Svetlo pre život I.

Svetlo pre život I.: Tajomstvo, na ktorom máme účasť – Obrazy Cirkvi; Cirkev uskutočňovaná v Eucharistii; Misia Cirkvi

od autora: Ján Krupa · 10 februára, 2023

Tretia kapitola: Tajomstvo, na ktorom máme účasť

V Starom zákone bol „Cirkvou“ ľud vyvolený Bohom a zhromaždený v jeho prítomnosti. Hebrejské slovo pre tento vyvolený ľud bolo qahal (v gréčtine ekklesia) Jahve, čo znamená „Božie zhromaždenie.“ Strediskom tohto zhromaždenia bola ústredná svätyňa Izraela, Boží príbytok na zemi, kde bola hlavne lokalizovaná Božia prítomnosť: pôvodne svätostánok na púšti a neskôr Jeruzalemský chrám.

V Novom zákone bol chrám Božej prítomnosti interiorizovaný. Svätý Pavol učil: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Kor 3, 16 – 17). Pôvodný význam sa v angličtine trochu stratil, pretože grécke slovo „vy“ je plurálnou kolektívnou formou, znamenajúcou ľudí ako skupinu, ktorá tvorí Cirkev. Aj svätý Peter prirovnáva Cirkev k chrámu z kameňov: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5). Existuje tu podstatná jednota: Cirkev je postavená zo živých ľudí; Boh je prítomný medzi ľuďmi v každom jednotlivcovi i v zhromaždenom spoločenstve.

Podporte nás

Jednota je kľúčovým znakom Cirkvi, v ktorej sme navzájom spojení v Kristovom tele (porov. 1 Kor 12, 12). Toto je odpoveďou na Kristovu modlitbu, aby sme boli jedno, ako on a Otec sú jedno (Jn 17, 10). V Cirkvi sme zároveň zjednotení s Bohom. Pretože Božie Slovo sa stalo ľudskou bytosťou, stali sme sa Božími bratmi a sestrami, lebo „aj ten, čo posväcuje, a tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného“ (Hebr 2, 11). Všetky tieto diela sa uskutočňujú prostredníctvom Ducha, ktorý je „všade a všetko naplňuje“ (Hymnus: „Kráľu nebeský“).

Obrazy Cirkvi

Cirkev vyjadruje svoje myšlienky o vlastnej identite najmä pomocou obrazov. V rôznych ideových obrazoch Tradície sa Cirkev snaží konkretizovať svoju skúsenosť so zjednotením s Bohom. Niekoľko najvýznamnejších obrazov:

Ikona Trojice – Jednota Cirkvi spočíva na pevnom základe: jednota Boha vo Svätej Trojici. Cirkev je historickým vyjadrením pôsobenia Trojice a život Cirkvi odzrkadľuje život Boha. Preto je naša vízia Cirkvi úzko spojená s tým, čo vieme o tajomstvách Trojice. Cirkev je ikonou Trojice a vo veľmi skutočnom zmysle zrkadlí a odráža život Otca, Syna a Svätého Ducha. „Cirkev má sprítomňovať, ba priam zviditeľňovať Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Svätého Ducha neprestajne obnovuje a očisťuje“ (Gaudium et spes, 21). Druhý vatikánsky koncil učil: „Celá Cirkev sa javí ako ‚ľud zhromaždený jednotou Otca, Syna a Svätého Ducha‘“ (Lumen gentium, 4).

Cirkev musí ukazovať svetu význam života vo vzťahu, jednej osoby k druhej, ako tri osoby v Bohu žijú jedna v druhej. Cirkev existuje iba ako skupina ľudí, ktorí sú zjednotení vo viere v Krista, lebo „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Tak ako identita Otca, Syna a Svätého Ducha pochádza zo vzťahu, ktorý má každý z nich s ostatnými, tak aj identita členov Cirkvi pramení zo vzťahu lásky, ktorá plodí život a dobré skutky. Týmto spôsobom predstavujú Cirkev ako obraz Trojice.

