Svetlo pre život I.: Tajomstvo, na ktorom máme účasť – Dary Svätého Ducha; Tradícia – dielo Svätého Ducha; Autorita a svätosť; Bohorodička – predobraz Cirkvi
Dary Svätého Ducha
Krst vpúšťa kresťana do života Trojice. Krst robí človeka aj údom Cirkvi. Tieto dva prechody – prvý z obmedzenosti nášho prirodzeného života do Božieho života a druhý zo sebeckej individuality do Kristovho tela, ktorým je Cirkev (Kol 1, 18) – sú neoddeliteľné. Autentická kresťanská viera a účasť na Božom živote predpokladajú členstvo v Cirkvi a účasť na spoločenstve veriacich. Život v Trojici je skutočný. Opravdivo sme sa stali deťmi Otca; Kristus je naším bratom; Svätý Duch napĺňa naše životy. To vytvára skutočný rozdiel v tom, ako žijeme a konáme, a v tom, aké vzťahy máme s druhými.
Pán Ježiš prisľúbil Svätého Ducha svojim nasledovníkom (Jn 15, 16 – 17. 26; 16, 4 – 16). Evanjelisti opisujú naplnenie jeho prísľubu rôznymi spôsobmi. Svätý Matúš hovorí o krste „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19). Svätý Ján rozpráva o Ježišovi, ktorý sa zjavil po svojom zmŕtvychvstaní a vdýchol do učeníkov Ducha s darom moci nad hriechom (Jn 20, 22 – 23). Svätý Lukáš rozpráva o päťdesiatom dni, keď Svätý Duch zostúpil na prvé kresťanské spoločenstvo v podobe ohnivých jazykov (pripomínajúcich starozákonné teofánie) a umožnil apoštolom dorozumieť sa v rôznych jazykoch (Sk 2, 1 – 12). Opisuje údiv poslucháčov: „Ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény“ (Sk 2, 8 – 10). Od tohto začiatku sa ukazuje, že Duch udeľuje svojmu ľudu mnohoraké dary podľa jeho potrieb, lebo miluje a chce spásu každého a všetkých.
„Každý dobrý dar je od Svätého Ducha, v ktorom žije a hýbe sa všetko stvorenie“ (Prvá antifóna Nedeľnej utierne, 3. hlas). Prostredníctvom Svätého Ducha dostávame dary spoločné pre všetkých veriacich: dôveru v Otca (Rim 8, 15 – 16), vieru v Krista (1 Kor 12, 3) a skutočnú schopnosť „modliť sa, ako treba“ (Rim 8, 26). Nasledovanie vedenia Svätého Ducha v každodennom živote plodí „lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22).
Apoštolská tradícia potvrdzuje, že každý veriaci je povolaný byť chrámom Ducha. Preto novopokrstení dostávajú dar Ducha vo svätom tajomstve myropomazania. V tejto sviatosti je veriaci pomazaný na viacerých častiach tela myrom (olivovým olejom, ktorý je zmiešaný s mnohými vôňami). Množstvo vôní symbolizuje rozmanitosť darov Ducha a pomazanie rôznych častí tela symbolizuje, že veriaci kresťan dostáva Ducha pre všetky životné potreby. Svätý Simeon Solúnsky poznamenal, že v tomto svätom tajomstve pokrstený a myropomazaný človek dostal všetky božské dary s výnimkou svätého kňazstva (O svätých tajomstvách 66, PG 155, 229). Takto je celá Cirkev budovaná touto rôznorodosťou darov, ktoré dostáva nový úd Kristovho tela. Pomocou týchto darov Svätého Ducha je jednotlivý človek jedinečným spôsobom pripojený ku Kristovmu telu ako jeho neoddeliteľná súčasť, aby napomáhal rast a zdokonaľovanie Kristovho tela.
Cirkev zvoláva Svätého Ducha na začiatku každej bohoslužby. Hymnom „Kráľu nebeský“ prosíme Ducha, ktorý sa v nás modlí (porov. Rim 8, 26), aby bol s nami, keď sa zhromažďujeme v Pánovom mene. Prítomnosť a pôsobenie Svätého Ducha v cirkevnej bohoslužbe slúži jej pripojeniu ku Kristovmu vlastnému klaňaniu sa Otcovi.
Najmä v božskej liturgii sa obnovuje dar Svätého Ducha, ktorý bol daný v krste a myropomazaní. V epikléze vzývame Otca, aby na nás a na našu obetu nanovo zoslal Ducha. Svätý Ján Zlatoústy to opisuje takto: „Kňaz stojí a privádza dolu nie oheň, ale Svätého Ducha: a dlho sa modlí nie preto, aby sa rozhorel oheň a zničil obetu (porov. 1Kr 18, 34 – 39), ale aby pomocou modlitby padla na obetu milosť a zapálila duše všetkých“ (O kňazstve 6, 4). Svätý Duch je skutočne prítomný v Cirkvi v liturgii, „predsedá a očisťuje priestupky, je Boh a Zbožšťovateľ, oheň vychádzajúci z ohňa, hovorí, pôsobí, rozdeľuje dary“ (Stichira na Chválach, Utiereň na Päťdesiatnicu). My toto potvrdzujeme, keď po svätom prijímaní spievame päťdesiatnicový hymnus: „Prijali sme nebeského Ducha.“ Prostredníctvom Svätého Ducha, ktorý pôsobí v liturgii, sa buduje Cirkev: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5).
Tradícia, ktorá je dielom Svätého Ducha
Jedným z najdôležitejších darov Ducha je posvätná Tradícia. Autentickou Tradíciou je Boží život daný Cirkvi zjavením nášho Pána Ježiša Krista. Bola opísaná ako „zrkadlo, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého všetko prijíma, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2)“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7). Živá Tradícia je spôsob, akým Cirkev prijíma a vyjadruje život, ktorý jej dal náš Pán Ježiš Kristus. Nemôže byť redukovaná na určitý počet faktov alebo výrokov, ale je prijímaním a vnímaním celej skutočnosti, ktorá je základom celej viery.
