Krst uvádza kresťana do života Trojice. Zároveň sa človek stáva členom Cirkvi. Tieto dva prechody – prvý z obmedzenosti nášho prirodzeného života do božského života a druhý zo sebeckej individuality do Kristovho tela, ktorým je Cirkev (Kol 1, 18) – sú neoddeliteľné. Autentická kresťanská viera a účasť na božskom živote predpokladajú členstvo v Cirkvi a účasť vo spoločenstve veriacich. Život v Trojici je skutočný. Skutočne sme sa stali deťmi Otca; Kristus je naším bratom; Svätý Duch napĺňa naše životy. To spôsobuje skutočný rozdiel v tom, ako žijeme a konáme a ako sa správame k druhým.

Pán Ježiš prisľúbil Svätého Ducha svojim nasledovníkom (Jn 15, 16 – 17. 26; 16, 4 – 16). Evanjelisti opisujú naplnenie jeho prísľubu rôznymi spôsobmi. Svätý Matúš hovorí o krste v „mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19). Svätý Ján rozpráva o Ježišovi, ktorý sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní a vdýchol do svojich učeníkov Svätého Ducha s darom moci nad hriechom (Jn 20, 22 – 23). Svätý Lukáš rozpráva o päťdesiatom dni, keď Svätý Duch zostúpil na prvé kresťanské spoločenstvo v podobe ohnivých jazykov (pripomínajúc starozákonné teofánie) a umožnil apoštolom dorozumieť sa v rôznych jazykoch (Sk 2, 1 – 12). Opisuje údiv poslucháčov: „Ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény“ (Sk 2, 8 – 10). Od tohto začiatku sa ukazuje, že Svätý Duch udeľuje svojmu ľudu mnohoraké dary podľa jeho potrieb, lebo miluje a chce spásu každého a všetkých.

„Každý dobrý dar je od Svätého Ducha, v ktorom žije a hýbe sa všetko stvorenie“ (Prvá antifóna Nedeľnej utierne, 3. hlas). Prostredníctvom Svätého Ducha dostávame dary spoločné pre všetkých veriacich: dôveru v Otca (Rim 8, 15 – 16), vieru v Krista (1 Kor 12, 3) a samotnú schopnosť „modliť sa, ako treba“ (Rim 8, 26). Nasledovanie vedenia Svätého Ducha v každodennom živote plodí „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22).

Apoštolská tradícia potvrdzuje, že každý veriaci je povolaný byť chrámom Svätého Ducha. Preto novopokrstení prijímajú dar Svätého Ducha vo svätom tajomstve myropomazania. V tejto sviatosti je veriaci pomazaný myrom (olivovým olejom, ktorý je zmiešaný s mnohými vôňami) na viacerých častiach tela. Množstvo vôní symbolizuje rozmanitosť darov Svätého Ducha a rôzne pomazania symbolizujú, že veriaci kresťan dostáva Svätého Ducha pre všetky potreby života. Svätý Simeon Solúnsky poznamenal, že v tomto svätom tajomstve pokrstený a myropomazaný človek dostal všetky božské dary s výnimkou svätého kňazstva (O svätých tajomstvách 66, PG 155, 229). Takto sa celá Cirkev buduje vďaka rôznorodosti darov, ktoré dostáva nový úd Kristovho tela. Prostredníctvom týchto darov Svätého Ducha je jednotlivec  jedinečným spôsobom pripojený k Telu ako jeho neoddeliteľná súčasť, ktorá napomáha jeho rastu a zdokonaľovaniu.

Cirkev zvoláva Svätého Ducha na začiatku každej bohoslužby. Hymnom „Kráľu nebeský“ prosíme Ducha, ktorý sa v nás modlí (Rim 8, 26), aby bol s nami, keď sa zhromažďujeme v Pánovom mene. Prítomnosť a pôsobenie Svätého Ducha v bohoslužbe Cirkvi slúži na jej spojenie s Kristovým vlastným klaňaním sa Otcovi.

Najmä v božskej liturgii sa obnovuje dar Svätého Ducha, ktorý bol daný v krste a myropomazaní. V epikléze vzývame Otca, aby na nás a našu obetu nanovo zoslal Svätého Ducha. Svätý Ján Zlatoústy to opisuje takto: „Kňaz stojí a privádza dolu nie oheň, ale Svätého Ducha: a dlhú modlitbu neprednáša preto, aby sa roznietil oheň a zničil obetu (porov. 1Kr 18, 34 – 39), ale aby skrze túto modlitbu padla na obetu milosť a zapálila duše všetkých“ (O kňazstve 6, 4). Svätý Duch je v Cirkvi skutočne v liturgii, „predsedá a očisťuje poklesky, je Boh a zbožšťovateľ, oheň vychádzajúci z ohňa, hovorí, pôsobí, rozdeľuje dary“ (Stichira na Chválach, Utiereň na Päťdesiatnicu). My to potvrdzujeme, keď po svätom prijímaní spievame päťdesiatnicový hymnus: „Prijali sme nebeského Ducha.“ Prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý pôsobí v liturgii, sa buduje Cirkev: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5).

Tradícia, dielo Svätého Ducha

Jedným z najdôležitejších darov Svätého Ducha je posvätná Tradícia. Autentická tradícia je Boží život daný Cirkvi zjavením nášho Pána Ježiša Krista. Bola opísaná ako „zrkadlo, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého všetko prijíma, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2)“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7). Živá Tradícia je spôsob, akým Cirkev prijíma a vyjadruje život, ktorý jej dal náš Pán Ježiš Kristus. Nemožno ju zredukovať na určitý počet faktov alebo výrokov, ale je prijatím a vnímaním celej skutočnosti, ktorá je základom celej viery.

