Nedeľné evanjelium / Sviatky

Pamiatka svätých otcov siedmeho všeobecného snemu

od autora: Ján Krupa · 13 októbra, 2023

Kto si uctieva svätý obraz, uctieva si osobu, ktorá je na ňom znázornená

Druhý nicejský koncil v roku 787 zakázal iba adorovať obrazy, lebo adorujeme jedine Boha.

V nedeľu 11. októbra 2020 gréckokatolíci slávia Pamiatku svätých otcov siedmeho všeobecného snemu, ktorý v roku 787 potvrdil uctievanie svätých obrazov: „Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému vzoru a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“

Podporte nás

Druhý nicejský koncil v roku 787 zakázal iba adorovať obrazy, lebo adorujeme jedine Boha.

O okolnostiach, priebehu a recepcii siedmeho ekumenického koncilu napísal viac Panayotis A. Yannopoulos, medzičasom emeritný profesor dejín na Katolíckej univerzite v belgickom Leuvene:

Kresťanstvo sa nemohlo odvolávať na nijaké umelecké dedičstvo; židovstvo, z ktorého vzniklo, sa vyhýbalo zobrazovaniu Boha. Rané kresťanstvo používalo symboly na vyjadrenie božskej skutočnosti. Od 4. storočia však kresťania, podnietení gréckou kultúrou, začali vyzdobovať svoje kultové miesta. Zobrazovanie svätých bolo ďalším krokom.

Po Chalcedónskom koncile (451) začali kresťanskí umelci zobrazovať aj Kristovu ľudskú prirodzenosť, čo počas 4. storočia odmietali predovšetkým Euzébius Cézarejský (PG 20, col. 1545 – 1548) a Epifánius z Cypru (PG 41, col. 373). Naproti tomu ostatní cirkevní otcovia sa vyslovovali z výchovných dôvodov jasne za zobrazovanie svätých a biblických scén.

Na začiatku 7. storočia sa Leontius z Neapolis na Cypre vyjadril v teologickej rozprave pozitívne o funkcii obrazov (PG 94, col. 1597 – 1609). Takto sa dostali viac alebo menej realistické obrazy do Božích chrámov. Na samom konci 7. storočia koncil Quinisextum (= Trullská synoda 691/692) zakázal symbolické zobrazovanie Krista, ktorého obraz bolo možné nájsť čoraz častejšie na predmetoch, ktoré nemali nič do činenia s bohoslužbou, napríklad za vlády Justiniána II. na byzantských minciach.

Predohra ku koncilu

Na začiatku 8. storočia bol stav vo východnej časti cisárstva desivý: Kresťania si nielenže uctievali obrazy, ale ich priam adorovali, bol to skutočný kult obrazov. Proti tejto situácii sa stavali puristi, ktorí sa obávali, že kresťanstvo by mohlo upadnúť do neprehľadnej modloslužby, zabudnúť na svoje vlastné teologické základy a stať sa šarlatánstvom. Odtiaľ pramenilo určité protihnutie proti zobrazovaniu Boha, prinajmenšom v ľudskej podobe.

Toto hnutie našlo podporu u nekresťanských susedných národov, u Arabov a Židov, no predovšetkým u heretikov, ako nestoriáni a paulikiáni, ktorí odmietali obrazy ako kultové predmety. Predovšetkým paulikiáni, ktorí sa od polovice 7. storočia koncentrovali vo východnom pohraničí, boli veľmi prísni, čo sa týka odmietania zobrazovania nielen Boha, ale aj svätých.

Neprístojnosti u ortodoxných, vplyv heretikov, príklad Arabov a Židov, východná tradícia a teológia niektorých cirkevných otcov viedli k tomu, že v niektorých centrách Východu bolo sotva tolerované zobrazovanie Boha. Najvýznamnejším centrom bolo mesto Nakolia vo Frýgii, ktorého biskup Konštantín stál na čele obrazoboreckého hnutia, ktoré považovalo obrazy za určitý druh pohanstva.

