myropomazanie, Eucharistia (403 – 446)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Sväté tajomstvá kresťanského života
Tajomstvo – Kristus je uprostred nás
403 Vo Svätom písme a v učení Otcov má pojem tajomstvo [čo je synonymum pre sviatosť v rôznych východných kresťanských jazykoch] mimoriadne široký význam. „Tajomstvo Božej vôle“ je to, čo svätý Pavol nazýva Božím plánom v plnosti času „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10). Pre kresťanov tajomstvo v konečnom dôsledku znamená Krista uprostred nás (porov. Kol 1, 27). Poznanie Božieho spásneho tajomstva je teda poznaním Krista, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3). Stručne povedané, tajomstvo – Tajomstvo – je Kristus a všetko, čo on pre nás urobil a robí.
404 Po svojom nanebovstúpení Kristus naďalej zostáva medzi svojimi učeníkmi – kresťanmi všetkých vekov – a koná pre ich spásu i spásu celého sveta. Toto ohlasujeme v kondáku sviatku: „Vystúpil si do slávy, Kriste, Bože náš, nijako vzdialený, ale zostávajúc nerozlučný.“[1] Tieto slová sú ozvenou Pánovho uistenia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Vo svojej Cirkvi Kristus naďalej učí, živí, uzdravuje, odpúšťa a oživuje. A tak Cirkev samo osebe môže byť nazývaná tajomstvom jeho prítomnosti, miestom, kde sa stretávajú Boh a ľudia. Rímsky pápež v 5. storočí svätý Lev Veľký vysvetlil: „To, čo bolo dovtedy [do Kristovho nanebovstúpenia] viditeľné z nášho Vykupiteľa, sa zmenilo na sviatostnú prítomnosť.“[2]
Sedem sviatostných tajomstiev
405 Spásne a posväcujúce pôsobenie Cirkvi sa uskutočňuje v siedmich svätých tajomstvách: krst, myropomazanie, Eucharistia, pokánie, sväté pomazanie, manželstvo a posvätné stavy. Skrze tieto posvätné úkony Cirkvi Kristus udeľuje milosť Svätého Ducha. Skrze tieto tajomstvá Cirkev posväcuje veriacich na ich ceste k plnosti života v Kristovi. Skrze viditeľné znaky (napr. vodu, myro, chlieb a víno, rukopoloženie) Kristus buduje svoju Cirkev vo svätých tajomstvách. V liturgických úkonoch tajomstiev pôsobí Božia milosť a veriaci vstupujú do Božieho života. Účasťou na viditeľnej forme tajomstva, t. j. skrze liturgický úkon, sa stávame účastnými na Božom spásnom pôsobení milosti. „Keď [neveriaci] počuje o umývadle, považuje to len za vodu, ale ja vidím nielen to, čo je viditeľné, ale aj očistenie duše, ktoré je dielom Ducha.“[3] Vonkajšia forma obradu a jeho materiálne vyjadrenia sú životne dôležité, pretože symbolizujú naše zbožštenie a zjavujú prvé plody premenenej prirodzenosti.
Sväté tajomstvá sú synergiou Boha a ľudí
406 Synergia, resp. súčinnosť Boha a ľudí v tajomstvách sa prejavuje ako výmena, v ktorej sa Boh odhaľuje v láske, udeľuje svoju milosť – svoj samotný život – ľuďom, ktorí prijímajú tento dar a na oplátku odpovedajú láskou. Spása ľudí spočíva práve v tom, že sa v Kristovi stávajú schopnými milovať tak, ako Kristus miloval nás (porov. Jn 13, 34). Keď sa ľudia otvárajú daru milosti, úplne sa odovzdávajú Božej vôli, aby rástli vo viere, nádeji a láske až „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
Mystický život Cirkvi
407 Skrze krst, myropomazanie a Eucharistiu, nazývané tajomstvá kresťanskej iniciácie, sa človek stáva údom Kristovho tela a je uschopnený podieľať sa na Kristovom kňazskom, kráľovskom a prorockom poslaní. Skrze tajomstvá pokánia a pomazania, nazývané tajomstvá uzdravenia, dostávame duchovné i telesné uzdravenie. Skrze tajomstvá služby, kňazstvo a manželstvo, sú kresťania zasvätení službe cirkevnému spoločenstvu, resp. domácej cirkvi.
Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie
408 Účasť na živote Najsvätejšej Trojice sa pre nás stáva skutočnosťou skrze sväté tajomstvá krstu, myropomazania a Eucharistie. Inými slovami, podieľame sa na Božom živote tým, že sme zjednotení s Kristom, prijímame pečať Svätého Ducha a máme účasť na Kristovom tele a krvi v spoločenstve nazývanom Cirkev. Tak ako človek po narodení začne dýchať a potom prijíma potravu, aby mohol žiť, tak aj novopokrstený, v krstiteľnici zrodený k novému životu, začína dýchať Svätým Duchom a prijíma výživu svätého prijímania, aby mohol rásť v Kristovi. Skrze modlitby a posvätné úkony liturgického obradu každého z týchto tajomstiev Cirkev vedie veriacich (grécki otcovia hovoria o mystagógii – uvádzaní do tajomstva) k chápaniu a vnímanie tajomstva ako jediného, jednotného pôsobenia Božej milosti. Preto sa v tradícii východnej cirkvi tieto tri sväté tajomstvá slávia spoločne.[4]
Sväté tajomstvo krstu
Krst je zrodením k novému životu v Kristovi
409 Otec nám zjavuje a udeľuje večný život skrze svojho Syna vo Svätom Duchu. Tento život nového stvorenia sa nám stáva dostupným nielen po smrti, ale už teraz. Skrze sväté tajomstvá krstu a myropomazania, spolu s Eucharistiou, sme zjednotení s Kristom. V ňom sa stávame dedičmi božského života, nositeľmi Svätého Ducha, ktorý nám zjavuje plnú Kristovu pravdu. Duch nás vedie po cestách Kristových prikázaní a modlí sa v nás: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15). Skrze tieto sväté tajomstvá sa stávame údmi Kristovho tela a chrámami Svätého Ducha.
410 V rozhovore s Nikodémom Kristus hovorí o uvedení nového života ako o procese „znovuzrodenia“ či „zrodenia zhora“ (porov. Jn 3, 3). Toto nové zrodenie je zrodením „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). Vykonáva sa vodou v liturgickom obrade a skutočnosťou sa stáva prostredníctvom sily Svätého Ducha. Krst je pre nás začiatkom plnosti života, pre ktorú sme boli stvorení:
Ján kázal krst pokánia a celá Judea sa vyšla k nemu. Pán hlása krst adopcie za synov. Kto z tých, ktorí vkladajú svoju nádej do [Pána], by neposlúchol? Jánov krst bol prípravný, Ježišov krst bol korunovaním diela. Jánov krst bol rozchodom s hriechom, Ježišov krst bol zjednotením s Bohom.[5]
V krste nás Boh nielen zachraňuje z hriechu, ale nám aj udeľuje neoceniteľné poklady nového života.
Krst je zomretie a vzkriesenie v Kristovi
411 Kristus nás vyslobodzuje z otroctva hriechu, aby nás urobil účastnými na božskom živote a uschopnil nás žiť v slobode Božích detí. Do otroctva hriechu sme zostúpili skrze Adamov pád a naše vlastné hriechy. Keď Kristus vzal na seba hriech sveta, prijal aj konečný dôsledok tohto hriechu, ktorým je smrť. Ale premohol ju smrťou, ktorú dobrovoľne prijal na kríži. V krste nás Kristus robí účastnými na svojom víťazstve nad hriechom a smrťou.
412 Aj náš vstup do nového života sa začína zomretím hriechu (porov. Rim 6, 2), čo je zomretie s Kristom. Ale toto zomretie vrcholí v našom vzkriesení s Kristom: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie a zoslanie Svätého Ducha nás Kristus uviedol do božského života. Do tohto života vstupujeme skrze našu smrť a vzkriesenie v Kristovi a prijatím daru Svätého Ducha. Jedine skrze smrť „starého človeka“ sa človek môže stať „novým človekom“ – „novým stvorením“ v Kristovi (porov. 2 Kor 5, 17; Kol 3, 9 – 10; Gal 6, 15).
Náš krst je „požehnanie Jordána“
413 V obrade krstu sa Cirkev modlí, aby „milosť vykúpenia a požehnanie Jordána“[6] zostúpili na vodu. Modlíme sa, aby sa teraz v tomto krste uskutočnilo to, čo bolo zjavené pri rieke Jordán. Tam Otec skrze Svätého Ducha vyhlásil Ježiša za svojho milovaného Syna. To, čo sa prejavilo v Kristovi – že je Boží Syn –, sa stáva realitou všetkých pokrstených.
