Pán Ježiš neustále kázal o Božom kráľovstve alebo Nebeskom kráľovstve a ohlasoval, že je „blízko“. V božskej liturgii sa modlíme s istotou jeho prítomnej skutočnosti: „Ty si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (anafora).Aby sme toto kráľovstvo pochopili, nesmieme dovoliť, aby naše predsudky zaslepili naše chápanie. Keďže monarchie už nie sú bežnou formou vlády, nemáme už priamu skúsenosť s tým, čo je to kráľ.

Kristus sa jasne vyjadril, že jeho kráľovstvo sa líši od vlád sveta (Jn 18, 36). Boh je kráľom v analogickom zmysle.Presnejšie povedané, každá ľudská autorita je len odrazom Božej autority.Niekedy učeníci nesprávne chápali kráľovstvo ako trvalú politickú dynastiu, ktorú Mesiáš ustanoví tu na zemi, aby priniesol večný pokoj tým, že zhromaždí všetkých ľudí pod Božou zvrchovanosťou.Kristus odmietol predstavu o kráľovstve založenom silou. Všetkým ľuďom ponechal slobodu, aby si ho buď vybrali, alebo odmietli, a aby prijali dôsledky tohto rozhodnutia.

Božie kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). Je to návrat k starovekému poňatiu, podľa ktorého je kráľom všetkého jedine Pán. Ako Stvoriteľ a Priateľ ľudstva má jedine on absolútnu autoritu, ktorú vykonáva len vo vzťahu k absolútnemu daru slobody, ktorý nám dal.Pozemskí králi môžu panovať nad ostatnými, ale v Bohu sú si všetci ľudia rovní. Všetci si musia navzájom slúžiť podľa toho, aký dar im bol daný (porov. 1 Kor 12).

O Božej vláde netreba uvažovať v zmysle moci a sily, ale v zmysle osvietenia, spravodlivosti a lásky. Jeho kráľovstvo je zasľúbenou zemou, kam Svätý Duch vedie srdce každého človeka, ako spievame na Päťdesiatnicu: „Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž 142/143, 10). Dnešný sekulárny svet často považuje svätosť a spravodlivosť za charakterové slabosti. Evanjelium ich vidí ako hlavné charakteristiky Božieho ľudu a ako nádej, že spravodlivosť môže zvíťaziť. Ako Ježiš prisľúbil: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 5 – 6).

Božie kráľovstvo je v samom srdci Ježišovho evanjelia. Jeho prvé kázanie je zaznamenané takto: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Božská liturgia sa začína slovami: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Zdá sa však, že zjavenie niekedy naznačuje, že kráľovstvo je blízko, a inokedy, že je v budúcnosti. V Ježišovom kázaní sa zdá, že kráľovstvo je bezprostredné: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Evanjelium svätého Lukáša v zložitej pasáži hovorí: „Ani nepovedia: ‚Aha, tu je!‘ alebo: ‚Tamto je!‘, lebo Božie kráľovstvo je už medzi vami“ (17, 21).

Na druhej strane sa zdá, že plnosť Božieho kráľovstva musí čakať na nejakú neurčitú budúcnosť. Preto sa denne modlíme v Pánovej modlitbe: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Pri Poslednej večeri Ježiš povedal svojim učeníkom: „Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29), a „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36).

Duch ako prvý závdavok

Pred svojím nanebovstúpením do slávy Pán prisľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ježiš vysvetlil: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy… [On] ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14, 16 – 18).

Dedičstvom, ktoré nám náš Pán zanechal po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a návrate do slávy, je dar Svätého Ducha. Svätý Pavol píše: „V [Kristovi] ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Svätý Duch, ktorý nám bol daný v krste – myropomazaní, je našou istotou spasenie a posvätenia. Skrze neho sa začína napĺňať Božie prisľúbenie a v ňom sme privádzaní k dokonalosti. Ako píše svätý Pavol: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 21 – 22).

