Očami viery: Božia odlišnosť (1. časť)
V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. (Izaiáš 6, 1 – 4)
Jedným z prvých dojmov, ktoré si ľudia odnášajú z východnej liturgickej bohoslužby, je všestranný zmysel pre Božiu svätosť. Majestátnosť chrámovej stavby, krása ikon, jedinečnosť spevu, dôstojnosť rúch – to všetko má odrážať túto Božiu žiaru. Cirkev je nabitá, ak si požičiame básnikovu frázu, Božou vznešenosťou, keď stojí pred Ním.
| Svätosť je hlbšia ako to, ako sa človek správa (morálka alebo mravy). Svätosť je úplná odlišnosť Boha v porovnaní s ľuďmi. Často je pre nás jednoduchšie hovoriť o tom, čo Boh nie je (napríklad, že ho nemôžeme vidieť alebo že je milosrdnejší, než si dokážeme predstaviť), než aby sme ho obmedzovali tým, že povieme, aký je (opíšeme všetky detaily jeho milosrdenstva). |
To, že nejakým spôsobom stojíme v prítomnosti tejto Božej slávy, je azda najzákladnejším náboženským vnímaním ľudského rodu. V príbehu v knihe Genezis sú Adam a Eva znázornení ako obyvatelia Božej záhrady, čo je znakom dôvernosti v tejto prítomnosti. Po páde sa však naše zmysly vyostrili uvedomením si vlastnej hriešnosti. Keď sa ako hriešnici ocitneme v konfrontácii s Bohom, uvedomíme si, že je úplne a totálne iný ako všetko ostatné v našej skúsenosti. Sme od Boha tak vzdialení, že o ňom nedokážeme ani len znalecky hovoriť, a už vôbec nie opísať jeho prirodzenosť. On je tak nad všetkým a mimo všetkého, čo poznáme, že jediné, čo dokážeme pozitívne povedať, je, že je mimo nášho dosahu! Túto vlastnosť „odlišnosti“ alebo rozdielnosti od všetkého, s čím sa môžeme stotožniť, nazývame svätosť.
Populárna kultúra často spája pojem „svätý“ s morálkou alebo skôr slušnosťou („svätý Joe“ je dobrák) a aj veriaci si svätosť spájajú so správaním. Svätosť je však oveľa hlbšia skutočnosť. Je to kvalita úplne oddelená od ľudského stavu. Je samotnou podstatou toho, čo znamená byť Bohom. Ako taká je pre neho jedinečná: svätosť sa rovná božskosti. Ako hovoríme vo Veľkom slávosloví: „Len Ty sám si svätý.“
Pretože Boh je úplne odlišný, nie je možné, aby sme ho poznali v hĺbke jeho svätosti. Máme veľké ťažkosti s poznaním toho, s čím nás naša vlastná skúsenosť stavia do každodenného kontaktu. Často nepoznáme ani sami seba. Druhí sú pre nás tajomstvom. Keď si myslíme, že niekoho poznáme ako knihu, sme prekvapení novými dimenziami, rozmermi, o ktorých sa nám v tomto človeku ani nesnívalo. Ak nedokážeme poznať svoju vlastnú prirodzenosť, o čo nemožnejšie je poznať Boha v jeho podstate. „To, že Boh existuje, je jasné,“ hovorí svätý Ján Damaský, „ale čím je svojou podstatou a prirodzenosťou, to úplne presahuje našu chápavosť a znalosť“ (O ortodoxnej viere, 1, 4). Túto odlišnosť Boha nazývame jeho transcendenciou.
Keďže Boh tak veľmi presahuje našu chápavosť, nie je možné, aby sme o ňom hovorili presne alebo primerane. Keby to tak nebolo a my by sme ho vedeli opísať, nebol by mimo nášho dosahu, a teda by nebol Bohom. Žiadna predstava ani formula nedokáže úplne vyjadriť Boha: ani Sväté písmo, ani koncilové dekréty, ani teológia. Každá z nich môže poukázať len na niektoré aspekty jeho existencie alebo vylúčiť nesprávne interpretácie jeho bytia a konania. Žiadny ľudský jazyk nie je úplne vhodný na vyjadrenie Boha a táto neschopnosť nie je spôsobená tým, že sme padlí a slabí, ako niektorí hovoria, ale preto, lebo Boh je sám osebe neprístupný akémukoľvek stvoreniu.