Väčšina protestantských spoločenstiev sa drží len jedného depozitára právd viery, Biblie. Pre historické cirkvi je zjavenie viac než len súbor praktík, výrokov a faktov, ktoré sú obsiahnuté v Biblii. Je to skôr úplnosť života v Kristovi, o ktorej svedčia apoštolskí spisovatelia a cirkevní otcovia a ktorá rozširuje a zaostruje Sväté písmo pomocou života a chápania Božieho ľudu. Sväté písmo nebolo napísané v bezčasovom vákuu a ani Duch nie je obmedzený na stránky Svätého písma. Ten istý Duch, ktorý inšpiroval apoštolských spisovateľov, pôsobil aj v cirkevných otcoch, formatívnych konciloch, bohoslužbách, ikonách a skúsenostiach svätých a vytvoril kontinuitu života a viery s ranou Cirkvou.
V ľudovej reči sa určité praktiky a výroky často nazývajú „tradície“. Tieto zvyky môžu, ale nemusia byť prvkami samotnej Tradície, ktorá je „sebaidentitou Cirkvi v priebehu vekov a je organickým a viditeľným prejavom života Svätého Ducha v Cirkvi“.[1] Špecifická prax môže byť prvkom Tradície, ak je odrazom Božieho života v Kristovom tele. Takto je ikonopisectvo, ktoré hlása Kristovo vtelenie i pôsobenie Svätého Ducha v živote svätých, prvkom Tradície.
Niektoré zvyky môžu byť v rôznych stupňoch prejavmi Tradície. Pôst je praxou, o ktorej svedčí samotný Kristus. Pôst v stredy a piatky je apoštolským vyjadrením tejto Tradície. Iné pôsty, ktoré praktizujú rôzne miestne cirkvi v rôznych obdobiach, sú tiež významným vyjadrením tejto Tradície, ale v menšej miere. Pôst z osobnej alebo sektárskej pýchy je vlastne popretím Tradície. Pán si bol vedomý nebezpečenstva takéhoto druhu tradície, keď farizejov napomínal: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7, 8).
Tradíciu prenáša alebo „odovzdáva“ jedna skupina ľudí ďalšej skupine ľudí, jedna generácia ďalšej generácii. Tradícia sa prejavuje v nasledujúcich vonkajších formách alebo prvkoch, ktoré nám zjavujú niečo z Božieho života.
Sväté písmo – Jediným zdrojom zjavenia je sám Boh: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Zjavenie k nám prichádza vyjadrené vo viacerých formách a prvkoch. Sväté písmo možno označiť za najvýznamnejší písomný prvok Tradície.
Cirkev chápe Sväté písmo tak, že ho napísali viacerí známi i neznámi ľudia z vnuknutia Svätého Ducha a že k súčasnej zostave spisov Svätého písma Cirkev dospela počas dlhého obdobia, tiež z vnuknutia Svätého Ducha. Väčšina novozákonných kníh bola napísaná medzi rokmi 50 a 100 nášho letopočtu, ale trvalo viac ako 200 rokov, kým vznikol všeobecne prijatý „kánon“ alebo zoznam spisov Svätého písma, ktorý všetky cirkvi uznali ako skutočne inšpirovaný Bohom. Keď už bol kánon Svätého písma uznaný, stal sa pre Cirkev normatívnym.
Tieto posvätné spisy, nazývané Nový zákon, majú v živote Cirkvi osobitné miesto. Odporúčajú sa všetkým veriacim ako prvý zdroj nášho poznania o Kristovi a jeho učení. Stoja pred Cirkvou ako neustála výzva, aby sme boli verní kráľovstvu a vízii, ktorú hlásal náš Pán. Na každej božskej liturgii sa číta výber z jedného z novozákonných listov alebo zo Skutkov apoštolov, po ktorom nasleduje čítanie z jedného zo štyroch evanjelií. Kniha obsahujúca evanjeliá – evanjeliár – je bohato viazaná a nosí sa v sprievode. Čítanie evanjelia sa vykonáva so slávnostnou vážnosťou, ktorá je primeraná pre Božie slovo. Homília alebo kázeň, ktorá je dôležitou súčasťou slávenia liturgie, má byť živým vysvetlením významu týchto spisov Svätého písma pre prítomné zhromaždenie.
Mnohí kresťania sa dnes nazývajú biblickými literalistami, „fundamentalistami“ alebo „kresťanmi veriacimi v Bibliu“. Vo všeobecnosti zastávajú názor, že Biblia sa musí čítať podľa presného doslovného významu jej slov a nikdy ju neslobodno prifarbovať okolnosťami vzniku týchto slov a ich literárnymi druhmi. Katolícka cirkev však učí, že to, ako ľudia dnes chápu akýkoľvek staroveký spis, dokonca ani nemusí byť tým, čo ľudský autor priamo zamýšľal. Kvôli správnemu pochopeniu Svätého písma „treba venovať náležitú pozornosť obvyklým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali vo svätopiscových časoch, ako aj spôsobom, ktoré sa vtedy používali vo vzájomných ľudských stykoch“ (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12). Keďže slová Boha sú napísané v slovách ľudských bytostí, musia sa chápať v kontexte zámerov a okolností pisateľov. Boh inšpiroval ľudí, aby písali; neporušil ich slobodnú vôľu tým, že by sa zmocnil ich tiel a prinútil ich ruky napísať konkrétne slová. Sväté písmo je ako tajomstvo Vtelenia, lebo „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (tamže, 13). Sväté písmo je pre Cirkev svetlom, vedie ju k čoraz lepšiemu chápaniu (tamže, 6) Božieho plánu našej spásy.