Takto sa začal náboženský spor, ktorý sa čoskoro premenil na dogmatický konflikt a nakoniec viedol k heréze. Tento konflikt otriasal Cirkvou jeden a pol storočia a neskôr našiel aj vyjadrenie v politickom, spoločensko-intelektuálnom a dokonca národnom hnutí.

Vláda byzantského cisára Leva III.

V roku 717, po dlhom období anarchie, nastúpil na byzantský trón Lev III. Prišiel z Germanície v Sýrii, no jeho rodina pochádzala z Izaurie, a teda poznal hnutie ikonoklastov. Počas prvých desiatich rokov svojej dlhej vlády neprejavil nijaký odpor voči svätým obrazom. Mnohé politické problémy mu ani nedovoľovali, aby sa staral o otázku obrazov. Okrem toho pred akýmkoľvek rozhodnutím si chcel vypočuť cirkevné a politické autority.

Patriarcha German odhodlane odporoval každému pokusu niečo zmeniť. Teodóz z Efezu, Tomáš z Claudiopolisu a predovšetkým Konštantín z Nakolie sa, naopak, vyslovovali jasne za opatrenia, ktoré mali zastaviť neprístojnosti. A takmer všetky politické autority boli znepokojené chorobnými fenoménmi adorovania obrazov.

Následne Lev III. vydal v roku 726 edikt, ktorého obsah nám nie je známy. Zdá sa však, že Lev nezakázal používanie obrazov na bohoslužobných miestach, skôr chcel zastaviť ich rastúce šírenie mimo týchto miest. Viac alebo menej prísne uskutočňovanie tohto ediktu zostalo, tak sa zdá, prenechané biskupom. V každom prípade v tomto výnose nebola reč o tom, aby boli obrazy umiestňované vyššie; tento na Západe bežný názor (Mansi XIII, 124) je založený na zlom preklade Života Štefana Mladšieho.

Edikt z roku 726 nebol prijatý jednomyseľne. Patriarcha German otvorene vyhlásil, že táto otázka je príliš vážna na to, aby sa ňou zaoberala cisárska rada. Mala by byť predmetom ekumenického koncilu (PG 98, col. 156). V rovnakom čase prišla reakcia pápeža Gregora II. Podľa kronikára Teofána (ed. Ch. de Boor, Leipzig 1883, 404 a 408) cisár napísal pápežovi list s dogmatickým obsahom a pápež naň odpovedal, avšak nevieme, koľko listov si vymenili.

Obidva dodnes Gregorovi pripisované listy sú nepravé. Pápež Gregor reagoval podľa všetkého prudko: Vyhlásil, že Rím je odňatý autorite cisára a Lev už nie je uznávaný ako cisár; aby nepriviedol byzantské vojsko do Ríma, pápež nezašiel až tak ďaleko, že vyhlásil nového vládcu. Gregorov postoj však podporoval vzburu na juhu Grécka, ktorý bol v pápežskej jurisdikcii. Jednotky rebelov tiahli proti hlavnému mestu a utrpeli tam citeľnú porážku. V dôsledku stroskotania tohto pokusu bol pápež prinútený uznať Levovu cisársku autoritu.

Ján Damaský a German Konštantínopolský

Reakciu ostatných východných patriarchov nepoznáme. Názor, že odsúdili ikonoklazmus, je bežný, ale nepodložený. Najdôležitejšou reakciou z Východu bola reakcia Jána Damaského, z monastiera Mar Saba v Jeruzaleme. Ján sa postavil na čelo opozície proti obrazoborcom a vypracoval skutočnú teológiu obrazov. Okolo roku 729 napísal teologickú reč na obranu obrazov a poslal ju nielen patriarchovi Germanovi, ale aj ortodoxnému obyvateľstvu hlavného mesta. No Byzantínci sotva reagovali na tento apel Jána Damaského.

Následne Lev zvolal radu trónu (silentium), ktorá pozostávala z laikov a cirkevných osobností. Jedine German sa ohradil proti cisárovej politike. Lev prinútil Germana abdikovať a vymenoval obrazoborca Anastáza za konštantínopolského patriarchu. Lev, posilnený rozhodnutiami rady, vydal v roku 730 „ikonoklastický dekrét“, ktorý nariadil zničenie obrazov.

