Prúd živej vody: Cirkevní otcovia – Prečo by sme mali študovať cirkevných otcov; Prednicejskí cirkevní otcovia; Ponicejské obdobie; Traja kapadócki otcovia a Ján Zlatoústy; Západní otcovia;

od autora: Ján Krupa · 30 januára, 2023

Ozdoba cirkví, stĺp a opora pravdy, bašta viery v Krista… Cirkev, ktorá mu bola zverená do opatery, stvárnil podľa starobylého vzoru, akoby podľa akejsi svätej ikony, takže tí, čo s ním žili, akoby žili so svetlom spred dvesto a viac rokov. Tento muž teda nepredložil nič vlastné, ani žiadnu nedávnu inováciu; ale ako s Mojžišovým požehnaním vedel z hĺbky svojho srdca vyniesť starobylé poklady.

Bazil Veľký, Pohreb Musónia

Kristus predtým, ako sa vrátil k Otcovi pri nanebovstúpení, poveril svojich apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Matúš 28, 19 – 20). Spolu s týmto poverením prišiel aj prísľub, že takúto obrovskú úlohu nebudú musieť zvládnuť sami, pretože Kristus dodal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20b). Ako sa práve prejavuje táto Kristova prítomnosť? Kristus poslal Svätého Ducha, ako sľúbil, aby viedol a riadil spoločenstvo (Cirkev), ktoré okolo seba zhromaždil. To bola jeho záruka, že všetko, čo učil, sa zachová a odovzdá ďalej.

Podporte nás

Cirkev prvých storočí si bola mimoriadne vedomá svojho poslania neporušene zachovať to, čo odovzdali apoštoli v sile Ducha. Viera, ktorú Ježiš odovzdal svojim apoštolom a ktorú oni zasa odovzdávali z generácie na generáciu, je to, o čom sme hovorili ako o Tradícii. A predsa Tradícia nie je mŕtvym prijatím minulosti, je to skôr živá kontinuita s Cirkvou dávnych čias. Ako to opísal teológ Vladimír Losskij:

„Čistý pojem Tradície možno definovať tak, že Tradícia je život Svätého Ducha v Cirkvi, ktorý každému členovi Kristovho tela dáva schopnosť počúvať, prijímať a poznávať pravdu vo svetle, ktoré jej náleží, a nie podľa svetla ľudského rozumu.“

Z publikácie O význame ikon

Tradícia, o ktorej hovoríme, nie je éterický, nehmotný pojem, ktorý sa nedá konkretizovať; naopak, táto Tradícia je stelesnená v konkrétnom. Vnímame ju v mnohých aspektoch Cirkvi, ako sú Biblia, vyznania viery, koncily, spisy cirkevných otcov, hymny, ikony a celý systém cirkevnej dogmatiky, vedenia, bohoslužieb a umenia.

Táto „plnosť“ Tradície sa prirovnáva k tkaniu gobelínu, kde krásu a význam každého vlákna možno oceniť len vo vtelení mnohých vlákien, ktoré tvoria celý vzor. Ďalším obrazom je mozaika, kde každý malý kúsok dlaždice môže mať krásu sám o sebe, ale skutočná krása diela vyplýva z obrazu, ktorý sa vytvára prostredníctvom mnohých takýchto kúskov.

Keď sa snažíme oceniť Tradíciu našej Cirkvi, sme vedení k tomu, aby sme podrobnejšie preskúmali niektoré z mnohých prvkov, ktoré vyjadrovali prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi v čase a priestore. Už sme sa zaoberali Svätým písmom a videli sme, ako sa Nový zákon vyvinul z túžby Cirkvi zachovať svedectvá očitých svedkov Ježišovho života a učenia, ktoré Cirkvi zanechali apoštoli.

Teraz sa zameriame na Tradíciu, ako sa prejavuje prostredníctvom cirkevných otcov a ich spisov. Apoštoli určia vodcov v každom kresťanskom spoločenstve. Tak ako sa apoštoli museli rozhodnúť, ako najlepšie vydávať verné svedectvo o Kristovi, tak si aj Cirkev v nasledujúcich generáciách bude musieť vybrať, ktoré spôsoby reči a konania budú autenticky prejavovať prítomnosť Krista medzi nimi.

Týchto cirkevných vodcov, ktorí nastúpili po apoštoloch a pokračovali v ich misii, nazývame cirkevní „otcovia“, pretože ich životy a náuky dávali Cirkvi život tak, ako nám dávajú život naši biologickí otcovia. Títo vodcovia neboli formálne označovaní Cirkvou ako „Otcovia“, ale neskôr boli uznaní za tých, ktorí zohrali formujúcu úlohu v jej vývoji. Charakterizuje ich správnosť ich učenia, svätosť ich života a uznanie zo strany Cirkvi. Stručne povedané, Otcovia boli biskupi, teológovia a/alebo učitelia duchovného života, ktorých cieľom bolo udržiavať pri živote evanjeliovú pravdu, ktorá prišla od Boha Otca prostredníctvom Krista, od Krista k apoštolom a od nich k prvým predstaviteľom spoločenstva.

Otcovia boli považovaní za strážcov myslenia apoštolov, za svedkov, služobníkov a obrancov Tradície, za hovorcov Svätého Ducha, ktorí sa podieľali na formovaní Cirkvi v helenistickom (gréckom) svete. Otcovia boli v jednote s Cirkvou, pretože celá ich činnosť bola v jej službe, slúžili potrebám jej života. Táto služba mala mnoho podôb a foriem: obrana viery na ekumenických konciloch proti heretickým náukám, definovanie Cirkvi v jej vnútornom aspekte prostredníctvom ich spisov, zakladanie charitatívnych inštitúcií a snaha slúžiť menej šťastným, poučovanie katechumenov, ktorí chceli prijať vieru, hlásanie a/alebo presnejšie definovanie právd odovzdaných od apoštolov, aby sa zachovali pre budúce veky. Ich prácu najlepšie vystihujú slová kondáku, ktorý sa spieva v júlovú nedeľu, keď si pripomíname účastníkov prvých šiestich ekumenických koncilov:

Kázanie apoštolov a učenie otcov podporujú jedinú vieru Cirkvi; je odetá do rúcha pravdy utkaného z nebeskej teológie; správne odhaľuje veľké tajomstvo, keď oslavuje tento zázrak!