Vyznania viery a koncily – Cirkev má dlhú históriu od čias Krista. Možno na začiatku vzniklo v niektorých kresťanských spoločenstvách očakávanie, že Ježiš sa čoskoro vráti a že Cirkev bude mať len dočasnú existenciu. Toto očakávanie sa ukázalo ako nesprávne. Plnosť zjavenia dal náš Pán Ježiš Kristus, ale podoba ľudskej spoločnosti sa odvtedy mnohokrát dramaticky zmenila. Vo všetkých týchto zmenách sa živá Cirkev snažila jasne hlásať jeho evanjelium slovami, ktorým by každá generácia mohla rozumieť. Presné zachovanie významu zjavenia si od nás vyžaduje neustále uvažovanie a reformulovanie, aby sme zabezpečili primerané odovzdávanie pravdy.
V Skutkoch apoštolov 15 sa píše o tom, ako apoštoli v Jeruzaleme prijali kolegiálnu činnosť ako spôsob vedenia Cirkvi v čase krízy. Po skončení apoštolského veku biskupi, podobne ako pred nimi apoštoli, vykonávali kolegiálnu zodpovednosť za všetky cirkvi. Každý biskup je síce vysvätený za pastiera miestnej cirkvi, ktorá mu bola zverená do starostlivosti, ale v jednote so svojimi biskupskými spolubratmi má aj zodpovednosť za celú Cirkev. Ako poznamenal svätý Cyprián: „Úrad biskupa je jediný a každý biskup má svoju časť v jeho úplnosti“ (O jednote katolíckej Cirkvi 5).
Táto kolegialita sa najzreteľnejšie ukazuje v obrade biskupskej vysviacky, na ktorej sa musia podieľať prinajmenšom traja ďalší biskupi. Toto je znakom, že novovysvätený biskup je v spoločenstve s ostatnými cirkvami. Biskup, ktorý predsedá miestnej cirkvi na eucharistickom zhromaždení, uskutočňuje jednotu svojho spoločenstva s celou Cirkvou pôsobením Svätého Ducha.
Od počiatku sa episkopát často stretával na miestnych konciloch, aby riešil problémy a otázky, ktoré sa týkali nielen miestnej cirkvi. Tým sa v Cirkvi formuje vedomie príslušnosti k jednej Cirkvi, jednému Kristovmu telu bez rozdelenia (Ef 5, 4 – 5). Na začiatku 4. storočia sa vyskytol veľmi vážny problém, ktorý sa týkal celej Cirkvi. Alexandrijský kňaz Árius učil, že Syn je podriadený Otcovi, a tým podkopával vieru Cirkvi v Trojicu.
Plné Kristovo božstvo je pre život kresťana kľúčové. Ak Kristus nie je úplne Boh, zjednotenie s Kristom nie je zjednotením s Bohom a my sme sa nestali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). V roku 325 bol zvolaný všeobecný koncil, aby zvážil a vyriešil tento problém. Keďže koncil bol zložený z biskupov zo všetkých cirkví Rímskej ríše, nazýval sa „ekumenickou“ alebo „všeobecnou“ synodou. V meste Nicea sa zišlo 318 biskupov, ktorí v reakcii na Ária prijali vyznanie viery ako oficiálne cirkevné vyhlásenie o viere.
Toto vyznanie viery definovalo, že Kristus je rovný Otcovi, je „Svetlo zo Svetla“ a „pravý Boh z Boha pravého“, pretože je „jednej podstaty (v gréčtine homoousios) s Otcom“. Použitím slova homoousios Otcovia na základe autority, ktorú im dal Kristus, prekročili terminológiu Svätého písma, aby Cirkvi vysvetľovali a hlásali tajomstvo Krista. Toto vyznanie viery (v rozšírenej podobe z Konštantínopolského koncilu z roku 381) sa odvtedy stalo pravidlom viery pre všetky historické kresťanské cirkvi.
Otcovia na prvom ekumenickom koncile nevytvorili myšlienku mať vyznania viery, ani nevytvorili vyznanie viery z ničoho. Za svoju úlohu považovali obranu pravej viery založenej na kontinuite viery a života Cirkvi. Preto sa uchýlili k bohoslužbe Cirkvi. Formuly viery sa používali pri slávení svätého krstu, ktorý je znakom prijatia ľudí za Božie deti a ich vstupu do Cirkvi. Od kandidátov sa žiadalo, aby urobili vyznanie svojej viery v Otca i Syna i Svätého Ducha. Ich presvedčenie o Trojici bolo rozpracované vo formulách, ktoré sa vyvinuli v rôznych miestnych cirkvách. Takéto vyznania viery sa vštepovali katechumenom na Veľký piatok ako súčasť prípravy na krst na Veľkú sobotu. Nicejský koncil zrejme prijal krstné vyznanie viery, ako sa recitovalo v Jeruzalemskej cirkvi, ako normu pre celú Cirkev.[2] Neskoršie koncily sa odvolávali na toto vyznanie ako na základné vyjadrenie viery Cirkvi. A tak na Chalcedónskom koncile sa čítala nicejská viera a biskupi vyhlásili: „Toto je viera nás všetkých: všetci tak veríme.“[3] Vyznanie viery sa nazývalo aj „symbol viery“ (t. j. slovný symbol toho, čo veríme) alebo dokonca len „viera“. Do poriadku byzantskej liturgie ho zaradil konštantínopolský patriarcha Timotej okolo roku 511.[4]
Základné vysvetlenia základného dogmatického učenia Cirkvi sformulovali ekumenické koncily v prvom tisícročí. Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz. Učenie týchto koncilov prijali alebo odmietli rôzne miestne cirkvi, čo viedlo k vytvoreniu rôznych „spoločenstiev“ týchto historických cirkví.