Väčšina protestantských spoločenstiev sa drží len jedného depozitu právd viery, Biblie. Pre historické cirkvi je však zjavenie viac než len súbor praktík, výrokov a faktov, ktoré sú obsiahnuté v Biblii. Je to skôr celok života v Kristovi, dosvedčený apoštolskými spisovateľmi a cirkevnými otcami, ktorý umocňuje a sústreďuje napísané Sväté písmo prostredníctvom života a chápania Božieho ľudu. Sväté písmo nebolo napísané v bezčasovom vákuu a ani Svätý Duch nie je obmedzený na stránky Svätého písma. Ten istý Duch, ktorý inšpiroval apoštolských spisovateľov, pôsobil aj v cirkevných otcoch, na formačných konciloch, v bohoslužbách, ikonách a v skúsenostiach svätých, vytvárajúc kontinuitu života a viery s prvotnou Cirkvou.

V ľudovej reči sa určité praktiky a výroky často nazývajú „tradície“. Tieto zvyky môžu, ale nemusia byť prvkami samotnej Tradície, ktorá je „vlastnou identitou Cirkvi v priebehu vekov a je organickým a viditeľným vyjadrením života Svätého Ducha v Cirkvi“.[1] Určitá prax môže byť prvkom Tradície, ak je odrazom božského života v Kristovom tele. Takto je prax ikonopisectva, ktorá ohlasuje vtelenie aj pôsobenie Svätého Ducha v životoch svätých, prvkom Tradície.

Niektoré zvyky môžu byť v rôznej miere prejavom Tradície. Samotný pôst je praxou, o ktorej svedčí sám Kristus. Pôst v stredu a piatok je apoštolským vyjadrením tejto Tradície. Iné pôsty, praktizované rôznymi miestnymi cirkvami v rôznych obdobiach, sú tiež významným vyjadrením tejto Tradície, ale v menšej miere. Pôst z osobnej alebo sektárskej pýchy je vlastne popretím Tradície. Pán si bol vedomý nebezpečenstva takéhoto druhu tradície, keď farizejov napomínal: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7, 8).

Tradícia sa odovzdáva alebo „podáva“ z jednej skupiny ľudí na druhú, z jednej generácie na druhú. Vyjadruje sa v nasledujúcich vonkajších formách alebo prvkoch, ktoré nám všetky zjavujú niečo z Božieho života.

Sväté písmo – Jediným zdrojom zjavenia je sám Boh: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Zjavenie k nám prichádza vyjadrené vo viacerých formách a prvkoch. Sväté písmo možno označiť za najprednejší písomný prvok Tradície.

Cirkev chápe Sväté písmo tak, že ho napísali viacerí známi aj neznámi ľudia z vnuknutia Svätého Ducha a že ho Cirkev prijímala počas niekedy dlhého obdobia, tiež z vnuknutia Svätého Ducha. Väčšina novozákonných kníh bola teda napísaná medzi rokmi 50 a 100 nášho letopočtu, ale trvalo viac ako 200 rokov, kým vznikol všeobecne prijatý „kánon“ alebo zoznam spisov Svätého písma, ktorý všetky cirkvi uznali za skutočne inšpirovaný Bohom. Keď bol kánon Svätého písma uznaný, stal sa pre Cirkev normatívnym.

Tieto posvätné spisy, nazývané Nový zákon, majú v živote Cirkvi osobitné miesto. Odporúčajú sa všetkým veriacim ako prvý zdroj nášho poznania o Kristovi a jeho učení. Stoja pred Cirkvou ako neustála výzva, aby sme boli verní kráľovstvu a vízii, ktorú ohlasoval náš Pán. Na každej božskej liturgii sa číta výber z jedného z novozákonných listov alebo zo Skutkov apoštolov, po ktorom nasleduje čítanie z jedného zo štyroch evanjelií. Kniha obsahujúca evanjeliá – evanjeliár – je bohato zviazaná a nosí sa v procesii. Čítanie evanjelia sa vykonáva so slávnostnou vážnosťou primeranou Božiemu slovu. Homília alebo kázeň, ktorá je dôležitou súčasťou slávenia liturgie, má byť živým vysvetlením významu týchto textov Svätého písma pre prítomné zhromaždenie.

Mnohí kresťania sa dnes nazývajú biblickými literalistami, „fundamentalisti“ alebo „kresťanmi veriacimi v Bibliu“. Vo všeobecnosti zastávajú názor, že Bibliu treba čítať podľa presného doslovného významu jej slov a nikdy netreba brať do úvahy okolnosti vzniku týchto slov a ich literárne žánre. Katolícka cirkev však učí, že to, ako ľudia dnes chápu akýkoľvek staroveký spis, nemusí byť ani to, čo priamo zamýšľal jeho ľudský autor. Kvôli správnemu chápaniu Svätého písma „treba venovať náležitú pozornosť obvyklým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali vo svätopiscových časoch, ako aj spôsobom, ktoré sa vtedy používali vo vzájomných ľudských stykoch“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12). Keďže Božie slová sú napísané ľudskými slovami, treba ich chápať v kontexte zámerov a okolností pisateľov. Boh inšpiroval ľudí, aby písali; Boh neporušil ich slobodnú vôľu tým, že by sa zmocnil ich tela a prinútil ich ruky napísať konkrétne slová. Sväté písmo je ako tajomstvo Vtelenia, lebo „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (tamže, 13). Sväté písmo je pre Cirkev svetlom, vedie ju k čoraz lepšiemu chápaniu (tamže, 6) Božieho plánu našej spásy.