German informoval Gregora, ktorý zo svojej strany neuznal Anastáza ako patriarchu. Okrem toho napísal Levovi a poukázal na to, že cisár nemá rozhodovať v otázkach náuky (Mansi XII, 978). Levova odpoveď bola prudká: Tvrdil, že má najvyššiu vládu nad Cirkvou (Mansi XII, 975), a vyriekol ostré vyhrážky voči Rímu. V skutočnosti sa Lev obával, že pápež Gregor by mohol odviesť Itáliu od byzantskej autority, a hľadal príležitosť na vojenskú operáciu proti Rímu. Za to, že nemusel pretrpieť osud Martina I., Gregor vďačí búrke, ktorá v roku 732 zničila byzantskú flotilu na Jadranskom mori.

Gregor III., od roku 731 nástupca pápeža Gregora II., nezmenil jeho politiku. Keď Lev zo svojej strany zistil, že byzantská suverenita nad Rímom bola čisto formálna a južná Itália stála na strane Ríma, rozhodol sa postupovať inak. V rokoch 732/733 vyňal Balkán a južnú Itáliu z jurisdikcie Ríma a podriadil ich jurisdikcii Konštantínopolu. Aj Izauriu, ktorá podliehala antiochijskej jurisdikcii, podrobil právnej príslušnosti hlavného mesta. Tým sa hranice cisárstva kryli s hranicami Konštantínopolského patriarchátu.

Takto Lev vytvoril určitý druh národnej cirkvi: Tým posilnil súdržnosť cisárstva a vylúčil všetkých, ktorí sa mu stavali na odpor. Ikonoklazmus bol nanucovaný celému štátnemu územiu, bez ohľadu na to, čo hovorili nejakí cudzinci ako Ján Damaský a Gregor III.

Teofán, ikonofilný autor zo začiatku 9. storočia, obviňoval Leva z ešte ďalších heretických myšlienok a vyčítal mu, že je paulikián. No Lev nikdy neprejavil sympatie pre paulikiánov. Teofán zaiste zašiel vo svojom fanatizme priďaleko. Jeho vyznanie však ukazuje, že ortodoxná opozícia v hlavnom meste zostala živá, no silnej Levovej osobnosti sa podarilo potlačiť túto opozíciu. Ihneď sa objavila po Levovej smrti (18. júna 740): ortodoxní podporovali jeho zaťa Artabasda v boji o nástupníctvo.

Byzantský cisár Konštantín V.

Dva roky dokázali ortodoxní držať v šachu Levovho syna Konštantína V., legitímneho nástupcu. Vplyv ikonoborcov bol však ďalekosiahly: Konštantín vyhral a v roku 742 znovu uviedol do platnosti dekréty z roku 730. Konštantín bol veľmi teologicky vzdelaný – prepožičal obrazoborectvu teologickú a dogmatickú náplň, ktorú ikonoklazmus za vlády jeho otca nemal.

Napriek svojim mimoriadnym schopnostiam bol Konštantín V. taký zamestnaný vojnou proti Arabom a Bulharom, že mu unikol vývoj v Itálii, kde Langobardi podrývali byzantské pozície a priamo ohrozovali Rím. Vzhľadom na langobardskú hrozbu pápež Štefan vyslal viacero volaní o pomoc do Konštantínopolu. Keďže nedostal nijakú pomoc, obrátil sa na franského kráľa Pippina Krátkeho. Toto volanie o pomoc značí zlom vo vzťahoch medzi Rímom a Byzanciou.

Rím našiel dostatok ochrany a definitívne sa odvrátil od Konštantínopolu, od cisárskej autority a jeho cirkevnej politiky. Konštantín to pochopil veľmi rýchlo a pri uskutočňovaní svojej cirkevnej politiky už nebral nijaký ohľad na Rím.