Katolícka cirkev a (Byzantská) pravoslávna cirkev spolu uznávajú sedem takýchto koncilov za ekumenické: 1) Prvý nicejský koncil (r. 325), ktorý definoval božstvo Syna; 2) Prvý konštantínopolský koncil (r. 381), ktorý definoval božstvo Svätého Ducha; 3) Efezský koncil (r. 431), ktorý odsúdil nestorianizmus a vyhlásil, že Kristus, skutočne Boh, bol počatý a narodil sa z Panny Márie, ktorú možno skutočne nazývať „Bohorodička“ (v gréčtine Theotokos); 4) Chalcedónsky koncil (r. 451), ktorý prijal „Tomus ad Flavianum“ rímskeho pápeža svätého Leva a definoval, že Kristus je skutočne Boh a skutočne človek, jedna osoba v dvoch prirodzenostiach; 5) Druhý konštantínopolský koncil (r. 553), ktorý ďalej vysvetlil definície Chalcedónskeho koncilu tým, že odsúdil „Tri kapitoly“ – Teodora z Mopsuestie, Teodoreta a Ibasov list Marimu; 6) Tretí konštantínopolský koncil (r. 680 – 681), ktorý opäť ďalej vysvetlil Chalcedónsky koncil definíciou, že Kristus ako pravý Boh a pravý človek má dve vôle, jednu božskú a jednu ľudskú; a 7) Druhý nicejský koncil (r. 787), ktorý odsúdil obrazoborectvo/ikonoklazmus, čiže názor, že ikony Krista a svätých sa nemôžu zhotovovať.
Orientálne ortodoxné cirkvi (Arménska, Koptská a Sýrska) neprijali štvrtý koncil a v dôsledku toho ani všetky nasledujúce koncily. Z tohto dôvodu sú často nazývané „nechalcedónske cirkvi“. Asýrska cirkev neprijala Efezský koncil, a tak uznáva len prvé dva koncily za ekumenické.
Byzantské cirkvi si počas liturgického roka uctievajú sedem koncilov. Pamiatka prvého ekumenického koncilu, čiže Prvého nicejského koncilu, sa slávi vždy v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána. Prvých šesť koncilov sa pripomína spoločne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. a 19. júlom. Pamiatka siedmeho koncilu sa slávi v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 11. až 17. októbrom. Siedmy koncil má osobitný význam pre pravú bohoslužbu Cirkvi, pre uctievanie a používanie ikon a pre svoju víziu, že Kristus je Bohočlovek a Otcov obraz pre nás.
Rímskokatolícka cirkev uznáva štrnásť ďalších koncilov za ekumenické, pričom stanovuje, že koncil je ekumenický, ak ho tak nazval pápež. Hoci ani jeden z prvých koncilov nebol zvolaný pápežom, bolo potrebné požiadať o pápežovo potvrdenie ich dekrétov.[5] Koncilmi, ktoré sa týkali najmä východných cirkví, boli tieto: Štvrtý konštantínopolský koncil (r. 869 – 870), ktorý sa týkal schizmy v dobe patriarchu Fótia[6]; koncily v Lyone (r. 1245) a vo Florencii (r. 1438 – 1439), ktoré sa pokúšali uzavrieť únie s rôznymi pravoslávnymi/ortodoxnými cirkvami; a ostatný koncil, Druhý vatikánsky koncil, ktorý znovu potvrdil dôležitosť ekumenizmu (hnutia usilujúceho sa o jednotu všetkých kresťanských cirkví) a výslovne uznáva miesto a dôležitosť východných katolíckych cirkví. Zástupcovia východných katolíckych cirkví v únii s Rímom sa zúčastnili na Prvom i Druhom vatikánskom koncile (r. 1870, r. 1962 – 1965).
Otcovia Cirkvi – koncily boli mimoriadne stretnutia biskupov, ktoré sa zvyčajne zvolávali, keď sa Cirkev ocitla v určitej kríze. Koncily sú výrazom biskupskej kolegiality. Formatívnu úlohu pri vyjadrovaní Tradície však mali aj jednotliví kresťania. Všetkých týchto „Otcov Cirkvi“ si Cirkev uctieva ako svedkov tradície viery kresťanského ľudu. Medzi cirkevnými otcami prevládali hierarchovia, keďže špecifickou službou biskupa je byť „svetlom pre tých, čo sú v temnotách, vychovávateľom nevedomých, učiteľom mladých, svetlom pre svet“ (byzantská modlitba pri biskupskej vysviacke). Boli tu aj ďalší významní členovia kresťanského spoločenstva, ktorí vydávali svedectvo o tradícii viery: kňazi, diakoni, hymnografi a najmä mnísi – muži aj ženy –, ktorí boli známi svojou askézou a svätosťou a ktorých veriaci vyhľadávali pre duchovné usmernenie.
Otcovia písali v rôznych formách, najčastejšie boli homílie alebo komentáre, ktorých cieľom bolo vysvetliť Sväté písmo veriacim alebo katechumenom. Svätý Cyril Alexandrijský, svätý Gregor Nysský a svätý Ján Zlatoústy zanechali dôležité spisy v týchto formách. Otcovia vysvetľovali teológiu aj z iného dôvodu: aby poskytli obhajobu (po grécky apologiu) pravej viery proti jej odporcom vo vnútri Cirkvi i mimo nej. Otcovia, ako napríklad svätý Justín Filozof v 2. storočí, zostavovali apologetické spisy, aby poskytli pravdivú a náležitú obhajobu svojho konania alebo viery v ešte pohanskej Rímskej ríši. Keď sa štát ako taký stal kresťanským, „apológie“ boli stále potrebné na obhajobu pravdivého chápania Cirkvi proti tým, ktorí zavádzali falošné myšlienky. Takto svätý Irenej Lyonský vystupoval proti gnostikom, svätý Atanáz Alexandrijský bojoval proti ariánom a svätý Maxim Vyznávač vyvracal monotelétov.