Výsledkom je, že máme dva spôsoby, ako o ňom hovoriť. Prvý spôsob je ten, že hovoríme, že on nie je ako my alebo ako čokoľvek, čo poznáme: „…nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si [Bože] a nemeniteľný…“ (Anafora, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho). Tento negatívny spôsob vyjadrovania, nazývaný apofatický, zdôrazňuje, že Boh nie je jedným z nás. Boh nezdieľa naše obmedzenia, ale všetky ich presahuje.
A tak, hoci ľudská myseľ nemôže dosiahnuť samotnú podstatu Boha, pretože Boh je mimo našej skúsenosti, môže len povedať, že Boh nie je obmedzený. Bolo by dokonca modlárske, hovorí svätý Gregor Nysský, vytvárať si obraz alebo predstavu o Bohu, pretože by sme sa tým snažili obsiahnuť Boha našou predstavou. Vytvárať si predstavu o Bohu znamená robiť si z neho modlu.
Keď chceme o Bohu hovoriť pozitívne, môžeme hovoriť len o tom, čo sa dozvedáme z účinkov jeho konania. Hovoríme, že je dobrý alebo múdry alebo spravodlivý, pretože sme ho videli robiť dobré, múdre a spravodlivé veci. Ale ani tieto vlastnosti neurčujú jeho vnútornú prirodzenosť, ktorá nám zostáva skrytá. Cirkevní Otcovia tento spôsob hovorenia nazývali katafatický, pričom zdôrazňovali, že Boh sa určitým spôsobom prejavuje prostredníctvom svojich skutkov.
| Naša poézia o Bohu môže byť katafatická, môže nám povedať niečo pozitívne o tom, kto Boh je, pretože poézia sa ho nesnaží obmedziť alebo dokonale opísať. Ale väčšina nášho jazyka o Bohu je apofatická, hovorí nám niečo o Bohu tým, že opisuje to, čím Boh nie je. |
Ak chceme o Bohu hovoriť pozitívne, sme nútení uchýliť sa k obraznosti, k jazyku poézie, aby sme na Neopísateľného vrhli trochu svetla. Potom o ňom hovoríme ako o „roztápajúcom ohni a zeline práčov“ (Malachiáš 3, 2), ako o pastierovi či viniči, ako o „živote, svätosti, moci, pravom svetle“ (Anafora, Liturgia sv. Bazila). Je zrejmé, že to nie sú pokusy opísať Božiu podstatu – to je nemožné –, ale naznačiť niečo o tom, aký Boh je. Jednoducho poukazujú na tajomstvo, ale nemyslia si, že sa ho zachytávajú.
Keď uvažujeme o Božej odlišnosti a o našej neschopnosti hovoriť o ňom definitívne, uvedomujeme si, že všetko, čo môžeme povedať, je obmedzené a nepresné a že naša myseľ, ako aj náš jazyk sú príliš malé na to, aby sme mohli pochopiť veľkosť nášho Boha. A tak zisťujeme, že skúsenosť s Bohom sa nikdy nemôže rovnať nášmu vedomému vnímaniu Boha, ktoré je také obmedzené. Ani náš intelekt, ani naše emócie nestačia na to, aby sme ho pochopili. On je neprístupný pre skúmanie filozofa a rovnako aj pre pocity ctiteľa.
Táto pravda je obzvlášť dôležitá pri pohľade na tajomstvá: Boh je pre nás prítomný spôsobmi, ktoré presahujú náš intelekt, ale aj naše emócie. Keďže naša vedomá činnosť nedokáže pochopiť Boha, je o to vhodnejšie, že k nám prichádza vo sviatostiach: spôsobmi, ktoré sú vo svojej vnútornej realite rovnako skryté ako on sám.
Otázky na zamyslenie
Nakoľko úplné je tvoje sebapoznanie alebo ako hlboko poznáš seba alebo svojich blízkych?
Čo to hovorí o našej schopnosti poznať Boha?
Aký je tvoj obľúbený obraz Boha? Čo tento obraz o ňom vypovedá?
Aké prostredie alebo skúsenosti nám pomáhajú lepšie si uvedomiť Svätého?
Ak by si sa chcel s niekým porozprávať, poučiť ho o Svätom, na aké miesta by si ho mohol vziať? Keď budeš odpovedať na túto otázku, mysli na rozhovor s niekým, koho poznáš – možno s dieťaťom, ktoré vyrastá vo viere, alebo s dospelým, ktorý nikdy nebol v chráme.
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Videli sme jeho slávu (2. časť)