Hierijská synoda

Konštantín si myslel, že ikonoklazmus po období dozrievania nadobudne jasnejšie formy. V roku 753 sa uskutočnili z cisárskeho príkazu vo viacerých mestách schôdze na prerokovanie problému uctievania obrazov. Cisár spoznal, ako pevne zakorenený bol ikonoklazmus a koľko očakávaní mali od neho obrazoborci. Následne zvolal synodu, ktorá sa uskutočnila v roku 754 v Hierii, meste v blízkosti Chalcedónu. 338 biskupov uposlúchlo cisárovu výzvu. Ani Rím, ani ostatné patriarcháty sa nezúčastnili. Keďže konštantínopolský patriarchálny stolec bol vakantný, vedenie synody bolo zverené Teodózovi z Efezu.

Akty a uznesenia tejto schôdze sa stratili; všetko, čo o nej vieme, čerpáme z ekumenického Druhého nicejského koncilu, ktorý v roku 787 zamietol tieto uznesenia. Takto je známe, že Konštantín predložil účastníkom teologickú rozpravu, v ktorej uctievanie obrazov nebolo odsúdené ako modlárstvo, ale ako čistá heréza. Podľa cisára toto uctievanie protirečilo uzneseniam Chalcedónskeho koncilu z roku 451, pretože zobrazením Kristovej ľudskej prirodzenosti sa upadlo buď do nestorianizmu, ktorý oddeľoval prirodzenosti (božskú a ľudskú), alebo do monofyzitizmu, ktorý ich nerozlišoval.

Okrem toho táto synoda vyriekla kliatbu proti patriarchovi Germanovi a Jánovi Damaskému, no nedala za pravdu cisárovi, čo sa týka jeho názorov o Panne Márii a uctievaní svätých. Najťažšie je však vyhlásenie účastníkov, podľa ktorého cisár, ako rovnoprávny nástupca apoštolov, nie je odkázaný na koncil, aby rozhodol v otázkach kresťanskej viery (Mansi XIII, 225). Byzantskí biskupi boli zjavne takí zdrvení obrazoborectvom, že prijali neodpustiteľne nerozvážne uznesenia.

Len mnísi sa ohradili proti hierijským uzneseniam. Konštantín preto nechal zavrieť viacero monastierov a nútil niektorých mníchov k ženbe. Tí, ktorí sa nechceli podrobiť, boli prenasledovaní. Preto sa mnohí byzantskí mnísi vysťahovali a opustili cisárstvo, aby sa usadli na územiach ovládaných Arabmi alebo v Itálii. A tak bol odpor ešte raz presunutý na územia mimo hraníc.

Lateránska synoda

Ani východní patriarchovia, Teodor z Jeruzalema, Teodor z Antiochie a Kozma z Alexandrie, neakceptovali hierijské uznesenia. V roku 767 poslali do Ríma memorandum v prospech obrazov a prosili pápeža, aby prevzal iniciatívu. Pápež Štefan III. zvolal v roku 769 v Lateráne synodu, na ktorej sa zúčastnilo vyše 50 biskupov z Itálie, Franskej ríše a Východu. Táto synoda odsúdila Hierijskú synodu a potvrdila, že trvá na zobrazovaní svätých. Cisárova politika bola vážne pokarhaná a hierijské uznesenia už neboli považované za názor celého kresťanstva.

Byzantská cisárovná Irena

Smrť cisára Konštantína a tolerantná vláda jeho syna a nástupcu Leva IV. (775 – 780) predstavujú obrat v dejinách sporu o obrazy. Smrť Leva IV. uvoľnila trón pre jeho maloletého syna Konštantína VI. a štátne záležitosti prešli do rúk cisárovnej Ireny, ktorá bola vyhlásenou odporkyňou obrazoborcov.

Irena však nechcela provokovať všemocnú stranu ikonoborcov, preto postupovala malými krokmi. Ako prvé vyhlásila absolútnu slobodu v otázke uctievania obrazov, čo umožnilo návrat tých, ktorí odišli do exilu. Potom uskutočnila niekoľko diskrétnych zmien a nahradila prívržencov ikonoklazmu v štátnej správe ikonofilmi. Keď sa cítila dosť silná, pretlačila ikonofila Tarasa na konštantínopolský patriarchálny stolec.