Popri komentároch k Svätému písmu a obhajobe viery mnohé patristické spisy mali špecificky duchovný charakter, boli venované opisu kresťanského života a spôsobu, akým v nás pôsobí Boh mocou Svätého Ducha. Rozpoznali jednoznačnú vedu kresťanského života, ktorá našla konkrétne vyjadrenie v mystickej tradícii Cirkvi. Hoci väčšinu asketických spisov napísali mnísi, predpokladajú, že každý kresťan v akomkoľvek životnom postavení je nejakým spôsobom povolaný k dokonalosti v Kristovi. Ako povedal svätý Ján Klimak: „Kresťan je napodobňovateľom Krista v myslení, slovách a skutkoch, nakoľko je to ľudsky možné, a mocne a bezúhonne verí vo Svätú Trojicu“ (Rebrík božského výstupu 1).
Vlastné skúsenosti Otcov s Bohom v modlitbe a niekedy aj s ťažkými zápasmi a utrpením, ktoré znášali, presvitajú cez ich diela. Vidíme, že teológia, naše chápanie Boha, je veľmi úzko spätá so životom v Duchu. Presné poznanie Boha zahŕňa tak správnu náuku, ako aj autentickú náboženskú skúsenosť. Teológia Otcov, ktorí žili tak blízko k prvotnému kresťanskému spoločenstvu, zahŕňala oboje.
Liturgia – Ďalším z hlavných prvkov Tradície je cirkevná bohoslužba, v ktorej sa liturgické modlitby a hymny, ktoré sú pevne založené na textoch Svätého písma a spisoch (cirkevných) Otcov, hlásajú živému spoločenstvu a slávia živým spoločenstvom. Východné cirkvi považovali liturgické texty za dielo Svätého Ducha, ktorý „sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). Keď Otcovia chceli vyjadriť kresťanskú vieru, vždy sa odvolávali na jej vyjadrenie v bohoslužbách. Ak nejaký koncil uvažoval o tom, či je Kristus skutočne rovný Otcovi, biskupi skúmali liturgické modlitby k Otcovi a Synovi. Keďže sa klaniame obom rovnako, naša bohoslužba ohlasuje, že Otec i Syn sú skutočne Boh. Preto sa Prvý nicejský koncil, keď sa usiloval o vyhlásenie o viere, uchýlil ku krstnému obradu. Otcovia časom vyjadrili túto zásadu výrokom: „Zákon modlitby je zákonom viery“ (lex orandi lex credendi), t. j. Cirkev verí tak, ako sa modlí.[7]
Medzi najstaršie prvky bohoslužieb patria modlitby, ktoré oslovujú a oslavujú Boha a vyjadrujú náš vzťah s ním. Niektoré hymny skutočne pochádzajú z najstaršieho obdobia Cirkvi, napríklad večierňový hymnus „Svetlo tiché“. Väčšina hymnov, ktoré sa dnes používajú v byzantských cirkvách, sa vyvinula po liturgických modlitbách. Mnohé napísali mníšski básnici od šiesteho do desiateho storočia. Poznáme mená väčšiny hymnografov, mužov aj žien. Najväčším z nich bol svätý Roman Sladkopevec, autor mnohých kondákov zo šiesteho storočia. Jeho skladby boli „homíliami v piesňach“, ktoré veľa učili o viere. Počas stáročí tropáre, kondáky, stichiry a kánony bohoslužieb boli najdôležitejším zdrojom teologických poznatkov pre veriacich, najmä v časoch prenasledovania, keď iné vyučovanie bolo obmedzené.
Teológia – Teológia je cirkevným vyjadrením v myšlienkach a predstavách nášho vzťahu s Bohom. Tento pojem pochádza z dvoch gréckych slov, theos, čo znamená „Boh“, a logos, čo znamená „slovo“. V kombinovanej podobe znamená štúdium Boha. Teológia nie je vedou ako fyzikálne vedy. Úlohou fyzikálnych vied je objektívne pozorovanie hmotného sveta a formulovanie zákonov, ktorými sa tento svet riadi. Autentická teológia nepristupuje k Bohu tak, ako keby bol predmetom skúmania. Boh sa zjavil ako „Ktorý-Som“, Zdroj bytia, pred ktorým sa skláňame v úcte. A tak sa k teológii musí pristupovať spôsobom, ako to robili Otcovia na raných konciloch: „Ako sa modlíme, tak veríme.“ Z pohľadu byzantskej teológie naše chápanie Boha vychádza z našej skúsenosti s Bohom, a to najmä vo svätých tajomstvách Cirkvi. Z našej premeny do tohto nového života sa dozvedáme niečo o Boha, aj keď náš pohľad bude vždy nedostatočný.
Teológ musí byť predovšetkým človekom viery, ktorý skutočne dosahuje zjednotenie s Bohom pomocou chápania a milosti. Kto formuluje abstraktné princípy o Bohu bez toho, aby ich zažíval a žil, ich nepochopil skutočne. Teológia nie je v prvom rade záležitosťou akademickej profesionálnosti, ale poznania Boha z prvej ruky. Vzťah medzi teológiou a kresťanským životom najlepšie ukážeme, keď si rozoberieme život troch mužov, ktorým Byzantská cirkev dala titul „Teológ“.
Prvým z nich bol milovaný apoštol a evanjelista Ján Teológ. O jeho živote vieme len tie najzákladnejšie fakty. Bol Zebedejovým synom a bratom ďalšieho apoštola Jakuba. Spolu s Petrom títo traja tvorili vnútorné jadro aj medzi dvanástimi apoštolmi. Boli prítomní pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5, 37), pri Premenení (Mt 17, 1) a v Getsemanskej záhrade (Mt 26, 37). Ján bol v dobe, keď bol Ježišovým učeníkom, pravdepodobne mladým mužom alebo dokonca chlapcom. Toto je len záver z tradície, že zomrel ako posledný z apoštolov a ako jediný nebol umučený.