Vyznania viery a koncily – Cirkev má dlhú históriu od čias Krista. Možno na začiatku vzniklo v niektorých kresťanských spoločenstvách očakávanie, že Ježiš sa čoskoro vráti a že Cirkev bude mať len dočasnú existenciu. Toto očakávanie sa ukázalo ako nesprávne. Plnosť zjavenia dal náš Pán Ježiš Kristus, ale podoba ľudskej spoločnosti sa odvtedy mnohokrát dramaticky zmenila. Vo všetkých týchto zmenách sa živá Cirkev snažila jasne ohlasovať jeho evanjelium slovami, ktorým by každá generácia mohla rozumieť. Presná zachovanie významu zjavenia si od nás vyžaduje neustále premýšľanie reflexiu a preformulovanie, aby sme zabezpečili primerané odovzdávanie pravdy.

V Skutkoch apoštolov (kap. 15) sa píše o tom, ako apoštoli v Jeruzaleme prijali kolegiálnu činnosť ako spôsob vedenia Cirkvi v čase krízy. Po skončení apoštolského snemu biskupi, podobne ako pred nimi apoštoli, vykonávali kolegiálnu zodpovednosť za všetky cirkvi. Každý biskup je síce vysvätený za pastiera miestnej Cirkvi, ktorá mu bola zverená do starostlivosti, ale v jednote so svojimi bratmi biskupmi má dodatočnú starostlivosť o celú Cirkev. Ako poznamenal svätý Cyprián: „Episkopát je jeden a každý biskup má svoju časť v jeho celku“ (O jednote katolíckej Cirkvi 5).

Táto kolegialita sa najzreteľnejšie prejavuje v obrade vysviacky biskupa, ktorý musí byť vysvätený aspoň tromi ďalšími biskupmi. Je to znak toho, že je v spoločenstve s ostatnými cirkvami. Biskup, ktorý predsedá miestnej Cirkvi na eucharistickom zhromaždení, realizuje jednotu svojho spoločenstva s celou Cirkvou prostredníctvom pôsobenia Svätého Ducha.

Od začiatku sa episkopát často stretával na miestnych konciloch, aby riešil problémy a otázky, ktoré netýkali len miestnej Cirkvi. Tým sa v Cirkvi formuje vedomie príslušnosti k jednej Cirkvi, jednému Kristovmu telu bez rozdelenia (Ef 5, 4 – 5). Na začiatku 4. storočia vyskytol veľmi vážny problém, ktorý sa týkal celej Cirkvi. Alexandrijský kňaz Árius učil, že Syn je podriadený Otcovi, čím podkopával vieru Cirkvi v Trojicu.

Plné Kristovo božstvo je pre život kresťana kľúčové. Ak Kristus nie je úplne Boh, zjednotenie s Kristom nie je zjednotením s Bohom a my nie sme „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). V roku 325 bol zvolaný všeobecný koncil, aby zvážil a vyriešil tento problém. Pretože koncil bol zložený z biskupov zo všetkých cirkví Rímskej ríše, bol nazývaný „ekumenickou“ alebo „všeobecnou“ synodou. V meste Nicea sa zišlo 318 biskupov, ktorí v reakcii na Ária prijali vyznanie viery ako oficiálne vyhlásenie Cirkvi.

Toto vyznanie viery definovalo, že Kristus je rovný Otcovi, je „Svetlo zo Svetla“ a „pravý Boh z Boha pravého“, pretože je „jednej podstaty (v gréčtine homoousios) s Otcom“. Použitím slova homoousios cirkevní otcovia na základe autority, ktorú im dal Kristus, prekročili terminológiu Svätého písma, aby Cirkvi vysvetlili a ohlásili tajomstvo Krista. Toto vyznanie viery (v rozšírenej podobe z Konštantínopolského koncilu z roku 381) sa odvtedy stalo pravidlom viery pre všetky historické kresťanské cirkvi.

Otcovia na prvom ekumenickom koncile nevytvorili ideu vyznania viery, ani nevytvorili vyznanie viery z ničoho. Za svoju úlohu považovali obranu pravej viery založenej na kontinuite viery a života Cirkvi. Preto sa obrátili na bohoslužbu Cirkvi. Formuly viery sa používali v slávení svätého krstu, ktorý označuje prijatie osôb za Božie deti a ich vstup do Cirkvi. Od kandidátov sa vyžadovalo, aby vyznali svoju vieru v Otca i Syna i Svätého Ducha. Ich viera o Trojici bolo rozpracovaná vo formulách, ktoré sa vznikli v rôznych miestnych Cirkvách.

Takéto vyznania viery sa vštepovali katechumenom vo Veľký piatok ako súčasť prípravy na  krst vo Svätú sobotu. Nicejský koncil zrejme prijal krstné vyznanie viery, ktoré sa recitovalo v Jeruzalemskej cirkvi, ako normu pre celú Cirkev. Neskoršie koncily sa odvolávali na toto vyznanie ako na základné vyjadrenie viery Cirkvi. Preto sa na Chalcedónskom koncile čítala nicejská viera a biskupi vyhlásili: „Toto je viera nás všetkých: všetci tak veríme.“ Vyznanie viery sa nazývalo aj „symbolom viery“ (t. j. slovný symbol toho, čo veríme) alebo dokonca len „viera“.  Do poriadku byzantskej liturgie ho zaradil konštantínopolský patriarcha Timotej okolo roku 511.