Ak máš úprimnú nábožnosť, Svätý Duch zostúpi aj na teba a zhora sa nad tebou ozve hlas Otca, ktorý nepovie: „Toto je môj Syn“, ale: „Toto sa teraz stalo mojím synom.“ Lebo len Kristovi patrí „je“… Tebe patrí „sa teraz stalo“, keďže synovstvo nemáš od prirodzenosti, ale získavaš ho adopciou. On je Synom večne, ale ty získavaš túto milosť povýšením.[7]
414 Krst je prvým tajomstvom, ktoré človek potrebuje prijať, aby mohol vstúpiť do Cirkvi, archy spásy. Je to prostriedok, ktorým sa človek stáva údom Cirkvi, Kristovho tela. „Čo je príčinou toho, že sme kresťania? Univerzálnou odpoveďou by bolo, že viera. A akým spôsobom sme spasení? Znovuzrodením skrze milosť, ktorá nám bola udelená v krste.“[8] Krst otvára prístup k ostatným svätým tajomstvám a posvätným obradom v Cirkvi, skrze ktoré Pán posväcuje, oživuje a vedie svoju Cirkev ako celok a každého veriaceho zvlášť. Preto sa pokrstení už stávajú „dedičmi kráľovstva“ a získavajú „blaženosť svätých“.[9]
Jeden krst na odpustenie hriechov
415 V krste človek dostáva odpustenie všetkých hriechov: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Keď sa kresťan zjednotil s Kristom a stal sa chrámom Svätého Ducha, je skrze pôsobenie božskej milosti vyslobodený z otroctva hriechu a smrti. Stáva sa schopným rásť do podoby Boha. Božské synovstvo a schopnosť pre božskú podobu skrze Krista vo Svätom Duchu je pokrstenému človeku daná raz a navždy. Preto je možné toto tajomstvo prijať len raz za život. Avšak aj po krste je človek, ktorý ešte nie je zocelený vo výbere dobra, náchylný k hriechu. Preto pristupuje k tajomstvu pokánia. V tomto svätom tajomstve človek pokračuje na ceste pokánia, obrátenia, očistenia od hriechu a posilnenia v čnostiach.
Potreba viery
416 Keď Kristus posiela svojich učeníkov kázať, uisťuje ich: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16). Aby človek mohol prijať spásny dar krstu, nevyhnutná je viera – viera v Krista, Božieho Syna, „v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1,14) a dar božského synovstva: „Ak veríš z celého srdca, môžeš byť pokrstený“ (Sk 8, 37). „Skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 26 – 27).
417 „Viera a krst sú dve príbuzné a neoddeliteľné spôsoby spásy: viera je zdokonalená krstom a krst je založený na viere… Najprv prichádza vyznanie [viery], ktoré nás uvádza do spásy, a nasleduje krst, ktorý spečatí náš súhlas.“[10] Keď sme prijali dar krstu ako akési semeno, sme povolaní spolupracovať so Svätým Duchom, aby sme priniesli hojné ovocie: „Lebo hoci je odpustenie hriechov udelené všetkým rovnako, dar Svätého Ducha je udelený úmerne viere každého… Bežíš pre seba, preto sa staraj o svoj vlastný prospech.“[11]
Krst detí
418 Cirkev krstí dospelých i deti, aby ich uviedla do nového života v Kristovi. Cirkev krstí deti, nositeľov Božieho obrazu, aby mohli prijať milosť božskej podoby. Spolu s darom života najvzácnejším darom, ktorý rodičia môžu dať, je privedenie svojho dieťaťa k tajomstvu krstu. Pri krste detí cirkevné spoločenstvo, zastúpené krstnými rodičmi, vyjadruje ich mene vieru v Krista. Krstní rodičia spolu s otcom a matkou prijímajú zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou za kresťanskú výchovu dieťaťa. Dieťa má v rámci cirkevného spoločenstva rásť vo viere, ako aj v kresťanskom životnom štýle a poznaní Boha. Aby sa človek mohol stať krstným rodičom dieťa alebo dospelého, musí byť veriaci, aby sa jeho viera a spôsob života stali vzorom pre budúce krstné dieťa. Duchovné príbuzenstvo medzi krstnými rodičmi a krstnými deťmi trvá po celý ich život. Krst dieťaťa nemožno považovať za porušenie jeho práv alebo slobody, pretože rovnako ako rodičia alebo opatrovníci kŕmia dieťa a učia ho pre jeho vlastné dobro, tak aj veriaci rodičia, keď privedú svoje dieťa k tajomstva krstu, otvoria mu cestu k životu v Bohu.
Obrad krstu
419 Obrad krstu sa začína ustanovením katechumena — prípravou človeka na krst. V úvodnej modlitbe kňaz kladie svoju ruku na katechumena. Takto Cirkev berie do svojej starostlivosti katechumena, „ktorý bol uznaný za hodného utiekať sa k tvojmu [Božiemu] svätému menu a nájsť ochranu v tôni tvojich [Božích] krídel.“[12] Potom skrze modlitby a exorcizmy Cirkev chráni katechumena pred vplyvom Satana. Následne sa katechumen buď osobne, alebo prostredníctvom krstných rodičov zrieka Satana a jeho skutkov a zjednocuje sa s Kristom Spasiteľom. Na znak tohto zjednotenia s Kristom katechumen prechádza z chrámovej predsiene (symbol sveta) do stredu lode (symbol Kristovej Cirkvi).
