Budúce kráľovstvo

Pán Ježiš neustále kázal o Božom či nebeskom kráľovstve a zvestoval, že sa „priblížilo“. V božskej liturgii sa modlíme s istotou o jeho súčasnej realite: „Ty si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (anafora).Aby sme pochopili toto kráľovstvo, nesmieme dovoliť, aby naše predsudky zaslepili naše chápanie. Keďže monarchie už nie sú bežnou formou vlády, už nemáme priamu skúsenosť s tým, čo je to kráľ.

Kristus celkom jasne povedal, že jeho kráľovstvo sa líši od vlád sveta (Jn 18, 36). Boh je kráľom analogicky.Presnejšie povedané, všetka ľudská moc je len odrazom Božej moci.Občas učeníci nesprávne chápali kráľovstvo ako trvalú politickú dynastiu, ktorú Mesiáš nastolí tu na zemi, aby priniesol večný mier tým, že zhromaždí všetkých ľudí pod Božou zvrchovanosťou.Kristus odmietol predstavu kráľovstva nastoleného silou. Všetkým ľuďom ponechal slobodu, aby si ho buď vybrali, alebo odmietli a prijali dôsledky tohto rozhodnutia.

Božie kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). Je to návrat k dávnej predstave, že jedine Pán je kráľom všetkého. Ako Stvoriteľ a Priateľ ľudstva má jedine on absolútnu moc, ktorú vykonáva len s ohľadom na absolútny dar slobody, ktorý nám dal.Pozemskí králi môžu panovať nad ostatnými, ale v Bohu sú si všetci ľudia rovní. Všetci si musia navzájom slúžiť podľa toho, aký dar im bol daný (porov. 1 Kor 12).

O Božej vláde netreba uvažovať v pojmoch moci a sily, ale v pojmoch osvietenia, spravodlivosti a lásky. Jeho kráľovstvo je zasľúbenou zemou, kam Svätý Duch vedie srdce každého človeka, ako spievame na Päťdesiatnicu: „Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž 142/143, 10). Dnešný sekulárny svet často vníma svätosť a spravodlivosť ako charakterové slabosti. Evanjelium ich vidí ako hlavné vlastnosti Božieho ľudu a ako nádej, že spravodlivosť môže zvíťaziť. Ako Ježiš prisľúbil: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 5 – 6).

Božie kráľovstvo je jadrom Ježišovho evanjelia. Jeho prvé kázanie je zaznamenané takto: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Božská liturgia sa začína slovami: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Zdá sa však, že zjavenie občas naznačuje, že kráľovstvo je blízko, a inokedy, že je v budúcnosti. V Ježišovom kázaní sa zdá, že kráľovstvo je bezprostredné: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Evanjelium svätého Lukáša v jednej zložitej pasáži hovorí: „Ani nepovedia: ‚Aha, tu je!‘ alebo: ‚Tamto je!‘, lebo Božie kráľovstvo je už medzi vami“ (17, 21).

Na druhej strane sa zdá, že plnosť Božieho kráľovstva musí čakať na nejakú neurčitú budúcnosť. Preto sa denne modlíme v Pánovej modlitbe: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Pri Poslednej večeri Ježiš povedal svojim učeníkom: „Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29), a „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36).

Duch ako prvý závdavok

Pred svojím nanebovstúpením do slávy Pán prisľúbil: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ježiš vysvetlil: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy… [On] ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14, 16 – 18).

Dedičstvom, ktoré nám náš Pán zanechal po svojej smrti, vzkriesení a návrate do slávy, je dar Svätého Ducha. Svätý Pavol píše: „V [Kristovi] ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Svätý Duch, ktorý nám bol daný v krste – myropomazaní, je našou istotou spásy a posvätenia. Skrze neho sa začína napĺňať Božie prisľúbenie a v ňom sme privádzaní k dokonalosti. Ako píše svätý Pavol: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2 Kor 1, 21 – 22).

