Prúd živej vody: Liturgia (20. časť)
Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď, hľa, vstupuje Kráľ slávy; hľa, tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a láskou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja.
Liturgia vopred posvätených darov, Veľký vchod
Na samom začiatku tejto knihy sme opísali tradíciu ako odovzdávanie hodnôt, postojov alebo presvedčení spoločenstva. Uviedli sme, že základným vyjadrením posvätnej Tradície je samotná Cirkev – Cirkev ako spoločenstvo veriacich, organické Telo. Ďalej sme sa dotkli Biblie ako prvoradého vyjadrenia Tradície, potom odkazu cirkevných otcov a potom koncilov a vyznaní viery. Toto by mohlo vzbudiť dojem, že Tradícia je v podstate intelektuálnym cvičením, pretože v tom všetkom zohrával významnú úlohu rozum. Nebezpečenstvom je, samozrejme, urobiť z kresťanstva a našej viery intelektuálne cvičenie; je to však záležitosť celého človeka. V tomto bode sa musíme vrátiť k východiskovému bodu a objasniť a spresniť náš pohľad na „vyjadrenie“ Tradície.
Hoci Biblia zostáva základným prejavom Tradície, často potrebuje spoločné slávenie, aby vyniklo bohatstvo jej významu, aby sa stala – môžeme povedať – plne živou. V inom zmysle je to liturgia, čo sa stáva základným vyjadrením Tradície, pretože – ako sme už povedali – Tradíciu nesie ďalej predovšetkým Cirkev a Cirkev sa najčastejšie a najobvyklejšie vyjadruje vo svojej liturgii.
Cirkev nikdy nie je takým zjavným spoločenstvom viery, ako keď sa zhromažďuje na bohoslužbách. Hoci sme určite členmi Kristovho tela aj vtedy, keď nie sme v chráme, naše postavenie svätého Božieho kňazstva sa prejavuje vtedy, keď sa zhromažďujeme, aby sme vykonávali svoju kňazskú službu v jeho chráme. Práve tu sa pravidelne dostávajú do hry všetky doteraz spomenuté prejavy Tradície. Číta sa Sväté písmo, počúvajú sa modlitby a hymny cirkevných otcov, ohlasuje sa vyznanie viery, oslavujú sa koncily a ich učenie sa stáva obsahom hymnickej piesne. V skutočnosti mnohé z týchto prvkov vznikli v kontexte bohoslužieb Cirkvi. Práve pre bohoslužby boli najskôr sformulované vyznania viery a na bohoslužbe boli prvýkrát vyslovené mnohé náuky Otcov. Tak ako samotná Cirkev, aj prvky Tradície nachádzajú svoj domov v tomto bohoslužobnom spoločenstve, kráľovskom kňazstve.
Keďže bohoslužba je nevyhnutne skúsenosťou Tela, poukazuje na viaceré aspekty Tradície, ktoré sme možno ešte nezohľadnili. Po prvé, liturgické vyjadrenie Tradície zdôrazňuje verejnú alebo komunitnú vlastnosť Cirkvi. Človek môže čítať Bibliu alebo cirkevných otcov v súkromí a zabúdať na ich zakorenenosť v spoločenstve. To nie je možné pri uvažovaní o bohoslužbách. Liturgia musí byť činnosťou spoločenstva. Aj keď bohoslužbu môžu konať „dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene“, je to celé spoločenstvo vo Svätom Duchu, ktoré je mysticky prítomné a zapojené. Ako hovoríme na liturgii vopred posvätených darov: „Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia…“ Keď kňaz pred božskou liturgiou pripravuje sväté dary, obklopí baránka, ktorý bude posvätený, množstvom menších častíc, ktoré predstavujú Bohorodičku, anjelov, svätých, zosnulých, účastníkov – skrátka celú Cirkev, ktorá bude do tejto obety zapojená. V bohoslužbe Cirkvi nemôžeme „uniknúť“ Kristovmu telu.
Keďže bohoslužba Cirkvi je vždy „multimediálnou udalosťou“, ktorá zahŕňa slová, gestá, hudbu, jedlá, vône a vizuálne predmety, vidíme, že Tradícia sa nevyjadruje len slovami alebo pojmami. Umenie, hudba, používanie tela – to všetko figuruje v liturgii a rôznymi spôsobmi vyjadruje niečo z Tradície. V priebehu storočí Cirkev stanovila určité pravidlá, týkajúce sa týchto fyzických prvkov, ako napríklad dizajn ikon alebo predpísané gestá pre liturgické úkony, práve preto, že ich považovala za vyjadrenie niečoho, čo je jadrom Tradície. Napríklad obrazy zobrazujúce Boha ako starého muža boli vo východných cirkvách zakázané, pretože by naznačovali, že Otec sa vtelil. Sme telo a krv, ako aj duša a duch, takže pozemské prvky, ako aj pojmy môžu vyjadrovať najhlbšie skutočnosti nášho kresťanského života.
