Kristus naša Pascha II.: Osobná modlitba kresťana – Pôsobenie Svätého Ducha v modlitbe kresťana – Otče náš – Modlitba so žalmami – Krátke modlitby – Dar sĺz v modlitbe – Vokálna modlitba – Úloha ticha v modlitbe – Ježišova modlitba a modlitba posvätného ruženca – Spytovanie svedomia – Miesto a čas modlitby
Treba sa stále modliť a neochabovať.
(Lk 18, 1)
Potreba modlitby
668 Zrelá modlitba kresťana má dva rozmery: liturgický a osobný. Táto modlitba je povolaná plniť úlohu neustálej modlitby. Ježiš Kristus nás učí: „Treba sa stále modliť a neochabovať“(Lk 18, 1; porov. Lk 11, 5 – 8). Apoštol Pavol nás vyzýva: „Bez prestania sa modlite!“ (1 Sol 5, 17). Život kresťana – počnúc svätým tajomstvom krstu, keď je človek ponorený (taký je doslovný význam slova krst) do života Najsvätejšej Trojice, myropomazaný Svätým Duchom a spojený s Kristom vo svätom prijímaní – sa stáva časom modlitby, ktorá je naplnená chválou, vzdávaním vďaky a oslavou Stvoriteľa. Náš život sa potom premieňa do modlitbového stavu[1] alebo postoja, neustálej pripravenosti srdca. Kresťania by mali neprestajne kultivovať tento stav: „Modlia sa ‚bez prestania‘ tí, ktorí spájajú modlitbu so skutkami, ktoré sú povinné, a dobré skutky so svojou modlitbou… Len tak môžeme porozumieť príkazu ‚bez prestania sa modlite‘ ako niečomu, čo môžeme uskutočňovať.“[2] Svätý Bazil Veľký vo svojich Pravidlách spojil prácu s liturgickou modlitbou sedem razy v priebehu dňa, aby takto zasvätil celý deň Pánovi.[3]
669 Osobná alebo súkromná modlitba má vždy cirkevný rozmer. Svätý Cyprián učí: „Keď sa modlíme, nemodlíme sa len za seba, ale za celý ľud, pretože my všetci sme jeden ľud. Sám Kristus, náš učiteľ a majster, si želal, aby sa každý modlil za všetkých, ako on, keď všetkých zhromaždil v sebe, priviedol ich k Otcovi.“[4] Preto tí, ktorí sa modlia v Kristovom mene, sa vždy modlia v Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, a za Cirkev. Kresťania, ktorí chvália Pána, alebo mu ďakujú alebo ho prosia o niečo pre seba alebo pre druhých, sa stávajú hlasom svojich blížnych. Základom tejto modlitby je spoločná účasť kresťanov na Kristovom kňazstve pre posväcovanie sveta.
Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere
a modlite sa vo Svätom Duchu.
(Júd 1, 20)
Pôsobenie Svätého Ducha v modlitbe kresťana
670 Kresťanská modlitba sa vo všeobecnosti obracia na Otca prostredníctvom Syna vo Svätom Duchu. Modlitba Cirkvi sa začína modlitbou k Svätému Duchu, „Kráľu nebeský“, a uskutočňuje sa z milosti a moci Svätého Ducha. Kristus sa vo svojej modlitbe modlil k Otcovi vo Svätom Duchu: „V tej hodine [Ježiš] zaplesal vo Svätom Duchu a povedal: ‚Ďakujem ti, Otče, Pane neba i zeme‘“ (Lk 10, 21). „Plesať vo Svätom Duchu“ je začiatok modlitby.
671 Počas svojho pozemského pôsobenia sa Kristus často modlil sám, niekedy aj celú noc (porov. Lk 6, 12), a pre svoju modlitbu si vyberal osamelé miesta (porov. Mk 1, 35; Lk 5, 16). Modlil sa k svojmu Otcovi a taká je aj modlitba jeho učeníkov: „Pretože ste deti, Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: ‚Abba! Otče!‘“ (Gal 4, 6). Kristov Duch vytvára v srdciach kresťanov povedomie, že sú Božími deťmi a dedičmi Božieho kráľovstva. Bez Svätého Ducha modlitba nemôže byť kresťanská. „Byť v Kristovi“ (porov. Rim 8, 1) je to isté ako „žiť v Duchu“ (porov. Rim 8, 2). Duch zjednocuje našu modlitbu s modlitbou Božieho Syna a spája naše osobné modlitby do jedného hlasu Cirkvi.