420 Bezprostredne pred ponorením (alebo poliatím) kňaz pomazáva katechumena posväteným olejom. Toto pomazanie je znakom sily Svätého Ducha prijatej v krste. Udeľuje sa katechumenovi ako „meč spravodlivosti“ na „odvrátenie každého pôsobenia diabla“ a „obnovenie tela i duše“.[13] Kňaz pomazáva čelo, hruď, plecia, uši, ruky a nohy.[14] Pomazáva čelo, „aby sa rozum otváral na pochopenie a prijatie tajomstiev Kristovej viery“. Pomazáva hruď, aby pokrstený „miloval Pána Boha celým svojím srdcom“. Plecia sa pomazávajú, aby „ochotne zobral na seba príjemné Kristovo jarmo“. Uši sa pomazávajú, „aby mu sluch slúžil na počúvanie viery a prijímanie hlasu božského evanjelia“. Nakoniec sa pomazávajú krstenému ruky i nohy, aby „zdvíhal svoje ruky k svätyni, aby v každom čase konal spravodlivo“ a „kráčal v šľapajach Kristových prikázaní“. Pomazanie tela naznačuje, že v krste sa obnovuje celá prirodzenosť človeka spolu so všetkými jeho zmyslami.
421 Krst sa vykonáva vodou, ktorá je symbolom života, ale aj smrti („vody potopy“, porov. Gn 6 – 9). Prechod cez vody Červeného mora symbolizuje spásu (porov. Ex 14), zatiaľ čo obmytie vodou je symbolom uzdravenia (napr. uzdravenie Námana z malomocenstva, porov. 2 Kr 5, 10 – 14). Keď kňaz tri razy ponára osobu do vody alebo jej tri razy leje vodu na čelo, vyhlasuje: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Krst je smrťou „starého človeka“ a zrodením „nového človeka“, zjednoteného s tromi božskými osobami – Otcom, Synom a Svätým Duchom (porov. Mt 28, 19). K tomu dochádza skrze zjednotenie s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (porov. Rim 6). Na znak nového narodenia sa pokrstenému dáva kresťanské meno, ktorým ho Cirkev uvádza do duchovného príbuzenstva s jeho nebeským patrónom.
422 Novonarodený v Kristovi dostáva biele rúcho, krstné rúcho (kryžmo). Je to rúcho spravodlivosti a symbolizuje „oblečenie si“ zmŕtvychvstalého Krista: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Oblečenie si Krista znamená, že novopokrstení sa stali novými ľuďmi: odetí do svetlého rúcha ohlasujú pred ostatnými, že Kristus žije a pôsobí v nich. Kňaz podáva novopokrstenému zažatú sviecu so slovami: „Prijmi túto horiacu sviecu a po celý svoj život sa usiluj o svoje prežiarenie svetlom viery a dobrých skutkov, aby si mohol, keď príde Pána, radostne mu vyjsť v ústrety so všetkými svätými.“ Tak ako Kristus je „svetlo [ktoré] vo tmách svieti“ (porov. Jn 1, 5), tak aj ten, kto bol osvietený Kristom v krste, je povolaný byť „svetlom sveta“ (Mt 5, 14).
Celebrant tajomstva krstu
423 Tajomstvo krstu zvyčajne celebruje kňaz. Je duchovným otcom farského spoločenstva, ku ktorému sa novopokrstený pripája (a teda náležitým predsedajúcim). Ak však existuje nebezpečenstvo smrti, krstiť môže každý kresťan. V takom prípade sa krst vykonáva trojnásobným poliatím človeka vodou so slovami: „Krstí sa Boží služobník (meno) v mene Otca. I Syna. I Svätého Ducha. Amen.“ Často sa stáva, že človek, ktorý prijíma krst v nebezpečenstve smrti, tak robí bez úplného liturgického obradu. Ak tento človek prežije a uzdraví sa, treba ju priviesť ku kňazovi, ktorý dokončí spomenutý obrad a vykoná aj myropomazanie. Tajomstvá krstu a myropomazania sa prijímajú len raz za život, lebo po tom, čo sme sa narodili v Kristovi skrze Svätého Ducha, zostávame navždy deťmi Otca.