Evanjelium poukazuje na skutočnosť, že Kristus sám je kráľovstvom. Teraz, vo veku Cirkvi, môžeme rovnako oprávnene poukázať na to, že Duch je kráľovstvom rovnako ako Kristus. Svätý Simeon Nový Teológ stotožňuje kráľovstvo s Duchom:

„Nebeské kráľovstvo“ spočíva v účasti na Svätom Duchu, lebo toto znamená výrok: „Nebeské kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21). Musíme sa teda usilovať prijať Svätého Ducha do svojho vnútra a udržať si ho.

Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a usmerňuje Cirkev a jednotlivých veriacich. Jeho mocou prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Prostredníctvom Svätého Ducha sa stávame kňazským ľudom, schopným prinášať „obetu chvály“ a formovať sa do podoby živého Božieho chrámu. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče‘“ (Gal 4, 6).

Božie kráľovstvo je plne prítomné v Ježišovi Mesiášovi, ale pre nás sa ešte len naplní. Do tohto času naplnenia je Duch, ktorý pôsobí v nás a medzi nami, veľkým znamením našej spásy. Podobne aj dar Ducha je súčasne úplným vliatím božského života do nás, ale je aj závdavkom toho, čo ešte len bude. Ako povedal svätý Pavol: „My sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8, 23).

Naša nádej na vzkriesenie

Mikuláš Kabasilas nám hovorí, že „život v Kristovi má pôvod v tomto živote a vychádza z neho. Zdokonalí sa však v budúcom živote, keď dosiahneme posledný deň.“ Tento koniec ľudských dejín bude signalizovaný Kristovým návratom v sláve, známym ako druhý príchod alebo parúzia. V Novom zákone je to viackrát predpovedané (napr. Mt 24 – 25). Pri jeho návrate bude dokončené toto majstrovské dielo Božích rúk, plán spásy. Pán Ježiš úplne zjaví Božích synov a dcéry. Ich telá budú oslobodené od skazy, ktorej sú teraz zotročené, a vstúpia do nového sveta Ducha. Vzkriesenie tela zavŕši drámu spásy, v ktorej Boh bude všetko vo všetkom (Rim 8, 19 – 25; 1 Kor 15, 22 – 28; Zjv 21).

Špekulovanie o posledných veciach malo pre niektorých kresťanov vždy určitú príťažlivosť. V priebehu storočí, najmä v časoch prevratov, sa prorocké pasáže niekedy čítali doslovne a vzťahovali sa na konkrétne inštitúcie a ľudí. Musíme odolať pokušeniu dovoliť, aby sa naše vlastné odhady o budúcnosti premietali do Svätého písma a používali sa na súdenie ostatných. Sám Ježiš povedal: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Aj svätý Pavol nás varuje pred vytváraním si predstáv o tom, „ako“ bude prebiehať posmrtný život. Korinťanom povedal: „Ale niekto povie: ‚Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie“ (1 Kor 15, 35 – 36).

Naša nádej na budúcnosť je založená na Kristovom vzkriesení (1 Kor 15, 12 – 19). Po svojom zmŕtvychvstaní sa Kristus zjavil svojim nasledovníkom ako skutočne z mäsa a kostí, ale slávne premenený. Tajuplne prichádzal i odchádzal. Zamknuté dvere preňho neboli prekážkou. Niektorým sa zjavil „v inej podobe“ (Mk 16, 12) a spoznali ho len pri lámaní chleba. Toto vzkriesenie je našou nádejou a cieľom theosis (grécky výrazpre zbožštenie alebo „pripodobnenie sa Bohu“). Svätý Pavol napísal: „Ako je skrze človeka [Adama] smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1 Kor 15, 21). Pavol zároveň dodáva, že pri vzkriesení budeme premenení tak, ako bol premenený Kristus. „Tak je to so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné“ (1 Kor 15, 42 – 43).

Presnú povahu nášho vzkriesenia v súčasnosti nepoznáme, pretože „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Vieme však, že Boh rešpektuje našu prirodzenosť ako fyzického i duchovného stvorenia. Tým, že sa Kristus stal človekom, ukázal dôležitosť nášho tela. Svojím oslávením pri premenení a vzkriesení Kristus zjavil, že aj telo má podiel na budúcom osude človeka. V dôsledku toho môžeme s istotou povedať: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

Súdiť živých i mŕtvych

Vieme niečo o ďalšom aspekte budúceho života: o súde nad skutkami. Boh je vo Svätom písme vykreslený ako sudca, pretože celé stvorenie spadá pod jeho vládu a prozreteľnosť. Konečný súd je znakom toho, že sa usiluje správne usporiadať svoje stvorenie. Tento súd sa týka každého jednotlivého človeka, ako jasne učil svätý Pavol: „Všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10). V Kristovom podobenstve o oddelení oviec od capov vidíme, že súdení budú aj tí, ktorí ho nepoznajú (Mt 25, 31 – 46). Láska „k najmenšiemu z mojich bratov“ je tu hlavným základom, na ktorom bude ľudstvo skúšané.  

Výsledkom tohto súdu na jednotlivými osobami je večný život s Bohom pre tých, ktorí žili zbožným spôsobom; tých, ktorí zlyhali, čaká večné utrpenie. V konkrétnom jazyku Svätého písma sa stav večnej spásy označuje ako „nebo“; večné odsúdenie je opísané ako „peklo“. Nebo je Sväté mesto, Nový Jeruzalem (Zjv 21 – 22), zatiaľ čo peklo je Gehenna, údolie Hennom, ktoré slúžilo ako jeruzalemské smetisko a neustále horelo (Mk 9, 43). Sväté písmo používa takéto obrazy, pretože to, o čom hovorí, sa nedá opísať: plnosť alebo neprítomnosť života.

Podstatou neba je zjednotenie s Bohom, v ktorom nachádzame svoju dokonalosť. Keďže sme boli stvorení na Boží obraz, dosahujeme spásu tým, že sa čo najviac podobáme Bohu. Hoci Boha nikdy nemôžeme poznať takého, aký je sám osebe, môžeme sa neustále približovať k Tomu, ktorý nás zbožšťuje. Budúce kráľovstvo je naplnením nášho osudu ako ľudstva i ako jednotlivcov. V ňom sa zdokonaľujeme neustálym rastom v zjednotení, poznaní a láske k Bohu.

Najstrašnejším aspektom pekla je večné odlúčenie od Boha, Stvoriteľa a Priateľa človeka, v ktorom sme mohli nájsť svoju dokonalosť. Žiadne muky nemôžu byť väčšie ako táto strata. Ježiš použil obraz Gehenny na opis stavu tých, ktorí boli odsúdení, pretože sa v ňom spájajú myšlienky odmietnutia a trestu. Ježiš to nazval „večný oheň, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25, 41) a „ohnivá pec. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 42), znak zúfalstva.

Možnosť spasenie znamená aj možnosť zlyhania alebo odsúdenia. Boh nás stvoril na svoj obraz a podobu ako slobodné bytosti s autonómiou konania a toto so sebou nesie riziko zlyhania. Naša sloboda je reálna a rovnako reálne sú aj dôsledky našich slobodných rozhodnutí. Zjednotenie s Bohom zostáva vždy možnosťou, kým máme slobodnú vôľu.

Neveriaci považujú nádej na nebo len za zbožné želanie, ktoré nie je podložené dôkazmi. Racionalitu našej nádeje vidíme v Božej láske k nám v Kríži a Vzkriesení. Je viera v nebo ako naplnenie našej existencie ťažšie prijateľná než zázračný fakt, že vôbec existujeme, alebo že sme schopní poznávať pravdu a dobro?

Rovnako aj myšlienka pekla bola kritizovaná zvnútra Cirkvi i mimo nej. Zvnútra niektorí tvrdili, že milosrdný Boh nemôže odsúdiť ľudí na večné peklo. V treťom storočí tento názor zastával Origenes a Cirkev ho zaň odsúdila. Mimo Cirkvi neveriaci tvrdia, že Cirkev používa myšlienku pekla len na to, aby nám vzala slobodu a zaťažila nás hrozbou večnej hrôzy po smrti.

V Tradícii však obrazy neba a pekla poukazujú na viac než len na individuálnu odmenu alebo trest; odkazujú na konečnú premenu celého sveta. Celé stvorenie, ako aj jednotlivé osoby budú premenené v sláve. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zjv 21, 1). „More“ tu môže predstavovať temné a nebezpečné sily spôsobujúce ľudskú smrť. Peklo je dôležitým aspektom tejto premeny: konečným zničením hriechu. Svätý Ján Damaský to nazýva akýmsi druhom krstu: krstom, v ktorom sa stretávame s ničivou silou potopy. „Ôsmy [krst] je posledný, ktorý nie je spásonosný, ale ničí zlo: lebo zlo a hriech už nemajú vládu: ale trestá bez konca.“

Cirkev učí, že v Kristovi sme dostali plnosť Božieho zjavenia. Vierou v Pána Ježiša sme zmierení s Otcom, hriech nášho prvého otca a matky je vymazaný a stávame sa účastníkmi života Trojice. Boh sa stáva skutočne „Otče náš“ (Mt 6, 9) a jeho kráľovstvo prichádza, aby bolo v moci medzi nami. Našou modlitbou viery je, aby skutočne dosiahlo svoje naplnenie prostredníctvom slobodného prijatia zo strany všetkých ľudí. „Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6, 10). Môžeme vidieť napätie medzi vierou a nádejou. Vo viere kráľovstvo už prišlo v Kristovi, ktorý svojou „smrťou smrť premohol“ a vstal z mŕtvych. V nádeji však už „teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).

Ľudský rod sa jedného dňa skončí, pretože sme stvorenia vtelené do času, ktorý sa musí skončiť. Pre neveriaceho neexistuje nič za koncom. Vďaka našej viere v Krista však veríme, že na konci Boh zjednotí „v Kristovi ako hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10). Kresťania dúfajú v parúziu ako naplnenie Božieho plánu pre ľudstvo. Preto bežnou modlitbou prvých kresťanov bolo: „Pane, príď“ (Marana, tha). Takto to zostáva aj v liturgii Cirkvi: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Nádej na budúce kráľovstvo je tak pevne zakorenená v evanjeliách a apoštolských spisoch, že sa stala jedným z ústredných článkov viery vo Vyznaní viery: „Verím… i v jedného Pána Ježiša Krista… [ktorý] zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca… a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

Modlitba za zosnulých

„Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54). O zmŕtvychvstalom Kristovi spievame, že „smrťou smrť premohol“ (Paschálny tropár). Solidarita ľudského rodu sa rozširuje na život za hranicami smrti. Naše modlitby pomáhajú tým, ktorí zomreli, a my sme s nimi spojení ich príhovorom. Jedna z najstarších modlitieb za zosnulých, ktorou sa končí ekténia za zosnulých, Boha prosí: „Obdaruj pokojom duše tvojich zosnulých služobníkov (mená), na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania… Odpusť im všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami… Veď nieto človeka, ktorý by počas života nehrešil.“ Tí, ktorí dosiahli zjednotenie s Bohom, nám môžu tiež pomáhať svojimi modlitbami. Toto učenie, nazývané „spoločenstvo svätých“, je pozitívnym tvrdením, že ani smrť nemôže zničiť putá kresťanskej lásky, ktoré máme medzi sebou v Pánovi.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Zdieľané tajomstvo – Obrazy Cirkvi; Cirkev uskutočnená v Eucharistii; Misia Cirkvi


Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Ježiš – vtelené Slovo; Ježiš – predpovedaný Jánom; Ježiš – zjavený pri Jordáne; Ježiš – zjavený v evanjeliách; Ježiš – zjavený na Tábore; Ježiš – nová Pascha

---