672 Svätý Duch nás vyzýva, aby sme „bdeli a modlili sa“ (porov. Mt 26, 41), aby sme čelili pokušeniam. Ten istý Duch „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). Týmto spôsobom Duch „dáva hlas“ „stonaniu v námahe“ celého stvorenia pred Bohom (porov. Rim 8, 19. 21 – 22). Keďže stvorenie podlieha skaze, s nádejou očakáva zjavenie Božích detí. V súlade s Božou vôľou sa Duch prihovára za svätých (porov. Rim 8, 27). Keď nás Duch inšpiruje k modlitbe, on sám sa v nás modlí. A my, keď sa modlíme, „dýchame“ pomocou Svätého Ducha.
„Otče náš“
673 Vzorom modlitby kresťana je samotný Pán Ježiš Kristus. Spasiteľ sa často modlil, či už sám na osamelých miestach (porov. Lk 5, 16), alebo spolu so svojimi učeníkmi (porov. Lk 9, 18). Občas sa modlil až do noci (porov. Mt 14, 23) a občas vstal, aby sa modlil dlho pred svitaním (porov. Mk 1, 35). Ježiš sa modlil aj v osobitných chvíľach, ktoré sa spájali s dôležitými udalosťami v jeho živote: pri krste v Jordáne (porov. Lk 3,21 – 22), na púšti, keď zápasil s pokušeniami (porov. Mt 4, 1 – 11; Lk 4, 1 – 14), pred povolaním dvanástich apoštolov (porov. Lk 6, 12n), v predvečer uznania jeho mesiášstva apoštolom Petrom (porov. Lk 9, 12), v čase svojho premenenia na vrchu Tábor (porov. Lk 9, 28 – 29), pred vzkriesením Lazára (porov. Jn 11, 41), pri Tajomnej večeri (porov. Lk 22, 19; Jn 17), v Getsemanskej záhrade pred svojím umučením (porov. Mt 26, 36; Mk 14, 32; Lk 22, 40n) a pri svojej smrti na kríži (porov. Lk 23, 46).
674 Učeníci, na ktorých zapôsobila nábožnosť ich Učiteľa, ho požiadali: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). V túžbe uviesť učeníkov do tajomstva svojej modlitby k Otcovi ich Ježiš naučil a prostredníctvom nich zveril svojej Cirkvi poprednú kresťanskú modlitbu. Evanjelista Lukáš nám ju podáva v piatich prosbách (porov. Lk 11, 2 – 4), zatiaľ čo evanjelista Matúš ju predstavuje v siedmich prosbách (porov. Mt 6, 9 – 13). Matúšov text sa stal základom akceptovanej liturgickej formy:
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás zlého.
675 „Otče náš“ je jadrom Svätého písma, „stelesnením celého evanjelia“.[5] Nachádza sa v Kázaní na vrchu – náuke o novom živote kresťana – a zjednocuje v sebe zjavenie Boha ako Otca a našu synovskú odpoveď viery, v ktorej „s dôverou“ prosíme Otca o „to, čo potrebujeme“ (porov. Mt 6, 32; Lk 12, 30). Túto modlitbu, ktorú sme dostali a naučili sa od samotného Pána, nazývame Pánovou modlitbou. On je teda učiteľom a zároveň vzorom našej modlitby.
676 Vo zvolaní „Otče náš“ vyznávame, že Boh je Otec a my sme jeho deti. Keď ho voláme „náš“, zahŕňame do tejto modlitby všetkých ľudí – deti jedného Boha, stávame sa bratmi a sestrami navzájom. Slovo „Otče“ je slovom milosti a lásky. Môžu ho vyslovovať len Otcovi synovia a dcéry v Kristovi: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba! Otče!‘ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič“ (Gal 4, 6 – 7). V tomto prvom slove modlitby a potom vo všetkých nasledujúcich vetách vyslovujeme svoje synovské „áno“ Bohu Otcovi a našim bratom a sestrám vo vzájomnej službe. Keď Kristus nazýva Boha Otcom, ktorý je „na nebesiach“, učí náš, že nebo je cieľom nášho života: nebo je miesto, kde sa zjavuje Božia sláva a kde spravodliví dostanú večnú odmenu. Nebo je to, čo očakávame v „nádeji, [v ktorej] sme spasení“ (Rim 8, 24).[6]
677 Slovami „posväť sa meno tvoje“ vyznávame, že svätosť patrí jedine Bohu. Zároveň prosíme, aby sme sa my, ktorí sme boli posvätení krstom,[7] stali účastnými na Božej svätosti a aby sme „boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4). To preto, aby sa skrze našu modlitbu a čestný život posväcovalo Božie meno medzi ľuďmi (porov. Mt 5, 16) a v celom stvorení. V prosbe „príď kráľovstvo tvoje“ prosíme, aby Božia milosť, ktorá je v nás (porov. Lk 17, 21), rástla a zväčšovala sa v celom svete. Táto prosba, podobne ako „Maraná tha“ (ktorá znamená: Príď, Pane), odkazuje na konečný príchod Božieho kráľovstva, ale je už aj vypočutá: toto kráľovstvo sa zjavuje v Eucharistii a je aktívne v novom živote kresťanov, keď žijú podľa prikázaní blahoslavenstiev.