Sväté tajomstvo myropomazania
Dar Päťdesiatnice
424 Tak ako paschálne tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania nachádza svoje zavŕšenie v zoslaní Svätého Ducha na apoštolov, tak aj naše znovuzrodenie v Kristovi je spečatené darom Svätého Ducha. Myropomazanie je pečaťou daru, ktorý sme prijali v krste. Manifestuje, že každý pokrstený človek prijíma príchod Svätého Ducha, tak ako apoštoli na Päťdesiatnicu. Toto pomazanie Svätým Duchom naznačuje, že každý kresťan sa narodil do nového života v Kristovi a stáva sa dieťaťom Otca, aby sa podieľal na kráľovskej, kňazskej a prorockej službe Krista pre spásu sveta. To sa zdôrazňuje v modlitbe posvätenia svätého myra na Veľký a Svätý štvrtok:
Zošli, Pane, svojho najsvätejšieho Ducha na toto myro a urob z neho kráľovské pomazanie, duchovné pomazanie, ktorým boli pomazaní králi, veľkňazi a proroci a všetci ich nástupcovia – biskupi a presbyteri a všetci, ktorí až do dnešného dňa prijali nové narodenie v prameni znovuzrodenia… Urob toto myro zostúpením Svätého Ducha.[15]
Kráľovská, kňazská a prorocká služba
425 Kresťan, ktorý prijíma pečať daru Svätého Ducha, stáva sa príslušníkom „vyvoleného rodu, kráľovského kňazstva, svätého národa, ľudom určeným na vlastníctvo, aby… zvestovali slávne skutky toho, ktorý… [ich] z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).
Všetci, ktorí sú znovuzrodení v Kristovi, sú ustanovení za kráľov znakom kríža. A pomazanie Svätým Duchom ich posväcuje za kňazov, aby okrem tejto osobitnej služby sa všetci kresťania – naplnení Duchom a poznaním – uznávali za príslušníkov tohto kráľovského národa a účastných na kňazskej službe. Veď čo je pre dušu viac kráľovské ako byť schopná disciplinovať svoje telo, podriaďovať ho Bohu? A čo je viac kňazské ako obetovať Pánovi čisté svedomie a prinášať na oltári svojho srdca čisté obety zbožného života?[16]
Prorocká služba veriacich sa napĺňa prinajmenšom tromi spôsobmi: neochvejným vyznávaním svojej viery, prehlbovaním svojho chápania viery a svedčením o Kristovi vo svete.[17] Preto sa Cirkev počas myropomazania modlí za novopokrsteného, aby sa stal „pevným, silným a neotrasiteľným v pravej viere, láske a nádeji“ a aby „odvážne, bez strachu a zahanbenia“ vyznával pre všetkými „meno Krista, nášho Boha“.[18]
426 Skrze myropomazanie je dar Svätého Ducha spečatený, aby kresťan bol „odvážnym a víťazným bojovníkom Krista, nášho Boha“, pripraveným „trpieť a zomrieť z lásky k nemu“. Skrze „rast v čnosti“ môže kresťan dospieť „k plnej miere Kristovho veku“ (Ef 4, 13). To sa v kresťanovi dosahuje „mocou, pôsobením, milosťou a zostúpením Svätého Ducha“.[19]
427 Tak ako po Kristovom krste v Jordáne Svätý Duch viedol Krista v jeho spásonosnom poslaní a tak ako Duch vedie cirkevné spoločenstvo od zostúpenia na apoštolov na Päťdesiatnicu, tak aj v tajomstve myropomazania Svätý Duch udeľuje každému kresťanovi schopnosť rozoznať a realizovať základné povolanie svojho života pre spásu a premenenie sveta.
Obrad myropomazania
428 Obrad myropomazania sa vykonáva bezprostredne po krste, pretože tam, kde je život, je aj dych. Sväté myro, voňavá zmes olejov a ďalších aromatických zložiek, symbolizuje bohatstvo a rozmanitosť duchovných darov, ktoré Svätý Duch udeľuje novonarodenému v Kristovi.
Vyvarujte sa domnienky, že tento olej [t. j. myro] je obyčajným olejom. Tak ako po vzývaní Svätého Ducha eucharistický chlieb už nie je obyčajným chlebom, ale Kristovým telom, tak aj tento svätý olej v spojení so vzývaním Svätého Ducha už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale stáva sa milostivým darom Krista a Svätého Ducha, darom, ktorý prináša príchod jeho božstva.[20]
Sväté myro posväcuje na Veľký štvrtok hlava samosprávnej cirkvi pre používanie kňazmi, čo dosvedčuje jednotu cirkvi.
429 Počas obradu myropomazania kňaz pomazáva novopokrstenému čelo, oči, nos, ústa, uši, hruď, ruky a nohy. Pritom vyhlasuje: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Novopokrstený sa má „každým slovom a skutkom“ páčiť Bohu a má sa stať „synom (dcérou) a dedičom (dedičkou)“ jeho kráľovstva. Svätý Duch premieňa myšlienky, city a skutky tých, ktorí sú príslušníkmi kráľovstva.
430 Slová „pečať daru Svätého Ducha“ svedčia o tom, že kresťan patrí Bohu. Kresťania sú jeho vlastníctvom, pretože sme boli „označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Kresťan žije v Kristovi vďaka sile a pôsobeniu Svätého Ducha: „A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom“ (1 Jn 2, 27).