Evanjelium poukazuje na skutočnosť, že samotný Kristus je týmto kráľovstvom. Teraz, vo veku Cirkvi, môžeme povedať, že názor, že Duch je kráľovstvom rovnako ako Kristus, je rovnako platný. Svätý Simeon Nový Teológ stotožňuje kráľovstvo s Duchom:

„Nebeské kráľovstvo“ spočíva v účasti na Svätom Duchu, lebo toto znamená výrok: „Nebeské kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21). Musíme sa teda usilovať prijať Svätého Ducha do svojho vnútra a udržať si ho.

Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v súčasnom veku, v ére Cirkvi. Aktívne vedie a riadi Cirkev i jednotlivých veriacich. Jeho mocou prichádza Kristus medzi nás vo svätých tajomstvách. Skrze Svätého Ducha sme sa stali kňazským ľudom, ktorý je schopný prinásať „obetu chvály“ a byť utváraný v živý Boží chrám. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče‘“ (Gal 4, 6).

Božie kráľovstvo je plne prítomné v Ježišovi Mesiášovi, ale pre nás sa ešte len naplní. Do času naplnenia je Duch, ktorý pôsobí v nás a medzi nami, veľkým znamením našej spásy. Rovnako tak dar Ducha je zároveň úplným vyliatím Božieho života do nás, ale je tiež závdavkom toho, čo ešte len bude. Ako povedal svätý Pavol: „My sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8, 23).

Naša nádej na vzkriesenie

Mikuláš Kabasilas nám hovorí, že „život v Kristovi sa rodí v tomto živote a vychádza z neho. Zavŕši sa však v budúcom živote, keď dosiahneme posledný deň.“ Tento koniec ľudských dejín bude ohlásený Kristovým návratom v sláve, ktorý je známy ako druhý príchod alebo parúzia. V Novom zákone je mnohokrát predpovedaný (napr. Mt 24 – 25). Pri jeho návrate bude dokončené toto majstrovské dielo Božích rúk, plán spásy. Pán Ježiš úplne zjaví Božích synov a dcéry. Ich telá budú oslobodené od pominuteľnosti, ktorou sú teraz zotročené, a vstúpia do nového sveta Ducha. Vzkriesenie tela zavŕši drámu spásy, v ktorej Boh bude všetko vo všetkom (Rim 8, 19 – 25; 1 Kor 15, 22 – 28; Zjv 21).

Špekulácie o posledných veciach mali pre niektorých kresťanov vždy určitú príťažlivosť. Počas stáročí, najmä v dobách prevratov, boli prorocké pasáže občas čítané doslovne a vzťahované na konkrétne inštitúcie a konkrétnych ľudí. Musíme odolávať pokušeniu premietať svoje vlastné do Svätého písma a používať ich na súdenie druhých. Sám Ježiš povedal: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Aj svätý Pavol nás varuje pred vytváraním predstáv o tom, že „ako“ bude prebiehať posmrtný život. Korinťanom povedal: „Ale niekto povie: ‚Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie“ (1 Kor 15, 35 – 36).

Naša nádej pre budúcnosť je založená na Kristovom vzkriesení (1 Kor 15, 12 – 19). Po svojom vzkriesení sa Kristus zjavil svojim nasledovníkom ako skutočne z mäsa a kostí, avšak slávne premenený. Tajuplne prichádzal a odchádzal. Zamknuté dvere pre neho neboli prekážkou. Niektorým sa zjavil „v inej podobe“ (Mk 16, 12) a spoznali ho až pri lámaní chleba. Toto vzkriesenie je našou nádejou a cieľom zbožštenia (po grécky theosis). Svätý Pavol napísal: „Ako je skrze človeka [Adama] smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1 Kor 15, 21). Pavol zároveň dodá, že pri vzkriesení budeme premenení tak, ako bol premenený Kristus. „Tak je to so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné“ (1 Kor 15, 42 – 43).