678 Slovami „buď vôľa tvoja“ prijímame Otcov plán, ktorý sa týka nás. Napodobňujeme Kristovu modlitbu v Getsemanskej záhrade: „Otče… no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Inými slovami, vyznávame svoju vieru, že Otcovou vôľou je život a spása každého človeka; Boh si neželá, aby niekto zahynul (porov. 2 Pt 3, 9), ale aby „boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Otec, ktorý vo svojej vôli tak miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna (porov. Jn 3, 16), očakáva od nás na oplátku takú istú lásku. Očakáva, že sa budeme navzájom milovať tak, ako Pán miloval nás (porov. Jn 13, 34). Keď plníme Otcovu vôľu, stávame sa ako Kristus, Boží Syn, a pestujeme v sebe rovnaké myšlienky a spôsob života, aké boli v ňom (porov. Flp 2, 5). Takto dosahujeme slobodu Božích detí. Keď bude „Božia vôľa ‚ako v nebi, tak i na zemi‘, zem už viac nezostane zemou… všetci sa staneme nebom“.[8]
679 Ako Božie deti môžeme s dôverou prosiť o to, čo najviac potrebujeme: o chlieb, odpustenie, prekonanie pokušenia a oslobodenie od Zlého. Keď prosíme o chlieb, „ktorý je pre existenciu“ (ako doslova naznačuje Matúšov text), prosíme Otca, aby nám dal každodenný chlieb, ktorý je potrebný pre pozemský život, a „nebeský“ chlieb, ktorým je Eucharistia. Kto bude jesť tento nebeský chlieb, nezomrie, ale bude žiť naveky (porov. Jn 6, 50 – 51). Touto prosbou nás Ježiš Kristus učí „túžiť a prosiť o to, čo je nevyhnutné pre náš život a pre život našich blížnych, ale aj uspokojiť sa s tým podstatným a netúžiť po zbytočnostiach. Učí nás tiež túžiť po živote v evanjeliovej chudobe, ku ktorej sú všetci povolaní“.[9]
680 Odriekaním slov „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ dostávame od Boha Otca odpustenie pre seba, nakoľko my odpúšťame tým, ktorí ublížili nám. Otec, ktorý nám odpúšťa naše hriechy, si želá, aby sme aj my robili to isté: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí; ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy (Mt 6, 14 – 15; porov. Mk 11, 25 – 26). Vinou nie je len spáchaný hriech alebo zlo; je ním aj dlh za nevykonaný dobrý skutok. Vinou je to, že Boží dar bol premárnený alebo nevyužitý na Božiu slávu a službu blížnemu.
681 V prosbe „neuveď nás do pokušenia“ vyjadrujeme svoju vieru, že Boh nedopustí, aby sme boli pokúšaní nad našu schopnosť odolať, a že pri každom pokušení nám dá silu odporovať (porov. 1 Kor 10, 13). Nežiadame Boha, aby odstránil všetky pokušenia, pretože skúšky sú testom duše a príležitosťou na dobré skutky. Zápasy s pokušeniami posilňujú dušu v dobrom a z tohto dôvodu apoštol Jakub učí: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky, veď viete, že skúška našej viery prináša vytrvalosť“ (Jk 1, 2). Modlíme sa, aby „nás pokušenia nepremohli, aby sme im nepodľahli a aby sme nezlyhali v zápase; prosíme Boha, aby nedopustil náš pád v pokušeniach“[10].