Vo svojom úvodnom liste v roku 784 Taras odvolal hierijské uznesenia a žiadal vyslanie zástupcov, aby zrealizoval ekumenický koncil (Mansi XII, 1119 – 1127). Súčasne cisárovná Irena napísala list pápežovi Hadriánovi I. a prosila ho, aby sa zúčastnil na budúcom koncile. Hadrián odpovedal bezprostredne listom, v ktorom na jednej strane predstavil ortodoxný rímsky názor na problém uctievania obrazov, a na druhej strane sa zmienil aj o predstavách pápežstva o primáte pápeža a o spojeniach, ktoré jestvovali medzi pápežskou mocou a Franskou ríšou.

Doručiteľov listu, dvoch kňazov rovnakého mena Peter, niektorí historici považujú aj za vyslancom pápeža na koncile. Avšak Teodor Studita (List 38: PG 99, col. 903 – 1670) poznamenáva, že tieto osoby neboli vymenované pápežom za jeho zástupcov.

Zastúpenie ostatných patriarchov je takisto pochybné. Taras napísal listy a nechal ich priniesť vlastnými poslami do Sýrie, Palestíny a Egypta. Poslovia nemohli dosiahnuť svoj cieľ, pretože ich chytili a v ďalšej ceste im zabránili sýrski mnísi, ktorí sa obávali, že ich Arabi obvinia z kolaborácie s Byzanciou.

Mnísi si vybrali dve osoby, istého Jána a istého Tomáša, ktorí sa mali ako zástupcovia Antiochie a Alexandrie zúčastniť na koncile. Zdá sa však, že žiaden z nich nebol nikdy oficiálne delegovaný. Zo všetkých týchto dôvodov bol viac ako jedným bádateľom spochybňovaný ekumenický charakter tohto koncilu.

Druhý nicejský koncil

Koncil zasadol pod predsedníctvom patriarchu Tarasa v roku 786 v Chráme svätých apoštolov v Konštantínopole. Aj Irena a jej syn Konštantín sa objavili, aby sledovali rokovania. Napriek dlhej príprave bola väčšina zhromaždených biskupov proti uctievaniu obrazov. Títo biskupi poznali cisársky postoj v prospech obrazov, preto informovali s pomocou strany ikonoklastov cisársku gardu, ktorá bola naladená, podobne ako ostatná armáda, obrazoborecky. Len čo sa zhromaždila synoda, vojaci vtrhli do chrámu a rozohnali jej účastníkov. Všetko sa muselo začať odznova.

Irena rozpustila obrazoboreckú armádu. Keďže si však stále ešte nebola istá, preložila koncil do Nicey. Práce boli obnovené pod Tarasovým predsedníctvom v septembri 787. Zúčastňovalo sa na nich 350 biskupov, obaja pochybní zástupcovia pápeža, obaja pochybní zástupcovia Antiochie a Alexandrie, dvaja vysokí správni úradníci, ako aj zástupcovia cisára.

V Nicei sa uskutočnilo sedem zasadaní, ôsme zasadanie sa konalo v paláci v Konštantínopole. Na tomto zasadaní cisárovná a jej syn slávnostne podpísali uznesenia koncilu, ktorý zamietol vyhlásenie Hierijskej synody a schválil možnosť zobrazovania svätých, ako aj uctievanie obrazov. Túto ortodoxnú vieru vysvetlila pri príležitosti druhého zasadania skupina 117 mníchov a igumenov. Toto vysvetlenie, spojené s teológiou Jána Damaského, bolo vskutku podkladom pre koncilové vyhlásenia v otázkach náuky.