Osobná úvaha

Zostavte si ľubovoľný zoznam cirkevných Otcov, ktorých poznáte najlepšie.

Ktoré čítania z cirkevných Otcov boli pre vás významné?

Prečo by sme mali študovať cirkevných otcov?

Skôr než sa budeme venovať životu a dielu niekoľkých cirkevných otcov, zamyslime sa nad otázkou, ktorú si môžu položiť mnohí kresťania: „Sú cirkevní otcovia – hoci sú to veľkí kresťania staroveku – takí dôležití, aby sme sa na nich odvolávali aj dnes? Máme Sväté písmo, inšpirované Božie slovo: čo viac nám môžu títo Otcovia dať?

Ak veríme, že Duch neustále žije a pôsobí v Cirkvi a že Tradícia je prejavom jeho prítomnosti a vedenia, potom sú všetky vyjadrenia Tradície znamením, že je medzi nami. A okrem toho, keďže je to ten istý Duch, ktorý pôsobí, jeho činnosť v rôznych časoch a na rôznych miestach je v súlade s tým, čo bolo predtým. Osobitným prínosom Otcov bolo predstaviť to isté evanjeliové posolstvo spôsobom, ktorý odrážal rozmanité životné okolnosti, v ktorých sa Cirkev nachádzala.

Táto kontinuita sa prejavuje vo veľkej láske Otcov k Svätému písmu, ktorá sa prejavuje v modlitbovom štúdiu. Neustále premýšľali o Biblii. Čítanie Svätého písma bolo pre nich synonymom konverzie ku Kristovi, nie ako predmet skúmania, ale ako vnútorný motív a život. Plný význam Božieho slova pre cirkevných Otcov spočíva v premene, ktorú privodzuje vo veriacom človeku. Božie slovo sa pre týchto učiteľov stalo nevyčerpateľným zdrojom poučenia. Uvažovali v zmysle Biblie a neustále s ňou žili. Mnohé ich diela, pastoračné, duchovné aj dogmatické spisy, sú jednoducho komentármi k Svätému písmu.

Otcovia však nežili v biblickej dobe. Ich svetom bola z väčšej časti grécko-rímska ríša, zdroj našej modernej západnej kultúry. Jedinečnosť ich prínosu spočívala v tom, že pod vedením Svätého Ducha vyjadrili biblickú vieru novým spôsobom, vo formách, ktoré súviseli so západnou kultúrou, a zároveň zostali v kontinuite s biblickým posolstvom.

Starostlivosť Otcov o Cirkev sa často vyostrovala v súvislosti s krízami v živote Cirkvi. V prvých storočiach nastali chvíle, keď mnohí kresťania mali zmätok v základnom kresťanskom učení o tom, kto je Boh, a o postavení Krista a Svätého Ducha vo vzťahu k Otcovi. Otcovia žili v týchto veľkých zlomových obdobiach, ktoré boli prelomom kresťanského myslenia a života, ponorení do modlitby a Svätého písma a udávali smer Cirkvi.

Keď napríklad ariánska heréza vyzývala Cirkev svojím pokriveným pohľadom na Boha, svätí Otcovia sa ukázali ako strážcovia pravdy.

Keď Svätý Duch inšpiroval vznik mníšstva, svätí Otcovia vyložili „cestu dokonalosti“, aby ju mohli nasledovať tisíce ľudí.

Keď sa ukázalo, že ľudský jazyk je príliš krehký na to, aby dokázal preniesť posolstvo evanjelia, Otcovia našli slová, aby aspoň čiastočne vyjadrili pravdu, a zvyšok vysvetlili svojím životom.

Takto sa prostredníctvom učenia a spisov cirkevných Otcov prejavovala riadiaca prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi v niektorých najdôležitejších momentoch jej dejín. Živé vyjadrenia našej viery, ktoré nám boli dané v životoch a učení Otcov, sú s nami aj dnes, najmä v našich liturgických službách.

Keď s radosťou hovoríme o Vzkriesení, uchyľujeme sa k myšlienkam svätého Jána Damaského, ktoré sú vyjadrené v Kánone Paschálnej utierne.

Vždy, keď slávime Eucharistiu, sú to slová svätého Jána Zlatoústeho alebo svätého Bazila Veľkého, ktoré vyjadrujú modlitby našich sŕdc.

Keď naši biskupi slávia božskú liturgiu uprostred zhromaždenej Cirkvi, ožívajú slová svätého Ignáca Antiochijského: „Kde je biskup, tam je celá Cirkev.“

Naša liturgia káže tým istým Duchom, ktorý viedol cirkevných Otcov pri ich kázaní, vyučovaní a pastorácii. Všetci sme sa stretli s cirkevnými otcami. V istom zmysle všetci poznáme cirkevných Otcov. Teraz sme jednoducho pozvaní, aby sme sa s nimi lepšie zoznámili.

Teraz je čas sa bližšie pozrieť na niektorých z týchto cirkevných Otcov, ich učenie a spisy. Pre naše vlastné pohodlie pri spomínaní na cirkevných Otcov a kontext, v ktorom žili svoju službu, sa budeme riadiť zvyčajným zoskupením podľa chronologickej línie. Iné často používané kategórie uvádzajú cirkevných Otcov podľa jazykov, ktorými hovorili (gréčtina, latinčina, sýrčina), alebo podľa škôl myslenia, ktoré nasledovali.

Významná zmena vo svetskom postavení Cirkvi nastala začiatkom 4. storočia, keď cisár Konštantín ukončil prenasledovania kresťanov a začal proces vládnych výhod pre Cirkev, ktorý nakoniec viedol k tomu, že sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.

Prvým významným prejavom tohto vládneho zasahovania do života Cirkvi bol Nicejský koncil, ktorý zvolal cisár Konštantín v roku 325. Keďže tento koncil bol takým významným zlomom v dejinách Cirkvi, cirkevní otcovia tradične sa delia na tých, ktorí pôsobili pred týmto koncilom (prednicejskí Otcovia), a tých, ktorí pôsobili po tomto koncile (ponicejskí Otcovia).