Základné výklady základného dogmatického učenia Cirkvi sformulovali ekumenické koncily prvého tisícročia. Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz. Učenie týchto koncilov prijali alebo odmietli rôzne miestne cirkvi, čo viedlo k vytvoreniu rôznych „spoločenstiev“ týchto historických cirkví.

Katolícka a (Byzantská) Pravoslávna cirkev spoločne uznávajú sedem takýchto koncilov ako ekumenické: 1) Prvý nicejský koncil (325), ktorý definoval božstvo Syna; 2) Prvý konštantínopolský koncil (381), ktorý definoval božstvo Svätého Ducha; 3) Efezský koncil (431), ktorý odsúdil nestorianizmus a vyhlásil, že Kristus, skutočný Boh, bol počatý a narodil sa z Panny Márie, ktorú možno skutočne nazvať „Bohorodička“ (v gréčtine Theotokos); 4) Chalcedónsky koncil (451), ktorý prijal „Tomus ad Flavianum“ rímskeho pápeža svätého Leva a definoval, že Kristus je skutočne Boh a skutočne človek, jedna osoba v dvoch prirodzenostiach; 5) Druhý konštantínopolský koncil (553), ktorý ďalej vysvetlil definície Chalcedónskeho koncilu tým, že odsúdil „Tri kapitoly“ – Teodora z Mopsuestie, Teodoreta a Ibasov list Marimu; 6) Tretí konštantínopolský koncil (680 – 681), ktorý ešte ďalej vysvetlil Chalcedónsky koncil definíciou, že Kristus, ako pravý Boh a pravý človek, má dve vôle, jednu božskú a jednu ľudskú; a 7) Druhý nicejský koncil (787), ktorý odsúdil obrazoborectvo/ikonoklazmus, čiže názor, že ikony Krista a svätých sa nemôžu zhotovovať.

Orientálne ortodoxné cirkvi (Arménska, Koptská a Sýrska) neprijali štvrtý koncil a v dôsledku toho ani nasledujúce koncily. Z tohto dôvodu sú často nazývané „nechalcedónske cirkvi“. Asýrska cirkev neprijala Efezský koncil, a tak uznáva za ekumenické len prvé dva koncily.

Byzantské cirkvi si počas liturgického roka uctievajú sedem koncilov. Prvý ekumenický koncil, čiže Prvý nicejský koncil, sa pripomína vždy v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána. Na prvých šesť koncilov spoločne sa spomína v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. a 19. júlom. Siedmy koncil si pripomíname v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 11. až 17. októbrom. Siedmy koncil má osobitný význam pre pravú bohoslužbu Cirkvi, pre uctievanie a používanie ikon a pre jeho víziu, že Kristus je Bohočlovek a obraz Otca pre nás.

Rímskokatolícka cirkev ďalej uznáva štrnásť ďalších koncilov za ekumenické, pričom stanovuje, že koncil je ekumenický, ak ho takto nazve pápež. Hoci ani jeden z prvých koncilov nezvolal pápež, bolo potrebné požiadať ho o potvrdenie ich dekrétov. Koncily, ktoré sa týkali najmä východných cirkví, boli tieto: Štvrtý konštantínopolský koncil (869 – 870), ktorý sa týkal schizmy v čase patriarchu Fótia; koncily v Lyone (1245) a vo Florencii (1438 – 1439), ktoré sa pokúšali uzavrieť únie s rôznymi pravoslávnymi cirkvami; a ostatný koncil, Druhý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil dôležitosť ekumenizmu (hnutia usilujúceho sa o jednotu všetkých kresťanských cirkví) a výslovne uznáva miesto a význam východných katolíckych cirkví. Na Prvom a Druhom vatikánskom koncile (1870, 1962 – 1965) sa zúčastnili predstavitelia východných katolíckych cirkví v únii s Rímom.

Cirkevní otcovia – koncily boli mimoriadne stretnutia biskupov, ktoré sa spravidla zvolávali, keď sa Cirkev ocitla v určitej kríze. Sú výrazom kolegiality biskupov. Formujúci úlohu pri vyjadrovaní Tradície mali aj jednotliví kresťania. Všetkých týchto „Otcov Cirkvi“ si Cirkev ctí ako svedkov tradície viery kresťanského ľudu. Medzi cirkevnými otcami prevládali hierarchovia, keďže špecifickou službou biskupa je byť „svetlom pre tých, čo sú v temnotách, vychovávateľom nevedomých, učiteľom mladých, svetlom pre svet“ (byzantská modlitba pri vysviacke biskupov). Boli tu aj ďalší významní členovia kresťanského spoločenstva, ktorí vydávali svedectvo o tradícii viery: kňazi, diakoni, hymnografi a najmä mnísi – muži aj ženy –, ktorí boli známi svojou askézou a svätosťou a veriaci ich vyhľadávali pre duchovné vedenie.

Otcovia písali v rôznych formách, najčastejšie boli homílie alebo komentáre, ktorých cieľom bolo vysvetliť Sväté písmo veriacim alebo katechumenom. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Gregor Nysský a svätý Ján Zlatoústy zanechali dôležité spisy v týchto formách. Cirkevní otcovia vysvetľovali teológiu aj z iného dôvodu: aby poskytli obhajobu (po grécky apológiu) pravej viery proti jej odporcom vo vnútri Cirkvi i mimo nej. Otcovia ako svätý Justín Filozof v 2. storočí zostavovali apologetické spisy, aby poskytli pravdivú a náležitú obhajobu svojho konania alebo viery v ešte pohanskej Rímskej ríši. Keď sa samotný štát stal kresťanským, „apológie“ boli stále potrebné na obhajobu pravdivého chápania Cirkvi proti tým, ktorí zavádzali falošné myšlienky. Tak svätý Irenej Lyonský vystupoval proti gnostikom, svätý Atanáz Alexandrijský bojoval proti ariánom a svätý Maxim Vyznávač vyvracal monotelétov.