Najnápadnejšia bola absencia akejkoľvek reakcie zo strany obrazoborcov. Množstvo biskupov sa zúčastnilo aj rok predtým na schôdzi v Konštantínopole, kde sa uviedli ako obrazoborci a pôvodcovia nepokojov. Irena uviedla ikonoklastov zjavne do dilemy: buď zostanú verní svojmu názoru, no potom budú nútení odovzdať svoje biskupstvá, alebo oľutujú a potom sa po získanom odpustení môžu zúčastniť na synode, ale zotrvávajúc v múdrom mlčaní.

Frankfurtská synoda

Rím a východné patriarcháty prijali konečné rozhodnutia koncilu blahosklonne, no ďalší priebeh vecí sa ukázal ako ťažký. Na Západe zvolal Karol Veľký v roku 794 vo Frankfurte synodu, ktorá sa vyslovila proti nicejským uzneseniam, hlavne čo sa týka vzťahu medzi obrazom a zobrazenou osobou.

Pápež Hadrián síce zostal neoblomný pri svojom súhlase s Druhým nicejský koncilom, no frankfurtská synoda predstavovala vážne varovanie pre pápeža a jeho osobitné vzťahy s Franskou ríšou.

Ikonofilní mnísi

V Konštantínopole ultraortodoxní ako Teodor, igumen monastiera Studios, vyčítali cisárovnej priveľmi zhovievavú politiku voči obrazoborcom. Napriek zosadeniu cisárovnej Ireny odsúdila v roku 809 za vlády cisára Nikefora I. v Konštantínopole uskutočnená synoda ultraortodoxných, a cisár poslal studitov do vyhnanstva. Za vlády Michala I. (811 – 813) boli síce znovu omilostení, ale situácia ortodoxných bola čoraz ťažšia.

Koncil v Hagii Sofii

Lev V. ( 813 – 820) za obrátil na stranu obrazoborcov, pretože musel konštatovať, že štát a predovšetkým armáda pod vedením ikonofilov fungovala čoraz horšie. Patriarcha Nikefor bol prinútený abdikovať.

Ak veríme listu Michala II. Ľudovítovi Pobožnému z roku 824 (Mansi XIV, 420), tak Lev V. v roku 813 zakázal vystavovať obrazy v chrámoch na dosiahnuteľných miestach, pretože im ľudia preukazovali skutočnú poklonu, ktorá patrí jedine Bohu. To bol prvý ústupok ikonoklastom.

Keďže ctitelia obrazov odkazovali na uznesenia Druhého nicejského koncilu, Lev V. zvolal v apríli 815 v Hagii Sofii koncil, ktorý anuloval nicejské uznesenia a opäť uviedol do platnosti uznesenia synody z Hierie. Ikonoklazmus znovu dostal impulz a Teodor Studita sa postavil na čelo ortodoxnej opozície.

Byzantský cisár Michal III.

Cisár Michal II. (820 – 829) spočiatku chcel zostať nadstranícky: anuloval uznesenia Hierijskej synody, ďalej uznesenia synody z roku 815, ale aj rozhodnutia Druhého nicejského koncilu a zakázal akúkoľvek diskusiu okolo obrazov. Neskôr však uprednostňoval obrazoborcov. To robil aj jeho syn a nástupca Teofil, ktorý ctiteľov obrazov dokonca prenasledoval a zatváral ikonopisecké dielne. V ľude však obrazoborci stratili akýchkoľvek nasledovníkov.

Ikonofilná cisárovná Teodora

Za vlády Michala III. (842 – 867) Teodora, matka cisára, obnovila vystavovanie obrazov a zasadzovala sa za zvolenie Metoda, ikonofila, za patriarchu. Ten zvolal 11. marca 843 do Konštantínopolu synodu, ktorá zasadila definitívny koniec obrazoborectvu.

Pôvodne publikované in: Giuseppe Alberigo (Hrsg.), Geschichte der Konzilien. Vom Nicaenum bis zum Vaticanum II, Patmos Verlag, Düsseldorf 1993.

Zdroj obrázka: https://www.oca.org/saints/lives/2020/10/04/70-commemoration-of-the-holy-fathers-of-the-seventh-ecumenical-coun