682 Slovami „zbav nás zlého“ vyjadrujeme povedomie o svojej krehkosti a prosíme Otca, aby sme skrze úskoky Zlého neodpadli od neho, ktorý je naším najväčším Dobrom.[11] Prosbou o Božiu ochranu pred Zlým, ktorý využíva náklonnosť našej vôle k zlému a našej mysle k omylom, vyznávame vieru v naše víťazstvo nad zlom, lebo „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Na božskej liturgii kňaz ukončuje „Otče náš“ doxológiou, ktorá oslavuje trojjediného Boha, ktorému patrí kráľovstvo, moc i sláva, teraz i vždycky i na veky vekov. „Potom hovoríme: ‚Amen‘, ktoré znamená ‚Nech sa tak stane‘, čím dávame [našu] pečať na prosby modlitby, ktorú nám dal božský učiteľ.“[12]
683 Metropolita Andrej Šeptický učí nasledovné o význame modlitby Otče náš pre duchovný život kresťana:
Ak sa modlíme náležite kresťanským spôsobom, nemôžeme povedať viac, než je obsiahnuté v modlitbe, Pánovej modlitbe. Pretože si nedokážeme želať nič lepšie alebo vyššie alebo pre nás vhodnejšie než želania, ktoré vyjadrujeme v prosbách modlitby Otče náš. Modlitba Otče náš má posledné slovo v modlitbe, je to absolútna modlitba. Dokonca môžeme povedať, že mimo tejto modlitby neexistuje žiadna modlitba. Všetko, čo je modlitba, je obsiahnuté v tejto modlitbe. [13]
Prax modlitby
Modlitba so žalmami
Vďačne spievajte vo svojich srdciach Bohu žalmy. (Kol 3, 16)
684 Prax modlitby so slovami Svätého písma siaha až do starozákonných čias. Príkladom takejto modlitby sú žalmy – vzor a škola modlitby. Žalmy sú duchovné piesne. Žalmy sa modlili starozákonní proroci, králi, kňazi, ako aj celý Boží ľud. Ježiš Kristus sa modlil žalmy a bol na nich vychovaný. Slovami žalmov sa modlil dokonca aj na kríži. Keď sa modlíme žalmy, uvedomujeme si Boží majestát a krásu, jeho múdrosť a moc. Zároveň si uvedomujeme svoju krehkosť a hriešnosť pred Bohom. Rastieme v jednoduchosti, pokore, úprimnosti, dôvere, akceptácii a láske. Žalm vedie k pokoju duše, je pôvodcom pokoja, upokojuje mätúce a rozrušujúce myšlienky. … Žalm vytvára priateľstvá, zjednocuje odlúčených, zmieruje znepriatelených. … Žalm je útočiskom pred démonmi; prostriedkom na privodenie pomoci od anjelov. … Je základným výkladom pre začiatočníkov, zošľachtením tých, čo napredujú, pevnou oporou dokonalých, hlasom Cirkvi. Rozjasňuje sviatočné dni; vytvára smútok, ktorý je v súlade s Bohom… Žalm je dielom anjelov, nebeským ustanovením, duchovným kadidlom.[14]
Krátke modlitby
Pane, zmiluj sa
685 Keď kresťan prebýva v Božej prítomnosti, zmocňuje sa ho nadšenie a obdiv, ktorý sa vyjadruje krátkymi modlitbovými zvolaniami. Takéto zvolania sú záverom všetkých liturgických modlitieb, keď chválime Boha, ktorý je „Otec i Syn i Svätý Duch“. Samotná zmienka o osobách Najsvätejšej Trojice, keď je sprevádzaná znakom svätého kríža, je príkladom krátkej modlitby. Podobne aj znamenie kríža je príkladom krátkej modlitby. Vzývanie každej z božských osôb menom – „Pán“, „Boh“, „Otec“, „Boží Syn“, „Ježiš Kristus“, „Duch pravdy“ – to všetko sú tiež modlitby tohto druhu. Vyslovovaním mien božských osôb v takýchto krátkych modlitbách vyjadrujeme svoju radosť alebo úzkosť a zverujeme sa do Božej ochrany. Vzývanie Božieho mena nie je nikdy zbytočné. Musíme si však dávať pozor, aby sme nikdy „nebrali meno Pána, nášho Boha, nadarmo“, t. j. neúctivo či zo žartu alebo, čo je ešte horšie, s cieľom rúhať sa.
