Alexander Schmemann: Veľká a svätá sobota
Toto je požehnaný sabat
„Veľká a Svätá sobota“ je deň, ktorý spája Veľký piatok – spomienku na Kristov kríž s dňom Kristovho vzkriesenia. U mnohých zostáva nejasná skutočná povaha a zmysel tohto „spojenia“, samotná potreba tohto „stredného dňa“. Pre veľkú väčšinu návštevníkov chrámu sú „dôležitými“ dňami Veľkého týždňa piatok a nedeľa, deň Kríža a deň Vzkriesenia. Tieto dva dni však zostávajú akosi „rozpojené“. Je tu deň smútku a potom je tu deň radosti. V tejto postupnosti je smútok jednoducho nahradený radosťou. No podľa učenia Cirkvi, ktoré je vyjadrené v jej liturgickej tradícii, povaha tejto postupnosti nie je jednoduchým nahradením. Cirkev ohlasuje, že Kristus „smrťou smrť pošliapal/smrťou smrť premohol“. Ešte pred Vzkriesením sa odohrá udalosť, v ktorej smútok nie je jednoducho nahradený radosťou, ale sám je premenený na radosť. Veľká sobota je práve týmto dňom premeny, dňom, keď zvnútra porážky vyrastie víťazstvo, dňom, keď je nám ešte pred Vzkriesením dané kontemplovať smrť samotnej smrti. A toto všetko a ešte viac je vyjadrené v tejto nádhernej rannej bohoslužbe, v tejto liturgickej spomienke, ktorá sa pre nás stáva spásnou a premieňajúcou prítomnosťou.
Žalm 118 – Láska k Božiemu zákonu
Keď prichádzame do chrámu ráno vo Veľkú sobotu, práve sa liturgicky skončil piatok. Smútok piatku je preto úvodnou témou, východiskom sobotňajšej utierne. Začína sa ako pohrebná bohoslužba, ako nárek nad mŕtvym telom. Po speve pohrebného tropára a pomalom okiadzaní chrámu pristupujú celebranti k plaštenici. Stojíme pri hrobe nášho Pána, rozjímame o jeho smrti, o jeho porážke. Spieva sa 118. žalm a ku každému veršu pridávame osobitnú „chválu“, ktorá vyjadruje zdesenie ľudí a celého stvorenia zoči-voči Ježišovej smrti:
„Ó, všetky vrchy a kopce a všetky ľudské zhromaždenia, smúťte, plačte a nariekajte so mnou, Matkou vášho Boha…“
A predsa sa hneď na začiatku popri tejto počiatočnej téme smútku a náreku objavuje nová téma, ktorá sa bude čoraz viac prejavovať. Nájdeme ju predovšetkým v 118. žalme: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho.“ V našej dnešnej liturgickej praxi sa tento žalm používa len pri pohrebných bohoslužbách, preto má pre bežného veriaceho človeka „pohrebný“ nádych. V ranej liturgickej tradícii bol však tento žalm jednou zo základných častí nedeľného bdenia, týždennej spomienky na Kristovo zmŕtvychvstanie. Jeho obsah vôbec nie je „pohrebný“. Tento žalm je najčistejším a najplnším vyjadrením lásky k Božiemu zákonu, k Božiemu zámeru s človekom a jeho životom. Skutočný život, ten, ktorý človek hriechom stratil, spočíva v zachovávaní, plnení Božieho zákona, v tom živote s Bohom, v Bohu a pre Boha, na ktorý bol človek stvorený.
„Keď idem cestou tvojich zákonov, mám väčšiu radosť ako zo všetkého bohatstva“ (14. verš). „V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať“ (16. verš).
Keďže Kristus je obrazom dokonalého plnenia tohto zákona, keďže celý jeho život nemal iný „obsah“ ako plnenie Otcovej vôle, Cirkev vykladá tento žalm ako slová samotného Krista, ktoré z hrobu povedal Otcovi.
„Pozri, Pane, tvoje príkazy milujem; oživ ma pre svoje milosrdenstvo“ (159. verš).
