Prúd živej vody: Formát Biblie (7. časť)
Nemali by sme vôbec potrebovať pomoc písaného slova, pretože by sme mali viesť taký čistý život, aby k našim dušiam prehovárala milosť Ducha namiesto kníh. Naše srdcia by mali nosiť odtlačok Ducha tak, ako sú knihy napísané atramentom.
Keďže ich však potrebujeme, uvedomme si, aké vážne je, keď túto pomoc zanedbávame. Namiesto toho sa k Svätému písmu správame ľahostajne, akoby bolo vytvorené naprázdno alebo náhodne. Aký trest si tým na seba privolávame.
Ale aby k tomu nedošlo, venujme prísnu pozornosť tomu, čo bolo napísané. Učme sa, že najprv bol daný Starý zákon a potom Nová zmluva. (Ján Zlatoústy, Prvá homília na Matúša 1, 2)
Keďže podrobnejšie štúdium obsahu Biblie nás čaká neskôr, môžeme tu na chvíľu veľmi stručne načrtnúť hlavné rozdelenia a vývoj Svätého písma a potom sa rýchlo pozrieť na to, ako podporuje Tradíciu.
Biblia je malá knižnica. V rôznych historických obdobiach sa skladala z rôznych diel. Dokonca aj v dnešnej dobe židia a protestanti zahŕňajú do svojej Biblie menší počet čiastkových kníh než katolíci a pravoslávni. A okrem toho židia delia knihy svojej Biblie inak ako kresťania.
Dvomi hlavnými piliermi Biblie pre súčasných kresťanov sú Stará a Nová zmluva/Starý a Nový zákon. Všetky skúsenosti s Bohom viedli k vytvoreniu zmlúv. Z miesta, kde dnes stojí kresťan v toku dejín spásy, vidíme dve takéto hlavné zmluvy: Novú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus, a predchádzajúcu éru, ktorú zhrňuje výraz Stará zmluva. V skutočnosti existovalo veľa starých zmlúv, v ktorých Boh vstúpil do paktu s Adamom, s Abrahámom, potom opäť s izraelským ľudom prostredníctvom Mojžiša atď. Každá z týchto zmlúv mala svoje znamenie. Znalci Svätého písma poukazujú na sabat ako znamenie pôvodnej zmluvy s Adamom, na dúhu ako znamenie zmluvy s Noemom, na obriezku ako znamenie zmluvy s Abrahámom a na Zákon ako znamenie zmluvy s Mojžišom. Pre naše účely môžeme definovať Starú zmluvu/Starý zákon ako obdobie, v ktorom Boh vstupoval do stále sa prehlbujúceho vzťahu s ľudstvom v rôznych etapách poznačených rôznymi znameniami, pričom všetky viedli k jednej, konečnej Novej zmluve/Novému zákonu a boli v nej/ňom zavŕšené.
Celá Biblia je ďalej rozdelená. Presná schéma sa však v jednotlivých skupinách líši. Tí, ktorí sa riadia gréckym vydaním Svätého písma, zvyknú Starú zmluvu/Starý zákon deliť na Zákon a Dejiny a na prorocké a poetické Knihy. Tí, ktorí používajú hebrejské vydanie Starej zmluvy, zvyčajne hovoria o Zákone, Prorokoch (ktorých delia na skorších a neskorších prorokov) a Spisoch. Zmätok vytvára to, čo sa v gréckej schéme nazýva dejinami (napríklad kniha Rút), ale v hebrejskej schéme sa nazýva spisom. Prvá a druhá Kniha kráľov sú v hebrejskej schéme uvedené medzi prorokmi, zatiaľ čo v gréckej schéme sú medzi dejinami. Keďže väčšina kresťanov používa grécku schému, pozrime sa bližšie na ňu.
Prvá časť Starej zmluvy/Starého zákona sa zvyčajne označuje ako Dejiny. Prvých päť kníh vyniká osobitným spôsobom a zvyčajne sa nazývajú Pentateuch alebo Tóra (Zákon). Ich cieľom je opísať najstaršie dejiny Božieho ľudu. Táto časť je azda najviac upravovanou v celej Biblii. A okrem toho nebola prvou časťou, ktorá bola odovzdaná na papier, hoci materiál, ktorý obsahuje vo svojich príbehoch, patrí k najstarším vo Svätom písme. Veľká časť jej obsahu sa dlho odovzdávala ústnym podaním a potom bola zostavená a upravená. Ešte v čase Babylonského vyhnanstva (okolo roku 600 pred Kristom) sa upravovali časti tejto sekcie.
Ostatné knihy, ktoré obsahujú dejiny, sú logickým pokračovaním Pentateuchu a pokrývajú obdobie od Mojžiša až po Makabejské povstanie (okolo roku 200 pred Kristom). Túto časť tvoria Knihy Jozue, Sudcovia, Rút a Kráľov (niekedy sa rozdeľujú ako Samuel a Králi), ako aj Kroniky, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a Makabejci.
Pod múdroslovnými knihami rozumieme určité literárne snaženia, ktoré zahrňujú piesne, poéziu a nejakú filozofickú prózu. Väčšinu z nich možno klasifikovať židovským označením Spisy alebo katoubim. Patria sem Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Kazateľ.
Napokon, pod pojmom proroci rozumieme rad dynamických osobností, ktorých výroky podniecovali Boží ľud k novému a lepšiemu spoločenstvu. Túto časť rozdeľujeme na väčších prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel) a menších prorokov (Ozeáš, Joel, Ámos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš). K tejto časti pridávame ďalšie dve diela, Náreky a Baruch, ktoré sa považujú za rozšírenie Jeremiášovho diela. Prorocká doba trvá dve storočia, od roku 800 do roku 600 pred Kristom. V tomto období žili Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel, ako aj väčšina takzvaných dvanástich menších prorokov, ktorých diela sú zahrnuté v Biblii.
Táto prorocká doba ilustruje to, čo sme už spomenuli: ľudské bytosti sú reflexívne. Nielenže tvoríme dejiny, ale tieto dejiny nás aj ovplyvňujú. Svätý Duch pôsobil v Mojžišovi a jeho život a služba mali hlboký vplyv na spoločenstvo. Písomné správy o jeho živote mali vplyv aj naďalej. Vďaka neustálemu vracaniu sa k týmto záznamom pôvodné snahy opäť ožívali pre ľudí.
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Vývoj Septuaginty (8. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Modlitbové čítanie Svätého písma (6. časť)