686 Aj kresťanské pozdravy sú krátkymi modlitbami. Hovoríme: „Sláva Ježišovi Kristovi! – Sláva naveky!“ „Kristus vstal z mŕtvych! – Naozaj vstal z mŕtvych!“ „Kristus sa rodí! – Oslavujte ho!“ Takýmito pozdravmi kresťania posväcujú svoje stretnutia a rozlúčky. „Večná pamiatka“ je modlitba, ktorú živí vznášajú k Bohu za zosnulých. Niektoré krátke modlitby boli od samého počiatku kresťanstva také dôležité, že sa dodnes uchovávajú v jazykoch prvých kresťanských spoločenstiev. Napríklad modlitbu „Aleluja!“ (z hebrejčiny a znamená Chváľte Pána!) dodnes používajú všetci kresťania bez prekladu. „Amen“ (z hebrejčiny a znamená Nech sa stane) je krátka modlitba, ktorá vyjadruje pripravenosť modliacich sa akceptovať v pokoji všetko, čo Pán môže zoslať.
687 Okrem krátkych modlitieb alebo zvolaní existujú aj krátke modlitby, ktoré sú prosbami: napríklad „Pane, zmiluj sa“ a „Daruj nám, Pane“. Tieto prosby k Pánovi sú spojené s presvedčením, že Božie milosrdenstvo obsahuje všetko, čo potrebujeme. Ďalšia krátka modlitba, „Tebe, Pane“, je modlitbou zasvätenia seba samých, navzájom i celého nášho života Kristovi, nášmu Bohu. Jednoduchosť krátkych modlitieb je výrazom nášho zrieknutia sa „nevlastných slov“ a dôvery v Pána, ktorý vie, čo všetko potrebujeme (porov. Mt 6, 32).
Dar sĺz v modlitbe
So silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby (Hebr 5, 7)
688 Svätý Gregor z Nyssy učil: „Slzy sú ako krv z rán duše.“[15] Modlitba so slzami je Boží dar pre nás. Umožňuje nám oplakávať naše hriechy a pociťovať vnútornú túžbu po Bohu. Je to hlboký pocit, ktorý na nás zostupuje, keď Boh zjavuje svoju božskú krásu na jednej strane a našu vlastnú nedokonalosť na strane druhej. Je to napätie medzi Božou dokonalosťou a ľudskou nedokonalosťou. Keď prelievame slzy nad svojou nedokonalosťou, súcitíme s celým stvorením, ktoré pre náš hriech „stoná a trpí“.
689 Duchovní askéti učia, že bázeň pred Bohom prináša slzy pokánia. Slzy prinášajú duchovnú radosť, zatiaľ čo radosť dodáva silu. Na základe toho duša prináša ovocie. A tak bolesť, utrpenie a slzy vrcholia v blaženosti.[16] Dar sĺz očisťuje naše duchovné oči a umožňuje nám vidieť všetko okolo seba tak, ako to vidí Boh. Potom už neodsudzujeme blížneho, ale sme naplnení milosrdnou láskou, pretože sme sa stali schopnými vnímať utrpenie a potreby ostatných.
Vokálna modlitba
Čuj, Pane, hlas môjho volania! (Ž 26[27], 7)
690 Modlíme sa ústami, mysľou a srdcom. Na začiatku je modlitba zvyčajne len slovná. Takáto modlitba by však mala byť spojená s modlitbou mysle a srdca, ktorá je vzbudená a podporovaná slovnou modlitbou. Modlitba ústami je duchovne plodná, keď je spojená s vnútornou pozornosťou. Majstri duchovného života zdôrazňujú, že ak sa pozornosť človeka odvráti od slov modlitby, treba ju vrátiť na miesto, kde sa stratila, a opakovať slová modlitby, pokým nebudeme schopní odrecitovať celú modlitbu od začiatku do konca bez rozptýlenia.[17] Rozptýlenie môže byť spôsobené nedostatkom skúseností alebo vonkajším pokušením. Ak sme vytrvalí, ani pokušenia nenarušia našu modlitbu. Tí, ktorí sa modlia vokálne (= slovami nahlas), sú podobní anjelom a spolu s nimi sa zúčastňujú na chvále Boha.