Kristova smrť je najvyšším dôkazom jeho lásky k Božej vôli, jeho poslušnosti Otcovi. Je to akt čistej poslušnosti, plnej dôvery v Otcovu vôľu. Pre Cirkev práve táto poslušnosť až do konca, táto Synova dokonalá pokora predstavuje základ, začiatok jeho víťazstva. Otec si želá túto smrť a Syn ju prijíma, čím zjavuje bezvýhradnú vieru v dokonalosť Otcovej vôle, v nevyhnutnosť tejto Synovej obety zo strany Otca. Žalm 118 je žalmom o tejto poslušnosti, a teda ohlásením, že v poslušnosti sa začalo víťazstvo.
Stretnutie so smrťou
Prečo si však Otec želá túto smrť? Prečo je potrebná? Odpoveď na túto otázku tvorí tretiu tému našej bohoslužby a objavuje sa najprv v „chválach“, ktoré nasledujú po každom verši 118. žalmu. Opisujú Kristovu smrť ako jeho zostúpenie do hádu. „Hádes“ v konkrétnom biblickom jazyku znamená ríšu smrti, ten stav temnoty, zúfalstva a zániku, ktorý je smrťou. A keďže je to ríša smrti – ktorú Boh nestvoril a ktorú nechcel –, znamená to aj to, že knieža tohto sveta je vo svete všemocné. Satan, hriech, smrť – to sú „dimenzie“ hádu, jeho obsah. Hriech totiž pochádza od satana a smrť je dôsledkom hriechu. „Hriech vstúpil do tohto sveta a skrze hriech smrť“ (Rim 5, 12). „Smrť panovala od Adama až po Mojžiša“ (Rim 5, 14). Celý vesmír sa stal kozmickým cintorínom, bol odsúdený na záhubu a zúfalstvo. A práve preto je smrť „posledným nepriateľom“ (1 Kor 15, 26) a jej zničenie predstavuje konečný cieľ vtelenia Božieho Syna. Toto stretnutie so smrťou je Kristovou „hodinou“, o ktorej povedal: „Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12, 27).
Teraz prišla táto hodina a Boží Syn vstupuje do smrti. Cirkevní otcovia tento okamih zvyčajne opisujú ako súboj Krista so smrťou, Krista so satanom. Táto smrť totiž mala byť buď posledným triumfom Satana, alebo jeho rozhodujúcou porážkou. Súboj sa rozvíja v niekoľkých fázach. Najskôr sa zdá, že sily zla triumfujú. Spravodlivý je ukrižovaný, všetkými opustený a znáša potupnú smrť. Zároveň sa stáva účastníkom „hádu“, tohto miesta temnoty a zúfalstva. Ale práve v tejto chvíli sa zjavuje skutočný význam tejto smrti. Ten, ktorý zomiera na kríži, má v sebe život. Nemá život ako dar zvonku, ako dar, ktorý mu preto môže byť odňatý, ale ako svoju vlastnú podstatu. On je totiž život a zdroj všetkého života. „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ Človek Ježiš zomiera, ale tento človek je Boží Syn. Ako človek môže skutočne zomrieť, ale v ňom sám Boh vstupuje do ríše smrti, má účasť na smrti. To je jedinečný a neporovnateľný zmysel Kristovej smrti. Človek, ktorý v nej zomiera, je Boh, alebo presnejšie povedané, je to Bohočlovek. Boh je svätý nesmrteľný. Iba v jednote „bez zmiešania, bez zmeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia“ Boha a človeka v Kristovi môže ľudská smrť byť „prijatá“ Bohom a zvnútra prekonaná a zničená, „pošliapaná smrťou/premožená smrťou“.