Presnú povahu nášho vzkriesenia v súčasnosti nepoznáme, pretože „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Vieme však, že Boh rešpektuje našu prirodzenosť ako fyzických i duchovných bytostí. Tým, že sa stal človekom, Kristus ukázal dôležitosť nášho tela. Svojím oslávením pri premenení a vzkriesení zjavil, že aj telo má podiel na budúcom osude človeka. Vďaka tomu môžeme s istotou povedať: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

„Súdiť živých i mŕtvych“

Vieme niečo o ďalšom aspekte budúceho života: o súde nad skutkami. Boh je v Písme vykresľovaný ako sudca, pretože celé stvorenie spadá pod jeho vládu a prozreteľnosť. Konečný súd je znamením, že sa zaviazal správne usporiadať svoje stvorenie. Tento súd sa týka každého jednotlivého človeka, ako jasne učil svätý Pavol: „Všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10). V Kristovom podobenstve o oddelení oviec od capov vidíme, že aj tí, ktorí ho nepoznajú, súdení budú (Mt 25, 31 – 46). Tu je dobročinná láska „k najmenšiemu z mojich bratov“ hlavným základom, na ktorom bude ľudstvo skúšané.  

Výsledkom tohto súdu na jednotlivými osobami je večný život s Bohom pre tých, ktorí žili zbožne; pre tých, ktorí zlyhali, je prichystané večné utrpenie. V konkrétnom jazyku Písma je stav večnej spásy označovaný ako „nebo“; večné odsúdenie je opisované ako „peklo“. Nebo je Sväté mesto, Nový Jeruzalem (Zjv 21 – 22), zatiaľ čo peklo je Gehenna, údolie Hennom, ktoré slúžilo ako jeruzalemské smetisko a neustále horelo (Mk 9, 43). Písma používajú takéto obrazy, pretože to, o čom hovoria, je neopísateľné: plnosť alebo absencia života.

Podstatou neba je zjednotenie s Bohom, v ktorom nachádzame svoju dokonalosť. Keďže sme stvorení na Boží obraz, dosahujeme spásu tým, že sa čo najviac podobáme Bohu. Hoci nikdy nemôžeme poznať Boha takého, aký je sám osebe, môžeme sa neustále približovať tomu, kto nás zbožšťuje. Budúce kráľovstvo je naplnením nášho osudu ako ľudstva i ako jednotlivcov. V ňom sa zdokonaľujeme neustálym rastom v zjednotení, poznaní a láske k Bohu.

Najstrašnejším aspektom pekla je večné odlúčenie od Boha, Stvoriteľa a Priateľa človeka, v ktorom sme mohli nájsť svoju dokonalosť. Žiadne muky nemôžu byť väčšie než táto strata. Ježiš použil obraz Gehenny, aby opísal stav tých, ktorí boli odsúdení, pretože spojuje myšlienky zavrhnutia a trestu. Nazval ju „večným ohňom, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25, 41) a „ohnivou pecou. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 42), čo je znamenie zúfalstva.

Možnosť spásy zahŕňa aj možnosť zlyhania alebo odsúdenia. Boh nás stvoril na svoj obraz a podobu ako slobodné bytosti so schopnosťou autonómnej činnosti, a to so sebou prináša riziko zlyhania. Naša sloboda je reálna a takisto reálne sú aj dôsledky našich slobodných rozhodnutí. Zjednotenie s Bohom zostáva vždy možnosťou, pokiaľ máme slobodnú vôľu.

Neveriaci považujú nádej na nebo len za zbožné prianie, ktoré nie je podopreté dôkazmi. Rozumnosť našej nádeje sa dá vidieť v Božej láske k nám v Kríži a Vzkriesení. Je tažšie prijať vieru v nebo ako naplnenie našej existencie než podivuhodnú skutočnosť, že vôbec existujeme či že sme schopní poznávať pravdu a dobro?

Takisto myšlienka pekla bola kritizovaná zvnútra i zvonka Cirkvi. Zvnútra niektorí hovorili, že milosrdný Boh nemôže odsúdiť ľudí k večnému peklu. V treťom storočí tento názor zastával Origenes a Cirkev ho zaň odsúdila. Zvonka neveriaci tvrdia, že Cirkev používa predstavu pekla len na to, aby nám vzala slobodu a zaťažila nás hrozbou večného utrpenia po smrti.