Prednicejskí cirkevní otcovia

Apoštolskí otcovia

Ježiš žil v prvej tretine prvého storočia; apoštoli, ktorých si vybral, pôsobili ďalších 30 rokov. Spisy, ktoré možno datovať od generácie bezprostredne po apoštoloch, t.j. od druhej polovice prvého storočia, sú známe ako apoštolskí Otcovia. Tieto spisy nám poskytujú náznaky morálneho postoja, liturgickej a disciplinárnej praxe cirkví prvého a druhého storočia.

Z tohto obdobia pochádza aj niekoľko Skutkov mučeníkov. Opisujú nestabilnú situáciu ranej Cirkvi uprostred prenasledovania. Poskytujú nám pohľad na to, ako veriaci žili a reagovali v týchto nepokojných časoch a ako ich nekresťanskí susedia vnímali.

Najjasnejšie informácie z tohto obdobia pochádzajú z listov a dve osoby sú nám dobre známe z listov, ktoré napísali a ktoré prežili stáročia.

Ignác Antiochijský (cca 30 – cca 115)

Antiochia na rieke Orontes bola jedným z najväčších miest starovekého sveta a rýchlo sa stala významným centrom kresťanského myslenia a misionárskej činnosti. Skutky apoštolov nám hovoria, že „v Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi“ (Sk 11, 26). Antiochijská cirkev sponzorovala tri veľké misijné cesty svätého Pavla, opísané v Skutkoch apoštolov. Tradícia nám hovorí, že svätý Peter bol pastierom prvého spoločenstva v Antiochii a Ignác bol jeho nástupcom.

Ignác bol za svoju kresťanskú vieru odsúdený na smrť a na naše šťastie sa do histórie dostalo sedem listov, ktoré sa mu pripisujú. Sedem listov, ktoré napísal rôznym spoločenstvám na svojej ceste na smrť do Ríma, je silným svedectvom o sile kresťanskej viery vo veľmi skorej fáze života Cirkvi.

Ignácove listy majú jednu hlavnú tému: jednota Cirkvi. Keď Ignác píše o tejto téme, podáva nám veľmi dôležité prvé náznaky cirkevného chápania Eucharistie a úlohy biskupa.

Klement Rímsky (? – 101)

Zdá sa, že Klement Rímsky bol biskupom tohto významného mesta koncom prvého storočia. Pripisuje sa mu niekoľko listov, ale za autentický sa dnes považuje len jeho „List Korinťanom“. Klement varuje kresťanské spoločenstvo v Korinte pred rovnakým problémom rozdeľujúcich klík, ktorému sa venujú listy svätého Pavla Korinťanom. Odporúča poslušnosť biskupovi ako záruku jednoty v štruktúre Cirkvi.

Apologéti

Zatiaľ čo spisy apoštolských otcov sa viac zaoberali každodenným životom a pastoračnými otázkami, naša ďalšia skupina sa vyznačuje systematickejším podaním viery. Svätý Peter odporúčal všetkým pokrsteným, aby boli pripravení vydať počet zo svojej viery. Grécke slovo pre „vydať svedectvo“, vysvetliť alebo obhájiť, je apologian. Otcovia, ktorí sa zastávali kresťanstva a vysvetľovali ho v pojmoch zrozumiteľných pre vtedajšiu grécko-rímsku kultúru, sú preto známi ako „apologéti“. (Musíme upozorniť, že tento titul nemá náš moderný zmysel slova apology ako „vyjadrenie ľútosti“ alebo „oľutovanie svojich činov“. Kresťanskí apologéti boli skôr tí, ktorí povstali a bránili kresťanstvo proti nespravodlivým obvineniam.)

Apologéti teda písali pre nekresťanské publikum a svoje argumenty usporiadali tak, aby boli čo najpresvedčivejšie. Ľudia ako svätý Justín Mučeník, boli na túto úlohu veľmi vhodní, pretože dôkladne študovali grécku filozofiu. V skutočnosti Justín, podobne ako Pavol, opisuje, ako ho hľadanie pravdy priviedlo k tomu, aby sa stal kresťanom.

Apologéti písali v ťažkých podmienkach a ich štýl je nevyhnutne polemický, t. j. agresívne napáda alebo vyvracia názory či zásady druhého. Cirkev považovala za nutné mnohé ich vyjadrenie spresniť, keď sa teologické úvahy stali sofistikovanejšími. Spisy apologétov nám poskytujú dôležité svedectvo o životaschopnosti kresťanskej viery v nepriateľskom prostredí a o potrebe vydávať verné svedectvo o Kristovi „celému svetu“.

Protiheretickí otcovia

Protiheretickí otcovia bránili pravé kresťanské učenie pred rôznymi sektami, ktoré rozvíjali falošné alebo neúplné chápanie Krista a oddelili sa od katolíckej Cirkvi. Najvýznamnejším predstaviteľom tejto skupiny je svätý Irenej Lyonský. Jeho dielo Proti herézam poskytlo štrukturálne kritériá pravej viery v jeho učení o poslušnosti biskupom, ktorí môžu preukázať, že sú nástupcami apoštolov. Vysvetlil tiež autentickú kresťanskú vieru v protiklade k falošnému učeniu siekt. Irenejovo vysvetlenie toho, ako sme spasení v Kristovi, sa stalo klasickým zhrnutím kresťanskej viery pre celý nasledujúci vývoj: „Boh sa stal človekom, aby sa všetci mohli stať božskými.“

Alexandrijská škola

Alexandrijská škola je ďalšou významnou skupinou Otcov v prednicejskom období. Alexandria bola popri Ríme a Antiochii významným mestom tej doby. Toto impozantné kozmopolitné mesto pri ústí rieky Níl v Egypte, pomenované po Alexandrovi Veľkom, bolo centrom klasickej helenistickej civilizácie a vzdelanosti.

Už v dobe pred Kristom považovala silná židovská komunita v Alexandrii za žiaduce vysvetľovať svoju židovskú vieru v gréckom jazyku svojho okolia. Ako bolo spomenuté v tretej kapitole, oficiálnou „Bibliou“ ranokresťanskej cirkvi sa mal stať židovský preklad Svätého písma – Septuaginta.

Táto silná židovská komunita poskytla úrodnú pôdu pre kresťanských misionárov, a hoci historické počiatky kresťanského spoločenstva v Alexandrii sú nejasné, na začiatku druhého storočia bolo kresťanstvo v tomto významnom metropolitnom centre dobre etablované.