Západná kultúra v modernej dobe právom vyzdvihla hodnotu jednotlivca. Bohužiaľ, tento dôraz často minimalizoval alebo eliminoval cenenie si spoločenstvo. Ľudia sa často rozhodujú pre členstvo v cirkvi preto, že prispieva k ich vnútornému životu zbožnosti: „niečo z nej majú.“ Málo myslia na záväzok voči ostatným ľuďom, ktorí patria do tejto cirkvi. Vo svete, ktorý je často nepriateľský voči náboženstvu, musíme byť schopní odrážať základnú jednotu Cirkvi tým, že budeme uznávať a podporovať našich bratov a sestry vo viere. Náš vnútorný život viery nemôže prekvitať v izolácii od spoločenstva. Niektorí ľudia môžu snívať o kresťanskej výchove svojich detí a o praktizovaní viery mimo inštitucionálnej Cirkvi, ale v priebehu dvoch generácií stratia všetky vedomosti a tradíciu. Vnútorný život Cirkvi pôsobí v srdciach ľudí, ale prekračuje jednotlivcov.

Kristovo telo – Ježiš Kristus, vtelené Slovo, je viditeľným vyjadrením vnútorného, láskyplného života Boha a viditeľná Cirkev je rovnako vyjadrením trvalej prítomnosti nášho Pána. Svätý Pavol opakovane hovorí o Cirkvi ako Kristovom „tele“, v ktorom majú jednotlivé údy rôzne úlohy, podobne ako majú jednotlivé časti ľudského tela rôzne úlohy alebo funkcie, ktorými prispievajú k životu celého tela (1 Kor 12, 12 – 27; Ef 1, 22 – 23; 4, 15 – 16; 5, 23; Kol 1, 18; 2, 19; Rim 12, 4). Obraz Cirkvi ako tela zdôrazňuje zjednotenie jej členov s Bohom a medzi sebou navzájom prostredníctvom Krista, ktorý je nazývaný „zmierenie“ (2 Kor 5, 19). Svätý Pavol výslovne stotožňuje Cirkev s Kristovým telom (Ef 1, 23). Pomocou Cirkvi sa stávame Kristom, ale zachovávame si vlastnú identitu, pretože Kristus je „hlavou“ Cirkvi. Svätý Maxim Vyznávač vo svojej Mystagógii ukázal, že toto stotožnenie je jedným z kľúčových bodov teológie Otcov:

„Všetci sú zrodení do Cirkvi a pomocou Cirkvi sú znovuzrodení a znovustvorení v Duchu… skrze ňu absolútne nikto sám osebe nie je oddelený od spoločenstva, pretože každý sa zbližuje so všetkými ostatnými a spája sa s nimi pomocou jedinej, jednoduchej a celej milosti a sily viery. Takto byť a javiť sa ako jedno telo, ktoré tvoria rôzne údy, je hodné samého Krista, našej pravej hlavy… svätá Cirkev je obrazom Boha, pretože uskutočňuje to isté zjednotenie veriacich s Bohom.“[1]

Spoločenstvo Svätého Ducha – Ak Kristus je hlavou Cirkvi, potom jej „dušou“ je, povedané obrazne, Svätý Duch, „Duch pravdy“, ktorého prisľúbil Kristus (Jn 14, 16 – 17; 16, 13; Sk 1, 8). Svätý Duch udeľuje jednotlivým veriacim svätosť (1 Kor 3, 15; 6, 19), robí ich adoptívnymi deťmi a dedičmi Boha (Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 17), uvádza ich do pravdy (Jn 16, 13), udeľuje služobné dary, ktoré budujú Kristovo telo (Ef 4, 11 – 13), a dynamicky zjednocuje všetky jednotlivé údy do jedného tela (1 Kor 12, 13). Keďže existuje len jeden Svätý Duch, všetky údy Kristovho tela sú jedno v Bohu a jedno navzájom. Inými slovami, Cirkev je sviatosťou jednoty, povolaná skutočne sprítomňovať vo svete jednotu, ktorú naznačuje, a dokazovať, že je skutočne spoločenstvom Svätého Ducha.

Cirkev sa uskutočňuje v Eucharistii

Proces stávania sa Božím príbytkom v Duchu, Kristovým telom, sa najplnšie uskutočňuje v Eucharistii. Ježiš prirovnal Božie kráľovstvo k hostine (Mt 22, 1 – 14; Lk 14, 16 – 24). Pri Poslednej večeri zjavil, že Eucharistia je pamiatkou jeho prítomnosti a zároveň závdavkom budúcej hostiny (Mt 26, 29; Mk 14, 25; Lk 22, 18; 1 Kor 11, 26). Ježiš si vybral toto jedenie ako jednu z posledných vecí, ktoré bude robiť so svojimi učeníkmi. Po tom, čo prišiel vytvoriť nový poriadok vo svete, ustanovil znamenie, aby pripomínalo a predlžovalo jeho dielo. Eucharistia poskytuje tým, ktorí sa na nej zúčastňujú, pokrm a zároveň pocit spoločnej jednoty pomocou prirodzeného významu jedenia, ktoré konajú spoločne ako rodina alebo spoločenstvo.