691 Svätí Otcovia a sväté Matky počas svojho života spájali vokálnu modlitbu s modlitbou mysle a srdca. Tento druh zjednotenia spôsobuje, že modlitba preniká dušu a telo toho, kto sa modlí. Keď je srdce spojené s mysľou v modlitbe, slová skutočne odovzdávajú svoj význam a srdce cíti to, o čom uvažuje myseľ.
Úloha ticha v modlitbe
Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj, buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť. (Jób 33, 31)
692 Predpokladom pre modlitbu je ticho, ktoré dosiahneme s Božou pomocou, keď sme odohnali znepokojujúce myšlienky. Dosiahnutie ticha v našom vnútri je predpokladom pre počúvanie Boha a rozhovor s Bohom. Čím bližšie je Boh k nám, tým hlbšia je naša modlitba. Prichádza chvíľa, keď si naše zotrvávanie alebo prebývanie v Božej prítomnosti už nevyžaduje slová. Opäť mlčíme, hoci toto mlčanie naznačuje druh komunikácie, ktorá presahuje slová a pojmy.[18] Takéto zotrvávanie alebo prebývanie v Božej prítomnosti sa nazýva autentickou, bdelou oddanosťou. Ako učia svätí Otcovia[19], mlčanie je začiatkom našej modlitby a zároveň výrazom modlitbovej kontemplácie Boha.
Ježišova modlitba a modlitba posvätného ruženca
A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. (Sk 4, 12) Raduj sa, milosti plná! Pán s tebou. (Lk 1, 28 SEB)
693 Naša duchovná tradícia až do dnešných čias odovzdáva skúsenosť hlbokej a zároveň jednoduchej modlitby. Spočíva v neustálom opakovaní slov: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Je nazývaná Ježišova modlitba vďaka neustálemu vzývaniu mena Ježiša Krista. Cieľom praktizovania Ježišovej modlitby je zakoreniť v nás, v našom srdci, neustále a živé vedomie Božej prítomnosti.[20]
694 Ježišova modlitba sa prednáša na modlitebnej šnúre (ukrajinské slovo vervycia pochádza zo slovanského slova verv, ktoré znamená šnúru), ktorá často pozostáva z kruhu so sto uzlami pre stonásobné opakovanie slov: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnym.“ Ježišova modlitba na šnúre sa začína, podobne ako denné modlitby, zvyčajným začiatkom (Kráľu nebeský, Trojsvätá pieseň, Presvätá Trojica, Otče náš) až po vrátane Vyznania viery. Po zvyčajnom začiatku sa púšťame do prvej stovky modlitieb. Možno odrecitovať jednu alebo dve či viac stoviek. Každá stovka sa končí hymnom na Bohorodičku: „Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička.“ Následná stovka sa začína slovami: „Poďte, pokloňme sa.“ Avšak počet opakovaní nie je cieľom sám osebe, je to prostriedok, ktorý má do srdca vštepiť vedomie Spasiteľovej prítomnosti.
695 Spolu s Ježišovou modlitbou sa niektorí v našej cirkvi modlia aj mariánsky ruženec. Ruženec alebo Žaltár prečistej Panny Márie je zbožná forma modlitby k Bohu, jednoduchá a prístupná pre všetkých. Spočíva vo velebení najsvätejšej Bohorodičky pomocou 150-násobného opakovania modlitby „Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária“. Taký je počet Dávidových žalmov. V rámci týchto 150 modlitieb sa každé desiatka odmeriava modlitbou „Otče náš“ a vhodnými meditáciami o živote nášho Pána Ježiša Krista (či tajomstvami).[21] Rímsky pápež svätý Ján Pavol II. pridal k tradičným pätnástim tajomstvám ruženca ďalších päť tajomstiev pre ruženec svetla.[22]
Spytovanie svedomia
Vstúpil do seba a povedal si: … ‚Vstanem, pôjdem k otcovi‘. (Lk 15, 17 – 18)
696 Večer pred spánkom vykonávame modlitbovú prax, ktorá sa nazýva spytovanie svedomia. Spočíva v zhodnotení uplynulého dňa vo svetle Božích prikázaní. Cieľom je vidieť v uplynulom dni znaky Božej starostlivosti a prozreteľnosti, ako aj prejavy našej hriešnosti a slabosti. Uvažovať o udalostiach dňa Božími očami je príležitosťou vidieť ich v pravde – také, aké skutočne sú. Táto perspektíva nám umožní preniesť udalosti uplynulého dňa z našej pamäti do nášho svedomia a zhodnotiť ich Božím meradlom.