Klement Alexandrijský (150 – 215)

Klement Alexandrijský je prvým významným spisovateľom, ktorý je spätý s alexandrijskou katechetickou školou. Túto organizovanú akadémiu by sme mohli prirovnať k našim moderným „think tankom“, kde sa stretávajú ľudia s podobnými záujmami, aby študovali a učili sa pod vedením „majstra“ alebo lídra. Ešte predtým, ako sa stal kresťanom, Klement študoval klasickú grécku filozofiu, ktorá bola v Alexandrii taká populárna, a veľká časť jeho spisov je venovaná chápaniu kresťanského evanjelia z hľadiska vtedy obľúbenej novoplatónskej filozofie. Klement zanechal aj spisy, v ktorých sa zaoberal mnohými praktickými problémami každodenného života.

Origenes (185 – 254)

Origenes bol synom kresťanskej rodiny. Hovorí nám, že jeho otec bol umučený pre vieru a jeho matka musela schovať jeho šaty, aby mu zabránila utiecť a dosiahnuť slávu ako mučeník. Origenes získal klasické vzdelanie a po Klementovi sa stal vedúcim Alexandrijskej školy. Jeho brilantná myseľ mala široký záber a samotný objem diel, ktoré vytvoril, je skutočne impozantný. Jeho odvážne používanie gréckej filozofie neskôr viedlo k problémom pre Cirkev a on sám bol počas svojho života zapletený do kontroverzií. Cirkev v neskorších storočiach otvorene odmietala prijať Origenove spisy ako autoritu a dokonca niektoré jeho náuky priamo odsúdila s tým, že v mnohých oblastiach sa nezhodujúci s Tradíciou. To poukazuje na dôležitý prvok v uvažovaní o cirkevných Otcoch: nie každý ranokresťanský učiteľ je automaticky cirkevným Otcom, ale len tí, v ktorých bolo možné rozpoznať nepretržitý prúd prítomnosti Svätého Ducha.

Neskorší predstavitelia alexandrijského myslenia ako Atanáz a Cyril mali najväčší vplyv na formovanie vývoja kresťanského myslenia a dogmatiky. Alexandrijská škola sa stane hlavným zástancom pohľadu na spásu ako theosis, t. j. zbožštenie, ktorý bude základom veľkej časti východnej teológie.

Títo skorší predstavitelia alexandrijskej školy sú chválení skôr za svoje diskusie než za svoje závery. Snažili sa vytvoriť most medzi helenistickým gréckym myslením a kresťanským evanjeliom. Určili smer, ktorým sa mala Cirkev uberať v nasledujúcom zlatom patristickom veku.

Púštni Otcovia

V druhej polovici tretieho storočia sa angažovaní muži a ženy, ktorí mali ešte v živej pamäti spomienky na rímske prenasledovania, snažili napodobniť mučeníkov v ich vernosti evanjeliovým príkazom tým, že sa stiahli z civilizačných centier do púštnych oblastí. Tam prijali mučenícku asketickú prax s čo najmenším počtom vyrušovaní a rozptyľovania. Nakoniec sa z tohto hnutia stalo mníšstvo.

Títo prví mníšski otcovia a matky sa starali o praktické uplatňovanie evanjelia v každodennom živote. Ich učenie sa zachovalo v rôznych zbierkach výrokov a tiež v dielach o prvých mníchoch od tých, ktorí ich navštívili.

Rôzne zbierky „výrokov Otcov“ mali obrovský vplyv na spiritualitu v Cirkvi. Ich jednoduché, priame, no hlboké postrehy o života v Kristovi sú pokladom, z ktorého môžeme čerpať znova a znova.

Medzi najznámejšie diela o prvých mníšskych otcoch a matkách patrí život Antona od Atanáza a Palladiova Historia Lausiaca. Viacerí významní západní Otcovia obšírne písali o svojich skúsenostiach s raným mníšstvom (napr. Kasián, Hilár z Poitiers, Hieronym) a takto tento poklad východnej Cirkvi významne prispel k západnej spiritualite.

Osobná úvaha

Jeden z púštnych otcov, abba Dorotej, použil obzvlášť pozoruhodný príklad pri odovzdávaní posolstva. Rozpráva sa príbeh:

Jedného dňa, keď hovoril bratom o raste v láske k Bohu a vo vzájomnej láske, pritiahol veľké vozové koleso do stredu bratov. Požiadal ich, aby si ho všetci prezreli. „Každý lúč kolesa je naša cesta životom. „Všetci začíname od vonkajšieho okraja a putujeme k stredu – k náboju, ktorým je Kristus.“

„Ale,“ dodal, „takisto si všimnete, že keď sa každý lúč kolesa približuje k náboju, približuje sa aj k ostatným lúčom. Inej cesty niet. Ak sa približujeme ku Kristovi, nevyhnutne sa približujeme aj k sebe navzájom. A naopak, ak sa nepribližujeme jeden k druhému, nemôžeme vôbec povedať, že sa približujeme ku Kristovi. Ak by sme to hovorili, len by sme klamali sami seba.“

Aké sú autentické znaky rastu v tvojom duchovnom živote?

Aké znaky, ktoré to potvrdzujú, vidíš? V tvojej rodine? U svojich priateľov? V tvojej farnosti?

Ponicejské obdobie

Štvrté storočie sa považuje za zenit patristickej éry. V rokoch 350 – 400 bola Cirkev svedkom zlatého veku patristického myslenia, počas ktorého sedem veľkých východných a západných cirkevných otcov vystúpilo do výšin a zanechalo Cirkvi veľké spisy v podobe listov, homílií, komentárov k Svätému písmu, charitatívnych inštitúcií a odporúčaní pre sociálne reformy.

V roku 313, len 12 rokov pred Nicejským koncilom, sa Cirkev dočkala ukončenia prenasledovania Milánskym ediktom, ktorý vydal Konštantín I. Krátko na to sa kresťanstvo stalo oficiálnym a dominantným náboženstvom Rímskej ríše.

Storočie po Nicejskom koncile bolo pre kresťanskú cirkev veľmi dôležité. Jej nové postavenie v rámci Rímskej ríše viedlo k sérii dôležitých konfliktov, ktoré určili vzor života Cirkvi pre všetky nasledujúce generácie veriacich. Cirkevní otcovia, ktorých Boh použil na prijatie týchto rozhodnutí, sú často spájaní do jednej skupiny a považovaní za „zlatý vek“ cirkevných Otcov.