Smrť je prekonaná Životom
Teraz chápeme, prečo si Boh želá túto smrť, prečo Otec dáva svojho jednorodeného Syna smrti. Želá si spásu človeka a aby zničenie smrti bolo aktom jeho moci („Myslíš si, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?“ Mt 26, 53), nie aktom násilia, hoci aj spásonosného, ale aktom tej lásky, slobody a slobodnej oddanosti Bohu, ku ktorej Boh stvoril človeka. Lebo akákoľvek iná spása by bola v rozpore s prirodzenosťou človeka, a preto by nebola skutočnou spásou. Z toho vyplýva nevyhnutnosť vtelenia Božieho Syna a nevyhnutnosť tejto Božej smrti. V Kristovi človek obnovuje poslušnosť a lásku. V Kristovi človek víťazí nad hriechom a zlom. Bolo nevyhnutné, aby smrť nebola len zničená Bohom, ale aby bola prekonaná a pošliapaná v samotnej ľudskej prirodzenosti, človekom a prostredníctvom človeka. „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1 Kor 15, 21).
Kristus dobrovoľne prijíma smrť, o svojom živote hovorí, že „nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10, 18). Nerobí to bez boja: „I doľahli naňho smútok a úzkosť“ (Mt 26, 37). Tu sa napĺňa miera jeho poslušnosti, a teda tu je zničený morálny koreň smrti, smrti ako výkupného za hriech. Celý Ježišov život je v Bohu, ako by mal byť každý ľudský život, a práve táto plnosť života, tento život plný zmyslu a obsahu, plný Boha, premáha smrť, ničí jej moc. Smrť je totiž predovšetkým nedostatkom života, zničením života, ktorý sa odrezal od svojho jediného zdroja. Pretože Kristova smrť je pohybom lásky k Bohu, aktom poslušnosti a dôvery, viery a dokonalosti, je aktom života („Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ Lk 23, 46), ktorý ničí smrť. Je to smrť samotnej smrti.
Taký je zmysel Kristovho zostupu do hádu, jeho smrti, ktorá sa stáva jeho víťazstvom. A svetlo tohto víťazstva teraz osvetľuje naše bdenie pred hrobom.
„Ako môžeš ty, ktorý si život, zomrieť? Alebo zostať v hrobe. Veď Ty, Pane, ničíš kráľovstvo smrti a kriesiš mŕtvych z ríše hádesu.“
„Do hrobu uložili teba, Život môj a Kristus môj. Hľa, teraz tvojou smrťou smrť je porazená a ty vylievaš prúdy života pre celý svet.“
„Aká plná bola tá radosť! Aká veľká bola tá radosť! Ňou si naplnil všetkých, ktorých držal hádes, keď si vyžaroval svoje svetlo v tých temných hlbinách.“
Život vstupuje do kráľovstva smrti. Božské svetlo žiari v jeho strašnej temnote. Svieti všetkým, ktorí tam sú, pretože Kristus je životom všetkých, jediným zdrojom každého života. Preto aj zomiera za všetkých, lebo čokoľvek sa stane s jeho životom, stane sa v samotnom Živote. Tento zostup do hádu je stretnutím Života všetkých so smrťou všetkých:
„Zostúpil si na zem, aby si zachránil Adama, a keď si ho nenašiel na zemi, zostúpil si, hľadajúc ho, až do hádu…“
Smútok a radosť medzi sebou bojujú a radosť sa chystá zvíťaziť. „Chvály“ sa skončili. Dialóg, súboj medzi životom a smrťou sa blíži ku koncu. A po prvý raz zaznieva pieseň víťazstva a triumfu, pieseň radosti. Zaznieva v tropári na 118. žalm, ktorý sa spieva pri každej nedeľnom bdení, pri blížiacom sa dni Vzkriesenia:
„Zástup anjelov žasol, keď ťa uvidel zaradeného medzi mŕtvych, ale ty sám, Spasiteľ, si ničil moc smrti a spolu so sebou si vzkriesil Adama a vyslobodil všetkých ľudí z pekla.
