Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času (4. časť)
Slovo „liturgia“ sa vzťahuje na viac než len na božskú liturgiu (Eucharistiu): vzťahuje sa na všetky bohoslužby, ktoré sa slávia v priebehu života Cirkvi. Tento pojem zahŕňa božskú liturgiu, ktorá je vrcholom Božej prítomnosti pre našu spásu; sväté tajomstvá (sviatosti), ktoré nás spájajú s božským životom alebo posväcujú osobitné momenty nášho života, každodenné bohoslužby, ktoré zasväcujú deň Pánovi, a iné príležitostné obrady a bohoslužby pre špeciálne potreby. Tieto služby nás premieňajú na účastníkov božského života a posväcujú každú dimenziu nášho života.
Existencia času odráža naše obmedzenia: znamená, že človek nemôže zažiť celú existenciu naraz. Čas označuje začiatky a konce nášho pozemského života. Gréci mali pre čas dve slová: chronos a kairos, ktoré niektorí cirkevní Otcovia rozlišovali, aby vyjadrili protikladné aspekty ľudskej skúsenosti s časom. Títo autori označili chronos za merateľný aspekt času, časové intervaly počítané materiálnymi zariadeniami. Často túžime uniknúť tejto ohraničenosti, aby sme sa spojili s tým, ktorý je večný a nekonečný, s Pánom, naším Bohom. Boh však vstúpil do času. Hoci je nesmrteľný, narodil sa a zomrel ako človek. Jeho život sa teraz stal naším životom; a jeho vzkriesenie – naše víťazstvo nad smrťou – prejavom v čase. Tým, že Boh vstúpil do času, dal všetkému času nový zmysel. Chronos, učili cirkevní Otcovia, je prekonaný kairosom (udalosťami alebo príležitosťami), čo znamená „vhodný čas“ – pre nás „čas spásy“. Svätý Pavol ohlasuje nový čas Krista: „Teraz je milostivý čas (kairos), teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Mnoho rokov pred narodením Krista pisateľ knihy Kazateľ alebo Qoheleth lamentoval nad časom:
„Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. … [Jedno] pokolenie prichádza, [iné] pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. … Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom“ (Kaz 1, 2. 4. 9).
Po zmŕtvychvstaní sme však z tohto nekonečného kolobehu vyslobodení. Čas sa stal prostriedkom života. Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Stále je tu tá istá milosť Ducha. Je to vždy Pascha“ (Homília 5, 3 na 1 Timotejovi). Podľa svätého Jána Zlatoústeho každé slávenie božskej liturgie je spásnou Božou Paschou, ktorá je pre nás vždy prítomná, hoci prežívaná v čase.
Aj svätý Maxim staval do protikladu starozákonné a novozákonné videnie času. Po Kristovom zmŕtvychvstaní sa časy a ročné obdobia stali znameniami Kristovej skutočnej a plnej prítomnosti pre nás v každom čase. Ako prisľúbil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Svätý Maxim to obšírne vysvetľuje:
„[Boh] naznačil, že on sám má byť symbolicky uctievaný počas týchto dní. On je totiž sobotou ako odpočinok duše po jej námahe v tele a ako ukončenie jej utrpenia v záujme spravodlivosti. On je Pascha ako osloboditeľ tých, ktorí sú v trpkom otroctve hriechu. On je Päťdesiatnica ako pôvod a zavŕšenie všetkých stvorených bytostí a ako princíp, vďaka ktorému všetky veci prirodzene existujú.“[1]
Kristus je naším osloboditeľom a Spasiteľom vo všetkom, vrátane najvyššej „zbrane“ času, smrti. „[Svojou] smrťou,“ spievame, „smrť premohol“ a dal nám účasť na tomto víťazstve. Vieme, že biologicky stále musíme zomrieť, ale Kristus zbavil smrť jej konečnej moci. Ako sa tešil svätý Pavol: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?… Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 55. 57). Pre tých, ktorí boli pokrstení v Krista, sa jeho život stal naším životom. Už nežijeme v moci chronosu, ale žijeme v novom Kristovom čase.
Jedinečnosť tohto nového času spočíva v tom, že je vždy čerstvý a vhodný. Každý prvok kresťanského času je vlastne oslavou toho istého tajomstva spásy z novej perspektívy. Paschálne tajomstvo Kristovho víťazstva nad smrťou oživuje všetko, čo robíme. Celá liturgia ohlasuje, že Kristus sa svojím sebaobetovaním povýšil nad všetko a všetkých nás pozdvihuje spolu so sebou. Liturgia nám umožňuje žiť v čase (chronos) a vidieť túto ústrednú skutočnosť z perspektívy všetkých – rôznych činností nášho života.
Tri rôzne druhy bohoslužieb označujú rozmanité spôsoby, akými prežívame stále prítomné Kristovo tajomstvo. Bohoslužby prvého cyklu označujú prechod z jednej etapy života v Kristovi do druhej. Týmito obradmi sú predovšetkým sviatostné tajomstvá Cirkvi. Krst a myropomazanie nás privádzajú k znovuzrodeniu do života Trojice. Pokánie, „druhý krst“, označuje náš prechod z duchovnej choroby (hriechu) späť do nášho krstného života. Posvätná vysviacka a manželstvo označujú nové spôsoby, ktorými sa zaväzujeme vzkriesenému Kristovi. Pomazanie chorých obnovuje náš život v Kristovi počas telesnej krízy choroby. Podrobnejšie sa týmto svätým tajomstvám budeme venovať po kapitole o božskej liturgii.
Druhý cyklus zahŕňa rytmus každodenného života. Každý deň sa vyznačuje rôznymi bohoslužbami, ktoré spájajú deň s aspektmi Božej ekonómie. Prostredníctvom týchto každodenných bohoslužieb sa chvíľu po chvíli zúčastňujeme na tajomstve Božej spásy a ohlasujeme, že vo veku spásy každý deň je „dňom, ktorý učinil Pán“ (Ž 117, 24).
Tretí cyklus tvoria opakujúce sa slávenia, v ktorých si pripomíname celý príbeh Božej spásy prostredníctvom historických udalostí, ktoré sa stali. Týmito každoročnými spomienkovými slávnosťami ohlasujeme svoju vieru, že Boh skutočne koná tú istú spásu pre nás aj dnes. Ako sme už poznamenali, mnohé cirkevné hymny vyzerajú tak, že oslavovať minulú udalosť začínajú slovom „dnes“, lebo „teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
[1] Maximus the Confessor, Fifth Century on Various Texts, in The Philokalia Vol. 2, trans. G. E. H. Palmer, Philip Sherrard a Kallistos Ware (London and Boston: Faber and Faber, 1981), 273.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Denné modlitbové cykly (5. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Chrámová budova – ikona Cirkvi konajúcej bohoslužbu (3. časť)