V spisoch cirkevných otcov tohto veku je toľko bohatstva, že je nemožné im tu venovať náležitú pozornosť. Niektorí teologickí spisovatelia zápasili s dôležitými otázkami, kto Kristus skutočne je. Svätý Bazil Veľký vytvoril najrozšírenejšiu legislatívu na Východe. Počiatky historiografie nájdeme v spisoch Euzébia Cézarejského (260 – 340), otca cirkevných dejín. Zdokonalenie kázania najlepšie ilustruje svätý Ján Zlatoústy.

Tieto poklady môžeme len ochutnať v nádeji, že vzbudia chuť na hlbšie a modlitbové štúdium týchto velikánov našej viery. Preto teraz uvedieme veľmi stručný prehľad života niekoľkých cirkevných otcov spolu s úryvkom z diel každého z nich. Mali by sme mať na pamäti, že títo Otcovia (s výnimkou Augustína) zlatého veku nie sú ani tak iniciátormi myšlienkových prúdov, ako skôr konzervátormi už začatého diela. Ich genialita spočíva skôr v ich ortodoxnosti než originálnosti.

Otcovia zlatého veku

Skôr než sa v krátkosti pozrieme na jednotlivých Otcov, zhrňme si ich spoločné znaky. Až na jednu alebo dve výnimky Otcovia zlatého veku:

Narodili sa a vyrastali ako kresťania;

Pochádzali z najvyšších vrstiev rímskej spoločnosti;

Získali vzdelanie, ktoré sa očakávalo pre aristokrata;

Boli kriticky ovplyvnení k lepšiemu matkou alebo sestrou;

Začali svetskú kariéru, zvyčajne ako učiteľ;

„Obrátili sa“ okolo tridsiateho roku života;

Začali žiť mníšsky život;

Zanechali mníšsky život, aby slúžili Cirkvi ako biskupi;

Boli veľkými náboženskými mysliteľmi, ktorých „spisy“ (spočiatku skôr ústne, v dobe kázní a prejavov) boli často nazvané „Proti… (niečomu)“ a boli nabité dogmami a biblickými komentármi;

Boli skôr pastoračnými strážcami nicejskej ortodoxie než iniciátormi nového myslenia.

Traja kapadócki Otcovia a svätý Ján Zlatoústy

Kapadócki Otcovia, pomenovaní podľa svojej rodnej provincie v dnešnom Turecku, charakterizujú titul „cirkevní otcovia“. Sú to Bazil Veľký, jeho blízky priateľ Gregor z Nazianzu a Bazilov brat Gregor Nysský. Ich veľký prínos spočíva v neústupnom boji proti arianizmu (heréze, ktorá popierala Kristovo božstvo) a vo formulácii teológie o splodení Syna a vychádzaní Svätého Ducha.

Bazil Veľký (329 – 379)

Bazil Veľký bol veľmi schopným správcom a založil mníšsku komunitu, pre ktorú napísal regulu, ktorá sa stala klasickým vzorom pre všetky podobné snahy. Ukázala, že základom komunitného mníšstva je možnosť slúžiť si navzájom v láske. Bazil dal tiež veľký podnet k pomoci chudobným tým, že organizoval spoločné ponuky pomoci, ako napríklad zakladanie nemocníc, sirotincov a útočísk pre vdovy a chudobných. Prostredníctvom jeho listov vidíme jeho záujem o sociálne problémy svojej doby a je úžasné vidieť, že ide o tie isté problémy, ktoré nás trápia aj dnes. Verzia božskej liturgie, ktorá nesie Bazilovo meno, sa používa dodnes, a to desaťkrát do roka, a jeho spisy o Svätom Duchu majú stále zásadný význam. Úryvok z jeho slávneho traktátu O Svätom Duchu vysvetľuje pôsobenie Ducha v našom živote:

Každý človek, ktorý prijíma Svätého Ducha, ho prijíma osobitným spôsobom, a predsa milosť, ktorú Duch vylieva, je viac než dostatočná pre celé ľudstvo. Všetci, ktorí majú na ňom účasť, tak robia nie podľa miery jeho moci, ale podľa individuálnej schopnosti… Keď zažiari na tých, ktorí sú očistení od každej škvrny, robí ich duchovnými v spoločenstve so sebou samým. Tak ako slnečný lúč, ktorý dopadá na priehľadné a jasné predmety, ich rozjasňuje a spôsobuje, že odrážajú od seba lesk, tak aj duše, ktoré nesú Ducha a sú osvietené Duchom, sa samy stávajú duchovnými a vysielajú milosť ostatným.

To je to, čo nám poskytuje predtuchu budúcnosti, pochopenie tajomstiev, rozpoznanie toho, čo je skryté, zdieľanie dobrých darov, nebeské občianstvo, miesto v chóre anjelov, nekonečnú radosť, zotrvanie v Bohu, podobu Bohu, a to najlepšie zo všetkého, že sme sa stali Bohom.

Gregor z Nazianzu (329 – 390)

Gregor z Nazianzu je jedným z troch spisovateľov, ktorých byzantské cirkvi poctili titulom „Teológ“. Gregor, majster gréckeho jazyka a literatúry, ako aj vplyvný hlásateľ ortodoxie, sformuloval cirkevné učenie o Presvätej Trojici. Pre svojho jemného a nepokojného ducha sa Gregor dokázal venovať mníšskemu životu len krátky čas pod vedením svojho blízkeho priateľa Bazila Veľkého. Jeho sláva ako rečníka a teológa sa zakladá najmä na jeho Piatich teologických rečiach. V Druhej teologickej reči hovorí o rozpoznávaní Boha človekom:

Predpokladajme, že existencia vesmíru je spontánna. Čomu pripíšete jeho poriadok? Ak chcete, môžeme pripustiť aj to. Ale čomu pripíšete jeho zachovanie a udržiavanie v podmienkach jeho prvej existencie? Niečomu inému, alebo je to tiež spontánne? Určite niečomu inému než náhode! Ale čo iné to môže byť, ak nie Boh? Teda rozum, ktorý pochádza od Boha a je do nás všetkých vložený, ktorý je naším prvým zákonom a na ktorom sa všetci podieľajú, nás vedie k Bohu prostredníctvom vecí, ktoré môžeme vidieť.