Okrem komentárov k Svätému písmu a obhajoby viery boli mnohé patristické spisy špecificky duchovného charakteru, venované opisu kresťanského života a spôsobu, akým v nás pôsobí Boh prostredníctvom moci Svätého Ducha. Rozlíšili určitú vedu o kresťanskom živote, ktorá našla konkrétne vyjadrenie v mystickej tradícii Cirkvi. Hoci väčšinu asketických spisov napísali mnísi, predpokladajú, že každý kresťan v akomkoľvek životnom stupni je určitým spôsobom povolaný k dokonalosti v Kristovi. Ako povedal svätý Ján Klimak: „Kresťan je napodobňovateľom Krista v myslení, slove a skutkoch, nakoľko je to ľudsky možné, a mocne a bezúhonne verí vo Svätú Trojicu“ (Rebrík božského výstupu 1).

Z ich diel vyžaruje vlastná skúsenosť Otcov s Bohom v modlitbe a niekedy aj s ťažkými zápasmi a utrpením, ktoré znášali. Vidíme, že teológia, naše chápanie Boha, je veľmi úzko spätá zo životom v Duchu. Presné poznanie Boha zahŕňa tak správnu náuku, ako aj autentickú náboženskú skúsenosť. Teológia Otcov, ktorí žili tak blízko k prvotnému kresťanskému spoločenstvu, zahŕňala oboje.

Liturgia – Ďalším z hlavných prvkov Tradície je bohoslužba Cirkvi, kde sa liturgické modlitby a hymny, ktoré sú pevne založené na textoch Svätého písma a spisoch cirkevných otcov, ohlasujú živému spoločenstvu a slávia živým spoločenstvom. Východné cirkvi vnímali liturgické texty za dielo Ducha, ktorý „sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). V skutočnosti, keď Otcovia chceli vyjadriť kresťanskú vieru, vždy sa odvolávali na jej vyjadrenie v bohoslužbách. Ak koncil uvažoval o tom, či je Kristus skutočne rovný Otcovi, biskupi skúmali liturgické modlitby k Otcovi a Synovi. Keďže sa klaniame obom rovnako, naša bohoslužba hlása, že Otec aj Syn sú skutočne Bohom. Preto keď Prvý nicejský koncil hľadal vyjadrenie viery, obrátil sa na bohoslužbu krstu. Cirkevní otcovia časom vyjadrili túto zásadu výrokom: „Zákon modlitby je zákonom viery“ (lex orandi lex credendi).

Medzi najstaršie prvky bohoslužieb patria modlitby, ktoré oslovujú a oslavujú Boha a vyjadrujú náš vzťah s ním. Niektoré hymny skutočne pochádzajú z najstaršieho obdobia Cirkvi, ako napríklad večierňový hymnus „Svetlo tiché“. Väčšina hymnov, ktoré sa dnes používajú v byzantských cirkvách, sa vyvinula po liturgických modlitbách. Mnohé napísali mníšski básnici od šiesteho do desiateho storočia. Poznáme mená väčšiny hymnografov, mužov aj žien. Najväčším z nich bol svätý Roman Sladkopevec, autor mnohých kondákov zo šiesteho storočia. Jeho skladby boli „kázňami v piesňach“, ktoré veľa učili o viere. Počas stáročí boli tropáre, kondáky, stichiry a kánony bohoslužieb najdôležitejším zdrojom teologických poznatkov pre veriacich, najmä v časoch prenasledovania, keď bolo iné vyučovanie obmedzené.

Teológia – Teológia je cirkevným ideovým a konceptuálnym vyjadrením nášho vzťahu s Bohom. Tento pojem pochádza z dvoch gréckych slov, theos, čo znamená „Boh“, a logos, čo znamená „slovo“. V kombinovanej podobe znamená štúdium Boha. Teológia nie je vedou ako fyzikálne vedy. Úlohou fyzikálnych vied je objektívne pozorovanie hmotného sveta a formulovanie zákonov, ktorými sa tento svet riadi. Autentická teológia nepristupuje k Bohu, akoby bol predmetom skúmania. Boh sa zjavil ako „Ktorý-Som“, Zdroj bytia, pred ktorým sa skláňame v úcte; a tak sa k teológii musí pristupovať spôsobom, ako to robili cirkevní otcovia na raných konciloch: „Ako sa modlíme, tak veríme.“ Z pohľadu byzantskej teológie naše chápanie Boha vychádza z našej skúsenosti s ním, najmä vo svätých tajomstvách Cirkvi. Z našej premeny do tohto nového života spoznávame niečo z Boha, aj keď náš pohľad vždy bude nedostatočný.

Teológ musí byť predovšetkým človekom viery, ktorý skutočne dosahuje zjednotenie s Bohom prostredníctvom porozumenia a milosti. Každý, kto formuluje abstraktné princípy o Bohu bez toho, aby ich zakusoval a žil, ich v skutočnosti nepochopil. Teológia nie je v prvom rade záležitosťou akademickej profesionálnosti, ale poznania Boha z prvej ruky. Vzťah medzi teológiou a kresťanským životom najlepšie ukážeme, keď si rozoberieme život troch mužov, ktorým Byzantská cirkev dala titul „Teológ“.