Prečo, učeníčky, miešate sladko voňajúce korenie so svojimi ľútostivými slzami? Žiarivý anjel v hrobe zvolal na myronosičky: Pozrite si hrob a pochopte, lebo Spasiteľ vstal z hrobu.“
Životodarný hrob
Potom nasleduje krásny kánon Veľkej soboty, v ktorom sa ešte raz zhrnujú a prehlbujú všetky témy tejto bohoslužby – od pohrebného náreku až po víťazstvo nad smrťou – a ktorý sa končí týmto príkazom:
„Nech jasá celé stvorenie a nech sa raduje celá zem, lebo hádes a nepriateľ boli zničení. Nech mi vyjdú v ústrety ženy s myrom, lebo ja vykúpim Adama spolu s Evou a všetkých ich potomkov a tretieho dňa vstanem z mŕtvych.“
„A tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Odteraz je bohoslužba presvetlená paschálnou radosťou. Stále stojíme pred hrobom, ale bol nám zjavený ako životodarný hrob. Život odpočíva v ňom, nové stvorenie sa rodí a ešte raz, v siedmy deň, je deň odpočinku. Stvoriteľ odpočíva od všetkého svojho diela. „Život spí a Hádes sa chveje,“ a my rozjímame o tejto požehnanej sobote, o slávnostnom tichu Toho, ktorý nám vracia život: „Poďme sa pozrieť na náš život, ktorý odpočíva v hrobe…“ Teraz sa nám odhaľuje plný význam, mystická hĺbka siedmeho dňa ako dňa naplnenia, dňa dosiahnutia, lebo
„…Veľký Mojžiš mysticky predpovedal tento deň slovami: A Boh požehnal siedmy deň. To je požehnaná sobota; je to deň odpočinku a v ňom si jednorodený Boží Syn odpočinul od všetkých svojich diel. On zachoval sobotu v tele, počas smrti. V tento deň sa však prostredníctvom vzkriesenie opäť vrátil. On nám daroval večný život, lebo on jediný je dobrý, priateľ ľudstva.“
Teraz obchádzame chrám v slávnostnej procesii s plaštenicou, ale nie je to pohrebný sprievod. Je to Boží Syn, Svätý Nesmrteľný, ktorý prechádza temnotou hádu a ohlasuje „Adamovi všetkých pokolení“ radosť nadchádzajúceho vzkriesenia. „Žiariac ako ráno z noci“ ohlasuje, že „všetci mŕtvi vstanú z mŕtvych, všetci v hroboch budú žiť a všetci stvorení sa budú jasať“.
Očakávanie Života
Vraciame sa do Cirkvi. Už poznáme tajomstvo Kristovej životodarnej smrti. Hádes je zničený. Hádes sa chveje. A teraz sa objavuje posledná téma – téma Vzkriesenia. Sobota, siedmy deň, dosahuje a završuje dejiny spásy, jej posledným aktom je prekonanie smrti. Po sobote však prichádza prvý deň nového stvorenia, nového života, ktorý sa rodí z hrobu. Téma vzkriesenia sa otvára v prokimene:
„Vstaň, Pane, pomôž nám a vysloboď nás na slávu svojho mena. Bože, počuli sme to svojimi ušami.“
Téma Vzkriesenia pokračuje v prvom čítaní: Ezechielovo proroctvo o suchých kostiach. (37. kapitola): „…bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté.“ Je to smrť triumfujúca vo svete a temnota, beznádej tohto univerzálneho odsúdenia na smrť. Boh však hovorí k prorokovi. Oznamuje, že tento rozsudok nie je konečným osudom človeka. Suché kosti budú počuť Pánove slová. Mŕtvi budú opäť žiť. „Hľa, ja pootváram vaše hroby, vyvediem vás z hrobov, ľud môj, a vovediem vás do izraelskej krajiny.“ Po tomto proroctve nasleduje druhý prokimen s rovnakou výzvou, s rovnakou modlitbou:
„Vstaň, Pane, môj Bože, pozdvihni svoju ruku…“