Gregor Nysský (330 – 389)

Gregor Nysský bol Bazilovým mladším bratom. Bol považovaný za najhlbšieho a najcitlivejšieho ducha patristickej Cirkvi a zároveň bol jediným skutočne originálnym a špekulatívnym filozofom zlatého veku cirkevných otcov na Východe. Bol to mystik, ktorý sa venoval aj boju proti ariánom. Aktívne za zapájal do cirkevných záležitostí, vystupoval na konciloch a synodách, kde boli potrebné usmernenia a rady. Gregor bol ženatý a jeho vrcholné dielo medzi asketickými spismi sa nazýva O panenstve. Najlepšie z jeho dogmatických diel sa nazýva Veľká katechetická reč a bolo veľmi čítané. V tomto diele Gregor pojednáva o hlavných dogmách kresťanstva:

Keď uvažujeme o vesmíre, o usporiadanom fungovaní sveta a o dobrodeniach, ktoré prozreteľne pôsobia v našich životoch, vnímame existenciu nejakej sily, ktorá je účinná v tom, čo vzniká, a konzervuje to, čo je. Tak aj v súvislosti s tým, že Boh sa nám zjavil v tele, robíme zo zázrakov jeho pôsobenia uspokojivý dôkaz božského zjavenia a spoznávame všetko prostredníctvom jeho zaznamenaných diel, na ktorých božská prirodzenosť zanechala svoj odtlačok.

Ján Zlatoústy (347 – 407)

Ján Zlatoústy bol najplodnejším a najobdivovanejším gréckym Otcom a najslávnejším kazateľom všetkých čias. Jeho starostlivo vyvážené teologické učenie spolu s výrečným štýlom prednesu mu vynieslo titul „Zlaté ústa“ (Chrysostomos). Karhal nedbalých duchovných a predával svoje honosné okolie v prospech chudobných. Vyzýval politické aj cirkevné autority, aby „hovorili pravdu v láske“. Jeho otvorenosť ho niekoľkokrát priviedla do vyhnanstva, ktorého útrapy ho napokon stáli život. Pripisujú sa mu ústredné časti božskej liturgie, ktorú v byzantskej tradícii najčastejšie používame, a preto sa nazýva „Liturgia svätého Jána Zlatoústeho“. Najviac ho preslávilo množstvo kázní, ktoré predniesol v Antiochii počas dvanástich rokov tamojšieho pôsobenia, a jeho exegetické a kritické homílie o Starom a Novom zákone. Okrem mnohých homílií sú to aj aj traktáty O panenstve a O kňazstve a jeho katechetické poučenie známe ako Krstné katechézy. Z tohto posledného diela sa dozvedáme, aké účinky má na nás krst:

Je to, ako keby niekto vzal zlatú sochu človeka, ktorú už dávno zašpinil čas, dym, prach a korózia, a znovu ju odlial a vrátil nám ju dokonale vyčistenú a vyleštenú. Keď Boh vezme túto našu prirodzenosť, skorodovanú hrdzou hriechu a značne zatemnenú dymom našich chýb a zbavenú krásy, ktorú ju na začiatku obdaril, nanovo ju odlial – hodil do vody (krstu) ako do taviacej pece. Namiesto ohňa vylieva milosť Ducha a potom nás vyvádza obnovených a osviežených a s jasom, ktorý môže konkurovať slnečným lúčom. Starý človek bol rozdrvený a bol stvárnený nový človek, žiarivejší ako ten predchádzajúci.

Osobná úvaha

Keď apoštoli a cirkevní otcovia stanovovali poriadky pre Cirkev, od začiatku chránili dôstojnosť tajomstiev mlčaním a utajovaním, pretože to, čo sa náhodne rozpráva niekomu, nie je žiadne tajomstvo. Nepísanú Tradíciu máme preto, aby sa poznanie dogiem nestalo zanedbaným a opovrhovaným vďaka známosti. Dogma je jedna vec, kerygma druhá; prvá sa zachováva v tichosti, kým druhá sa ohlasuje svetu. Jednou z foriem mlčania je nejasnosť, ktorá sa nachádza v niektorých pasážach Svätého písma a sťažuje vnímanie významu niektorých dogiem pre vlastný prospech čitateľa. Napríklad všetci sa modlíme tvárou na východ, ale málokto si uvedomuje, že to robíme preto, lebo hľadáme raj, našu starú vlasť, ktorú Boh zasadil na východe v Edene.

Všetci sa v nedeľu modlíme, ale nie každý vie prečo. V deň zmŕtvychvstania sa modlíme, aby sme si pripomenuli milosti, ktoré sme dostali; nielen preto, že sme boli vzkriesení s Kristom a sme povinní hľadať to, čo je hore, ale aj preto, že nedeľa sa zdá byť obrazom budúceho veku. (Sv. Bazil, O Svätom Duchu)

Naše chrámy sú postavené smerom na východ, čo nám pripomína túžbu po raji, a modlíme sa tvárou k východu – vychádzajúcemu slnku a zmŕtvychvstalému Božiemu Synovi. Aké modlitbové gestá sú pre teba najsymbolickejšie?

Aké rozlíšenie medzi dogmou a kerygmou uvádza svätý Bazil?

Západní Otcovia zlatého veku

Koncom štvrtého storočia sa Itália a severná Afrika stali dôležitým centrum. Medzi Otcov z tejto oblasti patrí Ambróz Milánsky, Hieronym a Augustín.