Jánovo evanjelium bolo napísané ako posledné zo štyroch evanjelií a je jedinečné, pretože uvažuje o Ježišových slovách a skutkoch iným spôsobom než ostatné evanjeliá. V Jánovom evanjeliu je Kristus hlásaný ako večný Logos, Božie Slovo, ktoré sa zjavilo pri stvorení a v skúsenosti Izraela. Toto evanjelium vyjadruje terminológiou gréckej filozofie to, čo sa Ján osobne dozvedel o Bohu v Ježišovi Kristovi: vtelenie lásky Boha Otca k nám (Jn 3, 16) a ten, ktorý zjavil Svätého Ducha. Štartovací bod jánovskej teológie možno vidieť v jeho prvom liste: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1, 1). Ján vídaval toho istého tesára z Nazareta, ktorého poznali jeho súčasníci; ale jeho otvorenosť voči postupnému vedeniu Ducha (porov. Jn 16, 13) ho viedla k poznaniu plnosti pravdy o svojom Pánovi.
Druhým Otcom, ktorý dostal titul „Teológ“, je svätý Gregor z Nazianzu, ktorý bol nejaký čas konštantínopolským arcibiskupom. Gregor sa narodil v roku 330 v Nazianze, kde sa jeho otec neskôr stal biskupom. Počas univerzitných štúdií sa Gregor stal priateľom Bazila Veľkého. Vo veku tridsať rokov vstúpil do mníšskej komunity svätého Bazila. Krátko nato ho pri návšteve jeho rodného mesta zadržali ľudia a prinútil ho, aby sa dal vysvätiť kňaza. Proti takémuto zaobchádzaniu sa Gregor vzbúril a utiekol, aby sa na Paschu vrátil a kázal ospravedlnenie za svoj útek.
Gregor slúžil svojmu ľudu asi desať rokov, keď bol svätý Bazil zvolený za arcibiskupa Cézarey v Kapadócii. Cirkev prechádzala veľkými skúškami a intenzívnymi spormi medzi ortodoxnými a ariánmi. Bazil vymenoval svojho priateľa za biskupa v Sasime, aby mu pomáhal v tomto zápase. Gregor opísal Sasimu ako „odporné malé miesto bez vody, trávy a akýchkoľvek známok civilizácie.“ V Sasime sa zdržal len krátko a vrátil sa do Nazianzu, aby pomáhal a neskôr nahradil svojho otca. Jeho matka a jeho priateľ svätý Bazil čoskoro zomreli. Gregor vtedy začal novú etapu svojej služby, ktorá ho katapultovala k sláve v Cirkvi.
Cisárske mesto Konštantínopol sa zmietalo v nepokojoch, rozdelené medzi ortodoxných kresťanov a prívržencov Ária, ktorého učenie bolo pred päťdesiatimi piatimi rokmi odsúdené na Nicejskom koncile. Uprostred tohto sporu svätý Gregor predniesol päť slávnych homílií o Svätej Trojici, Teologické rozpravy. Jeden historik poznamenal, že Gregor „na niekoľkých stranách a za niekoľko hodín zhrnul a uzavrel spor celého storočia.“[8] Už po niekoľkých mesiacoch pôsobenia vo funkcii konštantínopolského arcibiskupa ho ďalšie spory prinútili odstúpiť z tejto funkcie, o ktorú sa neuchádzal a ktorú nechcel. Odišiel na odpočinok do Nazianzu a tam asi o osem rokov neskôr vo veku šesťdesiat rokov zomrel.[9]
Teológia svätého Gregora a jeho duchovný život boli úzko spojené. Byzantská cirkev pochopila toto spojenie a v neskorších rokoch urobila z jeho učenia základ svojho vlastného modlitbového života. Vo svojej prvej kňazskej homílii, v ospravedlnení za svoj útek po vysviacke, Gregor uvažoval: „Včera som bol s [Kristom] ukrižovaný, dnes som s ním oslávený; včera som bol s ním pochovaný, dnes s ním vstávam.“ Tento text sa dnes modlíme v krásnom Kánone Vzkriesenia, ktorý sa spieva na utierni Paschy. Takisto sa Gregorova Homília na Bohozjavenie (č. 38) stala vzorom pre byzantský kánon Narodenia Pána: „Kristus sa narodil, oslavujte ho! Kristus zostúpil z neba, choďte mu v ústrety!“
Tretím Otcom, ktorý dostal titul teológ, je Simeon, nazývaný „Nový Teológ“, ktorý žil v rokoch 949 až 1022. Narodil sa v Galácii v Paflagónii (Malá Ázia) a jeho rodina patrila k miestnej šľachte. Vo veku 14 rokov prejavil túžbu vstúpiť do monastiera, ale jeho duchovný otec ho prinútil počkať až do veku 27 rokov. Život v monastieri v tej dobe nutne potreboval reformu a mníchom bola nepríjemná prítomnosť takého muža, akým bol Simeon, ktorý horlivo viedol život kresťanskej dokonalosti. Bol prepustený zo Studitského monastiera, ktorý bol najznámejší v Konštantínopole, ale rýchlo ho prijali do malého Monastiera svätého Mammasa. Už o tri roky neskôr ho zvolili za igumena a túto funkciu zastával dvadsaťpäť rokov. Simeon sa energicky usiloval o reformu monastiera, ale niektorí mnísi a cisárov teológ arcibiskup Štefan mu neustále odporovali. Nakoniec bol v roku 1009 odvolaný z funkcie a poslaný do vyhnanstva v dedinke Paloukiton. Tam založil malý monastier so žiakmi, ktorí ho nasledovali do vyhnanstva. Zostal tam až do svojej smrti o trinásť rokov neskôr, hoci patriarcha Sergej zrušil jeho vyhnanstvo a ponúkol mu arcibiskupskú vysviacku.[10]
Svätý Simeon bol prvým byzantským mystikom, ktorý tak otvorene hovoril o svojich duchovných skúsenostiach. Zdôrazňoval dôležitosť osobnej skúsenosti s Kristom a horlil za autentický duchovný život a kresťanskú dokonalosť. Simeon videl spojitosť medzi Svätým písmom, teológiou gréckych Otcov, napríklad svätého Gregora Teológa, a spismi asketických Otcov, napríklad svätého Jána Klimaka. Ale čo je ešte dôležitejšie, Simeon podobne ako ostatní „Teológovia“ hovoril na základe hlbokej osobnej skúsenosti s Bohom. Simeon ju opisuje – v tretej osobe – ako skúsenosť s Bohom ako svetlom:
„Jedného dňa, keď stál a recitoval: Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym, a vyslovoval to skôr mysľou než ústami, zrazu sa zhora objavila záplava božskej žiary a naplnila celú miestnosť. Keď sa to stalo, mladý muž stratil akékoľvek vedomie o svojom okolí a zabudol, že je v dome alebo že je pod strechou. Všade okolo seba videl len svetlo a nevedel, či stojí na zemi… Namiesto toho bol celý v prítomnosti nehmotného svetla a zdalo sa mu, že sa premenil na svetlo. Zabudol na celý svet, bol plný sĺz a nevýslovnej radosti a veselosti.“[11]
Svätý Ján Teológ učil, že „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1, 5; porov. aj Jn 8, 12). Simeon bol vo svojom živote svedkom vedomej skúsenosti s týmto božským svetlom a hlásal, že každý veriaci môže mať takú istú skúsenosť.