697 Veľkým požehnaním modlitbového spytovania svedomia je sebapoznanie. Začneme venovať pozornosť tomu, čo robíme, hovoríme a na čo myslíme. Pozorujeme v sebe veci, ktoré by sme si bez tejto modlitby nikdy nevšimli. Zároveň si uvedomujeme svoje nedostatky bez sebaospravedlňovania. Hoci dôverujeme v Božie milosrdenstvo, Svätý Bazil Veľký učí: Keď sa skončí denná práca, treba poďakovať za to, čo nám bolo udelené, alebo za to, čo sme v dennej práci správne vykonali, a vyznať svoje dobrovoľné či nedobrovoľné opomenutia alebo tajnú chybu, ak sme sa jej možno dopustili v slovách alebo skutkoch, alebo v samotnom srdci. Modlitbou totiž si uzmierujeme Boha za všetky naše previnenia. Skúmanie našich minulých skutkov je veľkou pomocou k tomu, aby sme neupadli znovu do podobných chýb.[23]
698 Ovocím modlitbového spytovania svedomia je milosť odpustiť „tým, ktorí sa proti nám previnili“, a nájsť vnútorný pokoj. Dôležitou súčasťou spytovania svedomia je vnímanie Božieho plánu s nami v udalostiach prebiehajúceho dňa. Keď v udalostiach dňa a v ľuďoch, ktorých sme stretli, rozpoznáme Božie pôsobenie, budeme schopní prijať všetko, čo sa stalo, s vďačnosťou a v tom, čo sme prežili, vycítime Božiu blízkosť. Na záver nášho spytovania svedomia pred zaspávaním môžeme povedať spolu so žalmistom: „A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som, prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje“ (Ž 3, 6).
Miesto a čas modlitby
Vstup do samoty pre modlitbu
Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby. (Mt 6, 6)
699 V Kázaní na vrchu nás Kristus učil, aby sme počas modlitby „vošli do svojej izby a zatvorili za sebou dvere“. Otcovia duchovného života často ponúkali výklad týchto slov. Chápali ich ako príkaz, aby sme svoju pozornosť upriamili hlboko do svojho vnútra. Na túto vnútornú pozornosť poukazuje svätý Bazil Veľký vo svojej výzve: „Venuj sa sebe!“ Toto nám neustále pripomína liturgické „Vnímajme!“. Najdôležitejšou reakciou na túto výzvu je zvýšiť našu pozornosť na to, čo sa deje v našom vnútri.
Ako často sa máme modliť?
Bez prestania sa modlite. (1 Sol 5, 17)
700 Cirkev nás vedie na ceste modlitby a navrhuje, aby sme sa opierali o jej nahromadené skúsenosti s modlitbou. Táto skúsenosť naznačuje, že si musíme vyhradiť čas na rozhovor s Bohom. Malo by to byť minimálne dvakrát denne – ráno a večer. Vhodné modlitby na ráno a večer sa nachádzajú v každej modlitbovej knižke spolu s ďalšími modlitbami, ktoré sprevádzajú veriaceho v rôznych situáciách, s ktorými sa počas dňa stretáva. Modlitba je naším hlavným životným pravidlom. Keď sa modlíme častejšie, postupne približujeme modlitbu k našim každodenným záležitostiam, až sa napokon modlitba stane jednou z našich hlavných každodenných činností a všetky ostatné snahy budú naplnené duchom modlitby. Preto modlitba a práca sú dva navzájom závislé aspekty kresťanského spôsobu života. Ak je život kresťana naplnený spoločenstvom s Bohom, tak sa mení na sviatok a stáva sa časom nášho posväcovania a premieňania sveta.
Modlitbové bdenie
Blahoslavený, kto bdie (Zjv 16, 15)
701 „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mt 26, 41; Mk 14, 38). Týmito slovami Kristus vystríhal apoštolov v Getsemanskej záhrade a v podobenstve o desiatich pannách varoval: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny“ (Mt 25, 13). Duchovní Otcovia používali obraz spánku, aby znázornili stav hriešneho človeka, ktorý „vo svojom hriechu zaspal na smrť“. Hriechom človek upadá do snového stavu sebaklamu. Ak táto hriešna „zasnenosť“ pretrváva, končí sa smrťou – úplnou neschopnosťou človeka ku konaniu dobra a nedostatkom vôle konať to, čo je správne.