Prvým z nich bol milovaný apoštol a evanjelista Ján Teológ. O jeho živote vieme len tie najzákladnejšie fakty. Bol Zebedejovým synom a bratom ďalšieho apoštola Jakuba. Spolu s Petrom títo traja tvorili vnútorné jadro aj medzi dvanástimi apoštolmi. Boli prítomní pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5, 37), pri Premenení (Mt 17, 1) a v Getsemanskej záhrade (Mt 26, 37). Ján bol počas svojho učeníctva u Ježiša pravdepodobne mladým mužom alebo dokonca chlapcom. Vyplýva to len z tradície, že z apoštolov zomrel ako posledný a že ako jediný nebol umučený.

Jánovo evanjelium bolo napísané ako posledné zo štyroch evanjelií a je jedinečné, pretože reflektuje Ježišove slová a skutky iným spôsobom ako ostatné evanjeliá. Jánovo evanjelium ohlasuje Krista ako večného Loga, Božie Slovo, ktoré sa prejavilo vo stvorení a v skúsenosti Izraela. Toto evanjelium vyjadruje v terminológii gréckej filozofie to, čo Ján osobne zakúsil z Boha v Ježišovi Kristovi: vtelenie lásky Boha Otca k nám (Jn 3, 16) a Toho, ktorý zjavil Svätého Ducha. Východisko jánovskej teológie možno vidieť v jeho prvom liste: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1, 1). Ján videl toho istého tesára z Nazareta, ktorého poznali jeho súčasníci; ale jeho otvorenosť voči postupnému vedeniu Ducha (porov. Jn 16, 13) ho viedla k tom, aby zakúsil plnosť pravdy o svojom Pánovi.

Druhým Otcom, ktorý dostal titul „Teológ“, bol svätý Gregor z Nazianzu, nejakú dobu konštantínopolský arcibiskup. Gregor sa narodil v roku 330 v Nazianze, kde sa jeho otec neskôr stal biskupom. Počas svojich univerzitných štúdií sa Gregor stal priateľom Bazila Veľkého. Vo veku tridsať rokov vstúpil do mníšskej komunity svätého Bazila. Krátko nato ho pri návšteve jeho rodného mesta chytili ľudia a prinútili ho, aby sa dal vysvätiť za kňaza. Proti takémuto zaobchádzaniu sa vzbúril a utiekol, vrátil sa na Paschu a predniesol kázeň na ospravedlnenie svojho úteku.

Gregor slúžil svojmu ľudu asi desať rokov, keď bol svätý Bazil zvolený za arcibiskupa Cézarey v Kapadócii. Cirkev prechádzala veľkými skúškami a intenzívnymi spormi medzi ortodoxnými a ariánmi. Bazil vymenoval svojho priateľa za biskupa v Sasime, aby mu pomohol v boji. Gregor ju opísal ako „odporné malé miesto bez vody, trávy a akýchkoľvek známok civilizácie.“ V Sasime sa zdržal len krátko a vrátil sa do Nazianzu, aby pomáhal a neskôr nahradil svojho otca. Jeho matka a jeho priateľ svätý Bazil čoskoro zomreli. Gregor vtedy začal novú etapu svojej služby, ktorá ho v Cirkvi katapultovala k sláve.  

Cisárske mesto Konštantínopol sa zmietalo v nepokojoch, rozdelené medzi ortodoxných kresťanov a prívržencov Ária, ktorého učenie bolo pred päťdesiatimi piatimi rokmi odsúdené na Nicejskom koncile. Uprostred tohto sporu svätý Gregor predniesol päť slávnych homílií o Svätej Trojici, Teologické rozpravy. Jeden historik poznamenal, že Gregor „na niekoľkých stranách a za niekoľko hodín zhrnul a uzavrel spor celého storočia.“ Už po niekoľkých mesiacoch pôsobenia vo funkcii konštantínopolského arcibiskupa ho ďalšie spory prinútili odstúpiť z tejto funkcie, o ktorú sa neuchádzal a ktorú nechcel. Odišiel na odpočinok do Nazianzu a tam asi o osem rokov neskôr vo veku šesťdesiat rokov zomrel.

Teológia svätého Gregora a jeho duchovný život boli úzko prepojené. Byzantská cirkev toto spojenie pochopila a neskorších rokoch urobila z jeho učenia základ svojho vlastného modlitbového života. Vo svojej prvej kňazskej homílii, v ospravedlnení za svoj úteku po vysvätení, Gregor uvažoval: „Včera som bol s [Kristom] ukrižovaný, dnes som s ním oslávený; včera som bol s ním pochovaný, dnes s ním vstávam.“ Tento text sa dnes modlíme v krásnom Kánone Vzkriesenia, ktorý sa spieva na Utierni Paschy. Rovnako aj Gregorova Homília na Bohozjavenie (č. 38) sa stala vzorom pre byzantský Kánon Narodenia Pána: „Kristus sa narodil, oslavujte ho! Kristus zostúpil z neba, choďte mu v ústrety!“

Tretím Otcom, ktorý dostal titul teológa, bol Simeon, nazývaný „Nový Teológ“, ktorý žil v rokoch 949 až 1022. Narodil sa v Galácii v Paflagónii (Malá Ázia) a jeho rodina patrila k miestnej šľachte. Vo veku 14 rokov prejavil túžbu vstúpiť do monastiera, ale jeho duchovný otec prinútil počkať až do veku 27 rokov. Život v monastieri v tej dobe nutne potreboval reformu a mníchom bola nepríjemná prítomnosť takého muža, akým bol Simeon, ktorý horlivo viedol život kresťanskej dokonalosti. Bol prepustený zo studitského monastiera, najznámejšieho v Konštantínopole, ale rýchlo ho prijali do malého monastiera svätého Mammasa. Už o tri roky ho zvolili za igumena a túto funkciu zastával dvadsaťpäť rokov. Simeon sa energicky usiloval o reformu monastiera, ale niektorí mnísi a cisárov teológ, arcibiskup Štefan. Mu neustále oponovali. Nakoniec ho v roku 1009 odvolali z funkcie a poslali do vyhnanstva do malej dediny Paloukiton. Tu založil malý monastier s tými žiakmi, ktorí ho nasledovali do vyhnanstva. Zostal tam až do svojej smrti o trinásť rokov neskôr, hoci patriarcha Sergej zrušil jeho vyhnanstvo a ponúkol mu vysvätenie za arcibiskupa.