Autorita a svätosť
Jedným z darov, ktoré Cirkev dostáva od Ducha, je charizma autority. Naše slovenské slová „autor“ a „autorita“ pochádzajú z latinských slov auctor a auctoritas. Odkazujú na vlastnosť byť autorom: pôvodcom, podnecovateľ, rozmnožovateľom. Ježiš, Pán, zostáva skutočnou autoritou Cirkvi, pretože on jediný je pôvodcom našej spásy. Avšak apoštolom dal podiel na svojej autorite, ktorú mali prijať ako jeho vlastnú (porov. Lk 10, 16). Apoštoli ako očití svedkovia Ježišovho zmŕtvychvstania odovzdávali z osobného poznania Ježišovo posolstvo. Boli prvými hlásateľmi Kristovho evanjelia a majú osobitné postavenie v Cirkvi pre všetky časy. Ich poslanie bolo krásne opísané vo vyššie spomenutom Prvom Jánovom liste 1, 1. Úloha autority, ktorú plnili apoštolmi, je zaznamenaná v Skutkoch apoštolov a v listoch, ktoré napísali apoštoli, najmä svätý Pavol. Medzi apoštolmi mal osobitnú úlohu svätý Peter, ako to vidno z jeho zásahu na koncile v Jeruzaleme (Sk 15, 7 – 12).
Autorita týchto očitých svedkov bola jedinečná; po ich smrti podobný druh autority v Cirkvi vykonávali jej dozorcovia, biskupi (po grécky episkopos, čo doslovne znamená „dozorca“). Svätý Ignác Antiochijský, ktorý písal na začiatku druhého storočia, bol jedným z prvých Otcov, ktorí dosvedčili autoritu biskupa. Efezanom napísal: „Je teda zrejmé, že na biskupa sa máme dívať tak, akoby sme sa dívali na samého Pána“ (Ef 6). Apoštolské konštitúcie (2.33.3) nám hovoria, že biskupi zdedili moc zväzovať a rozväzovať, ktorá bola daná apoštolom. Modlitby biskupskej vysviacky v Byzantskej cirkvi nazývajú biskupa „apoštolom, prorokom a učiteľom… (a) nástupcom (Pána), pravého pastiera, ktorý dal svoj život za svoje ovce“. Cirkev teda stále vykonáva charizmu autority, ktorú jej dal Kristus prostredníctvom Svätého Ducha.
Dary organizácie a štruktúry sú podstatné pre Cirkev. Umožňujú jej odovzdávať evanjelium nášho Pána a pokračovať v jeho hlásaní rôznym národom v rôznych historických obdobiach. Nie je prekvapujúce, že v priebehu dejín Cirkvi sa kresťania vo vedúcich pozíciách dopustili mnohých chýb v úsudku. Napriek tomu Cirkvi nikdy nechýbali ľudia, cez ktorých Svätý Duch pôsobil pomocou ďalšieho zo svojich darov: pomocou charizmy svätosti. V každej dobe sa objavili hrdinovia viery a lásky, ktorí slúžili ako majáky pre ostatných. Dôsledne učili ceste k pravde a dobru a umožňovali nám vyznávať vieru v „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“.
Bohorodička, ktorá je predobrazom Cirkvi
Cirkev ako Kristovo telo a chrám Svätého Ducha je doložená na príklade presvätej Panny, ktorá bola skutočnou fyzickou nádobou obsahujúcou Krista. Ona, ktorú byzantské cirkvi nazývajú „živý chrám svätej slávy Krista, nášho Boha“, „svätý chrám nášho svätého Boha“ a „vznešený chrám, palác, trón a podivuhodný príbytok nášho Boha“ (Stichira na večierni, sviatok Vstupu Bohorodičky do chrámu), je vzorom či „predobrazom“ Božieho ľudu, ktorý sa stal Božím príbytkom (1 Kor 3, 16 – 17; 6, 19; 2 Kor 6, 16).
Vnímavosť Panny Márie voči Bohu sa odhaľuje najmä v príbehu Zvestovania (Lk 1, 26 – 38). Zjavil sa jej anjel Gabriel s úžasnou správou, že sa stane panenskou matkou Syna Najvyššieho, a to mocou Ducha. Mária sa slobodne a bez váhania rozhodla spolupracovať s Božou vôľou a jeho plánom pre našu spásu. Jej odpoveď anticipovala prosbu nášho Pána: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Tento úplný súhlas s Božou vôľou bez akýchkoľvek podmienok je samotnou podstatou svätosti: úplné a otvorené prijatie nášho ľudského určenia, cieľa, pre ktorý sme boli stvorení.