Vzájomné prepojenie modlitby a pôstu
Dobrá je modlitba s pôstom. (Tob 12, 8)
702 V evanjeliách Kristus zdôrazňuje vzájomný vzťah medzi modlitbou a pôstom. Oboje je potrebné, ak má človek prekonať vplyv Zlého, t. j. ak sa má oslobodiť od hriechu. „Tento druh sa nedá vyhnať ničím iným ako modlitbou a pôstom“ (Mk 9, 29 PP). Svätí Otcovia zdôrazňovali neoddeliteľnosť pôstu a modlitby: „V tej miere, v akej odnímeš telu, posilníš duchovnou silou dušu.“ [24] Pôstom obmedzujeme a kontrolujeme vonkajšieho človeka, aby sa pomocou modlitby mohol rozvíjať vnútorný človek. Keď je modlitba oddelená od pôstu, vnútro človeka nemá potrebné podmienky pre rast.
Modlitba pred ikonami
Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom. (Ž 30[31], 16)
703 Ikony slúžia modlitbe, aby kresťan, keď duchovne rastie, postupne prechádzal od viery v tajomstvo Boha ku kontemplácii Boha „z tváre do tváre“. Siedmy ekumenický koncil učí, že Boha spoznávame prostredníctvom Božieho Syna – Slovo a Boží obraz. Každý spôsob poznávania Boha je rovnako platný a dôležitý. Pri modlitbe pred ikonami nie sú hlavným orgánom našej komunikácie s Bohom naše pery, ktoré vydávajú slová, ale naše oči. Očami hľadíme na obraz, aby sme kontemplovali zobrazenú osobu. Tak ako vokálna modlitba, aj modlitba pred ikonami je postupný proces, v ktorom postupujeme akoby sme stúpali po priečkach rebríka.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa. Verzia prekladu z apríla 2024.
[1] Porov. Ján Kassián, Konferencie, 10, 14: SCh 54, 95.
[2] Origenes, O modlitbe, 12, 2: PG 11, 452.
[3] Porov. Bazil Veľký, Dlhšie pravidlá, 37, 2 – 3: PG 31, 1009.
[4] Cyprián z Kartága, O modlitbe Pána, 8.
[5] Tertulián, O modlitbe, 1, 6: PL 1, 1153.
[6] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Про молитву Отче наш в Божа Мудрість [O modlitbe Pána in Božia múdrosť] (1933).
[7] Porov. Cyprián z Kartága, O modlitbe Pána, 12.
[8] Origenes, O modlitbe, 26, 6: PG 11, 504 – 505.
[9] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Про молитву Отче наш в Божа Мудрість [O modlitbe Pána in Božia múdrosť] (1933).
[10] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Про молитву Отче наш в Божа Мудрість [O modlitbe Pána in Božia múdrosť] (1933).
[11] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Про молитву Отче наш в Божа Мудрість [O modlitbe Pána in Božia múdrosť] (1933).
[12] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické prednášky, 5, 18: PG 33, 1124.
[13] Porov. Metropolita Andrej Šeptický, Про молитву Отче наш в Божа Мудрість [O modlitbe Pána in Božia múdrosť] (1933).
[14] Bazil Veľký, Homília na Žalm 1, 2: PG 29, 212.
[15] Gregor z Nyssy, Homília pre pohreb cisárovnej Flacilly, PG. 46, 877 – 892.
[16] Porov. Simeon Nový Teológ, Štvrtá katechetická rozprava.
[17] Porov. Ján Klimak, Rebrík výstupu k Bohu, 28: PG 88, 1132
[18] Porov. Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 11, 1: PG 3, 949.
[19] Porov. Ján Klimak, Rebrík výstupu k Bohu, 27: PG 88, 1096.
[20] Porov. Beneath the Mantle of your Mercy Prayerbook, On the Jesus Prayer, 239.
[21] Pius V., Consueverunt Romani [Výzva na modlitbu].
[22] Ján Pavol II., Apoštolský list Rosarium Virginis Mariae [O posvätnom ruženci], 21.
[23] Bazil Veľký, Dlhšie pravidlá, 37, 4: PG 31, 1009.
[24] Bazil Veľký, O pôste, 2, 1: PG 31, 183.
Kristus naša Pascha II.: Miesto rodinnej modlitby – domáca cirkev – Ikonový kút – Rodinná modlitba – Rodinné rituály a zvyky – Čítanie Svätého písma a duchovnej literatúry v rodine