Svätý Simeon bol prvým byzantským mystikom, ktorý tak otvorene hovoril o svojich duchovných skúsenostiach. Zdôrazňoval dôležitosť osobnej skúsenosti s Kristom a horlil za autentický duchovný život a kresťanskú dokonalosť. Simeon videl súvislosť medzi Svätým písmom, teológiou gréckych cirkevných otcov, napríklad svätého Gregora Teológa, a spismi asketických cirkevných otcov, ako bol svätý Jána Klimak. Ale čo je ešte dôležitejšie, podobne ako ostatní „Teológovia“, Simeon hovoril na základe hlbokej osobnej skúsenosti s Bohom. Simeon ju opisuje –  v tretej osobe – ako zakúsenie Boha ako svetla:

„Jedného dňa, keď stál a recitoval: Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym, a vyslovoval to skôr mysľou ako ústami, zrazu sa zhora objavila záplava božskej žiary a naplnila celú miestnosť. Ako sa to stalo, mladý muž stratil akékoľvek vedomie o svojom okolí a zabudol, že je v dome alebo že je pod strechou. Všade okolo seba videl len svetlo a nevedel, či stojí na zemi… Namiesto toho bol celý v prítomnosti nehmotného svetla a zdalo sa mu, že sa premenil na svetlo. Zabudol na celý svet, bol plný sĺz a nevýslovnej radosti a veselosti.“

Svätý Ján Teológ učil, že „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1, 5; porov. aj Jn 8, 12). Simeon bol vo svojom živote svedkom vedomého zakúsenia tohto božského svetla a hlásal, že každý veriaci môže mať takú istú skúsenosť.

Autorita a svätosť

Jedným z darov, ktoré Cirkev dostáva od Svätého Ducha, je charizma autority. Naše slovenské slová „autor“ a „autorita“ pochádzajú z latinských slov auctor a auctoritas. Odkazujú na vlastnosť byť autorom: vyvíjať, rozhodovať, zväčšovať. Ježiš, Pán, zostáva skutočnou autoritou Cirkvi, pretože on jediný je autorom/pôvodcom našej spásy. Apoštolom však dal podiel na svojej autorite, ktorú mali prijať ako svoju vlastnú (porov. Lk 10, 16). Apoštoli ako očití svedkovia jeho zmŕtvychvstania odovzdávali z osobného poznania Ježišovo posolstvo. Boli prvými hlásateľmi Kristovho evanjelia a zachovali si osobitné miesto v Cirkvi na večné časy. Ich poslanie bolo krásne opísané vo vyššie spomenutom 1 Jn 1, 1. Autoritatívna úloha, ktorú vykonávali apoštoli, je zaznamenaná v Skutkoch apoštolov a v listoch, ktoré napísali, najmä svätý Pavol. Medzi apoštolmi mal osobitnú úlohu svätý Peter, ako to vidieť z jeho zásahu na koncile v Jeruzaleme (Sk 15, 7 – 12).

Autorita týchto očitých svedkov bola jedinečná; po ich smrti podobný druh autority v Cirkvi vykonávali jej dozorcovia, biskupi (po grécky episkopos, doslova „dozorca“). Svätý Ignác Antiochijský, ktorý písal na začiatku druhého storočia, bol jedným z prvých cirkevných otcov, ktorí dosvedčili biskupskú autoritu. Efezanom napísal: „Je teda zrejmé, že na biskupa máme hľadieť tak, ako by sme hľadeli na samého Pána“ (Ef 6). Apoštolské konštitúcie (2.33.3) nám hovoria, že biskupi zdedili moc zväzovať a rozväzovať, ktorá bola daná apoštolom. Modlitby biskupskej vysviacky v Byzantskej cirkvi nazývajú biskupa „apoštolom, prorokom a učiteľom… (a) nástupcom (Pána), pravého pastiera, ktorý dal svoj život za svoje ovce.“ Cirkev teda stále vykonáva charizmu autority, ktorú jej dal Kristus prostredníctvom Svätého Ducha.

Dary organizácie a štruktúry sú podstatné pre Cirkev. Umožňujú jej odovzdávať evanjelium nášho Pána a pokračovať v jeho ohlasovaní rôznym národom v rôznych historických obdobiach. Nie je prekvapujúce, že v priebehu dejín Cirkvi sa kresťania vo vedúcich pozíciách dopustili mnohých chýb v úsudku. Pri tom všetkom však Cirkvi nikdy nechýbali ľudia, cez ktorých Svätý Duch pôsobil prostredníctvom ďalšieho zo svojich darov: charizmy svätosti. V každej dobe sa objavili hrdinovia viery a lásky, ktorí slúžili ako majáky pre ostatných. Dôsledne učili cestu k pravde a dobru, čo nám umožnilo vyznávať vieru v „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“. 

Bohorodička, predobraz Cirkvi

Príkladom Cirkvi ako Kristovo telo a chrámu Svätého Ducha je svätá Panna, ktorá bola skutočnou fyzickou nádobou obsahujúcou Krista. Ona, ktorú byzantské cirkvi nazývajú „živým chrámom svätej slávy Krista, nášho Boha“, „svätým chrámom nášho svätého Boha“ a „vznešeným chrámom, palácom, trónom a podivuhodným príbytkom nášho Boha“ (Stichira na večierni, sviatok Vstupu do chrámu) je vzorom alebo „predobrazom“ Božieho ľudu, ktorý sa stal jeho príbytkom (1 Kor 3, 16 – 17; 6, 19; 2 Kor 6, 16).

Vnímavosť Panny Márie voči Bohu sa odhaľuje najmä v príbehu Zvestovania (Lk 1, 26 –  38). Zjavil sa jej anjel Gabriel s úžasnou správou, že sa stane panenskou matkou Syna Najvyššieho, a to prostredníctvom moci Ducha. Mária sa slobodne a bez váhania rozhodla spolupracovať s Božou vôľou a jeho plánom pre našu spásu. Jej odpoveď anticipovala prosbu nášho Pána: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Tento úplný súhlas s Božou vôľou bez akýchkoľvek podmienok je samotnou podstatou svätosti: úplné a otvorené prijatie nášho ľudského osudu, cieľa, pre ktorý sme boli stvorení.

Evino odmietnutie nasledovať Boží plán v Edene prinieslo len smrť a utrpenie. Mária svojou otvorenosťou voči Božiemu plánu ohlasuje nové stvorenie v Kristovi. Ona je prvá, ktorá bola spasená skrze smrť a zmŕtvychvstanie svojho Syna. V jej zosnutí („usnutí“) je ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na úroveň anjelských síl. Žalmista chválil Boha, ktorý „stvoril [človeka] o niečo menšieho od anjelov a ovenčil ho slávou a cťou“, ale Mária predstavuje nové stvorenie. Ona je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“. Tým sa stáva vzorom svätosti pre všetkých, ktorí sa usilujú o kresťanskú dokonalosť, najmä pre askétov alebo „Bohonositeľov“, ktorých Cirkev označuje ako „anjelov v tele“.

Byzantská teológia ešte jasnejšie hovorí o úlohe Márie v spáse ľudského rodu. Na sviatok Zvestovania Gabriel pozdravuje Máriu ako tú, „skrze ktorú je Adam povolaný späť do raja, Eva je oslobodená z otroctva a svet je naplnený radosťou.“ V jej lone sa Boh zjednocuje s ľudským telom „z dobrej vôle Otca a pôsobením Svätého Ducha“ (lítijná stichira). Na sviatok Zosnutia Cirkev ohlasuje: „Raduj sa, Panna, lebo ty sama si spojila nebo a zem,  keď si porodila svojho Syna“ (stichira na Chválach) a „skrze jej sväté Zosnutie sa svetu dáva nový život“ (lítijná stichira). Keďže porodila Boha v tele, Máriino rozhodnutie malo kozmický význam; a ona je prvá, ktorá sa zúčastňuje na úplnej spáse uskutočnenej prostredníctvom Kristovho vtelenia, vrátane prijatia jej tela do Božej prítomnosti. Preto má jedinečnú úlohu orodovníčky za celé ľudstvo. Jedna z najstarších modlitieb Cirkvi opisuje jej úlohu: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, Bohorodička Panna. Prosbami našimi nepohŕdaj v potrebách našich, ale vysloboď nás z nebezpečenstva, ty jediná čistá a požehnaná.“ Byzantské cirkevné dejiny obsahujú mnohé príklady modlitbových bdení k Bohorodičke v čase občianskeho nebezpečenstva. Pri jednej z takýchto príležitosti vznikol sviatok Ochrany Bohorodičky (1. október).

Sväté písmo oslavuje Máriu najkrajšími menami: „veľmi milá“ (Lk 1, 28), „požehnaná medzi ženami“ (1, 28. 42) a „matka Pána“ (1, 43). Tieto sa stali základom všetkých titulov pripisovaných Svätej Panne. Najväčším titulom, ktorý bol Márii udelený, je titul „Bohorodička“, po grécky Theotokos. Pridelil jej ho Efezský koncil (431), ktorý definoval, že „Emanuel je naozaj Boh, a preto je Svätá Panna Theotokos, keďže v tele [vo svojom lone] nosila Božie Slovo, ktoré sa stalo telom“ (1. kánon). Tento koncil veľmi jasne odmietol všetky názory o Ježišovej osobnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom oddeľovali božskú a ľudskú prirodzenosť, ktoré sú v ňom zjednotené. Efezský koncil odmietol akékoľvek náznaky, že božstvo sa s ním spojilo až po jeho narodení alebo že Ježiš sa nejakým spôsobom odlišuje od Božieho Slova. Mária nie je len matkou Ježiša – človeka, ale Ježiša – vteleného Božieho Syna. V jeho osobe sa zjednotili obe prirodzenosti. Vďaka svojmu vzťahu k tejto jednej osobe je Mária „Božou Matkou.“ Byzantské cirkvi bežne označujú Máriu titulom Theotokos, ktorý znamená, že je skutočne „Božou Matkou“ prostredníctvom počatia, vynosenia a porodenia osoby Ježiša, pravého Boha a pravého človeka.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Zdieľané tajomstvo – Doslov


Svetlo pre život I.: Zdieľané tajomstvo – Obrazy Cirkvi; Cirkev uskutočnená v Eucharistii; Misia Cirkvi

---