Práve v bohoslužbe sa veriaci najčastejšie stretávajú s prejavmi Tradície Cirkvi, hoci ich možno ako také nepoznáme. Práve tu sa konkretizuje odovzdávanie viery Cirkvi. Naša slávenie toho, čo pre nás Boh urobil, v bohoslužbe, je príkladom toho, ako Tradícia reálne sprítomňuje Božie seba-zjavenie pre nasledujúce generácie. V liturgii sa napríklad pozeráme späť na to, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi. V tomto spomínaní (anamnéze) nás Duch, ktorý prebýva v Cirkvi, skutočne uvádza do kontaktu so spásonosným tajomstvom, ktoré slávime. Naša skúsenosť sa nestáva len spomienkou, ale skutočnou účasťou na tom, čo si pripomíname. Preto napríklad na Veľký piatok spievame: „Dnes je zavesený na kríži…“, a na Paschu: „Dnes je deň Vzkriesenia…“, a preto po prijatí božských tajomstiev vo svätom prijímaní voláme: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha…“
Tu Tradícia dostáva svoju plnú silu, pretože to, čo sa odovzdáva, nie je len spomienka, ale živá skutočnosť. Tak si napríklad v krste pripomíname spásnu smrť a zmŕtvychvstanie Krista v modlitbe a speve a najmä vstupom do vody opätovným vynorením sa z nej. Duch robí z tejto anamnézy niečo pre dnešok, osobný vstup pokrsteného do života v Kristovi. To, čo sa sprítomňuje v liturgickej činnosti, sa stáva skutočnosťou. Odovzdáva sa nám ako prítomná a živá sila pre náš život. Pretože bohoslužba je aktuálnym odovzdávaním skúsenosti s Bohom, ktorý sa nám zjavuje, je vrcholným prejavom Tradície v Cirkvi.
Stáva sa to preto, lebo bohoslužba obsahuje ďalšiu charakteristiku Tradície, o ktorej sme už uvažovali v inom kontexte. Bohoslužba nie je niečo, čo robíme my a Boh prijíma. On pôsobí spolu s nami, keď konáme bohoslužbu. Tak ako v prípade Svätého písma, aj liturgický život Cirkvi je výsledkom synergie: niečo, čo Boh a jeho ľud robia spoločne, každý podľa svojej úlohy. V našej bohoslužbe je Božie pôsobenie zjavné najmä vo svätých tajomstvách (sviatostiach), kde Boh skutočne niečo premieňa – chlieb a víno, voda, myro atď. – na to, čím nebolo, na prostriedok jeho spásnej prítomnosti. Jeho prítomnosť si uvedomujeme aj v každom liturgickom úkone bohoslužby, ktorý ponúkame. Mnohé bohoslužby v našej Cirkvi začínajú zvolávaním Ducha: „Kráľu nebeský… príď… dobrotivý…“ Modlíme sa, aby Svätý Duch prišiel a prebýval v nás osobitným spôsobom, keď stojíme v modlitbe pred Otcom. Uvedomujeme si, že od Pána môžeme očakávať, že bude prítomný a bude pôsobiť v našej bohoslužbe, a veríme, že je medzi nami ako odpoveď na túto modlitbu.
Toto isté zvolávanie Ducha nám ukazuje niečo ďalšie o liturgii a Tradícii: ako naša bohoslužba premieňa učenie Svätého písma do konkrétnej skutočnosti. V Liste Rimanom 8, 26 – 27 sa hovorí:
Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.
Tak je to duch, ktorého prítomnosť v našej modlitbe umožňuje, aby presahovala hranice našich individuálnych slabostí. Tým, že na začiatku každej bohoslužby vzývame Ducha, aby bol prítomný, uznávame pravdivosť tohto biblického učenia a robíme ho vedomou skutočnosťou v našej vlastnej modlitbe. Týmto a nespočetnými ďalšími spôsobmi sa naša bohoslužba snaží zhmotniť učenie Tradície, keď sa stretávame v bohoslužobnom spoločenstve.
Možno spomenúť ešte jednu charakteristiku Tradície, ktorá sa prejavuje v našich bohoslužbách. Bohoslužba je živým stretnutím so životom v Kristovi. Ako všetky ostatné prvky Tradície, ani táto vlastnosť prítomnosti nevylučuje kontinuitu s minulosťou. Naše liturgické služby stoja v kontinuite, ktorej niektoré prvky siahajú až do prvých storočí kresťanstva na Východe. To neznamená, že všetky formy našich bohoslužieb sú presne také isté, ako boli pred 1 000 alebo 2 000 rokmi, ale že, keď slávime bohoslužbu, vedome stojíme v kontexte Tradície, v kontinuite s chápaním Cirkvi počas vekov, že čo je to liturgické zhromaždenie a ako by sa malo uskutočňovať.
Cirkev, najmä na Východe, sa nebráni vyjadrovať svoj súčasný život v Kristovi formami, ktoré k nám prichádzajú z minulosti. Môžeme uviesť dva dôvody. Prvým je, že účel bohoslužby Cirkvi nechápeme ako vyjadrenie našej individuálnej alebo osobnej viery, ale skôr viery a života v Kristovom tele, s ktorým by mala naša osobná viera súhlasiť. Môžeme teda konať bohoslužbu vo formách, ktoré k nám prišli od našich predkov v Tele, pričom ich nevnímame ako nepodstatné. Slávime tie isté spásonosné Kristove tajomstvá, hlásajúc tú istú vieru ako Otcovia.
Možno ešte podstatnejšie je to, že si uvedomujeme, že Duch, ktorý odpovedal na naše volanie „príď a prebývaj v nás“, je ten istý Duch, ktorý prebýval v prvotnej Cirkvi. Nedal nám nové evanjelium pre naše dni, ale ohlasuje to isté evanjelium, ktoré sa hlásalo od začiatku. Pretože máme tento hlboký zmysel pre to, že Tradícia je hlasom jediného Ducha a vierou Tela, vyhovuje nám tradičný štýl bohoslužby. Tie prvky našej liturgickej praxe, ktoré stoja v kontexte Tradície, sú pre náš život viery rovnako dôležité ako Sväté písmo, pretože je to ten istý Duch, ktorý inšpiroval obidva.
Osobná úvaha
Ako nás naša osobná modlitba pripravuje na liturgické uctievanie?
Väčšina našich modlitieb používa slová ako: teraz, dnes, prítomný. Ako toto vyjadruje „živú Tradíciu“?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Prúd živej viery: Prvky liturgickej Tradície (21. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Ekumenické koncily (19. časť)