Tajomstvo Eucharistie
431 Tajomstvo Eucharistie (sväté prijímanie) je tretím z tajomstiev kresťanskej iniciácie. V Eucharistii novopokrstený, ktorý bol zrodený v Kristovi a naplnený Svätým Duchom, prijíma spoločenstvo Kristovho tela a krvi pri svätom eucharistickom stole. Ale na rozdiel od krstu a myropomazania, ktoré prijmeme len raz, sväté tajomstvo Eucharistie prijímame počas celého nášho života, pretože práve skrze toto sväté tajomstvo rastieme v milosti, ktorú sme prijali v krste a myropomazaní – v milosti byť Božími synmi a dcérami. Z tohto dôvodu naša cirkev podáva sväté prijímanie novopokrsteným.[21]
432 V tajomstve svätého prijímania nám Kristus dáva seba, svoje telo a krv, ako výživu pre náš rast v novom živote. Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Kristus obetoval seba za nás, aby sme my mohli byť schopní obetovať svoje životy za blížneho, tak ako on obetoval svoj život (porov. Jn 13, 34). Prijímaním Pánovho tela a krvi dostávame závdavok večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Účasťou na Kristovom tele a krvi už máme večný život, ktorého plnosť bude zjavená v Kristovom slávnom druhom príchode. „Lebo keďže nám daroval svoj vlastný obraz a svojho vlastného ducha a my sme ich neochránili, vzal na seba podiel na našej úbohej a slabej prirodzenosti, aby nás očistil a učinil neporušenými a znovu nás ustanovil za účastných na svojom božstve.“[22]
433 Svätá Eucharistia najplnšie manifestuje a vytvára naše spoločenstvo s Bohom i s ostatnými. Všetci, ktorí majú spoločenstvo s Kristom, sa stávajú „jedným telom v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Inými slovami, stávame sa jednou Cirkvou. „Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo [Krista], lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tú istú pravdu vyznávame aj v anafore svätého Bazila Veľkého, keď Boha prosíme: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Svätý Ján Damaský učí:
Hovorí sa o účasti, lebo skrze Eucharistiu máme účasť na Ježišovom božstve. Hovorí sa aj o prijímaní, a aktuálne prijímanie ním je, pretože skrze Eucharistiu máme spoločenstvo s Kristom a máme účasť na jeho tele a jeho božstve: [zároveň] máme spoločenstvo a sme zjednotení medzi sebou skrze Eucharistiu. Lebo keďže máme podiel na jednom chlebe, všetci sa stávame jedným telom a jednou krvou Krista a údmi jeden druhého, lebo sme jedným telom s Kristom.[23]
Eucharistia je Kristovo telo a krv
434 Pri Tajomnej (Poslednej) večeri Ježiš Kristus odhaľuje nepochopiteľné tajomstvo svojho tela: vo vtelení prijal telo od Panny Márie a v Eucharistii ho ponúka svojim učeníkom ako pokrm, aby sa v Cirkvi celé ľudstvo a celé stvorenie mohlo stať jeho telom. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje Kristov dar pri Tajomnej večeri, pričom akoby parafrázujúc Kristove slová: „Chcel som sa stať vaším bratom. Pre vaše dobro som mal účasť na tele a krvi a na oplátku vám dávam telo a krv, ktorými som sa stal vaším príbuzným.“[24]
435 Božská liturgia je pamiatkou, pokračovaním Tajomnej večere: „Prijmi ma dnes, Syn Boží, za účastníka na svojej Tajomnej večeri.“[25] Tak ako Kristus ponúkol apoštolom pri Tajomnej večeri sväté prijímanie svojho tela a krvi, tak aj pri božskej liturgii nám ponúka sväté prijímanie: „Keď teda vidíte, že vám kňaz podáva [večeru], nemyslite si, že to robí kňaz, ale to Kristova ruka sa k vám naťahuje.“[26] Ikona svätého prijímania apoštolov a ikona Tajomnej večere znázorňujú to, čo sa odohráva pri božskej liturgii: Kristus ponúka prijímanie svojho tela a krvi svojim apoštolom, ktorí zastupujú všetkých veriacich. Pri božskej liturgii sa kňaz pred svätým prijímaním modlí: „Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“
436 Pri liturgii nám Kristus ponúka, tak ako apoštolom, prijímanie nie obyčajného chleba a vína, ale svojho skutočného tela a krvi. „Chlieb a víno [Eucharistie] nie sú len symbolmi Kristovho tela a krvi (Božechráň!), ale zbožšteným telom Pána.“[27] Cirkev slávnostne vyznáva a učí, že pri božskej liturgii prijímame skutočné Kristovo telo – záruku toho, že Cirkev je Kristovým telom.