Ambróz Milánsky (339 – 397)

Ambróz z Milána bol správcom par excellence. Jeho vplyv sa rozšíril na celú severnú Itáliu, Galiu a východnú Európu v politických aj cirkevných záležitostiach. Ambróz bol civilným úradníkom povereným potlačiť nepokoje, ktoré vypukli v súvislosti s uvoľnením milánskej biskupskej stolice. Toto úlohu splnil tak dobre, že ho ľud aklamáciou povolal priamo z katechumenátu do biskupskej služby. Hoci Ambróz sám nikdy nebol mníchom, podporoval v Miláne východný štýl mníšstva. Najviac si ho pamätáme pre jeho kázne, ktorými pripravoval kandidátov na krst. Ambróz bol učiteľom Augustína a pokrstil ho. Vysvetľujúc význam krstu napísal:

Pri krste si vstúpil do svätyne znovuzrodenia; spomeň si, čo sa ťa pýtali, a spomeň si, čo si odpovedal. Zriekol si sa diabla a jeho skutkov, sveta so všetkým jeho prepychom a pôžitkami. Tieto tvoje slová sú uchované nie v hroboch mŕtvych, ale v knihe živých… Pouvažuj, ako je krst predobrazený na začiatku dejín sveta. Keď Boh videl, že svet sa stáva čoraz horším, zoslal potopu, aby ho očistil; a prikázal Noemovi, aby vošiel do archy. A neskôr, keď potopa ustupovala, Noe najprv vyslal krkavca, ktorý sa nevrátil, a potom vyslal holubicu, ktorá sa vraj vrátila s olivovou ratolesťou. Vidíš vodu, vidíš holubicu a vidíš drevo archy, a stále nechápeš to tajomstvo? Voda je tá, do ktorej sa ponára telo, aby sa zmyl všetok hriech. Je v nej pochovaná všetka zloba. Drevo je to, na ktoré bol Pán Ježiš pripevnený, keď za nás trpel. Holubica je podoba, v ktorej zostúpil Svätý Duch – ako si čítal v Novom zákone –, ktorý vdychuje tvojej duši mier a pokoj. Krkavec je obrazom hriechu, ktorá odchádza a nevracia sa, ak chceš byť zachovaný v spravodlivosti. (O tajomstvách, III)

Hieronym (342 – 420)

Hieronym bol veľký komentátor a prekladateľ Biblie. Ako jediný z týchto siedmich veľkých Otcov nebol biskupom. Bol to ohnivý a veľmi ľudský učenec, prekladateľ latinskej Vulgáty (dlhé roky oficiálnej Biblie latinskej cirkvi). Hieronym žil štyri roky ako pustovník v púšti juhovýchodne od Antiochie, kde sa venoval modlitbe, umŕtvovaniu a štúdiu, najmä hebrejského jazyka. Po návrate do Antiochie bol vysvätený za kňaza (hoci proti svojej vôli) a potom študoval Sväté písmo pod vedením Gregora z Nazianzu v Konštantínopole. Jeho život bol založený na jeho vlastnej sentencii: „Nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista,“ Okrem prekladania spisov Svätého písma napísal mnoho biblických komentárov a historických štúdií, ako aj listov.

Augustín (354 – 430)

Augustín je posledný z Otcov zlatého veku a nepochybne najvplyvnejší na Západe. Originálnosť jeho myslenia (v tom, v čom sa odlišuje od ostatných Otcov) sa pripisuje niekoľkým faktorom: jeho osobnému géniu (ktorý bol čisto latinský v kresťanstve, ktorého teológia bola väčšinou grécka), jeho sebavzdelávaniu a jeho reakcii na nové, čisto západné herézy, ktoré napádali jeho africkú vlasť. Keď východné herézy utíchli, Augustín práve začínal svoje boje. Augustínovým najvýznamnejším dielom je Božie mesto, napísané pri príležitosti barbarských vpádov do Rímskej ríše z kmeňov na severe a východe Európy a Ázie. V tomto diele poukazuje na to, že kresťania majú okrem rozpadávajúcich sa miest tohto sveta večné mesto, do ktorého môžu vkladať svoju nádej. Toto dielo ohlasuje novú kresťanskú éru. Vyznania sú ďalším z jeho široko čítaných diel. Táto kniha je autobiografiou, ktorá prerozpráva jeho pozemský život a obrátenie a zdôrazňuje, že ľudstvo nie je spasené vlastným osobným úsilím, ale Božou milosťou.

Neskorší byzantskí Otcovia a ich súčasníci

Východorímska ríša s centrom v Konštantínopole trvala od zasvätenia „Konštantínovho mesta“ v roku 325 až do jeho pádu v roku 1453. Historici označujú politické a kultúrne dedičstvo tejto ríše ako „byzantské“.

Videli sme, ako zlatý vek Otcov utváral teologickú a duchovnú podobu neskoršieho kresťanského myslenia tým, že definoval prijateľné riešenia niektorých základných teologických otázok.

Od piateho storočia sa Cirkvi bude zaoberať vysvetľovaním a ochranou toho, čo sa snažili vyjadriť predchádzajúci Otcovia. Neskorší byzantskí otcovia sa starali predovšetkým o vernosť Tradícii Cirkvi a vo svojich spisoch vždy čo najstarostlivejšie zdôrazňujú, že len predkladajú vieru „Svätého písma, Otcov a koncilov“. Najvýstižnejšou kritikou, ktorú mohli vzniesť na adresu sektárskych vodcov, bolo, že zaviedli „novoty“ do viery, ktorá k nám prišla od apoštolov. Od piateho storočia sa teda Otcovia začali viac starať o zachovanie diela svojich predchodcov, než bolo v predchádzajúcich storočiach bežné. Veľkí Otcovia z neskorších rokov Byzantskej ríše zápasili s presne tou istou dynamikou, s akou sa stretávame v našej dobe – ako môžeme byť verní našej Tradícii a zároveň vyhovieť potrebám súčasnej spoločnosti.

Maxim Vyznávač (580 – 662)

Titul vyznávač naznačuje, že Maxim trpel pre svoju vernosť kresťanskej viere. Pôsobil na začiatku siedmeho storočia a dokázal využiť svoje klasické vzdelanie a „kontakty vyššej triedy“ s konštantínopolským dvorom, aby obhajoval vieru Cirkvi proti politickým manipuláciám cisára. Práve tento odpor voči cisárovej náboženskej politike viedol k jeho vyhnanstvu a utrpeniu.

Maximova teológia je oveľa viac než len zbierka učenia, ktoré sa zaoberá dobovými problémami. Jeho dielo je skôr tvorivou syntézou biblickej, patristickej a koncilovej Tradície Cirkvi s filozofickými prístupmi gréckeho myslenia, aplikovanými na teologické problémy a starosti svojej doby. Výsledok je vskutku pôsobivý a môže poskytovať potravu pre život v Kristovi v našich dňoch, ako to robil už 1300 rokov.

Maxim dokáže spojiť všetky spomenuté prvky do uceleného myšlienkového systému, ktorý sa točí okolo osoby Ježiša Krista a spásy, prinesenej nám v Kristovi, vysvetľovanej ako theosis alebo zbožštenie.