Spôsob, akým používame chlieb na božskej liturgii, naznačuje jednotu Cirkvi. Eucharistický chlieb, nazývaný „Baránok“, – Kristus, „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ – spočíva na diskose, obklopený menšími časticami, ktoré predstavujú Bohorodičku, anjelov, svätých a tých, za ktorých sa modlíme. Toto usporiadanie symbolizuje celú Cirkev, telo Krista, ktorý obetuje a je obetovaný. Po Pánovej modlitbe (Otčenáš) sa Baránok rozlomí na štyri časti, ktoré sa rozdajú tým, ktorí pristúpia k svätému prijímaniu. Tým sa v obrade uskutočňuje to, čo učil svätý Pavol: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16 – 17).

Eucharistia buduje Cirkev. Svätý Pavol nazýva Eucharistiu aj Cirkev Kristovým telom. Jedno bez druhého nie je možné. Na božskej liturgii sa chlieb a víno, ktoré sa obetujú „za všetkých a pre všetko“, stávajú Kristovým telom a krvou. Tak ako sa chlieb a víno mocou Svätého Ducha premieňajú na Kristovo telo a krv, tak sa aj celá Cirkev a napokon celý svet premieňa na Boží obraz a podobu pomocou slávenia Eucharistie. Cirkev je viditeľným znamením nepretržitej Božej prítomnosti a činnosti vo svete a nikdy nie je viac sama sebou, než keď zvoláva Kristovu prítomnosť pod viditeľným znamením Eucharistie.

Druhý vatikánsky koncil uznáva podstatnú jednotu, ktorá existuje medzi Cirkvou a Eucharistiou, a táto téma tak veľmi leží na srdci východnému teologickému mysleniu. Vo svojom dekréte o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis koncil označuje Eucharistiu za „stredobod spoločenstva veriacich“ (čl. 5) a hovorí, že „budovať kresťanské spoločenstvo… vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie“ (čl. 6). Eucharistia „zdokonaľuje Cirkev“ (Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 39), je prostriedkom, ktorým „sa naznačuje a uskutočňuje jednota Cirkvi“ (Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 2).

Misia Cirkvi

Eucharistia je znamením Kristovej lásky a sebaobetovania za druhých. Cirkev pokračuje v prejavovaní tejto lásky, v konaní dobra v sebe i mimo seba. Všetci veriaci ako jej členovia musia konať takisto. Cirkev žije z Božej lásky, ktorá tvorí a vykupuje. Na úrovni jednotlivca môže konanie z lásky formovať osobnosť druhých a pozdvihovať ich z neúspechu. Na úrovni spoločenstva môže začať uskutočňovať Božie kráľovstvo na zemi. Cirkev je rovnako ako apoštoli poslaná na misiu, ktorá zahŕňa štyri základné činnosti, nazývané v gréckom jazyku Nového zákona: kerygma, leitourgia, koinonia a diakonia.

Kerygma – Kerygma pôvodne znamenala oznámenie hlásnika alebo posla. V ranej Cirkvi kerygma znamenala prvé kázanie tajomstva Ježiša. Prví kresťania, ktorí žili vo svete nepoznajúcom Krista, si veľmi dobre uvedomovali svoj mandát hlásať Krista a kázať dobrú zvesť o spáse. Tesne pred svojím nanebovstúpením k Otcovi Ježiš prikázal svojim nasledovníkom: „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 – 20). Povedal im: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).

Kresťania majú povinnosť byť svedkami (martyres) Kristovho evanjelia. Môžeme ho hlásať priamo slovami, ale potvrdzujeme ho aj svojím spôsobom života. Vydávanie svedectva znamená viac než vyučovanie. Vydávanie svedectva zahŕňa osobnú účasť na hlásanom posolstve. Evanjelium nie je len prednesom faktov; je to ohlasovanie udalosti, ktorá aktívne zapája poslucháča. Ježiš nás uzdravuje, odpúšťa nám, vychováva a vyučuje nás takisto ako pôvodných poslucháčov. Cirkevné učenie nie je zbierkou príbehov z minulosti, ale živou tradíciou, ktorá nás vyzýva k aktívnej viere v milosrdenstvo a spravodlivosť. Preto sa pri každej liturgii čítajú spisy apoštolov a evanjelistov a s veľkou úctou sa zaobchádza s evanjeliárom. Po vypočutí kerygmy v našich srdciach sa naša odpoveď stane podobnou Petrovej odpovedi: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68 – 69).

Leitourgia – Cirkev plní svoje poslanie najmä slávením bohoslužieb. Tak ako vydávanie svedectva znamená viac než vyučovanie, bohoslužba znamená viac než vykonávanie obradu. Možno ju definovať ako verejné cirkevné slávenie, v ktorom sa jednotlivo i ako spoločenstvo obetujeme Bohu (Rim 12, 1 – 3). Liturgia zahŕňa obradné úkony, ale presahuje vonkajšie znaky a stáva sa skutočnou „obetou chvály“, ktorá sa uskutočňuje pôsobením Svätého Ducha (Rim 8, 26).

„Liturgia“ pochádza z dvoch gréckych slov: laos (ľud) a ergon (dielo). V klasickej gréčtine tent výraz označoval verejnú prácu, ktorú vykonával občan pre dobro spoločenstva, často vrátane verejnej slávnosti. Aplikácia termínu Leitourgia najmä na Eucharistiu výstižne vyjadrovala totožnosť medzi Kristovým dielom spásy a slávením tohto diela v Cirkvi. Tu nás slávenie pamiatky smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána oslobodzuje od hriechu a zároveň sprítomňuje Pána a jeho spásonosné dielo. Liturgiou sú členovia Cirkvi uvádzaní do jednoty s Bohom a pôsobením Svätého Ducha sa stávajú svätými. Týmto procesom sa formuje ľud a buduje sa Kristovo telo (1 Pt 2, 5).

Koinonia – Pred eucharistickou modlitbou kňaz požehnáva ľud slovami: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo (koinonia) Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2 Kor 13, 13). Primárny význam slova koinonia je priateľský vzťah či spoločenstvo v Pánovi. Koinonia je podstatný, charakteristický znak Cirkvi a poslania Ježiša, ktorý sa modlil: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21). Priateľský vzťah s Kristom zahŕňa účasť na jeho tele a krvi (1 Kor 10, 16 – 17) a na jeho umučení a zmŕtvychvstaní (Fil 3, 10; Hebr 3, 14; 1 Pt 4, 13). Koinonia zahŕňa tiež spoločenstvo v jednom živote viery (Tít 1, 4; 1 Jn 1, 3, 7), v Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4) a vo Svätom Duchu (2 Kor 13, 13; Fil 2, 1; Hebr 6, 4).

Takýto priateľský vzťah alebo spoločenstvo je hlavným účinkom božskej liturgie. Otca prosíme, aby posvätil a premenil dary „pre spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu“. Modlíme sa, aby sa vzťahy, ktoré máme v Kristovom tele – s Bohom i medzi sebou navzájom –, prehlbovali pomocou našej účasti na svätých tajomstvách.

Diakonia – Finálnym znakom misie Cirkvi je diakonia, čo je služba alebo úrad. Ježišov život bol podstatne životom služby: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Pri Poslednej večeri Ježiš zdôraznil túto úlohu tým, že svojim učeníkom umyl nohy. Povedal im, že on ako „Učiteľ a Pán“ vykonal úlohu sluhu a oni musia konať takisto (Jn 13, 12 – 17). Cirkev, vedená Pánovým príkladom, ustanovila svoje hlavné úrady: službu modlitby a kázania a službu kresťanskej dobročinnosti (porov. Sk 6, 12 – 4).

Služba kresťanskej dobročinnosti zahŕňa skutky, ktoré prispievajú k materiálnemu alebo duchovnému blahu druhých. Medzi takéto skutky patrí almužna, pohostinnosť, napomínanie, povzbudzovanie, podpora a trpezlivosť (Sk 11, 29; Rim 12, 6; 15, 23. 31; 2 Kor 8, 4. 19n; 9, 1. 12n; 1 Sol 5, 12. 14). Skutky dobročinnosti sú dôsledkom Eucharistie, odlišujúcim charakteristickým znakom Cirkvi a znamením Kristovho vlastného poslania (Mt 11, 4 – 5). Prispievajú k uskutočneniu Božieho kráľovstva, nového neba a novej zeme, ktoré boli prisľúbené Kristovým nasledovníkom.

Verzia z januára 2024.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

[1] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 187 – 188.