Prúd živej vody: Cirkevní otcovia (10. časť)
Ozdoba cirkví, stĺp a opora pravdy, bašta viery v Krista… Cirkev, ktorá mu bola zverená do opatery, stvárnil podľa starobylého vzoru, akoby podľa akejsi svätej ikony, takže tí, čo s ním žili, akoby žili so svetlom spred dvesto a viac rokov. Tento muž teda nepredložil nič vlastné, ani žiadnu nedávnu inováciu; ale ako s Mojžišovým požehnaním vedel z hĺbky svojho srdca vyniesť starobylé poklady.
Bazil Veľký, Pohreb Musónia
Kristus predtým, ako sa vrátil k Otcovi pri nanebovstúpení, poveril svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Matúš 28, 19 – 20). Spolu s týmto poverením prišiel aj prísľub, že takúto obrovskú úlohu nebudú musieť zvládnuť sami, pretože Kristus dodal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20b). Ako sa práve prejavuje táto Kristova prítomnosť? Kristus poslal Svätého Ducha, ako sľúbil, aby viedol a riadil spoločenstvo (Cirkev), ktoré okolo seba zhromaždil. To bola jeho záruka, že všetko, čo učil, sa zachová a odovzdá ďalej.
Cirkev prvých storočí si bola mimoriadne vedomá svojho poslania neporušene zachovať to, čo odovzdali apoštoli v sile Ducha. Viera, ktorú Ježiš odovzdal svojim apoštolom a ktorú oni zasa odovzdávali z generácie na generáciu, je to, o čom sme hovorili ako o Tradícii. A predsa Tradícia nie je mŕtvym prijatím minulosti, je to skôr živá kontinuita s Cirkvou dávnych čias. Ako to opísal teológ Vladimír Losskij:
„Čistý pojem Tradície možno definovať tak, že Tradícia je život Svätého Ducha v Cirkvi, ktorý každému členovi Kristovho tela dáva schopnosť počúvať, prijímať a poznávať pravdu vo svetle, ktoré jej náleží, a nie podľa svetla ľudského rozumu.“
Z publikácie O význame ikon
Tradícia, o ktorej hovoríme, nie je éterický, nehmotný pojem, ktorý sa nedá konkretizovať; naopak, táto Tradícia je stelesnená v konkrétnom. Vnímame ju v mnohých aspektoch Cirkvi, ako sú Biblia, vyznania viery, koncily, spisy cirkevných otcov, hymny, ikony a celý systém cirkevnej dogmatiky, vedenia, bohoslužieb a umenia.
Táto „plnosť“ Tradície sa prirovnáva k tkaniu gobelínu, kde krásu a význam každého vlákna možno oceniť len vo vtelení mnohých vlákien, ktoré tvoria celý vzor. Ďalším obrazom je mozaika, kde každý malý kúsok dlaždice môže mať krásu sám o sebe, ale skutočná krása diela vyplýva z obrazu, ktorý sa vytvára prostredníctvom mnohých takýchto kúskov.
Keď sa snažíme oceniť Tradíciu našej Cirkvi, sme vedení k tomu, aby sme podrobnejšie preskúmali niektoré z mnohých prvkov, ktoré vyjadrovali prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi v čase a priestore. Už sme sa zaoberali Svätým písmom a videli sme, ako sa Nový zákon vyvinul z túžby Cirkvi zachovať svedectvá očitých svedkov Ježišovho života a učenia, ktoré Cirkvi zanechali apoštoli.
Teraz sa zameriame na Tradíciu, ako sa prejavuje prostredníctvom cirkevných otcov a ich spisov. Apoštoli určia vodcov v každom kresťanskom spoločenstve. Tak ako sa apoštoli museli rozhodnúť, ako najlepšie vydávať verné svedectvo o Kristovi, tak si aj Cirkev v nasledujúcich generáciách bude musieť vybrať, ktoré spôsoby reči a konania budú autenticky prejavovať prítomnosť Krista medzi nimi.
Týchto cirkevných vodcov, ktorí nastúpili po apoštoloch a pokračovali v ich misii, nazývame cirkevní „otcovia“, pretože ich životy a náuky dávali Cirkvi život tak, ako nám dávajú život naši biologickí otcovia. Títo vodcovia neboli formálne označovaní Cirkvou ako „Otcovia“, ale neskôr boli uznaní za tých, ktorí zohrali formujúcu úlohu v jej vývoji. Charakterizuje ich správnosť ich učenia, svätosť ich života a uznanie zo strany Cirkvi. Stručne povedané, Otcovia boli biskupi, teológovia a/alebo učitelia duchovného života, ktorých cieľom bolo udržiavať pri živote evanjeliovú pravdu, ktorá prišla od Boha Otca prostredníctvom Krista, od Krista k apoštolom a od nich k prvým predstaviteľom spoločenstva.
Otcovia boli považovaní za strážcov myslenia apoštolov, za svedkov, služobníkov a obrancov Tradície, za hovorcov Svätého Ducha, ktorí sa podieľali na formovaní Cirkvi v helenistickom (gréckom) svete. Otcovia boli v jednote s Cirkvou, pretože celá ich činnosť bola v jej službe, slúžili potrebám jej života. Táto služba mala mnoho podôb a foriem: obrana viery na ekumenických konciloch proti heretickým náukám, definovanie Cirkvi v jej vnútornom aspekte prostredníctvom ich spisov, zakladanie charitatívnych inštitúcií a snaha slúžiť menej šťastným, poučovanie katechumenov, ktorí chceli prijať vieru, hlásanie a/alebo presnejšie definovanie právd odovzdaných od apoštolov, aby sa zachovali pre budúce veky. Ich prácu najlepšie vystihujú slová kondáku, ktorý sa spieva v júlovú nedeľu, keď si pripomíname účastníkov prvých šiestich ekumenických koncilov:
Kázanie apoštolov a učenie otcov podporujú jedinú vieru Cirkvi; je odetá do rúcha pravdy utkaného z nebeskej teológie; správne odhaľuje veľké tajomstvo, keď oslavuje tento zázrak!
Osobná úvaha
Zostavte si ľubovoľný zoznam cirkevných Otcov, ktorých poznáte najlepšie.
Ktoré čítania z cirkevných Otcov boli pre vás významné?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Prečo by sme mali študovať cirkevných otcov? (11. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Nová zmluva (9. časť)