Ako sa to stane, ako je toto všeobecné vzkriesenie možné? Druhé čítanie (1 Kor 5, 6; Gal 3, 13 – 14) dáva odpoveď: „Trochu kvasu prekvasí celé cesto…“ Kristus, naša Pascha, je týmto kvasom vzkriesenia všetkých. Keďže jeho smrť ničí samotný princíp smrti, jeho vzkriesenie je znakom vzkriesenia všetkých, pretože jeho život je zdrojom každého života. A verše „Aleluja“, tie isté verše, ktoré budú otvárať bohoslužbu Paschy, potvrdzujú túto poslednú odpoveď, istotu, že sa začal čas nového stvorenia, deň bez večera:
„Aleluja!! Nech povstane Boh a nech sú rozptýlení jeho nepriatelia a nech utečú spred jeho tváre tí, čo ho nenávidia… Aleluja!! Ako sa dym rozplýva, tak nech zmiznú, ako sa vosk roztápa pred ohňom.“
Čítanie proroctiev sa skončilo. Počuli sme však len proroctvá. Stále sme vo Veľkú sobotu pred Kristovým hrobom. A my musíme prežiť tento dlhý deň, kým budeme o polnoci počuť: „Kristus vstal z mŕtvych!“, kým vstúpime do osláv jeho zmŕtvychvstania. A tak tretie čítanie – Mt 27, 62 – 66 –, ktoré uzatvára bohoslužbu, nám ešte raz hovorí o hrobe: „Oni šli a hrob zabezpečili: zapečatili kameň a postavili stráž.“
Ale pravdepodobne práve tu, na samom konci utierne, sa prejavuje konečný význam tohto „stredného dňa“. Kristus vstal z mŕtvych, jeho zmŕtvychvstanie budeme sláviť v deň Paschy. Toto slávenie však pripomína jedinečnú udalosť minulosti a anticipuje tajomstvo budúcnosti. Je to už jeho vzkriesenie, ale ešte nie naše. Budeme musieť zomrieť, prijať umieranie, odlúčenie, zánik.
Naša realita v tomto svete, v tomto „eóne“, je realitou Veľkej soboty; tento deň je skutočným obrazom nášho ľudského stavu. Veríme vo vzkriesenie, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Očakávame vzkriesenie. Vieme, že Kristova smrť zničila moc smrti a smrť už nie je beznádejným, definitívnym koncom všetkého. Pokrstení v jeho smrť už máme účasť na jeho živote, ktorý vyšiel z hrobu. Prijímame jeho telo a krv, ktoré sú pokrmom nesmrteľnosti. Máme v sebe znak, anticipáciu večného života. Celá naša kresťanská existencia sa meria týmito úkonmi spoločenstva so životom „nového eónu“ kráľovstva. A predsa sme tu a smrť je naším nevyhnutným podielom.
Ale tento život medzi Kristovým vzkriesením a dňom spoločného vzkriesenia, nie je to práve život vo Veľkej sobote? Nie je očakávanie základnou a podstatnou kategóriou kresťanskej skúsenosti? Očakávame v láske, nádeji a viere. A toto očakávanie „vzkriesenia a života budúceho veku“, tento život, ktorý je „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3 – 4), tento rast očakávania v láske, v istote, toto všetko je naša vlastná „Veľká sobota“. Postupne sa všetko na tomto svete stáva priehľadným pre svetlo, ktoré odtiaľ prichádza, „obraz tohto sveta“ pominie a tento nezničiteľný život s Kristom sa stane našou najvyššou a konečnou hodnotou. Každý rok na Veľkú sobotu po tejto rannej bohoslužbe čakáme na paschálnu noc a plnosť paschálnej radosti. Vieme, že sa blížia. A predsa, aké pomalé je toto približovanie sa, aký dlhý je tento deň! Ale nie je nádherné ticho Veľkej soboty symbolom nášho života na tomto svete? Nie sme stále v „strednom dni“, v očakávaní Kristovej Paschy, v príprave na deň jeho kráľovstva, ktorý nemá večer?
Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
David Petras: Pascha – smrť a životBohoslužby svätých strastí nášho Pána podľa byzantskej tradície