Aby sme sa takými stali nielen láskou, ale aj skutkami, spojme sa s týmto telom. To sa uskutočňuje pokrmom, ktorý nám Kristus dal dobrovoľne, túžiac ukázať nám svoju lásku k nám. Z tohto dôvodu sa s nami spojil. Spojil svoje telo s našimi, aby sme boli jedným celkom, ako telo spojené s hlavou. Lebo to patrí tým, ktorí silne milujú.[28]
437 Skutočnosť, že v Eucharistii prijímame skutočné telo a krv Krista, je závdavkom nádeje na vzkriesenie našich tiel:
Ako môžu [gnostickí heretici] tvrdiť, že telo, ktoré je živené Pánovým telom a jeho krvou, podlieha skaze a nemá účasť na [večnom] živote? Nech teda buď zmenia svoj názor, alebo prestanú ponúkať práve spomenuté [dary]. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zase potvrdzuje náš názor… Keď naše telá prijímajú Eucharistiu, už nie sú podliehajúce skaze, lebo majú nádej vzkriesenia do večnosti.[29]
438 Tak ako sú v Kristovi zjednotené dve prirodzenosti – božská a ľudská –, tak aj v Eucharistii „chlieb, ktorý je vyrobený zo zeme, keď príjme vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, pozostávajúcou z dvoch skutočností, pozemskej a nebeskej.“[30] Ján Damaský vysvetľuje zjednotenie pozemského a nebeského v Eucharistii na príklade žeravého uhlia:
[Horiace] uhlie nie je obyčajné drevo, ale drevo zjednotené s ohňom; podobne aj chlieb svätého prijímania nie je obyčajný chlieb, ale chlieb zjednotený s božstvom. Ale telo, ktoré je zjednotené s božstvom, nie je jedna prirodzenosť, ale má jednu prirodzenosť, ktorá patrí telu, a ďalšiu prirodzenosť, ktorá patrí božstvu, ktoré je zjednotené s telom, takže táto zloženina nie je jedna prirodzenosť, ale dve.[31]
Kristus ponúka svoje telo a krv spôsobom, ktorý je prístupný ľuďom: „Keďže je zvykom človeka jesť [chlieb] a piť vodu a víno, on [Kristus] spojil svoje božstvo s týmito vecami a urobil z nich svoje telo a krv, aby sme mohli stúpať k tomu, čo je nadprirodzené, skrze to, čo je nám známe a prirodzené.“[32]
Premenenie darov
439 Kristus vytvára Eucharistiu, pričom robí z chleba a vína svoje telo a krv, aby premieňal – Svätým Duchom – tých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu. Stávajú sa „jedným telom a krvou s Ním.“[33] Svätý Ján Zlatoústy komentuje nasledujúce slová apoštola Pavla: „Pretože je jeden chlieb [z ktorého prijímame], my mnohí sme jedno telo“ (1 Kor 10, 17). Zlatoústy prirovnáva premenenie darov k premene tých, ktorí ich prijímajú: „Lebo čo je chlieb? – Kristovo telo. A čím sa stávajú tí, ktorí z neho prijímajú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom.“[34]
440 Učenie svätých otcov Cirkvi o Eucharistii má svoje korene vo vtelení Božieho Syna:
Ak sa Boh Slovo z vlastnej vôle stal človekom a z čistej a nepoškvrnenej krvi svätej a vždy panenskej ženy vytvoril svoje telo bez pomoci semena, či potom nemôže vytvoriť z chleba svoje telo a z vína a vody svoju krv? … Ak však pátrate, ako to nastáva, stačí, ak sa dozviete, že to bolo skrze Svätého Ducha, tak ako Pán vzal na seba telo, ktoré existovalo v ňom, a narodil sa zo svätej Bohorodičky skrze Ducha. A nevieme nič ďalšie, iba to, že Božie slovo je pravdivé, oživuje a je všemohúce, ale spôsob toho nemožno vypátrať.[35]
441 Hoci sa svätí otcovia nezaoberajú spôsobom premenenia eucharistických darov, zdôrazňujú, že v týchto daroch je zjednotené pozemské a nebeské, tak ako je v Kristovi zjednotená jeho božská a ľudská prirodzenosť. Vďaka tomuto zjednoteniu, keď prijímame Kristovo telo a krv, sa skutočne stávame jedným telom s Ním.
Eucharistická obeta
442 V Eucharistii nám Kristus ponúka účasť na svojom živote, ktorý je bohoľudský (t. j. teandrický). Robí to z milosrdnej lásky, nie pre naše zásluhy. Najvyšším vyjadrením tejto lásky je Kristova krvavá obeta na Golgote, ktorej pamiatkou je nekrvavá obeta – Eucharistia. „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19).
443 Kristus sa ponúka nám, aby sme sa my na oplátku ponúkli jemu. Kristus sa ponúka ako dar: „Vezmite a jedzte… Pite z nej všetci…“ Na tieto slová odpovedáme ponúknutím darov a nás samých: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Robíme to pre všetko, čo on urobil pre nás. Pri božskej liturgii si pripomíname Kristovu obetu seba samého ako daru, aby sme na ňu odpovedali našou obetou darov. Kristova obeta je neustála a vždy-prítomná, zatiaľ čo my potrebujeme našu obetu darov neustále obnovovať a prehlbovať.