Ján z Damasku (690 – 750)

Svätý Ján z Damasku žil mimo Byzantskej ríše, na území Svätej zeme, ktoré bolo pod kontrolou islamských arabských kalifov. Opustil vplyvné postavenie vo vláde a vstúpil do Monastiera svätého Sabu pri Jeruzaleme. Tu sa mu podarilo obhájiť používanie ikon proti ikonoboreckej politike vtedajších byzantských panovníkov. Tu napísal aj svoju veľkú syntézu kresťanskej viery Prameň poznania, často označovanú názvom je tretej časti O ortodoxnej viere. Jeho tvorivé predstavenie kresťanskej viery, v ktorom skombinoval poznatky aristotelovskej filozofie s Tradíciou Cirkvi, malo obrovský vplyv na Východe aj na Západe.

Ján Damaský je pozoruhodný aj svojimi hymnami. Všetci byzantskí kresťania dobre poznajú jeho „Zlatý kánon“ na Utierni Vzkriesenia a jeho „Náreky“ tvoria pohrebnú bohoslužbu.

Gregor Palamas (1296 – 1359)

Gregor Palamas žil v čase, keď kedysi mocná Byzantská ríša bojovala o prežitie proti neustálym nájazdom moslimských Turkov a neustálym manipuláciám západných obchodných záujmov. Paradoxne, toto obdobie hodpodárskych, vojenských a politických problémov bolo zároveň obdobím veľkej intelektuálnej a duchovnej energie.

Gregorova Obrana svätých hesychastov nielenže poskytla intelektuálne vysvetlenie pre mníšske praktiky, ktoré zohrávali významnú úlohu vo východnej spiritualite po celé stáročia, ale jeho rozlišovanie medzi nestvorenou Božou podstatou a energiami poskytlo objasnenie základného pojmu theosis, ktorý sa ukázal ako užitočný pre celú nasledujúcu východnú teológiu a prax.

Úloha Otcov v živote Cirkvi

Počas nášho prieskumu cirkevných otcov ako vyjadrenia posvätnej Tradície sme zdôrazňovali, ako títo muži a ženy vydávali verné svedectvo o Kristovi tým, že sa otvorili vedeniu Svätého Ducha, ktorý v nich prebýva. Vďaka vlastnej otvorenosti voči prítomnosti Kristovho Ducha boli schopní spolupracovať s vnuknutiami tohto Ducha a viesť Cirkev v priebehu storočí, a tak plniť poslanie, ktoré bolo zverené apoštolom a ich nástupcom. Otcovia sú strážcami myslenia apoštolov, služobníkmi a obrancami posvätnej Tradície, hovorcami Svätého Ducha. Plnením týchto úloh sa podieľali na formovaní Cirkvi v priebehu vekov.

Videli sme, že v istom zmysle už poznáme Otcov. Modlíme sa slovami, ktoré nám oni dali, spievame Božie chvály v hymnoch, ktoré oni zložili, snažíme sa pochopiť Božie tajomstvá pomocou obrazov, ktoré oni vytvorili, a žijeme podľa praxe, ktorú oni vytvorili pred nami. Nielenže máme tieto konkrétne prejavy ich života ako pokladnicu požehnania, z ktorej môžeme podľa potreby čerpať, ale máme aj ich príklad, ktorý môže usmerniť naše vlastné úsilie byť verní Kristovi.

Osobná úvaha

Aké boli znaky cirkevných otcov?

Ako sme v kontinuite s cirkevnými otcami?

Ako cirkevní otcovia ovplyvňujú náš život dnes?

Úvaha svätého Gregora z Nazianzu o Svätej Pasche

Toto je deň Vzkriesenia; a pre mňa je to vhodný začiatok. Buďme všetci zjednotení v srdci a vzdávajme Bohu slávu v tento slávnostný sviatok. Oslovme ako bratov aj tých, čo nás nenávidia, ako aj tých, čo nás milujú, pomáhajú nám a čokoľvek pre nás vytrpeli. Odpusťme si všetko vo Vzkriesení. Odpusťme si navzájom: Ja, ktorý som utrpel toto úctyhodné násilie, a vy, ktorí ste ho spôsobili…

Včera bol Baránok zabitý a stĺpy dverí pokropené Jeho Krvou, zatiaľ čo Egypt oplakával svojich prvorodených. Ale anjel ničiteľ a jeho obetný nôž, strašný a desivý, prešli popri nás, lebo nás chránila drahocenná Krv. Dnes sme úplne odišli z Egypta a od faraóna, jeho krutého tyrana, a od jeho utláčateľských dozorcov; sme oslobodení od práce s tehlami a slamou a nikto nám nezakazuje sláviť sviatok nášho prechodu, našu Paschu, a sláviť nie s kvasom zloby a hanebnosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy, a nenosiť so sebou nič z dávneho a zlého kvasu Egypta.

Včera som bol ukrižovaný s Kristom, dnes som s ním oslávený. Včera som s ním zomrel, dnes som s ním dostal život. Včera som bol s ním pochovaný, dnes s ním vstávam. Dnes obetujme tomu, ktorý za nás trpel a vstal z mŕtvych… Obetujme jeho obrazu to, čo je stvorené na podobu tohto obrazu. Vzdajme úctu tomu, na ktorého podobu sme boli stvorení… Staňme sa ako Kristus, pretože Kristus sa stal ako my. Staňme sa kvôli nemu bohmi, pretože on sa pre nás stal človekom. (Sv. Gregor z Nazianzu, Na Svätú Paschu)

Všimnite si podobnosť nasledujúcich hymnov, ktoré sa spievajú počas paschálneho obdobia:

Dnes nám bola zjavená posvätná Pascha, nová a svätá Pascha. Mystická Pascha! Ctihodný prechod! Pascha, ktorou je Kristus, Vykupiteľ. Nepoškvrnená Pascha, veľká Pascha. Prechod veriacich. Prechod, ktorý nám otvára brány raja. Pascha, ktorá posväcuje všetkých veriacich.

Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste, ale dnes vstávam, vzkriesený s tebou. Včera som sa s tebou ukrižoval; Spasiteľ, osláv ma so sebou vo svojom kráľovstve. (Sv. Ján z Damasku)

Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa