Svetlo pre život: Ježiš, vtelené Slovo (15. časť)
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Toto úvodné vyjadrenie Listu Hebrejom odráža cirkevné chápanie, že celé Sväté písmo zobrazuje Božie nepretržité dielo pre spásu ľudstva. Vrcholom tohto diela je osoba a poslanie Ježiša Krista, „obrazu neviditeľného Boha, prvorodeného zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15), v ktorom bolo zjavené tajomstvo Boha skryté od vekov (porov. Kol 1, 25 – 28).
Ježišovým poslaním bolo navrátiť ľudstvo k priateľstvu s Bohom: vzťah, ktorý bol stratený hriechom. „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy“ (2 Kor 5, 19). Kristus urobil viac než len to, že odstránil nepriateľstvo medzi Bohom a ľudstvom. Stal sa človekom ako my, „stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). My sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2Pt 1, 4). Svätý Atanáz komentuje tieto pasáže slovami: „[Kristus] sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom“ (O vtelení, 54).
Predstava zbožštenia je ústredným prvkom Božieho plánu spásy, ale uskutočňuje sa len v súlade s jeho plánom. Diabol v rajskej záhrade pokúšal: „Keď budete z neho [zo stromu poznania dobra a zla] jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Diabol klamal, pretože byť podobný Bohu nie je v ľudských silách bez Boha. Prostredníctvom tajomstva Krista Boh odstránil škodu spôsobenú hriechom a obnovil naše určenie, ktoré sa teraz zjavilo ako zbožštenie. Tým, že sa Kristus stal človekom, samotná ľudská prirodzenosť sa stala účastnou na božstve. Nemôžeme sa stať Bohom zo svojej prirodzenosti, ale „kto je v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17). Z toho vyplýva, že „obaja môžu byť a byť nazývaní bohmi vďaka daru milosti, pretože Boh ako celok ich úplne napĺňa a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti“ (Maxim Vyznávač, Mystagógia 21).
Tajomstvo zbožštenia ide ruka v ruke s novozákonnou doktrínou o inkarnácii („vtelení“). Cirkev vždy v centre svojej viery tvrdila, že v Ježišovi sa Boh stal človekom. V 5. storočí Chalcedónsky koncil (Štvrtý ekumenický koncil) vyhlásil: „Nášho Pána Ježiša Krista treba vyznávať ako jednu a tú istú osobu, dokonalú v božstve a dokonalú v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka, pozostávajúceho z rozumnej duše a tela, jedného v podstate s Otcom, pokiaľ ide o jeho božstvo, a jedného v podstate s nami, pokiaľ ide o jeho človečenstvo; stal sa nám vo všetkom podobným, s výnimkou iba hriechu.“ Toto vyznanie je novou formuláciou toho, čo sa nachádza v evanjeliách a Pavlových listoch: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Fil 2, 6 – 7). Tento veľkolepý úryvok bol zasa Pavlovou citáciou liturgického hymnu, ktorý používali kresťania v apoštolskej dobe.
Toto chápanie Ježiša ako Boha a človeka sa v priebehu storočí vyjadrovalo rôznymi spôsobmi. Tú istú vieru vyznávame, keď hovoríme Nicejské vyznanie viery: „Verím… v jedného Pána Ježiša Krista… On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tú istú tému počúvame vyjadrenú v božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho, ktorá cituje Jánovo evanjelium 3, 16: „Ty [Otče] si tak miloval svet, že si dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Napriek tomu tieto vyjadrenia stoja v kontinuite so skúsenosťami apoštolov s Pánom ako skutočne „Božím Synom“.
Chápanie zbožštenia ako účelu vtelenia pomohlo Cirkvi udržať rovnováhu pri vyjadrovaní svojej viery. Cirkev definovala, že Ježiš bol skutočne človekom, podobným nám vo všetkých ohľadoch, s výnimkou hriechu. Neveríme, že jeho božstvo úplne pohltilo jeho človečenstvo a urobilo ho bezvýznamným. To by sa rovnalo tvrdeniu, že nemôžeme byť vzkriesení a spasení vďaka jeho vteleniu. Na druhej strane, nemôžeme zdôrazňovať Ježišovo človečenstvo tak, že by sa jeho božstvo stalo bezvýznamným. Urobili by sme z neho jednoducho svätého a múdreho učiteľa, ale zjednotenie s ním by nás nezjednotilo s Bohom.
Tajomstvo vtelenia poskytlo byzantským cirkvám aj ich víziu ikonopisectva. Ako učil svätý Ján Damaský, Ježiša zobrazujeme na ikonách, pretože je človek ako my a dá sa nakresliť na obrazoch. Zobrazujeme ho však len ako vteleného Pána a rovnako ako apoštoli sa skláňame pred jeho slávou, ktorá sa zjavila v tajomstve Premenenia na vrchu Tábor.
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Ježiš, predpovedaný Jánom (16. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Proroci – svedomie Izraela (14. časť)