444 Pri božskej liturgii sa modlíme: „Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy… Nech ti je naša obeta príjemná.“[36] Svätý Pavol hovorí o tejto obete, keď nás učí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1; pozri 1 Pt 2, 5). Naša obeta spočíva v tomto úplnom obetovaní. V anafore božskej liturgie to vyhlasujeme slovne; vo svätom prijímaní to napĺňame požívaním darov; a po liturgii to aktualizujeme v našom každodennom živote.
Sväté prijímanie
445 Sväté prijímanie korunuje účasť kresťana na božskej liturgii. Náš Pán povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Svätí otcovia zdôrazňovali potrebu pristupovať k svätému prijímaniu pri božskej liturgii: „Povedz mi, keby bol niekto pozvaný na hostinu, umyl si ruky, posadil sa a bol pripravený pri stole, ale napokon by odmietol jesť, neurazil by tým človeka, ktorý ho pozval? Nebolo by pre takého človeka lepšie, keby vôbec neprišiel?“[37] Pre kresťana splnenie prikázania „Zachovávaj Pánov deň, aby si ho zasvätil“ (porov. Ex 20, 8 a Dt 5, 12) znamená účasť na božskej liturgii v nedeľu a na sviatky. Cirkev povzbudzuje kresťanov, aby v záujme svojho duchovného rastu pristupovali k svätému prijímaniu čo najčastejšie. No apoštol Pavol učí: „Nech človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). V rámci prípravy na sväté prijímanie si veriaci spytujú svedomie a dodržiavajú eucharistický pôst.
446 Kresťania prijímajú Najsvätejšiu Eucharistii „na odpustenie svojich hriechov a pre večný život“. „Prijmime… božský uhlík, aby oheň túžby, ktorý je v nás, s dodatočnou žiarou, ktorá je získaná z uhlíka, úplne strávil naše hriechy a osvietil naše srdcia a aby sme boli zapálení a zbožštení účasťou na božskom ohni.“[38] Podmienkou pre hodné prijatie svätého prijímania je čisté svedomie, pokánie za hriechy pred Bohom a zmierenie s blížnym: „Každý Pánov deň sa zhromažďujte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky, ale až po tom, čo ste vyznali svoje priestupky, aby vaša obeta bola čistá. A nech sa s vami nezhromaždí nikto, kto je v spore so svojím blížnym, pokým sa nezmieria, aby vaša obeta nebola znesvätená.“[39]
[1] Kvetná trioda, Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista, Kondák.
[2] Lev Veľký, Kázeň 74, 2: PL 54, 398.
[3] Ján Zlatoústy, Homílie na 1 Korinťanom, 7, 2: PG 61, 55.
[4] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[5] Bazil Veľký, Homília 13, Protreptikum o svätom krste, 1: PG 31, 425.
[6] Trebník, Obrad krstu, Pokojná ekténia.
[7] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 3, 14: PG 33, 444 – 445.
[8] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 10, 26: PG 32, 113.
[9] Trebník, Obrad krstu, Modlitba exorcizmu.
[10] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 12, 28: PG 32, 117.
[11] Cyril Jeruzalemský, Katechetické prednášky, 1, 5: PG 33, 377.
[12] Trebník, Obrad krstu, Modlitba nad katechumenom.
[13] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[14] Trebník, Obrad krstu, Modlitba pre požehnanie oleja.
[15] Archihieratikon, Obrad posvätenia veľkého a svätého myra.
[16] Lev Veľký, Kázeň 4 na Narodenie Pána, 4, 1: PG 54, 149.
[17] Porov. Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium [Svetlo národov], 12.
[18] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[19] Trebník, Obrad myropomazania, Pokojná ekténia.
[20] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické prednášky, 3, 3: PG 33, 1090.
[21] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[22] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1137.
[23] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1153.
[24] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, Homília, 46, 3: PG 59, 261.
[25] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Ján Zlatoústeho, Modlitba pre svätým prijímaním.
[26] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[27] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1148.
[28] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, 46, 3 PG 59, 260.
[29] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[30] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[31] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[32] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1144.
[33] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 3: PG 33, 1099.
[34] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 205.
[35] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1145.
[36] Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba ekténie za dary.
[37] Ján Zlatoústy, Homília na Efezanom, 3, 5: PG 62, 29.
[38] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[39] Didache alebo Náuka dvanástich Apoštolov, 14.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá uzdravenia – Pokánie a Sväté pomazanie (447 – 469)Kristus naša Pascha II.: Komentár k celej božskej liturgii – tri liturgie v byzantskom obrade (343 – 402)