V Tradícii však obrazy neba a pekla poukazujú na viac než individuálnu odmenu alebo potrestanie; odkazujú na konečnú premenu celého sveta. Celé stvorenie i jednotlivé osoby budú premenené do slávy. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zjv 21, 1). „More“ tu môže predstavovať temné a nebezpečné sily, ktoré spôsobujú ľudskú smrť. Peklo je dôležitým aspektom tejto premeny: konečným zničením hriechu. Svätý Ján Damaský ho nazýva akýmsi druhom krstu, pri krstom sa stretávame s ničivou silou potopy. „Ôsmy [krst] je posledný, nie je zachraňujúci, ale ničí zlo, lebo zlo a hriech už nemajú vládu, avšak trestá bez konca.“

Cirkev učí, že v Kristovi sme dostali plnosť Božieho zjavenia. Vierou v Pána Ježiša sme zmierení s Otcom, hriech nášho prvého otca a matky je vymazaný a stali sme sa účastníkmi života Trojice. Boh sa stal skutočne „Otče náš“ (Mt 6, 9) a jeho kráľovstvo prichádza, aby bolo v moci medzi nami. Našou modlitbou viery je, aby skutočne dosiahlo svoje naplnenie skrze slobodné prijatie zo strany všetkých ľudí. „Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6, 10). Môžeme vidieť napätie medzi vierou a nádejou. Vo viere kráľovstvo už prišlo v Kristovi, ktorý svojou „smrťou smrť premohol“ a vstal z mŕtvych. V nádeji však „teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).

Ľudský rod sa jedného dňa skončí, pretože sme bytosti vtelené do času, ktorý sa musí skončiť. Pre neveriaceho neexistuje nič, čo by presahovalo koniec. Vďaka našej viere v Krista však veríme, že na konci Boh zjednotí „v Kristovi ako hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10). Kresťania dúfajú v parúziu ako naplnenie Božieho plánu pre ľudstvo. Preto bežnou modlitbou prvých kresťanov bolo: „Pane, príď“ (Marana, tha). Tak to zostáva aj v liturgii Cirkvi: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Nádej na budúce kráľovstvo je tak pevne zakorenená v evanjeliách a apoštolských spisoch, že sa stala jedným z ústredných článkov viery vo Vyznaní viery: „Verím… i v jedného Pána Ježiša Krista… [ktorý] zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca… a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).

Modlitba za zosnulých

„Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54). O vzkriesenom Kristovi spievame, že „smrťou smrť premohol“ (Paschálny tropár). Solidarita ľudského rodu siaha za smrť k životu. Naše modlitby pomáhajú tým, ktorí zomreli, a my sme s nimi spojení ich orodovaním. Jedna z najstarších modlitieb za zosnulých, ktorá uzatvára ekténiu za zosnulých, prosí Boha prosí: „Obdaruj pokojom duše tvojich zosnulých služobníkov (mená), na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania… Odpusť im všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami… Veď nieto človeka, ktorý by počas života nehrešil.“ Tí, ktorí dosiahli zjednotenie s Bohom, nám môžu pomôcť i svojimi modlitbami. Toto učenie, nazývané „spoločenstvo svätých“, je pozitívnym tvrdením, že ani smrť nemôže zničiť putá kresťanskej lásky, ktoré máme jeden k druhému v Pánovi.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život I.: Tajomstvo, na ktorom máme účasť – Obrazy Cirkvi; Cirkev uskutočňovaná v Eucharistii; Misia Cirkvi


Svetlo pre život I.: Zjavené tajomstvo – Ježiš – vtelené Slovo; Ježiš – predpovedaný Jánom; Ježiš – zjavený pri Jordáne; Ježiš – zjavený v evanjeliách; Ježiš – zjavený na Tábore; Ježiš – nová Pascha