Evino odmietnutie držať sa Božieho plánu v rajskej záhrade prinieslo len smrť a utrpenie. Mária svojou otvorenosťou voči Božiemu plánu ohlasuje nové stvorenie v Kristovi. Ona je prvá, ktorá bola spasená pomocou smrti a zmŕtvychvstania jej Syna. V jej zosnutí („usnutí“) je ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na úroveň anjelských mocností. Žalmista chválil Boha, ktorý „stvoril [človeka] o niečo menšieho od anjelov a ovenčil ho slávou a cťou“, ale Mária predstavuje nové stvorenie. Ona je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“. V dôsledku toho sa stala vzorom svätosti pre všetkých, ktorí sa usilujú o kresťanskú dokonalosť, najmä pre askétov či „Bohonositeľov“, ktorých Cirkev opisuje ako „anjelov v tele“.
Byzantská teológia ešte jasnejšie hovorí o Máriinej úlohe v spáse ľudského rodu. Na sviatok Zvestovania Gabriel pozdravuje Máriu ako tú, „pomocou ktorej je Adam povolaný späť do raja, Eva je oslobodená z otroctva a svet je naplnený radosťou.“ V jej lone je Boh zjednotený s ľudským telom „vďaka Otcovej dobrej vôli a pôsobením Svätého Ducha“ (Stichira na Lítii). Na sviatok Zosnutia byzantská cirkev hlása: „Raduj sa, Panna, lebo ty sama si spojila nebo a zem, keď si porodila svojho Syna“ (stichira na Chválach) a „pomocou jej svätého Zosnutia je svetu daný nový život“ (Stichira na Lítii). Keďže Mária porodila Boha v tele, jej voľba mala kozmický význam. A ona je prvá, ktorá má podiel na úplnej spáse, ktorá je uskutočnená prostredníctvom Kristovho vtelenia a zahrňuje prijatie jej tela do Božej prítomnosti. Preto má jedinečnú úlohu orodovníčky za celé ľudstvo. Jedna z najstarších modlitieb Cirkvi opisuje jej úlohu: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, Bohorodička Panna. Prosbami našimi nepohŕdaj v potrebách našich, ale vysloboď nás z nebezpečenstva, ty jediná čistá a požehnaná.“ Byzantské cirkevné dejiny obsahujú mnohé príklady modlitbových bdení k Bohorodičke v čase civilného nebezpečenstva. Jedna takáto príležitosť dal vzniknúť sviatku Ochrany Bohorodičky (1. október).
Sväté písmo poctilo Máriu najkrajšími označeniami: „veľmi milá“ (Lk 1, 28), „požehnaná medzi ženami“ (1, 28. 42) a „matka Pána“ (1, 43). Tieto označenia sa stali základom všetkých titulov, ktoré sa pripisujú presvätej Panne. Najväčším titulom, ktorý bol Márii udelený, je titul Bohorodička (po grécky Theotokos). Udelil jej ho Efezský koncil (431), ktorý definoval, že „Emanuel je skutočne Boh a tak presvätá Panna je Bohorodička vzhľadom na to, že v tele [vo svojom lone] nosila vtelené Božie Slovo“ (1. kánon). Tento koncil veľmi jasne odmietol všetky názory o Ježišovej osobe, ktoré akýmkoľvek spôsobom oddeľujú božskú a ľudskú prirodzenosť, ktoré sú zjednotené v Ježišovi. Efezský koncil odmietol každý náznak, že božstvo sa s ním zjednotilo až po jeho narodení alebo že Ježiš sa nejakým spôsobom odlišuje od Božieho Slova. Mária nie je len matkou Ježiša – človeka, ale Ježiša – vteleného Božieho Syna. V jeho osobe sa zjednotili obe prirodzenosti. Vďaka svojmu vzťahu k tejto jedinej osobe je Mária „Božou Matkou.“ Byzantské cirkvi bežne označujú Máriu titulom Bohorodička, ktorý znamená, že ona je skutočne „Božou Matkou“ vďaka počatiu, vynoseniu a porodeniu osoby Ježiša, pravého Boha i pravého človeka.
Verzia z januára 2024.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
[1] John Meyendorff, Living Tradition (Crestwood, N.Y.: St. Vladimir´s Seminary Press, 1978), 1.
[2] J. N. D. Kelly, Early Christian Creeds (New York: David McKay CO., Inc., 1978), 21
[3] Akty Chalcedónskeho koncilu, in Post-Nicene Fathers, Vol. 14, 249.
[4] Robert Taft, The Great Entrance (Rome: Orientalia Christiana Analecta 200, 1975), 395.
[5] Wilhelm de Vries, Orient et Occident (Paris: Le Editions du Cerf, 1974).
[6] Porov. Francis Dvornik, The Photian Schism, History and Legend (1948, 1970, Cambridge, Cambridge University Press).
[7] „Lex supplicandi legem statuat credendi“ (po slovensky: Nech pravidlo modlitby určuje pravidlo viery). Táto západná maxima obzvlášť platí o východnej cirkvi, v ktorej je liturgický život tak veľmi centrom viery a spoločenstva. Vysvetlenie tejto zásady nájdete v knihe Aidan Kavanagh, On liturgical Theology (New York: Pueblo Publishing Co., 1974). Porov. tiež John Meyendorff, Byzantine Theology (New York: Fordham University Press, 1974), 115 – 125.
[8] De Broglie, L‘Eglise ed L‘Empire, p. 385, citované in Post-Nicene Fathers, Vol. 7, 280.
[9] Payne, Holy Fire, 170 – 194.
[10] porov. deCatanzaro, Symeon the New Theologian, 1 – 12.
[11] Ibid., 7.
Svetlo pre život I.: Tajomstvo, na ktorom máme účasť – DoslovSvetlo pre život I.: Tajomstvo, na ktorom máme účasť – Obrazy Cirkvi; Cirkev uskutočňovaná v Eucharistii; Misia Cirkvi